Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 9, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3CoE/88/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2303899618
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Klčová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2303899618.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Bratislava,
Pribinova 25, v konaní zastúpený spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom: Grösslingova 4,
Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: P. Z., nar. X.X.XXXX, naposledy bytom mesto M., t.č. na
neznámom mieste, exekúcii vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad
so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60, o vymoženie 308,04 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti

uzneseniu Okresného súdu Galanta pod č.k. 8Er/459/2003-39 zo dňa 17.07.2013, EX 1768/11, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a podľa § 109
ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku z a m i e t a .

Uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a zastavenia
exekúcie p o t v r d z u j e.

Povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa ( vyšším súdnym úradníkom) pod bodom I. vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a exekúciu zastavil, pod bodom II. oprávneného zaviazal zaplatiť pôvodnému súdnemu
exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi náhradu trov exekúcie vo výške 16,97 € a to do 3 dní odo dňa

právoplatnosti tohto rozhodnutia a pod bodom III. rozhodol tak, že náhradu trov exekúcie súdnemu
exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému nepriznal.

Exekúcia prebiehala na základe exekučného titulu - notárskej zápisnice spísanej dňa 30.05.2003
notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom, Notársky úrad Partizánske, N 586/2003, NZ 42689/2003. Notárska
zápisnica obsahuje vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a súhlas s exekúciou podľa § 41

ods. 2 Exekučného poriadku, ktoré v mene povinného učinil Mgr. Bruno Žlnay substitučný zástupca
Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta konajúceho na základe splnomocnenia, ktoré je obsiahnuté v zmluve o
úvere uzavretej medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom dňa 04.11.2002.

Svoje rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a následnom zastavení exekúcie súd prvého
stupňa odôvodnil ustanoveniami § 57 ods.1 písm.g), § 58 ods.1 a § 240 ods.1 Exekučného poriadku, §
574 a § 39 Občianskeho zákonníka a vecne potom tým, že splnomocnenie (dohoda o splnomocnení),
ktoré je súčasťou zmluvy o úvere je v zmysle § 39 OZ považované za neplatný právny úkon, na
základe ktorého nemohlo dôjsť Mgr. Brunom Žlnayom, substitútom Mgr. Tomáša Kušníra k uznaniu
právneho záväzku (dlhu) a teda k vydaniu a podpísaniu notárskej zápisnice, ktorá je podkladom pre

toto exekučné konanie.Z ustanovenia § 574 ods.2 OZ totiž vyplýva, že dohoda, ktorou sa niekto vzdáva
práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná, pričom konanie povinného o splnomocnení Mgr.Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu je v rozpore zo zákonom. V
čase uzatvorenia predmetnej zmluvy neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, teda v tom čase
nemohla povinná osoba realizovať svoje právo dlh uznať a nemohla následne splnomocniť Mgr. Tomáša

Kušníra na také právo a z toho vyplýva aj nevedomosť povinnej osoby o splatení svojho dlhu v lehote
určenej v exekučnom titule. Na základe týchto uvedených skutočností súd postupoval v zmysle § 58
ods. 1 EP a rozhodol s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) EP o neprípustnosti exekúcie a následne o
zastavení exekúcie.

Rozhodnutie o trovách exekúcie v bode II., ktorým oprávneného zaviazal zaplatiť pôvodnému súdnemu
exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi náhradu trov exekúcie vo výške 16,97 €, prvostupňový súd
bližšie nezdôvodnil.

Pod bodom III. uznesenia prvostupňový súd súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému náhradu
trov exekúcie nepriznal, dôvodiac tým, že si súdny exekútor ani po výzve súdu na ich uplatnenie, žiadne

trovy nevyčíslil.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal
zrušenia napadnutého uznesenia a následného vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V podrobných dôvodoch odvolania namietal, že prvostupňový súd rozhodol nad rámec zverenej
právomoci mu zákonom ( ust. § 205 ods.2 písm. b) zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej
len „ OSP“), taktiež preto, že súd svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom( ust.
§ 205 ods.2 písm. a) v spojení s § 221 ods.1 písm. d) OSP), že súd nedostatočne zistil skutkový
stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a tiež z toho dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci( ust. § 205 ods.2 písm. f) OSP). Taktiež podal
odvolanie aj podľa § 205 ods.2 písm. a) OSP v spojení s ust. §221 ods.1 písm. f) OSP, teda pre odňatie
možnosti konať pred súdom, nakoľko exekučný súd podľa názoru odvolateľa neumožnil účastníkom
exekučného konania viesť kontradiktórne konanie v ktorom by mohli uplatniť svoje stanoviská k
skutkovým a právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej

podmienky. V tejto súvislosti poukázal podrobne i na judikatúru Súdneho dvora EÚ, nálezy Ústavného
súdu ČR ako i rozhodnutia tunajších súdov. Ďalej uviedol, že súd prvého stupňa prekročil rámec
svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súlad notárskej zápisnice so zákonom a dobrými
mravmi. Kontrolu súladu úkonu so zákonom môže vykonať iba notár. Náprava nedostatkov notárskej
činnosti je prípustná len postupom podľa § 38 a § 40 Notárskeho poriadku. Postup exekučného

súdu, ktorý bez časového obmedzenia zasahuje do platných notárskych zápisníc, ktoré zakladajú,
rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v rozpore s princípom
právnej istoty. Povinnému nič nebránilo domáhať sa nápravy cestou zrušenia notárskej zápisnice de
iure, alebo sa domáhať náhrady škody. Ak takto nepostupoval, nie je možné zvrátiť účinky notárskej
zápisnice v konaní pred všeobecným súdom. Platná notárska zápisnica, má rovnaké účinky ako

rozsudok všeobecného súdu. V rámci rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia, exekučný súd nie
je oprávnený posudzovať vecnú správnosť exekučného titulu, robiť skutkové a právne závery. Exekučný
súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. V
prípade, ak sa odvolací súd nestotožní s uvedenými závermi, oprávnený žiadal, aby podľa § 109 ods. 1
písm.b)Občianskehosúdnehoporiadku,prerušilkonanieapodalÚstavnémusúduSRnávrhnakonanie

o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR,
pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok. Exekučný súd pri revízii notárskej zápisnice porušil princíp legality, zásadu začatia konania
na návrh účastníkov, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť
súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na strane jednej a s oprávneným na

strane druhej. Kým povinný mal zaručený výkon všetkých práv, oprávnený mal pred exekučným súdom
nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, čo nemožno ospravedlniť jeho postavením
ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov, pretože by išlo
o zakázané odlišné zaobchádzanie. Odlišnosti v zaobchádzaní a rozdiely vo výkone práva na súdnu
ochranu oprávnený videl v jeho nevypočutí a neoboznámení so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi,

ktoré vyplývajú z napadnutého rozhodnutia ako i zo spisu. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový
stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku a aplikované
právne normy ust. § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku interpretoval
ústavnenesúladnýmspôsobom,porušilprávooprávnenéhonasúdnuochranu.Založilsvojerozhodnutiena normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, keď aplikoval vo
veci ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
pretože smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, neprichádza do úvahy ani jej priamy

účinok a nie je ani interpretačným pravidlom transponovanej právnej úpravy. Exekučný súd bez toho,
aby oprávneného vypočul, rozhodol o jeho práve výrokom o zastavení exekúcie, preto oprávnený
nemohol reagovať na tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu,
čím bola porušená zásada rovnosti zbraní. Oprávnený nebol oboznámený s tým, že exekučný súd
vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach v súvislosti s revíziou notárskej činnosti,

nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení a nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Exekučný súd
napadnutým rozhodnutím vylúčil možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci
a uskutočnením judiciálneho procesu v exekučnom konaní porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho
konania. Exekučný súd však vo veci nevykonal riadne dokazovanie a ku svojim skutkovým záverom
o nevýhodnosti právneho zastúpenia pre povinnú dospel bez riadneho zistenia skutkového stavu.
Udelením predmetného plnomocenstva, oprávnenému nevznikli žiadne nové práva, či výhody, povinná

iba preniesla na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného
titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, preto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného
nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo nebolo dojednané vôbec. Navyše povinný mohol
plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať, v čom mu nebránila žiadna
prekážka. Udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa preto nemožno považovať

za neprijateľnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v
jeho neprospech. Navyše plnomocenstvo je jednostranný právny úkon adresovaný tretím osobám,
nie je zmluvným ustanovením, preto naň nemožno aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných
podmienok podľa § 53 OZ. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je pritom dostatočne určité a
zrozumiteľné.Poukázalnato,žeinštitútuznaniadlhuniejemožnéviazaťnasplatnosťzáväzkuadospieť

k záveru, že uznať možno len splatný záväzok. Právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať
dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda súčasne s uzatvorením zmluvy, na základe ktorej dlh/záväzok
vzniká. Nejde o právo, ktoré by povinnému malo vzniknúť až v budúcnosti a ktorého by sa povinný
nemohol platne vzdať. Povinný mohol aj po udelení plnomocenstva sám dlh uznať. K námietke súdu
voči skutočnosti, že zástupca určil v zápisnici splatnosť dlhu oprávnený uviedol, že ide o podstatnú

náležitosťnotárskejzápisniceakoexekučnéhotituluajepredpokladom,abyuznaniedlhubolovykonané
zákonným spôsobom. Preto nie je možné dospieť k záveru, že zástupca nebol oprávnený v notárskej
zápisnici uviesť, dokedy povinný dlh zaplatí. Rovnako je nesprávny záver súdu, že zástupca nehájil
záujmy povinného, keď spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech. Zástupca povinného
bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon, a to je uznať dlh vo

forme notárskej zápisnice, ktorú úlohu si riadne splnil. Záver súdu, že záujmy zástupcu sú v rozpore
so záujmami zastúpeného, založil súd na dohadoch a domnienkach, pričom vôbec neuviedol, s ktorým
konkrétnym záujmom povinného. Poukázal na to, že podmienkou materiálnej vykonateľnosti notárskej
zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku nie je účasť veriteľa. O skutočnosti, či je exekučný titul
v súlade so zákonom už raz exekučný súd právoplatne rozhodol, a to v rámci rozhodovania o žiadosti

exekútora o udelenie poverenia. Keďže súd poverenie exekútorovi vydal, zistil súlad exekučného titulu
so zákonom. Revíziu exekučného titulu môže exekučný súd vykonať len v limitoch daných ustanovením
§ 41 ods. 2 EP, ak však uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom
právnej istoty a porušuje základné práva účastníkov exekučného konania.

V ďalšej fáze odvolania oprávnený poukázal na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu
SR v konaní o ústavných sťažnostiach, ktorých predmetom je porušenie základných práv a slobôd. Z
konkrétneho rozhodnutia Ústavného súdu SR v obdobnej veci totiž vyplýva, že podstata preskúmavania
notárskej zápisnice súdom spočíva v materiálnej a formálnej stránky tohto exekučného titulu (teda
jej vykonateľnosť spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice v zmysle § 47 Notárskeho poriadku

- materiálna stránka pritom vyplýva z § 41 ods.2 Exekučného poriadku a jej vykonateľnosť je daná
uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti), pričom žiadne ďalšie podmienky formálnej ani
materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Ústavný súd
preto nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec
preskúmavania formálnej ani materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, pričom súd by bol povinný

vykonať takéto preskúmavania len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Ďalej tvrdil,
že predmetným dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti či záväzky, resp.
oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne
preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu.Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného
nepomernú výhodu oproti stavu, kedy plnomocenstvo nebolo dojednané vôbec. Navyše v prípade,
ak by povinný zmenil názor a chcel by zamedziť tomu, aby zástupca v jeho mene spísal notársku

zápisnicu podľa ním udeleného plnomocenstva, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle ustanovenia
§ 33b ods.1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať. Z tohto dôvodu nemožno preto udelenie plnomocenstva
tretej osobe považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho neprospech. Ďalej uviedol, že podoba a
legislatívne zakotvenia neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách a spôsob posudzovania

ich uplatnenia podľa § 53 ods.1 OZ pramení z právnej úpravy, ktorá nemá svoj pôvod v slovenskom
právnom poriadku, ale v práve Európskej únie. Konkrétne piata hlava prvej časti Občianskeho zákonníka
označená ako „spotrebiteľské zmluvy“, vychádza najmä zo smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa odvolateľa súd sa nijako nevysporiadal
s výkladovými pravidlami uvedenými v predmetnej smernici a nijako nezdôvodnil prečo považuje
splnomocnenie za neprijateľnú podmienku zmluvy o úvere, a teda ako jednostranný právny úkon, ktorým

dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v
kontexte tohto sporu Súdny dvor EÚ. S poukazom na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru
zdôraznil, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek
štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa

konanie končí. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa
záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo
právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii všeobecnými
súdmi Slovenskej republiky. Odvolateľ je teda toho názoru, že v danom prípade je potrebné požiadať
súdny dvor EÚ o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu

„neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte Smernice rady 93/13/EHS.

S poukazom na uvedené potom oprávnený žiadal, aby súd na základe § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodol nasledovne:

„Konanie sa prešuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie

notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátnej súdu, ktoré

aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP), po
zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 OSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je

tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
byť viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 OSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
214 ods. 2 OSP), a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je v napadnutej časti vyhlásenia
exekúciezaneprípustnúazastaveniaexekúcievecnesprávne.Senátodvolaciehosúdutotorozhodnutie
vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.).

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia a spisového materiálu dospel k záveru, že súd
prvého stupňa v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a zastavenia exekúcie zistil v potrebnom
rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite v tomto smere odôvodnil.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.Závery súdu prvého stupňa o tom, prečo bolo potrebné exekúciu zastaviť, sú právne odôvodnené. Z
dôvodu potreby vyporiadania sa aj s odvolacími námietkami oprávneného a pre úplnosť odvolací súd

považuje za potrebné doplniť (§ 219 ods. 2 OSP in fine) ešte nasledovné :

Z obsahu spisu bolo zistené, že medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom bola dňa
04.11.2002 uzavretá zmluva o úvere na základe ktorej oprávnený ako veriteľ poskytol povinnému ako
dlžníkovi pôžičku (úver) vo výške 16.000,- Sk, ktorú sa zaviazal zaplatiť zvýšenú o poplatok vo výške

8.830,- Sk, celkovo 24.830,- Sk, v 13 dvojtýždňových splátkach po 1.910,- Sk, počnúc dňom 18.11.2002.
Súčasťou zmluvy o úvere je i splnomocnenie na základe ktorej dlžník splnomocnil spoločnosť PDSS,
s.r.o. na spísanie notárskej zápisnice, t.j. aby v mene splnomocniteľa uznal záväzok z úveru tak, aby sa
notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom.

Z notárskej zápisnice napísanej na Notárskom úrade notára JUDr. Ondreja Ďuriača v Partizánskom dňa

30.05.2003 pod č. N 586/2003, NZ 42689/2003 vyplýva, že Mgr. Bruno Žlnay na základe substitučnej
plnej moci zastupujúci Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta so sídlom v Bratislave, ako splnomocnený
zástupca spoločnosti PDSS, s.r.o. ( splnomocnenej v úverovej zmluve) v mene povinnej osoby vyhlásil,
že uznáva dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške 15.824,- Sk a zaviazal sa dlh zaplatiť do
06.06.2003 k rukám oprávnenej osoby a zároveň vyhlásil, že v prípade neuhradenia dlhu v danej lehote

súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v § 63 Exekučného poriadku alebo súdnym výkonom
rozhodnutia podľa § 258 O.s.p. s tým, aby notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul podľa §
41 ods. 2 Exekučného poriadku alebo § 274 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku.

K notárske zápisnici je pripojené i plnomocenstvo, ktoré udelila spoločnosť PDSS, s.r.o. advokátovi

Mgr. Tomášovi Kušnírovi, a tento ďalej (v zmysle § 12 ods. 2 zák. č. 132/1990 Zb. o advokácii)
advokátskemu koncipientovi Mgr. Brunovi Žlnayovi na zastupovanie pri všetkých právnych úkonoch,
ktoré je spoločnosť PDSS, s.r.o. povinná vykonať na základe plnomocenstva udeleného dlžníkom
spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. za účelom uznania záväzku dlžníka z úverovej zmluvy.

V prvom rade je potrebné uviesť, že predmetná zmluva je tzv. typovou zmluvou, teda zmluvou
spotrebiteľskou

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Jeho ust. § 23a účinné

v období od 1.1.2000 do 24.11.2004 teda v čase uzavretia danej zmluvy, zakotvilo tzv. typovú zmluvu,
ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch
ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto
ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa
zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky,

ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej
služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou,
aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo
podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z formy a obsahu predmetnej zmluvy je nesporné, že išlo o zmluvu, ktorá sa mala uzavrieť vo viacerých
prípadochvoformepredtlače,doktorejsadopisovaliibajednotlivéúdaješpecifikujúcedlžníkaapredmet

úveru a z ktorej nesporne vyplýva, že spotrebiteľ obsah tejto zmluvy podstatným spôsobom nemohol
ovplyvniť, ani neovplyvnil. Predmetná zmluva o úvere, ktorá je s poukazom na vyššie uvedené tzv.
typovou zmluvou, teda nesmela v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. obsahovať neprimerané
podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán a ani podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi pod následkom ich absolútnej

neplatnosti v zmysle cit. § 39 Občianskeho zákonníka.

V danom prípade uznal záväzok a vyslovil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako
exekučného titulu zástupca, ktorého záujmy boli v rozpore so záujmami zastupovaného povinného,v dôsledku čoho sú predmetné splnomocnenia i nadväzný právny úkon obsiahnutý v danej notárskej
zápisnici neplatné a notárska zápisnica ako exekučný titul potom neúčinná a materiálne nevykonateľná.

V zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý
na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa § 23 Občianskeho zákonníka zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho
orgánu alebo na základe dohody o plnomocenstve.

Podľa § 24 Občianskeho zákonníka zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže ustanoviť,
len ak je to právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych úkonov ďalšieho
zástupcu vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

V zmysle § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo

právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom
sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia ak je potrebné,
aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne.

Podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou

osobou.

Z vyššie citovaného ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zastupovať iného nemôže
ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Ak by sa tak stalo, právne úkony urobené
zástupcom v rozpore s citovaným ustanovením sú potom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka

neplatné.

V danom prípade z listinných dôkazov obsiahnutých v spise vyplýva, že dlžník ako spotrebiteľ
mal priamo v zmluve o úvere splnomocniť na svoje zastupovanie pri spísaní predmetnej notárskej
zápisnice spoločnosť PDSS, s.r.o. ( ktorú zároveň zastupuje advokát Mgr. Tomáša Kušníra), ktorého

splnomocnenie je ale naformulované priamo v predtlači zmluvy o úvere veriteľom - oprávneným. Povinný
splnomocnenca zrejme vôbec nepozná a možnosť výberu iného zástupcu mu vzhľadom na predmetnú
predtlač daný nebol.

Prepojenie medzi Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý mal na základe plnomocenstva ( prostredníctvom

substitučného zástupcu Mgr. Žlnaya) zastupovať dlžníka (povinného) pri spísaní notárskej zápisnice,
a oprávneného (veriteľa v danom zmluvnom vzťahu) je však zjavné. Nielenže Mgr. Tomáš Kušnír
bol vopred zvolený oprávneným ( resp. splnomocnenou spoločnosťou PDSS, s.r.o.) ako zástupca pre
povinného, a stávalo sa tak opakovane, ale Mgr. Tomáš Kušnír zastupoval a obhajoval aj záujmy
oprávneného v exekučných konaniach týkajúcich sa vymoženia pohľadávok od úverových dlžníkov ( a

to i v tejto konkrétnej veci). Je zrejmé, že oprávnený spoločnosť PDSS, s.r.o., ktorú zastupuje Mgr.
Tomáš Kušnír uviedol do zmluvy za účelom bezproblémového získania exekučného titulu v podobe
notárskej zápisnice. Je vysoko pravdepodobné, že vzhľadom na formulárový charakter zmluvy, písaný
neprehľadne malými písmenami, povinný pri uzatváraní zmluvy ani netušil, že niekoho splnomocnil na
spísanie notárskej zápisnice, ktorá je bez ďalšieho exekučným titulom. Takéto konanie bolo zo strany

oprávneného v rozpore s dobrými mravmi a zo strany zástupcu Mgr. Tomáša Kušníra v rozpore so
zákonom o advokácii. Mgr. Tomáš Kušnír bol za obdobné správanie zo strany stavovskej komory
disciplinárne potrestaný - bolo mu uložené verejnému napomenutiu (Bulletin SAK č. 7-8/2009, str. 56).
Neprijateľné je udelenie plnej moci priamo oprávnenému, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami
povinného (obdobne rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález I. ÚS 5/2000 z 13. 7.

2000) a Najvyššieho súdu Českej republiky (21Cdo 267/2000 z 10. 10. 2000).

Z charakteru zmluvy medzi oprávneným a povinným a priamo v nej obsiahnutým plnomocenstvom
je zjavné, že osoba splnomocnenca je osobou vystupujúcou v prospech oprávneného. Odvolací súd
považuje notársku zápisnicu za nulitný akt z dôvodu nedostatku plnej moci na strane povinného pri

spisovaní notárskej zápisnice a pri vyslovení súhlasu s jej vykonateľnosťou.

Odvolací súd ďalej udáva, že vyššie popísané skutočnosti daného splnomocnenia sú zároveň
neprimeranou podmienkou, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami apovinnosťami zmluvných strán, ktoré sú zároveň v rozpore s dobrými mravmi a preto neplatné tiež v
zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.

Už len vyššie uvedené skutočnosti postačovali pre záver súdu, že predmetná notárska zápisnica je
materiálne nevykonateľná, čo zakladá dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať a preto boli splnené
podmienky pre zastavenie exekúcie.

Zatiaľ čo dôvody na základe ktorých súd obligatórne alebo fakultatívne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 a

2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih kedy tak má alebo môže súd
urobiť nie je v ňom explicitne stanovený. Z toho potom možno vyvodiť, že súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že súd je povinný v priebehu celého exekučného konania
skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie exekúcie. Jedným z obligatórnych dôvodov
zastavenia exekúcie je pritom podľa cit. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie

súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Uznesenie o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi pritom netvorí prekážku právoplatne
rozsúdenej veci v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. Exekučný súd nie je ani viazaný právnym názorom notára
pri spisovaní notárskej zápisnice.

S poukazom na vyššie uvedené, neobstojí námietka odvolateľa, že súd vec už raz posudzoval a
právoplatne rozhodol pri vydaní poverenia súdnemu exekútorovi a preto sa už nemohol danými otázkami
zaoberať znova.

Hoci už len vyššie uvedené závery postačovali na to, aby bola predmetná exekúcia zastavená, odvolací

súd je tiež názoru, že predmetné splnomocnenie a nadväzne i notárska zápisnica sú absolútne
neplatnými právnymi úkonmi i z toho dôvodu, že pri právnom úkone splnomocnenia absentuje podpis
zástupcu (konateľa) spoločnosti PDSS, s.r.o.

Z citovaných ustanovení § 23 a § 31 ods. 1 OZ vyplýva, že zmluvné zastúpenie vzniká na základe

zmluvy - dohody o plnomocenstve podľa § 23 Občianskeho zákonníka medzi splnomocniteľom a
splnomocnencom. Dohoda o plnomocenstve je dvojstranný právny úkon jednak o udelení jednak
o prijatí zastupovania a o jeho rozsahu. Na druhej strane plnomocenstvo v zmysle § 31 ods. 1
Občianskeho zákonníka je jednostranný právny úkon, ktorým zastúpený splnomocniteľ dáva tretím
osobám na vedomie v akom rozsahu je osoba uvedená v plnomocenstve - splnomocnenec oprávnená

ho zastupovať.

V zmluve o úvere povinný splnomocnil spoločnosť PDSS, s.r.o. na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal jeho záväzok z vyššie uvedeného úveru tak, aby
sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia, resp. pre exekúciu.

Predmetná zmluva, v ktorej je obsiahnuté uvedené splnomocnenie obsahuje len podpis povinného.
Podpis zástupcu (konateľa) spoločnosti PDSS, s.r.o., ktorá ďalej splnomocnila advokáta Mgr. Kušníra
v nej absentuje.

Vprípade,žebysplnomocnenieobsiahnutévzmluveoúvereuzavretejúčastníkmimalobyťpovažované

za dohodu o plnomocenstve v zmysle cit. § 23 Občianskeho zákonníka, pre chýbajúce prijatie udeleného
plnomocenstva zo strany spoločnosti PDSS, s.r.o., teda pre chýbajúci prejav vôle druhej strany zmluvy
by bolo neúčinné, takže k jeho uzavretiu by fakticky nedošlo. Rovnako by bola táto písomná dohoda
neplatná pre chýbajúci podpis druhej konajúcej osoby podľa § 40 ods. 3 veta prvá Občianskeho
zákonníka a contrario.

I ak by sa predmetný úkon obsiahnutý v zmluve o úvere mal považovať za plnomocenstvo v zmysle
§ 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré je jednostranným úkonom splnomocniteľa, nevyhnutne by
pred jeho udelením musela byť medzi povinným a spoločnosťou PDSS, s.r.o., uzavretá dohoda o
plnomocenstve v zmysle § 23 Občianskeho zákonníka, ktorá je už dvojstranným právnym úkonom.

Oprávnený ale existenciu takejto dohody nielenže nepreukázal, ale ani netvrdil.

Odhliadnuc od vyššie uvedeného, odvolací súd je tiež toho názoru, že v danom prípade bolo neplatným
a neúčinným i zastúpenie advokáta Mgr. Tomáša Kušníra ( ktorý bola splnomocnený spoločnosťouPDSS, s.r.o.),pri spísaní predmetnej notárskej zápisnice jeho substituentom - koncipientom Mgr. Brunom
Žlnayom.

V zmysle § 12 ods. 1 a 2 Zákona o advokácii č. 132/1990 Zb., ktorý bol účinný v čase uzavretia
predmetnej zmluvy o úvere medzi účastníkmi, advokát sa v rámci svojho poverenia môže dať zastúpiť
iným advokátom. Pri jednotlivých úkonoch môže advokáta zastúpiť advokátsky koncipient alebo aj iný
pracovník advokáta. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia zastupovanie podľa ods. 1 a 2 nie je možné proti vôli
klienta. Z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že advokáta zásadne môže zastúpiť iba iný advokát

a iba pri jednotlivých úkonoch koncipient, pričom takéto zastupovanie nie je možné proti vôli klienta.
V danom prípade ale zo zmluvy o úvere a ani z iného dôkazu nevyplýva súhlas zastúpeného dlžníka-
povinného s tým, aby sa splnomocnený advokát dal zastúpiť inou osobou. Naviac pokiaľ by išlo o
zastúpenie advokátskym koncipientom, mohol by byť advokát zastúpený iba pri jednotlivých úkonoch. V
danomprípadesubstitučnéplnomocenstvoudelenéMgr.TomášomKušníromkoncipientoviMgr.Brunovi
Žlnayovi je ale v rozpore s tým generálne tzv. všeobecné, teda nebolo udelené pre konkrétny úkon v

danej konkrétnej veci.

Napokon odvolací súd považoval predmetné splnomocnenie obsiahnuté v danej zmluve o úvere za
absolútne neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom i s dobrými mravmi (cit. ust. § 23a zák. č.
634/1992 v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka) i z toho dôvodu, že danú zmluvnú podmienku

v predmetnej typovej (spotrebiteľskej) zmluve v podobe predmetného splnomocnenia považoval za
neprimeranú podmienku, ktorá na škodu spotrebiteľa zakladá nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán a ktorá je zároveň v rozpore s dobrými mravmi. Neprimeranosť tejto
podmienky a jej rozpor s dobrými mravmi odvolací súd videl v tom, že daný dvojstranný právny úkon
vznikol zároveň v deň uzatvorenia zmluvy o úvere, teda v čase, keď žiaden dlh dlžníka - povinného

ešte neexistoval a do budúcna nebolo možné predpokladať či vôbec vznikne a ak áno, kedy a v akej
výške. Uznať záväzok alebo uznať dlh je v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka výlučným právom
dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať alebo aj nemusí. Pokiaľ povinný ako dlžník predmetným
splnomocnením fakticky postúpil toto svoje právo uznať dlh už v čase uzavretia zmluvy o úvere, kedy
ešte žiaden dlh existovať nemohol a nebolo ani zrejmé, či bude existovať, kedy a v akej výške, pričom

zároveň na uznanie dlhu splnomocnil jemu úplne neznámu tretiu osobu, ktorá jej bola vnútená v predtlači
zmluvy vopred vyhotovenej veriteľom, čím sa zároveň vopred vzdala možnosti namietať dlh i jeho výšku,
založilo to nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami veriteľa a dlžníka a zároveň je to v rozpore s
dobrými mravmi. I z tohto dôvodu je predmetné splnomocnenie absolútne neplatné. Nadväzne nemôže
byť platné ani substitučné plnomocenstvo a napokon ani právny úkon obsiahnutý v notárskej zápisnici,

ktorým je vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a o súhlase s vykonateľnosťou, ktoré za
neho mal vykonať splnomocneným advokátom substitučne splnomocnený koncipient.

S poukazom na uvedené je pritom úplne irelevantné, že povinný ako dlžník mal možnosť s poukazom
na ust. § 33b Občianskeho zákonníka predmetné plnomocenstvo kedykoľvek po uzavretí zmluvy o

úvere odvolať, na čo poukazoval odvolateľ. Naviac odvolať je možné iba účinne a platne vzniknuté
plnomocenstvo. Z podstaty veci totiž logicky vyplýva, že nemožno účinne odstúpiť od právneho úkonu,
ktorý je od počiatku absolútne neplatný.

Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu, keďže ako exekučný titul bola oprávneným predložená

notárska zápisnica, ktorá v sebe obsahuje absolútne neplatný právny úkon o uznaní dlhu a súhlase s jej
vykonateľnosťou, v dôsledku čoho nemôže byť účinným a materiálne vykonateľným exekučným titulom,
bolo plne dôvodným, aby prvostupňový súd preskúmavaným uznesením exekúciu zastavil, keďže je
tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, ktorým je skutočnosť, že absentuje vykonateľný
exekučný titul. Odvolací súd pritom poukazuje i na závery Ústavného súdu SR vo veci IV.ÚS 183/2011,

kde v sťažnosťami napadnutých rozhodnutiach súdy argumentovali obdobne, pričom Ústavný súd
SR uzavrel, že predmetnými rozhodnutiami súdov nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky (tu
oprávneného) na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ani jej práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu.

S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo potom už nadbytočným
zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných
podmienok.V závere odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané
rozhodnutie prvostupňového súdu bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu

k tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu
pritom vyžaduje, aby súd ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne
vyjadrili spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale prvostupňový súd tieto
práva účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne

rozhodnutie veci (§ 212 ods. 3 OSP) a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal
vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd v tomto
uznesení vysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobené
zadosť. Navyše prvostupňový súd závery obsiahnuté v preskúmavanom uznesení vyvodil iba z tých
listinných dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v exekučnom spise a ktoré boli predložené výlučne oprávneným,
teda o ktorých mal nesporne vedomosť a s obsahom ktorých sa bezpochyby mohol oboznámiť.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach ústavných
sťažností oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS 533/2013,
v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že "pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a
uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných

prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva
musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné
procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že
postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho

konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty
dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo."

Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o
vyhlásení exekúcie za neprípustnú a výroku o zastavení exekúcie ako vecne správne, s použitím ust. §

219 O.s.p. potvrdil, keď o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 3 a §
151 ods. 1 OSP a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal napriek tomu, že v odvolacom
konaní bol úspešný, a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne
nevznikli.

V danej veci je potrebné tiež upozorniť na tú skutočnosť, že oprávnený svojim odvolaním napadol
rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom jeho rozsahu, teda aj vo výroku o náhrade trov exekučného
konania (ktorý je závislý od výroku o zastavení exekúcie), no tento výrok už nemohlo byť predmetom
prieskumu odvolacieho súdu, pretože dňa 1. novembra 2013 nadobudla účinnosť novela Exekučného
poriadku, z. č. 299/2013 Z. z., ktorá zrušila možnosť podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania

v rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku. Pretože predmetné rozhodnutie bolo vydané vyšším
súdnym úradníkom, podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku v spojení s §
374 ods. 4 veta tretia O.s.p., s účinnosťou od 1. novembra 2013, bol výrok o náhrade trov exekučného
konania v napadnutom uznesení zrušený, a preto je potrebné, aby v ďalšom konaní o náhrade trov
exekučného konania súd prvého stupňa znovu rozhodol.

Ďalej je nutné uviesť, že v podanom odvolaní oprávnený požiadal, aby všeobecný súd postupom
podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku prerušil konanie a podal Ústavnému súdu
Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, nakoľko opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa

ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, bez akejkoľvek časovej limitácie, je podľa neho v rozpore
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku nevyhovel a tento zamietol, nedomnieva sa totiž, že ustanovenia právnych predpisov,

ktoré vo veci aplikoval sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Oprávnený namietal nesúlad
ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo

medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na

podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením

zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho štátu.
V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia
exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie

exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom
jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania - teda v štádiu
rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný
súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada, pre
ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenie zamietne a exekučné konanie zastaví.

Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto dôvod na
prerušenie konania. Navyše Ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril v uznesení č. k. II. ÚS
545/2010-15 v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už

začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť ani z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho

a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má

právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné

pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujeustanovenie zákona Slovenskej republiky, do ktorého boli transportované úniové právne normy, alebo
ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to

považuje a potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná a to i bez ohľadu na to, či to účastníci konania
vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale
s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob

výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam
ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade
práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora
mu poskytuje dostatok informácií.

Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku

Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.

Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne

neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je

možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý
má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky
vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej
z tejto zmluvy? Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v

prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok nakoľko je zrejmé, že v danom
prípade advokát ( resp. advokátsky koncipient) zastupoval dlžníka pri uzatváraní záväzku z úveru
v notárskej zápisnici neplatne, čím nebola splnená zákonná podmienka v zmysle cit. § 41 ods. 2
Exekučného poriadku predpisujúceho povinný obsah notárskych zápisníc ako podmienky pre uznanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu ( tak ako sa bližšie uvádza vo vyššie citovaných dôvodoch) . Z

uvedených dôvodov je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako čisto teoretickú,
nemajúcu základ v prejednávanej veci.
Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni

vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo

dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky

predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok
prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zostrany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá

existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte
vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere

považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou
uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho
dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd
dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky

relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom,
že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s
článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý

uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie
potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte
clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

S poukazom na vyššie uvedené, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom
prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ,
návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.