Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, February 24, 2014

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 14C/347/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226059
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milina Jánošková

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2014:3112226059.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Milinou Jánoškovou v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ,

s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, práv. zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421 proti žalovanému: Slovenská republika, zast.
Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava o zaplatenie 125,-Eur a iné s prísl. takto

r o z h o d o l :

Žaloba s a z a m i e t a.

Žalovanej sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podaným návrhom, doručeným tunajšiemu súdu dňa 27.09.2012 domáhal proti žalovanej
zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125€ a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 901,72€

z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Uviedol, že Okresný súd Trenčín
ako exekučný súd prijal žiadosť na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, podanú ním zvoleným
exekútorom vovecidlžníka(povinného) E.J.,podsp.zn.súdnehoexekútoraEXXXX/XXXX.Súdvšakv
zákonnej procesnej lehote 15 dní od prijatia tejto žiadosti nerozhodol o nej podľa § 44 ods.2 Exekučného
poriadku platného v čase podania žiadosti napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej
zložitosti a nevyžadovala si rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania. Exekučný súd rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia až dňa 03.06.2011, pričom k rozhodnutiu o poverení došlo po uplynutí

zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 489 dní). Žalobca podal na exekučný súd viacero
žiadostí o informáciu o stave konania ako aj viacero sťažností na prieťahy v konaní. Žalobca požadoval
náhradu majetkovej škody na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov z dôvodu, že presnú
škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami a nie je možné predložiť zodpovedajúce
účtovné doklady resp. pracovné alebo obchodné zmluvy. Žalobca požadoval majetkovú škodu, ktorá mu
vznikla ako náhrada účelne vynaložených nákladov za správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo výške 70€, za udržiavanie a správu

informačného systému vo výške 40€ a za administratívne spracovanie textov urgencií exekučnému
súdu, poštovných a telekomunikačných výdajov vo výške 15€, spolu 125€. Náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch požadoval z dôvodu, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie
v stanovenej lehote bez zbytočných prieťahov nepovažoval za dostatočné zadosťučinenie vzhľadom
na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené
legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a
došlo aj k vyvolaniu nasledovných rizík neskorým ukončením procedúry: a) k zániku povinného, b) k

zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a c) k insolvencii povinného. Žalobca by mohol
vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť
rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky s príslušenstvom. Ako
ďalšie dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy uviedol neexistenciu akéhokoľvek účinnéhovnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, zbytočným omeškaním
vzniknutého zániku plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa a vzniku neistoty v plánovaní
ďalších podnikateľských postupov a aktivít. Žalobca si uplatňoval primeranú náhradu nemajetkovej ujmy

podľa doterajších rozhodnutí Ústavného súdu SR v priemernej výške 660€ za rok, čo je 55€ za mesiac.
V prejednávanej veci žiadal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 901,72€ ( 660€ za rok : 12 = 55€
mesačne x 16,39 mesiacov). Žalobca podľa 15 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z. písomnou žiadosťou
požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, avšak do podania žaloby
žalovaná pozitívne nereagovala. Žiadal aj náhradu trov konania.

Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť, pretože žalobca nepreukázal splnenie základných zákonných
podmienok, ktoré sú potrebné na priznanie náhrady škody podľa zák.č. 514/2003 Z.z. Poukázala na
nedostatky žaloby, spočívajúce v tom, že žalobca nedokázal uviesť ani len spisovú značku príslušného
exekučného konania, chýbajú relevantné údaje ako dátum doručenia podania na súd a dátum, kedy
sa žalobca dozvedel o vzniku škody a odkazom na príslušný exekučný spis prenáša celú dôkaznú

povinnosť na súd, hoci dôkazné bremeno má znášať žalobca sám. Tvrdenie žalobcu o neznalosti
spisovej značky ním namietaného exekučného konania sa nezakladá na pravde, keďže je v predmetnom
exekučnom konaní oprávneným a v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody, má mať
relevantný záujem na tom, aby identifikoval konanie, ktorým mu bola spôsobená škoda. Neoznačenie
spisovej značky exekučného konania , v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo

strany exekučného súdu ( teda nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí ) bolo jedným z dôvodov,
pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou
exekučného súdu ( napr. sp.zn. II.ÚS 211/2012, sp.zn. IV.ÚS 366/2012, sp.zn. IV.ÚS 374/2012). Žalobca
v danom prípade neoznačil titul nároku na náhradu škody, pričom uvádza rozhodnutie o zamietnutí
žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, čo by bolo možné vysvetliť ako nesprávny úradný

postup ale zároveň namieta nesprávny postup v podobe prieťahov. Z takto formulovanej žaloby nie je
teda zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu pre
prieťahy, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o poverenie na vykonanie exekúcie alebo z dôvodu
nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka prieťahov, žalobca síce uvádza kroky, ktoré
podnikol na odstránenie neželaného stavu; avšak formu “žiadostí o informácie o stave konania“ nie je

možné považovať za riadny opravný prostriedok , ktorý by smeroval k zabráneniu tvrdených prieťahov
a k ich účinnému odstráneniu. Žalovaná má za to, že všeobecnému súdu neprislúcha posudzovať
prieťahy v konaní, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Žalovaný poukázal na
to, že žaloba bola podaná na súde skôr, ako uplynula 6-mesačná lehota na predbežné prerokovanie
písomného nároku na náhradu škody, stanovená v § 16 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a poškodený má právo domáhať sa náhrady škody až
po uplynutí 6 mesiacov od prijatia jeho žiadosti ( prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody boli doručené žalovanému dňa 23.4.2012) , preto je nárok na súde predčasne uplatnený.
Žalovaná poukázala na to, že žalobca neposkytol a to napriek opakovaným výzvam na doplnenie
žiadostí, ktoré žalovaný adresoval žalobcovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody, pričom žalovanej bola doručená len všeobecná odpoveď, kde žalobca
nepreukázal požadované skutočnosti , nedoplnil žiadané informácie , dátumy, kedy sa žalobca dozvedel
o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu , preukázanie skutočností, čo boli podané
sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy, resp. ústavné sťažnosti, ani doklady preukazujúce „ ohrozenie“
práv zánikom povinného , resp. jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje

vznik nemajetkovej ujmy. Žalobca neposkytol nijakú súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných
žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať oprávnenosť jeho nárokov a preto
Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa ust. § 4 ods.1 písm.a/ zák.č. 514/2003 Z.z.
nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný. Zákon č. 514/2003 Z.z. ustanovuje všeobecné
podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone

verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinnú súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pri
posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti
súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote žalovaná poukazuje ust. § 9 ods.2 zák.č. 514/2003
Z.z. v znení zák.č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri

posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu, spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pričom žalobca dosiaľ dôkazy potrebné pre
posúdenie tejto otázky, predpokladanej v tomto ustanovení, nepredložil. Žalovaná poukázala na to, že
z ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 a u ust. § 41 ods.2 písm.d/ Exekučnéhoporiadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí o exekučnom titule,
ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Čo znamená, že akýkoľvek nárok žalobcu , vychádzajúci z
nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v namietaných exekučných

konaniach začatých po 1.6.2011 ( účinnosť novely Exekučného poriadku č. 102/2011 Z.z. ) nemá žiadnu
oporuvzákone.Pred1.6.2011§41ods.2písm.d/Exekučnéhoporiadkuznel:„vykonateľnýchrozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených“. V samotnej dôvodovej správe k novelizovanému
ustanoveniu § 41 ods.2 písm. d/ Exekučného poriadku je uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého
ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojím autentickým výkladom aj NR

SR ako zákonodarný zbor. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová „ rozhodnutí rozhodcovských
súdov“ predstavovala len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám
tohto ustanovenia. Argumentácia žalobcu je v interpretácii toho, čo zamýšľal zákonodarca nepravdivá
a § 41 ods.2 písm.d/ exekučného poriadku sa správne aplikoval aj na rozhodcovské rozsudky aj pred
1.6.2011. Žalovaná poukázala na judikatúru Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 16/02, ktorá konštatuje:
„ Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v čl. 48 ods.2 Ústavy SR, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave
alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného
práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné
prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods.2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať
len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v

týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy podľa čl.48 ods.2 ústavy ( I.ÚS 63/00 )“ .
Z uvedeného vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky
prieťahy v konaní. Žalovaná poukázala na znenie ust. § 9 ods.2 zák.č. 514/2003 Z.z. kde je uvedené, z
čoho výlučne možno vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu, spočívajúceho

v prieťahoch v konaní a v zmysle tohto ustanovenia možno vychádzať z existencie prieťahov, ak by tieto
boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie sťažnosti na
prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým s rozhodlo, že sa sudca
dopustil disciplinárneho previnenia spočívajúceho v prieťahoch, právoplatnom rozhodnutím Európskeho
súdupreľudsképráva,ktorýmsarozhodlo,žeboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných

prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým tento súd
konštatoval , že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca si vo vzťahu
kpredpokladomposúdeniaexistenciezbytočnýchprieťahov vkonanínesplnilanipovinnosť tvrdeniaani
povinnosť ich preukázania a žalovaná nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za preukázanú; okrem
toho , či v konaní bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantovanévčl.48ods.2ÚstavySRjekompetentnýskúmaťlenÚstavný súdSRanievšeobecnésúdy.
Preto súd, konajúci v žalobe o náhrade škody by mohol pri posudzovaní nárokov na náhradu škody
vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní v prípade, ak by tieto bolo konštatované predsedom
súdu alebo Ústavným súdom SR. Zároveň v súlade s ust. § 19 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. žalovaná
vzniesla námietku premlčania u všetkých žalobou uplatnených nárokov, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-

dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
období pred 23. aprílom 2009 ( teda 3 roky pred dňom, kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o
predbežnéprerokovanienároku). Žalobca nepreukázalvznikmateriálnejškodyvpaušálnejsume 125€;
ku ktorej malo dôjsť výlučne v období medzi doručením žiadosti po vydanie poverenia na exekúciu a
rozhodnutím o nej, bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Pričom žalobca neuviedol, či uvedená suma

predstavuje v zmysle § 17 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Skutočná škoda
predstavuje trvalé zmenšenie majetku poškodeného a ušlý zisk predstavuje ušlý majetkový prospech,
resp. nerozmnoženie majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať, nebyť škodnej
udalosti, s ohľadom na pravidelný beh vecí. Žalovaná poukázala na to, že žalobca by mal v konaní
produkovať dôkazy preukazujúce škodu. V danom prípade je žalobca spoločnosť, ktorá sa zaoberá

spotrebiteľskými úvermi a k svojej činnosti nepochybne potrebuje, ako aj využíva informačný systém,
ktorý poskytuje prehľad poskytovaných úverov. Takýto systém žalobca musel nepochybne používať
nielen počas domnelých prieťahov v konaní , ale aj predtým, ako aj po ňom a to nielen na správu
pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií ale aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali,
resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Akákoľvek výška nákladov prevádzkovania na správu

informačného systému vznikala žalobcovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej uplatnenie považuje
žalovaná za účelové. Žalobca uvádza ďalšiu položku majetkovej škody „udržiavanie “ systému. Tu ide
taktiež o činnosť ktorú musí žalobca vykonávať na každodennej báze, najmä pri poskytovaní úverov
takého rozsahu, aké poskytuje žalobca. Považovať paušálne sumy za spomínané a veľmi všeobecneuvedené činnosti je účelové a paušálne sumy za administratívne spracovanie urgencií sú neprimerane
vysoké vzhľadom k tomu, že sa mohli vykonať hospodárnejšie a to elektronickou formou. Treba
poukázať na tvrdenie samotného žalobcu k žiadostiam o doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie

nároku,nanáhraduškodyzodňa2.7.2012,že„disponuje jednotnouanedeliteľnoudatabázounávrhovv
elektronickej forme“ a návrhy tiež podával na súd elektronicky, preto uplatňovanie nároku na sumu 125€
paušálne na každého dlžníka je nielen nadhodnotené ale aj nepreukázané. Skutočnú škodu bol žalobca
povinný preukázať a podložiť listinami/ skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, čo žalobca
neurobil a nepreukázal ani vznik ani výšku škody. Pokiaľ ide o uplatňovanú náhradu nemajetkovej

ujmy, žalobca poukazoval na viacero nálezov Ústavného súdu, ktorú súd priznal za porušenie práv na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalovaná poukázala na to, že poskytovanie finančného
zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému prieskumu zo strany súdu a vychádzať
z paušálnej sumy, ktorá má byť priznaná za každý rok prieťahov je nesprávna úvaha. Ústavný súd
vychádzaajzvýznamusporupreúčastníka,pričomžalobcajeveľkouspoločnosťou,poskytujúcouúvery.
Žalovanápoukazujenaznenieust.§17ods.2,3zák.č.514/2003Z.z. anato,ževzniknemajetkovejujmy

u právnických a fyzických osôb je odlišný. Samotná judikatúra na tento aspekt poukazuje v rozsudku
Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30Cdo/675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za
nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v súdnom konaní nie je možné vzťahovať na
fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká
ujma priamo. Žalobca uvádza aj „ zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“ bez bližšej

konkretizácie. Taktiež žalobca neuviedol, v čom a ako situácia „ ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy
žalobcu“ . Žalobca ďalej zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je
potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené
zo žaloby nevyplýva a preto žalovaná nemá za preukázaný ani vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že
by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Žalovaná poukázala na ust. § 3 ods.1 Občianskeho

zákonníka a § 17 ods.2,3 zák.č. 514/2003 Z.z., pričom so zohľadnením uvedených ustanovení nie
je možné priznať žiadnu náhradu nemajetkovej ujmy ani za situácie, ak by boli splnené predpoklady
zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní , v ktorých
malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu a to pri zohľadnení podnikateľskej činnosti žalobcu a
povedomí, ktoré má žalobca v súvislosti s podnikaním vytvorené a v posledných rokoch všetky zložky

štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľov a je všeobecne známe, že potrebu
ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov. V tejto
súvislosti žalovaná poukázala na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť č.
JUST/A3/RM/kb D (2010) 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi SR pri Európskej únii, v ktorom
Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikaním žalobu dostala sťažnosti od slovenského

združenia na ochranu spotrebiteľov, kde sa poukazovalo na neprijateľné podmienky u žalobcu súvisiace
najmä s nákladmi na úver vo výške takmer 100% , ktoré tvoria poplatky na vypracovanie a uzavretie
zmluvy o úvere, sankcie pri nesplnení záväzku vo výške 91,25% ročne a pod. Žalobca je vnímaný
verejnosťou ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne
vedomie nízkopríjmových osôb. S prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu

považuje žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi , ak si žalobca uplatňuje náhradu škody
voči štátu , ktorá mala vzniknúť práve pri negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Žalobca
nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu a to, že by činnosťou súdu v namietanom
exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku škody ani
nemajetkovej ujmy a preto neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom

a škodu/ nemajetkovou ujmovou. Žalovaná má za to, že žalobca si stav, v ktorom sa ocitol, zavinil
sám, spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä
v súčasnosti je zrejmé, že žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené a nepreukázané čiastky, či už v
podobe majetkovej škody, alebo nemajetkovej ujmy.

Účastníci konania sa na pojednávanie nedostavili, hoci boli riadne a včas predvolaní. Neúčasť
ospravedlnili. Žalobca žiadal pojednávanie zrušiť, z dôvodu porušenia zásady nestrannosti súdu a
sudcu a namietal opätovnú zaujatosť tunajšieho súdu. Z nálezu II.ÚS/436/2013-11 zo dňa 12.09.2013
a iných nachádzajúcich sa v spise 14C/262/2012 bolo zistené, že o námietke zaujatosti, ktorú opätovne
predniesol žalobca, bolo už Ústavným súdom rozhodnuté. Súd preto na námietku zaujatosti z tých istých

dôvodov, o ktorej už bolo rozhodnuté odvolacím súdom podľa § 15a ods. 4 O. s. p. neprihliadal. Dôvod
neúčasti žalobcu na pojednávaní súd neuznal za ospravedlniteľný. Preto súd vec podľa ust. § 101 ods.2
O.s.p. prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov, pričom prihliadol na obsah spisu a vykonané
dôkazy.Súd vykonal dokazovanie oboznámením žalobného návrhu, spisu tunajšieho súdu 26Er/3372/2005 a
zistil tento skutkový stav veci:

Súdny exekútor Mgr. Ing. Ivan Šteiner so sídlom v Novom Meste nad Váhom podal dňa 21.11.2005
na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného:
POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava ( žalobcu) proti povinnému : E. J., bytom V., L. č. XXX/X pre vymoženie
sumy 9.120,-Sk s príslušenstvom. Veci bola pridelená spisová značka 26Er/3372/2005.

Okresný súd Trenčín poveril dňa 08.12.2005 pod č. 5309 013453* súdneho exekútora Mgr. Ing. Šteinera
vykonaním exekúcie vo veci 26Er/3372/2005, pričom exekučným titulom bol platobný rozkaz Okresného
súdu Trenčín č. k. 39Rob/154/2005-9 zo dňa 18.04.2005, právoplatný a vykonateľný dňa 24.05.2005.

Od podania žiadosti o poverenie na exekúciu dňa 21.11.2005 do vydania poverenia na exekúciu dňa

08.12.2005 exekučným súdom uplynula doba 17 dní, po odpočítaní zákonom stanovenej 15-dňovej
lehoty doba 2 dni.

Podľa § 41 ods.1 Exekučného poriadku účinného od 1.9.2005 do 30.11.2006 exekučným titulom je
vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

Podľa § 44 ods.2 súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo

návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 44 ods.2 Exekučného poriadku Exekučného poriadku účinného od 1.9.2005 do 30.11.2006
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a

exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 3 ods.1 písm. d) zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom.

Podľa § 9 ods. 1, veta druhá cit.zák.za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv.

Podľa§17ods.1,2,3citzák.(1)uhrádzasaskutočnáškodaaušlýzisk,akosobitnýpredpisneustanovuje
inak.(2) V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. (3)Výška nemajetkovej

ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho
doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a d)
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods.1,3 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
v znení nesk. predpisov právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia.Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do
skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa citovaných ustanovení sa navrhovateľ domáhal náhrady škody z titulu nesprávneho úradného
postupu , spočívajúceho v nevydaní poverenia resp. rozhodnutia exekučného súdu v 15 dňovej zákonnej
lehoteodpodaniažiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie.Zvykonanéhodokazovaniabolo
zistené, že exekučný súd rozhodol o predmetnej žiadosti vydaním poverenia na exekúciu po 17 dňoch
od podania žiadosti, teda 2 dni po zákonom stanovenej 15-dňovej lehote na vydanie poverenia. Tvrdenie

žalobcu, že poverenie bolo vydané so 489 dňovým oneskorením sa teda nezakladá na pravde. Žalobca
si v konaní uplatnil náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť za 2 dni prieťahov v súdnom konaní, ktoré
trvali od 6.12.2005 do 8.12.2005. Exekútor poverenie prevzal dňa 13.12.2005. V danom prípade súd
nemal preukázané, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody. Preto súd nemohol preskúmať námietku
premlčania, vznesenú žalovaným.

Žalobca sa domáhal náhrady skutočnej škody vo výške 125€, spočívajúcej v nákladoch na správu
pohľadávky a v nákladoch na urgencie a zisťovanie stavu konania. Žalobca nepreukázal žiadnym
dôkazom výšku skutočných nákladov, ktoré mu vznikli za 2 dni vydania poverenia po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty, nepredložil žiadne urgencie, ktoré boli súdu zaslané a dôkazy o vynaložení sumy
15€ na poštovné a telekomunikačné výdavky. V danom prípade nebola splnená zákonná podmienka

príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu, pretože nutnosť spravovať
pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k
vymáhaniu dlhu formou exekúcie. Pohľadávku povinného by žalobca zrejme spravoval až dovtedy, kým
by nedošlo k jej vymoženiu, alebo k zastaveniu exekúcie pre nemajetnosť dlžníka. Z týchto dôvodu súd
žalobu v tejto časti zamietol ako nedôvodnú.

Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch súd bol názoru, že v prejednávanej veci by stačilo
iba samotné konštatovanie porušenia práva a nie sú dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej v
peniazoch s prihliadnutím na dôvody uvedené v § 17 ods. 3 cit.zák. V konaní nebolo preukázané, že
by povinný subjekt zanikol v dôsledku trvania exekučného konania, alebo že by mal dostatok majetku
v čase, kedy malo byť poverenie vydané. Pokiaľ žalobca nevymohol ani časť pohľadávky, dôvodom s

najväčšou pravdepodobnosťou bol nedostatok majetku dlžníka a nie oneskorené vydanie poverenia na
exekúciu. Preto súd zamietol žalobu aj v časti náhrady nemajetkovej ujmy.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. súd úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, lebo si ich
neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa
jeho doručenia na tunajší súd.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí,

ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov
účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len
tým, že
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,

- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez
svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),

- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, §
205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).