Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 15, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/55/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112213427
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8112213427.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a sudcov JUDr. Michala

Boroňa a JUDr. Elišky Wagshalovej v právnej veci navrhovateľa K. J., nar. X. X. XXXX, bytom J., J. X,
zast. JUDr. Františkom Komkom, advokátom so sídlom Prešov, Hlavná 27, proti odporcovi Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13,
o náhradu škody, o odvolaní navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 15C
85/2012-103 zo dňa 17. 12. 2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e sa rozsudok vo vyhovujúcej časti.

II. Z r u š u j e sa rozsudok v zamietavom výroku a výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia sa
vec v r a c i a prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

NapadnutýmrozsudkomOkresnýsúdPrešov(ďalejlen„súdprvéhostupňa“)konanievčastiozaplatenie
náhrady za stratu na zárobku 5.000 Eur zastavil a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi
3.795,86 Eur s 9% ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 11. 4. 2012 do zaplatenia v lehote
3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh zamietol a vyslovil, že o trovách konania
bude rozhodnuté v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil cit.:

„Navrhovateľ si uplatnil nárok v súlade s cit. zák. ust. zák. č. 514/2003 Z.z. účinný v čase vzatia
navrhovateľa do väzby (03.11.2007) u pasívne vecne legitimovaného subjektu - Slovenská republika, v
mene ktorej koná orgán na to oprávnený - Ministerstvo spravodlivosti SR. Je nesporné, že navrhovateľ
požiadal o predbežné prerokovanie nároku na úhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy v celkovej výške
26.853,08 Eur. Žiadosť bola Ministerstvu spravodlivosti SR doručená dňa 10.10.2011 a listom zo dňa

02.04.2012 bolo právnemu zástupcovi oznámené, že žiadosti nebolo vyhovené.

Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím ako zodpovednosti
objektívnej je súčasné, t.j. kumulatívne splnenie troch podmienok a to:

1. existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu,
2. existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľná v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy a

3.príčinnásúvislosťmedziškodou/nemajetkovouujmouanezákonnýmrozhodnutím,alebonesprávnym
úradným postupom.Zodpovednosť štátu je podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov, smerujúcich proti
nezákonnému rozhodnutiu a zároveň predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo
zodpovednosti

Medzi účastníkmi konania neboli sporné skutkové okolnosti prípadu, sporný bol nárok navrhovateľa
na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorý odporca považoval za nedôvodný. Podstatná
argumentácia odporcu spočívala v tom, že navrhovateľ si väzbu zavinil sám správaním, keď
nerešpektoval súdne rozhodnutia s poukázaním na to, že do väzby bol vzatý počas plynutia doby na

osvedčenie sa podmienečného odsúdenia a podmienečného prepustenia. S argumentáciou odporcu
sa súd nestotožnil, na uvedený právny prípad z pohľadu súdu nie je dôvodné aplikovať ust. § 8
ods. 6 písm. a/ zák. č. 514/2003 o zavinení si väzby. Vychádzajúc zo stanoviska NS ČSSR zo dňa
30.11.1977 zavinenie väzby predpokladá vždy určité konkrétne konanie obvineného, ktorým dal príčinu
na uvalenie väzby, ktoré musí byť aj fakticky preukázané. Pre posúdenie miery zavinenia navrhovateľa
na uvalení väzby je rozhodujúci zistený skutkový stav a konanie v čase pred rozhodnutím o väzbe,

neskôr vykonané dôkazy a novo zistené skutočnosti, ktoré vedú k prepusteniu z väzby, prípadne
i oslobodeniu spod obžaloby nemôžu mať vplyv na hodnotenie stavu veci v čase rozhodovania o
väzbe (uznesenie NS ČR 25 Cdo 2113/2006). Navrhovateľ bol vzatý do väzby rozhodnutím Krajského
súdu Prešov č.k. 3Tpo 1004/07 s odôvodnením, že „obvinený neakceptuje rozhodnutia okresného
súdu“, ktoré rozhodnutie odkazovalo na už zmienené podmienečné odsúdenie trestným rozkazom

č.k. 1T 35/04 a podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody na základe trestného
rozkazu č.k. 4T 16/06, pričom v čase, keď bol dôvodne podozrivý zo spáchania zločinu znásilnenia
žiadna z podmienečných dôb neuplynula. V danom prípade je však potrebné poukázať na to, že
trestné činy za ktoré bol navrhovateľ právoplatne odsúdený, resp. podmienečne odsúdený boli na
úplne inom skutkovom základe - krádeže, výtržníctvo ako podozrenie zo zločinu znásilnenia. Súd je

toho názoru, že dôvodné zavinenie väzby by malo bezprostredne súvisieť so skutkom, pre ktorý bol
obvinený vzatý do väzby a nie odkazovať na jeho predchádzajúci život a s tým súvisiace dôvodné
obavy, ktoré sa v konečnom dôsledku ukázali ako neopodstatnené aj s poukázaním na výsledok
trestného konania a oslobodenie navrhovateľa spod obžaloby. Vychádzajúc z konkrétnych okolností
predmetného prípadu sa súd s argumentáciou odporcu nestotožnil, dospel k záveru, že navrhovateľ

si uvalenie väzby ani zotrvane v nej osobne nezavinil, naopak, u navrhovateľa došlo k vadnému
pozbaveniu osobnej slobody, čím boli dané podmienky zodpovednosti štátu za škodu. Túto skutočnosť
súd vyvodil z toho, že rozhodnutím Krajského súdu v Prešove bol navrhovateľ vzatý do väzby odo
dňa 03.11.2007 do 06.11.2007 a od 13.11.2007 do 10.04.2008, z väzby bol navrhovateľ prepustený
uznesením Krajského prokurátora v Prešove Kv 14/08 zo dňa 10.04.2008. Rozsudkom Okresného súdu

Prešov 2T 60/2009-849 zo dňa 21.06.2010 bol navrhovateľ spod obžaloby oslobodený. Rozhodnutie
o väzbe navrhovateľa možno považovať za nezákonné, pretože v prípade zákonom predpokladaného
následku, akým je v danom prípade oslobodenie spod obžaloby, patrí poškodenému náhrada škody,
resp. nemajetkovej ujmy. Takto zaradzuje takýto typ rozhodnutia zákon č. 514/20203 Z.z. v ust. § 3 ods. 1
písm.c/vspojenís§8ods.5písm.b/,čímdávapredpokladypreodškodnenienavrhovateľavsúvislostis

jeho vzatím do väzby. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a
to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Z hľadiska výkladu teologického, vychádzajúceho zo
zmyslu a účelu právneho predpisu nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene tvrdeného zákonného
rozhodnutia), ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Systematickým a logickým

extenzívnym výkladom súdna judikatúra dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania,
alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať
z toho, že občan čin nespáchal a trestné stíhanie voči nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia)

trestného stíhania je neskorší výsledok trestného stíhania (uznesenie NS SR 4Cdo 183/2009).

Súd preto posúdil rozhodnutie o vzatí navrhovateľa do väzby a o jeho trestnom stíhaní za nezákonné a
ďalej sa zaoberal uplatnenými nárokmi na náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

Nárok na náhradu za stratu na zárobku za obdobie od 03.11.2007 do 06.11.2007 a od 13.11.2007
do 10.04.2008 v celkovej výške 5.000,- Eur zobral navrhovateľ so súhlasom odporcu späť, preto bolo
dôvodné konanie v tejto časti zastaviť a ďalej sa týmto nárokom nezaoberať. (§ 96 ods. 1,3 O.s.p.)Ďalším nárokom uplatneným navrhovateľom je nárok na náhradu nákladov a trov obhajoby vyčíslený
v návrhu na 4.274,54 Eur. Súd sa nestotožňuje s argumentáciou odporcu o účelovosti fakturovanej
odmeny za poskytnutie obhajoby právnym zástupcom navrhovateľa navrhovateľovi, pretože advokát

má nárok na odmenu a náhrady v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z. predložená faktúra z pohľadu
súdu spĺňa náležitosti daňového dokladu a úhradu fakturovanej odmeny potvrdzuje pokladničný doklad
s číselným označením a pečiatkou advokáta. Údajná účelovosť vystaveného pokladničného dokladu
len tri dni pred vyhotovením žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bez ďalšieho
neznamená, že k vyplateniu odmeny navrhovateľom právnemu zástupcovi nedošlo. Súd preto námietku

odporcu považoval za irelevantnú.

V roku 2007 fakturoval právny zástupca navrhovateľovi celkom 7 úkonov právnej služby, z ktorých
odporca namietal účelovosť uskutočneného právneho úkonu „návšteva v ÚVV v dňoch 27.11.2007,
19.12.2007 a preštudovanie vyšetrovacieho spisu 21.12.2007. Súd dal za pravdu odporcovi v tom, že
právny úkon dňa 21.12.2007 - štúdium spisu sa nerealizoval, ako na to súd poukázal v odôvodnení

vyššie. Za opodstatnenú považoval súd námietku neúčelnosti úkonu návšteva v ÚVV, keď právny
zástupca navštívil navrhovateľa v ÚVV dňa 27.11.2007 a 19.12.2007 bezprostredne po sebe, pričom
medzi týmito dvoma návštevami nebol uskutočnený žiadny iný procesný úkon v trestnom konaní, preto
mal o účelnosti týchto dvoch úkonoch pochybnosti a navrhovateľ opak nepreukázal. Súd preto priznal
náhradu len za 1 právny úkon návštevy v ÚVV. Spolu tak za rok 2007 zo siedmych právnych úkonov

priznal súd náhradu za 5 úkonov právnej služby x 73,96 Eur (hodnota 1 úkonu) = 369,80 Eur + 5 x 5,91
Eur (RP) = 29,55 Eur, spolu 399,35 Eur bez DPH.

V roku 2008 si právny zástupca vyúčtoval celkom 29 úkonov právnej pomoci, z ktorých odporca
namietal všetky úkony uskutočnené po 10.04.2008 z dôvodu ukončenia väzby, s čím si súd dovolí

nesúhlasiť, pretože navrhovateľ bol zastúpený advokátom až do právoplatného skončenia trestného
konania oslobodzujúcim rozsudkom, za čo si právny zástupca vyúčtoval odmenu a navrhovateľ bol
povinný túto právnemu zástupcovi uhradiť, čím mu nepochybne vznikla škoda. Navrhovateľ sa z pohľadu
súdu domáha náhrady škody nielen pre nezákonnú väzbu, ale tiež pre nezákonné trestné stíhanie,
ktorého nezákonnosť vydaním oslobodzujúceho rozsudku je nesporná a nárok na náhradu škody

vyplýva z ust. § 18 ods. 1, ktoré zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní,
v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení, alebo
rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody, alebo vykonané zadržanie a v konaní,
v ktorom bolo rozhodnutie zrušené, alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec
postúpená inému orgánu. Zákon teda nepochybne hovorí o konaní a toto skončilo až právoplatným

oslobodzujúcim rozsudkom. Z vyčíslených úkonov odporca namietal úkon návšteva v ÚVV v dňoch
04.01.2008, 31.01.2008, 21.02.2008 a 05.03.2008. Z týchto úkonov považoval súd za dôvodné 2
úkony v ÚVV dňa 30.01.2008 a 21.02.2008 s odôvodnením, že úkon 04.01.2008 nasledoval prakticky
po návšteve v ÚVV dňa 19.12.2007, pretože preštudovanie vyšetrovacieho spisu dňa 21.12.2007 sa
neuskutočnilo. Takto opätovne vyvstala situácia, kedy právny zástupca navrhovateľa tohto navštívil v

ÚVV bez preukázateľného dôvodu, akým by bol procesný úkon v trestnom konaní. Obdobná situácia
je aj „návšteva v ÚVV“ v dňoch 21.02.2008 a 05.03.2008 bez uskutočnenia procesného úkonu medzi
návštevami,kedysúdpovažovalzaopodstatnenúlen1návštevu,ktorejpredchádzalaúčasťnavýsluchu
MUDr.P..Ďalejodporcanamietalprávnyúkon„štúdiumspisu“dňa12.03.2008,bližšiedôvodyneuviedol,
preto súd na túto námietku neprihliadal. Ďalej odporca namietal spôsob vyúčtovania odmeny za 3 úkony

právnej služby uskutočnené dňa 23.05.2008 - účasť pri výsluchu O. J., D. K. a obvineného, kde si
vyúčtoval za výsluch svedkov 2 x 79,07 Eur a za výsluch obvineného 1 x 79,07 Eur, pričom výsluchy
trvali v intervale 11:30 hod. - 12:55 hod., 13:00 hod. - 14:20 hod. a 14:25 hod. - 14:45 hod.. Celkom
úkony na seba nadväzovali a trvali od 11:30 do 14.45 hod., preto je na mieste postupovať v zmysle ust.
§ 14 ods. 1 písm. d/ Vyhlášky č. 655/2004. Súd sa s námietkou odporcu stotožnil a za tieto právne

úkony akceptoval náhradu za 2, nie 3 právne úkony. Odporca tiež namietal úkon zo 14.11.2008 účasť
pri výsluchu poškodenej H., k čomu súd uvádza, že výsluch sa uskutočnil dňa 24.11.2008 v trvaní od
8:30 hod. do 10:45 hod., teda právny zástupca zrejme pisárskou chybou uviedol dátum 14.11.2008. Súd
akceptoval tento právny úkon, nakoľko mal vedomosť, že sa uskutočnil 24.11.2008 a totožný úkon si
právny zástupca neúčtoval aj 14.11.2008 aj 24.11.2008, len jedenkrát v nesprávne uvedenom dátume.

Posledným namietaným úkonom bol úkon zo dňa 18.12.2008 preštudovanie vyšetrovacieho spisu,
avšak ani s touto námietkou sa súd nestotožnil, nakoľko úkon je relevantný pred podaním obžaloby na
súd. Zohliadniac námietky odporcu súd za rok 2008 nepriznal 29 úkonov právnej pomoci, len 26 úkonovx 79,07 Eur (hodnota 1 úkonu) = 2.055,82 Eur + 26 x 6,31 Eur (RP) = 164,06 Eur, spolu 2.219,88 Eur
bez DPH.

Za rok 2009 si právny zástupca vyúčtoval 2 úkony právnej pomoci, ktoré odporca konkrétne nenamietal,
len vrámci všeobecnej námietky, že dôvodné je zaoberať sa náhradou trov konania počas trvania väzby,
ktoré sú v bezprostrednej súvislosti so vznikom škody. Súd priznal za rok 2008 2 úkony právnej pomoci
x 86,93 Eur (1 úkon) = 173,86 Eur + 2 x 6,95 Eur (RP) = 13,90 Eur, spolu 187,76 Eur bez DPH.

Rovnako postupoval súd aj pri posudzovaní uplatnených trov za rok 2010 za totožného postoja odporcu
a priznal náhradu za 4 úkony x 90,17 Eur (1 úkon) = 360,68 Eur, režijný paušál, ktorý si však uplatnil
len za 3 úkony x 7,21 Eur (RP) = 21,63 Eur, spolu 382,31 Eur bez DPH.

CelkomsúdpriznalbezDPHnáhradutrovprávnehozastúpeniavsúlades§§12,14ods.1,§16Vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v celkovej výške

3.189,80 Eur bez DPH. 19 % DPH z uvedenej sumy predstavuje 606,06 Eur, čo spolu predstavuje sumu
3.795,86 Eur.

Navrhovateľ urobil predmetom konania aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý vyčíslil na sumu
3.982,40 Eur a vychádzal pritom z ust. § 17 ods. 2, 4 zák. č. 514/2003 Z.z. odvíjajúc túto od výšky

nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok (2011)
táto predstavovala sumu 786,- Eur, pričom za každý aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody prináleží
1/30 tejto mzdy (26,20 Eur) a za celkový počet strávených dní vo väzbe 152 dní x 26,20 Eur výsledná
sumapredstavujenavrhovateľomuplatnenúnemajetkovúujmu.Vžalobnomnávrhunavrhovateľuviedol,
že samotné trestné stíhanie spojené s výkonom väzby, ktoré skončilo právoplatným oslobodzujúcim

rozsudkom predstavovalo hlboký a vážny zásah do jeho mena, osobnej cti a slobody a vyvolalo
mnohé negatívne dopady na jeho vlastný, osobný a rodinný život, trestné stíhanie a väzba ho hlboko
poškodili v živote, zasiahli do osobnej slobody a okrem práva na osobnú slobodu garantovaného
Ústavou SR spôsobilo aj obmedzenie a porušenie jeho práva na rešpektovanie a ochranu súkromného
a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako sú garantované Ústavou SR.

Takéto zdôvodnenie odporca namietal ako všeobecné frázy bez preukázania ich pravdivosti. Konajúci
súd preto skúmal, či na strane navrhovateľa skutočne došlo k splneniu predpokladov odôvodňujúcich
priznanie nemajetkovej ujmy. Mal pritom na zreteli to, že väzba ako taká skutočne sama o sebe môže
znamenať pre poškodeného morálnu ujmu spojenú so zásadným zásahom do jeho osobnej integrity,
avšakdanáokolnosťnevediekautomatickémuzáveruotom,žejedanýnároknapriznanienemajetkovej

ujmy v uplatňovanej výške. Povinnosťou navrhovateľa v zmysle ust. § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z. bolo preukázať vznik nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života, ako aj to, že samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie tejto
vzniknutej ujmy. Vykonaným dokazovaním však súd nezistil, žeby pobyt vo väzbe navrhovateľa tak
hlboko zasiahol a mal dopad najmä v jeho osobnom a spoločenskom živote. V tejto súvislosti je potrebné

poukázať na to, že navrhovateľ pred vzatím do väzby dňa 03.11.2007 už bol právoplatne uznaný vinným
trestným rozkazom Okresného súdu Prešov č.k. 1T 35/04 zo dňa 27.12.2004 zo spolupáchateľstva
trestného činu krádeže v jednočinnom súbehu s trestným činom poškodzovania cudzej veci a trestným
činom výtržníctva, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 22 mesiacov, ktorého
výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 3 rokov. Trestným rozkazom č.k. 4T 16/06 zo

dňa 13.09.2006 bol navrhovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu krádeže vlámaním, za
čo bol uznaný vinný a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov a pre
výkon uloženého trestu bol zaradený na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Nemali by byť
vážnejšie pochybnosti, že s poukázaním na kriminálnu minulosť povesť navrhovateľa zrejme nebola
dobrá, a z výsledkov vykonaného dokazovania nebolo preukázané, žeby vykonaná väzba, či trestné

stíhanie navrhovateľa vážnejšie zasiahli do jeho života. Ako vypovedal navrhovateľ, „divné pohľady“
na diskotéke, prípadne obzeranie sa za svedkyňou, matkou navrhovateľa, či nepozdravenie skutočne
nepreukazujú závažnosť zásahu v súkromnom, pracovnom, či spoločenskom živote navrhovateľa, i
v jeho spoločenskom uplatnení. Z uvedených dôvodov súd nevyhovel návrhu v časti o zaplatenie
nemajetkovej ujmy v požadovanej výške 3.982,40 Eur.

Navrhovateľ si uplatnil aj nárok na náhradu trov konania za predbežné prerokovanie nároku z
uplatňovanej sumy za 2 úkony právnej služby vrátane režijného paušálu a DPH, spolu 706,94 Eur, ktorúsúd taktiež s poukázaním na ust. § 18 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. zamietol, nakoľko tento nárok je zo
zákona vylúčený.

Podľa § 517 ods. 1,2 OZ,
(1) Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej
lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže
sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.
(2) Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení

úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z
omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č.87/1995 Z.z., znenie účinné od 01.01.2009,
(1) Výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky2) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

(2) Ak sa počas trvania omeškania zmení základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky a ak je
to pre veriteľa výhodnejšie, výška úrokov z omeškania je o 7 percentuálnych bodov vyššia ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka,
v ktorom trvá omeškanie; táto základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky sa použije počas
celého tohto polroka.

Súd priznal náhradu škody za trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 3.795,86 Eur tak, ako ich
vyššie vyšpecifikoval a v prevyšujúcej časti žalobný návrh zamietol s výnimkou zastavenia konania v
časti o zaplatenie 5.000,- Eur. Dôvodné bolo priznať aj úroky z omeškania, avšak nie tak, ako to žiadal
navrhovateľ, v tejto súvislosti dal za pravdu odporcovi v argumentácii, že štát sa ocitá v omeškaní s

poskytnutím náhrady škody márnym uplynutím 6-mesačnej lehoty, keď si poškodený nárok uplatnil u
príslušného ústredného orgánu, v danom prípade u odporcu. Dňom nasledujúcim po uplynutí tejto lehoty
sa štát dostáva do omeškania a vzniká mu povinnosť zaplatiť poškodenému aj úrok z omeškania. Z
listinných dôkazov vyplýva, že žiadosť navrhovateľa na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody vychádzajúc z vyjadrenia odporcu (č.l. 8) mu bola doručená 10.10.2011, teda dňom nasledujúcim

po uplynutí 6-mesačnej lehoty, teda 11.04.2012 sa odporca dostal do omeškania a vznikla mu povinnosť
zaplatiť tiež úrok z omeškania vo výške 9 % ročne až do zaplatenia. “

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ. V odvolaní okrem
iného uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa považuje za nesprávny a nezákonný vo výroku, v ktorom

bola jeho žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, pričom svoje tvrdenie opiera o ust. § 205 ods. 2
písm. b), d), f) O.s.p. Podľa uplatňovania princípu erga omnes - záväznosť súdnej judikatúry (R NS
SR 1Cdo 185/2006) ak bol v určitej právnej otázke vyslovený právny názor v stanovisku Najvyššieho
súdu SR, sú všetky súdy všeobecných súdov, vrátane samotného Najvyššieho súdu SR, povinné pri
svojom rozhodovaní z neho vychádzať, lebo stanovisko je pre ne záväzné. Súd prvého stupňa pri

svojom rozhodovaní závažným spôsobom pochybil, keď mu podľa príslušných článkov Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý je v zmysle § 154c ods. 1 Ústavy SR súčasťou
právneho poriadku SR a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a
slobôd, nepriznal mu uplatňovanú náhradu nemajetkovej ujmy, a to s poukazom na čl. 5 ods. 1 a ods. 5
Dohovoru. Nemožno súhlasiť s právnym názorom a odôvodnením nepriznania nemajetkovej ujmy jemu,

navrhovateľovi, zo strany súdu v tom, že jeho pobyt vo väzbe nezasiahol tak hlboko a nemal dopad
najmä v jeho osobnom a spoločenskom živote. Totiž pri hodnotení následkov neoprávneného držania vo
väzbe v osobnej sfére poškodenej osoby je potrebné vychádzať z toho, že už samotné držanie vo väzbe
má z povahy veci negatívne dopady do slobody pohybu, či do práva na súkromie a že v tomto ohľade
výkon väzby sám osebe spôsobuje ujmu na základných právach, slobodách a dôstojnosti dotknutej

osoby, spôsobuje útrapy, stres, neistotu, úzkostlivé stavy a pod. Samotný pobyt vo väzbe mu znemožnil
kontakt s rodinnými príslušníkmi a okolím. Bol mu znemožnený kontakt s okolím, priateľmi, známymi,
došlo k závažnému porušeniu jeho práva na rodinný život, profesijný život jedinca, došlo k zásahu do
jeho spoločenskej povesti a cti. Informácia o jeho zatknutí a uvalení do väzby bola značne rozširovaná,
a to najmä v okolí a miesta sídliska, v ktorom býval. Čo sa týka nepriznania časti trov obhajoby na

rozdiel od ich vyúčtovania zo strany súdu v sume 451,68 Eur, a to pre jednotlivé úkony pri návšteve
a rozhovore klienta v ústave pre výkon väzby počas trvania väzby, ako aj na nepriznanie náhrady trov
obhajoby za úkony, ktoré boli vykonané dňa 23. 5. 2008 z dôvodu, že ide o neúčelné úkony, pretože
medzi jednotlivými návštevami sa neuskutočnil žiaden procesný úkon, je absurdné a právne neobstojí,pretože jeho, žalobcu ako obvineného v trestnom konaní neobhajoval obhajca ex offo, ale obhajoval ho
obhajca, ktorého si zvolil na základe splnomocnenia, a teda išlo o vzťah advokáta s klientom, pričom
odmena trov obhajoby bola vzájomne dojednaná za všetky jednotlivé vyšetrovacie úkony, pri ktorých

on ako obvinený súhlasil, aby sa jeho obhajca u všetkých osobne zúčastnil. Navrhol, aby odvolací
súd rozsudok zmenil a zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 4.434,08 Eur s 9% úrokom z
omeškania ročne za obdobie od 11. 4. 2012 do zaplatenia.

Protirozsudkupodalvzákonomstanovenejlehoteodvolanieajodporca.Vodvolaníokreminéhouviedol,

že podstata námietky zavinenia vzatia do väzby nespočívala v kriminálnej minulosti žalobcu, ale v tom,
že v jeho dovtedajšom živote sa vyskytla situácia, keď úmyselne nerešpektoval rozhodnutie súdu a v
čase skúšobnej doby po podmienečnom odsúdení spáchal tri skutky vyhodnotené ako úmyselné trestné
činy. Odporca namietal zavinenie väzby spočívajúce v konaní, ktoré bolo preukázané už pri vzatí žalobcu
do väzby, nevyžaduje hodnotenie stavu veci na základe neskôr vykonaných dôkazov a novo zistených
skutočností. Ďalej v odvolaní uviedol, že nie je pravdou, žeby sa žalobca domáhal náhrady škody

nielen pre nezákonnú väzbu, ale i z titulu nezákonného rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia.
Práve naopak, z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania bola len náhrada škody spôsobenej
rozhodnutím o väzbe podľa § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z. Podľa názoru odporcu len v prípade trov
povinnej obhajoby existuje priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi postupom orgánov štátu a
vznikom škody spočívajúcej v uhradených trovách obhajoby. V prípade, že nejde o povinnú obhajobu,

vznik trov obhajoby nebol vyvolaný postupom alebo rozhodnutiami orgánov štátu, ale rozhodnutím
žalobcu nechať sa v trestnom konaní zastupovať obhajcom. Vo vzťahu k rozporovaniu uskutočnenia
úhrady trov obhajoby na účet obhajcu odporca na pojednávaní dňa 25. 9. 2014 za dôkaz relevantným
spôsobom preukazujúci uskutočnenie úhrady označil výňatok z účtovníctva, resp. faktúru z peňažného
denníka.Súdtotopojednávanieodročilatoprávezaúčelomdoplneniadokazovaniapredloženímfaktúry

z peňažného denníka právneho zástupcu navrhovateľa, ktoré by preukazovali zaplatenie trov obhajoby
zo strany žalobcu na účet jeho právneho zástupcu. Súd na predloženie uvedených listín uložil právnemu
zástupcovi navrhovateľa lehotu 15 dní od termínu pojednávania. Právny zástupca navrhovateľa ale
uloženú povinnosť nesplnil, požadované listiny nepredložil ani na nasledujúcom pojednávaní dňa 25. 11.
2014. Následne pri vyhlásení rozsudku sa súd uspokojil len s ničím nepodloženým vyjadrením právneho

zástupcu navrhovateľa, teda súd upustil od vykonania dôkazu, ktorý navrhol odporca a i bez neho v
rozsudku dospel k záveru, že úhrada trov obhajoby bola preukázaná. Vzhľadom na uvedené odporca
žiada, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil alebo aby rozsudok v napadnutej časti zrušil
a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Kodvolaniuodporcusapísomnevyjadrilnavrhovateľ,ktorýnavrhol,abyodvolacísúdodmietolodvolanie
odporcuauplatnilsináhradutrovodvolaciehokonaniazadvameritórneúkony-odvolanieprotirozsudku
a vyjadrenie navrhovateľa.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1

O.s.p. preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné.

Žalovaný argumentuje tým, že prvostupňový súd prekročil návrhy účastníkov konania, keďže priznal
žalobcovi nárok i v súvislosti s nezákonným rozhodnutím, pričom podľa názoru žalovaného predmetom

konania bola len náhrada škody spôsobená rozhodnutím o väzbe. Tento názor nie je správny, keďže
už zo samotnej žaloby nepochybne vyplýva, že si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody nielen v
súvislosti s rozhodnutím o väzbe, ale i so samotným trestným stíhaním cit. zo žaloby: „Samotné trestné
stíhanie, ktoré sa začalo voči mojej osobe dňa 14.11.2007, ktoré bolo spojené s výkonom väzby v
celkovom počte 152 dní a ktoré sa skončilo právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu

Prešov, sp. zn. 2T 60/2009-849 zo dňa 21.6.2010 (rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 7.7.2010),
predstavovalo hlboký a vážny zásah do môjho mena, osobnej cti a slobody a vyvolalo mnohé negatívne
dopady na môj vlastný osobný a rodinný život.“ (čl. 1, 2).

Správny je preto záver prvostupňového súdu, že právoplatný odsudzujúci rozsudok Okresného súdu

Prešov, sp. zn. 2T 60/2009-849 zo dňa 21.6.2010 je rozhodujúcim faktorom ako výsledok nezákonne
vedeného trestného stíhania, ktoré zakladá nárok žalobcu na náhradu škody a takýto nárok bol v konaní
pred prvostupňovým súdom i uplatnený.Ďalej sa odvolací súd zaoberal námietkou žalovaného, či vynaložené trovy na zvoleného obhajcu môžu
byť uplatnené ako náhrada škody, keďže podľa jeho názoru je príčinná súvislosť daná len pri trovách
obhajoby povinnej.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Aj skutočná škoda aj ušlý zisk je majetkovou ujmou, ktorá postihla poškodeného v dôsledku vzniku

zodpovednosti za škodu, ktorú niekto iný spôsobil poškodenému. Skutočnou škodou treba rozumieť
ujmu, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného. Ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného
majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. Tento rozdiel v hodnote majetku
treba nahradiť peňažným plnením vo forme náhrady škody.

Príčinná súvislosť ako jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu znamená, že

medziprotiprávnymúkonomavzniknutouškodoumusíbyťvzťahpríčinyanásledku.Existenciapríčinnej
súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade bezpečne preukázaná, nemožno ju len predpokladať.
S ohľadom na skutočnosť, že vznik škody nemá spravidla iba jednu príčinu, treba rozlišovať medzi
príčinami hlavnými a príčinami vedľajšími. Treba mať preto na zreteli, že ak majú byť splnené podmienky
zodpovednosti, protiprávny úkon musí byť následkom aspoň jednej z hlavných príčin. Vzťah medzi

protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný a nie sprostredkovaný.

Prvostupňový súd správne s poukazom na vyššie uvedené dospel k záveru, že nezákonne vedené
trestné stíhanie bolo jednou z hlavných (bezprostredných) príčin vzniku majetkovej škody, tak ako
si ju uplatňoval žalobca. Možno preto dospieť k záveru, že ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu

činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, fyzická osoba vynaložila náklady na
trovy obhajoby smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov na obvineného (žalobcu), štát
zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa ustanovenia bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní
bol obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám. Je v danom prípade rozhodným, že
nezákonným môže byť i trestné stíhanie, trestné konanie, u ktorého nie je daný dôvod povinnej obhajoby

(§ 37 zákona č. 301/2005 Z.z. Trestného poriadku) a zvolený obhajca nepochybne môže prispieť k
výsledku konania.

Odvolateľ ďalej namietal, že žalobca nepreukázal úhradu trov obhajoby. V tomto smere odvolací súd
poznamenáva, že žalobca k podanej žalobe predložil vyúčtovanie odmien a výdavkov za advokátske

úkony, ktorého súčasťou je i potvrdenie o zaplatení s uvedením čísla dokladu č. 0243597, ktorý
preukazuje príjem vo výške 3747,54 eur. Záloha predstavovala 500 eur (čl. 5). Dôkazné bremeno si
žalobca splnil a žalovaný nepreukázal opak. Treba však poznamenať, že aj keby žalobca ešte trovy
neuhradil, relevantné je to, že mu vznikol dlh na trovách. Jeho majetková sféra sa teda zmenila o dlh,
ktorý mu majetok nepochybne zmenšuje.

Prvostupňový súd nedostatočným spôsobom skúmal účelnosť porád medzi advokátom a klientom. Na
druhej strane je treba uznať námietku žalovaného, že by mohlo dôjsť k absurdným situáciám, ak by
advokát navštevoval klienta (ak by bol vo väzbe), alebo by klient navštevoval advokáta v mieste jeho
sídla každý deň počas doby vedenia trestného stíhania bez zreteľa na dôvod návštevy a takéto úkony

by si následne uplatňoval ako náhradu škody voči štátu, ktoré vznikli v súvislosti s nezákonne vedeným
trestným stíhaním.

Za nesprávny záver prvostupňového súdu považuje odvolací súd záver o zamietnutí žaloby v časti o
nemajetkovú ujmu konštatujúc, že pobyt vo väzbe žalovaného tak hlboko nezasiahol a nemal dopad

najmä v jeho osobnom živote poukazujúc na jeho predchádzajúce odsúdenia.

Trestné stíhanie pre zločin znásilnenia obvineného, neskôr obžalovaného môže hlboko zasiahnuť, čo
sa týka osobného, profesného života, keďže nepochybným spôsobom, ak sa táto skutočnosť dostane
na známosť verejnosti, sa zníži mravný profil obžalovaného. Odvolací súd netvrdí, že predchádzajúce

právoplatné odsúdenia nemajú svoj podiel na celkovom obraze o človeku, no vedenie trestného stíhania
pre zločin znásilnenia spôsobuje ujmu na osobnom a spoločenskom živote väčšiu až nenapraviteľnú.
Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že z obsahu spisu vyplýva, že potom, čo sa voči nemu
začalo trestné stíhanie, bol nútený sa pre nepriaznivú verejnú mienku odsťahovať. Tiež žalobca tvrdil,že musel odísť z práce, keďže ostatní mali divné reči, primitívne pohľady. Nie je z odôvodnenia zrejmé,
či tomu bolo tak aj v prípade prvého alebo neskôr druhého odsúdenia, resp. či išlo o podstatnú zmenu
vo vedení života žalobcu po tom, čo sa proti nemu začalo viesť trestné stíhanie pre zločin znásilnenia.

Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že rozhodnutie prvostupňového súdu je nepreskúmateľné,
keďže sa týmito okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu nezaoberal. Obmedzil sa totiž iba na konštatovanie,
cit.: „divné pohľady“ na diskotéke, prípadne obzeranie sa za svedkyňou, matkou navrhovateľa, či
nepozdravenie skutočne nepreukazujú závažnosť zásahu v súkromnom, pracovnom, či spoločenskom

živote navrhovateľa, i v jeho spoločenskom uplatnení.“

Majúc na zreteli uvedené odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok vo vyhovujúcej
časti. V zamietavom výroku a v nadväzujúcom výroku o trovách konania odvolací súd rozsudok
zrušil ako nepreskúmateľný v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. a vec sa v rozsahu zrušenia
prvostupňovému súdu vracia na ďalšie konania.

Pri neprimeraných úkonoch obhajoby prvostupňový súd musí dôsledne vyhodnotiť obsah úkonu
(porady), prípadne aj oboznámením zápiskov advokáta pri sporných úkonoch a až tak rozhodne o ich
účelnosti. Pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd nemá pochybnosti o veľmi závažnom
zásahudoosobnostnejsféryžalobcu.Majetkovétrestnéčinysúverejnosťouvnímanéodlišneakotrestný

čin znásilnenia, pri ktorom bol žalobca oslobodený. Existuje tu dôvod na náhradu nemajetkovej ujmy.

Úlohou prvostupňového súdu bude postupovať vo vyššie naznačených intenciách.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.