Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 22, 2012

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7CoE/40/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5609200100
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5609200100.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený advokátom JUDr. Martinom Máčajom,
so sídlom I., Z. č. XX, proti povinnému: K. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX, o vymoženie 470,03 eur
s príslušenstvom, v konaní o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš
č. k. 5Er 12/2009-33 zo dňa 18. februára 2010, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd uznesenie okresného súdu potvrdzuje.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým uznesením podľa § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení
s § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len "ZRK") zastavil exekúciu

v súdenej veci. Vychádzal z toho, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok - priznáva oprávnenému
zákonom nedovolené plnenie. Rozhodcovský súd totiž vôbec neskúmal, či medzi účastníkmi nejde o
spotrebiteľský vzťah a opomenutím tejto skutočnosti vydal rozhodnutie, ktoré je v rozpore s normami
spotrebiteľského práva. Okresný súd konštatoval, že na posúdenie právneho vzťahu medzi oprávneným
a povinným nemá vplyv skutočnosť, že zmluva o úvere zo dňa 17.01.2008 (ďalej len "Zmluva") bola
uzatvorená podľa Obchodného zákonníka, resp., že došlo k voľbe práva medzi účastníkmi. V tejto

súvislosti uzavrel, že Zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Z exekučného titulu zároveň nie je
možné zistiť, aká časť priznanej istiny pripadá na nesplatený úver, a aká na poplatok za jeho poskytnutie.
Pritom pri absencii ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len "RPMN") v Zmluve, ako základnej
informácie ohľadom ceny úveru, je predmetný úver bezúročný a bez poplatkov. V takom prípade je
nadväzne časť exekučným titulom priznaného (a aktuálne vymáhaného) plnenia plnením zákonom
nedovoleným. Exekučný súd zároveň uzavrel, že rovnako priznaný (a vymáhaný) úrok z omeškania

odporuje ustanoveniu § 517 ods. 2 Obč. zák. v spojení s § 3 nar. vlády č. 87/1997 Z. z. Z celkového
hľadiska konštatoval, že z formulácie výroku, a ani z odôvodnenia exekučného titulu, nie je možné
oddeliť nedovolené plnenie od plnenia dovoleného, čo bráni materiálnej vykonateľnosti exekučného
titulu. Okresný súd dodal, že ním zvolený postup a vykonané právne posúdenie korešponduje tiež s
normami práva Európskej únie.

Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie oprávnený, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia. Namietal, že hmotnoprávny (úverový) vzťah medzi ním a povinným bol síce spotrebiteľským
vzťahom, ale išlo predovšetkým o štandardný obchodno-právny vzťah, a preto sa nejedná o zmluvu
o spotrebiteľskom úvere. Nadväzne nebolo jeho povinnosťou v zmluve dohodnúť RPMN. Oprávnený
poukázal tiež na to, že predmetom jeho činnosti je poskytovanie peňažných prostriedkov, teda nie
tovarov alebo služieb; zmluvy o úvere preto ani nemôžu obsahovať zákonné náležitosti pre zmluvu o

spotrebiteľskom úvere. Rovnako nesúhlasil so záverom o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania.
Odvolateľ zdôrazňoval ich sankčný charakter, z čoho vyplýva, že dlžníka (povinného) zaťažia, len akporuší zmluvné podmienky. Uviedol, že vzhľadom na obchodno-právny základ vzťahu oprávneného a
povinného výška úrokov z omeškania zodpovedá riziku poskytovateľa úveru (oprávneného). Na záver
oprávnený dodal, že súd prvého stupňa už nemohol posudzovať exekučný titul, nakoľko vykonal takéto

posúdenie v štádiu vydania poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Povinný sa k podanému odvolaniu vyjadril. Nesúhlasil s odvolaním oprávneného a žiadal uznesenie
okresného súdu potvrdiť.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1
O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne
správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Rozhodnutie okresného súdu je vecne správne.

Nie je opodstatnená námietka odvolateľa o tom, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok už bol
podrobený prieskumu (aj) z hľadiska súladu s dobrými mravmi, resp. z hľadiska toho, či vymáhané
plnenie nie je zákonom nedovolené, a teda (ani teoreticky) nemôže byť daná prekážka veci rozhodnutej.
Predovšetkým však, vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je súdnym rozhodnutím, čo vylučuje
právny dôsledok, že poverenie na vykonanie exekúcie predstavuje prekážku veci rozhodnutej vo vzťahu

k napadnutému uzneseniu.

Zároveň z ustanovení § 57 ods. 2, § 58 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1, 2 ZRK (citované
v napadnutom rozhodnutí) je zrejmé, že exekučný súd kvalifikované posúdenie vymáhaných plnení má
(v zmysle musí) vykonať z úradnej povinnosti, a to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania.

Samotný odvolateľ nespochybňoval spotrebiteľský charakter základného vzťahu medzi ním a povinnou.
Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že zmluva o úvere, od ktorej sa odvíja
prebiehajúca exekúcia, je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Nie je pritom právne relevantné, ako
oprávnený úverovú zmluvu označil.

Podľa § 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z. z. zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou
sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Zákon o
spotrebiteľských úveroch v § 3 ods. 1, 2 definuje tiež, kto je veriteľom a spotrebiteľom. Pokiaľ sú splnené

podmienky pre takúto charakteristiku úverového vzťahu, nemožno vylúčiť uplatnenie ustanovení Zákona
o spotrebiteľských úveroch "len" označením danej zmluvy ako zmluvy o úvere podľa § 497 Obch.
zákonníka. Odvolací súd zároveň poukazuje na § 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z., podľa ktorého
sa spotrebiteľským úverom na účely zákona rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na
základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme.

Z uvedeného vyplýva, že spotrebiteľským úverom môže byť aj úver na základe zmluvy o úvere podľa §
497 Obch. zákonníka. Pokiaľ teda Zmluva, hoci je formálne označená ako zmluva o úvere podľa Obch.
zákonníka, je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, údaj o RPMN musí byť jej náležitosťou pod sankciou
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

Vzhľadom na uvedené je odvolacia argumentácia oprávneného, že RPMN nebola obligatórnou
náležitosťou zmluvy o úvere, neopodstatnená. Odvolací súd len na okraj poznamenáva, že záver súdu
prvého stupňa o absencii RPMN v úverovej zmluve oprávnený ani vôbec nenamietal.

Opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, má a môže obsahovať

len tá zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej poskytnutý úver bude použitý na financovanie
obstarania tovaru alebo služby. Nadväzne do určitej miery účelovo vyznieva tiež námietka oprávneného,
že zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch nemožno aplikovať na spotrebiteľské vzťahy,
ktorých predmetom je "len" poskytnutie finančných prostriedkov veriteľom (napr. bez označenia veci, na
financovanie obstarania ktorej majú byť použité), ako tomu je v prerokovávanej veci.

Podľa § 53 ods. 1 Obč. zák. spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka"). Výpočet neprijateľných podmienok v § 53 ods. 3 Obč. zák. je (a vždy bol)len demonštratívny - príkladný. Z toho vyplýva, že neprijateľnou podmienkou nemusia byť výlučne
ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy výslovne vymedzené v § 53 ods. 3 písm. a/ až r/ Obč. zák. Práve
naopak,neprijateľnoupodmienkoumôžebyťakékoľvekustanoveniespotrebiteľskejzmluvy,pokiaľspĺňa

charakteristiku zadefinovanú v citovanom § 53 ods. 1 Obč. zák.

Úrokzomeškaniavovýške0,25%denne (t.j.ročne91,25%)zdlžnejsumynemožnovžiadnomprípade
považovať za primeraný. Naopak, možno ho kvalifikovať ako neprimerane vysokú sankciu spojenú s
nesplnením záväzku spotrebiteľa. Také ustanovenie Zmluvy medzi účastníkmi je nutné vyhodnotiť ako

neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 53 ods. 1 Obč. zák. Nakoľko sa odvolací súd
stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že dojednanie úroku z omeškania 0,25 % denne z dlžnej
sumy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou spotrebiteľskej zmluvy, zvyšnou časťou argumentácie
odvolateľa, týkajúcou sa úroku z omeškania, bolo bezpredmetné sa zaoberať. Len pre úplnosť odvolací
súd dodáva, že rozhodnutia NS SR, na ktoré poukazuje odvolateľ, sú aktuálne - aj vzhľadom na
judikatúru Súdneho dvoru EÚ - minimálne v "spotrebiteľských veciach" prekonané.

Odvolateľ konkrétne nenamietol záver súdu prvého stupňa o nemožnosti oddelenia zákonom
dovoleného plnenia od plnenia zákonom nedovoleného. Nakoľko odvolací súd je v zmysle § 212
ods. 1 v spojení s § 205 ods. 3 O.s.p. viazaný nielen rozsahom odvolania, ale aj konkrétnymi
dôvodmi odvolania, ktoré vymedzí odvolateľ v zákonom stanovenej lehote na podanie tohto opravného

prostriedku, nebol odvolací súd oprávnený vykonať prieskum napadnutého uznesenia v dotknutej
(odvolaním nenapadnutej) otázke.

V súvislosti s komunitárnym právom odvolací súd poukazuje na relatívne aktuálnu judikatúru Súdneho
dvora EÚ, týkajúcu sa priamo právnej úpravy v Slovenskej republike - prípad C-76/10, rozhodnutie zo

dňa 16.11.2010. V zmysle bodu 2 výroku dotknutého uznesenia exekučný súd je oprávnený určiť, či
podmienka spotrebiteľskej zmluvy neupravuje sankciu v neprimerane vysokej výške. V prípade kladnej
odpovede je povinný vnútroštátny súd zabezpečiť, že spotrebiteľ nebude takouto podmienkou viazaný.
Z predmetného záveru Súdneho dvora EÚ je nepochybné, že v zmysle komunitárneho práva exekučný
súdjenielenoprávnený,aleajpovinnývykonaťtiež(vosvojejpodstate)vecnýprieskumrozhodcovského

rozsudku práve tým, že posúdi charakter jednotlivých podmienok spotrebiteľskej zmluvy a na ich základe
priznaných/vymáhaných plnení.

Na základe konštatovaného odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne,
keďže zodpovedá nielen výslovnej vnútroštátnej právnej úprave - Exekučný poriadok a zákon č.

244/2002 Z. z., ale v plnom rozsahu rešpektuje aj judikatúru Súdneho dvora EÚ.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - oprávnený nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s
§ 224 ods. 1 O.s.p. mu náhrada trov neprináleží. Naproti tomu povinný si náhradu trov odvolacieho

konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu v súvislosti s aktuálnym odvolacím konaním ani
žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.