Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 30, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14CoKR/4/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111232868
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5111232868.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny
Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu:
EFEKTA, spol. s r.o., Kopčianska 10, 851 01 Bratislava, IČO: 31 323 561, právne zastúpený: Advokátska
kancelária JUDr. Andrej Jaroš, spol. s r.o., so sídlom Námestie sv. Anny 361/20, 911 01 Trenčín, IČO:
36 839 132, proti žalovanej: JUDr. Gabriela Bírošová, správca konkurznej podstaty úpadcu RAJECKÉ

STROJÁRNE, a.s., so sídlom Tulská 33, 010 01 Žilina, IČO: 36 404 292, so sídlom kancelárie M. XXX/
XX, XXX XX J., v konaní o vylúčenie majetku zo súpisu konkurznej podstaty, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 11Cbi/27/2011-146 zo dňa 16.10.2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 11Cbi/27/2011-146 zo dňa 16.10.2013 p o t v r d z u j e .

Žalovaná j e p o v i n n á nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania za trovy právneho zastúpenia

v sume 81,46 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu
Advokátska kancelária JUDr. Andrej Jaroš, spol. s r.o., Námestie sv. Anny 361/20, 911 01 Trenčín, IČO:
36 839 132.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd vylúčil zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu v konkurznom
konaní vedenom pred Okresným súdom Žilina sp.zn. 2K/20/2008 zapísaný majetok - nehnuteľnosti

nachádzajúcesavokreseŽilina,obecVarín,katastrálneúzemieZ.,evidovanéSprávoukatastraŽilinana
liste vlastníctva č. XXXX, a to pozemky, parcely registra C: číslo 1802/15 o výmere 1.437 m2 zastavané
plochy a nádvoria, číslo 1802/16 o výmere 40 m2 zastavané plochy a nádvoria, číslo 1802/17 o výmere
25 m2 zastavané plochy a nádvoria, č. 1802/19 o výmere 67 m2 zastavané plochy a nádvoria, č. 1802/20
o výmere 24 m2 zastavané plochy a nádvoria, 1802/21 o výmere 24 m2 zastavané plochy a nádvoria,
číslo 1802/22 o výmere 9 m2 zastavené plochy a nádvoria a číslo 1802/23 o výmere 125 m2 zastavené

plochy a nádvoria, a nehnuteľnosti - stavby súpisné číslo 745 na parcele č. 1802/7 dom, súpisné číslo
1005 na parcele 1792/1 administratívna budova, súpisné číslo 1006 na parcele číslo 1802/9 sklad olejov,
súpisné číslo 1007 na parcele 1802/10 hala, súpisné číslo 1008 na parcele 1802/11 skládka uhlia,
súpisné číslo 1009 na parcele číslo 1802/12 sklad, súpisné číslo 1010 na parcele číslo 1802/14 lupáreň -
debnáreň, súpisné číslo 1011 na parcele číslo 1802/15 pílnica, súpisné číslo 1012 na parcele č. 1802/19
čistiaca stanica, súpisné číslo 1013 na parcele č. 1802/21 vodáreň, súpisné číslo 1014 na parcele č.

1802/23 rozvodňa, súpisné číslo 1016 na parcele číslo 1802/16 šatňa a súpisné číslo 1017 na parcele
číslo 1802/8 sklad technického materiálu, ktorý patrí do výlučného vlastníctva navrhovateľa. Žalovanej
uložil povinnosť nahradiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo výške 561,86 Eur,
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 76 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a

reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“), § 78 ods. 1, 2, 3, 4 ZKR, § 80 ods. 1 ZKR, okresný súd žalobe vyhovel.Uznesením č.k. 11Cbi/27/2011-49 zo dňa 05.04.2012 okresný súd návrh žalovanej na zastavenie
konania zamietol. Uznesenie odôvodnil tým, že predmetom konania, ktoré žalovaná ako res iudicata
namietala, neboli tie nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania vo veci sp.zn. 11Cbi/27/2011, a preto

konštatoval, že keď predmet konania je odlišný, prebiehajúcemu konaniu prekážka rozhodnutej nebráni.
Zároveň okresný súd uviedol, že priebehu súdneho konania došlo k zmene správcu a pôvodne žalovaná
správkyňa JUDr. Janka Grolmusová bola nahradená správkyňou JUDr. Gabrielou Bírošovou. Okresný
súd potom pokračoval v konaní s novo ustanoveným správcom.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že dňa 24.11.2005 uzatvoril úpadca
ako predávajúci so žalobcom ako kupujúcim Kúpnu zmluvu, ktorej predmetom boli okrem iného
nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom podanej vylučovacej žaloby. Okresný súd Trenčín rozsudkom č.k.
39Cb/199/2006-266 zo dňa 19. marca 2009 určil, že právny úkon dlžníka Rajecké strojárne, a.s.,
a to Kúpna zmluva zo dňa 30.11.2005, na základe ktorej došlo k prevodu vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území Z., zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX na

žalovaného - EFEKTA, s.r.o., Trenčín je voči žalobcovi AVEXZ, s.r.o., právne neúčinný.

PodľaObchodnéhovestníkač.123B/2010,ktorýbolvydanýdňa28.06.2010,správkyňaúpadcuzapísala
majetok, ktorý bol predmetom žaloby, do súpisu všeobecnej podstaty. Majetok je označený ako majetok
inej osoby ako úpadcu, pričom ako dotknutá tretia osoba bol označený žalobca. Ako dôvod zapísania

majetku tretej osoby bol uvedený právoplatný rozsudok Okresného súdu Trenčín sp.zn. 39Cb/199/2006
o určení neúčinnosti kúpnej zmluvy zo dňa 30.11.2005.

Okresný súd Žilina rozsudkom č.k. 5Cbi/27/2010 zo dňa 07.12.2010 zamietol žalobu na vylúčenie
majetku zo všeobecnej podstaty úpadcu, a to majetku zapísaného na LV č. XXXX. Rozhodnutie

odôvodnil tým, že k zápisu majetku došlo s odkazom na právoplatné rozhodnutie Okresného súdu
Trenčín o určenie neúčinnosti kúpnej zmluvy týkajúcej sa predmetných nehnuteľností s tým, že podľa
§ 80 ods. 1 ZKR je v takomto prípade vylučovacia žaloba neprípustná. Krajský súd v Žiline rozsudkom
sp.zn. 13CoKR/6/2011 zo dňa 28.09.2011 uvedený rozsudok Okresného súdu Žilina potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 3M Obdo/3/2012 zo dňa 30. apríla 2013 predmetný
rozsudok Okresného súdu Žilina a rozsudok Krajského súdu v Žiline zrušil a vec vrátil Okresnému
súdu Žilina na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že v tejto veci bola spornou otázka posúdenia, či
zapísanie majetku tretej osoby do konkurznej podstaty je v súlade s § 80 ZKR. Podľa tohto ustanovenia
sa do súpisu zapisuje majetok tretích osôb, ktorý nadobudli na základe neúčinných právnych úkonov,

protiktorýmsprávca,prípadneveriteľprihlásenejpohľadávky,uplatnilodporovacieprávo.Dovolacísúdz
tohto ustanovenia vyvodil, že zapísať do súpisu možno len taký majetok, ktorý bol predmetom právneho
úkonu, neúčinnosti ktorého sa s úspechom dovolal správca alebo veriteľ pohľadávky podľa § 57 ZKR,
teda žalobou podanou v rámci konkurzného konania. ZKR neobsahuje žiadne ustanovenie, z ktorého
by bolo možné vyvodiť, že do súpisu je možné zapísať aj majetok tretích osôb nadobudnutý na základe

právneho úkonu, ktorý bol úspešne odporovaný podľa § 42a OZ. Podľa § 57 ods. 1 ZKR možno v
konkurze odporovať právnym úkonom týkajúcim sa majetku dlžníka a tým dosiahnuť ich neúčinnosť
voči jeho veriteľom. Predpokladom úspešnej odporovateľnosti je splnenie všetkých podmienok, ktoré
ZKR vyžaduje, aby bolo možné právnemu úkonu odporovať. Na účely konkurzu je z dôvodu osobitnej
úpravy obsiahnutej v ZKR vylúčené použitie právnej úpravy odporovateľnosti podľa OZ. Rozdiel týchto

právnych úprav spočíva v tom, že podľa OZ sa neúčinnosti právneho úkonu možno dovolať len voči
tomu, kto podal voči dlžníkovi odporovaciu žalobu a podľa ZKR ide v prípade dovolania sa neúčinnosti
o neúčinnosť pôsobiacu voči všetkým veriteľom. Majetok nadobudnutý neúčinným právnym úkonom
možno zapísať do podstaty až po tom, čo povinná osoba odporovacie právo písomne uzná, alebo ak k
takémuto prejavu nedôjde, až po tom, čo neúčinnosť určí súd podľa žaloby v zmysle § 57 ZKR. Dovolací

súd tak vyslovil názor, že podľa § 80 ZKR je možné zapísať do súpisu podstaty majetok tretej osoby
len vtedy, ak správca, prípadne veriteľ za podmienok stanovených v ZKR sa dovolá odporovateľnosti
právneho úkonu v žalobe uplatnenej podľa § 57 ZKR.

Žalovaná do súdneho spisu predložila sťažnosť AVEXZ, s.r.o., proti Okresnému súdu Žilina ako

porušovateľovi základného práva pre porušenie základných práv a ľudských práv vyplývajúcich z
medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky. V sťažnosti žiadal sťažovateľ nálezom
vysloviť, že jeho práva boli porušené uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 23.08.2010 č.k.
20Cbi/2/2009-215 a zároveň žiadal toto uznesenie zrušiť a Okresnému súdu Žilina vec vrátiť na ďalšiekonanie. Napadnutým uznesením Okresný súd Žilina zastavil konanie o návrhu správcu konkurznej
podstatynaurčenieneúčinnostiprávnehoúkonu-kúpnejzmluvyvzmysle§57anasl.ZKR.Okresnýsúd
svoje uznesenie odôvodnil tým, že prejednaniu veci bráni neodstrániteľná prekážka podmienok konania

- res iudicata s poukazom na rozsudok Okresného súdu Trenčín sp.zn. 39Cb/199/2006 potvrdený
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne.

Okresný súd v odôvodnení uviedol, že predmetom žaloby bolo vylúčenie majetku patriaceho žalobcovi
zo súpisu podstaty v konkurznom konaní vedenom na majetok úpadcu. Žalovaná v konaní okrem

iného namietla, že v tomto prípade žalobca nedodržal zákonom stanovenú lehotu na podanie takejto
žaloby. K tejto lehote správkyňa uviedla, že v tomto prípade zapisovala majetok ako majetok, ohľadom
ktorého bolo právoplatným rozhodnutím súdu určené, že tento bol nadobudnutý na základe neúčinného
právneho úkonu s tým, že v takomto prípade sa nejednalo o sporný zápis, a teda žaloba mala byť
podaná do 30-tich dní od zverejnenia zápisu majetku do súpisu v obchodnom vestníku. S takýmto
právnym posúdením sa však okresný súd nestotožnil. Samotná správkyňa uviedla, že k zápisu majetku

došlo na základe skutočnosti, že bolo právoplatne určené nadobudnutie tohto majetku žalobcom na
základe neúčinného právneho úkonu. V obdobnej právnej veci pritom na okresnom súde prebiehalo
iné konanie, kde tak okresný, ako aj krajský súd vychádzali z takéhoto posúdenia veci, teda že tento
majetok bol nadobudnutý na základe neúčinného právneho úkonu a vylučovacia žaloba tak nie je
prípustná. V tomto konaní však Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vyššie uvedenom uznesení

konštatoval, že je potrebné rozlišovať odporovateľnosť určenú podľa ZKR a odporovateľnosť určenú
podľa predpisov občianskeho práva. Najvyšší súd Slovenskej republiky pritom uviedol, že na základe
rozhodnutia Okresného súdu Trenčín a Krajského súdu v Trenčíne nebolo možné postupovať podľa
§ 80 ods. 1 ZKR. Tvrdenie správkyne, že tento majetok tak nebol zapísaný s poznámkou v prospech
žalobcu z dôvodu, že ohľadom tohto majetku bola právoplatne určená neúčinnosť kúpnej zmluvy, potom

neobstojí. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodnutie o odporovateľnosti
a neúčinnosti právneho úkonu vydané podľa § 42a OZ nie je možné použiť v konaní podľa ZKR. V
takomto prípade potom správkyňa nebola oprávnená zapísať majetok patriaci žalobcovi do podstaty
podľa § 80 ods. 1 ZKR.

Žalovaná tvrdila, že tento majetok nebol zapísaný s poznámkou v prospech žalobcu. Ak by to tak
skutočne bolo, tak bolo v tomto prípade potrebné určovať lehotu podľa § 78 ods. 3 ZKR s tým, že podľa
druhej vety tohto ustanovenia po uplynutí 30-dňovej lehoty možno právo vylučujúce zapísanie majetku
do súpisu uplatniť u správcu alebo na súde žalobou podanou proti správcovi v prípade, ak majetok bol
zapísaný bez poznámky, aj keď mal byť zapísaný s poznámkou v prospech toho, kto vylučujúce právo

uplatňuje. Správkyňa uvedenie osoby žalobcu v tomto zápise majetku odôvodnila tým, že bol uvedený
len preto, že sa jednalo o nehnuteľný majetok zapísaný v katastri nehnuteľnosti na liste vlastníctva.
Toto svoje tvrdenie správkyňa nijakým spôsobom bližšie nevysvetlila a neodôvodnila a okresnému
súdu nebolo zrejmé, prečo by mal byť žalobca v takomto zápise uvedený len preto, že sa jednalo o
nehnuteľný majetok zapísaný na LV. Zákon žiadne rozlišovanie hnuteľného, či nehnuteľného majetku,

ktorý sa zapisuje do súpisu všeobecnej podstaty, nepozná. Bez ohľadu na to, či sa jedná o hnuteľný
alebo nehnuteľný majetok, je preto potrebné postupovať rovnakým spôsobom a v prípade, ak sa jedná
o majetok tretej osoby, mala správkyňa uviesť túto osobu priamo v spornom zápise. Takýmto spôsobom
pritom správkyňa aj postupovala, nakoľko v zápise v obchodnom vestníku je osoba žalobcu uvedená.
Ak by sa teda okresný súd stotožnil s názorom žalovanej, že tento majetok nebol zapísaný s poznámkou

v prospech žalobcu, tak by v tomto prípade bolo potrebné zákonnú lehotu posudzovať podľa § 78 ods. 3
ZKR. Žalobcu by potom zákonná lehota podľa § 78 ods. 3 ZKR neobmedzovala, nakoľko tento majetok
mal byť zapísaný s poznámkou v prospech neho a keďže nebol takto zapísaný, mohol žalobca podať
žalobu na súde až do rozvrhnutia výťažku zo speňaženia dotknutého majetku v zmysle ust.§ 78 ods.
3 ZKR.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej konštatoval, že z predloženého výpisu z
obchodného vestníka bolo zrejmé, že majetok bol zapísaný s poznámkou v prospech žalobcu, nakoľko
bol žalobca pri každej jednej súpisovej položke tohto majetku uvedený ako dotknutá tretia osoba. V
takomtoprípadepotomžalovanámalapostupovaťpodľa§78ods.2ZKRapísomnevyzvaťžalobcu,aby

do 30-tich dní uviedol dôvody a predložil dôkazy, ktoré zapísanie majetku do súpisu vylučujú. Následne
by bol žalobca povinný oznámiť tieto dôvody a v prípade, ak by žalovaná tieto dôvody neuznala,
bola povinná bezodkladne opätovne písomne vyzvať žalobcu, aby do 30-tich dní od doručenia výzvy
uplatnil svoje právo na súde žalobou. Z vyjadrenia žalovanej vyplývalo, že ani prvá a ani druhá výzvav zmysle tohto zákonného ustanovenia žalobcovi zasielaná nebola. Ak takéto výzvy neboli žalobcovi
zasielané, tak žalobcovi vôbec nezačala plynúť zákonná 30-dňová lehota, ktorá je počítaná práve odo
dňa doručenia výzvy na uplatnenie tohto práva žalobou na súde. Ak takáto lehota nezačala plynúť, tak je

zrejmé,žeaninemohlauplynúťažalobcaboloprávnenýpodaťžalobunasúdeaždorozvrhnutiavýťažku
zo speňaženia dotknutého majetku v zmysle § 78 ods. 3 ZKR. Žalobca bol v každom prípade oprávnený
podať návrh na vylúčenie majetku zo súpisu, či už správca tieto svoje povinnosti splnil alebo nie, nakoľko
žalobcovi ako tretej osobe, ktorá je dotknutá zápisom majetku do súpisu, momentom zápisu sporného
majetku do súpisu vzniklo právo na podanie vylučovacej žaloby. Okresný súd preto konštatoval, že v

tomto prípade boli dodržané zákonné povinnosti žalobcu vo vzťahu k stanovenej subjektívnej lehote na
podanie vylučovacej žaloby voči žalovanej.

Okresný súd zvýraznil, že žalobcom podaná žaloba bola odvodzovaná od skutočnosti, že je
vlastníkom predmetných nehnuteľností. Hmotno-právna legitimácia žalobcu v takomto spore spočíva na
subjektívnom princípe. Žalobca môže byť vo vylučovacom konaní úspešný len vtedy, ak preukáže, že

mu patrí subjektívne právo, ktoré vylučuje zapísanie majetku do súpisu. Okresný súd sa potom zaoberal
otázkou, či na strane žalobcu bolo preukázané také subjektívne právo, od ktorého žalobca mohol
odvodzovať svoj nárok na vylúčenie predmetných nehnuteľností zo súpisu podstaty. Z vykonaných
dôkazov okresný súd zistil, že žalobca sa stal vlastníkom predmetných nehnuteľností na základe
predloženej kúpnej zmluvy uzatvorenej s úpadcom a táto skutočnosť medzi účastníkmi ani nebola

sporná. Možno tak konštatovať, že na strane žalobcu bolo preukázané subjektívne právo, ktoré
vylučuje zápis týchto nehnuteľností do súpisu podstaty úpadcu. Žalovaná predmetné nehnuteľnosti
do súpisu zapísala na základe právoplatných rozhodnutí Okresného súdu v Trenčíne a Krajského
súdu v Trenčíne, ktoré ohľadom predmetnej kúpnej zmluvy vyslovili jej neúčinnosť voči spoločnosti
AVEXZ, s.r.o. Žalobca v tejto súvislosti „predložil vyššie uvedené uznesenie Najvyššieho súdu SR. Toto

uznesenie je uznesením, ktoré nebolo vydané v tejto právnej veci, ale v inej obdobnej právnej veci
vedenej medzi tými istými účastníkmi vo vzťahu k iným nehnuteľnostiam, ktoré nadobudol navrhovateľ
na základe tej istej kúpnej zmluvy.“ Pre okresný súd tak toto rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky síce nie je bezprostredne záväzné, okresný súd je však povinný rešpektovať judikatúru a
rozhodnutia súdov vyššieho stupňa tak, aby bol zabezpečený princíp právnej istoty, v zmysle ktorého

súdymajúnarovnakéotázkyposkytnúťúčastníkomrovnakúodpoveď.Aktedavjednejobdobnejprávnej
veci najvyšší súd vyslovil právny názor ohľadom odporovateľnosti právnych úkonov v konkurznom
konaní, tak okresný súd je v zásade povinný takéto rozhodnutie najvyššieho súdu rešpektovať. Ako už
bolo uvedené vyššie, v zmysle tohto rozhodnutia bolo konštatované, že odporovateľnosť určenú podľa
ustanovení OZ nie je možné považovať za odporovateľnosť, ktorú má na mysli § 80 ods. 1 ZKR. Na to,

aby správkyňa mohla takýto majetok do súpisu zapísať, by bolo nevyhnutné, aby odporovateľnosť bola
určená súdom podľa § 57 ZKR. Následne by potom nebola prípustná v zmysle tohto ustanovenia ani
vylučovacia žaloba. V konaní však nebolo zistené, že by bolo vydané rozhodnutie v zmysle § 57 ZKR,
ktorým by bola určená neúčinnosť tohto právneho úkonu voči konkurzným veriteľom. Z tohto dôvodu je
potom prípustná aj vylučovacia žaloba podaná žalobcom. Možno preto konštatovať, že v tomto prípade

nebol na strane žalovanej daný žiaden právne relevantný dôvod, na základe ktorého by žalovaná bola
oprávnená predmetné nehnuteľnosti zapísať do súpisu majetku podstaty. Žalobca preukázal, že ako
vlastník je nositeľom takého subjektívne práva, ktoré zápis týchto nehnuteľností do súpisu majetku
podstaty vylučuje. Okresný súd potom konštatoval, že žalobcovi svedčí subjektívne právo v podobe
vlastníckeho práva, ktoré vylučuje zápis takýchto nehnuteľností patriacich žalobcovi do súpisu podstaty

úpadcu v prebiehajúcom konkurznom konaní. Okresný súd potom žalobe v celom rozsahu vyhovel a
predmetné nehnuteľnosti zo súpisu majetku úpadcu vylúčil.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že priebehu súdneho konania žalovaná
okresnému súdu predložila ústavnú sťažnosť. Predmetom tejto ústavnej sťažnosti bola žiadosť o

zrušenie uznesenia Okresného súdu Žilina, ktorým bolo zastavené konanie vo veci určenia neúčinnosti
predmetnej kúpnej zmluvy. Po oboznámení sa s touto ústavnou sťažnosťou okresný súd konštatoval,
že táto nemala žiaden vzťah k prebiehajúcemu súdnemu konaniu. V prípade, ak by tejto ústavnej
sťažnosti bolo vyhovené, tak by ďalej bolo možné pokračovať v konaní, ktorého predmetom bolo určenie
neúčinnosti predmetnej kúpnej zmluvy podľa § 57 a nasl. ZKR. Po prípadnom právoplatnom určení,

že táto kúpna zmluva bola voči konkurzným veriteľom neúčinná, by žalovanej ako správkyni vzniklo
právo podľa § 80 ods. 1 predmetný majetok zapísať do súpisu ako majetok tretej osoby nadobudnutý na
základe neúčinného právneho úkonu. Ani v budúcnosti, v prípade úspechu v tomto aktuálne právoplatne
zastavenomkonaní,bytaknebolodotknutéprávosprávkynetentomajetokdodatočnedosúpisuzapísať.Okrem toho treba poukázať na to, že v súvislosti s predložením tejto ústavnej sťažnosti žalovaná
okresnému súdu žiaden procesný návrh nepredložila a v zmysle vlastného vyjadrenia túto sťažnosť
predložila len z dôvodu, že ju o to požiadala právna zástupkyňa spoločnosti AVEXZ, s.r.o. „Táto

spoločnosť a ani jej právna zástupkyňa však na tomto konaní nie sú nijako zúčastnené. Preto nie je ani
žiaden dôvod, aby do tohto súdneho spisu zakladali listinné dôkazy, či iné písomnosti. Preto do spisu
túto sťažnosť konajúci súd založil len z toho dôvodu, že na pojednávaní bola predložená odporkyňou
ako účastníčkou konania.“ O trovách prvostupňového konania bolo okresným súdom rozhodnuté podľa
§ 142 ods. 1 OSP a okresný súd priznal úspešnému žalobcovi právo na ich náhradu.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalovaná, ktorá pre vysvetlenie
dôvodu podaného odvolania opísala postup od vzniku Kúpnej zmluvy zo dňa 30.11.2005. Neúčinnosť
právneho úkonu Kúpnej zmluvy zo dňa 30.11.2005 bola určená právoplatnými rozhodnutiami
„Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 19.03.2009, sp. zn.: 39Cb/199/2006, v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 20.01.2010, sp.zn.: 16Cob/88/2009. Vyslovená

neúčinnosť sa týkala Kúpnej zmluvy zo dňa 30.11.2005, ktorá bola uzavretá medzi navrhovateľom (spol.
EFEKTA, spol. s r.o.) ako kupujúcim a úpadcom Rajecké strojárne a.s. ako predávajúcim.“ „Neúčinnosť
kúpnej zmluvy bola vyslovená v zmysle § 42a a nasl. Správca konkurznej podstaty podal aj napriek
týmto právoplatným rozhodnutiam dňa 03.04.2009 odporovaciu žalobu v zmysle ust. § 57 a nasl. zák. č.
7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov.“ Okresný súd Žilina však svojím

uznesením zo dňa 23.08.2010, č.k. 20Cbi/2/2009-215 konanie o tomto návrhu správkyne konkurznej
podstaty zastavil, pričom ako dôvod uviedol, že v prejednávanej veci existuje neodstrániteľná prekážka
podmienok konania - res iudicata, a to s poukazom na označené právoplatné rozsudky, ktorými bola už
neúčinnosť tejto kúpnej zmluvy - ako právneho úkonu vyslovená. Po takýchto záväzných právoplatných
rozhodnutiach, v ktorých samotné súdy poukázali na totožnosť skutkových okolností a totožnosť okruhu

účastníkov,správkyňakonkurznejpodstatyzapísalapredmetnénehnuteľnostidovšeobecnejkonkurznej
podstaty ako majetok tretej osoby (žalobcu). Na podporu tohto tvrdenia svedčili v prospech zápisu
nehnuteľností do súpisu konkurznej podstaty ďalšie právoplatné rozhodnutia - rozsudok Okresného
súdu Žilina zo dňa 07.12.2010, č.k. 5Cbi/27/2010-69 a jeho následné potvrdenie rozsudkom Krajského
súdu v Žiline zo dňa 28.09.2011, sp.zn.: 13CoKR/6/2011. Týmito rozhodnutiami bola zamietnutá

žaloba ako nedôvodná, ktorú podal žalobca na vylúčenie týchto predmetných nehnuteľností zo súpisu
konkurznej podstaty. Dôležité bolo podľa žalovanej poukázať na rozhodnutie „Najvyššieho súdu Českej
republiky sp.zn.: 2Cdonl703/1996, v ktorom je uvedené, že ak neúčinnosť odporovateľného právneho
úkonu dlžníka bola vyslovená podľa ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka v dobe, keď už bol
vyhlásený konkurz na majetok dlžníka, stáva sa majetok žalovaného, ktorý dohodou unikol z dlžníkovho

(úpadcovho) majetku súčasťou konkurznej podstaty úpadcu. Toto rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republiky bolo podkladom v rozhodnutiach Okresného ako aj Krajského súdu v Žiline.“ Žalovaná
zapísala nehnuteľnosti do všeobecnej konkurznej podstaty na základe dvoch právoplatných rozhodnutí
okresných súdov, dvoch právoplatných rozhodnutí krajských súdov, ktoré boli podporované rozhodnutím
Najvyššieho súdu Českej republiky a zastavujúcim uznesením neodstrániteľnej prekážky podmienky

konania - res iudicata, teda niet pochýb, že rozhodnutia súdov mali účinky na to, že správca konkurznej
podstaty nemusel a ani nemohol podať žalobu o určenie neúčinnosti právneho úkonu a ďalej bol aj
oprávnený zapísať majetok tretej osoby do súpisu bez nutnosti podávať žalobu o neúčinnosť právneho
úkonu. Rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa 16.10.2013, č.k. 11Cbi/27/2011-146 bolo rozhodnuté
tak, že boli vylúčené tieto zapísané nehnuteľnosti zo súpisu konkurznej podstaty a tiež všetky účinky

hore uvedených rozhodnutí. V konkurznom konaní úpadcu Rajecké strojárne, a.s., sp.zn. 2K/20/2008
sú jediným majetkom v konkurznom konaní nehnuteľnosti, ktoré sú zapísané vo všeobecnej konkurznej
podstate. Ich vylúčením nebudú pohľadávky veriteľov vôbec uspokojené, čím bude zmarené riešenie
úpadku dlžníka speňažením jeho majetku a kolektívnym uspokojením jeho veriteľov podľa § 1 ZKR.
Celkovoprihlásenýchdokonkurzuje65veriteľovsnárokmivovýškecca882.837,85Eur.Žalovanápreto

podala odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 16.10.2013 z dôvodu, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 205 ods. 2 písm.
f) OSP, ktorý bol odôvodnený v samotnom obsahu odvolania a žiadala napadnutý rozsudok okresného
súdu odvolacím súdom zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.

Žalovaná podaním doručeným súdu dňa 22.11.2013 označeným ako „Doplnenie odvolania a návrh
na prerušenie konania“, uviedla, že doplňuje ňou podané odvolanie. Poukázala na to, že okresný
súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že mu bola pred rozhodnutím vo veci samej
predložená ústavná sťažnosť, ktorou sa veriteľ prihlásenej pohľadávky domáhal okrem iného i zrušeniaprávoplatného rozhodnutia Okresného súdu Žilina zo dňa 23.08.2010, č.k. 20Cbi/2/2009-215, ktorým
súd zastavil konanie o žalobe správcu konkurznej podstaty v konkurznom konaní, podanej dňa
03.04.2009, ktorou sa správca konkurznej podstaty v zmysle § 57 a nasl. ZKR domáhal určenia

neúčinnosti právneho úkonu - kúpnej zmluvy, na základe ktorej žalobca nadobudol nehnuteľnosti,
ktorých vylúčenia zo súpisu konkurznej podstaty sa v tomto konaní domáha. Konanie o spomenutej
ústavnej sťažnosti je na Ústavnom súde Slovenskej republiky vedené pod sp.zn. Rvp 18115/2013. Podľa
okresného súdu, vyššie označená ústavná sťažnosť nemala žiaden vzťah k prebiehajúcemu súdnemu
konaniu, nakoľko v prípade, ak by tejto ústavnej sťažnosti bolo vyhovené, bolo by možné pokračovať v

konaní o určenie neúčinnosti predmetnej kúpnej zmluvy. V prípade úspechu by potom nebolo dotknuté
právo správkyne dodatočne zapísať predmetné nehnuteľnosti do súpisu konkurznej podstaty. Okresný
súd súčasne poukázal na skutočnosť, že pri predložení tejto sťažnosti nebol urobený žiadny procesný
návrh, s ktorým názorom sa žalovaná nestotožnila. V prvom rade bolo potrebné poukázať na skutočnosť,
že rozhodnutie súdu, ktorým určuje neúčinnosť právneho úkonu má povahu deklaratórneho rozhodnutia,
t.j. rozhodnutia vydaného s účinkami ex tunc. To znamenalo, že právny úkon, o ktorom sa takýmto

spôsobom rozhoduje je neúčinný od samého počiatku. Bolo teda podľa žalovanej „nepochybné, že
pokiaľ bude ústavnej sťažnosti vyhovené a napadnuté uznesenie o zastavení konania zrušené, vo
svetle predložených rozsudkov Okresného a Krajského súdu Trenčín, ktorými už bola právoplatne
vyslovená neúčinnosť predmetnej kúpnej zmluvy podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, ďalšie
konanie vo veci určenia neúčinnosti toho istého právneho úkonu podľa zákona o konkurze povedie k

opätovnému určeniu tejto neúčinnosti s účinkami ex tunc.“ Okresný súd pritom v napadnutom rozsudku
poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorého v dobe zápisu
predmetných nehnuteľností do súpisu konkurznej nebolo rozhodnuté o neúčinnosti predmetnej kúpnej
zmluvy podľa zákona o konkurze a preto správkyňa nebola oprávnená tieto nehnuteľnosti do súpisu
zahrnúť. Tiež sa zaoberal § 81 ods. 1 ZKR, v zmysle ktorého v prípade, ak súd určí neúčinnosť

právneho úkonu, je vylučovacia žaloba neprípustná. Ak teda Ústavný súd Slovenskej republiky zruší
napadnuté uznesenie Okresného súdu Žilina a Okresný súd Žilina následne „rozhodne o neúčinnosti
predmetnej kúpnej zmluvy (čo vzhľadom k už právoplatným rozhodnutia OS a KS Trenčín možno s
najväčšou pravdepodobnosťou predpokladať), je zrejmé, že budú dodatočne splnené podmienky pre
zápis predmetných nehnuteľností do súpisu konkurznej podstaty s účinkami ex tunc. Súčasne v zmysle

uvedeného zákonného ustanovenia, rovnako s účinkami ex tunc nebude prípustná vylučovacia žaloba.“
Bolo teda zrejmé, že predmetná ústavná sťažnosť a konanie o nej má priamy význam pre konanie a
rozhodnutie v tejto veci. Akékoľvek rozhodnutie v tomto konaní vydané pred rozhodnutím Ústavného
súduSlovenskejrepublikyaprípadnýmnáslednýmrozhodnutímOkresnéhosúduŽilinaožalobesprávcu
o neúčinnosť právneho úkonu bolo totiž nutné považovať za predčasné. Žalovaná navrhla, aby okresný

súd konanie vedené pod sp.zn. 11Cbi/27/2011 prerušil, a to až do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp.zn. Rvp 18115/2013.

K doručenému odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadril žalobca v podaní právneho zástupcu, v ktorom
uviedol, že žalovaná okrem opakovania známych skutočností a názorov, ktoré boli už súdmi spoľahlivo

prekonané, vo svojom podaní neuviedla jediný argument, pre ktorý sa domnievala, že rozhodnutie
prvostupňového súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže práve toto uvádza
ako odôvodnenie podania odvolania. Za takýto argument nebolo možné v žiadnom prípade považovať
tvrdenie, že predmetné nehnuteľnosti boli jediným majetkom, ktorý podlieha konkurzu, a teda že ich
vylúčením bude zmarené uspokojenie veriteľov z konkurzu, keďže podľa rovnakej logiky by mohla

správkyňa nezákonne zapísať akýkoľvek majetok akejkoľvek tretej osoby rovnako, ako nezákonne
zapísala majetok žalobcu. Žalobca zdôraznil, že napadnutý rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa
16.10.2013 v tomto konaní považoval za správny vo všetkých výrokoch a súhlasil aj s odôvodnením,
v ktorom okresný súd veľmi podrobne zdôvodnil skutkový a právny stav, na základe ktorého dospel k
svojmu rozhodnutiu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a s ohľadom na princíp právnej istoty,

podľa ktorého by súdy mali v obdobných veciach rozhodovať rovnako, si žalobca týmto opätovne dovolil
požiadať odvolací súd, aby napadnutý rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 16.10.2013, sp.zn.
11Cbi/27/2011 potvrdil ako vo výroku vecne správne rozhodnutie.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1

OSP, postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku
podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil
podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom
prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP došlo

na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14CoKR/4/2014-202 zo dňa 14.10.2014 k oznámeniu
verejnéhovyhláseniarozsudkunaúradnejtabulikrajskéhosúduvzákonnejlehoteaotermíneverejného
vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení osobitne písomnosťou krajského súdu zo dňa
14.10.2014 (č.l. 203 spisu) a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v Žiline.

Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd
je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 118a ods. 1 OSP, vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, vo
veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, v sporoch vyvolaných alebo
súvisiacich s konkurzom a reštrukturalizáciou, o základe veci v sporoch o ochranu hospodárskej súťaže,

o základe veci v sporoch o ochranu práv porušených alebo ohrozených nekalým súťažným konaním,
o základe veci v sporoch z porušenia alebo ohrozenia práva na obchodné tajomstvo sú účastníci
povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení
najneskôr do skončenia prvého pojednávania; to neplatí, ak neboli splnené podmienky na vykonanie
prvého pojednávania a došlo k jeho odročeniu (§ 101 ods. 2).

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný
podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v
prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),
bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania

dostatočnédokazovanie,znehobolsprávnevyvodenýskutkovýstav,ktorýokresnýsúdrovnakosprávne
právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého
rozsudku, ktorým okresný súd žalobe vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom
vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje
na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení

s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné,
aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného
súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať

cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade
sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza,
že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci

uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby žalobcu v rovine
existencie dôvodov na vylúčenie zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu v konkurznom konaní vedenom
pred Okresným súdom Žilina sp.zn. 2K/20/2008 zapísaného majetku - nehnuteľností nachádzajúcich sa
v okrese Žilina, obec Varín, katastrálne územie Z., evidované Správou katastra Žilina na liste vlastníctva
č. XXXX, a to pozemky, parcely registra C: číslo 1802/15 o výmere 1.437 m2 zastavané plochy a

nádvoria, číslo 1802/16 o výmere 40 m2 zastavané plochy a nádvoria, číslo 1802/17 o výmere 25 m2
zastavané plochy a nádvoria, č. 1802/19 o výmere 67 m2 zastavané plochy a nádvoria, č. 1802/20 o
výmere 24 m2 zastavané plochy a nádvoria, 1802/21 o výmere 24 m2 zastavané plochy a nádvoria,
číslo 1802/22 o výmere 9 m2 zastavené plochy a nádvoria a číslo 1802/23 o výmere 125 m2 zastavené
plochy a nádvoria, a nehnuteľnosti - stavby súpisné číslo 745 na parcele č. 1802/7 dom, súpisné číslo

1005 na parcele 1792/1 administratívna budova, súpisné číslo 1006 na parcele číslo 1802/9 sklad olejov,
súpisné číslo 1007 na parcele 1802/10 hala, súpisné číslo 1008 na parcele 1802/11 skládka uhlia,
súpisné číslo 1009 na parcele číslo 1802/12 sklad, súpisné číslo 1010 na parcele číslo 1802/14 lupáreň -
debnáreň, súpisné číslo 1011 na parcele číslo 1802/15 pílnica, súpisné číslo 1012 na parcele č. 1802/19čistiaca stanica, súpisné číslo 1013 na parcele č. 1802/21 vodáreň, súpisné číslo 1014 na parcele č.
1802/23 rozvodňa, súpisné číslo 1016 na parcele číslo 1802/16 šatňa a súpisné číslo 1017 na parcele
číslo 1802/8 sklad technického materiálu, ktorý patrí do výlučného vlastníctva žalobcu. Okresný súd v

odôvodnenínapadnutéhorozsudkuvyložil,ktoréskutočnostimalpreukázané,ktorénie,oktoréskutkové
zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na tie otázky
nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový
stav veci.

Žalovaná v odvolaní namietala, že okresný súd nesprávne právne vec posúdil. Pri námietke
nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním
súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie
súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, ale aplikoval
nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval
nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne

aplikoval.

V rovine svojho postupu v odvolacom konaní krajský súd poukazuje na to, že bolo odvolacím súdom
rozhodnuté v odvolacom konaní o návrhu žalovanej, ktorá žiadala prerušenie odvolacieho konania, a
to tak, že krajský súd uznesením č.k. 14CoKR/4/2014-199 zo dňa 09.10.2014 návrh na prerušenie

odvolacieho konania zamietol, vzhľadom na skutočnosť, že dôvod, ktorý uvádzala žalovaná v návrhu
na prerušenie konania odpadol, keďže Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci vedenej pod Rvp
18115/2013 rozhodol ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu o návrhu žalovanej na prerušenie
konania, a to tak, že predmetnú sťažnosť odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

V odvolaní žalovaná poukázala na predchádzajúce rozhodnutia vo veci, z ktorých vyvodzovala
nedôvodnosť podanej žaloby žalobcom a zároveň svoju argumentáciu dotvrdzovala poukazom na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. „2Cdon1703/1996, v ktorom je uvedené,
že ak neúčinnosť odporovateľného právneho úkonu dlžníka bola vyslovená podľa ustanovenia §
42a Občianskeho zákonníka v dobe, keď už bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka, stáva sa

majetok žalovaného, ktorý dohodou unikol z dlžníkovho (úpadcovho) majetku súčasťou konkurznej
podstaty úpadcu. Toto rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky bolo podkladom v rozhodnutiach
Okresného ako aj Krajského súdu v Žiline“. Zároveň žalovaná zdôraznila, že ako správkyňa
zapísala nehnuteľnosti do všeobecnej konkurznej podstaty na základe dvoch právoplatných rozhodnutí
okresných súdov v dvoch právoplatných rozhodnutí krajských súdov, ktoré boli podporované uvádzaným

rozhodnutím Najvyššieho súdu Českej republiky. Rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa 16.10.2013,
č.k. 11Cbi/27/2011-146 bolo rozhodnuté tak, že boli vylúčené zapísané predmetné nehnuteľnosti zo
súpisu konkurznej podstaty, a tiež všetky účinky hore uvedených rozhodnutí. V tejto rovine odvolacej
námietky krajský súd uvádza, že vníma aj ďalšiu argumentáciu žalovanej v rovine „v konkurznom
konaní úpadcu Rajecké strojárne, a.s., sp.zn. 2K/20/2008 sú jediným majetkom v konkurznom konaní

nehnuteľnosti, ktoré sú zapísané vo všeobecnej konkurznej podstate. Ich vylúčením nebudú pohľadávky
veriteľov vôbec uspokojené, čím bude zmarené riešenie úpadku dlžníka speňažením jeho majetku a
kolektívnym uspokojením jeho veriteľov podľa ust. § 1 ZKR. Celkovo prihlásených do konkurzu je 65
veriteľov s nárokmi vo výške cca 882 837,85 Eur“, avšak nemohol ani túto argumentáciu vyhodnotiť
ako argumentáciu, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku okresného súdu.

Relevantným a nosným tomto smere bol záver okresného súdu, ktorého východiskom bolo rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 3M Obdo/3/2012 zo dňa 30. apríla 2013, ktorým bolo
rozhodnutie okresného súdu v obdobnej právnej veci zrušené a vec bola vrátená Okresnému súdu
Žilina na ďalšie konanie. Okresný súd jednoznačne v napadnutom rozsudku konštatoval, že predmetné
uznesenie najvyššieho súdu síce nebolo vydané v tejto právnej veci, ale v inej obdobnej právnej veci,

vedenej medzi tými istými účastníkmi vo vzťahu k iným nehnuteľnostiam, ktoré nadobudol žalobca na
základe tej istej kúpnej zmluvy. Ak teda okresný súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že „v jednej
obdobnej právnej veci najvyšší súd vyslovil právny názor ohľadom odporovateľnosti právnych úkonov v
konkurznom konaní, konajúci súd je v zásade povinný takéto rozhodnutie najvyššieho súdu rešpektovať.
Ako už bolo uvedené vyššie, v zmysle tohto rozhodnutia bolo konštatované, že odporovateľnosť určenú

podľa ustanovení Občianskeho zákonníka nie je možné považovať za odporovateľnosť, ktorú ma na
mysli ustanovenie §-u 80 ods. 1 ZKR. Na to, aby správkyňa mohla takýto majetok do súpisu zapísať,
by bolo nevyhnutné, aby odporovateľnosť bola určená súdom podľa §-u 57 ZKR. Následne by potom
nebola prípustná v zmysle tohto ustanovenia ani vylučovacia žaloba. V konaní však nebolo zistené,že by bolo vydané rozhodnutie v zmysle ustanovenia §-u 57 ZKR, ktorým by bola určená neúčinnosť
tohto právneho úkonu voči konkurzným veriteľom. Z tohto dôvodu je potom prípustná aj vylučovacia
žaloba podaná navrhovateľom. Možno preto konštatovať, že v tomto prípade nebol na strane správkyne

daný žiaden právne relevantný dôvod, na základe ktorého by správkyňa bola oprávnená predmetné
nehnuteľnosti zapísať do súpisu majetku podstaty. Navrhovateľ preukázal, že ako vlastník je nositeľom
takého subjektívne práva, ktoré zápis týchto nehnuteľností do súpisu majetku podstaty vylučuje. Na
základe uvedeného potom súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je dôvodný. Navrhovateľovi
svedčí subjektívne právo v podobe vlastníckeho práva, ktoré vylučuje zápis takýchto nehnuteľností

patriacich navrhovateľovi do súpisu podstaty úpadcu v prebiehajúcom konkurznom konaní. Súd potom
návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovel a predmetné nehnuteľnosti zo súpisu majetku úpadcu
vylúčil“, tak s uvedeným záverom sa krajský súd ako s vecne správnym v zmysle v § 219 ods. 2 OSP
stotožnil.

Podľa odvolacieho súdu, bol rozsah vykonaného dokazovania pred okresným súdom dostatočný a tvoril

spoľahlivý základ pre správne skutkové závery, ktoré prijal prvostupňový súd v napadnutom rozsudku.
Pri hodnotení dôkazov okresný súd aplikoval § 132 OSP, keď sa hodnotí v rámci dokazovania aj
pravdivosť a dôležitosť dôkazov pre rozhodnutie. Pri tomto hodnotení dôkazov zásadne súd nie je
obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý
dôkaz hodnotiť, pretože sa tu uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V súlade s touto zásadou

postupovalokresnýsúd,podkladomjehorozhodnutiasúdôkazy,ktorébolisprávnevyhodnotené,pričom
do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97, uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo
204/2009 zo dňa 14.09.2011). Pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu sa nevyžadovali ďalšie dôkazy

a tie, ktoré boli vykonané, zhodnotil okresný súd v súlade s § 132 OSP a následne vyvodil aj správne
skutkové závery.

Ďalej krajský súd na dotvrdenie správnosti záverov okresného súdu poukazuje aj na rozhodnutie
NajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyzodňa14.09.2011sp.zn.3Cdo204/2009,podľaktorého„Dôkazy

hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritomstarostlivoprihliadanavšetko,čovyšlozakonanianajavo,včítanetoho,čouviedliúčastníci(§132
O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.

Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97).“ K úplnosti krajský súd uvádza, že v hodnotení výsledkov dokazovania je súd

slobodný. Znamená to, že žiadne procesné ustanovenie mu neukladá, akú dôkaznú hodnotu, resp. silu
má priznať tomu-ktorému dôkaznému prostriedku, či už ide o výsluch svedka, účastníka alebo dôkaz
listinou. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver je
povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z § 157 ods. 2 OSP. Okresný súd takýmto
spôsobom postupoval, dôsledne vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie vykonaných dôkazov a jeho

odôvodnenie je presvedčivé.

Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v
rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol
odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý

bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovanej, než aby napadnutý rozsudok
okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam
žalovanej, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti

daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.

februára1998)(NálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyč.k.IV.ÚS345/2012-30zodňa26.11.2012).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo
v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Z úpravy v § 153 ods.
1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných
dôkazov.

Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi
súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Na základe odvolacích dôvodov žalovanej nebolo krajským súdom zistené, že by boli dané podmienky
pre zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu, ani pre jeho zmenu, preto vychádzal z
presvedčivých logických záverov okresného súdu vyjadrených v napadnutom rozsudku okresného súdu,
ktorý bol vo vyvolanom odvolacom konaní potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa

§ 219 ods. 1 OSP v spojení s § 219 ods. 2 OSP. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP krajský súd v
podrobnostiachpoukazujenaodôvodnenienapadnutéhorozsudkuokresnéhosúdu,sktorýmsavplnom
rozsahu stotožňuje.

Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie

práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických
osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v

ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Výrok o trovách prvostupňového konania nebol odvolaním osobitne napadnutý a ako závislý výrok od
výroku v merite veci, pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vo výroku o veci samej, bol potvrdený
ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, tiež za situácie, že vo vecnej rovine rozhodnutie o náhrade
trov prvostupňového konania nebolo žalovanou osobitne napadnuté.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 OSP vo väzbe na § 142
ods. 1, § 151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý uplatnil a vyčíslil náhradu
trov odvolacieho konania v podaní zo dňa 10.12.2013 (č.l. 188 a nasl. spisu). Priznaná náhrada
odvolacích trov na strane žalobcu spočívala v náhrade trov právneho zastúpenia vo výške podľa vyhl. č.

655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov, a to za 1 vykonaný úkon právnej služby písomné vyjadrenie k odvolaniu žalovanej v sume
60,07 Eur + režijný paušál 7,81 Eur + 20 % DPH, teda celkovo v sume 81,46 Eur, ktorú sumu nahradížalovaná žalobcovi v lehote podľa § 160 ods. 1 OSP, a to na účet advokáta - právneho zástupcu žalobcu,
v zmysle § 149 ods. 1 OSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona
(zák. č. 233/1995 Z.z.).