Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 24, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/167/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6710202801
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6710202801.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána

Gandžalu, PhD. a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci
žalobcu Mesto Nová Baňa, so sídlom Námestie Slobody č. 1, 968 26 Nová Baňa, IČO: 00 320 897, proti
žalovaným I/ Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom Župné námestie č. 13, 813 11 Bratislava, II/ V. A., bytom P. č. XXXX/XX, XXX XX O., o zaplatenie
2 799,21 Eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovaného I/ proti rozsudku Okresného súdu
Zvolen č. k. 16C/28/10-179 zo dňa 08. 02. 2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil žalovanému I/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2

570,06 Eur s príslušenstvom, p o t v r d z u j e .

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“, resp. „prvostupňový súd“) rozsudkom (v poradí druhým) zo
dňa 08. 02. 2012 uložil žalovanému I/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 570,06 Eur s 8,5 % úrokom z
omeškania ročne od 15. 02. 2010 do zaplatenia, v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (prvý
výrok). V prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol (druhý výrok). Žalobu voči žalovanému II/ zamietol
(tretí výrok). Konanie v časti o zaplatenie sumy 229,15 Eur zastavil (štvrtý výrok). Zároveň vo výroku

rozhodnutia konštatoval, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej
(piaty výrok).
V odôvodnení rozhodnutia okresný súd konštatoval, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia
uplatňovanej pohľadávky (pôvodne vo výške 2 799,21 Eur s príslušenstvom) voči žalovanému I/ z titulu
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá
mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom žalovaného II/, ktorý ako súdny
exekútor realizoval viaceré jeho judikované (v žalobe presne špecifikované) pohľadávky. V prípade, ak

by sa v konaní nepreukázala vyššie uvedená zodpovednosť žalovaného I/, žalobca alternatívne žiadal,
aby k povinnosti zaplatiť mu uplatňovaný nárok bol zaviazaný priamo žalovaný II/ (ako súdny exekútor)
z titulu bezdôvodného obohatenia.
Keďže žalobca v priebehu konania vzal návrh o zaplatenie sumy 229,15 Eur čiastočne späť, okresný
súd podľa ustanovenia § 96 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.“) konanie v uvedenej časti
t. j. v sume 229,15 Eur zastavil (štvrtý výrok).
V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej okresný súd poukázal na to, že vo veci pôvodne

rozhodol rozsudkom (v poradí prvým) č. k. 16C/28/2010-84 zo dňa 06. 12. 2010 tak, že žalovaného II/
zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 2 570,06 Eur spolu s 8,5 % úrokom z omeškania ročne,
od 06. 03. 2008 do zaplatenia a k povinnosti nahradiť mu trovy konania vo výške 173 Eur, to všetko
do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Zároveň žalobu voči žalovanému I/ zamietol a o trováchkonania vo vzťahu k nemu rozhodol tak, že mu náhradu trov konania nepriznal. Na základe odvolania
žalobcu i žalovaného II/ Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, rozhodol uznesením č. k.
17Co/57/2011-104 zo dňa 31. 05. 2011 tak, že vyššie uvedený rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.
Po vrátení veci na ďalšie konanie dospel okresný súd na základe vykonaného dokazovania k záveru,
že „žaloba žalobcu je dôvodná voči žalovanému I/. Vzhľadom k tomu, že žalobca koncipoval žalobu tak,
že sa domáhal uplatňovaného nároku voči žalovanému I/ z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej

súvislosti s nesprávnym úradným postupom žalovaného II/, ako súdneho exekútora, ktorý realizoval
viaceré exekúcie pohľadávok žalobcu a až v prípade, ak by sa v konaní nepreukázala vyššie uvedená
zodpovednosť žalovaného I/, žalobca alternatívne žiadal, aby k povinnosti zaplatiť mu uplatňovaný
nárok bol zaviazaný priamo žalovaný II/, ako súdny exekútor, z titulu bezdôvodného obohatenia, súd
primárneskúmalskutkovúdôvodnosťaprávnuopodstatnenosťprimárnehopetituuplatňovanéhonároku
vo vzťahu k žalovanému I/. Právna teória takto koncipovanú žalobu charakterizuje ako žalobu s tzv.

primárnym (hlavným) a subsidiárnym (náhradným, eventuálnym) petitom. Žalobca sa teda najskôr
domáha nároku formulovaného v primárnom petite a až pre prípad, že súd zistí nedôvodnosť a
neopodstatnenosť tohto (primárneho) nároku, domáha sa nároku formulovaného v subsidiárnom petite.
Žalobca si primárnym petitom uplatnil nárok z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci voči žalovanému I/. A subsidiárnym petitom si uplatnil nárok z titulu bezdôvodného

obohatenia voči žalovanému II/.“
Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, že v konaní mal jednoznačne preukázané, že
žalobca vymáhal prostredníctvom žalovaného II/ ako súdneho exekútora pohľadávku v celkovej výške
2 799,21 Eur. Uvedenú sumu mal po schválení rozvrhu výťažku a súčasne po úplnom zaplatení
najvyššieho podania poukázať žalobcovi do 7 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia, ktorým bol

schválený rozvrh výťažku. Zo strany žalovaného II/ ako súdneho exekútora však nedošlo k vyplateniu
uvedenej sumy. Uvedené skutočnosti žalovaný II/ a ani žalovaný I/ nespochybňoval. Pôvodne žalovaný
II/ namietal len výšku žalovanej pohľadávky s tým, že žalobca mu nezaplatil exekučné trovy v celkovej
výške 269,85 Eur, čo žalobca uznal a žalobu v uvedenej výške vzal čiastočne späť a na základe toho
okresný súd konanie v uvedenej časti podľa ustanovenia § 96 O. s. p. zastavil. Okrem toho okresný súd

poukázal na to, že „z pripojených listinných dôkazov, a to konkrétne z uznesenia Okresného riaditeľstva
Policajného zboru, Úrad justičnej a kriminálnej polície Zvolen zo dňa 24. 02. 2010 mal preukázané, že
žalovaný II/ ako súdny exekútor je stíhaný pre zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa, pretože
rozvrhnuté finančné prostriedky získané z výťažku dražby neodviedol oprávneným medzi ktorými bol
aj žalobca, ale použil ich na dosiaľ nezistený účel, čím spôsobil svojím konaním oprávneným škodu.

Ani uvedenú skutočnosť žalovaní I/ a II/ nenamietali. Žalovaný I/ sa v konaní bránil tým, že žalobca ako
poškodený si pred uplatnením nároku na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom
musí najprv uplatniť nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia a až potom, kedy sa bezúspešne
domáhal voči žalovanému I/ vydania žalovanej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia sa podľa
jeho názoru môže žalobca úspešne domáhať voči žalovanému I/ uplatňovanej pohľadávky, a to z titulu

náhrady škody. Podľa názoru žalovaného I/ doposiaľ žalobcovi škoda nevznikla.“
V súvislosti so žalobou žalobcu uplatňovanou vo vzťahu k žalovanému II/ okresný súd uviedol, že
žalovaný II/ ako súdny exekútor realizoval exekúciu pre žalobcu (túto skutočnosť žalovaní nenamietali)
pričom mal v uvedených exekučných konaniach postupovať v zmysle Exekučného poriadku, kde
bolo jeho povinnosťou finančné prostriedky získané od povinných poukazovať na účet oprávneného,

teda žalobcu. Tieto povinnosti si žalovaný II/ ako súdny exekútor neplnil v súlade so zákonom
a dlhodobo zadržiaval finančné prostriedky žalobcu, čiže konanie žalovaného nie je v súlade s
Exekučným poriadkom. Ďalej okresný súd v tejto súvislosti uviedol, že „z definície právneho postavenia
súdneho exekútora stanovenej priamo Exekučným poriadkom vyplýva, že exekútor v exekučnom
konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu. Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci

deľby verejnej (štátnej) moci sa exekútor podieľa na realizácii základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu, teda článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Na súdneho exekútora vykonávajúceho exekučnú
činnosť treba v zmysle uvedeného hľadiska hľadieť ako na orgán, ktorému je zverený výkon verejnej
(štátnej) moci v rozsahu ustanovenom zákonom, a to Exekučným poriadkom a subsidiárne Občianskym
súdnym poriadkom. Medzi exekútorom ako orgánom verejnej moci a oprávneným v exekučnom

konaní neexistuje súkromnoprávny, ale verejnoprávny vzťah, v ktorom ako účastníci nemajú voči
sebe navzájom rovnaké postavenie charakteristické pre súkromnoprávne vzťahy. Vzhľadom na povahu
vzťahu vznikajúceho medzi oprávneným ako účastníkom exekučného konania a súdnym exekútorom
vykonávajúcim exekučnú činnosť nemôže dôjsť potom na strane súdneho exekútora k bezdôvodnémuobohateniu v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka, a teda námietka žalovaného I/ v tomto smere, že
najprv si má žalobca uplatniť u žalovaného II/ žalovanú pohľadávku z titulu bezdôvodného obohatenia a
až po neúspešnom uplatnení u žalovaného II/ sa môže domáhať náhrady škody u neho, je podľa názoru

súdu právne irelevantná.“ Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto okresný súd žalobu voči žalovanému
II/ zamietol.
VsúvislostisrozhodnutímouplatňovanomnárokužalobcuvočižalovanémuI/okresnýsúdvodôvodnení
rozhodnutia uviedol, že „tu ide o nárok na náhradu škody v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z. z.,
podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, v ktorom sa v

danom prípade považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci (v danom prípade súdneho
exekútora) urobiť úkon - v danom prípade vyplatiť finančné prostriedky žalobcovi. Žalobca má právo na
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora. Podľa názoru súdu,
žalobcovi vznikla škoda tým, že žalovaný II/ neoprávnene zadržiava finančné prostriedky vymožené v
rámci exekúcie v prospech žalobcu ako oprávneného, čím sa žalovaný II/ ako súdny exekútor dopúšťa
voči žalobcovi škody, za ktorú nesie zodpovednosť štát - žalovaný I/, s poukazom na ustanovenie § 9

zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca jednoznačne preukázal listinnými dôkazmi, že táto škoda mu vznikla
a že za ňu zodpovedá žalovaný I/. V danom prípade ide o tzv. absolútnu objektívnu zodpovednosť za
škodu, ku ktorej došlo pri výkone verejnej moci. Vzhľadom k tomu, že takáto osobitná právna úprava
dáva možnosť žalobcovi, aby si ako poškodený za zákonom určených zákonných podmienok, ktoré sú v
danom konaní splnené, uplatnil právo na náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci (t. j. podľa §

2 písm. b/ bod 2.) i súdnym exekútorom, voči štátu, súd vo veci rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti rozhodnutia. V danom prípade neexistuje žiadna prekážka úspešného uplatnenia takéhoto nároku
zo strany žalobcu voči žalovanému I/.“
V závere odôvodnenia okresný súd uviedol, že „keďže dospel k záveru, že nárok žalobcu voči
žalovanému I/ (...) je dôvodný a opodstatnený a v danom prípade sa jednalo o eventuálny petit,

súd ďalej sekundárne neskúmal skutkovú dôvodnosť a právnu opodstatnenosť subsidiárneho nároku
uplatňovaného voči žalovanému v 2. rade.“
V súvislosti s rozhodnutím týkajúcim sa priznaného úroku z omeškania okresný súd uviedol, že „priznal
žalobcovi aj úrok z omeškania s poukazom na ustanovenie § 517 Občianskeho zákonníka, nakoľko
žalovaný I/ je v omeškaní odo dňa 15. 02. 2010. V prevyšujúcej časti, pokiaľ žalobca žiadal priznať úrok

z omeškania už odo dňa 06. 03. 2008 žalobu zamietol, pretože žalovaný I/ sa dostal do omeškania až
odo dňa 15. 02. 2010, teda nasledujúci deň po dni, kedy uplynula žalovanému I/ šesť mesačná lehota
na plnenie, s poukazom na ustanovenie § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom žalovaný I/ prevzal
žiadosť žalobcu na predbežné prerokovanie nároku dňa 14. 08. 2009.“
Na záver odôvodnenia rozhodnutia okresný súd konštatoval, že podľa § 151 ods. 3 O. s. p. o trovách

konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti rozsudku okresného súdu podal žalovaný I/ v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Odôvodnil to tým, že rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci a jemu ako účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
V odôvodnení odvolania poukázal na to, že je preukázané, že žalovaný II/ nevyplatil žalobcovi sumu
vymoženú v exekučnom konaní, pričom táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi konania nikdy sporná.
Na námietku žalovaného II/ sa len upravovala výška peňažného plnenia, ktoré malo byť žalovaným
II/ poukázané žalobcovi, pričom táto sa ustálila na sume 2 570,06 Eur. Spornou otázkou v konaní

ostalo len to, či žalobcovi skutočne vznikla škoda, ktorej náhrady sa môže domáhať prostredníctvom
zákona č. 514/2003 Z. z. On od počiatku rozsiahlo argumentoval, že žalobcovi škoda nevznikla, kým
sa môže domáhať vydania bezdôvodného obohatenia od žalovaného II/, pričom poukázal na viacero
rozhodnutí všeobecných súdov ako aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky. Okresný súd sa
s jeho argumentáciou stotožnil a v pôvodnom (prvom) rozsudku žalobu voči nemu zamietol s tým, že na

zaplatenie uplatňovanej sumy zaviazal žalovaného II/. Po zrušení prvostupňového rozsudku uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/57/2011-104 zo dňa 31. 05. 2011 však „pozoruhodne
zaujal opačný právny názor a to bez dôsledného odôvodnenia“, pričom on (žalovaný I/) zastáva názor,
že napriek existencii ustanovenia § 226 O. s. p., prvostupňový súd sa nesmie bezbreho obmedziť v
odôvodnení svojho rozhodnutia na uvedené ustanovenie O. s. p., ale musí svoje rozhodnutie náležite

odôvodniťtak,abybolopreskúmateľné.VtejtosúvislostižalovanýI/uviedol,že„súdsanapriekpomernej
rozsiahlosti odôvodnenia na 8 stranách k samotnému odôvodneniu svojho rozhodnutia venoval na 1
strane a obmedzil sa výlučne na konštatovanie existencie verejnoprávneho vzťahu medzi žalobcom
ako oprávneným v exekučnom konaní a žalovaný II/ ako exekútorom a tým vylúčil aplikovateľnosťustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka.“ Podľa jeho názoru „súd vec nesprávne právne posúdil,
nakoľko na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval zákon č. 514/2003 Z. z. a ustálil existenciu
vzniku škody na strane žalobcu napriek existencii nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo

iného obdobného nároku a existencii uznania záväzku zo strany žalovaného II/.“ Poukázal na to,
že „nepovažuje za rozhodujúce, či medzi žalobcom a žalovaným II/ existoval súkromnoprávny alebo
verejnoprávny vzťah. (...) Primárnym cieľom je predchádzanie existencie dvoch súčasných nárokov
od rôznych subjektov, pretože úspešné uplatnenie oboch nárokov by viedlo k možnosti legálneho
dvojnásobného uspokojenia fakticky totožných nárokov. V situácii, keď obidva nároky nemôžu byť z

uvedeného dôvodu súčasne uplatniteľné, bolo potrebné identifikovať nárok, ktorý je potrebné uplatniť
prioritne a až v prípade nemožnosti uplatnenia (resp. vymoženia) tohto nároku môže nastúpiť druhý
nárok. Judikatúra sa ustálila, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné uplatniť pred
nárokom na náhradu škody (keďže až nevymožiteľnosť bezdôvodného obohatenia je škodou). Zmysel
uvedeného spočíva v tom, že je nemysliteľné, aby sa subjekt (dobromyseľný alebo nedobromyseľný)
obohatil a nebol povinný takýto prospech vydať z dôvodu, že poškodený subjekt by bol uspokojený

titulom náhrady škody od štátu.“ S odkazom na svoju argumentáciu i na ustanovenie § 165 ods. 1
Exekučného poriadku uviedol, že „aj v prípade, ak by súd dospel k názoru, že v danom prípade sa súdny
exekútornemoholbezdôvodneobohatiťzdôvodujehoverejnoprávnehopostavenia,stáletoneznamená
zánikjehopovinnostívyplatiťneoprávnenezadržanúsumu.Pretovkonečnomdôsledkuniejepodstatné,
či získanie plnenia je bezdôvodným obohatením podľa Občianskeho zákonník alebo neoprávneným

získaním plnenia podľa iného právneho predpisu. Podstatné je, že súdnemu exekútorovi vznikla
povinnosť žalovanú sumu žalobcovi vyplatiť. Bez uplatnenia práva žalobcu na vrátenie žalovanej sumy
od žalovaného II/ nemožno z tohto dôvodu konštatovať vznik škody.“ Na podporu možnosti aplikácie
inštitútu vydania bezdôvodného obohatenia podľa Občianskeho zákonníka poukázal príkladmo aj na
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Obo/109/2008, resp. 5 Obdo/31/2008, ktorých účastníkmi na

strane žalovaných boli súdni exekútori a títo boli priamo zaviazaní na zaplatenie finančných prostriedkov
aj s poukazom na ich bezdôvodné obohatenie. V ďalšej časti odôvodnenia odvolania žalovaný I/
namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku a nepresvedčivosť jeho odôvodnenia, pričom v
tejto súvislosti uviedol argumentáciu, prečo považuje rozsudok za nepresvedčivý a nedostatočne
odôvodnený. V závere odôvodnenia odvolania konštatoval, že súd tým, že svoje rozhodnutie náležite

neodôvodnil, porušil jeho právo na spravodlivé konanie a v dôsledku toho došlo k situácii, že mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom.

Žalobca a ani žalovaný II/ sa k odvolaniu žalovaného I/ nevyjadrili.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením
§ 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a odvolaním napadnutý
rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil žalovanému I/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2
570,06 Eur s príslušenstvom podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

V prvom rade odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd sa v prípade napadnutého rozhodnutia riadil
právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v tomto konaní (v uznesení č.k. 17Co/57/2011-104 zo
dňa 31. mája 2011, ktorým bol zrušený v poradí prvý rozsudok prvostupňového súdu), v ktorom odvolací
súd poukázal na (podľa jeho názoru) zásadnú skutočnosť a to, že „žalobca sa domáhal uplatňovaného
nároku voči žalovanému I/ z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, podľa §

9 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
žalovaného II/, ktorý ako súdny exekútor realizoval viaceré (v žalobe presne špecifikované) exekúcie
judikovaných pohľadávok navrhovateľa. V prípade, ak by sa v konaní nepreukázala vyššie uvedená
zodpovednosťžalovanéhoI/,žalobcaalternatívnežiadal,abykpovinnostizaplatiťmuuplatňovanýnárok
bol zaviazaný priamo žalovaný II/ (ako súdny exekútor) z titulu bezdôvodného obohatenia. Právna

teória takto koncipovanú žalobu charakterizuje ako žalobu s tzv. primárnym (hlavným) a subsidiárnym
(náhradným, eventuálnym) petitom. V prípade takto koncipovanej žaloby sa žalobca najskôr domáha
nároku formulovaného v primárnom petite a až pre prípad (in eventum), ak súd zistí nedôvodnosť a
neopodstatnenosť tohto (primárneho) nároku, domáha sa nároku formulovaného v subsidiárnom petite.
V takomto prípade jeden petit vylučuje druhý. V prejednávanej veci sa teda nejedná o žalobu s tzv.

alternatívnym petitom (ktorá je charakteristická tým, že splnenia nároku sa možno domáhať presne
určeným alternatívnym spôsobom).“ Následne odvolací súd inštruoval prvostupňový súd, že „vzhľadom
na takto koncipovanú žalobu“ musí „primárne skúmať skutkovú dôvodnosť a právnu opodstatnenosť
primárneho petitu, teda v tomto prípade konkrétne skutkovú dôvodnosť a právnu opodstatnenosťuplatňovaného nároku vo vzťahu k žalovanému I/. Až v prípade, ak by dospel k záveru, že nárok žalobcu,
ktorý si uplatnil voči žalovanému I/ z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci podľa § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. je nedôvodný a neopodstatnený, mohol sekundárne skúmať

skutkovú dôvodnosť a právnu opodstatnenosť subsidiárneho nároku, uplatneného voči žalovanému II/.“
Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že sa uvedeným právnym
názorom odvolacieho súdu v súlade s ustanovením § 226 O. s. p. dôsledne riadil.

Vyššie uvedený právny názor zároveň dáva jasnú odpoveď na argumentáciu žalovaného I/ uvedenú

v odvolaní, o „nemožnosti konkurencie“ dvoch nárokov, ktoré síce majú spoločný skutkový základ, ale
majú rozdielny právny dôvod, resp. titul, (jeden nárok z titulu zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej
moci a druhý nárok z titulu bezdôvodného obohatenia, resp. z iného titulu) a sú uplatnené voči dvom
samostatným subjektom. Žalovaný I/ v tejto súvislosti konkrétne namietal, že „obidva nároky nemôžu
byť (...) súčasne uplatniteľné, bolo potrebné identifikovať nárok, ktorý je potrebné uplatniť prioritne a až
v prípade nemožnosti uplatnenia (resp. vymoženia) tohto nároku môže nastúpiť druhý nárok.“ Odvolací

súd však s poukazom na vyššie uvedený právny názor uvádza, že v dôsledku toho, akým spôsobom
žalobca v tomto prípade koncipoval žalobu [t.j., že sa domáha nároku formulovaného v primárnom petite
a až pre prípad (in eventum), ak súd zistí nedôvodnosť a neopodstatnenosť tohto (primárneho) nároku,
domáha sa nároku formulovaného v subsidiárnom petite], sám žalobca ustálil, o ktorom nároku sa de
facto rozhoduje „prioritne“.

Odhliadnuc od uvedeného, odvolací súd sa v tomto prípade nemôže stotožniť ani s ďalším argumentom
žalovaného I/, že „nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné uplatniť pred nárokom na
náhraduškody,keďžeažnevymožiteľnosťbezdôvodnéhoobohateniaješkodou.“ŽalovanýI/napodporu
uvedenej argumentácie síce poukázal na konkrétnu judikatúru, ale „opomenul“ poukázať i na úplne

odlišné stanoviská a judikáty (napr. Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SSR, Cpj
37/78 z 21. 12. 1978, Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk č. 2-3, pod. č. 1, str. 79 - 80, ktoré bolo
potvrdené ďalším stanoviskom uverejneným pod rozh. č. 25/1986, str. 299, Zbierky súdnych rozhodnutí
stanovísk; rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 48/2010 z 21. 12. 2010
a 2Cdo 155/201121. 12. 2011), z ktorých možno vyvodiť právny záver, že nároky z bezdôvodného

obohatenia majú subsidiárny charakter vo vzťahu k nárokom na náhradu škody uplatnenej podľa zák.
č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd sa prikláňa práve k tomuto názoru. Jeho správnosť odôvodňuje tým,
že ak zák. č. 514/2003 Z. z. neustanovuje ako podmienku úspešného uplatnenia nároku na náhradu
škodyprotištátuzánikmožnostidosiahnuťuspokojeniepohľadávkypoškodenéhotitulombezdôvodného
obohatenia, a zodpovednosť štátu za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. je koncipovaná ako tzv.

absolútne objektívna zodpovednosť, pre ktorej vznik a existenciu nie sú okrem existencie zákonne
definovaných predpokladov tejto zodpovednosti podstatné žiadne ďalšie skutočnosti, tak by bolo
nezákonné a nespravodlivé „nútiť“ poškodeného (bez relevantného zákonného príkazu, resp. zákonnej
podmienky)domáhaťsaprimárneuspokojenianárokuztitulubezdôvodnéhoobohateniaaažvdôsledku
nemožnosti vymoženia bezdôvodného obohatenia mu „umožniť“ domáhať sa nároku na náhradu škody

podľa zák. č. 514/2003 Z. z.. Okrem toho, bolo by to v príkrom rozpore s účelom tejto osobitnej zákonnej
úpravy, ktorá bola prijatá práve z dôvodu, aby subjekty, ktorým bola spôsobená škoda pri výkone verejnej
moci, mali účinný a efektívny spôsob jej náhrady. Žalovaným I/ preferovaná „koncepcia priority nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia pred nárokom na náhradu škody“ tento jednoznačný legitímny
účel uvedenej zákonnej úpravy zásadným spôsobom potláča a deformuje, pretože možnosť jej využitia

podmieňuje splnením podmienky, ktorú predmetná právna úprava nevyžaduje.

Z uvedeného je teda zrejmé, že odvolací súd neakceptoval argument, resp. názor žalovaného I/, že
„žalobcovi škoda nevznikla, kým sa môže domáhať vydania bezdôvodného obohatenia od žalovaného
II/“.

Keďže v konaní bolo nesporne preukázané (a účastníkmi to nebolo spochybnené), že žalobcovi v
dôsledku konania - nesprávneho úradného postupu žalovaného II/ v postavení súdneho exekútora došlo
k majetkovej ujme vyjadriteľnej v peňažnom ekvivalente, teda k škode, a keďže boli splnené i všetky
ďalšie zákonné predpoklady zodpovednosti za škodu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. (čo žalovaný I/ v

odvolaní nespochybnil), neexistoval žiadny dôvod, aby okresný súd žalobe žalobcu nevyhovel a preto
ak zaviazal žalovaného I/ (podľa § 9, s použitím §4 ods. 1 písm. a) bod 3. zák. č. 514/2003 Z. z., v znení
platnom a účinnom v dobe vzniku škody) k povinnosti zaplatiť žalobcovi škodu v výške 2 570,06 Eur spríslušenstvom, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd jeho rozsudok v uvedenom výroku podľa
ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. z vyššie uvedených dôvodov potvrdil.

Odvolaním nenapadnuté výroky rozsudku okresného súdu zostali nedotknuté (§ 206 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 224 ods. 4 O. s. p., ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým
nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho
konania rozhodne súd prvého stupňa.

Pretože v tomto prípade okresný súd rozhodol, že v súlade s ustanovením § 151 ods. 3 O. s. p. o
trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, odvolací súd o trovách tohto
odvolaciehokonaniapodľavyššiecitovanéhoustanovenia§224ods.4O.s.p.nerozhodovalarozhodne
o nich prvostupňový súd.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,

pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.