Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, August 22, 2013

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 4T/20/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112010214

Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Jamrich

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2013:1112010214.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Bratislave l, samosudca JUDr. Ján Jamrich na hlavnom pojednávaní konanom dňa 22.
08. 2013, rozhodol

r o z h o d o l :

Podľa § 285 písm. b/ Tr. por. sa obžalovaný
1. P.. P. Š., nar. XX. X. XXXX/XXXX v W., trvale

bytom: A. X. P. XXXX/X, Bratislava

pre skutok :
obvinený P.. P. Š. ako službukonajúci ošetrujúci lekár 23. Marca 2009 v čase od 09. 20 hod. do 11. 00
hod. po tom, ako bola nebohá U. S., narodená 3. januára 1937, službukonajúcimi pracovníkmi rýchlej
zdravotnej pomoci privezená na Chirurgickú ambulanciu Fakultnej nemocnice s poliklinikou Bratislava,

pracovisko Mickiewiczova ulica 13 na ošetrenie, tejto nevykonal potrebné USG vyšetrenie a rozhodol
o jej prepustení do domáceho prostredia bez potrebných ďalších vyšetrení a hospitalizácie, a to aj
napriek tomu, že nebohá poškodená v dôsledku jej pádu vo vani, ku ktorému došlo 22. marca 2009 v
podvečerných hodinách v ňou obývanom byte, utrpela zlomeninu rebier obojstranne, zlomeninu vľavo X.
rebra (tzv. slezinové rebro), pričom vzhľadom k veku nebohej poškodenej ako aj vzhľadom k bolestiam v
oblastizlomenýchrebiermalodôjsťkdiagnostickémudoriešeniuzdravotnéhostavunebohejpoškodenej
prinajmenšom ultrazvukovým vyšetrením a k jej hospitalizácii, následkom čoho nebohá poškodená U.
S. 27. marca 2009 zomrela,

kvalifikovaný ako prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm- b/ Tr. zák.

o s l o b o dz u j e

nakoľko skutok nie je trestným činom.

Podľa § 285 písm. c/ Tr. por. sa obžalovaný:
2. P.. U. T., nar. XX. A. XXXX/XXXX v S., trvale

bytom: M., J.. F. U. Č.. XX,
prechodne bytom Bratislava, F. J.. Č.. Xpre skutok:
P.. U. T. ako službukonajúci atestovaný lekár 26. marca 2009 po tom, ako bola nebohá U. S., narodená
3. januára 1937, službukonajúcimi pracovníkmi Rýchlej zdravotnej pomoci opätovne privezená na

Chirurgickú ambulanciu Fakultnej nemocnice s poliklinikou Bratislava, pracovisko Mickiewiczova ulica
13 na ošetrenie, tejto nevykonal potrebné USG vyšetrenie a rozhodol o jej prepustení do domáceho
prostredia bez potrebných ďalších vyšetrení a hospitalizácie, a to aj napriek tomu, že nebohá poškodená
v dôsledku jej pádu vo vani, ku ktorému došlo 22. marca 2009 v podvečerných hodinách v ňou
obývanom byte, utrpela zlomeninu rebier obojstranne, zlomeninu vľavo X. rebra (tzv. slezinové rebro)

pričom vzhľadom k veku nebohej poškodenej, jej predchádzajúcemu ošetreniu z 23. marca 2009
ako aj vzhľadom k pretrvávajúcim a neustupujúcim bolestiam v oblasti zlomených rebier malo dôjsť
k diagnostickému doriešeniu zdravotného stavu nebohej poškodenej prinajmenšom ultrazvukovým
vyšetrením a k jej hospitalizácii, následkom čoho nebohá poškodená U. S. 27. marca 2009 zomrela,

kvalifikovaný ako prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. b/ Tr. zák.

o s l o b o dz u j e

nakoľko nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný.

Podľa § 288 ods. 3 Tr. por. sa poškodená W. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom Bratislava, O. J.. Č.. XX
odkazuje s nárokom na náhradu škody na konanie vo veciach občiansko právnych.

o d ô v o d n e n i e :

Na hlavnom pojednávaní vykonal súd dokazovanie výsluchom obžalovaného P., obžalovaného MJ.a,

svedka - poškodeného W., svedkov N., P., P., O., W., P., P., znalca MUDr. Zdena Maresa, prečítal
vyjadrenie zástupcu prednostu I. chirurgickej kliniky Bratislava, Mickiewiczova ul. č. 13, protokol o
vykonanom dohľade, knihu ošetrených, operačný program, služby lekárov, úmrtný list a oboznámil sa
s ostatným spisovým materiálom.

Obžalovaný P. na hlavnom pojednávaní dal vyhlásenie, že sa necíti byť vinným zo žalovaného skutku.
Vypovedal, že v pondelok dňa 23. marca 2009 bola na chirurgickú ambulanciu privezená U.. V ten
deň ako sekundárny lekár, čiže lekár bez špecializácie bol pridelený na chirurgickú ambulanciu v rámci
pred atestačnej prípravy. Pani S. bola okolo 9. 00 hod. privezená s tým, že v nedeľu večer pri umývaní
spadla vo vani. Sťažovala sa na bolesti chrbtice a ľavého lakťa. Pri privezení na ambulanciu bola plne

orientovaná, tlakovo a pulzovo stabilizovaná, bez známok zmeny vedomia. Tlak mala 150/60, 84 pulzov
zaminútu,saturáciukrvikyslíkom 98%.Sťažovalasanajmänabolestichrbtaatiežľavéholakťapopáde
vo vani v predchádzajúci večer. Chrbát si podľa vlastných slov udrela aj v minulosti kedy mala zlomené
stavce. Nevedela však presne udať ktoré. Počas transportu RZP nebola podaná žiadna liečba a ani
zavedenáultravenóznakanylaakotopravidelnebývapripacientochsvážnejšímiúrazmi.Pacientkusom

takto prebral od posádky RZP, následne som požiadal doprovod pacientky, pani U., aby počkala počas
samotného vyšetrenia pacientky vonku v čakárni. Potom som v ambulancii ostal ja, sestrička a pani
S.. Realizoval som vyšetrenie pacientky, čiže odobral som kompletnú anamnézu, realizoval fyzikálne
vyšetrenie pri ktorom som zistil poranenie ľavého lakťa a bolestivé spodné rebrá obojstranne avšak bez
makroskopických známok pôsobenia vonkajšej traumy. Bez prítomnosti hematómu či poranenej kože.

Na základe vyšetrení som ordinoval RTG ľavého lakťa, chrbtice a hrudníka so zameraním na poranenie
skeletu. Pacientka bola v sprievode pani U. odoslaná na RTG vyšetrenie. Niečo pred jedenástou
hodinou sa vrátila na našu ambulanciu s podpisom RTG snímku kde boli rádiológom zistené zlomeniny
jedného rebra na každej strane presne piateho rebra vpravo a 10 rebra vľavo. Chrbtica ani lakeť
poranené neboli. Pacientka bola unavená z čakania a dožadovala sa prepustenia domov. Vzhľadom

na skutočnosť, že bola tlakovo a pulzovo stabilizovaná, nejavila žiadne známky krvácania a jedinou
jej ťažkosťou dominujúcou boli bolesti chrbta, keďže nič nenasvedčovalo o vnútornom krvácaní poučil
som ju o aktuálnych možnostiach diagnostiky a liečby. Spísal som krátku správu a pacientku som plne
poučenú prepustil v sprievode pani U. do domácej liečby. Upozornil som obe, že v prípade akéhokoľvek
zhoršenia stavu musia okamžite prísť do nemocnice a rozišli sme sa s tým, že v rámci Bratislavy jedostupnosť nemocnice do 15 minút prostredníctvom RZP a oni mi sľúbili, že určite prídu, ak by sa niečo
komplikovalo. Pri vyšetrení vo štvrtok neboli rovnako prítomné makroskopické

známky traumy, čiže hematóm ani poranenie kože ktoré by svedčili o vážnejšej traume hrudníka.
Podotkol,ževpriebehu3-4dnípotraume bysahematómvpodkožíurčiteprejavilavoštvrtok26.marca
prítomný nebol. Rovnako v tento dň, čiže vo štvrtok bola pacientka privezená plne pri vedomý, tlakovo
a pulzovo stabilizovaná a ako uvádza sama pani U. vo svojom podaní ešte deň pred svojim úmrtím čiže

v inkriminovaný štvrtok sa pacientka cítila dobre. Ako uvádza pani U. vo svojom podaní ku náhlemu
zhoršeniu stavu došlo až v piatok 27. marca 2009 okolo obeda. Kedy podľa jej vlastného podania bolo
na dispečing RZP volané a posádka bola k pacientke vyslaná operačným strediskom až okolo 17. 30
hod. čo mohlo byť pre ďalší vývoj stavu pacientky rozhodujúce. Následne bola pacientka privezená na
internú ambulanciu kde po neúspešnej resuscitácii zomrela na následky kardiokumunálneho zlyhania.
Kladené mu je za vinu, že nevykonal potrebné sonografické vyšetrenie a že ju prepustil do domácej

liečby bez ďalších potrebných vyšetrení a hospitalizácie a to aj napriek tomu, že utrpela zlomeninu rebier
obojstranne. K tejto veci okrem vyššie uvedeného vypovedal, že v inkriminovanej dobe neexistoval
predpis ktorý by určoval, resp. stanovoval v ktorých prípadoch je potrebné realizovať sonografické
vyšetrenie. K vydaniu takéhoto nariadenia došlo presne 15. 10. 2009 a to po realizácii semináru na
tému poranenia hrudníka. Od toho času máme striktne stanovenú povinnosť každému pacientovi s

takýmto poranením čo i len sebemenším realizovať okrem fyzikálneho vyšetrenia aj RTG aj kompletné
odbery na sonografiu brucha. I pri negatívnom náleze je interné neriadenie, takýchto pacientov radšej
hospitalizovať. Zdôraznil, že dovtedy takéto nariadenie neexistovalo a pacienti boli bežne riešení so
zlomeninami rebier ambulantne bez realizovaných uvedených vyšetrení.

Ďalej vypovedal, že od úrazu po jeho vyšetrenie ubehlo cca 13 hodín, čo je príliš krátky čas, aby sa pri
rýchlosti predpokladaného krvácania u pacientky pod kapsulu sleziny vytvoril hematóm identifikovateľný
sonografickým vyšetrením alebo laboratórnymi vyšetreniami. Po mojom vyšetrení v pondelok bola
pacientka privezená RZP do našej nemocnice znovu a ani atestovaný lekár na základe klinického
nálezu nepredpokladal poranenie sleziny. Pacientka sa až do piatku 27. marca 2009 cítila dobre,

náhle zhoršenie stavu prichádza náhle v piatok na obed. Opakovane od obeda volaná záchranka
prichádza až okolo 17. 30 hodiny kedy pacientka už nereaguje a nastáva porucha vedomia. Tento
časový faktor mohol mať rozhodujúci význam pre ďalší osud pacientky. Pacientka bola na koronárnej
jednotke resuscitovaná, pri tomto úkone často dochádza k prasknutiu alebo zlomenine rebier a aj bez
predchádzajúceho poranenia sleziny môže dôjsť k jej poraneniu. Ďalšou otázkou je, ako je možné, že

ani pri štvrtkovom vyšetrení pacientka nemala prítomný hematóm v oblasti pod lopatkou. Ak by bol úraz
takej intenzity aby v nedeľu spôsobil prasknutie sleziny mal by byť v danej oblasti v podkoží aspoň
hematóm, ktorý pri pondelkovom vyšetrení jednoznačne nebol prítomný a ako píše lekár nebol prítomný
ani pri vyšetrení vo štvrtok.

Obžalovaný P. na hlavnom pojednávaní dal vyhlásenie, že sa necíti byť vinným zo žalovaného skutku.

Vypovedal, že bol zamestnaný vo Fakultnej nemocnici od roku 2001, na chirurgickej klinike v nemocnici
na 0,2 úväzok, čo znamená asi 4 dni v mesiaci, ostatné dni sa mal venovať študentom lekárskej
fakulty. Zadeľovaný bol nad rozsah týchto 4 dní ktoré mal určené. V mesiaci marec bol zadelený na
mužskú ambulanciu, na ženskej ambulancii boli zadelení iný lekári. Vzhľadom na postup ktorý bol, je

presvedčený, že pacientku nevyšetroval. O problémoch sa dozvedel o 2 mesiace neskôr, kedy ho primár
zavolal do kancelárie kde mu povedal, aby napísal vyhlásenie k vyšetreniu nebohej pani U., on mu
povedal, že ju ani nevidel a primár mu odpovedal, v knihe je tvoje meno. On mu povedal, že nevie o
tom, že by ju vyšetroval. Odpovedal, neser ma, napíš to. Nato zariadil, aby mu z ambulancie vydalidokumentáciu pacientky. On si dokumentáciu preštudoval, opakovane bol za primárom s otázkou, že čo
tam má napísať keď dokumentácia nie je dostatočná a odpoveď bola, neviem, napíš tam niečo. Väčšinou
nezvyknem odporovať nadriadeným, tak som to napísal. V minulosti nemal skúsenosti s Úradom pre

dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Na príkaz napísal správu tak, akoby vyšetroval pacientku a
vychádzal z dostupnej dokumentácie, zo sťažnosti pacientky a zo správy T.. Je presvedčený o tom, že
poškodenú neošetroval.

Svedkyňa - poškodená W. na hlavnom pojednávaní vypovedala, že v nedeľu 22. 03. 2009 jej volala
mama, že spadla vo vani. Ja som sa dostavila za matkou do bytu, mama bola celá poudieraná, mala
krvavý lakeť a mala bolesti pri nádychu a výdychu. V ten večer nechcela ísť do nemocnice,, nakoľko
mala pocit, že bolesti prejdú. Keďže na druhý deň bolo stále zle, zavolali sme RZP a odviezli sme ju do
nemocnice na Mickiewiczovu ulicu. Asi okolo 8. 45 hod. sme prišli pred ambulanciu, ja som zaklopala na
dvere a sestričke som povedala, že mám so sebou matku a čo sa jej stalo, potom sme spolu s matkou,

potom sme spolu s matkou vošli dovnútra do ordinácie, tam bol prítomný aj lekár, mám pocit, že tuná
prítomný T., avšak nie som si istá. Mamu posadili na posteľ, ja som ju vyzliekla do pol pása a lekár
ju potom vyšetroval. Lekár sa pýtal matky čo sa jej stalo, čo ju bolí, počúval ju. Mňa potom poslali z
ordinácie von a viem, že niekto mamu odviezol na kresle. Potom ma lekár zavolal naspäť, mamu som
pomohla obliecť, ja som sa dožadovala hospitalizácie, avšak lekár mi povedal, že hospitalizácie nie je

potrebná. Mala som mamu doma lokalizovať, nemeniť polohy a v prípade zhoršenia stavu prísť. Lekár
mi asi povedal, že má mama asi zlomení rebrá a ja som sa ho pýtala prečo sa nefixujú rebrá alebo niečo
s tým nerobí. Lekár mi povedal, že s tým sa už nič nerobí iba doma treba lokalizovať. Lekár nepredpísal
mame žiadne lieky iba mi povedal, že mám kúpiť Ibalgin a tento jej dávať proti bolesti. Keďže doma sa
zdravotný stav mame stále zhoršoval, mala stále väčšie bolesti, mala strašne málo možnosti pohybu, vo

štvrtok 26. 03. 2009 som opätovne zavolala sanitku a matku odviezla do nemocnice. Dvaja zdravotní
bratia naložili matku na vozík, sestričke som dala občiansky preukaz, sestrička mi dala deku ktorou
som prikryla mamu. Na chodbe sme čakali dosť dlho, potom ma sestrička zavolala, s vozíkom som
matku doviezla do ambulancie. Či bol v ambulancii vtedy prítomný lekár to neviem, ale neskôr určite
prišiel. Dvaja pracovníci matku odviezli na RTG, po röntgene som znovu matku naložila na vozík a znova

odviezla do ambulancie. Po príchode z röntgenu už lekár na ambulancii prítomný bol. Ja som sa stále
dožadovala vzhľadom na jej vek a stav, aby bola hospitalizovaná, doktor mi však povedal, že matku
mám zobrať domov a znova prísť ak sa stav zhorší. Doktor mi nepredpísal žiadne lieky, iba lokalizovať
polohu a podávať Ibalgin. Ja si pamätám, že mama bola

opätovne vyzlečená do pol pása, lekár ju počúval, niekde ju mačkal rukami, mala kričala od bolesti a iné
si nepamätám. Dňa 27. marca 2009 matka mala veľmi veľké bolesti, nevedela sa postaviť a preto som
sa rozhodla, že zavolám sanitku. Prvý krát som volala asi o 12. 00 hodine. Sanitku sme volali najmenej
5 krát, sanitka prišla asi o 17. 45 hodine. Prišli dve sanitky, prišli lekári, matka už bola v bezvedomí,
oživovali ju, dali ju na nosítka, odniesli do sanitky a odviezli na Mickiewiczovu ulicu. Hneď po príchode

do nemocnice mi bolo oznámené, že matka zomrela. Ja som išla hneď za sanitkami do nemocnice. Ja si
už nepamätám v akej forme mi bolo vystavené lekárske potvrdenie pri prvej návšteve lekára, mám pocit,
že bolo písané rukou, nie som si istá. Toto potvrdenie som ja odovzdala sestričke pri druhej návšteve.
Či bolo vystavené lekárskej potvrdenie pri druhej návšteve si nepamätám.

Na otázky prokurátora odpovedala, že matka mala udretý lakeť, na ostatných častiach tela nevidela
žiadne krvné podliatiny. Na 100% sa nevedela vyjadriť, či prítomní obžalovaní ošetrovali jej matku, avšak
niečo sa jej marilo, že jeden lekár nemal vlasy. (poznámka samosudcu - obžalovaný Q. nemá vlasy).

Svedkyňa N. na hlavnom pojednávaní vypovedala, že dňa 23. 3. 2009 mala službu s obžalovaným U..

Každý lekár si lekársku správu z vyšetrenia píše sám na počítači. Sestrička zapisuje do ambulantnej
knihy meno pacienta, rodné číslo, bydlisko, poisťovňu, po vyšetrení všetky úkony, ktoré boli urobené a
meno ošetrujúceho lekára. Niekedy si sám lekár dáva aj pečiatku do tejto knihy, dopisuje sa diagnóza,
niektorí lekári aj podpisujú, niektorí nie a za niektorých dáva pečiatku sestrička.

Ak dovezie pacienta RZP preberá si pacienta vždy lekár.
Zmojejpraxeviem,žesestričkanepotvrdzujeRZPpríjempacienta,vždytorobílekáraakniejeprítomný
tak sa zavolá niektorý iný z druhej ambulancie. Pečiatky lekárov sa niekedy nachádzajú na stole viaceré,
niekedy žiadna. RZP odovzdáva záznam o preprave pacienta ihneď po príchode lekárovi, ja zapisujemdo ambulantnej knihy meno pacienta a aj meno lekára, ktorý je pri prevzatí pacienta. V prípade, že sa
zapíšeš do ambulantnej knihy meno ošetrujúceho lekára, ktorý je neskôr odvolaný na operáciu, prípadne
iný úkon a vyšetrenie urobí iný lekár, táto zmena sa v knihe nevyznačuje.

Svedok P. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že osobne sa s poškodenou S. nestretol, vie, že bola
u nich ošetrovaná 2 krát a poslaná domov. Lekárske správy o ošetrení vypracúva lekár určený na
ambulancii, ktorý ju vyšetril. Ja, ako primár som vždy prideľoval služby na ambulanciu písomne na
obdobie jedného mesiaca. Vždy sa robia o službách aj písomné záznamy. Lekár, ktorý prijme pacientku

a bol odvolaný na operáciu musí o tom informovať buď primára alebo vedúceho oddelenia kancelárie
alebo atestovaného lekára, ktorý je vo

vedľajšej ambulancii a ten za neho určí náhradu aby vyšetril, vykonal došetrenie prijatej pacientky. Lekár,
ktorý dokončil vyšetrenie by mal o tom spísať aj záznam. Na oddelení sa viedla ambulantná kniha, ktorú

vypisovala sestrička s tým, že uvádza sa meno pacienta, diagnóza a lekár ktorý urobil vyšetrenie by
mal podpísať knihu. Takéto zmeny v lekároch sa nikde nezaznamenávajú a dáva sa iba ústny súhlas
nadriadeného. Je možné, že v marci 2009 bol lekár pridelený na ambulanciu a mohol byť so súhlasom
nadriadeného poslaný na operačný sál prípadne na inú ambulanciu. O zmene lekára v prípade, že
odišiel na inú ambulanciu sa záznam už nespisoval. Pokiaľ bol v inkriminovaný deň obžalovaný T.

pridelený na ženskú ambulanciu a vykonával aj úkony na mužskej ambulancii, je to možné, nakoľko
pokiaľ nejaký lekár z tej ambulancie odišiel, musel byť nahradený. Pokiaľ ide o záznam o vyšetrení
poškodenej tento som videl konkrétne od P., záznam od P. som nevidel, povedal mi, že napísal záznam
a odovzdal do pacientke. Lekár spisoval záznamy o vyšetrení buď počítačom, písacím strojom a niektorí
aj ručne. Pokiaľ by obžalovaný T. záznam o vyšetrení vypracoval v počítači, tento záznam by musel byť

v počítači uchovaný. Obžalovaný Q. v čase keď bola poškodená privezená RZP mohol prijať pacientku,
mohol taktiež rozhodnúť o ošetrení, v prípade pochybností sa však musel spojiť s atestovaným lekárom.
Aj neatestovaný lekár mohol pacienta prepustiť, avšak takýto krok mal konzultovať s atestovaným
lekárom a taktiež rozhodnutie o prijatí na oddelenie by mal konzultovať s atestovaným lekárom. Pokiaľ
sa o prepustení pacienta neporadil s atestovaným lekárom zobral zodpovednosť za pacienta na seba.

Pokiaľ RZP privezie pacienta, lekár by mal prevziať tlačivo od RZP, mal by túto kópiu RZP oraziť
pečiatkou a vlastnoručne podpísať.

Na otázku obhajcu svedok odpovedal, že nevie vysvetliť, ako je možné, že z ambulantnej knihy je
zrejmé, že v rovnakom čase mal obžalovaný Dolník ošetrovať Ladislava Libiča v mužskej ambulancii a

poškodenú Tesařovú na ženskej ambulancii.

Svedok P. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že osobne s poškodenou do kontaktu neprišiel a iba z
počutia vie, že mala nejaký úraz, ktorý sa skončil tragicky.

Rozpis služieb na dobu 1 mesiac robil primár N.. V rozpise bolo určené kto je vedúci ambulancie, ktorý
lekárslúžinaambulancii.Vprípade,želekármusíodísťnasúrnuoperáciu,podľasituáciebuďhonahradí
iný lekár alebo nie. Táto zmena sa však už nevyznačuje v rozpise. Je pravdou, že v kritickom období sa
stávalo, že jeden lekár bol pridelený na mužskú aj ženskú ambulanciu, prípadne aj na malú operačnú
sálu a to z dôvodu nedostatku lekárov. Boli prípady, ak bol nedostatok lekárov, že služby sa vykonávali

aj mimo rozpisu služieb. Podľa potreby sa rozhodovalo, či lekár pridelený na mužskú ambulanciu bude
vykonávať aj službu v ženskej ambulancii. V kritickom období mohol neatestovaný lekár sám urobiť
vyšetrenia a rozhodnúť o ďalšom postupe, v súčasnosti sa tlačí na to, aby každý pacient, ktorý je poslaný
na ošetrenie domov bol jeho prípad konzultovaný s atestovaným lekárom. V kritikom období mohol
neatestovaný lekár mohol robiť všetky rozhodnutia a vyšetrenia ako atestovaný lekár a bolo na ňom či

sa o určitých problémoch a diagnózach ide poradiť s atestovaným lekárom. Lekársku správu vypisuje
lekár, ktorý pacienta ošetruje. Stávali sa prípady, že lekár prijal pacienta,

odoslal ho na nejaké ďalšie vyšetrenie a následne vyšetrenie dokončil iný lekár, ktorý o tom aj spísal

správu keďže pôvodný lekár bol odvolaný na operačku. Zmena lekára sa riešila ústne medzi nami.

Svedkyňa O. na hlavnom pojednávaní vypovedala, že na oddelení pracovala ako sestrička. RZP keď
privezie pacienta vstúpi do ambulancie kde odovzdá pacienta lekárovi ak je priamo prítomný, alebosa lekár telefonicky privolá. Lekár aj potvrdzuje záznam RZP, ktorý mu pri odovzdaní pacienta dajú.
Ambulantnú knihu vyplňuje sestrička, píše sa tam meno pacienta, príchod pri RZP, prijatie pacienta,
diagnóza, bydlisko, poisťovňa a v poslednej kolónke si mi, ako sestričky uvádzame meno lekára. Stáva

sa, že meno lekára si uvedieme dopredu a môže sa stať, že sestrička zapíše do kolónky meno lekára,
avšak to meno nesedí s menom lekára, ktorý toho pacienta prijal a ošetroval. Meno lekára si sestričky
do ambulantnej knihy zapisujú orientačne a po skončení služby si niektorí lekári kolónky podpisujú a
dávajú svoju pečiatku. Ambulantná kniha bola v podstate evidenčnou pomôckou pre sestričky a podľa
tohto záznamu sa zapisovalo aj číslo karty a taktiež mi sme spracovávali body pre štatistiku a body pre

zdravotnú poisťovňu. Nevie o tom, že by bola stanovená povinnosť, že lekár musel ambulantnú knihu
podpisovať a opatriť pečiatkou. Má vedomosť o tom, že lekár, ktorý bol pridelený na mužskú ambulanciu
robil určité úkony aj na ženskej ambulancii, prípadne aj na malej operačke. Lekársku správu vypisuje
lekár, ktorý pacientku vyšetril.

Svedkyňa W. na hlavnom pojednávaní vypovedala, že dňa 26. 03. 2009 pracovala na mužskej

ambulancii, čo zistila z ambulantnej knihy a poškodenú S. si nepamätá. Vie, že primár robil rozpis služieb
na celý mesiac a ak prišlo k nejakej zmene, že lekár musel odísť na nejakú inú ambulanciu alebo
operačku o tom rozhodol tiež primár a nevie o tom, že by sa spisoval nejaký záznam. Ambulantnú knihu
vedie sestrička do ktorej zapisuje meno pacienta, jeho osobné údaje, akú má diagnózu, či ho priviezla
RZP, kedy, ktorý lekár a kedy ho prijal, aké vyšetrenia sa vykonali. Záznam o vyšetrení pacienta spisuje

lekárktorýpacientaprijal,vprípade,žebolodvolanýnainépracoviskospíšezáznamlekárktorýdokončil
vyšetrenia. Lekárska správa sa originál dáva pacientovi a kópiu zakladá do karty pacienta sestrička. O
každom vyšetrení pacienta sa spisuje správa.

Svedok P. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že s poškodenou S. vôbec neprišiel do osobného styku.

V prípade ak RZP privezie pacienta, tohto si osobne prevezme lekár, ktorý aj potvrdí záchranárovi na
tlačive prevzatie pacienta. Lekár, ktorý prevezme pacienta buď ho sám ošetrí, prípadne ho zašle na
iné pracovisko ak k nemu nepatrí, prípadne ak má sám problém, zavolá si staršieho lekára, prípadne
vedúceho služby. Za ošetrenie pacienta zodpovedá ošetrujúci lekár, nie konzultant. Ošetrujúci lekár
vypisuje aj tlačivo o ošetrení pacienta. V marci 2009 robil mesačné zadelenie služieb primár, kde bolo

presne určené ktorý lekár v ktorej ambulancii, prípadne na ktorom oddelení bude pracovať. Dochádzalo
však často k zmenám. O zmenách služieb rozhodoval taktiež primár. Často dochádzalo k operatívnym
zmenám lekárov, to robil ústne, lekár po službe nemohol nastúpiť do ambulancie, prípadne bol odvolaný
na operačnú sálu, čiže musel ho nahradiť ďalší lekár.

Svedok P. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že vyšetroval poškodenú S., ale na presný dátum
si nepamätá. Pracoval na I. Internej klinike , vyšetroval ju na ambulancii, no nepamätá si v akom
stave pacientka bola. Na konci marca 2009 už bol atestovaným lekárom, poškodenú vyšetroval už

ako atestovaný lekár. V prípade, že by vyšetroval poškodenú ako neatestovaný lekár, mohol sa sám
rozhodnúť o tom, či bude prepustená do domáceho liečenia, prípadne hospitalizovaná.

Svedok P. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že s poškodenou S. neprišiel do osobného styku. Vie,
že na klinike sa o tomto prípade rozprávalo, nakoľko pacientka mala byť ošetrovaná na ambulancii a

neskôr aj na I. Internej klinike zomrela na infarkt a taktiež mala mať poškodenú slezinu. Služby zadeľoval
primár alebo prednosta vždy mesiac odpredu, taktiež aj zadelenie lekárov na jednotlivé oddelenia, často
však dochádzalo k zmenám, nakoľko lekári boli po službe, mali dovolenku a v tom čase tam bol aj
mierny neporiadok a chaos. Myslel to tak, že klinika nebola dobre riadená. O zmenách rozhodoval
primár buď ústne okamžite, prípadne deň dopredu to zapísal do operačného programu. Prichádzalo

často k zmenám u lekárov ktorý prijal pacienta a bol odvolaný na iné oddelenie, prípadne operačnú
sálu, prípadne niekde inde. Aj neatestovaný lekár mohol rozhodnúť o tom, či pacient bude prepustený,
prípadne hospitalizovaný. Bolo to vždy jeho rozhodnutie za ktoré si zodpovedá, avšak pravidlom bolo
konzultovať závažnejšie veci so starším kolegom. V roku 2009 určite nebol predpis ani nariadenie, ktorý
by určoval v ktorých prípadoch sa má použiť ultrazvukové vyšetrenie. Ultrazvukové vyšetrenie sa robí

na základe indikácie ošetrujúceho lekára, prípadne konzultujúceho lekára. Ambulantnú knihu zásadne
vyplňuje sestrička, lekár by mal zapísať diagnózu, dať svoj podpis plus pečiatku. Z dôvodu pracovnej
zaneprázdnenosti alebo nedbanlivosti však toto lekári nerobia. V mnohých prípadoch sa stáva, žekolegovia, aby uľahčili prácu sestričkám nechávajú svoju pečiatku v ambulancii k dispozícii sestričke.
Čiže môže sa stať, že pečiatku v ambulancii môže použiť hocikto, čiže aj iný lekár.

Svedok F. M. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že v marci 2009 pracoval ako záchranár v súkromnej
firme. Osobne vždy odovzdával pacienta službukonajúcemu lekárovi, ktorý mu aj potvrdil pečiatkou a
podpisom prevzatie pacienta, pričom ho informoval čo ohľadne pacienta zistili. Nestalo sa mu, že by
pacienta preberala sestrička.

Svedok F. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že v marci 2009 pracoval ako záchranár v súkromnej
firme. Keď priviezli pacienta do nemocnice na Mickiewiczovu, vždy pacienta odovzdal lekárovi, ktorý si
ho od neho prevzal aj s informáciami o pacientovi a prijatie mu potvrdil pečiatkou a podpisom.

Svedok P. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že v marci 2009 pracoval ako záchranár v súkromnej
firme. Pokiaľ privážali pacienta do nemocnice na Mickiewiczovu ul. dopredu sa ohlásili, pacienta

odovzdávali prevažne ošetrujúcemu lekárovi, ktorému dali aj informáciu o stave pacienta a lekár im aj
potvrdil prevzatie podpisom a pečiatkou. Ak nebol prítomný lekár mohlo sa stať, že

bol na operačke, vtedy odovzdali pacienta sestričke, nechali ho vo vnútri v ambulancii a sestrička im
potvrdila aj prevzatie pacienta.

Svedok Q. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že dňa 26. 03. 2009 bol v nemocnici na Mickiewiczovej
ulici. Mal problémy s lakťom. Vie, že ho vyšetroval tuná prítomný P.. Presný čas, kedy ho vyšetroval si

nepamätá, avšak bolo to medzi 8 alebo 9 hodinou ráno.

Svedok E. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že si nepamätá či bol 26. marca 2009 ošetrovaný v
nemocnici na Mickiewiczovej ulici. Nepozná ani prítomných obžalovaných.

Znalec P. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že sa v plnom rozsahu pridržiava posudku. Vychádzal z
tých dôkazov, ktoré boli uvedené vo vyšetrovacom spise a preto svoje odôvodnenie a závery urobil. Z
jehohľadiskapríčinousmrtipacientkybolahyperkalenia,zvýšenáhodnotadraslíkaprizastaveníčinnosti
obličky na podklade straty krvi a dehydratácie pacientky. Išlo o okolnosti kde treba uviesť, že takáto strata
krvi ako ju vypočítal, u zdravého človeka bez pridružených ochorení by v žiadnom prípade sama o sebe

neviedla k úmrtiu. V medicínskej teórii a praxi existujú stavy, pri ktorých počas vyšetrení poúrazového
pacienta klinický stav nejaví žiadne známky patológie. Avšak vzhľadom na okolnosti úrazového deja,
vek, ,lokalizáciu poranenia, eventuálne pridružené ochorenia a iné okolnosti sú dôvodom na prijatie
poraneného za účelom vývoja eventuálneho rozvoja patologického stavu. V základnej traumatologickej
literatúre je doporučené po zlomeninách v oblasti dolných rebier vľavo 9 - 11 práve prijatie pacienta

na oddelenie pre možnosť krvácania do dutiny brušnej, poranenie sleziny, zvlášť táto okolnosť je
zdôraznená u starších osôb a u tých, ktorý sú doma bez dozoru. Doporučený postup v literatúre na
Slovensku nie je zavedený. Preto lekár vychádza pri svojom vyšetrení a diagnostike z odbornej literatúry
a svojich skúseností. Pri prvotnom vyšetrení mala byť pacientka prijatá na oddelenie ako sa to potom
neskôr stalo v metodickom usmernení vedúcich pracovníkov kliniky, práve na základe zrejme tohto

prípadu. Tých vyšetrujúcich spôsobov je viacej ale najdostupnejší v každej nemocnici je sonografické
- ultrazvukové vyšetrenie. Toto vyšetrenie odhalí štrukturálne poranenie slezinného tkaniva ako i voľnú
krv v dutine brušnej. Na druhej strane, ako vyplýva z dokumentácie obžalovaného P. poškodená bola
riadne poučená na možnosti zhoršenia zdravotného stavu, mala doporučené ihneď sa dostaviť pri
jeho zhoršení, znalec nevie prečo tomu tak nebolo, skôr ako 26. 3. Keď v zázname RZP z toho istého

dňa je uvedené samotnou pacientkou, že od začiatku mala úporné bolesti, nejedla a zvracala. Podľa
veľkosti trhliny v tkanive sleziny išlo o veľmi nepatrný defekt veľkosti 1 x 0,5 cm a je zrejmé, že v čase
vyšetrenia obžalovaným P. vzhľadom k celkovému množstvu strát krvi, ktoré sa našli na pitve bola táto
strata nepatrná predpokladám, že aj
nevýznamná. V medicíne sa nedá s istotou jednoznačne povedať ako by zdravotný stav sa vyvíjal

i keby bola pacientka prijatá a odoperovaná vzhľadom k tej jej polymorbidite. Ak by bola pacientka
prijatá, samozrejme by diagnostický a liečebný proces bol iný Ak by ten vývoj smeroval k postupujúcemu
krvácaniu tak by bolo nutné pacientku operovať, zastaviť krvácanie v jej veku odňatím sleziny. Z
lekárskeho hľadiska obžalovaný postupoval správne, subjektívne a objektívne ju vyšetril, dalurobiť grafické vyšetrenia hrudníka a brucha, nedal však urobiť to sonografické vyšetrenie, avšak

mala byť hospitalizovaná. Pravdepodobne v tom čase keď on poškodenú videl, to krvácanie ešte bolo
nevýznamné v tom čase. I keby bola pacientka operovaná v správnom čase, nedá sa vylúčiť, že by k
smrti nedošlo vzhľadom na polymorbiditu pacientky, ťažkosť orgánových zmien hlavne na mozgu a na
srdci. Riadiaci pracovník by mal na odbornú ambulanciu poslať lekára len so špecializáciou v danom
odbore, to je atestácia a len takýto lekár je plne právne zodpovedný za vyšetrovateľský a diagnostický

dosah. Za akýkoľvek diagnostický, liečebný proces zodpovedá počas nemocničnej liečby len lekár, aj
v odbornej ambulantnej liečbe so špecializáciou v danom odbore. Ak nadriadený pracovník, primár určí
do špecializovanej odbornej ambulancie lekára bez atestácie v príslušnom odbore musí ho poučiť v
tom zmysle, že v prípade akýchkoľvek problémov tento lekár pri diagnostickej rozvahe, liečbe sa musí
poradiť s lekárom, ktorý má túto špecializáciu.

Z vyjadrenia zástupcu prednosti I. chirurgickej kliniky P.. vyplýva, že zdravotné záznamy pacientov zo
dňa 26. 03. 2009 (JE. neboli nájdené v centrálnom archíve. Nájdený bol iba záznam ohľadne O. zo dňa
26. 03. 2009 z ktorého vyplýva, že pacientka bola vyšetrená od 10. 38 hod. do 10. 42 hod.

Z knihy ošetrených neprijatých - ženy zo dňa 26. 03. 2009 vyplýva, že pod poradovým číslom 4 je

uvedená poškodená U. záznam RZP 09. 00 hod. - 08. 32 hod. poznámka sanitka domov a uvedené
meno P. bez pečiatky a podpisu.

Z knihy ošetrených neprijatých - muži zo dňa 26. 03. 2009 vyplýva, že obžalovaný T. ošetroval pacientov
D..

Zo „Zadelenia na oddelenia na mesiac marec 2009“ podpísaného zástupcom prednostu U. je zrejmé,
že obžalovaný P. bol zadelený na ambulancie - ženy spolu s P. a obžalovaný P. na ambulanciu - muži.

Zo „Služby lekárov na mesiac marec 2009“ vyplýva, že P. mal službu dňa 22. 03. 2009 a teda obžalovaný

P. bol dňa 23. 03. 2009 na ambulancii sám, keďže P. bol po nočnej službe.

Zo záznamu o zhodnotení zdravotného stavu osoby (Svet zdravia, a. s. - RZP) vyplýva, že dňa 26. 03.
2009 uskutočnili výjazd k poškodenej S. o 8. 26 hod., príchod o 8. 31 hod. odovzdaná Fa BA, pečiatka
P. bez podpisu.

Samosudca vykonané dôkazy vyhodnotil individuálne, vo vzájomných súvislostiach a zistil nasledovné
skutočnosti:

Obžalovaný P. dňa 23. 03. 2009 vyšetril poškodenú S. sám ako neatestovaný lekár. Poskytol jej
adekvátne vyšetrenia ktoré považoval za potrebné. Nakoľko nezistil žiadny hematóm ani poranenia kože
ktoré by nasvedčovali vážnej traume hrudníka, nenariadil sonografické vyšetrenie. Poučil poškodenú, že

v prípade akéhokoľvek zhoršenia zdravotného stavu, okamžite prísť na ďalšie vyšetrenie do nemocnice
a prepustil ju do domáceho liečenia.

Svedkyňa W., dcéra poškodenej potvrdila, že na poškodenej nevidela žiadne krvné podliatiny.

Znalec MUDr. Zdenko Mores potvrdil, že obžalovaný z lekárskeho hľadiska postupoval správne,
subjektívne a objektívne ju vyšetril, dal urobiť grafické vyšetrenie hrudníka a brucha, avšak nedal urobiť
sonografické vyšetrenie a poškodenú nehospitalizoval.Zároveň však uviedol,, že v čase vyšetrenia poškodenej bolo krvácanie do dutiny brušnej nevýznamné
a poškodená pri zhoršení zdravotného stavu sa mala hlásiť u lekára skôr ako po 3 dňoch, tak, ako ju
obžalovaný poučil.

Znalec taktiež vypovedal, že s istotou sa nedá jednoznačne povedať, ako by sa zdravotný stav
poškodenej vyvíjal v prípade, ak by bola hospitalizovaná a odoperovaná vzhľadom k jej polymorbidite.
Aj keď by bola poškodená operovaná v správnom čase, nedá sa vylúčiť, že by k smrti nedošlo, vzhľadom

na polymorbiditu pacientky, ťažkosť orgánových zmien hlavne na mozgu a na srdci.

Pre naplnenie skutkovej podstaty prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. b/ Tr. zák.
je okrem iného nevyhnutne potrebné mať jednoznačne preukázané príčinné súvislosti medzi konaním
obžalovaného a jeho následkom, t. j. spôsobením smrti poškodenej.

Vzhľadom na vyššie uvedené, súd nemal jednoznačne túto príčinnú súvislosť preukázanú, čo vyplýva
najmä z výpovede znalca MUDr Zdenka Moresa a preto súd obžalovaného oslobodil, pretože skutok
pre ktorý je žalovaný, nie je trestným činom.

Obžalovaný P. sa obhajoval tým, že poškodenú S. dňa 26. 03. 2009 nevyšetroval.

Z vykonaných dôkazov vyplýva, že obžalovaný T. bol na mesiac marec pridelený na ambulanciu - muži.

Na zázname RZP sa nachádza razítko obžalovaného bez jeho podpisu.

V knihe ošetrených - ženy zo dňa 26. 03. 2009 pri mene poškodenej S. je rukou napísané meno P. bez
pečiatky a podpisu.

Z výpovede svedkyne O. vyplýva, že do ambulantnej knihy sestričky zapíšu meno lekára dopredu,

orientačne a keď príde k zmene lekára, ktorý pacienta ošetruje, meno lekára už neprepisujú.

Svedkyňa W. potvrdila, že dňa 26. 03. 2009 pracovala na mužskej ambulancii a na poškodenú S. si

nespomína.

Svedkyne potvrdili, že často dochádzalo k zmene lekára počas služieb, nakoľko boli odvolaní na iné
pracoviská.

Pacientov od RZP preberali lekári, čo aj potvrdzovali na tlačive RZP.

Svedkovia F. - pracovníci RZP potvrdili, že pacienta preberal lekár, potvrdil im záznam podpisom a
pečiatkou.

Svedok F. vypovedal, že ak nebol lekár prítomný, pacienta prevzala sestrička, ktorá im aj potvrdila
prevzatie.

Z výpovedí svedkov P. vyplýva, že často dochádzalo k zmene lekára ktorý pacienta prijal a ktorý ho
potom ošetroval. Zmeny sa nikde nezaznamenávali. Pečiatky boli položené na stole, mohol ich použiť

hocikto. (Svedok C.).

Zo záznamu RZP je zrejmé, že poškodenú mali priviesť do nemocnice medzi 8. 30 - 9. 00 hod., presný
čas sa nedá určiť.Z výpovede svedka Q. H. je zrejmé, že medzi 8. 00 hod. a 9. 00 hod. ho obžalovaný T. ošetroval na
mužskej ambulancii.

Ohľadne ďalších pacientov, ktorých obžalovaný dňa 26. 03. 2009 ošetroval na mužskej ambulancii podľa
ambulantnejknihyneexistujúzdravotnézáznamy,rovnakoakoajohľadnepoškodenejS..Jedineztýchto
záznamov by súd objektívne mohol posúdiť či a kedy obžalovaný poškodenú ošetroval.

Aj svedkyňa W. sa nevedela vyjadriť, či práve obžalovaný T. ošetroval jej matku.

Z výpovedí pracovníkov RZP F., ktorí priviezli poškodenú S. dňa 26. 03. 2009 do nemocnice vyplýva, že
obžalovaný prevzal poškodenú, podpísal im záznam a dal aj svoju pečiatku.

Na zázname RZP sa však podpis obžalovaného nenachádza.

Z vyššie uvedených dôkazov je zrejmé, že nebol preukázaný žiadny priamy hodnoverný dôkaz o tom,
že obžalovaný P. poškodenú ošetroval dňa 26. 03. 2009 a preto ho oslobodil spod obžaloby, nakoľko

nebolo dokázané bez akýchkoľvek pochybností, že skutok spáchal obžalovaný.

Poškodenú W. odkázal súd s nárokom na náhradu škody na konanie vo veciach občiansko právnych,
keďže obžalovaných súd oslobodil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia na podpísanom
súde.