Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 22, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/103/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8813206138
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8813206138.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov JUDr. Petra

Šama a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Česká republika, s.r.o., so sídlom Praha,
Novodvorská 994, IČO: 25 117 483, ČR, zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: I. C., nar. X.X.XXXX, naposledy bytom D. nad U., G.
X. I. XX, t. č. na neznámom mieste, zastúpenej ustanovenou opatrovníčkou I. H., zamestnankyňou
Okresného súdu R., o zaplatenie 4.460,13 Kč s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Vranov nad Topľou zo dňa 12.12.2014 pod č. k. 5C/285/2013-92, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok súdu prvého stupňa.

N e p r i z n á v a žalovanej náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Vranov nad Topľou vyššie označeným rozsudkom zamietol žalobu, ktorou žalobca žiadal
zaviazať žalovanú na zaplatenie 4.460,13 Kč spolu s 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy
4.395,18 Kč od 2.12.2009 do 31.12.2009, 8 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 4.395,18 Kč od
1.1.2010do30.6.2010,7,75%ročnezosumy4.395,18Kčod1.7.2010dozaplatenia.Žalovanejnáhradu
trov konania nepriznal.

Vychádzal z odôvodnenia návrhu, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 24.11.2009,
uzavretej medzi postupcom Česká spořitelna, a.s., Olbrachtova 1929/62, Praha 4, IČO: 45 244 782, a
žalobcom, postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanej. Postupca uzavrel dňa 17.6.2008
so žalovanou Zmluvu o úvere č. 3860166813 (ďalej len „zmluva“), predmetom ktorej bolo poskytnutie
úveru vo výške 15.000,- Kč s dohodnutou úrokovou sadzbou vo výške 18 % p.a.. Tento úver sa žalovaná
zaviazala splácať v pravidelných mesačných splátkach po 343,- Kč. V zmysle bodu 12 zmluvy sa
zmluvné strany dohodli, že v prípade omeškania so splatením jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri

mesiace alebo so zaplatením viac než dvoch splátok v dohodnutej dobe, má postupca právo požadovať
splatenieceléhozostatkuúveruspríslušenstvom.Vzhľadomnato,žežalovanáporušilasvojepovinnosti
zozmluvyadostalasadoomeškaniasplatenímsplátok,došlokzosplatneniuúveru.Celkovýnedoplatok
z predčasne ukončenej zmluvy ku dňu postúpenia pohľadávky predstavuje sumu vo výške 4.460,13 Kč,
z toho istina je 4.395,18 Kč a úrok vo výške 64,95 Kč. Medzi postupcom a žalovanou vznikol obchodný
záväzkový vzťah podľa §§ 497 - 507 zákona č. 513/1991 Sb. Obchodní zákoník, na základe ktorého
postupca poskytol v prospech žalovanej úver s úverovým limitom v dohodnutej výške a žalovaná sa

zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky za dohodnutých podmienok vrátiť a zaplatiť úroky. Z tohto
záväzkového vzťahu vznikla povinnosť postupcu poskytnúť peňažné prostriedky v dohodnutej výške a
žalovanej povinnosť plniť ustanovenia zmluvy.Okresný súd Vranov nad Topľou svoju právomoc vec rozhodnúť vyvodil z Nariadenia Rady (ES) č.
44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (oddiel
4 - právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv), čl. 15 bod 1 písm. b/, čl. 16 bod 1, 2, ďalej podľa

čl. 28 Časového uplatnenia Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom
práve pre zmluvné záväzky Rím (I) a čl. 3 bod 1 Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky z
19.6.1980 (tzv. Rímsky dohovor). Taktiež vychádzal z bodu 29 Všeobecných obchodných podmienok,
podľa ktorých si účastníci zvolili ako právny poriadok, ktorým sa riadi ich zmluvný vzťah, právny poriadok
Českej republiky. Teda rozhodným právom, ktorým sa spravuje predmetný zmluvný záväzok, je právo

Českej republiky.

Na základe vykonaného dokazovania a aplikáciou § 497, § 261 ods. 3 písm. d/, § 262 ods. 4, § 387
ods. 1, 2, § 388 ods. 1 Obchodního zákoníka, § 55 ods. 1, § 517 ods. 1, 2, § 100, § 101 Občanského
zákoníka a § 1 Nariadenia vlády ČR č. 142/1994 Sb. uzavrel, že nárok žalobcu nie je dôvodný. V tejto
súvislosti poukázal predovšetkým na skutočnosť, že Česká republika, ktorej právnym poriadkom sa

daný právny vzťah spravuje, ako člen EÚ je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Z tohto
dôvodu ako členský štát únie je povinná, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzavretých so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre
spotrebiteľa, a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia
existencia možná bez nekalých podmienok (čl. 6 Smernice rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Žalovaná je v právnom vzťahu so žalobcom ako spotrebiteľ,
keďže uzavrela zmluvu o úvere, obsah ktorej bol daný pôvodným veriteľom bez možnosti žalovanej
privodiť akúkoľvek zmenu. Všetky režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľov platia bez ohľadu
natypštandardnejformulárovejzmluvy,atedaplatiaajvovzťahukzmluvámoúvereakotzv.absolútnym
obchodným právnym vzťahom. V predmetnej veci ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá je regulovaná

osobitnouprávnouúpravouaustanoveniamiObčanskéhozákoníka.Vprípadeduplicitnejprávnejúpravy
rovnakýchinštitútovsúkromnéhoprávajedôvodnéaplikovaťprávnuúpravuoobčianskychprávachanie
podnikateľské právo (por. rozsudok NS SR vo veci sp. zn. 5 MCdo 20/09). Základ vnútroštátnej právnej
úpravy ochrany spotrebiteľa v Českej republike predstavuje ust. § 52 a násl. Občanského zákonníka.
Prípadné použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva na spotrebiteľský právny vzťah, a to aj pokiaľ

ide o otázku premlčania, predstavuje zhoršenie postavenia spotrebiteľa. Obdobný názor vyslovil aj
Krajský súd v Prešove v rozsudku sp. zn. 21Co/79/2013 zo dňa 5.11.2013.

V súvislosti s prejednávanou vecou súd prvého stupňa vychádzal z ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 1.5.2014, podľa ktorého, orgán rozhodujúci o nárokoch

zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku
predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Toto ustanovenie aplikoval, i keď
sa súdne konanie začalo skôr, t.j. pred účinnosťou tohto zákona. Teda z úradnej povinnosti (ex offo)

prihliadol na premlčanie nároku žalobcu. Čo sa týka začiatku plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej
doby, ktorá pre daný vzťah prichádza do úvahy v zmysle § 101 Občanského zákonníka, a ktorá plynie
odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, v prejednávanej veci sa žalobca prvýkrát mohol
domáhať od žalovanej plnenia dňom nasledujúcim po dni zosplatnenia pohľadávky, t. j. dňom 2.12.2009,
a všeobecná trojročná premlčacia lehota tak uplynula dňom 2.12.2012. Keďže žaloba bola doručená

súdu až dňa 5.6.2013, teda po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty, žalobu v celom rozsahu
zamietol.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Keďže úspešnej žalovanej
trovy nevznikli, ich náhrada jej priznaná nebola.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca odvolanie, ktorým žiadal zrušiť rozsudok a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie. Vytkol okresnému súdu nesprávne právne posúdenie veci, z dôvodu
čoho dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zastáva názor, že
aplikáciou § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, v znení účinnom od 1.5.2014 (ďalej len

„ZoOS“), dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu, k porušeniu zákazu diskriminácie,
porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci, k narušeniu práva na majetok na ochranu
vlastníckeho práva, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu a k porušeniu
zásady rovnosti účastníkov súdneho konania, pričom toto jeho právo je garantované jednak Ústavou SR,ako aj medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Právna úprava, platná v SR
do 30.4.2014, umožňovala spotrebiteľom brániť sa proti pohľadávke uplatnenej po uplynutí premlčacej
doby vznesením námietky premlčania. Za účelom zvýšenia ochrany spotrebiteľa prijala Národná rada

SR § 5b ZoOS, v ktorom prikázala orgánom rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy
(vrátane súdov) ex offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho
voči spotrebiteľovi vrátane jeho premlčania alebo inú prekážku, a to bez stanovenia jasných pravidiel
obsiahnutých v prechodných ustanoveniach, ktoré by zabezpečili plynulý prechod z doposiaľ platného
a účinného režimu právnej úpravy do ich nového režimu. Ak by súd aplikoval § 5b ZoOS na všetky

prebiehajúce súdne konania bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu
pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu na začatie konania, došlo by k
zotretiu princípu právnej istoty ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka
predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a k závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa.

Je nesporné, že medzi postupcom (Česká spořitelna, a.s., Praha) a žalobcom, a zároveň žalovanou,

vznikol obchodný záväzkový vzťah podľa § 497 až 506 zákona č. 513/1991 Sb. Obchodního zákoníka,
na základe ktorého postupca poskytol v prospech žalovanej úver s úverovým limitom v dohodnutej
výške, pričom žalovaná sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky za dohodnutých podmienok
vrátiť a zaplatiť úroky. Z tohto záväzkového vzťahu vznikla povinnosť postupcu poskytnúť peňažné
prostriedky v dohodnutej výške, čo aj urobil, žalovanej plniť ustanovenia Zmluvy o úvere č. 3860166813.

Z tohto dôvodu, keďže sa jedná o obchodný právny vzťah medzi predchodcom žalobcu a žalovanou,
platí 4-ročná premlčacia doba podľa § 397 Obchodního zákoníka, nie 3-ročná premlčacia doba podľa
Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti poukázal na terajšiu zaužívanú judikatúru českých súdov,
napr. rozhodnutie Krajského soudu v Ústí nad Labem, sp. zn. 69 IC 1303/2010, Vrchního soudu v Praze,
sp. zn. 69 ICm 1303/2010, Nejvyššího soudu ČR, sp. zn. 32 Cdo 3337/2010 a sp. zn. 23Cdo 1750/2010.

Taktiež poukázal na rozhodnutie Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 23 Cdo 1750/2010 zo dňa 31.10.2012.

Zároveň namietal, že súd prvého stupňa nesprávne zistil skutkový stav ohľadom včasnosti doručenia
žaloby na súd, ak uviedol, že žaloba došla súdu dňa 5.6.2013. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie
§ 42 ods. 1 O.s.p.. Návrh súdu doručil prostredníctvom telefaxu dňa 3.6.2013, čo súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia vôbec neuvádza. Následne v lehote 3 dní toto faxové podanie doplnil predložením
jehooriginálu,ktorýokresnémusúdudošieldňa5.6.2013.Tedanávrhpodalv4-ročnejpremlčacejlehote.

Žalovaná prostredníctvom ustanovenej opatrovníčky sa na odvolanie žalobcu písomne nevyjadrila.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 v spojení s
§ 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Pokiaľ súd prvého stupňa
z dôvodu premlčania nárok žalobcu zamietol, v tejto súvislosti správne zistil skutkový stav a správne
ho aj právne posúdil. Preto odvolací súd plne odkazuje na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom v
tejto časti (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Nazdôrazneniesprávnostinapadnutéhorozsudkuakodvolacímdôvodomžalobcuodvolacísúddopĺňa:

Súd prvého stupňa návrh žalobcu zamietol predovšetkým z tohto dôvodu, že po tzv. zosplatnení úveru
(1.12.2009),dňom1.12.2009začalažalobcoviplynúťvšeobecná3-ročnápremlčaciadobanauplatnenie

nároku, ktorá uplynula dňom 2.12.2012. Keďže žaloba súdu došla až 5.6.2013, nárok žalobcu podlieha
premlčaniu. Žalobca v odvolaní namietal, že jeho nárok podlieha 4-ročnej premlčacej dobe podľa § 397
Obchodního zákoníka. Taktiež namietal zákonnú aplikáciu ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 1.5.2014.

Podľa § 52 ods. 2 Občanského zákoníka, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, spotrebiteľskými
zmluvami sú zmluvy kúpne, zmluvy o dielo, prípadne iné zmluvy, pokiaľ zmluvnými stranami na jednej
strane sú spotrebiteľ a na druhej strane dodávateľ.

Podľa § 55 ods. 1 Občanského zákoníka, zmluvné dojednania spotrebiteľských zmlúv sa nemôžu

odchýliť od zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vzdať práv, ktoré mu zákon
poskytuje, alebo inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.Podľa § 262 ods. 4 Obchodního zákoníka, vo vzťahoch podľa § 261 alebo podriadených Obchodnímu
zákoníku dohodou podľa ods. 1 sa použijú, pokiaľ z tohto zákona alebo osobitných právnych predpisov
nevyplýva niečo iné, ustanovenia tejto zmluvy na obe strany; ustanovenia Občanského zákoníka alebo

osobitných právnych predpisov o spotrebiteľských zmluvách, adhéznych zmluvách, zneužívajúcich
klauzulu a iné ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa je však treba použiť vždy, ak je to v
prospech zmluvnej strany, ktorá nie je podnikateľom. Zmluvná strana, ktorá nie je podnikateľom, nesie
zodpovednosť za porušenie povinností z týchto vzťahov podľa Občanského zákoníka a na jej spoločné
záväzky sa použijú ustanovenia Občanského zákoníka.

Podľa § 100 Občanského zákoníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v lehote v tomto zákone
ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občanského zákoníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia

doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Odvolací súd sa plne stotožňuje s právnym názorom okresného súdu, podľa ktorého, spotrebiteľské
vzťahy medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi spadajú pod ochranu (§ 52 a násl. Občanského zákoníka
ČR), a to aj v prípade, ak ide o tzv. absolútne obchodné právne vzťahy, akým je napr. aj vzťah založený

zmluvou o úvere. Rovnaký právny záver konštatoval aj Najvyšší súd SR v rozsudku zo dňa 31.3.2010,
sp. zn. 2 Sžo 258/2009: „Vzhľadom na námietky navrhovateľa k obsahu posúdenia predmetných zmlúv
je potrebné taktiež uviesť, že Smernica rady ES č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 neurčila zmluvné typy,
ktoré môžu mať povahu spotrebiteľskej zmluvy. Každá zmluva, upravená zákonom, aj nepomenovaná
zmluva, môže byť zmluvou spotrebiteľskou, pokiaľ vykazuje znaky určené smernicou“. Súdny dvor ES to

zdôraznil právnym názorom: „Podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 3 ods. 1 Smernice, priznaná ochrana v podstatnom
rozsahuzahŕňapodmienky,ktoréneboliindividuálnedohodnutévovšetkýchzmluváchuzavretýchmedzi
predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom“. Ďalej Najvyšší súd dopĺňa: „Pre úplnosť veci, vzhľadom
na námietky navrhovateľa, odvolací súd uvádza, že podľa právnej úpravy ochrany spotrebiteľa v práve
európskych spoločenstiev a EÚ ako i podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky, každý typ

zmluvy môže mať povahu spotrebiteľskej zmluvy, a preto takúto povahu môže mať aj zmluva uzavretá
i podľa Obchodného zákonníka, teda i predmetná úverová zmluva, ktorá bola medzi navrhovateľom a
žalovaným uzavretá v zmysle § 497 a násl. Obchodného zákonníka. Takéto konštatovanie odvolacieho
súdu je právne dôvodné i napriek tomu, že Obchodný zákonník spotrebiteľskú zmluvu ako osobitný typ
zmluvy nepozná“.

Aj keď ustanovenie § 397 Obchodního zákoníka stanovuje 4-ročnú premlčaciu dobu, v prípade, ak sa
jedná o úverovú zmluvu uzavretú so spotrebiteľom (žalovaná ju uzavrela ako spotrebiteľ), pre prípad
posúdeniapremlčaniaplatírežimtohtoprávnehopredpisu,ktorýjevýhodnejšíprespotrebiteľa(§55ods.
1 Občanského zákoníka). Z tohto dôvodu správne posúdil súd prvého stupňa otázku premlčania nároku

žalobcu, ak aplikoval v tejto súvislosti príslušné ustanovenia českého Občanského zákoníka. Z tohto
dôvodu nebolo možné uznať ani ďalšiu odvolaciu námietku žalobcu, že návrh na začatie konania podal
v 4-ročnej premlčacej dobe v zmysle ustanovení českého Obchodního zákoníka. Ohľadom skúmania
tejto otázky preto nemožno okresnému súdu nič vytknúť.

V odvolaní žalobca namieta aj nezákonnú aplikáciu ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa v znení účinnom od 1.5.2014, a to na úverový vzťah založený zmluvou zo dňa 24.11.2009.
Odvolací súd je toho názoru, i keď toto ustanovenie nadobudlo účinnosť až po dátume uzavretia zmluvy,
v prípade spotrebiteľských zmlúv a v záujme ochrany spotrebiteľa je ho možno aplikovať i na vzťahy zo
spotrebiteľských zmlúv pred dátumom 1.5.2014. K tomuto záveru odvolací súd dospel aj preto, že podľa

§ 154 ods. 1 O.s.p. pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Ak odvolací súd rozhodol o
odvolaní žalobcu dňa 22.10.2015, nič mu nebránilo aplikovať aktuálny predpis, a to aj ustanovenie § 5b
zákona č. 250/2007 Z.z.. Z tohto dôvodu aj bez návrhu mohol odvolací súd posúdiť otázku premlčania
nároku žalobcu z úradnej povinnosti (ex offo). Preto ani tejto odvolacej námietke žalobcu nebolo možné
vyhovieť.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny (§ 219
ods. 1 O.s.p.).O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p..
Keďže úspešnej žalovanej trovy odvolacieho konania nevznikli, ich náhrada jej priznaná nebola.

Poučenie:

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.