Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 30, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/53/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712210916
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6712210916.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD.

a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Márie Rišiaňovej, v právnej veci navrhovateľa V. I.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX O. XX, právne zastúpeného JUDr. Ľubomírom Ivanom, advokátom,
Advokátska kancelária so sídlom Dukelských hrdinov 22, 960 01 Zvolen, proti odporcovi EOS KSI
Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska č. 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpenému
Advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska č. 5, 851 02 Bratislava, IČO:
36 613 843, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu
Zvolen č.k. 17C/62/2012 - 115 zo dňa 04. 12. 2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“ alebo „prvostupňový súd“) rozsudkom zo dňa 04. 12.
2012 zrušil rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie zo
dňa 31. 05. 2012, sp. zn. II/2010 - 92 v celom rozsahu (prvý výrok). Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 265,28 Eur na účet jeho právneho zástupcu v lehote
3 dní od právoplatnosti rozsudku (druhý výrok). Zároveň mu uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za

návrh na začatie konania v sume 331,50 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (tretí výrok). Vo
svojom rozhodnutí poukázal na ustanovenia § 40 ods. 1 písm. c), g) a j) a § 41ods. 1 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení do 31. 12. 2014 (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“), na
§ 52 ods. 1, §53 ods. 1 a 4, § 54 ods. 1 a 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, na § 23a ods. 1, § 2 ods. 1
písm. a) a b) zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov a na smernicu
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, na Zmluvu o fungovaní
Európskej únie a na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie. Žalobu o zrušenie rozhodcovského

rozsudku vyhodnotil ako včas podanú v zmysle § 41 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, Zmluvu o
bežnom účte uzatvorenú dňa 23. 12. 2004 medzi navrhovateľom a právnym predchodcom odporcu (Y.
G., a.s.) ako zmluvu spotrebiteľskú a rozhodcovskú doložku obsiahnutú vo Všeobecných obchodných
podmienkach, vyžadujúcu aby spotrebiteľ - navrhovateľ riešil všetky spory výlučne v rozhodcovskom
konaní a právnemu predchodcovi odporcu dávajúcu možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym
súdom,akoneprijateľnúpodmienku vspotrebiteľskejzmluvevneprospechspotrebiteľa.Privyhodnotení
zmluvné vzťahu ako vzťahu spotrebiteľského vychádzal z ustanovenia § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o

ochrane spotrebiteľa, z predmetu podnikateľskej činnosti dodávateľa ako aj z obsahu zmluvy. Na daný
právny vzťah preto aplikoval právne predpisy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, a to nielen vnútroštátne
ale aj predpisy európskeho práva. Pri posudzovaní podmienok uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy použil
prvostupňový súd aj analogický výklad aplikovaných právnych predpisov, a to v zmysle Smernice Rady93/13/EHS. Smernica má tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre Slovenskú republiku a slúži aj
ako interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov. Keďže ustanovenie § 53
ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka bolo zavedené až s účinnosťou od 01. 01. 2008 (upravujúce

neprijateľnosť rozhodcovskej doložky), rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku v zmysle generálnej klauzuly podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zavedenej s
účinnosťou od 01. 04. 2004. Ak by v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky začalo rozhodcovské
konanie na návrh banky, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, čo
je neprijateľnou podmienkou v neprospech spotrebiteľa.

Ďalej prvostupňový zdôraznil, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou aj z dôvodu miesta
rozhodcovského konania, nakoľko rozhodcovský súd má sídlo v Bratislave, pričom podľa § 87 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) v prípade konania na štátnom súde by mal povinný
možnosť vybrať si súd v mieste svojho bydliska. Spotrebiteľ ako slabšia zmluvná strana by tak mohol
byť kvôli vzdialenosti bydliska od miesta rozhodcovského konania odradený od procesnej aktivity v
rozhodcovskom konaní, mal by sťažený prístup k štúdiu spisu, či prístup k súdu v prípade informatívneho

výsluchu, čo by mohlo v celku predstavovať negatívny psychologický aspekt vo vzťahu k uplatneniu
dôkazov zo strany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v zmluvnom vzťahu.
V súvislosti so Smernicou Rady 93/13/EHS ešte uviedol, že jej použitie sa opiera o zásadu nepriameho
účinku práva Európskej únie na právne poriadky členských štátov, ktorá spočíva v povinnosti
konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním smernice

ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia
vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu. Povinnosť
eurokonformného výkladu sa vzťahuje nielen na národné predpisy implementujúce právo Európskej
únie, ale na celé národné právo, hoci prijaté pred prijatím smernice. V tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach 14/83 von Colson a 79/83 Harz.

Ďalej prvostupňový súd poukázal na to, že rozhodca opomenul aplikovanie príslušných kogentných
vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Veľmi starostlivo posúdil nároky
oprávneného, avšak ochrane spotrebiteľa ako v zmluvnom vzťahu slabšej strany náležitú pozornosť
nevenoval.
Navrhovateľ v predmetnom prípade nemal možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť obsah zmluvy,

nakoľko jej súčasťou boli aj Všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je adhézna, spotrebiteľ
ju mohol prijať ako celom alebo odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred
pripravený, nejde teda o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Rozhodcovskú doložku nemožno
považovať za individuálnu ani po zohľadnení ustanovenia, podľa ktorého „Dlžník má právo odmietnuť
rozhodcovskú doložku do 30 dní odo dňa účinnosti tohto ustanovenia alebo do 30 dní odo dňa

uzatvorenia zmluvného vzťahu s Bankou.“ Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je neprijateľná
zmluvnápodmienkaneplatnáaodabsolútneneplatnejzmluvyniejemožnéodstúpiť,nakoľkojeneplatná
od začiatku, a preto ju nie je možné ani dodatočne zrušiť.
Pokiaľ odporca poukazoval na to, že jeho právny predchodca dojednaním rozhodcovskej doložky len
plnil povinnosť ustanovenú v § 93b zákona o bankách, v danom prípade odporca nepreukázal, že by

klient mal možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy.
Banka a pobočka zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež
povinné preukázateľne poučiť klienta o následkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na
riešenie ich vzájomných sporov z obchodov. Zákonom vyžadované preukázateľné poučenie spotrebiteľa
a jeho voľba nenapĺňa taký postup dodávateľa, ak sa rozhodcovská doložka uvedie len ako súčasť

všeobecných obchodných podmienok.
Na základe uvedeného potom prvostupňový súd konštatoval, že sú splnené podmienky na zrušenie
rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 písm. j) Zákona o rozhodcovskom konaní, a to že pri
rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné predpisy na ochranu práv spotrebiteľa.
Pokiaľ navrhovateľ namietal, že o podanej žalobe na rozhodcovský súd nevedel, túto skutočnosť

prvostupňový súd vyhodnotil ako nepravdivú, nakoľko z rozhodcovského spisu mal preukázané, že
navrhovateľ bol vyzvaný na doručenie žalobnej odpovede a výzvu si prevzal.
O náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal ich náhradu navrhovateľovi,
ktorý bol v celom rozsahu úspešný. Zároveň podľa § 2 ods. 2 a položky 3 písm. c) zákona č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisoch uložil

odporcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh na začatie konania.

Proti uvedenému rozsudku podal odporca prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote
odvolanie, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. V odôvodnení odvolania uviedol,že období do 31. 12. 2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na
kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka ako aj
na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka, pričom predmetná zmluva o úvere bola podpísaná

dňa 18. 05. 2006 (odvolací súd poznamenáva, že ide o nesprávny údaj uvedený odporcom, nakoľko
zmluva bola uzavretá dňa 23. 12. 2004). Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku
a v zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z., v dôsledku čoho sa na účastníkov úverovej
zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho
zákonníka. Novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky

vzniknuté pred 01. 01. 2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 01.
01. 2008. To znamená, že pokiaľ bola pred 01. 01. 2008 uzavretá zmluva o úvere (kde je dlžník
spotrebiteľom), nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01. 01. 2008 posudzovať podľa
ustanovení § 52 až 54 Občianskeho zákonníka. Právne vzťahy z takejto zmluvy sa spravujú len
Obchodným zákonníkom. Právna dovolenosť či rozpor s dobrými mravmi môžu byť posudzované len
podľa právnych predpisov platných v čase uzavretia zmluvy. Pokiaľ sa prvostupňový súd vo svojom

rozhodnutí odvolával na platnosť a účinnosť Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, k tejto skutočnosti odporca uviedol, že napriek tomu, že Súdny dvor
Európskej únie vyvinul doktrínu priameho účinku smerníc, opakovane jednotlivcom právo dovolávať sa
priameho účinku neimplementovanej smernice voči iným fyzickým a právnickým osobám nepriznával,
čiže nepripúšťal tzv. horizontálny priamy účinok. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora v prípade

152/84 Marshall v. Southampton and South-West Hampshire Area Health Authority (teaching), ECR
723, v ktorom Súdny dvor uviedol, že smernica nemôže sama o sebe ukladať povinnosti jednotlivcom, a
preto nemôže byť ustanovenie smernice použité proti nemu. Článok 288 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie priznáva záväznosť smernice len voči členským štátom a nie voči jednotlivcom. Právomoc
rozhodcovského súdu bola daná rozhodcovskou doložkou, ktorá bola súčasťou platne uzavretej Zmluvy

o bežnom účte fyzickej osoby v Sk a poskytovaní ďalších produktov a služieb k účtu č. XXXXXXXXXX
a VOP medzi navrhovateľom a predchodcom odporcu. Vyššie uvedená smernica bola v čase uzavretia
zmluvy platná a účinná, avšak do Občianskeho zákonníka bola transponovaná zákonom č. 150/2004 Z.
z., teda nie je dôvod na tak široký výklad smernice ako jej poskytol navrhovateľ a súd. Nestotožňuje sa so
zneužívaním postavenia spotrebiteľa na úkor práv odporcu ako veriteľa, ktorý sa svojho práva domáhal

v zmysle platného právneho poriadku na Stálom rozhodcovskom súde. Z ustálenej judikatúry Súdneho
dvora Európskej únie vyplýva, že v rámci súkromnoprávnych sporov sa nemožno domáhať priameho
účinkusmernice.Vzhľadomnato,žepredmetnázmluvabolauzavretávsúladesvtedyplatnouaúčinnou
legislatívou, do ktorej bola predmetná Smernica transponovaná, neboli splnené podmienky na zrušenie
rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní. Odporca podpisom

zmluvy vyjadril súhlas so znením rozhodcovskej doložky a banka si len plnila svoju povinnosť podľa
§ 93b zákona o bankách, preto rozhodcovskú doložku nemožno považovať za neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Na základe uvedeného potom došlo k platnému uzatvoreniu rozhodcovskej doložky, čo
navrhovateľ počas celého rozhodcovského konania nespochybnil a nenamietol. Ustanovenie § 40 ods.
1 Zákona o rozhodcovskom konaní je mimoriadnym inštitútom nápravy excesov, ktoré mohli vzniknúť v

rámci rozhodcovského konania, čo potvrdzujú aj dôvody na podanie žaloby i zrušenie rozhodcovského
rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní.
Ďalej odporca poukázal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a všeobecných
súdov. Pokiaľ ide o miesto rozhodcovského konania, v súvislosti s týmto uviedol, že rozhodcovské
konanie je v zásade písomné, preto nesúhlasí s argumentáciou o vzdialenosti rozhodcovského súdu,

ktorá mala psychologicky ovplyvniť spotrebiteľa.
Na základe uvedenej argumentácie odporca tvrdil, že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil,
nakoľko neexistuje dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku.
Ďalej ešte odporca namietal, že pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania, zastáva názor, že sú
dané dôvody na rozhodnutie podľa § 150 ods. 1 O.s.p., a to charakterom samotného konania o

zrušenie rozhodcovského rozsudku a skutočnosťou, že on svojim správaním nedal príčinu na podanie
tohto návrhu, a preto by nebolo spravodlivým, keby mal znášať trovy, ktoré v tomto konaní vznikli
navrhovateľovi.
Na základe uvedeného potom odporca žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu
preskúmal a v zmysle § 220 O.s.p. ho zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná mu náhradu trov konania.

Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu nevyjadril.Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1,2
O. s. p. potvrdil ako vecne správny.

Podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku poukazuje len na určité najzásadnejšie
aspekty, ktorými reaguje na argumenty odporcu v odvolaní.
VposudzovanomprípadesanavrhovateľdomáhalzrušeniarozhodcovskéhorozsudkuvydanéhoStálym
rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, Komora pre rozhodovanie
sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov sp. zn. II/2010 - 92 zo dňa 31.
05. 2012. Uvedený rozhodcovský súd založil svoju právomoc na rozhodnutie sporu od rozhodcovskej

doložky obsiahnutej vo Všeobecných obchodných podmienkach Y. G., a.s. (ďalej len „VOP“), konkrétne
v bode 4.9. s názvom Rozhodcovská doložka a riešenie sporov. Podľa uvedenej doložky: „Banka a
klient sa dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú pri vykonávaní bankových obchodov a
v súvislosti s nimi, budú rozhodované s konečnou platnosťou v rozhodcovskom konaní pred Stálym
rozhodcovským súdom Asociácie bánk v Bratislave (ďalej „rozhodcovský súd“), a to podľa Štatútu a

Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu. Rozhodnutie Rozhodcovského súdu bude záväzné pre
banku aj pre klienta, pričom banka a klient sa zaväzujú v stanovených lehotách splniť všetky povinnosti
uložené v rozhodcovskom náleze. Klient má právo odmietnuť rozhodcovskú doložku uvedenú v bode
4.9.1. do 30 dní odo dňa účinnosti týchto obchodných podmienok alebo do 30 dní odo dňa uzatvorenia
zmluvného vzťahu s bankou. Bez ohľadu na dohodu obsiahnutú v bode 4.9.1. sa banka a klient dohodli,

že banka je oprávnená vo všetkých sporoch, ktoré vznikli alebo vzniknú pri vykonávaní bankových
obchodov alebo v súvislosti s nimi, obrátiť sa na vecne a miestne príslušný súd v Slovenskej republike.
V takomto prípade sa banka a klient podriaďujú právomoci všeobecného súdu. Ak sa banka a klient
nedohodli inak, riadia sa právne vzťahy medzi nimi právom Slovenskej republiky a vzájomné spory,
ktoré by z týchto vzťahov vznikli, s výnimkou sporov s určenou právomocou rozhodcovského súdu, je

príslušný prejednávať a rozhodovať všeobecný súd.“ Na uvedené VOP odkazuje Zmluva o bežnom účte
fyzickej osoby v Sk a poskytovaní ďalších produktov a služieb k tomuto účtu, ktorú uzavrel navrhovateľ
s právnym predchodcom odporcu Y. G., a.s., so sídlom E. J. X, G., IČO: XX XXX XXX dňa 23. 12. 2014.
Uvedená zmluva je vyhotovená na predtlačenom formulári a v rámci časti XII. Záverečné ustanovenia,
bod 8. predtlačeným malým písmom taktiež zakotvuje, že „Banka a klient sa dohodli, že všetky spory,

ktoré vzniknú z tejto Zmluvy alebo v súvislosti s ňou, budú rozhodované s konečnou platnosťou
v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk v Bratislave (ďalej
„Rozhodcovský súd) jedným rozhodcom, a to podľa Štatútu a Rokovacieho poriadku Rozhodcovského
súdu. Rozhodnutie Rozhodcovského súdu bude záväzné pre banku aj pre klienta, pričom banka a klient
sa zväzujú v stanovených lehotách splniť všetky povinnosti uložené v rozhodcovskom náleze.“

Pokiaľ odporca v odvolaní namietal použitie ustanovení § 52 až 54 Občianskeho zákonníka v znení od
01. 01. 2008 ako aj posúdenie zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o bežnom účte uzavretou medzi
právnym predchodcom odporcu a navrhovateľom, k tejto odvolacej námietke odvolací súd považuje za
potrebnéuviesť,žetátoniejedôvodná.Ustanovenie§52ods.1Občianskehozákonníkavzneníplatnom
a účinnom ku dňu 23. 12. 2004 (deň uzavretia zmluvy) definovalo spotrebiteľské zmluvy ako kúpnu

zmluvu, zmluvu o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluvu podľa
§ 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol
individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Toto
ustanovenie bolo zavedené zákonom č. 150/2004 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb.
Občianskyzákonníkvzneníneskoršíchpredpisov,akodôsledokharmonizácienášhoprávnehoporiadku

s právnymi predpismi Európskej únie v dôsledku vzniku členstva Slovenskej republiky v Európskej únii.
Uvedenéustanovenie§52ods.1bolonáslednenovelizovanézákonomč.568/2007Z.z.ktorýmsamení
a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej
rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v dôsledku čoho sú spotrebiteľské zmluvy definované tak,

že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Ustanovenie Občianskeho zákonníka definujúce spotrebiteľskú zmluvu, platné a účinne
v čase uzavretia predmetnej zmluvy o bežnom účte a ďalších produktoch a službách, teda vymedzovalo,
ktoré konkrétne zmluvy sú zmluvami spotrebiteľskými. V období účinnosti tohto ustanovenia dochádzalov právnej teórii aj praxi k diskusiám, či uvedené ustanovenie obsahuje taxatívny alebo demonštratívny
výpočet zmluvných typov, ktoré sú spotrebiteľskými zmluvami. Nejednoznačnosť tohto ustanovenia bola
následne odstránená už uvedeným zákonom č. 568/2007 Z.z., ktorý zaviedol novú a širšiu definíciu

spotrebiteľských zmlúv, v zmysle ktorej je nepochybné, že pod tento pojem spadajú nielen zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho ale aj Obchodného zákonníka, prípadne iných právnych predpisov, ktoré
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Záver prvostupňového súdu, ktorý pri posudzovaní zmluvného vzťahu vychádzal z eurokonformného
výkladu príslušných ustanovení právnych predpisov, odkazujúc aj na §23a zákona č. 634/1992 Zb. o

ochrane spotrebiteľa v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy (podľa ktorého
spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka,
ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch,
a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje), považuje odvolací súd
za správny. Pri výklade ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom do
31. 12. 2007 je potrebné rešpektovať, že táto právna úprava (ako už bolo uvedené) je implementáciou

smerníc Európskych spoločenstiev, konkrétne bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a túto smernicu je nevyhnutné využívať ako
interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv.
Navyše je potrebné zdôrazniť, že predmetnou zmluvou uzavretou medzi navrhovateľom a právnym
predchodcom odporcu bolo nielen vedenie bežného účtu ale aj povolené prečerpanie na bežnom účte,

teda v časti má táto zmluva charakter spotrebiteľského úveru, čo vo svojom rozhodnutí konštatoval aj
samotný rozhodcovský súd a je nutné na jej posúdenie aplikovať aj ustanovenia zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb.
o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov.
Pokiaľ ide o posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, túto prvostupňový

súd vyhodnotil v zmysle generálnej klauzuly obsiahnutej v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy, podľa ktorej spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"), pričom v odseku 3 uvedeného
ustanovenia bol obsiahnutý demonštratívny výpočet takýchto podmienok. Okresný súd aj správne

poukázal, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa za neprijateľnú
podmienku v spotrebiteľskej zmluve považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej
rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní,
nadobudlo účinnosť až 01. 01. 2008. Neprijateľnosť rozhodcovskej doložky ako neprijateľnosť zmluvnej
podmienky v zmysle generálnej klauzuly aj správne odôvodnil značnou nerovnováhou v právach a

povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Pokiaľ odporca v odvolaní namietal neprípustnosť horizontálneho priameho účinku smernice, odvolací
súd zdôrazňuje, že prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí rozsiahlo poukazuje na právo Európskej
únie týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, ako aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, avšak
svoje rozhodnutie založil predovšetkým na aplikácii vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré vykladal

eurokonformným spôsobom v zmysle súvisiacich predpisov Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie.
K námietke odporcu o splnení povinnosti banky - jeho právneho predchodcu - vyplývajúcej z ust.
§ 93b ods. 1 zákona o bankách odvolací súd uvádza, že zo zákona o bankách síce vyplýva
povinnosť banky ponúknuť klientovi návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, avšak z neho nevyplýva

povinnosť zakotviť rozhodcovskú doložku priamo vo formulárovej zmluve, v obchodných podmienkach
resp. všeobecných obchodných podmienkach, ktorých obsah klient nemôže ovplyvniť. Návrh na
uzavretie rozhodcovskej doložky môže banka predložiť aj ako samostatný návrh, ktorý by umožňoval
v danom prípade spotrebiteľovi dojednať rozhodcovskú doložku individuálne. Spotrebiteľ (klient) svojim
podpisom na formulárovej zmluve, ktorej súčasťou sú aj obchodné podmienky upravujúce rozhodcovskú

doložku vyjadruje súhlas tak so samotnou zmluvou, ako aj so obchodnými podmienkami, a tým aj s
rozhodcovskou doložkou v nich obsiahnutou, preto reálne nemá možnosť neprijať návrh na uzavretie
rozhodcovskej doložky bez toho, aby tým nezmaril uzavretie zmluvy. Rozhodcovská doložka je v
predmetnom prípade navyše upravená zmätočne, pretože je upravená aj v samotnej zmluve o bežnom
účte a aj vo VOP, pričom úprava vo VOP je rozsiahlejšia a banke odlišne od obsahu obsiahnutého

v Zmluve o bežnom účte v čl. XII. bod 8. priznáva aj právo obrátiť sa v prípade riešenia sporov na
všeobecný súd a klientovi možnosť odmietnuť rozhodcovskú doložku do 30 dní od účinnosti obchodných
podmienok, alebo do 30 dní odo dňa uzavretia zmluvy. Keďže rozhodcovská doložka neobsahuje
informovaný súhlas navrhovateľa - spotrebiteľa s jej obsahom, bola obsiahnutá vo formulárovej zmluve anebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, ide o neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve.
Akbydodávateľ-právnypredchodcaodporcuchceljasneazrozumiteľneupraviťrozhodcovskúdoložku,
mal preukázať jej individuálne dojednanie s navrhovateľom. Precizovanie rozhodcovskej doložky vo

VOP oproti jej zneniu v samotnej zmluve ako aj možnosť jej odmietnutia uvedená len vo VOP preukazujú
nanútenie rozhodcovskej doložky navrhovateľovi.
Za správnu považuje odvolací súd aj tú časť argumentácie prvostupňového súdu, v ktorej sa zaoberal
miestom rozhodcovského konania.
Prvostupňový súd teda dospel k správnemu záveru a správne v zmysle § 40 ods. 1 písm. j) Zákona o

rozhodcovskom konaní rozsudok rozhodcovského súdu zrušil.
Pokiaľ odporca voči rozhodnutiu o náhrade trov konania namietal potrebu aplikácie §150 ods. 1
O.s.p., odvolací súd uvádza, že aplikácia uvedeného ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch,
keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru,
že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná.
Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí odôvodnený. Výnimočnosť

môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri
skúmaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa prihliada súd jednak k majetkovým, osobným
a sociálnym pomerom všetkých účastníkov, ale rovnako je potrebné prihliadať aj k okolnostiam, ktoré
viedli k uplatneniu práva na súde a dôležitým je aj správanie účastníkov pred a po podaní žaloby. V
posudzovanom prípade však podľa názoru odvolacieho súdu zákonom požadované dôvody hodné

osobitného zreteľa absentujú. Charakter samotného konania ako aj skutočnosť, že odporca svojim
správaním nedal príčinu na podanie tohto návrhu, odvolací súd nepovažuje za dôvody, na ktoré by sa
pri rozhodovaní o náhrade trov konania malo osobitne prihliadať. Toto súdne konanie bolo vyvolané v
súvislosti so zmluvným vzťahom založeným navrhovateľom a právnym predchodcom odporcu, pričom
odporca ktorý pohľadávku vyplývajúcu z uvedeného zmluvného vzťahu nadobudol postúpením, nesie

zodpovednosť aj za prípadný neúspech v konaniach týkajúcich sa pohľadávky, ktorej je veriteľom, a to
aj v dôsledku skutočností, ktoré nastali ako následok konania jeho právneho predchodcu.
S ohľadom na uvedené potom odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne
správne, a to tak vo výroku týkajúcom sa veci samej ako aj v súvisiacich výrokoch o náhrade trov konania
a povinnosti zaplatiť súdny poplatok za návrh na začatie konania.

Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1 v
spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. V konaní bol úspešný navrhovateľ, ktorý si však žiadne trovy odvolacieho
konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd rozhodol,
že mu ich náhradu nepriznáva.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.