Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, December 16, 2013

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 8C/335/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1207235925
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Raul Pospíšil

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2013:1207235925.14

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II sudcom Mgr. Raulom Pospíšilom v právnej veci žalobcu: H.. K.. U. Y., F. XX,

F., zast. JUDr. Dagmar Matuškovou, advokátkou, Advokátska kancelária, Búdková 12, Bratislava proti
žalovanému: Ministerstvo hospodárstva SR, Mierová 19, Bratislava IČO: 686832 o porušenia práva na
rovnaké zaobchádzanie a náhradu nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 99.581,75Eur zamieta.

Vo zvyšku súd konanie zastavuje.

Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa svojou žalobou domáhal rozhodnutia, ktoré by

1. určilo, že postupom žalovaného vo veci neumožnenia vykonávať žalobcovi prácu na zmluvne
dohodnutompracoviskuvobdobíodseptembra2001donovembra2001,voveci nevydaniarozhodnutia
o dočasnom vyslaní žalobcu na pôvodne dohodnuté miesto výkonu práce po opätovnom nastúpení
žalobcu do práce v období od 08.03.2004 do 31.01.2005, napriek splneniu zákonom predpísaných
požiadaviek a vo veci postupu skúšobnej komisie žalovaného vo vzťahu k žalobcovi pri priebehu skúšky

do stálej štátnej služby zo dňa 16.11.2004, bolo porušené právo na rovnaké zaobchádzanie pri realizácii
práva na prácu;
2. zaviazalo žalovaného na povinnosť zaslať formou doporučenej zásielky určenej do vlastných rúk
ospravedlňujúci list s textom, ktorý bol súčasťou petitu žaloby;

3. žalovaného zaviazalo na povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.000.000,-Sk (99.581,75Eur).

Žalobca vzal žalobu v časti uplatnených nárokov citovaných pod bodmi 1.,2. späť podaním z 8.11.2012,
ktoré doručil súdu dňa 9.11.2012.

Žalobu odôvodnil tým, že v žalovanej organizácii pracoval na základe pracovnej zmluvy od r. 1997,
naposledy vo funkcii štátny radca, odbor štátnej služby 1.03 Medzinárodná spolupráca, finančné
prostriedky európskych spoločenstiev. Od r. 1997 do r. 2001 vo funkcii veľvyslanecký radca v postavení:

vedúci obchodno-ekonomického oddelenia zastupiteľského úradu (ZÚ) SR vo Viedni, Rakúsko. Od
septembra do novembra 2001 žalovaný najskôr vytvoril prekážky v práci (zabránenie v prístupe na
pracovisko) a následne dňa 08.11.2001 okamžite skončil pracovný pomer z dôvodu neospravedlnenej
absencie na pracovisku. Tunajší súd v spojení s rozhodnutím KS v Bratislave určil, že okamžitéskončenie pracovného pomeru bolo neplatné. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalovaný vo vzťahu
k jeho osobe postupoval diskriminačne. Hoci bolo povinnosťou zamestnávateľa opätovne ho prijať na
pôvodné pracovné miesto, ani po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku žalovaný s ním nenadviazal

žiaden kontakt ani ho nevyzval k nástupu do práce. Až na stretnutí iniciovanom listami s februára
a marca 2004 sa uskutočnilo stretnutie za prítomnosti vtedajšieho riaditeľa osobného úradu MH SR,
H.. T. C. a pracovníkov osobného úradu Y.. R. E. T.. L., kde sa dozvedel, že dôvodom nezaradenia
na pôvodné pracovné miesto mala byť skutočnosť, že medzičasom došlo k prijatiu zákona o štátnej
službe č. 312/01 Z.Z., podľa ktorého bol automaticky zaradený do dočasnej štátnej služby a zaradenie

na prácu do zahraničia bolo možné uskutočniť len formou dočasného vyslania za splnenia zákonom
vyžadovaných kritérií ( § 35a Zákona o štátnej službe). Bol prinútený akceptovať, že do práce nastúpi
08.03.2004, v súlade s ust. § 154 ods.1 Zákona o štátnej službe bude vymenovaný do dočasnej štátnej
služby, nastúpi na miesto štátneho radcu s výkonom práce na MH SR a po získaní osvedčenia NBÚ
SR o oprávnení oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami na stupni dôverné obdrží v súlade
s rozhodnutím ministra hospodárstva rozhodnutie vedúcej služobného úradu MH SR o dočasnom

vyslaní do cudziny (na OBEO ZÚ SR Viedeň). Voči tomuto postupu nenamietal v presvedčení, že je
v dôsledku legislatívnych zmien. Koncom marca 2004 bol zaradený do predvýjazdovej prípravy na
dočasné vyslanie do zahraničia na miesto Obchodného radcu do Viedne, Rakúsko. So žalovaným viedol
dvekonaniakdeuplatnilnáhradumzdyzaobdobietrvaniaprekážokvprácianáhradumzdyzneplatného
rozviazania pracovného pomeru, obe úspešne. Dňa 30.10.2004 z NBÚ SR obdržal zamestnávateľom

požadované osvedčenie oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami na stupni dôverné, pričom
zistil, že bolo požadované pred vydaním rozhodnutia o dočasnom výjazde výlučne v spojitosti s jeho
osobou. Táto skutočnosť je prejavom diskriminácie z dôvodu vedenia sporov so žalovaným. Napriek
splneniu všetkých zákonom predpísaných podmienok pre vydanie rozhodnutia o dočasnom vyslaní do
zahraničia,mubolooznámené,žeojeho vyslanísavôbecneuvažuje. Predpokladomzmenydočasného

štátnozamestnaneckého pomeru na stály bolo po absolvovaní odborného vzdelávania úspešné zloženie
kvalifikačnej skúšky do stálej štátnej služby pred stanovenou komisiou. Kvalifikačná skúška sa skladala
z dvoch častí - písomnej a ústnej. Písomnú časť zložil s plným počtom bodov. Nasledujúci priebeh
ústnej skúšky bol otvoreným prejavom priamej diskriminácie jeho osoby. Na ústnej skúške v rozpore so
Smernicou č.4/2003 pre štátnu službu boli iba jeho osobe kladené otázky, ktoré neboli schválené ÚSŠ

a neboli zaradené do predpísanej odbornej prípravy. Samotná ústna skúška iba v jeho prípade trvala
dobu presahujúcu časový limit daný smernicou ÚSŠ. Následné rozhodnutie skúšobnej komisie znelo,
že predpísanej kvalifikačnej skúške do stálej štátnej služby nevyhovel. Žalovaný počas prípravy a aj
priebehu skúšky do stálej štátnej služby postupoval v jeho prípade odlišne ako pri ostatných skúšaných
zamestnancoch. Keďže vedúcou skúšobnej komisie bola neštandardne a účelovo vedúca služobného

úradu MH SR, ktorá vo veci sťažností týkajúcich sa kvalifikačnej skúšky vykonávala v zmysle Zákona
o štátnej službe funkciu odvolacieho orgánu, podal proti rozhodnutiu skúšobnej komisie v nadväznosti
na ust. § 126 Zákona o štátnej službe sťažnosť na Úrad pre štátnu službu (ÚSŠ) ako Zákonom
stanovený nadriadený odvolací orgán. ÚŠS sťažnosť posúdil ako oprávnenú a uložil vedúcej služobného
úradu prijať opatrenia na odstránenie nedostatkov. Ako vyplýva z obsahu listu ÚSŠ nebol kompetentný

zrušiť rozhodnutie skúšobnej komisie MH SR a vysloviť neplatnosť kvalifikačnej skúšky a s poukazom
na Antidiskriminačný zákon ho výslovne odkázal na ďalšie súdne konanie. Následkom enormného
vypätia, ktorým trpel v dôsledku konania žalovaného od polovice r. 2001 je evidovaný s chronickým
ochorením na hypertenziu diabetes melitus a seboreickú dermatitídu a bola mu tiež diagnostikovaná
postraumatická stresová porucha. Po skončení kvalifikačnej skúšky začal mať zdravotné problémy

a stal sa práceneschopným. Bol donútený požiadať o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru.
Osobitosť postupu a zvýšenú pozornosť vo vzťahu jeho osobe pretrvávala zo strany žalovaného aj
po skončení štátnozamestnaneckého pomeru v 2005. Zistil, že v máji 2005 súdna sporová agenda
vo veci uplatňovaných finančných nárokov z neplatne skončeného pracovného pomeru bola po
vynesení rozsudku súdu I. stupňa, ktorým vyhovel žalobe v celom rozsahu, vedúcou služobného úradu

odňatá služobne vo veci príslušnému a kompetentnému Odboru právnych služieb MH SR a "osobné"
pridelená ňou zvolenej súkromnej právnej zástupkyni. Od 01.02.2005 do 27.07.2007 bol nezamestnaný.
Pokúšal sa od skončenia štátnozamestnaneckého pomeru o sprostredkovanie rokovaní s vedením
žalovaného v snahe sa opätovne u žalovaného zamestnať a bol náhodne informovaný, že bývalý
minister hospodárstva R.. Y. zaslal dňa 30.05.2006 ministrovi zahraničných vecí X.. V. list, v ktorom mu

oznámil žalobcovu nomináciu a požiadal o jeho názor k návrhu na moje na OBEO ZÚ SR Viedeň. X.. V.
mu obratom oznámil, že práve vzhľadom na okolnosti ukončenia žalobcovho pôsobenia na pracovisku
MH SR vo Viedni v r. 2001 nesúhlasí s vyslaním do zahraničia.Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť okrem iného aj z dôvodu premlčania nároku na plnenie majetkového
práva, keď na pojednávaní dňa 23.4.2012 vzniesol námietku premlčania.

Podľa ust. § 2 (v súčasnosti §§2, 2a) antidiskriminačného zákona
(1) Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z akéhokoľvek
dôvodu, vo výkone práv a povinností v súlade s dobrými mravmi, ako aj v prijímaní opatrení na ochranu
pred diskrimináciou, ak je možné prijatie takýchto opatrení požadovať vzhľadom na konkrétne okolnosti
a na možnosti osoby, ktorá má povinnosť túto zásadu dodržiavať.

(2) Diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie a neoprávnený postih;
diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu.
(3) Priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej
priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v
porovnateľnej situácii.
(4) Nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré

znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis,
rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú
primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu.
(5) Obťažovanie je také zaobchádzanie s osobou, ktoré táto osoba môže odôvodnene považovať za
nepríjemné, nevhodné alebo urážlivé a

a)ktoréhoúmyslomalebonásledkomjealebomôžebyťzníženiedôstojnostitejtoosobyalebovytvorenie
nepriateľského, ponižujúceho alebo zastrašujúceho prostredia alebo
b) ktorého strpenie môže pokladať za podmienku na rozhodnutie alebo výkon práv a povinností
vyplývajúcich z právnych vzťahov.
(6) Pokyn na diskrimináciu je konanie, ktoré spočíva v zneužití podriadenosti osoby na účel diskriminácie

tretej osoby.
(7) Nabádanie na diskrimináciu je presviedčanie, utvrdzovanie alebo podnecovanie osoby na
diskrimináciu tretej osoby.
(8) Neoprávnený postih je také konanie alebo opomenutie, ktoré je pre osobu, ktorej sa týka, nepriaznivé
a priamo súvisí

a) s domáhaním sa právnej ochrany pred diskrimináciou vo svojom mene alebo v mene inej osoby alebo
b) s podaním svedeckej výpovede, vysvetlenia alebo súvisí s inou účasťou tejto osoby v konaní vo
veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania.

Podľa ust. § 9 antidiskriminačného zákona

(1) Každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.
(2) Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na
svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého
zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania,
upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané

zadosťučinenie.
(3) Ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého
zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské
uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej

ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

Podľa Základných zásad Čl.1 a Čl. 6 Zákonníka práce účinného v rozhodnom čase
Fyzické osoby majú právo na prácu a na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a uspokojivé
pracovné podmienky a na ochranu proti nezamestnanosti. Tieto práva im patria bez akýchkoľvek

obmedzení a priamej diskriminácie alebo nepriamej diskriminácie podľa pohlavia, manželského
stavu a rodinného stavu, rasy, farby pleti, jazyka, veku, zdravotného stavu, viery a náboženstva,
politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti
k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia s výnimkou prípadu, ak
to ustanovuje zákon alebo ak je na výkon prác vecný dôvod, ktorý spočíva v predpokladoch alebo

požiadavkách a v povahe práce, ktorú má zamestnanec vykonávať.

Zamestnanci a zamestnávatelia, ktorí sú poškodení porušením povinností vyplývajúcich z
pracovnoprávnych vzťahov, môžu svoje práva uplatniť na súde. Zamestnávatelia nesmú znevýhodňovaťa poškodzovať zamestnancov preto, že zamestnanci uplatňujú svoje práva vyplývajúce z
pracovnoprávnych vzťahov.

Podľa ust. § 13 ZP účinného v rozhodnom čase
(1) Zamestnávateľ je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný zaobchádzať so zamestnancami v súlade
so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným
zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).

(2) V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa zakazuje diskriminácia aj z dôvodu manželského
stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti,
národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.
(3) Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s
dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka
pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na pracovisku v súvislosti s

výkonom pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na iného
zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu alebo návrh na začatie trestného stíhania.
(4)Zamestnanecmáprávopodaťzamestnávateľovisťažnosťvsúvislostisporušenímzásadyrovnakého
zaobchádzania podľa odsekov 1 a 2; zamestnávateľ je povinný na sťažnosť zamestnanca bez
zbytočného odkladu odpovedať, vykonať nápravu, upustiť od takého konania a odstrániť jeho následky.

(5) Zamestnanec, ktorý sa domnieva, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté
nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania alebo nedodržaním podmienok podľa odseku 3, môže
sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej osobitným zákonom o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (antidiskriminačný zákon).

Podľa ust. § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Po vyhodnotení dokazovania v zmysle citovaných ustanovení dospel súd k názoru, že námietka
premlčania uplatneného nároku je dôvodná a žalobu v aktuálnej časti zamietol.

Žalobca sa žalobou podanou 31.12.2007 domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške
99.581,75Eur z dôvodu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania žalovaným v pracovnom pomere
počas obdobia rokov 2001-2005.

Žalovaný v roku 2001 okamžite skončil so žalobcom pracovný pomer a žalobca sa následne právoplatne
domohol nielen určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru ale aj nárokov na
náhradu mzdy. V príčinnej súvislosti s týmito súdnymi konaniami sa žalovaný v uvedenom období voči
žalobcovi dopustil algoritmu krokov , ktoré žalobca vyhodnotil ako diskriminačné.

Posledným úkonom žalovaného, ktorý žalobca skutkovo vymedzil a mohol byť spôsobilý značným
spôsobom znížiť dôstojnosť, spoločenskú vážnosť alebo spoločenské uplatnenie žalobcu, bol žalobcom
tvrdený prístup žalovaného na kvalifikačnej skúške dňa 16.11.2004. V tento deň mohol žalobca prvýkrát
uplatniť nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v trojročnej premlčacej dobe, ktorá márne
uplynula 16.11.2007.

Tvrdené skutkové okolnosti po tomto období už neboli spôsobilé založiť nárok na plnenie z
dôvodu porušenia zásady nerovnakého zaobchádzania a z toho vyplývajúce porušenie práv, právom
chránených záujmov alebo slobôd. V prvom prípade nedodržanie lehoty na rozhodnutie o skončení
štátnozamestnaneckého pomeru v lehote podľa § 41 zákona o štátnej službe žalobca jednoznačne

nepreukázal, zákonodarca však aj pre prípad úplnej nečinnosti úradu upravil skončenie pomeru priamo
zo zákona. Zmena právneho zastúpenia v sporoch vedených so žalobcom sa takisto nedotýka jeho práv,
právom chránených záujmov alebo slobôd. Situácia z roku 2006, ako nakoniec sám žalobca uviedol, je
už len pretrvávajúcim negatívnym dôsledkom postupu žalovaného z rozhodného obdobia.

Treba dodať, že súd vykonal aj širšie dokazovanie k uplatnenému nároku, vzhľadom na dôvodnú
námietku premlčania nie je táto časť dokazovania predmetom vyhodnotenia v odôvodnení.

Vo zvyšku súd konanie v dôsledku čiastočného späťvzatia zastavil.O práve na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. vzhľadom na skutočnosť,
že úspešnému žalovanému žiadne trovy konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Bratislava II.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania

Ak povinný v stanovenej lehote dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže
oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie.