Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 23, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 31Cob/31/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2311227269
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Benczová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2311227269.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a členov

senátu JUDr. Pavla Lacza a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej žalobcu: IZOS s.r.o. so sídlom U
Nové Hospody 1151/9, 318 00 Plzeň - Skvrňany, Česká republika, IČO: 472 85 338, právne zastúpený
advokátskou kanceláriou B&S Legal, s.r.o., so sídlom Grősslingova 5, 811 09 Bratislava, IČO: 35 929
049, proti žalovanému 1.: INTECO servis, spol. s r.o., so sídlom Švermova 1445/37, 924 01 Galanta,
IČO: 34 151 494, 2.: Ing. K. G., nar. XX.XX. XXXX, bytom H., Z. W.. XXXX/XXA, o zaplatenie 73.476 eur
s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 23Cb/3/2012-622
zo dňa 23.1.2014, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovaným 1.,2. súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

NapadnutýmrozsudkomOkresnýsúdGalanta(ďalejlensúdprvéhostupňa)rozhodujúciožalobe,ktorou
sa žalobca domáhal od žalovaných 1/,2/ solidárne zaplatenia 73.476 eur s príslušenstvom rozhodol tak,
že v celom rozsahu vyhovel žalobnému návrhu vo vzťahu k žalovanému 1/, zároveň ho zaviazal na
zaplatenie celých trov konania, voči žalovanému 2/ žalobu zamietol a nepriznal mu nárok na náhradu
trov konania.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplynulo, že predmetom konania boli dlžné sumy podľa predložených faktúr
v súhrne na sumu 73.476 eur, vystavených na žalovaného 1/, ktoré žalovaný 1/ nezaplatil napriek
riadnemu preukázaniu dodania tovaru, pričom z pôvodne celkovej dlžnej sumy 73.683 eur bolo dňa
22.9.2010 uhradené 207 eur. Nárok voči žalovanému 2/ bol uplatnený z titulu pristúpenia k záväzku,
za ktoré žalobca považuje Čestné prehlásenie žalovaného 2/ datované dňa 26.1.2011 (bez uvedenia

adresáta), ktorým žalovaný 2/ čestne prehlásil, že záväzok spoločnosti INTECO SERVIS s.r.o. IČO
34151494 vo výške 73.476 eur voči spoločnosti IZOS s.r.o. Velichov 42, Žatec, ČR uhradí ako fyzická
osoba s tým, že termín úhrady a spôsob upresnia do 28.2.2011.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní, v ktorom sa v prvom rade riešila otázka aplikovateľného
právnehoporiadku,zaktorýbolustálenýprávnyporiadokSlovenskejrepublikyskonštatovalpreukázanie

oprávnenosti nároku voči žalovanému 1/. Nepovažoval za dôvodné uplatnenie nároku voči žalovanému
2/, nakoľko tvrdené pristúpenie k záväzku formou čestného prehlásenia zo dňa 26.1.2011 nepovažoval
za platný právny úkon. Napriek skutočnosti, že žalovaný 2/ bol v období 5.3.2010 - 23.8.2010 konateľom
žalovaného 1/, v spoločnosti fyzicky nevykonával povinnosti konateľa, tieto vykonával druhý konateľ pánA. N., ktorý osobne dojednával obchody. Po tom, čo po 5.3.2010 žalovaný 1/ postupne prestal uhrádzať
kúpne ceny za dodaný tovar, došlo k zintenzívneniu vzájomných rokovaní žalobcu a žalovaného 2/
ohľadom úhrady nesplatených záväzkov, následne k prerušeniu odberania tovarov a žalobca začal

cestousvojhokonateľapánaM.e-mailomkomunikovaťsožalovaným2/,ktorémuposlalajnávrhdohody
o uznaní a splatení dlhu žalovaným 1/, žalobca ani jeho konateľ nemali v úmysle so žalovaným 2/
uzatvoriť dohodu o pristúpení k záväzku žalovaného 1/, ktorý mal tento voči žalobcovi a k uzatvoreniu
takejto dohody nevyvinuli žiadnu iniciatívu. Tieto skutočnosti mu vyplynuli z jednoznačnej výpovede
konateľa žalobcu, rovnako ako to, že žalovaný 2/ z obavy pred hrubým správaním konateľa žalobcu,

z vlastnej iniciatívy v záujme upokojiť situáciu, podpísal čestné prehlásenie zo dňa 26.1.2011, ktoré
adresoval konateľovi žalobcu ako fyzickej osobe, ktorej upokojenie chcel dosiahnuť. Z dokazovania
nevyplýva, komu bolo čestné prehlásenie adresované, ani že by konateľ žalobcu mal vôľu a úmysel so
žalovaným 2/ uzavierať dohodu o pristúpení. Napriek e-mailovej komunikácii k upresneniu termínu a k
spôsobu úhrady dlhov voči žalobcovi nedošlo.

Dospel k záveru, že Čestné prehlásenie žalovaného 2/ zo dňa 26.1.2011 nebolo možné posúdiť ako
návrh na uzatvorenie zmluvy o pristúpení žalovaného 2/ k záväzkom žalovaného 1/, nakoľko nebol
preukázaný prejav vôle zo strany osoby, ktorá mala pristúpiť k záväzku, právny úkon nebol adresovaný
veriteľovi pohľadávky a nebola preukázaná ani vôľa takýto, i keď neexistujúci návrh žalovaného 2/,

prijať. Tvrdené prijatie návrhu žalobcu učineného formou výzvy právneho zástupcu súd nepovažoval
za dôvodné, nakoľko nebolo preukázané, že by príslušná advokátska kancelária bola splnomocnená
na uzatváranie dohody o záväzku so žalovaným 2/. Rovnako nebolo nijako preukázaná existencia
vôle uzavrieť písomnú dohodu o uzatvorení záväzku a tvrdené prijatie písomnej zmluvy nie je možné
považovať za včasné vzhľadom na preukázané pravidlá obchodného styku medzi účastníkmi. V tejto

časti bol preto návrh žalobcu, ktorý neuniesol dôkazné bremeno zamietnutý.

Proti rozsudku včas podal odvolanie žalobca, ktorý žiadal zrušenie napadnutého rozhodnutia v celom
rozsahu, nakoľko nepovažoval za správne skutkové závery vyvodené z vykonaného dokazovania,

konkrétne nepreukázanie úmyslu uzatvoriť dohodu o pristúpení k záväzku so žalovaným 2/ tvrdenie, že
čestné prehlásenie bolo adresované pánovi M. ako fyzickej osobe, ktorej upokojenie chcel dosiahnuť,
vyhodnotenie, že predloženou mailovou komunikáciou bol sledovaný len záujem upresniť len termín a
spôsob úhrady dlhov žalovaného 1/ voči žalobcovi.

Vytkol súdu prvého stupňa, že vyvodil nesprávny záver z vyjadrenia žalobcu na pojednávaní dňa
5.9.2013, že čestným vyhlásením považoval pohľadávku voči žalovanému 1/ za zabezpečenú. S
poukazom na zabezpečovací charakter dohody o pristúpení k záväzku s poukazom na odbornú literatúru
a judikatúru považoval za preukázané uzavretie dohody medzi veriteľom a pristupujúcim dlžníkom,

pričom odlišne od súdu prvého stupňa vyhodnotil obsah e-mailovej komunikácie v otázke vôle žalobcu,
aby žalovaný 2/ uhradil záväzok žalovaného 1/. Rovnako spochybnil záver, že vôľou žalovaného 2/
nebolo pristúpiť k záväzku vzhľadom na dikciu čestného prehlásenia, e-mailovej komunikácie napr. z
22.6.2011 a 22.7.2011. Nepovažoval za správne vyhodnotenie čestného prehlásenia len ako úkonu
smerujúceho k upokojeniu konateľa žalobcu ako fyzickej osoby. Nepovažoval za správne ak súd

posudzoval rozhodujúce úkony konateľa žalobcu ako fyzickej osoby, nie ako konateľa, pričom zásadný
význam má aj to, že e-mailová komunikácia bola adresovaná na pracovný e-mail konateľa žalobcu.
Rovnako za nesprávny považoval záver, že nedošlo k preukázaniu upresnenia termínu a spôsobu
úhrady dlhov žalovaného 1/, čo bolo účelom e-mailovej komunikácie.

Spochybnil aj nesprávnosť vyhodnotenia prípadného akceptačného úkonu ako oneskoreného, za
podstatné považuje to, či bol úkon urobený v čase, keď sa ním žalovaný 2/ ešte cítil byť viazaný, čomu
nasvedčuje jeho výpoveď v konaní pred súdom 5.9.2013, kde uviedol, že chce túto situáciu riešiť a chce
žalobcovi pomôcť, aby nebol ukrátený. Postup súdu vyhodnotil ako priamočiary a formalistický prístup k

posudzovaniu včasnosti akceptačného úkonu nerešpektujúci preukázanú vôľu oboch dotknutých strán
a nezodpovedajúci okolnostiam sprevádzajúcim pristúpenie žalovaného 2/ k záväzku žalovaného 1/ a
priečiaci sa spravodlivosti. Znovu zdôraznil význam § 35 ods. 2 OZ v otázke výkladu právnych úkonov
vyjadrených slovami a považoval za jednoznačné, že bolo preukázanou vôľou žalobcu prijať návrhžalovaného 2/ obsiahnutý v čestnom vyhlásení a tento úmysel bol žalovanému 2/ známy. Zdôraznil
povinnosť súdu pri spravodlivom rozhodovaní prihliadať na všetky okolnosti sporu v tomto prípade aj
morálnuzodpovednosťžalovaného2/zavznikaexistenciudlhu,konaniežalobcuvdobrejviere,žesvoje

sľuby dodrží a to, že žalovaný 2/ klamal a zneužil dôveru žalobcu. Poukázal na základný princíp práva,
ktorý sa musí odzrkadliť v každom súdnom rozhodnutí, ochranu legitímnych očakávaní a dobrej viery.

Žalovaní 1/,2/ sa k odvolaniu nevyjadrili.

Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie postupom v zmysle § 212 OSP v rozsahu odvolacích
dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

V prejednávanej veci je rozhodujúcou právnou skutočnosťou posúdenie, či tvrdené pristúpenie k
záväzku, urobené formou Čestného prehlásenia v znení, ako bolo založené na čl. 13 súdneho spisu je

platným právnym úkonom v zmysle ust. § 37 a § 533 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolací
súd považuje za potrebné zdôrazniť zásadný význam právnej úpravy náležitostí a platnosti právnych
úkonov, nakoľko predložený prejav vôle je účastníkmi konania zásadne odlišne právne vyhodnotený.

Ďalej odvolací súd považuje za potrebné pripomenúť, že v tomto konaní je to žalobca, kto nesie dôkazné
bremeno a v prípade spornosti je povinný predložiť dostatočné dôkazy osvedčujúce jeho tvrdenie o
existencii právne perfektného pristúpenia k záväzku žalovaného 1/ zo strany žalovaného 2/.

Podľa § 37 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka
Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

Podľa § 533 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka
Kto bez súhlasu dlžníka dohodne písomne s veriteľom, že splní za dlžníka jeho peňažný záväzok, stáva

sa dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi a obaja dlžníci sú zaviazaní spoločne a nerozdielne. Ustanovenie
§ 531 ods. 4 tu platí obdobne.

Pre platnosť právneho úkonu v zmysle ust. § 37 OZ je potrebné preukázať v prvom rade, že právny úkon

bol vykonaný slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, pričom súčasťou týchto kritérií je aj preukázanie,
že obsah právneho úkonu zahŕňa všetky požiadavky stanovené v danom prípade ust. § 533 OZ pre
pristúpenie k záväzku. V zmysle tejto úpravy sa vyžaduje písomné vyhlásenie nového dlžníka urobené
voči veriteľovi, že splní peňažný záväzok za doterajšieho dlžníka. V danom prípade bolo sporné aj komu
bolo čestné prehlásenie adresované (spoločnosti alebo konateľovi), ako aj samotná skutočnosť úmyslu

a jednoznačného prejavu vôle na prevzatie záväzku na zaplatenie konkrétne identifikovanej pohľadávky.

Jepravdou,ževčestnomprehláseníbolapohľadávkaurčenávýškousumyzodpovedajúcoupohľadávke
uplatnenej v súdnom konaní, ako aj určením dlžníka. Na druhej strane z textu nie je jednoznačne

zrejmý úmysel prejavom vôle založiť právne následky pristúpenia k záväzku v zmysle § 533 OZ. Všetky
tieto chýbajúce náležitosti bol povinný vyhodnocovať súd v nadväznosti na právnu úpravu § 34 a
nasl. OZ Zároveň nemožno opomenúť, že prebiehajúca komunikácia sa uskutočnila medzi štatutárnym
zástupcom (konateľom) žalobcu a fyzickou osobou, ktorá bola zapísaná ako konateľ žalovaného, pričom
v tejto otázke konal mimo výkonu svojej funkcie štatutárneho zástupcu, teda ako fyzická osoba. Zo

strany štatutárneho zástupcu žalobcu však aj v zmysle jeho vyjadrení nepochybne išlo o konanie
podnikateľa v zmysle ust. § 13 ods. 1 ObZ t.j. o konanie osoby, ktorá mala resp. mala mať vyšší
stupeň vedomosti o právnej úprave, prípadných predpokladoch a dôsledkoch tvrdeného právneho
úkonu a v súvislosti s tvrdenou akceptáciou takéhoto úkonu mala konať s odbornou starostlivosťou a
vyhodnotiť prípadné nedostatky a dôsledky prejavu vôle žalovaného 2/. V tejto súvislosti súd nepovažuje

za relevantný poukaz uvedený v odvolaní, kde žalobca zdôrazňuje morálnu zodpovednosť konateľa
žalobcu 1/ za vznik a existenciu dlhu, skutočnosť, že žalovaný 2/ svojimi vyjadreniami a konaním
vyvolával u navrhovateľa racionálne očakávania, že dlh splní a že napriek tomu, že žalobca v úkonoch
voči žalovanému 2/ konal vždy v dobrej viere, je zrejmé, že žalovaný 2/ klamal a zneužil jeho dôveru.Pre posudzovanie vzniku záväzku v zmysle § 533 OZ je preto rozhodujúcou skutočnosťou to, že čestné

prehlásenie zo dňa 26.1.2011 nespĺňa formálne a obsahové náležitosti pristúpenia k záväzku.

Čo sa týka ďalších odvolacích dôvodov odvolací súd nepovažuje za dôvodnú námietku nesprávnosti
skutkových záverov vyvodených súdom prvého stupňa o tom, že nie je preukázaná vôľa (úmysel)

žalobcu a žalovaného 2/, aby tento pristúpil k záväzku. Odvolací súd sa stotožňuje s vysloveným
názorom súdu prvého stupňa, že v priebehu celého dokazovania nebolo jednoznačne preukázané, že
vôľou žalovaného 2/ bolo pristúpenie k záväzku, na osvedčenie tejto skutočnosti nepostačuje poukaz na
okolnosti celého obchodného prípadu a elektronická komunikácia, ktorá prebiehala medzi žalovaným
2/ a štatutárnym zástupcom žalobcu, pričom bola adresovaná na jeho firemnú e-mailovú adresu.
Rozhodujúce je nepreukázanie úmyslu pristúpenia k záväzku zo strany žalovaného 2/. To, že zo strany

žalobcu bola vôľa a záujem na pristúpení k záväzku žalovaným 2/, nepostačuje pre vyhodnotenie
platnosti uvedeného čestného prehlásenia ako pristúpenia k záväzku, ak nie je preukázané, že úmysel a
následne zodpovedajúci prejav vôle bol urobený vážne, určite a zrozumiteľne aj zo strany pristupujúceho
subjektu. Tento zásadný nedostatok nie je možné odstrániť ani žalobcom požadovaným spôsobom
výkladu okolností a obsahu predmetného čestného prehlásenia. Takýto nedostatok nie je možné

prekonať ani s prihliadnutím na princíp legitímneho očakávania a požiadavku na ochranu pred konaním
v rozpore s dobrými mravmi.

Vzhľadom na vyššie uvedený záver ohľadne neexistencie pristúpenia k záväzku odvolací súd

nepovažuje za dôvodnú ani námietku, že postup súdu prvého stupňa pri posudzovaní včasnosti
akceptačného úkonu nerešpektuje preukázanú vôľu oboch dotknutých strán, nezodpovedá okolnostiam,
ktoré sprevádzali pristúpenie žalovaného 2/ k záväzku žalovaného 1/ a prieči sa spravodlivosti. Na
riešenie otázky existencie samotného pristúpenia k záväzku nadväzuje aj otázka náhrady trov konania,
ktorá z tohto dôvodu nie je relevantne spochybnená .

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny
potvrdil.

O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol postupom v zmysle ust. § 224 ods. 1 OSP v spojení
s ust. § 142 ods. 1 OSP tak, že procesne úspešným žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, nakoľko im žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z.z. v znení zák. č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať odvolanie.