Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 27, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/489/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233536
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233536.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne

Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 14C/245/2012-73 zo dňa 15. mája 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 14C/245/2012-73 zo dňa 15. 05. 2014 návrh zamietol. Odporcovi
náhradu trov konania nepriznal.
Súd konštatoval, že navrhovateľ sa voči odporcovi domáhal zaplatenia majetkovej škody vo výške 125
eur a nemajetkovej ujmy vo výške 330 eur, ktorá mu mala vzniknúť ako následok nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu - Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 24Er/627/2011 tým, že
jednak bolo vydané rozhodnutie v rozpore so zákonom, ktorým bolo zmarené uspokojenie jeho nárokov

ako aj v prieťahoch.
Zo spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 24Er/627/2011 mal okresný súd zistené, že dňa 16. 02.
2011 súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s tým, že exekúcia mala
byť vykonaná na základe rozsudku stáleho rozhodcovského súdu SR 09821/10. Uznesením č.k.
24Er/627/2011-11 bolo rozhodnuté o zamietnutí vydania poverenia v časti o vymoženie sumy 863,83
eur, pozostávajúcej zo sumy 620 eur, poplatku za poskytnutie úveru a 24 eur ako poplatok za upomienky
a 219,83 eur ako trovy mediačného konania, v časti o vymoženie zmenkového úroku vo výške 0,25 %

denne nad stanovený rozsah a v časti o vymoženie zákonného úroku, konanie bolo čiastočne zastavené
a poverenie bolo vydané na vymoženie sumy 390 eur dňa 13. 07. 2011.
Navrhovateľ si nárok, ktorý je potrebné právne posúdiť ako nárok vyplývajúci zo zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci podľa ust. § 3 ods. 1 písm. d/ v spojení s ust. § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z., uplatnil jednak ako nárok na náhradu skutočnej škody podľa ust. § 17 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z. z. a jednak ako nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust.
§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je
osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou (ust. § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.).
Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne. Pri nesplneníčo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení všetkých podmienok naraz sa
zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť.
Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom

sú: 1/ porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva v nesprávnom úradnom
postupe (ust. § 3 ods. 1 písm. d/ v spojení s ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.), 2/ vznik a existencia
škody (resp. nemajetkovej ujmy) spôsobenej nesprávnym úradným postupom, 3/ príčinná súvislosť
medzi porušením právnej povinnosti (nesprávnym úradným postupom) a škodou (resp. nemajetkovou
ujmou), ktorá porušením povinností vznikla.

Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide
o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie
účelu postupu štátneho orgánu, ktorý či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo
s ňou nesúvisí, nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Nesprávny úradný postup
je vymedzený v ust. § 9 ods. 1 veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z. ako porušenie povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu

verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Súd mal za to, že k navrhovateľom namietanému nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu
spočívajúcemu v nevydaní rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote v exekučnom konaní nedošlo.
Pokiaľideovzákonestanovenúlehotu15dnínavydaniepoverenianavykonanieexekúcieoddoručenia

žiadosti súdneho exekútora na jeho vydanie, konštatoval, že z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
účinného od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011 vyplýva, že zákon upravuje túto lehotu vo všeobecnosti
pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota však výslovne v zmysle zákona neplatí
ani v prípade, ak súd síce nezistí uvedené rozpory, ak ide o exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2

písm. d/ Exekučného poriadku, t. j. ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovských
komisií a zmier nimi schválený. Súd sa nestotožnil s právnym názorom navrhovateľa o nemožnosti
aplikácie ust. § 44 ods. 2 v spojení s § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku na prípady, keď titulom
je rozsudok rozhodcovského súdu, keďže tento nemožno stotožňovať s rozhodnutím rozhodcovských
komisií. Naopak vychádzal z toho, že ust. § 44 ods. 2 v spojení s ust. 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného

poriadku sa vzťahuje aj na prípad, keď exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu a zmier ním
schválený. Pri tomto závere súd poukázal na obsah dôvodovej správy k zákonu č. 102/2011 Z. z., ktorým
bolo s účinnosťou od 01. 06. 2011 novelizované aj ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, kde
už je výslovne ako podklad na vykonanie exekúcie uvedený aj vykonateľný rozsudok rozhodcovského
súdu: „Rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa §41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku.

Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila v
ostatnom období svojím autentickým výkladom aj Národná rada SR. Avšak vzhľadom na skutočnosť,
že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhuje sa výslovne upraviť, že exekučným titulom sú
aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené.“ Súd v ďalšom poukázal
na to, že ak by vychádzal z výkladu produkovaného navrhovateľom ust. § 41 Exekučného poriadku v

znení účinnom do 31. 05. 2011, mohla by nastať situácia, že Exekučný poriadok by vôbec ako exekučný
titul nepoznal vykonateľný rozsudok rozhodcovského súdu, alebo zmier ním schválený, a to z dôvodu,
že v cit. ust. § 41 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2011 sa vykonateľný
rozsudok rozhodcovského súdu, alebo zmier ním schválený explicitne neudáva. Napokon odhliadnuc
od uvedeného poukázal na nález US SR č. k. II. US 520/2012-39 zo dňa 10. 07. 2013, v ktorom Ústavný

súd SR výslovne konštatoval: „Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by
sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti, alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak,
zákon takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj
pred 01.06.2010).“ Ak teda súd rozhodol podľa právnej úpravy platnej v čase podania dotknutej žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na exekučnom súde dňa 17. 01. 2011 o
tejto žiadosti tak, že túto uznesením zamietol, lehota 15 dní podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
sa vo všeobecnosti na takéto rozhodnutie exekučného súdu nevzťahovala, a to bez ohľadu na to, či išlo
o exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2011,
alebo išlo o iný exekučný titul.

V ďalšom poukázal na to, že i keď exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom, je v exekučnom konaní zo zákona oprávnený a povinný preskúmavať
rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. (uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 11/2010 zo dňa 26. 09. 2011). Exekučný súd v rámci dotknutéhokonaniakonštatovalvýkonprávoprávnenéhopodľaposudzovanejrozhodcovskejzmluvyzanezlučiteľný
sdobrýmimravmianormaminaochranuspotrebiteľaapovažovalzadôvodnéaplikovaťust.§45zákona
č. 244/2002 Z. z. V tomto kontexte súd poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo

veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, v zmysle ktorého
smernicu Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd,
ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti
spotrebiteľa, musí, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom
stave, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej

predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel
možné vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide
o neprimeranú doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný.
V danom prípade išlo o rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskej veci, v ktorej sa vyžaduje zvýšená
ochrana spotrebiteľa a súd má povinnosť preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,

nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Takéto preskúmanie je po skutkovej aj právnej stránke, práve s
poukazom na charakter tejto veci ako spotrebiteľskej, nevyhnutne zložitejšie a náročnejšie, a to aj po
časovej stránke. Exekučný súd v danom prípade postupoval po doručení žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v súlade so svojou povinnosťou preskúmať rozhodcovský

rozsudok (exekučný titul) v kontexte vyššie uvedených intencií. Za účelom prieskumu aj exekučný súd
žiadal dotknutý rozhodcovský súd o predloženie dotknutého rozhodcovského spisu, resp. listín, ktoré
nevyhnutne potreboval na svoj prieskum. Po tom ako mu boli tieto listiny dotknutým rozhodcovským
súdom doručené, exekučný súd svoj prieskum vykonal a rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. V danom prípade nebola zákonom stanovená lehota na udelenie

poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, resp. zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, a preto neprichádza do úvahy nesprávny úradný postup exekučného súdu v
podobe porušenia povinnosti exekučným súdom vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, ktorý
by bolo možné vyhodnotiť ako nesprávny a nemožno ho hodnotiť ani ako nesústredený, neefektívny.
Postup exekučného súdu v danom prípade sa tak podľa názoru súdu nevyznačoval takými okolnosťami,

ktoré by bolo možné hodnotiť ako zbytočné prieťahy v konaní.
Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že dotknuté konanie exekučného súdu nebolo postihnuté
jeho nesprávnym úradným postupom, ako to má na mysli ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Keďže
všetky podmienky vzniku zodpovednosti štátu musia byť splnené kumulatívne, vzhľadom na nesplnenie
prvej základnej podmienky súd považoval za nadbytočné a nehospodárne dokazovať a vyjadrovať sa

k splneniu ďalších podmienok, a to k vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy a príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Vzhľadom na uvedené súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu bez ďalšieho zamietol.
O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.
s. p.“) v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p. s tým, že odporca ako úspešný účastník konania si trovy konania

v zákonom stanovenej lehote nevyčíslil a zo spisu mu vznik trov nevyplýva, z ktorého dôvodu odporcovi
právo na náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k viacerým vadám - účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne
vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil
skutkový stav; súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo

iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu
(správne malo byť uvedené navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods.
2 O. s. p. preto, že sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Navrhovateľ však

riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané
s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v
neprítomnosti navrhovateľa. Ak tak spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.Ďalej navrhovateľ uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd

nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je
tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne
totožných veciach, tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti

zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu
vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí, a že navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť
pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával
úkony a rozhodoval vylúčený sudca.

Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne
pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o

zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Ďalej navrhovateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom

za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ
trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde.
Tiež namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom,

ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii
zásady kontradiktórností, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať
pred súdom.
V konkrétnostiach napr. navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že
ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové

úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty,
resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného
súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj
moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty
na doručovanie).

Navrhovateľ v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.

Podľa navrhovateľa, ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p. mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový
stav. Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám (navrhovateľ navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria

exekučný spis) a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti, v odôvodnení
rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti
súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného).
Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie

a správu informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie
a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodneniarozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o
tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej
ujme. Navrhovateľ uviedol, že hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania

predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo,
navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci
samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.
K nemajetkovej ujme uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval, že došlo k

porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
ÚstavySlovenskejrepubliky,akoajprávanaprejednanievecivprimeranejlehotezaručenéhočl.6ods.1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom
stanovenom čase. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase
a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce
dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje

rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby
odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom

rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového

súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V odvolaní navrhovateľ namietal, že vo veci konal a rozhodol vylúčený sudca s poukazom na skutočnosť,
že upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená, je

potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že objektívne nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.

V súvislosti s navrhovateľom namietanou otázkou nestrannosti a zákonnosti sudcu odvolací súd
poukazuje na to, že procesným prostriedkom k dosiahnutiu nápravy, pokiaľ sa účastník konania

domnieva, že sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, má pomer k veci, k účastníkom
konania alebo k ich zástupcom, je podanie námietky zaujatosti. Vzhľadom na oznámenie navrhovateľa
v návrhu na začatie konania, súd uznesením zo dňa 15. 10. 2012 vyzval navrhovateľa, aby oznámil, či
v konaní uplatňuje námietku zaujatosti voči konajúcemu sudcovi. Navrhovateľ, kvalifikovane zastúpený
advokátom, na výzvu súdu oznámil, že námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. nepodal (č. l. 10

spisu). Z obsahu spisu zároveň vyplýva, že aj o skutočnostiach oznámených navrhovateľom v návrhu
na začatie konania, pre ktoré mal byť konajúci sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený,
rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 5NcC/127/2013-18 zo dňa 19. 03. 2013, ktorým vylúčil z
prejednávania a rozhodovania danej veci JUDr. Petra Hrnčiara, ktorý konal v exekučnej veci, v ktorej
malo dôjsť k navrhovateľom namietanému nesprávnemu úradnému postupu súdu. Druhým výrokom

predmetného uznesenia krajský súd zároveň rozhodol o nevylúčení ostatných sudcov Okresného súdu
Žilina, teda vrátane konajúceho sudcu, ktorý je zákonným sudcom v danej veci. Uznesenie krajského
súdu bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 03. 04. 2013 (č. l. 21).
Na zdôraznenie, vzhľadom na opakované námietky navrhovateľa, odvolací súd uvádza, že ustanovenia
Občianskehosúdnehoporiadku(§14anasl.O.s.p.)predstavujúvýnimkuzvýznamnejústavnejzásady,

že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno
vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne
závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato
a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú danéokolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci ešte nezakladá bez ďalšieho dôvod pre
legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá
ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento

sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31.05.2010 sp. zn. 3Nc/14/2010). Pre účely
preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to,
že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojim nesprávnym úradným
postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za spôsobenú škodu a nemajetkovú ujmu v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho,

ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti,
ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú
dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu,
na ktorom sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v
ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky, že súd sa podľa navrhovateľa nedostatočne oboznámil s
podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie)
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, že súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez
oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p.
a viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol (v žiadosti sa pritom

zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak
na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde) a k tvrdeniu, že nemal možnosť
sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v
odôvodnení svojho rozhodnutia, že nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil
na nich svoje rozhodnutie a že za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti,

k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom,
odvolací súd k týmto uvádza:

K odvolaciemu dôvodu, že neboli splnené podmienky pre konanie podľa § 101 ods. 2 O. s. p. je
potrebné uviesť, že prvostupňový súd nariadil pojednávanie na deň 15. 05. 2014 (nie je preto na mieste

námietka navrhovateľa, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania), kedy
bolo pojednávanie i uskutočnené (ako to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní č. l. 62 spisu). Právny
zástupca navrhovateľa prevzal predvolanie na dané pojednávanie dňa 12. 02. 2014 (č. l. 59 p. v.
spisu), na pojednávanie sa však ani navrhovateľ ani jeho právny zástupca nedostavili, pričom svoju
neprítomnosť riadne a včas, vážnymi dôvodmi neospravedlnili. Navrhovateľ síce v odvolaní uvádza,

že požiadal o zrušenie pojednávania z dôležitých dôvodov, táto skutočnosť však zo spisu nevyplýva.
Nakoľko navrhovateľ nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku
na jeho strane, brániacu mu v účasti na pojednávaní (§ 119 O. s. p.) a na pojednávanie sa bez
ospravedlnenia nedostavil, boli v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na
prejednanie veci v jeho neprítomnosti a neprítomnosti jeho splnomocneného zástupcu. Pokiaľ teda

okresnýsúdvecnapojednávanídňa15.05.2014prejednalaonejrozhodol,neodňaltýmnavrhovateľovi
možnosťkonaťpredsúdom,nakoľkosatejtomožnostisámzbaviltým,žesanapojednávanienedostavil.
Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka navrhovateľa, že okresný súd vo veci rozhodol bez toho,
aby mu umožnil vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam veci, nakoľko neúčasťou na pojednávaní si
navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia,

a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany,
právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré
sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom).

Z rovnakého dôvodu ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku navrhovateľa, že nebol

oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, a že nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Za situácie,
keď boli v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez
prítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu, pokiaľ okresný súd na nariadenom pojednávaní
dôkazy vykonal, neodňal tým navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. Pokiaľ ide o dokazovanie,
okresný súd vykonal dokazovanie navrhnuté samotným navrhovateľom, prečítaním listín z príslušného

exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 24Er/627/2011, ktoré preto slúžili ako dôkaz v konaní.

K tvrdeniu navrhovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia, odvolací súd uvádza, ževyjadrenie odporcu vo veci samej bolo súdu doručené až dňa 28. 05. 2014, teda po rozhodnutí v
danej veci. Z uvedeného dôvodu neobstojí námietka navrhovateľa, že nemal možnosť oboznámiť sa s
tvrdeniami odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodnutí vychádzal, keďže z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia uvedená skutočnosť nevyplýva. Pred rozhodnutím vo veci mal okresný súd k dispozícii
len vyjadrenie odporcu k otázke žiadosti navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy, ktoré vyjadrenie v napadnutom rozhodnutí uviedol, toto vyjadrenie však bolo
právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 12. 02. 2014 (č. l. 59 p. v.). Pokiaľ odporca v odvolaní
vytýkal, že okresný súd nerozhodol rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p., odvolací súd

poukazuje na to, že rozhodnúť vec rozsudkom pre zmeškanie v zmysle § 153b O. s. p. nie je povinnosťou
súdu, ale možnosťou, aj to však len za predpokladu, že skutkový stav tvrdený navrhovateľom považuje
súdzanesporný.Jezrejmé,ajvzhľadomnaodôvodnenienapadnutéhorozhodnutia,ževdanomprípade
tomu tak nebolo.

Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo

v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí
návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému
legálne pripustil odvolanie. Táto námietka navrhovateľa nie je pravdivá, nakoľko z obsahu zápisnice
o pojednávaní zo dňa 15. 05. 2014, na ktorom bol vyhlásený rozsudok vo veci samej, nevyplýva
navrhovateľom tvrdená skutočnosť. Okresný súd na označenom pojednávaní nerozhodol o návrhu

navrhovateľa na prerušenie konania lebo navrhovateľ v prejednávanej veci takýto návrh ani nepodal.

Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za to, že dokazovanie v danej veci bolo okresným
súdom vykonané náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania. Okresný súd umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv,

a preto jeho postupom nedošlo k odňatiu práva navrhovateľa konať pred súdom.

Preskúmaním meritórneho rozhodnutia dospel odvolací súd tiež k záveru, že okresný súd vykonal vo
veci dostatočné dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym,
sa v plnom rozsahu stotožnil. Prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre

posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil s poukazom na ust.
§ 157 ods. 2 O. s. p. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa riadne zaoberal so všetkými otázkami,
ktoréboliprejehorozhodnutiezhľadiskaprávnehoposúdeniavecipodstatné.Okresnýsúdprijalsprávny
právny záver, že k nesprávnemu úradnému postupu v danom prípade nedošlo, nakoľko v exekučnom
konaní lehota 15 dní na vydanie poverenia neplatila keďže exekučný titul predstavoval rozhodcovský

rozsudok (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku), pri ktorom má exekučný súd pri vydávaní
poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01. 06. 2010) širšiu prieskumnú právomoc. V
rozhodnom čase bolo účinné ust. § 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len "Exekučného
poriadku") v znení zákona č. 144/2010 Z. z. účinného od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011, z ktorého

ustanovenia vyplýva, že zákonom stanovená lehota 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
od doručenia žiadosti súdneho exekútora na jeho vydanie neplatí v prípade, ak ide o exekučný titul podľa
ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, t. j. ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie
rozhodcovských komisií a zmier nimi schválený. Zmyslom tejto právnej úpravy je konštituovať výnimku
z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Okresný súd sa v

napadnutom rozhodnutí správne vysporiadal aj s tvrdením navrhovateľa v návrhu na začatie konania,
ktorý poukazoval na to, že ust. § 44 ods. 2 v spojení s ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku
nemožno vykladať tak, že sa vzťahuje aj na prípad, keď exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského
súdu, keďže tento nemožno stotožňovať s rozhodnutím rozhodcovských komisií. Odvolací súd, rovnako
ako okresný súd, sa však s takýmto právnym názorom navrhovateľa nestotožnil a vychádzal z toho,

že ust. § 44 ods. 2 v spojení s ust. 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku sa vzťahuje aj na prípad,
keď exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu. Odvolací súd v tomto smere odkazuje aj
na obsah dôvodovej správy k zákonu č. 102/2011 Z. z., ktorým bolo s účinnosťou od 01. 06. 2011
novelizované aj ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, citovaný v napadnutom rozhodnutí
okresného súdu. Je zrejmé, že pokiaľ by súd vychádzal z výkladu ust. § 41 Exekučného poriadku v

znení účinnom do 31. 05. 2011 prezentovaného navrhovateľom, mohla by skutočne nastať situácia, že
Exekučný poriadok by vôbec ako exekučný titul nepoznal vykonateľný rozsudok rozhodcovského súdu,
alebo zmier ním schválený, nakoľko ust. § 41 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05. 2011 vykonateľný rozsudok rozhodcovského súdu alebo zmier ním schválený ako exekučný titul
explicitne neuvádza.
Odhliadnuc od uvedeného, v danom prípade nemožno prehliadnuť ani tú skutočnosť, že i keď poverenie

na vykonanie exekúcie v danom prípade bolo vydané, nebolo vydané v rozsahu požadovanom v žiadosti
o udelenie poverenia. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané dňa 13. 07. 2011 len na vymoženie
časti uplatneného nároku (na vymoženie časti istiny v sume 390,- €), a to po tom čo dňa 11. 07. 2011 bola
uznesením okresného súdu žiadosť o vydanie poverenia v časti zamietnutá (v časti uplatnenej istiny v
sume 863,83 € a príslušenstva, ako aj trov rozhodcovského konania) a exekučné konanie bolo v tejto

časti zastavené. Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pritom vyplýva (a to vo vzťahu ku všetkým
exekučným titulom), že zákon lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie od doručenia
žiadosti súdneho exekútora na jeho vydanie upravuje vo všeobecnosti pre prípad, že exekučný súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na nález ÚS SR č. k. II. ÚS 520/2012-39 zo
dňa 10. 07. 2013, citovaný už okresným súdom v napadnutom rozhodnutí.

Na správnosti záverov okresného súdu nič nemení ani pochybenie okresného súdu v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia, v ktorom uviedol, že vykonal dokazovanie oboznámením pripojeného spisu
sp. zn. 18Er/136/2011 a sp. zn. 6C/249/2012, keď zo zápisnice o pojednávaní vyplýva, že okresný súd
na pojednávaní vykonal dokazovanie správnym exekučným spisom sp. zn. 24Er/627/2011, ktorý bol i
pripojený a z ktorého, ako je to zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozsudku, v skutočnosti i vychádzal.

Nakoľko v danom prípade nebol splnený základný predpoklad zodpovednostného vzťahu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup), ako to správne konštatoval i okresný
súd, nebol dôvod zaoberať sa ďalšími atribútmi, t.j. vznikom škody a príčinnou súvislosťou. Námietky
navrhovateľa v súvislosti s majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou preto v danom prípade ani

nekorešpondujú s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách konania,
ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

V súvislosti s odvolaním navrhovateľa odvolací súd v závere uvádza, že nie všetky odvolacie námietky
uvedené v odvolaní navrhovateľa sa dotýkajú výroku a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
Navrhovateľ v odvolaní poukazuje mimo iného na rozhodnutia a skutočnosti, ktoré v súdenej veci vôbec
nenastali (napr. podanie návrhu na prerušenie konania s predložením ústavnej sťažnosti, zamietnutie
návrhu na prerušenie konania, rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania či zistenie okresného

súdu o nedodržaní zákonom stanovených lehôt). Odvolaciemu súdu je z vlastnej rozhodovacej činnosti
známe, že navrhovateľ podáva rovnaké odvolanie vo viacerých obdobných veciach bez toho, aby
rozlišoval medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov, v dôsledku čoho nie všetky odvolania korešpondujú
so skutočným stavom v tej - ktorej veci.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224
ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.