Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, October 30, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2Co/3/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213887
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6912213887.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

Novotnej a sudcov JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Jozefa Zlochu v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, za ktorú koná doc. JUDr.
Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu v Rimavskej Sobote, č.k. 8C/321/2012-56 zo dňa 16. septembra 2014, jednohlasne

takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd v Rimavskej Sobote (ďalej len „okresný súd“) napadnutým rozsudkom č.k. 8C/321/2012-56
zo dňa 16. septembra 2014 zamietol žalobcom podanú žalobu na náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom okresného súdu v exekučnom
konaní.Zároveňzamietolžalobcovnávrhnaprerušeniekonania.Rozhodnutieodôvodniltým,žežalobca

si uplatnil voči žalovanej náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla z dôvodu,
že okresný súd v exekučnom konaní nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote. Prvostupňový súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s
pripojeným spisom č.k. 2Er/407/2011 a zistil, že žalobca podal návrh na vykonanie exekúcie dňa 07.
februára 2011 a súdny exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia dňa 28. februára 2011. Exekučným
titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. O žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia súd rozhodol dňa 08. júna 2011, tak, že žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia zamietol. Súd následne exekúciu zastavil dňa 27. októbra 2011.
Nemožno teda spochybniť, že exekučný súd nerozhodol v lehote ustanovenej Exekučným poriadkom,
tak, ako to namietal samotný žalobca, avšak súd nebol touto lehotou viazaný. V zmysle § 44 ods. 2
Exekučného poriadku lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia
neplatí, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť
o zamietnutí žiadosti na vykonanie exekúcie. V uvedenom ustanovení je výslovne uvedené, že táto
lehota sa nevzťahuje na prípady, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného

poriadku, teda notársku zápisnicu a rozhodcovský rozsudok. V danom prípade existovali oba dôvody,
pri ktorých neplatí 15-dňová lehota na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na
vykonanieexekúcie.Nazákladetejtoskutočnostiprvostupňovýsúdkonštatoval,žežalobcanepreukázal
jednu zo zákonných podmienok pre vznik nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, a to nesprávnyúradný postup okresného súdu, a preto sa v ďalšom konaní nezaoberal skúmaním či na strane žalobcu
týmto prípadným nesprávnym úradným postupom vznikla škoda alebo iná nemajetková ujma a či
existuje príčinná súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody alebo

nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. V právomoci prvostupňového súdu nie je konštatovať, že v danej
veci došlo k prieťahom v konaní, keďže toto oprávnenie môže len ústavný súd na základe sťažnosti
oprávnenej osoby. Prvostupňový súd poukázal zároveň na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej
republiky, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má za následok porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, II. ÚS 57/01,

I. ÚS 63/00 a I. ÚS 42/01). Žalobca spolu s návrhom na zrušenie nariadeného pojednávania podal
návrh na prerušenie konania z dôvodu podania sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky, pretože
podľa žalobcovho názoru Krajský súd v Banskej Bystrici porušil jeho práva tým, že nevylúčil sudcov
okresného súdu z konania, čím porušil jeho právo na zákonného sudcu a právo na nestranný súd.
Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že keďže o námietke zaujatosti v zmysle
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici tak, že

všetci sudcovia okresného súdu neboli z konania vylúčení, týmto rozhodnutím je okresný súd viazaný,
a teda nebol dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. c) O.s.p. V
závere okresný súd konštatoval, že zo strany okresného súdu nedošlo v rámci exekučného konania
k nesprávnemu úradnému postupu a ani k zbytočným prieťahom pri rozhodovaní o žiadosti súdneho
exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré by zakladali právo žalobcu na náhradu

škody, prípadne nemajetkovú ujmu. Okresný súd preto žalobu žalobcu v plnom rozsahu zamietol. Keďže
žalovaná,ktorámalavkonaníúspech,sitrovykonanianeuplatnila,súdjejprávonanáhradutrovkonania
nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom žiadal,

aby odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec vrátil na opätovné prejednanie. V odvolaní
uviedol, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pričom poukázal na skutočnosť,
že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho právneho zástupcu, aj keď riadne
a včas požiadal o zrušenie pojednávania z dôležitých dôvodov. Podľa názoru žalobcu súd vychádzal
z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti, a tým

nesprávne aplikoval ustanovenie §101 ods. 2 O.s.p. a viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti
žalobcu meritórne rozhodol. V žiadosti pritom žalobca zdôraznil, že trvá na osobnej účasti právneho
zástupcu na pojednávaní, ale na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde.
Žalobca ďalej uviedol, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých vychádzal súd
pri svojom rozhodovaní a ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, a

preto podľa jeho názoru došlo k degradácií zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na
súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Rovnako namietal skutočnosť, že
žalobcovi bola odňatá možnosť vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci, nebol oboznámený
s obsahom dôkazov, prednesov, sám nemal možnosť sa k daným veciam vyjadriť a navrhnúť dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Podľa žalobcu súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z

odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za
dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu,
že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Žalobca ďalej konštatoval, že súd
úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla z titulu udržiavania a správy
informačného systému a z titulu výdavkov na administratívne spracovanie textov, na publikačné výdavky

spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdavky (na urgovanie a kontrolu
stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti považuje rozhodnutie súdu za nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu, preto je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z
odôvodnenia rozsudku nie je vôbec zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k
presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla, pričom sa to rovnako týka aj chýbajúcich dôkazov

pri nemajetkovej ujme. Žalobca hodlal v konaní pred súdom predložiť dôkazy o výške majetkovej škody
prostredníctvom vykonaného pojednávania a znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil.
Súd však neprípustne skrátil dokazovanie len na dôkazy vykonané ex offo, žalobcu nepoučil podľa
ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal
priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Ďalej namietal, že napriek tomu, že súd sám zistil, že

o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase, nenašiel pre túto nečinnosť a nesprávny
postup žiadne objektívne ospravedlňujúce dôvody. Súd porušenie práva nekonštatoval a na tejto chybe
postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy. Žalobca namietal, že ak bol súdu doručený
v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania zdôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu
na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavný
súd Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu

osobitne rozhodnúť.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu podľa
§ 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nebolo potrebné

zopakovať ani doplniť dokazovanie vykonané prvostupňovým súdom. Rozsudok bol odvolacím súdom
verejne vyhlásený v zmysle § 211 ods. 2 a § 156 ods. 1, 3 O.s.p. čo bolo oznámené na úradnej tabuli
Krajského súdu v Banskej Bystrici potom, ako súd dospel k záveru že odvolaniu nebolo možné vyhovieť.
Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 31.12.2012,
(1) Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená

orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

(2) Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
(1) Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup
sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní

alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Odvolací súd po preskúmaní veci z dôvodov uvedených v odvolaní zistil, že prvostupňový súd správne
zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil. Odvolací súd nenašiel dôvod, aby sa od logických a
presvedčivých argumentov obsiahnutých v odôvodnení rozsudku odklonil, a preto naň v zmysle § 219
ods. 2 O. s. p. odkazuje.

Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že predmetom sporu bolo právo navrhovateľa na zaplatenie
náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným
postupom okresného súdu ako súdu exekučného pri výkone verejnej moci. Žalobca už v žalobe žiadal,
aby nadriadený súd v zmysle § 12 Občianskeho súdneho poriadku rozhodol pred prvým prejednaním
veci o prikázaní veci inému súdu, pretože sudcovia vecne a miestne príslušného Okresného súdu

Rimavská Sobota sú vylúčení z prejednania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a
účastníkom konania. Svoju žiadosť oprel o tvrdenie, že okresný súd zapríčinil svojim nesprávnym
úradným postupom vznik škody na strane žalobcu, a preto nemôže byť zároveň orgánom súdnej
moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať. Ak bol sám tento súd škodcom v spore medzi žalobcom
a štátom, tak je vylúčené, aby prostredníctvom sudcov rozhodol predmetný spor. Z dôvodu námietky

zaujatosti vznesenej žalobcom, z ktorej vyplynulo, že pridelením tejto veci ktorémukoľvek zo sudcov
konajúceho súdu by právo navrhovateľa na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom bolo
porušené, keďže neexistuje podľa rozvrhu práce na súde žiaden sudca, ktorý by nebol vo veci zaujatý,
predložil okresný súd nadriadenému súdu na rozhodnutie námietku zaujatosti vznesenú žalobcom.
Nadriadený súd o nej rozhodol tak, že v prejednanej veci vylúčil z rozhodovania len toho sudcu, ktorý

konal v navrhovateľom namietanej exekučnej veci. Ostatných sudcov okresného súdu z prejednávania
a rozhodovania v tejto veci nevylúčil a nevylúčil tak ani konajúceho sudcu. Aj keď je podkladom práva
žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy nesprávny úradný postup súdu, na ktorom
sudca vykonáva svoju funkciu, nezakladá to automaticky pomer sudcu k veci. Preto neexistuje žiaden
relevantný dôvod k tomu, aby bol zákonný sudca z prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčený.

Zákonného sudcu, ktorý prejednáva a rozhoduje vec na vecne a miestne príslušnom súde, nemôže
vylúčiť z prejednania a rozhodnutia veci len tá skutočnosť, že postupom sudcu v inej veci, mala byť
žalobcovi spôsobená škoda (rozhodnutie NS SR č. k. 3Cdo 102/2013). Je potrebné zdôrazniť, že tak
ako je neústavné, aby vo veci rozhodoval vylúčený sudca, takisto je neústavné, aby bol z prejednania
a rozhodnutia veci vylúčený taký sudca, ktorý vo veci nie je zaujatý. Na tom nič nemení ani fakt, že

žalobca z dôvodu nesúhlasu s tým, že konajúci sudca nie je vo veci vylúčený, podal ústavnú sťažnosť
z dôvodu porušenia jeho základného práva zaručeného mu článkom 46 ods. 1 Ústavy ako aj článkom
6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivý súdny
proces. Odvolaciemu súdu je aj z iných rozhodnutí Ústavného súdu SR napr. 1 ÚS 89/2013 zo dňa 6.2. 2013, 1 ÚS 92/2013 zo dňa 13. 2. 2013, ktorými už rozhodoval o obdobnej sťažnosti žalobcu proti
uzneseniam nadriadeného súdu zrejmé, že tento návrh bol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
SR na ich prerokovanie a rozhodnutie odmietnutý. A keďže iné dôvody, pre ktoré by mal byť zákonný

sudca z prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčený okresným súdom a ani odvolacím súdom
zistené neboli, je námietka žalobcu o tom, že vo veci rozhodoval nezákonný a zaujatý sudca nedôvodná.
Odvolací súd preto žalobcovu námietku, podľa ktorej v konaní rozhodoval vylúčený sudca, vyhodnotil
ako nedôvodnú.
Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby bol žalovaný zaviazaný zaplatiť mu náhradu škody 125.-

Eur a nemajetkovej ujmy 309,70 Eur z toho dôvodu, že exekučný súd nepostupoval v súlade so
zákonom, keď v exekučnom konaní, ktoré začalo na návrh žalobcu nerozhodol v lehote podľa § 44 ods.
2 zákona č. 233/1995 Zb. (Exekučný poriadok), t.j. v lehote 15 dní o žiadosti exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Tvrdil, že konanie začalo 7.2.2011 a exekučný súd rozhodol o žiadosti
až 25.7.2011. Výšku škody žalobca vyčíslil z nevymoženej istiny a príslušenstva, ktorá už nemôže
byť priznaná právoplatným rozhodnutím súdu v občianskom súdnom konaní vedenom voči dlžníkovi

a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odôvodnil tým, že nesprávnym úradným postupom došlo k
zmareniu legitímneho očakávania žalobcu, že zákonným postupom dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky.
Dôvodil, že mohol pri včas vydanom rozhodnutí exekučného súdu uskutočniť rad iných krokov, ktoré by
zvýšili jeho úspech pri vymáhaní pohľadávky a jej príslušenstva. Náhrada nemajetkovej ujmy ma podľa
žalobcu základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a

primeranej sankcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu.
Z obsahu súdneho spisu odvolací súd ďalej zistil, že prvostupňový súd si v rámci prípravy pojednávania
zadovážil predmetný exekučný spis. Z exekučného spisu 2Er/407/2011 vyplýva, že exekútor doručil
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučnému súdu 28.2.2011. Exekučný súd
rozhodnutím 2Er/407/2011-10 zo dňa 8.6.2011 zamietol žiadosť exekútora, z odôvodnenia vyplýva,

že exekučný súd skúmal, či exekučný titul, ktorým mal byť rozhodcovský rozsudok bol vydaný v
spotrebiteľskej veci, a teda či rozhodcovská zmluva bola uzatvorená platne. Následne exekučný súd
rozhodnutím 2Er/407/2011-23 zo dňa 27.10.2011 zastavil. Z obsahu súdneho spisu súd zistil, že
prvostupňový súd predložil vec na rozhodnutie o námietke zaujatosti nadriadenému súdu, ktorý rozhodol
tak, že konajúca sudkyňa JUDr. Eva Čipková nie je vylúčená z prejednania a rozhodnutia veci

8C/321/2012 (uznesenie 23NcC/405/2012-10 zo dňa 15.10.2012).
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že prvostupňový súd predvolal účastníkov konania na pojednávanie
riadne a včas a zároveň ich vyzval, aby predložili alebo označili dôkazy, a to najneskôr do
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy predložené a označené neskôr
súd neprihliada. Žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu prevzal predvolanie 25.8.2014.

Pojednávanie bolo nariadené na deň 16.9.2014, preto lehota na prípravu bola zachovaná. Žalobca
doručil prvostupňovému súdu 11.9.2014 elektronicky návrh na zrušenie nariadeného pojednávania
z dôvodu porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, pretože podľa jeho názoru nebolo ústavne
konformným spôsobom vyriešené ustanovenie zákonného sudcu a pridelenie veci na prejednanie a
rozhodnutie nestrannému súdu. Súčasne podal návrh na prerušenie konania až do právoplatného

rozhodnutia ústavného súdu o ústavnej sťažnosti, ktorú podľa tohto podania podal na ústavný
súd. Žalobcovi bolo vyjadrenie žalovanej doručené. Okresný súd návrhu na prerušenie konania ani
návrhu na zrušenie pojednávania nevyhovel. Na nariadenom pojednávaní rozhodol, že vec prejedná
v neprítomnosti účastníkov konania. Rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania pre
nesplnenie podmienok podľa § 109 ods. 1 písm. b) a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. konštatoval, že

o námietke zaujatosti rozhodol nadriadený súd a zákonná sudkyňa nebola vylúčená z prejednania a
rozhodnutia prejednávanej veci a tiež, že žalobca neosvedčil, že sťažnosť na Ústavný súd v skutočnosti
podal, keďže nepredložil žiadny dôkaz preukazujúci to, že takáto sťažnosť bola podaná. Súd rozhodol
aj vo veci samej napadnutým rozhodnutím.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolacia námietka, podľa ktorej prvostupňový súd odňal žalobcovi

možnosť konať pred súdom, a že v konaní rozhodoval vylúčený sudca neobstojí. O tom, že konajúca
sudkyňa nebola vylúčená z prejednania a rozhodnutia veci rozhodol právoplatne jej nadriadený súd.
Prvostupňový súd postupoval v súlade s ustanovením § 101 Občianskeho súdneho poriadku, keď
prejednal vec v neprítomnosti účastníkov, ktorí boli riadne predvolaní a ktorým bola zachovaná lehota
na prípravu pojednávania v zmysle § 115 ods. 2 O.s.p. po tom ako zistil, že neboli splnené podmienky

na prerušenie konania a nezistil dôvod na odročenie pojednávania. Takýto postup v žiadnom prípade
nemožno hodnotiť ako procesný postup okresného súdu, ktorý by založil vadu konania, ktorá by mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, resp. postup, ktorým by bola žalobcovi odňatá možnosť
konania pred súdom.Pokiaľ okresný súd vec prejednal na pojednávaní, ktoré bolo riadne a včas nariadené a rozhodol vo
veci samej, neodňal tým žalobcovi možnosť konať pred súdom. Žalobca sa tejto možnosti zbavil sám
tým, že sa na pojednávanie nedostavil. Odvolací súd je toho názoru, že dôvody uvádzané žalobcom

nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Keď
tu takéto dôvody chýbali a žalobca sa pojednávania nezúčastnil, sám si zmaril možnosť realizovať na
pojednávaní svoje procesné práva.
Žalobca vo svojej žalobe označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom z ním označených
dôkazov okresný súd vychádzal, keď si zadovážil exekučný spis 2Er/407/2011. V súlade s obsahom

tohto spisu zistil, že súdu bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
vo veci žalobcu ako oprávneného, proti povinnému Jozefovi Lakatošovi, Figa 39 pre vymoženie 817,13
Eur a prísl. doručená 28.2.2011. Exekučný súd uznesením zo dňa 8.6.2011 žiadosť o udelenie
poverenia zamietol. Následne bola exekúcia zastavená uznesením 2Er/407/2011-23 zo dňa 27.10.2011,
ktoré nadobudlo právoplatnosť 14.12.2011 zastavená.
Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR otázka, či bolo alebo nebolo porušené v konkrétnom

súdnom konaní právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa skúma vždy podľa okolností
konkrétneho prípadu. Podstatné sú 3 kritériá, a to zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu.
Žalobca namietal, že nebola dodržaná 15-dňová lehota na vydanie poverenia pre exekútora, 15 dní
od doručenia žiadosti exekútora exekučnému súdu. Podľa § 44 ods. 2 exekučného poriadku v znení
účinnom v čase začatia exekučného konania, ktoré začalo spísaním návrhu do zápisnice pred súdnym

exekútorom 7.2.2011 súd po preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu v prípade že nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti písomné poverí exekútora, aby vykonal exekúcie. Táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods.2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadostí alebo

návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Z predmetného ustanovenia je nepochybné, že 15-dňová lehota platí len pre
prípady, kedy je návrh na začatie exekúcie, žiadosť o vydanie poverenia, ako aj exekučný titul v
súlade so zákonom. Ak však exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom nemá stanovenú lehotu na vydanie rozhodnutia o zamietnutí

žiadosti na vykonanie exekúcie (pozri aj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 243/2013, IV.ÚS
605/2012). V predmetnom prípade exekučný súd rozhodol o žiadosti na udelenie poverenia doručenej
mu 28.2.2011 uznesením z 8.6.2011. Takýto postup je odôvodnený potrebou skúmania formálnej a
materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu. Bolo úlohou exekučného súdu skúmať,
či mu bol alebo nebol predložený exekučný titul. Neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že rozsudok nebol

dostatočne odôvodnený, keď súd zistil, že poverenie pre exekútora nebolo vydané v 15-dňovej lehote
a napriek tomu žalobu o náhradu škody zamietol. Podstatné v danom prípade bolo, že vo veci nebol
predložený exekučný titul. Preto nebolo možné rozhodnúť o vydaní poverenia v lehote 15 dní. Žalobca si
sám zavinil, keď žiadal vykonanie exekúcie bez toho, aby disponoval exekučným titulom. Rozhodcovský
rozsudok v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní č. 244/2002 Z. z. má pre účastníkov účinky

ako právoplatný rozsudok. Podľa predmetného zákona to platí pre rozhodnutia vydané rozhodcovským
súdom v konaní podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskému súdu jeho kompetencia
rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd ju získa až na základe
dohody medzi účastníkmi sporu - rozhodcovskej zmluvy. Z tohto dôvodu je pre posúdenie, či súdu bol
alebonebolpredloženýexekučnýtitul,nevyhnutnousúčasťouprieskumuzisťovanie,čibolrozhodcovský

rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy dohodnutej, či už vo forme osobitnej zmluvy alebo
doložky k inej zmluve. V prípade, že išlo o rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci, je
v zmysle eurokonformného výkladu exekučný súd ex offo povinný posúdiť aj platnosť rozhodcovskej
zmluvy. Nie nepodstatnou je aj skutočnosť, že žalobca sám iniciuje veľké množstvo exekučných konaní
pred okresným súdom a za takej situácie je akceptovateľná predmetná lehota v ktorej bolo rozhodnuté. Z

uvedeného vyplýva, že tvrdenie žalobcu v odvolaní, že bola splnená podmienka nesprávneho úradného
postupu nezodpovedá skutočnostiam obsiahnutým v príslušnom exekučnom spise a zisteniam, ku
ktorým dospel okresný súd z tohto dôkazu.
K žalobcovej námietke, že prvostupňový súd neprípustne skrátil dokazovanie a žalobcu nepoučil
o možnosti predkladať dôkazy je potrebné uviesť, že táto námietka nezodpovedá obsahu súdneho

spisu. Žalobca bol poučený o tom, že má právo predkladať dôkazy do vyhlásenia uznesenia o
skončení dokazovania už v predvolaní na súdne pojednávanie. Napriek riadnemu predvolaniu sa na
toto pojednávanie nedostavil. Navyše táto námietka ani nesmeruje alebo nekorešponduje s dôvodmi
napadnutého rozhodnutia, keď žaloba nebola zamietnutá z dôvodu, že žalobca nepreukázal výškuškody, ale z dôvodu, že nebola splnená podmienka zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, pretože nebol zistený nesprávny úradný postup, o ktorom tvrdil žalobca, že takýmto
postupom je.

Žalobca namietal predčasnosť napadnutého rozhodnutia, ktoré bolo vydané skôr, ako bolo rozhodnuté
o návrhu na prerušenie konania. Keďže žalobca podal návrh na prerušenie konania, bol súd povinný
pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, pričom poukázal
na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že prvostupňový súd
rozhodol o žalobcových návrhoch na prerušenie konania. Žalobca v odvolaní ani netvrdí, že by ním

tvrdené porušenie povinnosti prvostupňovým súdom malo mať za následok nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia. Takýto žalobný dôvod neobstojí, pretože nie je v súlade ani s § 109 Občianskeho súdneho
poriadku ani s § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Naopak, ak nie sú žiadne dôvody na
prerušenie konania bez ohľadu na to, či sa žalobca domnieva, že také dôvody sú, súd je povinný
postupovať v konaní tak, aby bolo rozhodnuté plynulo a bez prieťahov. V danej veci nebol dôvod na
prerušenie konania, pretože prvostupňový súd bol viazaný právoplatným rozhodnutím nadriadeného

súdu o tom, že konajúci sudca nebol vo veci vylúčený. Žalobca ani v odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu netvrdil, že o jeho ústavnej sťažnosti prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže
maťvýznamprerozhodnutiesúdu,tedažebolajehosťažnosťÚstavnýmsúdomprijatánaďalšiekonanie
v zmysle § 23 ods. 3 zákona o Ústavnom súde č. 38/1993 Z. z..
Podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej správy

štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Z uvedeného vyplýva, že ide o
objektívnu zodpovednosť, predpokladom ktorej je nesprávny úradný postup pri výkone verejnej moci,
škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.
Bez splnenia ktoréhokoľvek z uvedených troch predpokladov nemá štát za škodu zodpovednosť. Bez
toho, aby bol v konaní jednoznačne preukázaný nesprávny úradný postup, ktorý by mal za následok

vznik škody alebo nemajetkovej ujmy, nie je dôvod zaoberať sa výškou škody a ani príčinnou súvislosťou
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Keďže v prejednávanej veci nebol zistený nesprávny
postup v konaní exekučného súdu a ani nebol preukázaný, nemohlo dôjsť k zodpovednosti štátu za
škodu, a preto okresný súd správne postupoval, keď s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania
ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu nezisťoval.

Vzhľadomnavyššieuvedenéodvolacísúdpodľa§219ods.1a2O.s.p.rozhodnutiesúduprvéhostupňa
z jeho správnych dôvodov potvrdil.
Odvolací súd potvrdil aj súvisiaci výrok o náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2,
3 O.s.p.).
Odvolací súd rozhodol o trovách konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.

tak, že žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, náhradu trov konania nepriznal, pretože svoje trovy v
zákonom stanovenej lehote nevyčíslil..
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
a § 151 ods. 1 O.s.p. Úspešným bol žalovaný, avšak si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil, a
preto mu súd ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.