Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 15, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/179/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214205449
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2214205449.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členov senátu

JUDr. Evy Behranovej a Mgr. Renáty Gavalcovej, v právnej veci žalobcu: S. R., narodený XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX K. D., L. E. XXXX/XX, právne zastúpený advokátom JUDr. Tamásom Puskásom,
Alžbetínske námestie 1203, 929 01 Dunajská Streda, proti žalovanej: R. L., narodená XX.XX.XXXX,
bytom K. XXXX/XX, XXX XX E., právne zastúpená advokátom JUDr. Petrom Múčkom, 930 30 Rohovce
100,ozaplatenieistiny11.666,66eura,naodvolaniežalovanejprotirozsudkuOkresnéhosúduDunajská
Streda č.k. 14C/90/2014-84 zo dňa 17. decembra 2014 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobe žalobcu vyhovel tak, že uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi 11.666,66 eura do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku s tým, že o trovách
konaniarozhodnesamostatnýmuznesenímpoprávoplatnostirozsudku.Zvykonanéhodokazovaniamal
preukázané, že žalobca a žalovaná spolu s I. G. a C. R. boli podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností
nachádzajúcichsavk.ú.E.,evidovanýchnaLVč.XXXX,rodinnýdomsosúp.č.XXXapriľahlépozemky.
Podieloví spoluvlastníci sa rozhodli uvedené nehnuteľnosti predať, avšak na nehnuteľnostiach viazli dlhy

C. R. v sume 25.621,46 eura. Tieto dlhy žalovaná musela uhradiť, pretože boli zabezpečené exekučným
záložným právom a kupujúci nemali o takú nehnuteľnosť záujem. Po vyplatení dlhov bola nehnuteľnosť
predaná za kúpnu cenu 80.000,- eur, ktorá bola vyplatená na účet žalovanej a z tejto kúpnej ceny na
žalobcu pripadá sporná suma 11.666,66 eura. Žalovaná sa v konaní bránila tým, že na nehnuteľnosti
viazli exekúcie v sume 25.621,46 eura spoluvlastník C. R., brat žalobcu. Žalovaná poukázala na to, že C.
R. a žalobca uzavreli dňa 15.07.2013 dohodu o uznaní dlhu, na základe čoho uvedenú spornú sumu má
žalobcovi vyplatiť C. R.. Obdobnú dohodu uzavrela s C. R. ako veriteľ žalovaná, keďže na zlikvidovanie

dlhov v sume 25.621,46 eura nepostačoval podiel žalobcu. Súd prvého stupňa konštatoval, že medzi
účastníkmi pritom nebolo sporné, že žalovaná kúpnu cenu v sume 80.000,- eur prevzala a na žalobcu
pripadá 11.666,66 eura, pričom žalovaná žalobcovi žiadne finančné prostriedky neodovzdala, svoj dlh
nesplnila. Súd sa preto zaoberal tým, či záväzok žalovanej nezanikol inak, resp. prevzatím dlhu bratom
žalobcu. ZO skutkových zistení súdu prvého stupňa vyplýva, že žalovaná poskytla peňažné prostriedky
C. R. bez súhlasu žalobcu a žalobcovi iba oznámila, že mu bude plniť namiesto nej brat žalobcu C.
R.. Žalovaná teda nakladala so spoluvlastníckym podielom žalobcu, ona svojvoľne určila, že vzhľadom

na to, že ide o brata žalobcu a hodnota jeho dlhov prevyšovala podiel C. R. na nehnuteľnosti, bude
podiel žalobcu vyplatený prostredníctvom úhrady dlhov jeho brata C. R., ktorý sa stane jeho dlžníkom.
Súd preto skúmal, či k zániku záväzku žalovanej nedošlo prevzatím dlhu bratom žalobcu a zistil, že
k prevzatiu dlhu v danom prípade nedošlo vzhľadom na skutočnosť, že nedošlo k uzavretiu písomnejdohody o prevzatí dlhu medzi žalovanou ako pôvodným dlžníkom a C. R. ako novým dlžníkom. Rovnako
nebol preukázaný ani súhlas žalobcu ako veriteľa s prevzatím dlhu. Súd prvého stupňa poukázal na
to, že k prevodu dlhu podľa § 531 ods. 1 OZ dochádza v momente, keď na takéto prevzatie dlhu dá

veriteľ súhlas. Zmluva o prevzatí dlhu sa stáva účinnou až so súhlasom veriteľa. Aj keď dlžník C. R.
čestne vyhlásil, že prevzal sumu 25.621,46 eura a svoj záväzok uznal aj na súdnom pojednávaní, takéto
vyhlásenie nepovažuje súd za postačujúce na zánik záväzku žalovanej, keďže takéto jednostranné
vyhlásenie nového dlžníka nemôže mať za následok zmenu v osobe dlžníka. Ani dohoda o uznaní dlhu
uzatvorená dňa 15.07.2013 medzi žalobcom a C. R. o uznaní záväzku dlžníka C. R. voči veriteľovi,

t.j. žalobcovi v spornej sume titulom pôžičky nespôsobuje zánik záväzku žalovanej. Súd z vykonaného
dokazovania zistil, že túto dohodu podpísal jedine veriteľ, teda žalobca a navyše v priebehu konania bolo
preukázané, že žalobca nedostal od žalovanej žiadne finančné prostriedky a rovnako žiadne peňažné
prostriedky neodovzdal fyzicky ani svojmu bratovi. Zmluva o pôžičke je pritom reálny kontrakt a pokiaľ
k odovzdaniu peňažní nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky ani nevznikne. Preto
súd dospel k záveru, že žalovaná v priebehu konania nepreukázala, že jej záväzok voči žalobcovi

zanikol, preto jej súd uložil povinnosť spornú sumu žalobcovi zaplatiť, keďže ide o sumu tvoriacu
spoluvlastnícky podiel žalobcu, ktoré finančné prostriedky boli vyplatené na účet žalovanej. Právne svoje
rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami zákona č. 40/1964 Zb. - Občiansky zákonník (§ 451 ods. 1, § 137
ods. 1, § 37, § 39, § 40 ods. 1, § 488, § 489, § 493, § 493 ods. 1, § 588, § 657, § 580) a ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku - zákon č. 99/1963 Zb. (§ 120 ods. 1 a § 151 ods. 1, 2, 3). Vyslovil, že

o trovách konania rozhodne po právoplatnosti vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, ktorá s jej uloženou povinnosťou
zaplatiť žalobcovi spornú sumu nesúhlasila s poukazom na nesprávne skutkové zistenia a nesprávne
právne posúdenie veci. Súd sa stotožnil s tvrdeniami žalobcu, že nikdy nedal súhlas na úhradu

dlhov brata C. R. z jeho spoluvlastníckeho podielu, pretože žalobca sa na žiadnych rokovaniach
nezúčastňoval. Takto ustálený stav sa nezhoduje so skutkovým stavom, ktorý preukazujú svedecké
výpovede svedkov Mgr. G. L. a I. G. na pojednávaní dňa 28.11.2014, ktorí potvrdili, že žalobca
bol na všetkých jednaniach dedičov prítomný, vedel, že na nehnuteľnosti viaznu dlhy a že kupujúci
trvajú na ich úhrade pred predajom nehnuteľnosti. S postupom, že budú dlhy vyrovnané z finančných

prostriedkov Mgr. G. L. a I. G. vyslovil súhlas i žalobca, čo pred súdom ani nenamietal. Bez úhrady
týchto dlhov by k predaju dotknutej nehnuteľnosti do vlastníctva manželov C. nedošlo, nakoľko títo
trvali na úhrade viaznucich dlhov na nehnuteľnosti pred samostatným podpisom kúpnej zmluvy. Z
kúpnej zmluvy nakoniec vyplýva, že na nehnuteľnosti neviaznu žiadne dlhy, vecné bremená ani práva
tretích osôb. Všetci spoluvlastníci vyjadrili súhlas s predajom nehnuteľností, no pred predajom bolo

potrebné vyporiadať dlhy a ak by žalobca s týmto postupom nesúhlasil, o tomto rozhodla väčšina
spoluvlastníkov v osobách žalovanej, svedka G. a C. R.. Žalobcovi bola pritom vysvetlená celá situácia
a ďalej bolo dohodnuté, že po úhrade kúpnej ceny za nehnuteľnosť budú Mgr. G. L. a I. G. vrátené
peňažné prostriedky, ktoré boli použité na úhradu dlhov. Preto oproti kúpnej cene 80.000,- eur existoval
dlh 25.621,46 eura, ktorý musel byť vrátený Mgr. G. L. a I. G. z kúpnej ceny. Ak by teda aj súd

zaviazal žalovanú vyplatiť žalobcovi jeho podiel z predaja nehnuteľnosti, tak v zmysle vyššie uvedených
skutočností mal byť jeho podiel krátený o na neho pripadajúci podiel na bremenách a dlhoch viaznucich
na spoločnej veci, o ktorej hospodárení rozhoduje v zmysle zákona dohoda alebo väčšina podielových
spoluvlastníkov. S touto skutočnosťou sa súd prvého stupňa vôbec nevyporiadal. Tvrdenie žalobcu, že
nikdy nedal žiaden súhlas na úhradu exekučných záložných práv je vyvrátené uznaním dlhu, ku ktorému

došlo medzi C. R. a žalobcom a z ktorého vyplýva, že práve C. R. uhradí žalobcovi jeho podiel na
nehnuteľnosti. Uznanie dlhu medzi C. R. a žalobcom bolo podpísané i C. R., nakoľko na pojednávaní
dňa 28.11.2014 vo svojej svedeckej výpovedi nesporne uviedol, že táto dohoda medzi ním a žalobcom
existuje, nachádza sa v súdnom spise. Zároveň potvrdil, že uznanie dlhu, ako aj čestné vyhlásenie si
riadne prečítal, inak by to nebol podpísal a tieto dokumenty si v plnom rozsahu osvojuje. Súd prvého

stupňa konštatoval, že na uznaní dlhu chýba podpis C. R., čo mal práve výpoveďou svedka vyvrátené,
keďže C. R. jednoznačne uviedol, že túto listinu podpísal a aj ňou disponuje. Preto konštatovanie súdu,
že uznanie dlhu je absolútne neplatné z dôvodu absencie podpisu oboch účastníkov sa nezakladá na
pravde a súd mal z neho vychádzať. Preto konštatovanie súdu, že uznanie dlhu nie je podpísané oboma
účastníkmi, je odvolacím dôvodom, nakoľko existuje toto uznanie dlhu a jeho platnosť povinný subjekt C.

R. nespochybnil a žalobca účelovo predložil iba taký doklad, ktorý nie je podpísaný oboma účastníkmi.
V konaní ale bolo preukázané, že C. R. takéto uznanie dlhu podpísal, na čo žalovaná kladie v odvolaní
dôraz. Poukázala napokon na to, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil
(Nález Ústavného súdu SR IV.ÚS 115/03), keď súd je povinný odôvodniť svoje rozhodnutie dostatočnea presvedčivo, vyporiadať sa s námietkami účastníka konania a poskytnúť aj priamo nezainteresovanej
osobe uspokojivé odpovede na kľúčové otázky tvoriace predmet sporu. Podľa žalovanej napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa je bez náležitého odôvodnenia nezákonné a nepreskúmateľné i s

ohľadom na skutočnosti, ktoré žalovaná uvádzala vo svojom odvolaní. Poukázala na to, že žalobca
musel vedieť o dlhoch svojho brata a svojim podpisom na uznaní dlhu súhlasil s tým, že hodnota jeho
podielu, ktorý mu zo zákona patrí, bude započítaná na úhradu dlhov jeho brata C. R.. Uznanie dlhu čo
do obsahu s uvedením, že hodnotu jeho podielu súvisiaceho s predajom nehnuteľnosti mu vyplatí C.
R. de iure sa považuje za súhlas s prevzatím dlhu s poukazom na ustanovenie § 531 OZ. Poukázala

na to, že tu došlo vlastne v zmysle § 531 OZ k dohode s dlžníkom, že preberá jeho dlh a nastúpi ako
dlžník namiesto neho, ak k tomu dá veriteľ súhlas. Tvrdila, že existovala dohoda ohľadom prevzatia
dlhu, pričom aj svedok C. R. na pojednávaní uznal svoj záväzok voči žalobcovi. Na platnosť takejto
dohody sa vyžaduje súhlas veriteľa, ktorý bol daný s poukazom na uznanie dlhu medzi žalobcom a C.
R.. Súhlas veriteľa v zmysle § 531 ods. 1 OZ môže byť udelený buď vopred alebo dodatočne, keďže
takýto prejav nemusí spĺňať žiadne formálne náležitosti a môže byť v písomnej forme, ústnej alebo i

konkludentne. Žalobca uznaním dlhu voči bratovi čo do formálnej stránky udelil súhlas k prevzatiu dlhu
namiesto žalovanej. Preto navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a
vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalobca sa k odvolaniu žalovanej písomne vyjadril. Poukázal na to, že písomná zmluva o prevzatí dlhu

nebola uzavretá medzi žalobcom a žalovanou a s takýmto prevzatím dlhu žalobca nevyslovil súhlas (§
531 OZ). Dohodu o uznaní dlhu medzi žalobcom a C. R. a jednostranné čestné vyhlásenie C. R. nie je
možné vykladať ako zmluvu o prevzatí dlhu, keďže neboli uzavreté medzi žalovanou a C. R.. Na takúto
zmluvu žalobca nedal súhlas a preto C. R. nemohol nastúpiť namiesto žalovanej a nemohol prevziať
jej dlh voči žalobcovi. Čo sa týka platnosti dohody o uznaní dlhu, tu súd prvého stupňa konštatoval, že

k žiadnej pôžičke nedošlo a preto je dohoda o uznaní dlhu absolútne neplatná. Čo sa týka prítomnosti
žalobcu na všetkých rokovaniach, celú transakciu vybavovala žalovaná, resp. jej syn a brat. Sama
žalovaná uviedla, že dedičia sa nestarali o vybavovanie celej záležitosti, preto to musela riešiť ona.
Všetky podklady pripravovala žalobkyňa, Mgr. G. L. a pán G.. Na stretnutí dňa 15.07.2013 boli žalobcovi
všetky tieto skutočnosti oboznámené s tým, že z kúpnej ceny nedostane ani jeden cent. Pritom o tom,

čo bude s časťou kúpnej ceny, ktorá patrí žalobcovi, mohol rozhodnúť výlučne žalobca. Žalobca nikdy
nedal súhlas na to, aby z jeho peňazí boli vyplatené exekúcie C. R.. Preto navrhol rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny potvrdiť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 zákona č.99/1963 Zb. v znení

neskorších predpisov - Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len „OSP“), po zistení, že odvolanie bolo
podané oprávnenou osobou, podal ho účastník konania (§ 201 OSP), v zákonom stanovenej lehote
(§ 204 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, (§ 202 OSP),
preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako i konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo (§ 212 ods.
1 OSP) po skonštatovaní, že odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1

OSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. h) a f) OSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1
OSP), prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne, preto ho podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil. Senát
odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta

zák. č. 757/2004 Z.z.).

Odvolací súd vo veci rozhodol podľa ustanovenia § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, nakoľko vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého
stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, preto sa nejedná

o konanie, v ktorom by súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde ani o konanie vo veciach porušovania zásady
rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem.

Predmetom tohto konania vedeného na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 14C/90/2014 je

nárok žalobcu voči žalovanej o zaplatenie istiny 11.666,66 eura, ktorej žalobe žalobcu súd prvého stupňa
vyhovel.Žalovaná s rozsudkom súdu prvého stupňa nesúhlasí a preto sa svojim odvolaním domáha zamietnutia
žaloby, resp. vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku, keď prvostupňový súd vykonal
dokazovanie v potrebnom rozsahu, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne
vyhodnotil a napokon dospel i k správnym skutkovým záverom, a pretože odvolací súd v celom
rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvého stupňa vo veci, ktorý na vec aplikoval správne ustanovenia

predmetných právnych noriem a tieto i správnym spôsobom vyložil, s poukazom na § 219 OSP odvolací
súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací
súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov
prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.

Odvolací súd považuje napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa za zrozumiteľné, preskúmateľné a

aj dostatočne odôvodnené, pričom sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd však dodáva nasledovné.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca, žalovaná spolu s I. G. a C. R. boli podielovými spoluvlastníkmi

nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa v katastrálnom území E., evidovanej na LV č. XXXX ako rodinný dom
so súp. č. XXX, pozemok parc. č. 518 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 358 m2 a pozemok
parc. č. 519 - záhrady o výmere 347 m2 vedených na LV č. XXXX pre katastrálne územie E. a
predmetné nehnuteľnosti boli predaná za kúpnu cenu 80.000 eur, ktorá kúpna cena bola uhradená
na účet žalovanej. Uhradením celej kúpnej ceny žalovanej jej vznikla povinnosť uhradiť ostatným

spoluvlastníkom na nich pripadajúcu časť kúpnej ceny podľa výšky ich spoluvlastníckeho podielu, u
žalobcu ide o sumu 11.666,66 eura.

Žalobca v konaní tvrdí, že žalovaná mu sumu pripadajúcu na jeho spoluvlastnícky podiel nevyplatila,
žalovaná potvrdzuje, že žalobcovi protihodnotu jeho spoluvlastníckeho podielu nevyplatila, pretože

jeho podiel sa spotreboval na úhradu dlhov jeho brata C. R., ktorý svoju povinnosť vyplatiť spornú
sumu bratovi uznal a okrem uvedeného uzavrel s ním aj zmluvu o pôžičke, kde sa zaviazal uvedený
spoluvlastnícky podiel bratovi vyplatiť, respektíve poskytnutú pôžičku vrátiť.

Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide

jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore, a jednak bremeno tieto
skutočnosti preukázať.

Okruh rozhodujúcich skutočností je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný
právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh

skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Obvykle
platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo
vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.

S poukazom na vyššie uvedené možno skonštatovať, že v danej veci žalobca uniesol svoje bremeno

tvrdenia a dôkazné bremeno, keď tvrdil, že žalovaná bola povinná vyplatiť mu spornú sumu titulom
jeho spoluvlastníckeho podielu na predmetných nehnuteľnostiach a doposiaľ k tejto výplate neprišlo a
dokázal vyvrátiť tvrdenie žalovanej, že by jej povinnosť zanikla inak.

Žalovaná navrhnutými a aj vykonanými dôkazmi nedokázala spochybniť svoju pasívnu legitimáciu,

pretože jej záväzok vyplatiť získanú kúpnu cenu z predaja predaných nehnuteľností žalobcovi je
nespochybniteľný, pričom v konaní nepreukázala, že by si záväzok voči žalobcovi splnila, alebo že by
zanikol inak. Ňou tvrdené a preukázané skutočnosti, že zabezpečila vyplatenie tiarch C. R. viaznucich
na predávaných nehnuteľnostiach a že C. R. uznal svoj dlh voči žalobcovi a uzavrel s ním aj zmluvu o
pôžičke, nezbavili žalovanú povinnosti uhradiť žalobcovi uplatnený nárok.

V tejto súvislosti je nevyhnutné stotožniť sa so závermi prvostupňového súdu v uvedenými v
preskúmavanom rozsudku, že ani uznanie dlhu, ani zmluva o pôžičke medzi žalobcom a jeho bratom
C. R. nespôsobili zánik dlhu žalovanej.V konaní boli predložené písomnou listinné dôkazy, ktorými sa žalovaná snažila zbaviť svojej
zodpovednosti uhradiť žalobcovi spornú pohľadávku.

Z čestného vyhlásenia z 15. júla 2013 (č.l. 46) vyplýva, že C. R. čestne vyhlásil prevzatie sumy 25.621,46
eura na svoj podiel (o veľkosti 1/16-iny a 1/12-iny k celku) na nehnuteľnosti v súvislosti s úhradou
exekučných titulov viaznucich na tejto nehnuteľnosti(od koho prevzal uvedené finančné prostriedky, to
chýba - poznámka odvolacieho súdu).

Z Dohody o uznaní dlhu (č.l. 67-68) uzatvorenej dňa 15. júla 2013 S. R. ako veriteľom a C. R. ako
dlžníkom vyplýva, že dlžník uznal svoj dlh voči veriteľovi vo výške 11.447,91 eura, ktorý vznikol titulom
pôžičky.Dlžníkvyhlásil,žepeňažnéprostriedkyvovýške11.447,91euraodveriteľaprijalaďalejvyhlásil,
že uznáva svoj záväzok čo do dôvodu a výšky. Predmetná dohoda nachádzajúce sa v spise koniec
citovania len je vlastnoručne podpísaná veriteľom, t.j. žalobcom.

Z Dohody o uznaní dlhu (č.l. 69-70) uzatvorenej dňa 15. júla 2013 R. L. ako veriteľom a C. R. ako
dlžníkom vyplýva, že dlžník uznal svoj dlh voči veriteľovi vo výške 962,81 eura, ktorý vznikol titulom
pôžičky. Predmetná dohoda je vlastnoručne podpísaná veriteľom - žalovanou a dlžníkom C. R. (tam
uvedené aj veriteľom !? - poznámka odvolacieho súdu).

Súd prvého stupňa dôsledne v súlade so zákonom posúdil obsah týchto právnych úkonov, vyhodnotil ich
dôsledky na právne vzťahy medzi účastníkmi a vyvodil z nich zodpovedajúce právne závery, s ktorými
sa v plnom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd.

Čestné vyhlásenie C. R. (č.l. 46 spisu) je jedným z dôkazov o existencii dlhov tohto spoluvlastníka,
ktoré boli pred kúpnou zmluvou zo dňa 07.06.2013 vysporiadané tak, aby dlhy na nehnuteľnosti neviazli.
Dôkazom toho je napokon i samotná kúpna zmluva, keďže nehnuteľnosti boli predávané kupujúcim bez
tiarch či iných záväzkov. Súd prvého stupňa sa vo svojom rozsudku vyporiadal aj s týmto čestným
vyhlásením C. R., ktorý v ňom potvrdil, že prevzal sumu 25.621,46 eura, pričom išlo o jeho jednostranné

vyhlásenie bez účasti pôvodného dlžníka(žalovanej), ktoré by nevyvolalo zamýšľané právne následky,
a to ani keby s tým veriteľ súhlasil.

Dohoda o uznaní dlhu uzavretá dňa 15.07.2013 (č.l. 67, 68 spisu), nie je právnym úkonom spôsobilým k
zániku dlhu medzi žalobcom a žalovanou. Ide o dohodu uzavretú medzi úplne inými subjektmi(žalobca

a jeho brat C. R.), kde sa konštatuje, že dlžník prijal tam uvedené finančné prostriedky od veriteľa
a zaväzuje sa mu ich vrátiť. Listinné dôkazy, na ktoré žalovaná poukazuje v odvolaní, nesvedčia o
skutočnostiach, ktoré ona tvrdí.

Dohoda o uznaní dlhu uzavretá dňa 15.07.2013 (č.l. 69-70 spisu)je uzavretá medzi žalovanou a

dlžníkom C. R., nevyplýva z nej, že by dlžník prevzal záväzok žalovanej uhradiť spoluvlastnícky podiel
žalobcu.

Kplatnémuprevzatiudlhumôžedôjsťnazákladepísomnejzmluvyuzavretejmedzidlžníkom(žalovanou)
atreťouosobou(C.R.),načojevždypotrebnýsúhlasveriteľa(žalobcu).Súhlasveriteľaakojednostranný

právny úkon môže byť adresovaný buď pôvodnému dlžníkovi, alebo novému dlžníkovi, pričom nie je
rozhodujúce, v akej forme bol súhlas udelený. Musí však spĺňať podmienky uvedené v ustanovení §
37 ods. 1.

Prevzatie dlhu žalovanej C. R. preukázané nebolo. Nebolo jednoznačne preukázané ani to, že žalovaná

sa ako pôvodný dlžník dohodla s C. R., že on vyplatí za ňu kúpnu cenu bratovi - žalobcovi, ani to, že
o takejto dohode bol informovaný žalobca a s takouto dohodou prejavil súhlas (v písomnej, ústnej či
konkludentnej forme). Žalovaná v konaní v tomto smere neuniesla ani bremeno tvrdenia, ani
dôkazné bremeno.

Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebolo preukázané ani to,
že došlo k uzavretiu písomnej, prípadne ústnej dohody o prevzatí dlhu medzi žalovanou ako pôvodným
dlžníkom a C. R. ako novým dlžníkom a na dôvažok, k takémuto prevzatiu dlhu nebol preukázaný ani
písomný ani ústny, ani konkludentný súhlas žalobcu ako veriteľa.Takýto súhlas žalobcu nevyplýval zo žiadnych skutkových zistení, ani z výsluchu syna a brata žalovanej,
ktorí boli v konaní vypočutí ako svedkovia (Mgr. G. L. a I. G.).

Treba pritom konštatovať, že písomné doklady - dohoda o uznaní dlhu a čestné vyhlásenie C. R. sú
úplne v rozpore so skutkovými tvrdeniami žalovanej, keďže finančné prostriedky na úhradu dlhov C. R.
neposkytol žalobca, ale syn a brat žalovanej, žalovaná po vyplatení kúpnej ceny zapožičané finančné
prostriedky svojmu synovi a bratovi vrátila.

Ani argumentácia žalovanej o tom, že v danom prípade ide o hospodárenie so spoločnou vecou podľa
§ 137 ods. 1 OZ a že väčšina spoluvlastníkov v osobách žalovanej, I. G. a C. R. rozhodli o predaji
nehnuteľnosti po predchádzajúcom vyplatení dlhov nie je spôsobilá zvrátiť dôvodnosť nároku žalobcu.
V danom prípade nie je možné aplikovať ustanovenie § 137 ods. 1 na predaj spoluvlastníckeho podielu
toho-ktorého spoluvlastníka a na výplatu protihodnoty za spoluvlastnícky podiel, keďže v danom prípade

nejde o hospodárenie so spoločnou vecou, ale výkon práv vyplývajúcich z vlastníckeho práva toho-
ktorého (spolu)vlastníka. Obsahom (spolu)vlastníckeho práva je predmet svojho (spolu)vlastníckeho
práva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním (§ 123 OZ). Predaj spoluvlastníckeho
podielu je nakladanie so svojim vlastníctvom a nakladanie s vlastníctvom nie je možné stotožniť s
hospodárením so spoločnou vecou.

Žalovaná v odvolaní argumentuje ďalej i tým, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie nedostatočne v
zmysle § 157 ods. 2 OSP odôvodnil.

Odôvodnenie rozhodnutia má vysvetľujúcu povahu vo vzťahu k výroku rozhodnutia.

Kým vo výroku musí byť stručne a jasne formulované rozhodnutie súdu o predmete občianskeho
súdneho konania, aby výrok mohol byť vykonateľný, v odôvodnení má súd možnosť a zároveň aj
povinnosť vysvetliť výrok, teda zdôvodniť prečo rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti, objasniť
myšlienkové postupy súdu pri rozhodovaní danej veci a vyložiť pravdivosť, zákonnosť a spravodlivosť
tohto záverečného úsudku súdu. Táto časť rozhodnutia je veľmi významná z hľadiska presvedčivosti,

logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. V prípade, ak odôvodnenie nemá
všetky náležitosti vyžadované zákonom, nemôže odôvodnenie plniť funkciu presvedčivosti a takisto
rozhodnutie nie je preskúmateľné. Porušením práva účastníka na riadne odôvodnenie rozsudku sa
účastníkovi konania odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu
(v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia opravného prostriedku a teda sa mu odníma možnosť

konať pred súdom.

Odvolací súd sa s poukazom na § 157 ods. 2 OSP s takouto argumentáciou žalovanej o nedostatočnom
odôvodnení rozsudku nestotožňuje, pretože súd prvého stupňa vo svojom rozsudku popísal skutkový
stavzistenýzjednotlivýchdôkazovatietovyhodnotilvsúladespredpismiprocesnéhopráva.Súdprvého

stupňa odôvodnil svoj výrok jasne, určite a zrozumiteľne, odôvodnil ho ako právne, tak i skutkovo. Súd
prvéhostupňavykonalprerozhodnutievovecipotrebnédokazovanie,opísalvýsledkytohtodokazovania
vo svojom rozhodnutí a z týchto výsledkov ustálil skutkový stav. Pri aplikácii jednotlivých zákonných
ustanovení vychádzal z ustálenej súdnej praxe, na ktorú i poukázal. Odvolanie žalovanej napokon
svedčí o tom, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo náležite odôvodnené, keďže žalovaná správnosť

skutkovýchiprávnychzáverovrozporujeaspochybňuje. Isamotné odvolaniežalovanejsvedčíotom,že
rozhodnutie súdu prvého stupňa je preskúmateľné a dáva jednoznačné odpovede na kľúčové problémy
tohto sporu.

S prihliadnutím k uvedeným skutočnostiam odvolací súd uzatvára, že pokiaľ súd prvého stupňa žalobe

žalobcu vyhovel, rozhodol vecne správne. Odvolací súd nezistil žiadne dôvody, ktoré by viedli k zmene
napadnutého rozsudku (§ 220 OSP) alebo k zrušeniu tohto rozsudku (§ 221 ods. 1 OSP) a preto viazaný
rozsahom a dôvodmi odvolania konštatujúc, že tieto neboli preukázané ako dôvodné, toto rozhodnutie
podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.

Pretože súd prvého stupňa si vo svojom rozhodnutí vyhradil rozhodovanie o trovách konania po
právoplatnom skončení veci, v takomto rozhodnutí rozhodne i o trovách tohto odvolacieho konania (§
151 ods. 01 s použitím § 224 ods. 1 OSP).Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.