Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 29, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/329/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6209200707
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6209200707.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD.

a sudcov Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci navrhovateľa E. V., nar. XX.
XX. XXXX, bytom T. X/X, XXX XX X., právne zastúpeného JUDr. Máriusom Vladovičom, advokátom,
Advokátska kancelária so sídlom Nemocničná 16, 990 01 Veľký Krtíš, proti odporcovi S. T., nar. XX. XX.
XXXX, bytom L. XX, XXX XX E. T., o zaplatenie 22.296,36 Eur s príslušenstvom, na základe odvolania
odporcu proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 3C/95/2009-287 zo dňa 28. 08. 2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu
17.101,52,- Eur s príslušenstvom (druhý výrok) a v súvisiacom výroku o trovách konania (tretí výrok),

p o t v r d z u j e .

Odporcajepovinnýnahradiťnavrhovateľoviúčelnevynaloženétrovytohtoodvolaciehokonaniavovýške
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“, resp. „prvostupňový súd“) rozsudkom zo dňa 28. 08.
2012 rozhodol o uplatňovanom nároku navrhovateľa tak, že konanie o zaplatenie istiny vo výške 5.194,-
Eur čiastočne zastavil (prvý výrok). Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi istinu vo výške
17.101,52 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 10 % ročne od 25. 02. 2009 do zaplatenia, všetko

v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (druhý výrok). Zároveň uložil odporcovi povinnosť nahradiť
navrhovateľovi trovy konania účelne vynaložené na uplatnenie jeho práv vo výške 100 % (tretí výrok).
V odôvodnení rozhodnutia okresný súd poukázal na to, že navrhovateľ sa návrhom z 25. 02. 2009, v
zmysle čiastočného zastavenia konania zo dňa 16. 10. 2009 domáhal voči odporcovi zaplatenia istiny
vo výške 22.296,36 Eur (pôvodne 671.700,- Sk) s 10 % úrokom z omeškania ročne od 25. 02. 2009
do zaplatenia, z titulu plnenia zo zmluvy o pôžičke. Uplatnený nárok skutkovo odôvodnil tým, že na
základe ústnej dohody a rodinných vzťahov zapožičal odporcovi v roku 2005 finančné prostriedky vo

výške 350.000,- Sk na zaplatenie kúpnej ceny nehnuteľnosti, a taktiež mu poskytol finančnú pôžičku vo
výške 321.700,- Sk prevodmi na jeho účet. S odporcom si nedohodli čas vrátenia peňazí, dohodli sa len
na tom, že mu peniaze vráti podľa toho, aké bude mať výnosy z podnikania. Preto, keď bol odporca vzatý
do väzby a prestal podnikať, požiadal ho o vrátenie požičaných peňazí. Napriek ústnym a telefonickým
výzvam mu odporca z požičanej sumy nič nevrátil.
Na pojednávaní dňa 15. 06. 2011 vzal navrhovateľ návrh v časti o zaplatenie sumy 5.194,- Eur čiastočne
späť, a keďže navrhovateľ s týmto čiastočným späťvzatím súhlasil, okresný súd konanie v tejto časti

podľa ustanovenia § 96 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zastavil. Predmetom konania
potom zostal nárok navrhovateľa o zaplatenie sumy 17.101,52 Eur s príslušenstvom.
Po vykonanom dokazovaní mal okresný súd „za to, že výška žalovanej sumy medzi účastníkmi nebola
sporná, sporný je len právny základ nároku navrhovateľa, pretože ani vykonaným dokazovaním a toani výsluchom svedkov, ani listinnými dôkazmi, sa nepodarilo súdu nesporne preukázať, že navrhovateľ
poskytol odporcovi žalovanú sumu ako pôžičku. Preto podľa názoru súdu, daný skutkový stav nie je
možné považovať za plnenie zo zmluvy o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka, ale je nutné

aplikovať ustanovenia § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, upravujúce bezdôvodné obohatenie.“ Po
skúmaní existencie zákonných predpokladov nutných na vznik bezdôvodného obohatenia „dospel k
záveru, že na strane odporcu došlo k bezdôvodnému obohateniu na úkor navrhovateľa a majetkový
prospech odporcu bol získaný plnením navrhovateľa bez právneho dôvodu. Ide teda o také plnenie
navrhovateľa, kde od začiatku nebol právny dôvod na plnenie, tzn. že navrhovateľ plnil, hoci chýbala

právna skutočnosť, najmä zmluva, na základe ktorej sa spravidla plní.“ Poukázal na to, že „v takomto
prípade, podľa platnej judikatúry, bolo povinnosťou súdu preskúmať, či nedošlo ku konkludentnému
uzavretiu zmluvy, keďže druhý účastník, v tomto prípade odporca, plnenie akceptoval.“ V tejto súvislosti
následne uviedol, že „i keď odporca tvrdil, že účastníci uzavreli zmluvu o tichom spoločenstve, ktorú
skutočnosť navrhovateľ popieral, písomne súdu predložená nebola, ani svedkovia vypočutí v konaní
jej existenciu súdu nepotvrdili, a potom najmä s ohľadom na ustanovenia § 673 ods. 2, § 272 ods. 1

Obchodného zákonníka, mal súd za to, že prípadná zmluva o tichom spoločenstve medzi účastníkmi
nebola uzavretá, a ak aj bola uzavretá ústne, nedodržanie formy, ktorú vyžaduje zákon, spôsobilo
absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu.“ Na základe tohto právneho záveru potom okresný súd
konštatoval, že „podľa ustanovenia § 458 Občianskeho zákonníka, vzniká povinnosť tomu, kto sa
obohatil vydať všetko, o čo sa bezdôvodne obohatil a právo toho, na úkor ktorého k obohateniu došlo,

požadovať vydanie toho, o čo sa druhá strana tohto záväzku obohatila. Z vykonaných dôkazov (...) mal
súd za jednoznačne preukázané, že navrhovateľ uniesol dôkazné bremeno, že odporcovi vyplatil sumu
vo výške 17.101,52 Eur, ktorú skutočnosť odporca potvrdil. Preto mal súd za to, že návrh navrhovateľa
je dôvodný a odporca je povinný navrhovateľovi vydať o čo sa bezdôvodne obohatil na jeho úkor, preto
súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi žalovanú sumu vo výške 17.101,52 Eur.“

V odôvodnení rozhodnutia týkajúcom sa uplatňovaných úrokov z omeškania okresný súd poukázal na
to, že „navrhovateľ vyzval odporcu na zaplatenie dlžnej sumy do 15. 12. 2008 a preto od 16. 12. 2008
je odporca v omeškaní s plnením peňažného dlhu v žalovanej výške“ a keďže si navrhovateľ uplatnil
aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 10% ročne od 25. 02. 2009 do zaplatenia, teda
odo dňa podania návrhu na súd, hoci sa odporca dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu odo

dňa 16. 12. 2008, priznal navrhovateľovi podľa ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v
spojení s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, 10 % (ročný) úrok z omeškania z priznanej istiny, za navrhovateľom uplatnenú
dobu omeškania.
Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil okresný súd aplikáciou ustanovenia § 142 ods. 1, s použitím

§ 151 ods. 7 O.s.p..

Proti rozsudku okresného súdu podal odporca v zákonnej lehote odvolanie. Z jeho obsahu možno
vyvodiť, že žiadal, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým mu uložil povinnosť
zaplatiť navrhovateľovi sumu 17.101,52 Eur s príslušenstvom zmenil a návrh navrhovateľa v tejto časti

zamietol. V odôvodnení odvolania žiadal, aby odvolací súd „preštudoval výpovede“ svedkov P. V. a C.
J. zo dňa 15. 06. 2012, v ktorých sa jasne vyjadrili, že sú si vedomí toho, že medzi ním a navrhovateľom
„sa naozaj jednalo o spoločné investovanie do podnikania a nešlo o nejakú pôžičku“, poskytnutú mu
zo strany navrhovateľa. Poukázal na to, že okresný súd „neprihliadol ani na skutočnosť vo výpovedi P.
V. zo dňa 15. 06. 2012, kde jasne uviedla, že navrhovateľ nepožičal peniaze odporcovi, ale investoval

do podnikania s odporcom.“ Celková výpoveď P. V. len potvrdzuje to, čo od samého začiatku tvrdil, že
navrhovateľ bol jeho tichým spoločníkom a peniaze, ktoré investoval neboli v žiadnom prípade pôžičkou.
Aj výpoveď pána J. zo dňa 21. 11.2011 jasne potvrdzuje, že navrhovateľ bol jeho tichým spoločníkom
a potvrdzuje to aj vedená kniha príjmov a výdajov, o ktorej sa od samého začiatku vyjadroval, že
existuje. Sumy, ktoré navrhovateľ označuje ako poskytnuté pôžičky, boli prevedené na jeho účet ako

„koncomesačné vyrovnanie“. Ďalej poukázal na to, že svedok T. uviedol, že aj ďalšia časť sumy bola
prevedená z jeho (odporcovho) účtu a to do konca februára 2005, pričom navrhovateľ tvrdí, že druhú
časť sumy tiež hradil on, a to tak, že sumu 95.000,- Sk previedol dňa 21. 02. 2005 na jeho (odporcov)
účet a ďalšiu sumu 80.000,- Sk previedol dňa 26. 08. 2005, teda už dávno potom, ako bola nehnuteľnosť
zaplatená z jeho (odporcovho) účtu do konca februára v plnej výške 175.000,- Sk. Na túto skutočnosť

súd tiež neprihliadal a napriek všetkým týmto dôkazom rozhodol v prospech navrhovateľa.

Navrhovateľ (prostredníctvom právneho zástupcu) v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu žiadal,
abyodvolacísúdrozsudokokresnéhosúduvodvolanímnapadnutejčastipotvrdilaabyodporcuzaviazalk povinnosti nahradiť mu trovy odvolacieho konania, predstavujúce trovy právneho zastúpenia. Podľa
jeho názoru, prvostupňový súd sa dostatočne vysporiadal so skutkovým stavom, ako aj listinnými
dôkazmi a výsluchmi označených svedkov. Pri svojom rozhodovaní správne vychádzal z ustanovení §

657, 563, 517 Občianskeho zákonníka. Podľa jeho názoru bolo dostatočne preukázané, že on nebol
nikdy tichým spoločníkom odporcu, tak ako to odporca uvádza vo svojej výpovedi zo dňa 30. 06. 2010
a 15. 06. 2012. Jeho tvrdenia nepodporil a nepotvrdil ani ním navrhovaný svedok C. J., ktorý vo svojej
výpovedi zo dňa 26. 10. 2009 a 29. 11. 2011 uviedol, že „nemám vedomosť o tom, ani som nikdy nepočul,
že by sa hovorilo, že aj navrhovateľ je tichým spoločníkom odporcu“. V závere uviedol, že okresný súd pri

svojom rozhodovaní správne posúdil danú vec aj v časti týkajúcej sa zmluvy o tichom spoločenstve, kde
podľa § 673 ods. 2 Obchodného zákonníka zmluva o tichom spoločenstve musí byť uzavretá v zákonom
ustanovenej písomnej forme. Pokiaľ by zmluva bola uzavretá ústne, nespĺňala by formálno-právnu
podmienku platnosti právneho úkonu podľa § 270 ods. 1 Obchodného zákonníka. Napriek tvrdeniam
odporcu, že s ním uzavrel zmluvu o tichom spoločenstve, túto zmluvu súdu nepredložil a ani žiadnym
iným spôsobom jej existenciu nepreukázal.

Na základe podaného odvolania krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), vec prejednal v
medziach daných odvolaním, v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia
ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., s použitím § 156 ods. 3 O.s.p., a rozsudok
okresného súdu v odvolaním napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým uložil odporcovi povinnosť zaplatiť

navrhovateľoviistinuvovýške17.101,52,-Eurspríslušenstvomavsúvisiacomvýrokuotrováchkonania
podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

Po oboznámení sa s obsahom spisu a vykonaným dokazovaním odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie
okresného súdu v odvolaním napadnutej časti je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie
citovaným ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho
rozhodnutia, ktoré je jednak podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné a presvedčivé, a teda spĺňa zákonné
kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p..

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s § 219 ods. 2 O.s.p.,)
preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty odporcu uvedené
v odvolaní. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že okresný súd priznal navrhovateľovi uplatňovanú
istinu (po vyššie uvedenom čiastočnom späťvzatí návrhu) nie z titulu zmluvy o pôžičke, ale z

titulu bezdôvodného obohatenia. Dôvody, prečo neakceptoval navrhovateľom tvrdený právny titul
uplatňovaného nároku, teda pôžičku, resp. zmluvu o pôžičke, podrobne rozobral a skutkovo i právne
vyargumentoval v odôvodnení rozhodnutia. Preto ak odporca v odvolaní opakovane, v rôznych
súvislostiach namieta, že z dokazovania (napríklad z konkrétnych, ním označených svedeckých
výpovedí) vyplýva, že medzi ním a navrhovateľom nedošlo k „pôžičke“, resp., že navrhovateľ mu peniaze

„nepožičal“, došlo z jeho strany pravdepodobne k nepochopeniu podstaty a dôvodov rozhodnutia
okresného súdu, pretože okresný súd (ako už bolo uvedené) v odôvodnení rozhodnutia jasne
konštatoval, že navrhovateľom mu poskytnuté finančné prostriedky nemožno považovať za „pôžičku“.
Keďže z vykonaného dokazovanie je nesporné, že odporca postupne získal od navrhovateľa finančné
prostriedky v uplatňovanej výške, pričom v konaní nepreukázal svoje tvrdenie, že mu navrhovateľ

tieto finančné prostriedky poskytol na základe zmluvy o tichom spoločenstve, pretože nepreukázal že,
medzi ním a navrhovateľom bola uzatvorená riadna písomná zmluva o tichom spoločenstve (ohľadom
tohto aspektu odvolací súd poukazuje na podrobné odôvodnenie okresného súdu, s ktorým sa plne
stotožňuje), a keďže nepreukázal existenciu ani iného platného titulu na prijatie takéhoto plnenia, možno
jednoznačne konštatovať (v zhode s právnym záverom okresného súdu), že na jeho strane došlo k

bezdôvodnému obohateniu na úkor navrhovateľa, ktoré je podľa ustanovenia § 451 a § 458 ods. 1
Občianskeho zákonníka povinný vydať.Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že svedecké výpovede, na ktoré odporca poukázal v odvolaní (s
vyhodnotením ktorých sa okresný súd v odôvodnení rozhodnutia náležite vysporiadal) nie sú z hľadiska
preukázania existencie platnej zmluvy o tichom spoločenstve spôsobilé zmeniť okresným súdom zistený

a konštatovaný skutkový stav, pretože zo žiadnej z týchto výpovedi nevyplýva jednoznačný záver, že
medzi navrhovateľom a odporcom došlo v konkrétnej dobe k uzatvoreniu konkrétnej písomnej zmluvy
o tichom spoločenstve.

Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti podľa

§ 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Pri rozhodovaní o trovách tohto odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods.
1, v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľ bol v tomto odvolacom konaní úspešný a preto mu podľa
vyššie citovaných ustanovení vzniklo právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania, voči odporcovi,
ktorý bol v tomto odvolacom konaní neúspešný. Preto bola odporcovi podľa ustanovenia § 151 ods. 7

O.s.p. uložená povinnosť nahradiť navrhovateľovi účelne vynaložené trovy tohto odvolacieho konania vo
výške 100 %. . Po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne okresný súd o výške náhrady trov konania
samostatným uznesením.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,

pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.