Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, December 7, 2015

Súd: Okresný súd Michalovce
Spisová značka: 20C/145/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712215403
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agáta Štefaničová

ECLI: ECLI:SK:OSMI:2015:7712215403.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Michalovce samosudkyňou JUDr. Agátou Štefaničovou v právnej veci žalobcu

POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421 proti žalovanej
Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu škody
a nemajetkovej ujmy t a k t o

r o z h o d o l :

I. Súd návrh z a m i e t a.

II. Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

III. Návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 3.12.2015 zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa návrhom doručeným súdu 27.9.2012 domáhal proti žalovanému náhrady majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy. Návrh odôvodnil tým, že ako oprávnený navrhol vykonať exekúciu pre svoju
pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom
V.. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo
Ex 10828/2008. Súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
pričom návrh bol spísaný vo forme zápisnice u súdneho exekútora. Exekučný súd napriek tomu, že vec

nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá
bymohlamaťvplyvnačaspotrebnýkposúdeniuarozhodnutiunávrhu,exekučnýsúdrozhodoložiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 21.1.2009, a to rozhodnutím o poverení, teda po
viac ako 6 mesiacoch. Tvrdil, že nedisponuje príslušným exekučným titulom ani návrhom na vykonanie
exekúcie, pretože tieto podklady sú u súdneho exekútora, u ktorého sa spisoval aj návrh na vykonanie
exekúcie a dokazovanie odkázal na príslušný exekučný spis súdu. Uviedol, že postup exekučného
súdu bol nesprávny, v rozpore so zákonom, pretože neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala

súdu postupovať so zbytočnými prieťahmi tak, že k rozhodnutiu o udelení poverenia na vykonanie
exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože
počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré by mali smerovať k odstráneniu
právnej neistoty, v ktorej sa poškodený v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza, čo je
základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Preto si z dôvodu nesprávneho
úradného postupu uplatňuje náhradu majetkovej škody vo výške 125,00 Eur, ktorá pozostáva zo
sumy 70,00 Eur na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou

informačného systému, zo sumy 40,00 Eur za udržiavanie a správu systému a zo sumy 15,00 Eur
na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním
a kontrolou stavu konania v exekučnom konaní. Ďalej si uplatňuje nemajetkovú ujmu v peniazoch,pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe nestačí. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené
legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a

došlo k vyvolaniu rizík, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom zanikne povinný, dôjde k
zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a k jeho insolvencii. Náhradu nemajetkovej ujmy
žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov. Reálne
uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa
poskytneochranavzákonompredpokladanejkvalite,pričomvýkladapoužívaniepríslušnýchzákonných

ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl.
46 ods. 1 ústavy. Navrhovateľ si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy sumu 330,00
Eur za 6 mesiacov. Výpočet uskutočnil alikvotným pomerom 55,00 Eur na každý mesiac omeškania,
pričom vychádzal z rozhodnutí ústavného súdu, kde im bolo právo kvôli prieťahom súdu priznané, a
podľa ktorých rozhodnutí je náhrada za rok omeškania 660,00 Eur. Žalobca ďalej v návrhu uviedol, že
nárok na náhradu škody v súlade s ustanovením § 15 zák. č. 514/2003 Z.z. uplatnil písomnou žiadosťou

u žalovaného, žalovaný však do podania tejto žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval. Dokazovanie v
tomto smere odkázal na spis Ministerstva spravodlivosti SR.

Žalovaný s návrhom nesúhlasil a žiadal ho zamietnuť. Svoje stanovisko odôvodnil tým, že v žalobe
sa vyskytuje viacero nedostatkov, a to napr. uvedený odlišný dátum narodenia povinných v žalobách

ako dátum narodenia v petite, nie sú uvedené spisové značky príslušných exekučných konaní, ktoré
sú vedené na súde, chýbajú relevantné údaje, ako dátum doručenia žiadostí o udelenie poverenia
podaných na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci, dátum kedy sa žalobca dozvedel o vzniku
škody v jednotlivých prípadoch, nepredložil žiaden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu
predmetnéhoexekučnéhokonania,vznikskutočnejškody,nemajetkovejujmyainé.Žalobcasíceuviedol

časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť
na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša žalobca sám. Žalobca tvrdí, že nemá vedomosť o
spisových značkách uvádzaných v exekučnom konaní, čo sa nezakladá na pravde, pretože tieto mu
museli byť známe v rámci doručovania, napr. uznesenia o zmene súdneho exekútora. Neoznačenie
spisových značiek exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu je

jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd odmietol sťažnosti žalobcu pre porušenie jeho ústavného
práva nečinnosťou exekučného súdu. Žalovaná ďalej poukázala na to, že nie je jasný ani titul nároku
na náhradu škody, pretože žalobca jednak namieta nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o
návrhu na zmenu súdneho exekútora ale namieta aj nesprávny úradný postup v podobe prieťahov.
Žalovaný ďalej uvádza aj rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a vykonanie exekúcie,

čo by sa mohlo vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia. Z takto formulovaných žalôb nie
je jednoznačné na základe akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, keďže v žalobách sa tieto tituly
prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu si nárok uplatňuje. Nie je zrejmé, či si žalobca
uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu, z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stavenej lehote.

Táto nejasnosť sa prejavuje najmä v žalobách, kde namietaným nesprávnym úradným postupom má
byť skutočnosť, že Okresný súd o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
nerozhodol v 15-dňovej lehote. Žalovaná ďalej poukázala na to, že dňa 23.4.2012 jej boli doručené
prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, a vzhľadom na skutočnosť, že
už dňa 27.9.2012 boli na súd doručené žaloby vo veci samej je zrejmé, že žalobca ich nepodal po

uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr. Poukázal na ustanovenie § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z.,
podľa ktorého nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, zadŕžaním alebo iným
pozbavením osobne slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe,
a nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred prerokovať
na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom

podľa § 4 § 11. Ďalej poukázal na ustanovenie § 16 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.z., a to ak príslušný
orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo iba uspokojí jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia
žiadosti, alebo príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojuje jeho nárok na náhradu
škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Z
uvedeného dôvodu žalovaná považuje nárok žalobcu za predčasne uplatnený. Ďalej uviedla, že žalobca

napriek opakovaným výzvam o doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie žalobca nepreukázal
požadované skutočnosti, nedoplnil žiadne informácie, nebol ochotný uviesť dátumy, kedy sa dozvedel
o škode, nepriložil doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, neuviedol, či boli podávané
sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy, ani nedoplnil doklady preukazujúce ohrozenie práv zánikompovinného, resp. jeho insolventnosťou, stratou kontaktu s povinným a iné. Žalobca neposkytol absolútnu
žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť tento
nárok predbežne prerokovať. Žalovaný ďalej poukázal na podmienky úspešného uplatnenia nároku

na náhradu škody podľa Zákona č. 514/2003 Z.z., pre ktoré je potrebné nezákonné rozhodnutie,
resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené
tieto podmienky súčasne. K prieťahom týkajúcich sa nevydania poverenia alebo nerozhodnutie o návrhu
o žiadosti o udelenia poverenia v 15-dňovej lehote žalovaná uviedla, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku, účinného od 1.6.2011 súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a rozhoduje do 15 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia, avšak táto lehota neplatí ak ide o
exekučný titul podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c) a d), pričom ide o exekučné tituly, ktorými sú
vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisii a zmierov nimi schválených.
Z uvedeného vyplýva, že akýkoľvek nárok žalobcu vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v
podobe nerozhodnutia v 15 dňovej lehote v exekučných konaniach začatých po 1.6.2011 nemá žiadnu

oporu v zákone. K rozhodovaniu, ktorým súd zamietal žiadosti o udelenie poverenia žalovaný uviedol,
že tento postup je možné chápať dvomi spôsobmi, jednak namietaným postupom môže byť samotný
spôsob rozhodnutia., a to zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, ako i skutočnosť, že k vydaniu
rozhodnutia malo dôjsť po zákonom stanovenej lehote. Uviedla, že zamietnutie žiadosti o udelenie
poverenia nemôže byť nesprávnym úradným postupom. Pojem nesprávny úradný postup nemá legálnu

definíciu, avšak v súlade s rozhodovacou praxou súdov ho možno vymedziť ako porušenie právnou
normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. porušenie účelu postupu štátneho
orgánu, či už súvisí rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu alebo s ňou nesúvisí nenašiel svoj
bezprostredný vo vydanom rozhodnutí. Nesprávnym úradným postupom nemôže byť samotný spôsob
rozhodnutia, to je ako súd o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol. Zodpovednosť štátu za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom je preto vylúčená. Nemôže ísť ani o zodpovednosť za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože toto právo patrí iba v prípade ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom súd,
ktorý rozhoduje o náhradu škody je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Preto je nevyhnuté aby pre
úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je nevyhnuté, aby

nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto právoplatné rozhodnutie z
dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní v opravnom prostriedku. Táto podmienka
nepochybne nie je v prípade zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnená.
K nedodržaniu lehoty na rozhodnutie, ktorý sa zamieta žiadosť o udelenie poverenia po 15 dňovej
lehote uviedol, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku určuje lehotu 15 dní na vydanie

poverenia, a túto lehotu nemožno automaticky vzťahovať aj na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia. Odkázala v tejto časti na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. 1Us/16/0. Podľa §
9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z., o znení účinnom od 1.1.2013 pri posudzovaní nesprávneho úradného
postupu súdu spočívajúceho v porušení povinností urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stavenej lehote, spočívajúci v nečinnosti pri výkone verejnej moci, alebo zbytočných prieťahov v konaní

možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti, na prieťahy žiadosti o prešetrenie vybavenia
sťažnosti, na prieťahy z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaním, ktorým sa
rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho zavinenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnych
konaní právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo
porušené právo na prerokovania veci bez zbytočných prieťahov, alebo z právoplatného rozhodnutia

Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy,
alebo žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existoval právoplatné rozhodnutie vydané
v disciplinárnom konaní alebo vydané rozhodnutie ESĽP, alebo Ústavného súdu SR, ktorými by
bolo konštatované porušenie právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalovaný ďalej

namietal vyčíslenú náhradu škody v jednotlivých konaniach. Uviedol, že žalobca na preukázanie vzniku
škody musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke, pričom si
vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušálnych nákladov spočívajúcich v administratívnych výdavkoch,
funkčných výdavkoch, mzdových výdavkoch a výdavkoch spojených so stratou času zamestnanca, a
to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Taktiež uviedol, že škoda zaťažila žalobcu výlučne v období

medzi doručením žiadosti o udelenie poverenie na vykonania exekúcie a rozhodnutím o nej. Žalovaná
poukázala, že žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi pri svojej činnosti
nepochybne potrebuje a využíva aj informačný systém, ktorý poskytuje prehľad úverov, pričom takýto
systém využíva nielen počas domnelých prieťahov ale aj pred týmto obdobím ako aj po ňom, a tonielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcii ale aj takých, o ktorých žiadne exekučné
konanie neprebieha. Tak isto udržiavanie systému žalobca musí vykonávať na každodennej báze najmä
pri poskytovaní úverov v takom rozsahu ako ich poskytuje aby sa naplnil účel fungovania spoločnosti

daného druhu.

Po vykonanom dokazovaní súd zistil tento skutkový stav.

Zospisu1Er/7/2009 tunajšiehosúdubolozistené,žedňa9.1.2009bolasúdudoručenážiadosťsúdneho
exekútoraJUDr.RudolfaKrutéhopod Ex10828/08 oudeleniepoverenia navykonanieexekúcievoveci
oprávneného POHOTOVOSŤ s.r.o. proti povinnému V. o vymoženie 387,61 Eur. Návrh na vykonanie
exekúcie bol spísaný zápisnične u súdneho exekútora dňa 6.12.2008. Exekučným titulom bol rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. SR 079099/08. Dňa 21.1.2009 exekučný súd vydal poverenie na
vykonanie exekúcie. Poverenie súdny exekútor prevzal 30.1.2009.

Po vykonanom dokazovaní súd vec právne posúdil takto:

Podľa § 3 ods. 1,2 zák. č. 514/2003 Z.z. (ďalej len zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,

pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo
iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím
o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1,2 zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1,2 zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11. Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť
príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

Podľa § 19 ods 1,2,3 zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený

dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia.
Najneskôrsaprávonanáhraduškodypremlčízadesaťrokovododňa,keďbolopoškodenémudoručené
(oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo
škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.

Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do
skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Súd po posúdení zákonných predpokladov na uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zák. č.
514/2003 Z.z. dospel k záveru, že návrh žalobcu nie je dôvodný.

Zákon 514/2003 Z.z. upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri
výkone verejnej moci a podmienky jej uplatnenia. Štát zodpovedá za škodu, ktorá bola spôsobená
nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Nárok na náhradu
škody musí oprávnená osoba uplatniť postupom upraveným v citovanom zákone.

Žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy na tom základe, že exekučný súd
nevydal poverenie na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote, teda uplatnil si voči štátu
zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. V takom prípade je potrebnépreukázať, že žalobca pred podaním žaloby na súd predbežne prerokoval svoj nárok s príslušným
orgánom (v tomto prípade s Ministerstvom spravodlivosti) a že jeho nároku nebolo kladne vyhovené.
Druhou podmienkou je preukázanie, že dotknutý orgán štátu nevykonal úkon v zákonom stanovenej

lehote a že nevykonanie úkonu bolo v príčinnej súvislosti so vznikom škody.

Žalobca nepreukázal splnenie hmotnoprávnej podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody podľa
zák. č. 514/2003 Z.z. pred súdom, a to predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Žalobca
v návrhu uviedol, že v súlade s ustanovením § 15 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z.z. písomnou žiadosťou

požiadal o predbežné prerokovanie jeho nároku. Do spisu nepredložil žiadny dôkaz o tom, že takýto
nárok si u žalovaného uplatnil a kedy, a dokazovanie odkázal na spis Ministerstva spravodlivosti SR.
Žalovaný síce nepoprel, že mu žalobcom bol návrh adresovaný, avšak vykazoval množstvo nedostatkov
spočívajúcich v jeho všeobecnosti a neurčitosti, neuvedení relevantných informácií týkajúcich sa
výšky náhrady škody, neuvedení súdnych konaní, ktorých sa nároky mali týkať a pod. Súd nevidí
akceptovateľný dôvod, prečo by doručenie žiadosti o predbežné prerokovanie návrhu mal dokazovať

súdalebožalovaný.Nejdeolistinnýdôkaz,kuktorémunemážalobcaprístup,aleboktorýbymunemohol
byť sprístupnený. Ak si žalobca neponechal kópiu návrhu, sám sa dostal do dôkaznej núdze pre účely
občianskoprávneho konania. Z toho dôvodu nemôže prenášať dôkaznú povinnosť na súd alebo na
druhého účastníka konania.

Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, zákon č. 514/2003 Z.z. ho nedefinuje. V ustanovení § 9 ods. 1
iba konštatuje, že za nesprávny úradný postup sa okrem iného považuje aj porušenie povinnosti orgánu
verejnejmociurobiťúkonalebovydaťrozhodnutievzákonomustanovenejlehote,čojezákladomnároku
žalobcu na náhradu škody v tomto konaní.

Súd zistil, že skutkové tvrdenia žalobcu o tom, že súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie
po 6 mesiacoch sa nezakladajú na pravde, pritom táto skutočnosť je základom nároku žalobcu na
náhradu škody podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. a v náväznosti na to aj základom
nároku na nemajetkovú ujmu. Žalobca sa domáhal náhrady škody na tom základe, že súd nevydal
poverenie v 15.dňovej lehote určenej v ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a konštatoval

prieťahy súdu 6 mesiacov. Z exekučného spisu bolo zistené, že žiadosť o udelenia poverenia bola
súdu doručená 9.1.2009 a poverenie bolo vydané 21.1.2009, teda v 15-dňovej zákonnej lehote a nie
po 6 mesiacoch, ako to uvádzal žalobca. Žalobca nijakým spôsobom nevysvetlil ani nepreukázal,
čo ho viedlo ku konštatovaniu 6-mesačného prieťahu. Neuviedol, kedy bola doručená žiadosť o
udelenie poverenia tunajšiemu súdu a teda od akého dátumu plynutie lehoty na vydanie poverenia

počítal. Ako sám tvrdil v žalobe, touto informáciou nedisponoval a odkázal na exekučný spis tunajšieho
súdu, ktorého spisovú značku v návrhu ani neuviedol a dokazovanie v tomto smere preniesol na súd.
Lehota na vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku začína plynúť doručením žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia súdu a nie začatím exekučného konania. V súdenej veci návrh
na vykonanie exekúcie bol u súdneho exekútora napísaný 6.12.2008, súdu bola žiadosť o udelenie

poverenia doručená 9.1.2009.
V kontexte odôvodnenia žaloby v časti dokazovania súd poukazuje na to, že argumentácia žalobcu
neobstojí v žiadnej rovine, pretože jeho tvrdenie o nevedomosti spisovej značky, dátumu, kedy
bola doručená žiadosť o udelenie poverenia súdu a iných relevantných informácií pre konanie, je
zavadzajúce. Žalobca je účastníkom exekučných konaní ako oprávnený. Nič mu ako účastníkovi

nebránilo získať potrebné informácie zo súdneho spisu, do ktorého má právo nahliadať. Spisová značka
súdu bola prvotne zistiteľná od súdneho exekútora, ktorému súd vydal poverenie. Táto povinnosť zo
stranyžalobcuabsolútneabsentuje.Dôvodyuvádzanévžalobesúvšeobecnéabezznalostiskutkového
stavu konkrétnej exekučnej veci. Všeobecné je aj odôvodnenie náhrady škody, ktorú majú predstavovať
paušálne výdavky žalobcu v celkovej sume 125,00 Eur (ide o vyčíslenie v každej veci podanej žalobcom,

nie len v tejto) spočívajúce v nákladoch na správu a vymáhanie pohľadávky vrátane udržiavania
informačného systému, či administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu.
Ide teda o vyčíslenie škody bez súvisu s konkrétnou exekučnou. Škoda musí byť preukázaná a súvisieť
so skutkovým priebehom konkrétneho konania povinnej osoby. Aj konanie o náhradu škody podľa zák.
č. 514/2003 Z.z. je sporovým konaním a je na žalobcovi skutočnosti tvrdené v žalobe aj preukázať.

Nárok žalobcu na náhradu škody nebol uplatnený v súlade s podmienkami na uplatnenie tohto nároku
podľa zák. č. 514/2003 Z.z. a nie je daný ani samotný základ nároku žalobcu, ktorým mali byť tvrdenéprieťahy exekučného súdu. Súd preto návrh žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy ako
nedôvodný zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a pri vyhlasovaní rozsudku ich priznal
úspešnému žalovanému. Žalovaný trovy konania nevyčíslil v lehote 3 pracovných dní od vyhlásenia
rozsudku, zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú, preto mu ich súd v konečnom dôsledku nepriznal (§
151 ods. 1,2 O.s.p.).

Žalobca dňa 3.12.2015 podal návrh na prerušenie konania do rozhodnutia Súdneho dvora EÚ o
prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla žalovaná v 1. rade Slovenská republika v konaní o náhradu
škodypreporušenieprávaEÚprebiehajúcomnaOkresnomsúdePrešovpodsp.zn.7C/6/2010.Zároveň
namietal porušenie zásady nestrannosti súdu a sudcu, pretože mu do dnešného dňa nebolo doručené
rozhodnutie Krajského súdu o vylúčení resp. nevylúčení sudcov Okresného súdu Michalovce. Žalobca
trvá na tom, aby mu toto rozhodnutie bolo doručené a v prípade, že Krajský súd rozhodne, že sudcovia

Okresného súdu Michalovce z prejednania veci vylúčení nie sú, má záujem sa proti tomuto rozhodnutiu
brániť všetkými možnými zákonnými prostriedkami. Žalobca už v podanom návrhu na začatie konanie
označil skutočnosti, pre ktoré má byť vylúčený sudca poverený systémom súdneho manažmentu
prejednaním a rozhodnutím veci. Právo na nestranného sudcu je súčasťou práva na spravodlivý proces,
ktorý je zaručený nielen ústavou ale aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Žalobca trvá na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná, a to najmä tým, že
sudca môže mať právny záujem na výsledku prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamodotknutývosvojichprávach,získalovecipoznatkyinýmspôsobom,nežzdokazovanianakonaní
a do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti. Ďalej žalobca namietal, že nebol dodržaný postup
pri rozhodovaní o námietke zaujatosti všetkých sudcov tunajšieho súdu a výsledky zákonného postupu

súdu neboli žalobcovi doposiaľ doručené.

Súd návrh na prerušenie konania zamietol z týchto dôvodov:

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., súd môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši

otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Žalobca návrh na prerušenie konania odôvodnil tým, že žiada vyčkať za rozhodnutím Súdneho dvora
EÚ o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla žalovaná v 1. rade Slovenská republika v konaní o náhradu
škody pre porušenie práva EÚ prebiehajúcom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 7C/6/2010. Žalobca

bližšie dôvody k tomuto návrhu neuviedol a nevysvetlil ani súvis s prebiehajúcim konaním a teda aký
význam bude mať vyriešenie prejudiciálnej otázky v konaní Okresného súdu Prešov pre toto konanie.
Pokiaľ ide o zákonného sudcu, vec bola do senátu 19C pridelená zákonným spôsobom, pretože bola
pridelená v súlade s rozvrhom práce, náhodným výberom a sudcovi, ktorý vykonáva funkciu na tunajšom
súde. Zákonným dôvodom na zmenu v osobe zákonného sudcu je aj jeho prípadná zaujatosť v konaní,

ktorú žalobca v konaní namietal. O vylúčení alebo nevylúčení sudcu pre zaujatosť v konaní rozhoduje
v zmysle ustanovenia § 16 ods. 1 O.s.p. nadriadený súd. Nadriadený súd v konaní 2NcC/34/2015-46
rozhodol, že sudkyňa prejednávajúca vec nie je vylúčená z rozhodovania vo veci. Rozhodnutie bolo
žalobcovi doručené spolu s predvolaním na pojednávanie 11.11.2015. Z uvedeného dôvodu nie je
potrebné, aby nadriadený súd rozhodoval o vylúčení všetkých sudcov tunajšieho súdu. Žalobcovi je

táto skutočnosť známa aj z iných konaní prebiehajúcich pred tunajším súdom. Sudca bol vylúčený z
prejednávania veci iba v tom prípade, ak exekučná vec, ktorej sa spor týkal patrila do exekučného senátu
sudcu, ktorému bola vec o náhradu škody a nemajetkovej ujmy pridelená.
Súd ďalej považuje za potrebné uviesť, že žalobca napriek tomu, že sa dovoláva práva na spravodlivý
proces, sám sa žiadneho súdneho konania týkajúceho sa náhrady škody proti štátu v exekučných

veciach nezúčastnil, a to ani pred senátom 19C ani pred inými civilnými senátmi tohto súdu. Podávanie
návrhov na prerušenie, resp. zrušenie konania z dôvodu porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu
tesne pred pojednávaním (čo je bežná prax žalobcu takmer v každej veci, v ktorej bol určený termín
pojednávania pred týmto senátom), súd považuje za zbytočné obštrukcie na strane žalobcu, najmä
ak žalobcovi sú známe aj rozhodnutia Ústavného súdu týkajúce sa jeho sťažností pre porušenie jeho

základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 Ústavy SR a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (napr. I. ÚS 92/2013, I. ÚS 293/2013, II. ÚS 447/2013 a iné). V
týchto sťažnostiach namietal žalobca postup a výsledky rozhodovania okresných a krajských súdov
týkajúci sa jeho námietok zaujatosti proti sudcom v konaniach o náhradu škody proti štátu. Žalobcoviako účastníkovi konania je už od roku 2013 známe, že tieto sťažnosti boli odmietnuté pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu SR na ich prerokovanie, napriek tomu žalobca túto námietku sústavne
využíva v návrhoch na prerušenie konania alebo zrušenie termínu pojednávania. Vo vyššie citovaných

rozhodnutiach ústavného súdu bolo podrobne vysvetlené, prečo postupom súdov o nevylúčení sudcov
neboli porušené ústavné a iné práva žalobcu. Z odôvodnenia sťažností žalobcu podaných na ústavný
súd je zrejmé, že dôvody, ktoré uvádzal a ktoré mali spôsobiť porušenie jeho ústavných práv sú tie isté
dôvody, ako uvádzal aj v návrhoch na zrušenie pojednávania alebo prerušenie konania. Ústavný súd
pritom napr. v rozhodnutí I. ÚS 92/2013 jednoznačne zaujal názor, že „Základné právo na prejednanie

a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. l ústavy je v Občianskom súdnom poriadku
garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť
(§14až§16OSP).Okolnosť,žeovecinapriektomurozhodujesudca,ktorýmalbyťpodľasubjektívneho
názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, je dôvodom na
uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa príslušných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku.

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy nie je však
povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľky, ktorá podala
námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi označených sudcov z ďalšieho
prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu prejednať každý
návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prejednávania

a rozhodnutia veci pre zaujatosť) a rozhodnúť o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje
rozhodnutia, podľa ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných
práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje” (I. ÚS
9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť iba
vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie
niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom)
postupe všeobecných súdov” (I. ÚS 24/00). Inými slovami, za situácie, ak právny poriadok pripúšťa
iné možnosti nápravy pomocou riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho
súdneho poriadku, nie je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi, postupov a judikatúry všeobecného
súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základného práva na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie odvolania (§ 201 a nasl. OSP), ako aj na
podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04)]. Pokiaľ podľa názoru
sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a napadnutými rozhodnutiami rozhodol zjavne

neodôvodnene, potom v ďalšom konaní pred všeobecnými súdmi môže postupovať už uvedeným
spôsobom. V tomto prípade v predmetných konaniach teda existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) povolané na poskytnutie ochrany základným
právam sťažovateľky. Najvyšší súd napr. vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta
1997 inter alia uviedol: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia

nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí,
nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237
písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd
súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“. Ústavný súd
preto nemá dostatok právomoci na preskúmanie sťažovateľkiných námietok nezákonného sudcu, ktoré

smerovali voči napadnutým rozhodnutiam krajského súdu.“
Taktiež dovolací súd v konaní 19C/141/2012 zastavil dovolacie konanie proti rozhodnutiu Krajského
súdu v Košiciach, ktorým nevylúčil JUDr. Agátu Štefaničovú z prejednávania veci 19C/141/2012 s
odôvodnením, že nemá dostatok právomoci o dovolaní rozhodnúť. Aj toto rozhodnutie je žalobcovi
známe, pretože mu bolo doručené v rámci konania 19C/141/2012 a dovolacie konanie podľa dostupnej

judikatúry bolo zastavené aj v desiatkach iných vecí podnetovaných žalobcom.
Súdu preto nie je celkom zrejmé, akých opravných prostriedkov sa chcel domáhať žalobca po doručení
rozhodnutia o nevylúčení pojednávajúcej sudkyne z tejto veci. Súd žalobcovi nemôže zabrániť
uplatnenie riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov či už dôvodných alebo nedôvodných
proti akémukoľvek rozhodnutiu, nemôže však akceptovať z uvádzaných dôvodov návrhy na prerušenie

konania resp. zrušenie riadne nariadeného termínu pojednávania. Ide o zbytočné prieťahy v konaní,
najmä ak všetky vyššie uvedené argumenty sú žalobcovi zastúpenému advokátom ako osobou znalou
práva už niekoľko rokov známe z rozhodnutí Ústavného a neskôr aj Najvyššieho súdu SR.Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na tunajšom súde.

Ak povinnosť uložená v tomto rozhodnutí nebude splnená, môže sa oprávnená osoba svojho nároku
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť:
- proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
- v akom rozsahu sa napáda,

- v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny
- a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., to znamená, že sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým,
že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, sa rozhodlo
bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také
dôvody neexistovali,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

§ 42 ods. 3 O.s.p.
Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné:
- ktorému súdu je určené
- kto ho robí
- ktorej veci sa týka

- čo sa podaním sleduje
- musí byť podpísané a datované

Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na
súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný

počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (položka 21 Sazdobníka súdnych poplatkov)