Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, December 18, 2015

Súd: Okresný súd Michalovce
Spisová značka: 11C/168/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712215599
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Sabadošová

ECLI: ECLI:SK:OSMI:2015:7712215599.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Michalovce, sudkyňa JUDr. Tatiana Sabadošová v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom Pribinova ul. č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, jej menom: doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD.,
advokát a konateľ proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR so
sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Účastníkom sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Tunajší súd uznesením č. k. 11C 132/2012-8 zo dňa 10.10.2012 spojil veci vedené na tunajšom

súde pod sp. zn. 11C 132/2012, 11C 164/2012, 11C 195/2012, 11C 139/2012, 11C 201/2012, 11C
154/2012, 11C 230/2012, 11C 137/2012, 11C 151/2012, 11C 175/2012, 11C 162/2012, 11C 236/2012,
11C 145/2012, 11C 234/2012, 11C 135/2012, 11C 186/2012, 11C 200/2012, 11C 172/2012, 11C
171/21012, 11C 173/2012, 11C 159/2012, 11C 157/2012, 11C 152/2012, 11C 235/2012, 11C 239/2012,
11C 155/2012, 11C 163/2012, 11C 190/2012, 11C 136/2012, 11C 182/2012, 11C 144/2012, 11C
208/2012, 11C 229/2012, 11C 197/2012, 11C 185/2012, 11C 166/2012, 11C 188/2012, 11C 216/2012,
11C142/2012,11C149/2012,11C180/2012,11C217/2012,11C153/2012,11C23/2012,11C140/2012,

11C 207/2012, 11C 174/2012, 11C 183/2012, 11C 199/2012, 11C 147/2012, 11C 169/2012, 11C
218/2012, 11C 193/2012, 11C 133/2012, 11C 213/2012, 11C 189/2012, 11C 158/2012, 11C 141/2012,
11C 214/2012, 11C 226/2012, 11C 240/2012, 11C 156/2012, 11C 161/2012, 11C 165/2012, 11C
196/2012, 11C 228/2012, 11C 187/2012, 11C 168/2012, 11C 211/2012, 11C 223/2012, 11C 143/2012,
11C 148/2012, 11C 222/2012, 11C 232/2012, 11C 219/2012 na spoločné konanie s tým, že naďalej
budú vedené pod spoločnou spisovou značkou 11C 132/2012. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
11.10.2012. Uznesením č. k. 11C 132/2012-152 zo dňa 21.9.2015 v spojení s opravným uznesením č.k.

11C 132/2012-178 zo dňa 19.10.2015 rozpojil veci, ktoré boli spojené vyššie označeným uznesením
na spoločné konanie a boli vedené pod sp. zn. 11C 132/2012. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
23.10.2015. Následne uznesením č. k. 11C 168/2012-178 zo dňa 4.11.2015 spojil veci vedené na
tunajšom súde pod sp. zn. 11C 168/2012, 11C 171/21012, 11C 200/2012, 11C 229/2012 na spoločné
konanie s tým, že budú vedené pod sp. zn. 11C 168/2012. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
23.11.2015.

Žalobca sa vo vyššie označených veciach spojených na spoločné konanie domáha proti žalovanej
náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Odôvodnil to tým, že v súlade s pravidlami riadneho
hospodárenia ako oprávnený subjekt - veriteľ navrhol vykonať ním zvolenému súdnemu exekútorovi,
aby vykonal exekúciu na základe vzniku pohľadávky neplnením si záväzku vyplývajúceho zo: Zmluvyo úvere č. XXXXXXXX dlžníkom (povinným): T. (sp. zn. 11C 168/2012), Zmluvy o úvere č. XXXXXXX
dlžníkom (povinným): U. (sp. zn. 11C 171/2012), Zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom (povinným): L.
(sp. zn. 11C 200/2012), Zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom (povinným): J. (sp. zn. 11C 229/2012).

Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci č.: EX
2500/2005 (sp. zn. 11C 168/2012), EX 5781/2010 (sp. zn. 11C 171/2012), EX 274/2005 (sp. zn.
11C 200/2012),EX 888/2004 (sp. zn. 11C 229/2012). Žalobca pre obavy o právny a faktický osud
pohľadávky vymáhanej exekútorom, ktorému bolo naposledy udelené poverenie na vykonanie exekúcie
a podal postupcom podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku exekučnému súdu návrh na zmenu

exekútora. Žalobca legitímne očakával, že mu súd poskytne súdnu ochranu v zákonom predpokladanej
kvalite a teda, že dôjde k reálnej zmene exekútora rozhodnutím súdu v zákonom stanovenej lehote,
avšak sa tak nestalo a to aj napriek tomu, že návrh spĺňal všetky formálne a materiálne podmienky
ustanovené Exekučným poriadkom, resp. Občianskym súdnym poriadkom. V tejto súvislosti poukázal
na právnu úpravu procesného postupu exekučného súdu vo veci rozhodovania o zmene exekútora,
ktorá definuje dobu určenú na prijatie rozhodnutia, pričom prekročenie tejto doby je nutné s ohľadom

na ochranu základných práv a slobôd kvalifikovať ako porušenie zákona. Nezákonnosť úradného
postupu okresného súdu vidí žalobca v tom, že okresný súd v exekučnom konaní (spisovú značku
súdu neuviedol) nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu exekútora v zákonnej 30-dňovej lehote
od doručenia návrhu oprávneného na súd.

Podľa žalobcu, napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a ani si
nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu (v skutočnosti súd nemá inú legálnu
možnosť, než o návrhu len na základe posúdenia osoby nového exekútora rozhodnúť a teda do
konania nevstupujú iné informačné podnety a nevykonáva dokazovanie). Tvrdil, že v tomto prípade

neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene
a so zbytočnými prieťahmi tak, že súd pristúpil k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora až po veľmi
dlhej dobe. Navrhol, aby si súd ako dôkaz pripojil predmetný súdny spis, jeho spisovú značku neuviedol,
označil len spisovú značku, pod ktorou sa vedie vec u súdneho exekútora. Týmito postupmi malo byť
žalobcovi zabránené, aby boli jeho pohľadávky voči dlžníkom uspokojené, a tým došlo k oslabeniu ich

vymožiteľnosti, ak nie k ich zániku. Žalobca uviedol, že nedisponuje rovnopisom exekučného titulu a ani
rovnopisom príslušného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia
súdu. Generálne žalobca inicioval exekučné konane formou zápisnice spísanej u zvoleného exekútora
a návrh na vykonanie exekúcie bol spolu aj s exekučným titulom predložený exekútorom súdu a preto
v žalobe označil ako dôkaz príslušný spis exekučného súdu, ktorý obsahuje všetky podstatné listiny

vysvetľujúce právne významné skutočnosti a na označenie exekučnej veci označil všetky podstatné
listiny vysvetľujúce právne významné skutočnosti a použil všetky informácie, ktoré má k dispozícii a ktoré
pozná. Poukázal na to, že exekučný súd mu neoznámil spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii
exekučného konania na všeobecnom súde. Uviedol, že o všetkých okolnostiach priebehu skutkového
deja, ktorý vyústil do porušenia jeho práv a spôsobenej škody sa dozvedel až po doručení uznesenia

súdu o zmene súdneho exekútora zo dňa 27.1.2010 (sp. zn. 11C 168/2012), 10.2.2010 (sp. zn. 11C
171/2012), 24.2.2011 (sp. zn. 11C 200/2012) a 16.2.2011 (sp. zn. 11C 229/2012).

Žalobca navrhol v tomto konaní, aby súd rozhodlo medzitýmnym rozsudkom o základe veci tak,
že žalovaná zodpovedá za škodu, ktorá žalobcovi vznikla vyššie označeným nesprávnym úradným

postupom tunajšieho súdu a rozsudkom rozhodol tak, že:

- žalovaná je povinná mu zaplatiť z titulu majetkovej škody sumu 175,- € a z titulu nemajetkovej ujmy
sumu 165,96 € (v konaniach sp. zn. 11C 168/2012, 11C 200/2012 a 11C 229/2012) do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Zároveň navrhol, aby mu súd priznal náhradu trov konania.

- žalovaná je povinná mu zaplatiť z titulu majetkovej škody sumu 175,- € a z titulu nemajetkovej ujmy
sumu 221,28 € (v konaní sp. zn. 11C 171/2012) do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň
navrhol, aby mu súd priznal náhradu trov konania.

Pokiaľ ide o náhradu majetkovej škody, ktorá mu vznikla ako poškodenému tak táto predstavuje
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a
vymáhania pohľadávok v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu exekútora
a rozhodnutím o ňom, ktorá suma by nezaťažila poškodeného, ak by exekučný súd postupoval správnea pri rozhodovaní o zmene exekútora, by dodržal zákonom stanovenú lehotu. Žalobca - poškodený v
tom období vynaložil celkovo a márne sumu 175,- € a túto vyčíslil nasledovne:

a/ na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému sumu 70,- €,
b/ na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- €,
c/ na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50,- €
d/ na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné

výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a
telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolu stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- €.

Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní,
že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé

riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej
príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu), tak žalobca považuje za
primeranú náhradu nemajetkovej ujmy sumu 221,28 € (v konaní sp. zn. 11C 171/2012) a sumu 165,96
€ (v konaniach sp. zn. 11C 168/2012, 11C 200/2012 a 11C 229/2012). Výpočet nároku vychádza z
alikvotného pomeru 55,32 € za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to na základe

aplikácie vyššie označenej doktríny Ústavného súdu SR, teda 663,88 € za rok : 12 mesiacov v roku =
55,32 € za mesiac, pričom zdôraznil, že exekučnej veci sp. zn. 11C 168/2012 bol súd nečinný 111 dní,
sp. zn. 11C 200/2012 bol súd nečinný viac ako 98 dní, 11C 229/2012 bol súd nečinný viac ako 90 dní a
sp. zn. 11C 171/2012 bol súd nečinný viac ako 125 dní. Vychádzal z nálezov Ústavného súdu SR č. k.:

- III. ÚS 203/06-25 - priznané sťažovateľovi 20.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a
dvoch mesiacov,
- III. ÚS 235/04-3 - priznané sťažovateľovi 30.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka,
- III. ÚS 347/05 - priznané sťažovateľovi 20.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a dvoch
mesiacov,

- III. ÚS 142/06-28 - priznané sťažovateľovi 10.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a
ôsmich mesiacov,
- III. ÚS 118/06-40 - priznané sťažovateľovi 20.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a
jedného mesiaca,
- III. ÚS 110/04-55 - priznané sťažovateľovi 20.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a

deviatich mesiacov,
- III. ÚS 125/04-44 - priznané sťažovateľovi 20.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a
piatich mesiacov,
- III. ÚS 229/04-52 - priznané sťažovateľovi 20.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a
troch mesiacov,

- III. ÚS 21/05-30 - priznané sťažovateľovi 15.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a
troch mesiacov,
- III. ÚS 190/05-36 - priznané sťažovateľovi 20.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a
štyroch mesiacov,
- III. ÚS 301/05-38 - priznané sťažovateľovi 15.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a

jedného mesiaca,
- III. ÚS 82/03-25 - priznané sťažovateľovi 15.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a
ôsmich mesiacov.

Uviedol, že nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa jeho názoru dôsledkom jeho

nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so
zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené
legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky
a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných rizík:
- neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného,

- neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s
povinným,
- neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k insolventnosti povinného.Žalobca akúkoľvek náhradu nemajetkovej ujmy vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne
porušenie jeho zákonných nárokov (definovaných zákonom stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu)
a základných práv. Uviedol aj ďalšie dôvody na podporu svojho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy:

a/ neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení
s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich
orgánov spoločnosti, ako aj u majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery
v právo a rovnosť v spoločnosti,

b/ úplné zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu
spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata
zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho
majiteľov,
c/ nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila

neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Žalobca v tejto súvislosti poukázal na závery nálezov Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02, III. ÚS
120/2010 z 12. mája 2010, III. ÚS 271/05. Ďalej tvrdil, že postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na

náhradu škody, avšak tvrdil, že žalovaná nereagovala pozitívne do podania žaloby na súd. Ako dôkaz
na túto skutočnosť navrhol pripojiť spis MS SR týkajúci sa predbežného prerokovania jeho nároku na
náhradu škody uplatňovanej v tomto konaní a potvrdenie o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody.

Žalovaná k predmetným námietkam pokiaľ sa týka procesných námietok uviedla, že Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov dbá o to, aby súdne konanie prebiehalo podľa
presne ustanovených pravidiel, ktorých dodržiavanie je predpokladom, aby súd mohol konať a vydať
rozhodnutie. Tieto predpoklady sa nazývajú procesné podmienky konania. Ak v konkrétnej veci nie sú
splnené procesné podmienky, takéto konanie vykazuje nedostatky, pričom za nedostatok sa považuje

aj zmätočnosť podania. Poukázala na to, že v jednotlivých žalobách sa vyskytujú viaceré nedostatky,
napr. v žalobách, v ktorých sa namieta nesprávny úradný postup spočívajúci v rozhodnutí o poverení
súdneho exekútora po 15-dňovej lehote, sú zmätočne označení povinní (na druhej strane žaloby
uvedený odlišný dátum narodenia, ako dátum narodenia uvedený v petite). Taktiež nie sú uvedené
spisové značky príslušných exekučných konaní, ktoré sú vedené na súde, chýbajú relevantné údaje

ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy
sa žalobca dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Vo všeobecnosti žalovaná namietala,
že žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetného
exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy, atď., pričom síce uviedol časť dôkazov,
najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek

tomu, že dôkazné bremeno znáša žalobca sám. Zdôrazňovala, že tvrdenie žalobcu, že nemá vedomosť
o spisových značkách ním uvádzaných exekučných konaní, sa nezakladá na pravde, má charakter
klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia, pretože v žalobách, kde namietaným nesprávnym úradným
postupom je rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora, sám žalobca uvádza, že mu boli
doručené uznesenia exekučného súdu o zmene súdneho exekútora, takže tieto museli byť v súlade

s právnymi predpismi upravujúcimi náležitosti súdnych rozhodnutí označené spisovými značkami
dotknutých exekučných konaní.

Neoznačenie spisových značiek exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu zo strany exekučného súdu (teda nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí) bolo jedným

z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv
nečinnosťou exekučného súdu (príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 211/2012, sp.
zn. IV. ÚS 366/2012, sp. zn. IV. ÚS 374/2012). Okrem toho kto iný ako oprávnený v exekučnom konaní,
ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody, má mať možnosť a záujem relevantným
a jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda. V tejto

súvislosti si žalovaná navrhovala konajúcemu súdu aplikáciu ustanovenia § 43 ods. 1 O.s.p. Uviedla,
že na vyššie uvedené ustanovenie O.s.p. poukazuje aj z dôvodu, že v tomto momente nie je jasný ani
titul nároku na náhradu škody. Jednak žalobca namieta „nezákonné konanie“ v podobe nerozhodnutia o
návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote, ale namieta aj nesprávny úradnýpostup v podobe prieťahov. Z takto formulovaných žalôb nie je jednoznačne jasné, na základe akého
titulu si žalobca uplatňuje škodu, keďže v žalobách sa tieto tituly prelínajú a žalobca jednoznačne
neuvádza, z ktorého titulu/titulov si uplatňuje svoj nárok. Nie je zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok z

titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o návrhu na zmenu
exekútora alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote.

Pokiaľ sa týka uvádzaných prieťahov v konaní, v prvom rade je potrebné poznamenať, že žalobca
uvádza kroky, ktoré podnikol na ich odstránenie, iba v žalobách, v ktorých namietaným nesprávnym

úradným postupom je zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej
lehote. V druhom rade, formu „žiadostí o informáciu o stave konania“ nie je možné považovať za riadny
prostriedok, ktorý by smeroval k zabráneniu tvrdených prieťahov a k ich účinnému odstráneniu. Žalobca
neuviedol, ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany žalovanej, či využil
možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného súdu,
resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti (t. z. či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie

konania). Činnosť charakteru podávania „žiadostí o informáciu o stave konania“ nie je možné považovať
za aktívny postoj žalobcu vo veci v záujme účinného odstránenia prieťahov. Judikatúra Ústavného súdu
SR, konkrétne v náleze z 3. mája 2011, č. k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že
sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje
právo). To, že tak žalobca nekonal, je možné pripísať iba jemu. Žalovaná má za to, že všeobecný súd

v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba
predseda súdu alebo Ústavný súd SR.

Pokiaľ sa týka podmienky uplatnenia nároku na súde žalovaná poukazovala na to, že dňa 23. 4. 2012
jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23. 4. 2012.

Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27. 9. 2012 boli na súd doručené žaloby vo veci, je zrejmé, že
žalobca ich nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Uviedla, že z ust. §§ 15 ods. 1, 16 ods.
4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 514/2003 Z. z.) vyplýva, že
poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až

po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti (doručenia na príslušný orgán) o predbežné
prerokovanienárokunanáhraduškody.Predbežnéprerokovanienárokujezákonom(§16ods.4zákona
č. 514/2003 Z. z.) ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne
konanie (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2Cz/38/76, uverejnené pod publikačným číslom
R 28/1978). Preto mala žalovaná za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.

Zároveň žalovaná informovala súd, že napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí, ktoré
Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, Ministerstvu spravodlivosti SR bola doručená všeobecná
odpoveď, kde žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie, nebol

ochotný uviesť dátumy, kedy sa dozvedel o škode, nepriložil doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú
škodu, neuviedol, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti, ani
nedoplnil doklady preukazujúce ohrozenie práv zánikom povinného, jeho insolvenciou, stratou kontaktu
s povinným, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Vcelku žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť
na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať

nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR ako
orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. preto nárok žalobcu nepovažuje za
predbežne prerokovaný.

Pokiaľ sa týka Podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody žalovaná uviedla, že zákon

č. 514/2003 Z. z. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za
škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci:
1) nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup,
2) vznik škody,
3) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a

vzniknutou škodou,
pričom pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.K námietke žalobcu k nesprávnemu úradnému postupu žalovaná k otázke nerozhodnutia o návrhu na
zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote uvádzala, že všeobecným predpokladom na
zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora spolu s uvedením

súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného exekútora. V praxi je zaužívaný model, v zmysle
ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútora predloží túto žiadosť pôvodnému
súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie jeho doterajších trov (keďže súčasne s rozhodnutím
o zmene súdneho exekútora exekučný súd rozhodne v tomto uznesení aj o trovách doterajšieho
exekučného konania tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie u pôvodného exekútora) a na zaslanie

príslušného exekútorského spisu za účelom realizácie povinnosti vyplývajúcej exekučnému súdu z
ustanovenia§44ods.9zákonač.233/1995Z.z.osúdnychexekútorochaexekučnejčinnosti(Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok). Súd v rozhodnutí
o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne
oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním
exekúcie pôvodne poverený. Žalovaná pripúšťala, že v jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd

rozhodnúť o návrhoch oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej
30- dňovej lehoty od doručenia takéhoto návrhu, najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny exekútor
neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť; v takých prípadoch exekučný súd objektívne nemohol
dodržať zákonnú 30- dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu
súdneho exekútora tak, aby v tejto lehote rozhodol aj o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora

a súčasne postúpil novému súdnemu exekútorovi exekučný spis pôvodného súdneho exekútora.
Odhliadnuc od uvedeného, v prípadoch podozrenia, že exekučný súd nekonal o návrhoch žalobcu ako
oprávneného na zmenu súdneho exekútora, žalobcovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy,
ktorým bezpochyby bolo podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004

Z. z. o súdoch. Ak žalobca tento prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu
povinnosť podľa ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka, keďže si nepočínal tak, aby nedošlo ku
škode na jeho majetku (keďže podľa tvrdenia žalobcu ku škode/nemajetkovej ujme malo dôjsť tým, že
exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote).

Žalovaná poukazovala na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že „Pri
posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave
alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu sp.zn. II ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ
vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného

základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem
„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a
aplikovaťlensohľadomnalehotyuvedenévzákone.Sohľadomnakonkrétneokolnostivecisatotižaniv
týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (U.ÚS 63/00)“.

Vzhľadom na povahu úkonu (rozhodnutie o zmene súdneho exekútora), zákonom ustanovenú lehotu,
lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s
rozhodnutím i iné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora
a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie

o trovách pôvodného exekútora), nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v
lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup.

Zároveň žalovaná poukazovala na ustanovenie § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, z ktorého je
zrejmé, že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu

o zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia uznesenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému
exekútorovi. To znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej
materiálnej škody, pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú
mal poverenie, s ohľadom na zachovanie kontinuity konania.

K existencii prieťahov v konaní tvrdených žalobcom uvádzala, že podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.
z. (v znení účinnom od 1. 1. 2013) pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho
v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti
pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkovvybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia

Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Mala za to, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie
vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní,
právoplatné rozhodnutie ESĽP či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo
konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedených dôvodov
žalovaná má za to, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúcu v existencii prieťahov.

Otázku,čivkonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je pritom kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý
ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka
a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Žalovaná považuje za potrebné podotknúť, že podľa jej názoru

efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o náhrade škody
podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda
príslušného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo
niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z
hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom

konaní môže len Ústavný súd SR (t.j. nie civilný súd v konaní o náhrade škody), dospel napr. Krajský
súd v Nitre (sp. zn. 9Co 285/2011).

Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup

iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu
v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne
okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). Teda v
prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal

obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa
dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný
súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu
prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR.

Pre podporu vyššie uvedenej argumentácie žalovaná poukazovala aj na rozhodovaciu činnosť
Ústavného súdu SR. Z ustanovenia § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
vyplýva, že ústavnú sťažnosť môže podať fyzická alebo právnická osoba iba v prípade, ak využije
všetky opravné a iné účinné právne prostriedky pre ochranu svojich základných práv a slobôd. V zmysle

uvedeného, pokiaľ by bolo možné konštatovať existenciu prieťahov a nahradiť nemajetkovú ujmu na
základe rozhodnutia všeobecného súdu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., Ústavný súd SR by o takomto
nárokunemoholkonať,pokiaľbysafyzickáaleboprávnickáosobaeštepredtýmneúspešnenedomáhala
tohto nároku podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (teda prostredníctvom účinného prostriedku nápravy).
Avšak vzhľadom na to, že Ústavný súd SR skúma porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a finančné zadosťučinenie priznáva (bez skúmania, či bol nárok predtým uplatnený podľa
zákona č. 514/2003 Z. z.), je zrejmé, že všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a priznať
za ne náhradu nemajetkovej ujmy.

Preto žalovaná nepovažovala za preukázanú ani existenciu prieťahov v konaní.

K hmotnoprávnej námietke premlčania v súvislosti s nesprávnym úradným postupom uvádzala, že
ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných žalobcom v niektorých žalobách, k nesprávnemu
úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v období pred marcom 2009.Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu

škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

V prípade, ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v
tom, že okresný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote lehota na

uplatnenie týchto nárokov (premlčacia lehota) uplynula (uplynie) pri každom takomto nároku osobitne po
troch rokoch od momentu skončenia žalobcom tvrdených prieťahov (resp. namietaného nesprávneho
úradného postupu). Ak je namietaným nesprávnym úradným postupom nerozhodnutie o návrhu na
zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote, premlčacia lehota uplynula (uplynie) po troch
rokoch od momentu rozhodnutia o zmene súdneho exekútora. Vzhľadom na uvedené žalovaná vzniesla
námietku premlčania aj pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k rozhodnutiu o návrhu na

zmenu súdneho exekútora pred dňom 23.4.2009 (t.j. tri roky pred dňom, kedy boli žalovanej doručené
prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).

K materiálnej škode uplatnenej žalobcom uviedla, že žalobca sa vo svojich žalobách domáha náhrady
škody pozostávajúcej alternatívne z čiastkových nárokov špecifikovaných vyššie (materiálna škoda v

paušálnej sume 125,- €, resp. 175,- €, materiálna škoda vo výške istiny s príslušenstvom).

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak.

Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je o. i. nevyhnutné
preukázať existenciu škody a jej výšku. Podľa názoru žalovanej žalobca nepreukázal existenciu škody
a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické.

V podaní sa ďalej zaoberala jej vyčíslením škody tvrdeným žalobcom.

Podľa tvrdení žalobcu, tento vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných
nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a
výdajoch spojených so stratou času zamestnanca, a to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Taktiež
uvádza, že škoda zaťažila žalobcu výlučne v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému,
udržiavanie a správu informačného systému a administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné
výdaje, poštovné.

Na tomto mieste je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že žalobca v žalobách neuvádza, či predmetné
vecné náklady predstavujú podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk.
V tomto smere žalovaná poukazuje na definície týchto kľúčových pojmov: skutočná škoda je trvalé
zmenšeniemajetkupoškodenéhoaušlýziskpredstavujeušlýmajetkovýprospech,resp.nerozmnoženie
majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať, nebyť škodnej udalosti, s ohľadom na

pravidelný beh vecí. Na základe ustálených definícií skutočnej škody a ušlého zisku, žalovaná má za to,
že žalobca doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu
alebo ušlý zisk a zároveň žalovaná zastáva názor, že žalobcom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov
nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech, a teda
logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

Ďalej žalovaná upriamila pozornosť na skutočnosť, že žalobca by v tomto konaní na preukázanie vzniku
škody musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. V prvom rade
žalovaná má za to, že žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej
činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých

úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto období, ako
aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne
exekúcie neprebiehali, resp. prebiehalo bez namietaných nedostatkov. Akákoľvek výška nákladovprevádzkovania na správu informačného systému vznikala / vznikla žalobcovi bez ohľadu na tvrdené
prieťahy a jej uplatnenie považuje žalovaná za účelové.

Žalobca uvádza ako ďalšiu položku majetkovej škody „udržanie“ systému. Tu ide taktiež o činnosť,
ktorú musí žalobca vykonávať na každodennej báze, najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu,
ako ich poskytuje žalobca, aby sa naplnil účel fungovania spoločnosti daného druhu. Spoločnosť, ktorá
sa špecializuje na poskytnutie úverov musí mať informačný systém. Požadovať paušálne sumy za
spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti, je nesprávne a znovu účelové.

V súvislosti s uvedeným, ako aj s paušálnou sumou na administratívne spracovanie urgencií
exekučnému súdu a publikačné výdaje, je viac ako zrejmé, že si žalobca uplatňuje neprimerané čiastky
(najmä s ohľadom, na skutočnosť, že väčšina uvádzaných zaslaných žiadostí o poskytnutie informácii
sa mohla hospodárnejšie vykonať aj elektronicky). Na druhej strane, samotný zástupca žalobcu uvádza
vo svojom stanovisku k žiadostiam o doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody zo dňa 2.7.2012, že „disponuje jednotnou a nedeliteľnou databázou návrhov v elektronickej forme
(návrhy podával elektronicky v automatizovanom procese)“ a že, „návrhy boli spracované v elektronickej
forme a súdom boli odoslané v tejto forme rovnako tak elektronicky“. Z tohto dôvodu žalovaná má
znovu za to, že uplatňovanie nároku na majetkovú škodu je nepodložené a uplatňovať si 125,- €/175,-
€ paušálne za každého dlžníka je nielenže nadhodnotené, ale aj nepreukázané. Skutočnú škodu je

potrebné dokázať listinami/skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by
mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovanou škody zo strany žalobcu (ako tomu je
podľa názoru žalovanej aj v tomto prípade) a preskúmanie predmetného nároku je znemožnené. Od
povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody žalobcu neodbremeňuje množstvo podaných žalôb,
ťažkosti pri jej vyčíslení, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií,

teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje.

Čo sa týka prípadov uplatnenia majetkovej škody vo výške istiny s príslušenstvom poukázala na to,
že žalobca v prvom rade nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie tohto, čoho
sa domáha a v druhom rade existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie

poverenia a v treťom rade ani nevymožiteľnosť pohľadávky, ku ktorej navyše žalovaná uviedla, že:

1/ nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že nie je možné vymôcť pohľadávky od dlžníkov žalobcu a
tvrdenie, že rozhodnutie v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia spôsobuje nevymožiteľnosť
pohľadávky. Rozhodnutie o zamietnutí iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského

rozsudku byť exekučným titulom. Žalobca však mal možnosť získať iný exekučný titul, a to napríklad
podaním návrhu na začatie konania, resp. platobným rozkazom, čo nevykonal a svojou nečinnosťou
sám prispel k situácii, ktorú v žalobe namieta (k uvedenému bližšie v uznesení KS v Trnave sp. zn. 10
CoE 308/2011, resp. v uznesení KS v Žiline sp. zn. 20 CoE 94/2012),
2/ ak by aj nastala situácia, že si toto právo žalobca uplatnil novým návrhom, musel by preukázať

v prvom rade, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností priznal požadované nároky od dlžníkov v
sume, v ktorej ich požaduje od žalovanej (čo však nepreukázal a ani preukázať nemôže) a v druhom
rade, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku pochybenia okresného súdu; to znamená, že nebyť
nesprávneho úradného postupu okresného súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu
pohľadávky. Túto skutočnosť však žalobca nepreukázal a ani nepreukáže, a to najmä (ale nielen) s

ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli po smrti, atď.

Na základe všetkých uvedených skutočnosti je žalovaná toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a
nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal
jednak vznik a ani výšku škody.

Ohľadnenemajetkovejujmyuviedla,žežalobcasavosvojichžalobáchdomáhaajnáhradynemajetkovej
ujmy v peniazoch v pomernej výške k čiastke 660,-€ alebo 663,88 € (čiastka, ktorú v niektorých nálezoch
Ústavný súd SR priznal za prieťahy na rok) podľa toho, ako dlho trvalo domnelé omeškanie, alebo
alternatívne 20% z istiny a príslušenstva, ktorá má byť spravodlivou satisfakciou za utrpený zásah

do základných práv a bude kompenzovať každé porušenie práva na súdnu ochranu, ktoré žalobca
uplatňoval jednotlivo podaním všetkých návrhov na začatie občianskeho súdneho konania.Poukazujúc na ust. §§ 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v časti žalobcovho nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch poukázala žalovaná na dve skutočnosti:
1/ Žalobca poukazuje na viacero nálezov Ústavného súdu SR, kde rozhodoval o poskytnutí finančného

zadosťučinenia za zbytočné prieťahy. Je potrebné povedať, že poskytovanie finančného zadosťučinenia
nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti
sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 660,-€ alebo 663,88€, ktorá musí byť priznaná za každý
rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Navyše, pri rozhodovaní Ústavný súd SR vychádzal aj z významu
sporu pre žalobcu, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám.

Ústavný súd SR prihliada aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobca tento
prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybratých
nálezov Ústavného súdu SR, keď predseda súdu nemal možnosť prípadnú nápravu zjednať.
2/ Je potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný.
Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú
irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť

ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu
spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na
činnostiprávnickejosobynejakýmspôsobomzúčastňujú,leboimnevznikáujmapriamo.Žalobcauvádza
aj „zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované.

Taktiež žalobca neupresnil, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu“.
Rovnakopožadovanánáhradanemajetkovejujmyvovýške20%zistinyapríslušenstvaniejepodložená
akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami či rozumnou úvahou. Žalovaná považuje za krajne nesprávny
spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy percentuálnou čiastkou z tvrdenej skutočnej škody.

Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je
potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené
zo žalobných návrhov nevyplýva a z toho dôvodu žalovaná nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej
ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.

Žalovaná uviedla, že je potrebné zohľadniť ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj ustanovenia
§ 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady. Po aplikácii uvedených ustanovení a percepcii
skutkových okolností, na ktoré žalovaná v ďalšom texte poukáže, podľa žalovanej nemožno dospieť k
záveru o potrebe priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak

boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu.
V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnémupostupudôjsť,atoprizohľadnenípovahypodnikateľskejčinnostižalobcuapovedomí,ktoréje
okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky
štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že

potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov.
Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných
konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu.

Žalovaná v tejto súvislosti upozornila a ako prílohu vyjadrenia k žalobe dokladá list Európskej komisie,

Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu
predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to,
že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov,
ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto
praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku

267ZFEÚpodalKrajskýsúdvPrešove(VecC-76/10).Žalovanádávadopozornosticelýtextpriloženého
listu, pričom poukazuje príkladmo na niektoré výňatky:
„Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky
sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia.
Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv,

ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je
uplatňovanie nárokov zo strany nebankových inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického
využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec
neuplatňujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa.“„Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom Všeobecné
podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu
spotrebiteľa,a/alebopomerneflagrantneznevýhodňujúspotrebiteľovvoviacerýchdôležitýchaspektoch,

z ktorých niektoré uvádzame ďalej.“
„Celkové náklady úverov poskytovaných spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z
úrokov a iných poplatkov, sa javia byť veľmi vysoké. Zdá sa, že prinajmenšom v niektorých prípadoch
predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy získanej od spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o.
Najväčšiu časť poplatkov tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere, ktoré sa javia

mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky.“
„Podľa bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške
0,25 % denne, čiže 91,25 % ročne.“
„Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu pred termínom splatnosti, to ho však
nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 % z úveru) v plnej výške.“
„Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel na

ochranu spotrebiteľa...“

Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii žalobcu verejnosťou, resp. aj špecializovanými
organizáciami na ochranu spotrebiteľov (napr. Spotrebiteľské centrum) svedčí napr. článok v denníku
SME zo dňa 16.07.2012, ktorý prikladá žalovaná v prílohe svojho vyjadrenia. Z uvedeného článku napr.

vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou. Podľa uvedeného článku Okresný
súd Prešov označil konanie v prejednávanej veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť, pričom
článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich práv (s
odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v zmluve,
chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie a úroky). Z článku vyplýva aj nemenej významná skutočnosť,

že Asociácia organizácií splátkového predaja, ktorá sa nestotožňuje s konaním žalobcu, vylúčila žalobcu
zo svojich radov.
Z popísaného je zrejmé, že žalobca a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom
záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku
práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých

úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,
zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Nie je možné opomenúť, že v
takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie žalobcu, a to najmä v
prípade návrhu na vykonanie exekúcie, kde v prípade žalobcu automaticky nastáva zvýšené riziko
ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj

na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania
návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo
nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom.
S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje žalovaná za
konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu,

keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej
aktivite žalobcu. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné
konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť
priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu.

Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaná zastáva názor, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku
zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť
konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia žalobcu (ako spoločnosti
s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy

a následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť podľa
žalovanej žalobcovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

K príčinnej súvislosti žalovaná uviedla, že z ust. §§ 5 ods. 1, 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.
je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je

nevyhnutné okrem existencie nesprávneho úradného postupu/nezákonného rozhodnutia, vzniku škody
či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami. Podľa ustálenej súdnej
praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, je priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnomslede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený
následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej
kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej

príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť
preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej
charakteristikypríčinnejsúvislosti,akopriamehoabezprostrednéhovzťahupríčinyanásledku,nemožno
tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je žalovaná toho názoru, že žalobca nepreukázal,
že by činnosťou súdu v namietaných konaniach došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal
vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že nerozhodol o návrhu
na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a
nemajetkovou ujmou. Žalovaná má skôr za to, že stav, v ktorom sa žalobca ocitol si zavinil sám, a to

spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv a najmä je už v
súčasnosti zrejmé, že žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky, či už
v podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy. Z dôvodu nepreukázania splnenia základných
zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003
Z. z., považuje žalovaná žalobu za právne neopodstatnenú a navrhla, aby súd žalobu proti žalovanej

v celom rozsahu zamietol a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Zároveň si uplatnila právo na
náhradu trov konania.

Súd rozhodol vo veci uznesením č. k. 11C 132/2012-104 zo dňa 3.6.2014 tak, že zastavil konanie vo
veci s tým, že po právoplatnosti uznesenia postúpi vec Ministerstvu spravodlivosti SR. Súd sa stotožnil s

názorom žalovanej, že v týchto prípadoch žalobca pri uplatňovaní si nárokov na náhradu škody nesplnil
zákonnú podmienku upravenú v § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012 a to, že
ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa
prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na
súde.Nazákladevýsledkovvykonanéhodokazovaniasúdmalzadostatočnepreukázané,žežiadostina

predbežné prerokovania nároku na náhradu škody, ktoré podal žalobca na Ministerstvo spravodlivosti
SR neobsahovali všetky potrebné náležitosti na základe, ktorých sa nimi bolo možné kvalifikovane
zaoberať a z tohto dôvodu nedošlo ani k predbežnému prerokovaniu nárokov žalobcu na náhradu škody.
Proti uzneseniu podal žalobca odvolanie a Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 1Co 726/2014-147
zo dňa 7.10.2015 zrušil toto uznesenie a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. účinného do 31.12.2012 (návrhy boli podané 27.9.2012), vo veci
náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu

a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak

1. škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje
inak,
2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 1)
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu, 2)

b) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo
poverený orgán Policajného zboru, 3)

c) Ministerstvo financií Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ colnej

správy alebo poverený colný orgán,

d) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v
oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej
správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú

samosprávu podľa osobitného predpisu,

e) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice
Európskej únie alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty určenej na jej prebratie vznikla škoda pri výkoneverejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného
orgánu štátnej správy,

f) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného
predpisu 4) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní,

g) Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia
ním vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jeho nesprávnym úradným postupom,

h) Národná banka Slovenska, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného
alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,

i) verejnoprávna inštitúcia, záujmová samospráva alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril
rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických

osôb v oblasti verejnej správy, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného
alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,

j) Národná rada Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou
vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,

k) Súdna rada Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou
vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,

l) orgán príslušný podľa písmen a) až j), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie

nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov
verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal
konať ako prvý.

Podľa § 4 ods. 2 cit. zákona, ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, koná v mene štátu

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

Podľa§4ods.3cit.zákona,akbolnároknanáhraduškodyuplatnenýnaorgáne,ktorýniejepríslušnývo
veci konať podľa odsekov 1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§ 15) príslušnému
orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované.

Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012, nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe

písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným
orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 15 ods. 2 cit. zák., ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný
bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti

zostávajú zachované.

Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 16 ods. 2 cit. zák., každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu,
ktorý koná v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie
nároku.

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý
zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 1a)Podľa § 17 ods. 2 cit. zák., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 cit. zák., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s
prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 17 ods. 4 cit. zák., výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a
8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve
Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej

slobody.

Podľa § 17 ods. 5 cit. zák., v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a pri uplatnení nároku na súde
je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku úhrady podľa odsekov 1 a 2.

Z cit. ustanovenia § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. je zrejmé, že nárok poškodeného na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je možné prejednať u príslušného orgánu iba na základe
písomnej žiadosti poškodeného. Z uvedeného ustanovenia ani z ust. § 16 nevyplýva, aké náležitosti
má písomná žiadosť obsahovať. Iba z ust. § 17 ods. 5 vyplýva, že musí obsahovať požadovanú výšku
škody, prípadne nemajetkovej ujmy. Je však nesporné, že z povahy veci - uplatnenej náhrady škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom - vyplýva, že musí obsahovať označenie konania, v ktorom
došlo k nesprávnemu úradnému postupu, označenie orgánu, ktorý sa dopustil nesprávneho úradného
postupu, nesprávny úradný postup musí byť konkretizovaný a musí byť presne pomenovaná činnosť,
ktorá bola v rozpore s ustanoveniami konkrétneho zákona a je potrebné tiež uviesť požadovanú výšku
náhrady. Žalovaná predložila do spisu fotokópiu náhodne vybratej žiadosti žalobcu zo dňa 23.4.2012 o

predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (č.l. 61), z ktorej je zrejmé, že žalobca uvedeným
podaním požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR ako príslušný orgán o predbežné prejednanie jeho
nároku na náhradu škody, spočívajúcej v nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Humenné v
exekučnom konaní, v ktorom vystupoval ako oprávnený proti povinnej F. B., M.. XX.X.XXXX, vedenej u
súdneho exekútora pod číslom EX 10816/2009. V žiadosti žalobca uviedol, že Okresný súd Humenné

ako exekučný súd sa dopustil nesprávneho úradného postupu, ak nerozhodol o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v
lehote do 15 dní od doručenia žiadosti a o tejto rozhodol až dňa 11.10.2010 teda po viac ako 15
mesiacoch. Zo žiadosti taktiež vyplýva, že žalobca ako poškodený uviedol aj požadovanú výšku náhrady
v sume 955,- €. Takto formulovaná žiadosť žalobcu o predbežné prejednanie nároku na náhradu

škody spĺňa požiadavky na riadne uplatnenie písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prejednanie
nároku, lebo z tejto žiadosti je zrejmé, v ktorom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu s
uvedením orgánu, ktorý sa nesprávneho úradného postupu mal dopustiť (exekučné konanie vo veci
oprávneného Pohotovosť s.r.o. Bratislava proti povinnej F. B., vedenej na Okresnom súde Humenné),
nesprávny úradný postup bol konkretizovaný a bola presne pomenovaná činnosť, ktorá bola v rozpore s

ustanoveniami konkrétneho zákona (nerozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
v lehote 15 dní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku) a bola uvedená aj požadovaná výška náhrady
v sume 955,- €. Na základe uvedeného preto možno konštatovať, že nárok žalobcu ako poškodeného
bol vopred predbežne prerokovaný na základe písomnej žiadosti príslušným orgánom - Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, a keďže do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti nedošlo k

uspokojeniu jeho nároku na náhradu škody, preto žalobca sa môže domáhať uspokojenia svojho nároku
na súde (§ 16 ods. 1).

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom
za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone

verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebod) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený

podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania
aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o
zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 44 ods. 9 Exekučného poriadku, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa

vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Z obsahu pripojených spisov tunajšieho súdu:

1/ sp. zn. 12Er 492/2005 (vo veci sp. zn. 11C 168/2012) bolo zistené, že návrh oprávneného na

zmenu súdneho exekútora bola doručená na tunajší súd dňa 15.10.2009 (č.l. 12). Súd vyzval dňa
22.10.2009 povereného súdneho exekútora na vyčíslenie náhrady trov exekúcie. Exekútor súdu vyčíslil
trovyexekúciedňa13.1.2010asúduznesením č.k.12Er492/2005-18zodňa27.1.2010vyhovelnávrhu
oprávneného na zmenu exekútora a rozhodol o trovách exekúcie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 16.7.2010.

2/ sp. zn. 12Er 99/2007 (vo veci sp. zn. 11C 171/2012) bolo zistené, že návrh oprávneného na zmenu
súdneho exekútora bola doručená na tunajší súd dňa 15.10.2009 (č.l. 11). Súd vyzval dňa 22.12.2009
povereného súdneho exekútora na vyčíslenie náhrady trov exekúcie. Exekútor súdu vyčíslil trovy
exekúcie dňa 9.2.2010 a súd uznesením č. k. 12Er 99/2007-16 zo dňa 10.2.2010 vyhovel návrhu

oprávneného na zmenu exekútora a rozhodol o trovách exekúcie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 7.4.2010.

3/ sp. zn. 8Er 65/2005 (vo veci sp. zn. 11C 200/2012) bolo zistené, že návrh oprávneného na zmenu
súdneho exekútora bola doručená na tunajší súd dňa 18.11.2010 (č.l. 14). Súd vyzval dňa 21.12.2010

povereného súdneho exekútora na vyčíslenie náhrady trov exekúcie. Exekútor súdu vyčíslil trovy
exekúcie dňa 20.1.2011 a súd uznesením č. k. 8Er 65/2005-18 zo dňa 24.2.2011 vyhovel návrhu
oprávneného na zmenu exekútora a rozhodol o trovách exekúcie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 16.2.2012.4/ sp. zn. 9Er 329/2004 (vo veci sp. zn. 11C 229/2012) bolo zistené, že návrh oprávneného na zmenu
súdneho exekútora bola doručená na tunajší súd dňa 18.11.2010 (č.l. 15). Súd vyzval dňa 21.12.2010

povereného súdneho exekútora na vyčíslenie náhrady trov exekúcie. Exekútor súdu vyčíslil trovy
exekúcie dňa 17.1.2011 a súd uznesením č. k. 9Er 329/2004-22 zo dňa 16.2.2011 vyhovel návrhu
oprávneného na zmenu exekútora a rozhodol o trovách exekúcie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 25.3.2011.

Súd poukazuje tiež na závery rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02: „Pri posúdení, či
došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v
čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone
(porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu sp.zn. II ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti
poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva,
pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“

obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom
na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch
postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (U.ÚS 63/00)“.

Vzhľadom na povahu úkonu (rozhodnutie o zmene súdneho exekútora), zákonom stanovenú lehotu,
lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony
(výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi a vyčíslenie jeho trov, rozhodnutie o trovách pôvodného
exekútora), nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote ustanovenej
zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup Okresného súdu

Michalovce vo vyššie označených exekučných konaniach vedených na tomto súde tak ako to tvrdí
žalobca. Na druhej strane z cit. ust. § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku je zrejmé, že pôvodný
súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho
exekútora, resp. do doručenia uznesenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi a teda
nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody v súvislosti s nerozhodnutím v lehote, pretože pôvodný

súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie, s ohľadom
na zachovanie kontinuity konania.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým

bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Pokiaľ ide o uplatnenie nároku na náhradu škody z tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ktorým je
uznesenie súdu o vyhovení návrhu oprávneného na zmenu exekútora, tak pri tomto nároku je potrebné

splnenie niekoľkých kumulatívnych podmienok, a to: 1/ predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody na príslušnom orgáne, 2/ vydanie nezákonného rozhodnutia, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť
medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom škody, 4/ zrušenie alebo zmena nezákonného
rozhodnutia príslušným orgánom a 5/ podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu, ktorého by sa
mala nezákonnosť týkať. Tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne. Ak chýba čo i len jedna

podmienka nie je možné nárok na náhradu škody priznať. V tejto veci zrušenie alebo zmena rozhodnutia
okresného súdu, ktorým bolo vyhovené návrhu oprávneného na zmenu exekútora nebolo preukázané
a vzhľadom na nesplnenie tejto podmienky pre vznik nároku je skúmanie existencie ďalších podmienok
bez právneho významu, keďže jednotlivé zákonné predpoklady vzniku práva na náhradu škody v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z. musia byť splnené kumulatívne. V danom prípade nie je daný základ nároku

a preto nie je súd povinný skúmať výšku škody a nemajetkovej ujmy a vykonávať v tomto smere
dokazovanie. Súd preto žalobu z uvedených dôvodov zamietol ako nedôvodnú.

Súd ďalej zdôrazňuje, že vo veci rozhodol v neprítomnosti účastníkov konania a rozhodol na základe
predložených listinných dôkazov v záujme hospodárnosti a rýchlosti konania (§ 101 ods. 2 O.s.p.).

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu účastníkom nepriznal, pretože
úspešná žalovaná si ich náhradu neuplatnila.Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 (pätnástich) dní od jeho doručenia
na tunajšom súde.

Odvolanie musí obsahovať všeobecné náležitosti podania podľa § 42 ods. 3 O.s.p., to znamená musí
byť z odvolania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť
podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby
jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník
nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ďalej z odvolania musí

byť zjavné, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie
alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.