Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, January 26, 2016

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 6C/204/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202831
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2016:2214202831.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda samosudcom Michalom Novotným v spojených právnych veciach

žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej:
Fridrich Paľko, s.r.o., advokátka kancelária, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalobkyne na prerušenie konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o
prejudiciálnych otázkach predložených Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 7 C 6/2010 sa zamieta.
II. Žaloby vo všetkých spojených veciach o zaplatenie celkovo 12.650,60 € sa zamietajú.
III. Žalovanej sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobami došlými 27. septembra 2012 pôvodne Okresnému súdu Galanta (neskôr v dôsledku

vylúčenia sudcov Okresného súdu Galanta postúpenými tunajšiemu súdu a spojenými jeho uznesením
č. k. 6 C 204/2014-55 na spoločné konanie) sa žalobkyňa domáhala voči žalovanej zaplatenia náhrady
škody a nemajetkovej ujmy vo výške uvedenej vo výroku rozsudku a tiež vydania medzitýmneho
rozsudku, ktorým by sa deklarovalo porušenie jej práv. V žalobe predniesla, že ako veriteľka navrhla
súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému vykonanie exekúcie voči viacerým svojim dlžníkom
(uvedeným ďalej) na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných stálym rozhodcovským súdom.
Súdny exekútor požiadal Okresný súd Galanta ako exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie. Hoci žiadosť spĺňala všetky zákonné náležitosti a súd mal podľa žalobkyne rozhodnúť
o udelení poverenia do 15 dní od jej doručenia, rozhodol o ňom až po uplynutí tejto lehoty s
výrazným omeškaním, hoci vec podľa nej nebola právne zložitá a nevyžadovala si spoluprácu s
účastníkmi konania. Exekučný súd navyše žiadosť o udelenie poverenia zamietol potom, čo meritórne
preskúmal rozhodcovský rozsudok (exekučný titul), hoci na to podľa žalobkyne nebol oprávnený.
Podľa žalobkyne si tým súd v rozpore s princípom právnej istoty dotvoril svoje oprávnenie a zamedzil
účinkom rozhodcovského rozsudku, ktoré sú postavené naroveň rozsudku všeobecného súdu. Tým,

že exekučný odoprel exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku, spôsobil nevymožiteľnosť
žalobkyninej pohľadávky - na jednej strane totiž existuje rozhodcovský rozsudok zakladajúci prekážku
rei iudicatae vo vzťahu k ním priznanému nároku a tento rozsudok už nie je možné zrušiť, na druhej
strane sa žalobkyňa z tohto rozhodcovského rozsudku nemôže domôcť uspokojenia svojej pohľadávky.
Konkrétne išlo o exekúcie voči povinným W. F. (žaloba pôvodne vedená na tun. súde pod sp. zn. 6 C
204/2014), F. B. (pôvodne sp. zn. 5 C 242/2014) a W. G. (pôvodne sp. zn. tun. súdu 10 C 339/2014).
Postup Okresného súdu Galanta ako exekučného súdu v týchto veciach považovala žalobkyňa za

nesprávny úradný postup v zmysle § 10 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone
verejnej moci v znení neskorších predpisov, v dôsledku ktorého jej vznikla majetková škoda vo výške
istiny s príslušenstvom, ktorú jej priznal rozhodcovský rozsudok, no ktorú žalobkyňa nemôže vymôcť,
a nemajetková ujma, ktorú žalobkyňa vyčíslila v peniazoch na 20 % uplatňovanej majetkovej škody.Dôvody na náhradu nemajetkovej ujmy videla žalobkyňa v tom, že oneskorené zamietnutie žiadosti o
udelenia poverenia jej znemožnilo včas realizovať kroky na mimosúdne vymoženie svojich nárokov.
Jej právu tak nebola poskytnutá súdna ochrana v zákonom predpokladanej kvalite a peňažná náhrada

nemajetkovej ujmy je tak jedinou vhodnou satisfakciou. Svoje nároky uplatnila voči žalovanej v žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku, tá však do dňa podania žaloby nereagovala.

2. Žalovaná vo svojom obsiahlom vyjadrení (z ktorého súd vyberá len časti relevantné pre toto konanie)
žiadala o zamietnutie žalôb v celom rozsahu. Pritom predovšetkým namietla, že žaloby (ktorých

žalobkyňa podala niekoľko desiatok tisíc v celej SR) sú zmätočné s nesprávne označenými údajmi o
exekučných konaniach, v dôsledku čoho žiadala o ich odmietnutie. Rovnako podľa žalovanej nebol jasný
ani titul uplatňovaných nárokov. Žalovaná priznala, že žiadosť o predbežné prerokovanie uplatnených
nárokov bola podaná 23. apríla 2012, no žalobkyňa pri predbežnom neposkytla potrebnú súčinnosť
a fakticky tento proces zmarila. Žalovaná tak nároky nepovažuje za predbežne prerokované. Navyše,
žaloby boli na súd podané už 27. septembra 2012, teda pred uplynutím zákonnej šesťmesačnej lehoty

predbežného prerokovania, v dôsledku čoho boli podľa žalovanej podané predčasne. Žalovaná s
odkazom na judikatúru tvrdila, že keďže predbežné prerokovanie nároku predstavuje hmotnoprávnu
podmienku uplatnenia nároku na súde, predčasne podané žaloby majú byť zamietnuté.
Podľa žalovanej sa na rozhodovanie o udelení poverenia na základe rozhodcovského rozsudku
nevzťahovala 15dňová lehota už od 1. júna 2010, v dôsledku čoho v tomto prípade nemožno postup

súdu, ktorý túto lehotu nedodržal, považovať za nesprávny úradný postup. Samotné zamietnutie žiadosti
súdneho exekútora nemožno podľa žalovanej vôbec považovať za nesprávny úradný postup, pretože k
zamietnutiu došlo rozhodnutím exekučného súdu a žalobkyňa by tak mohla uplatňovať náhradu škodu
jedineztitulunezákonnéhorozhodnutia.Tovšakpredpokladá,abytakérozhodnutieboloakonezákonné
zrušené alebo zmenené príslušným orgánom, čo sa v prerokúvanej veci nestalo. Zamietnutie žiadosti o

poverenie zo strany exekučného súdu bolo podľa žalovanej navyše aj správne, keďže bolo v súlade s
judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Konečne, podľa žalovanej sa zákonná 15dňová lehota vzťahovala len
na vydanie poverenia, nie na zamietnutie žiadosti.
K tvrdeným prieťahom v exekučných konaniach žalovaná predovšetkým namietla, že podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2013 možno pri posudzovaní prieťahov vychádzať

len (zjednodušene povedané) z výsledkov konania o sťažnosti na prieťahy pred príslušnými orgánmi.
Žalobkyňa podľa žalovanej nepreukázala podanie sťažnosti na prieťahy. Podľa žalovanej je navyše
existenciu prieťahov oprávnený posúdiť len orgán konajúci o sťažnosti na prieťahy (predseda súdu,
Ústavný súd SR), nie iný súd, keďže takýto postup by bol aj v rozpore s inštančným princípom v
súdnictve, kedy by existenciu prieťahov pred vyšším súdom preskúmaval nižší súd. V tejto súvislosti

žalovaná namietla aj premlčanie tých nárokov, kde k uplynutiu 15dňovej lehoty pred 23. aprílom 2009.
Žalovaná spochybnila aj výšku škody, keď predovšetkým spochybnila tvrdenie o nevymáhateľnosti
nárokov priznaných žalobkyni rozhodcovskými rozsudkami, ktorých exekúcia bola exekučným súdom
odopretá. Podľa žalovanej takéto rozhodcovské rozsudky nebránia uplatneniu nárokov voči dlžníkom
iným spôsobom (v občianskom súdnom konaní). Žalobkyňa navyše nepreukázala ani dôvodnosť svojich

nárokov, t. j. že by ich všeobecný súd skutočne priznal v rovnakej výške ako rozhodcovský súd.
Žalobkyňa podľa žalovanej nepreukázala ani osobitné dôvody, kvôli ktorým by jej bolo treba priznať
náhradu nemajetkovej ujmy, pričom žalovaná poukázala najmä na to, že žalobkyňa je právnická osoba,
na ktorú nemožno automaticky vzťahovať takéto dôvody uplatňované pri fyzických osobách. Vo vzťahu
k žalobkyni pritom žalovaná osobitne poukázala na to, že žalobkyňa si uplatňovala pohľadávky voči

spotrebiteľomnazákladezmluvnýchpodmienok,ktorébolivrozporesnormaminaochranuspotrebiteľa,
na čo upozornila aj Európska komisia vo svojom liste Slovenskej republike, ktorého kópiu žalobkyňa
priložila. Uplatňovanie nároku na náhradu škody, ktorá mala vzniknúť v súvislosti s takto negatívne
vnímanou podnikateľskou činnosťou žalobkyne, považuje žalovaná za rozporné s dobrými mravmi.

3. Súd nariadil na prerokovanie veci pojednávanie (§ 115 ods. 1 O. s. p.), na ktoré predvolal obe
účastníčky. Žalovaná sa ospravedlnila, o odročenie však nežiadala a súhlasila s pojednávaním v jej
neprítomnosti. Žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu žiadala o odročenie z dôvodu, že podala
návrh na prerušenie konania. Tomuto návrhu súd nevyhovel. Podľa § 111 ods. 1 O. s. p. platí, že ak je
konanie prerušené, neplynú lehoty a nevykonávajú sa pojednávania. Prekážkou konania pojednávania

je teda až právoplatne prerušené konanie. A contrario možno z tohto ustanovenia vyvodiť, že kým
konanie nie je prerušené, pojednávania sa vykonávajú. Preto už samotný návrh na prerušenie konania
nemôže mať za následok, že by súd nemohol konať pojednávania. Zákon nepriznáva návrhu na
prerušenie odkladný účinok, keďže by mu tým v podstate priznával účinky samotného prerušenia. Takýtopostup by umožňoval ktorémukoľvek účastníkovi návrhmi na prerušenie konania obštruovať konanie.
Okrem toho treba poukázať aj na to, že zákon nezakazuje rozhodnúť na pojednávaní aj o návrhu na
prerušenie. Pojednávanie teda môže slúžiť okrem iného aj prejednaniu tohto návrhu. Z týchto dôvodov

nemožno samu okolnosť, že bol podaný návrh na prerušenie konania, považovať za dôležitý dôvod,
ktorý by oprávňoval účastníka odmietať účasť na pojednávaní.
Súd tak žiadosti žalobcu nevyhovel a pojednával v neprítomnosti oboch účastníkov (§ 101 ods. 2 O. s.
p.). Na ňom vykonal dokazovanie obsahom exekučných spisov uvedených ďalej a v spojení s uznanými,
resp. nespornými skutočnosťami (§ 120 ods. 3, § 153 ods. 1 O. s. p.) zistil tento

skutkový stav:

4. a) V pôvodnej veci 6 C 204/2014: Žalobkyňa uzavrela zmluvu o úvere s dlžníkom W. F., r. č.
XXXXXX/XXXX. Keďže dlžník svoj záväzok neplnil, žalobkyňa uplatnila svoje nároky zo zmenky na
Stálom rozhodcovskom súde pri spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. Tento rozhodcovský súd

konajúci rozhodcom JUDr. Michalom Rašlom vydal rozhodcovský rozsudok č. M. XXXXX/XX, ktorým
zaviazal dlžníka zaplatiť žalobkyni sumu 1.922,11 € so zmenkovým úrokom a zákonným úrokom a
trovami konania. Žalobkyňa následne 8. júna 2010 spísala u exekútora JUDr. Rudolfa Krutého návrh na
vykonanie exekúcie, ku ktorému priložila tento rozhodcovský rozsudok a zmluvu o úvere. Na základe
toho súdny exekútor 15. júla 2010 doručil Okresnému súdu Galanta žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, ktorú súd po vyžiadaní ďalších dokladov z rozhodcovského súdu uznesením č. k.
26 Er 659/2010-18 z 12. januára 2011 zamietol. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 7. apríla 2011
potom, čo proti nemu žalobkyňa nepodala odvolanie.

b) V pôvodnej veci 5 C 242/2014: Žalobkyňa uzavrela zmluvu o úvere s dlžníkom F. B., r. č. XXXXXX/

XXXX. Keďže dlžník svoj záväzok neplnil, žalobkyňa uplatnila svoje nároky na Stálom rozhodcovskom
súde pri spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. Tento rozhodcovský súd konajúci rozhodcom JUDr.
Miroslavom Rácom vydal rozhodcovský rozsudok č. M. XXXXX/XX, ktorým zaviazal dlžníka zaplatiť
žalobkyni sumu 1.311,13 € s úrokom z omeškania a trovami konania. Žalobkyňa následne 3. augusta
2010 spísala u exekútora JUDr. Rudolfa Krutého návrh na vykonanie exekúcie, ku ktorému priložila

tento rozhodcovský rozsudok a zmluvu o úvere. Na základe toho súdny exekútor 13. októbra 2010
doručil Okresnému súdu Galanta žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorú súd po
vyžiadaní ďalších dokladov z rozhodcovského súdu uznesením č. k. 8 Er 1011/2010-23 z 18. januára
2011 zamietol. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 16. apríla 2011 potom, čo proti nemu žalobkyňa
nepodala odvolanie.

c) V pôvodnej veci 10 C 339/2014: Žalobkyňa uzavrela zmluvu o úvere s dlžníkom W. G., r. č. XXXXXX/
XXXX. Keďže dlžník svoj záväzok neplnil, žalobkyňa uplatnila svoje nároky na Stálom rozhodcovskom
súde pri spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. Tento rozhodcovský súd konajúci rozhodcom JUDr.
Miroslavom Rácom vydal rozhodcovský rozsudok č. M. XXXXX/XX, ktorým zaviazal dlžníka zaplatiť

žalobkyni sumu 1.224,57 € so zmenkovým úrokom a zákonným úrokom a trovami konania. Žalobkyňa
následne 13. decembra 2010 spísala u exekútora JUDr. Rudolfa Krutého návrh na vykonanie exekúcie,
ku ktorému priložila tento rozhodcovský rozsudok a zmluvu o úvere. Na základe toho súdny exekútor
20. januára 2011 doručil Okresnému súdu Galanta žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
ktorú súd po vyžiadaní ďalších dokladov z rozhodcovského súdu uznesením č. k. 26 Er 51/2011-28

z 28. júna 2011 zamietol. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 2. júla 2011 potom, čo proti nemu
žalobkyňa nepodala odvolanie.

d) Spoločne k všetkým veciam: Žalobkyňa 23. apríla 2012 doručila žalovanej žiadosti o predbežné
prerokovanie vyššie uvedených nárokov.

5. Zistený skutkový bezrozporne vyplýva z vykonaných dôkazov, hodnotených vo vzájomnej súvislosti
(§ 132 O. s. p.).

K skutkovému záveru o tom, že žalobkyňa podala žiadosti o predbežné prerokovanie uplatnených

nárokov, dospel súd po uvážení viacerých skutočností: Predovšetkým, žalovaná (Ministerstvo
spravodlivosti SR) uznala, že jej bolo v krátkom časovom rozmedzí doručených niekoľko desiatok tisíc
žiadostí o predbežné prerokovanie. Súd aj na základe skúseností s vecami prerokúvanými pred ním
je presvedčený, že žalobkyňa svoje podania generuje z jednotnej počítačovej databázy vecí, čomunasvedčujú mechanicky dopĺňané údaje do inak šablónovitých podaní a opakujúce sa rovnaké chyby
(spôsobené zrejme nesprávnym nastavením pri tvorbe zostáv z tejto databázy). Na základe toho súd
považuje za hraničiace s istotou, že rovnakým spôsobom žalobkyňa generovala aj žiadosti o predbežné

prerokovanie a že je teda takmer vylúčené, aby žalobkyňa tento nárok nebola uplatnila žiadosťou o
predbežné prerokovanie. Z rovnakého dôvodu (presvedčenie na základe skutočností známych súdu z
úradnej činnosti o spôsobe práce žalobkyne) súd zamietol návrh žalobkyne na vykonanie dôkazu spismi
Ministerstva spravodlivosti SR o predbežnom prerokovaní, keď takýto dôkaz nepovažoval za potrebný.
Navyše by vykonávanie takéhoto dôkazu bolo aj zrejme nehospodárne, keď žalovaná sama uvádza,

že žiadostí bolo podaných niekoľko desiatok tisíc a nájsť v nich práve tú týkajúcu sa tohto nároku by si
zrejme vyžiadalo rezerváciu značných kapacít na strane žalovanej. Súd na tomto mieste len pripomína,
žeakbynebolnazákladeinýchdôkazovaskutočnostíznámychzúradnejčinnostipresvedčenýopodaní
žiadosti o predbežné prerokovanie, takýto dôkaz by musel vykonať. Treba totiž prisvedčiť žalobkyni, že
nebolo jej povinnosťou vyhotovať si kópie alebo archivovať doručenky k podaným žiadostiam, keďže ich
existenciu skutočne môže dokazovať spismi žalovanej. Za daných okolností (aj vzhľadom na celkový

výsledok konania) by však takéto dokazovanie nebolo účelné.

Právne vec súd posúdil takto:

I. O procesných otázkach

6. Podaním z 25. januára 2016 žalobkyňa navrhla prerušenie konania. V ňom predniesla, že na
Okresnom súde Prešov sa vedie konanie, v ktorom sa fyzická osoba domáha náhrady pre porušenie
práva Európskej únie voči tunajšej žalovanej (štátu, v 1. rade), ako aj voči žalobkyni ako ďalšej žalovanej
(v 2. rade). Svoj nárok táto fyzická osoba zakladá na tom, že na základe poverenia vydaného súdom

súdny exekútor vymohol voči nej plnenie na základe neprijateľných zmluvných podmienok, ako aj v
rozpore s právom Európskej únie na ochranu spotrebiteľa. Súd v danom konaní na návrh žalovanej
(štátu) prerušil konanie a predložil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky (publikované v Úradnom
vestníku EÚ, čiastka 2015/C 245) v tomto znení (konanie C-168/15):
1. Či ide o závažné porušenie práva Európskej únie, ak sa vymôže v exekúcii vedenej na základe

rozhodcovského rozsudku plnenie z neprijateľnej podmienky v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora
Európskej únie?
2. Môže vzniknúť zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva pred tým, ako
účastníkkonaniavyužijevšetkyprávneprostriedkyprislúchajúcemupodľaprávnehoporiadkučlenského
štátu v konaní o výkone rozhodnutia; vzhľadom na skutkový stav veci, môže v tomto prípade vzniknúť

táto zodpovednosť členského štátu pred samotným ukončením konania o výkon rozhodnutia a pred
vyčerpaním možnosti žalobkyne požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia?
3. V prípade, ak áno, je dostatočne jasným a závažným porušením komunitárneho práva konanie
orgánu, ktoré opisuje žalobkyňa, vzhľadom na daný skutkový stav, najmä vzhľadom na absolútnu
nečinnosťžalobkyneavzhľadomnanevyčerpanievšetkýchprávnychprostriedkovnápravyumožnených

právom členského štátu?
4. Ak ide v tomto prípade o dostatočne závažné porušenie komunitárneho práva, je žalobkyňou
uplatňovaná suma škodou, za ktorú má zodpovednosť členský štát; možno škodu v tomto poňatí
stotožňovať s vymoženou pohľadávkou, ktorá je bezdôvodným obohatením?
5. Má vydanie bezdôvodného obohatenia, ako právny prostriedok nápravy, prednosť pred náhradou

škody?
Podľa názoru žalobkyne v tu prerokúvanej veci má zodpovedanie týchto prejudiciálnych otázok význam
aj pre tu prerokúvanú vec, pretože pre vznik nároku na náhradu škodu má význam posúdenie správnosti
postupu exekučného súdu pri vydávaní poverenia, čo odôvodňuje prerušenie tohto konania podľa § 109
ods. 2 písm. c) O. s. p.

7. Ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. umožňuje súdu konanie prerušiť, ak prebieha konanie,
v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre jeho rozhodnutie, pokiaľ neurobí iné vhodné
opatrenia. Predpokladom prerušenia určitého konania podľa tohto ustanovenia teda, že v inom konaní
sa rieši otázka, ktorú by si inak súd vo svojom konaní posudzoval ako otázku prejudiciálnu (§ 135 O. s.

p.), ktorá je teda predurčujúca pre jeho rozhodnutie. Napriek tomu súd nie je povinný konanie prerušiť.
Naopak, súd môže podľa predvetia tohto ustanovenia urobiť iné vhodné opatrenia. Pri úvahe o prerušení
konania je tak okrem záveru o tom, že riešená otázka má význam aj v tomto konaní, potrebné brať do
úvahy záujem účastníkov konania a hospodárnosti prerušenia.8. Z prednesu žalobkyne je zrejmé, že v konaní Okresného súdu Prešov sp. zn. 7 C 6/2010 sa rieši
prípad, ktorého hlavná otázka spočíva v tom, či exekučný súd pochybil alebo nie, keď vydal poverenie

na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku a tým umožnil vymôcť voči povinnej -
spotrebiteľke (v danom konaní žalobkyni) plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky. Podstatou sporu
je teda otázka, či exekučný súd mal alebo nemal vydať poverenie, a či týmto jeho postupom sú naplnené
podmienky zodpovednosti štátu za škodu podľa práva Európskej únie.
Zásady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva Európskej únie boli vymedzené

Súdnym dvorom EÚ v rozsudku z 30. septembra 2003 vo veci C-224/01, Gerhard Köbler proti
Rakúskej republike. V ňom (ods. 53 až 56) Súdny dvor uviedol, že pokiaľ ide bližšie o druhý
z uvedených predpokladov (t. j. dostatočne závažné porušenie práva Únie) a jeho uplatnenie pri
skúmaní zodpovednosti štátu za rozhodnutia vnútroštátneho súdu najvyššieho stupňa, tak musia
byť zohľadnené osobitosti sudcovskej funkcie a legitímne požiadavky právnej istoty. Štát zodpovedá
za takéto rozhodnutia v rozpore s právom Únie len vo výnimočnom prípade, kedy sa súd dopustil

zjavného porušenia platného práva. K týmto aspektom patria najmä miera jednoznačnosti a presnosti
porušeného predpisu, úmysel vzťahujúci sa na porušenie, ospravedlniteľnosť pochybenia, prípadne
zaujatie stanoviska inštitúcie Európskej únie ako aj porušenie povinnosti príslušného súdu podať návrh
nazačatieprejudiciálnehokonania.PorušenieprávaÚniejevkaždomprípadezjavné,atedadostatočne
závažné, keď je dané rozhodnutie v zjavnom rozpore s príslušnou judikatúrou Súdneho dvora.

Z uvedeného potom vyplýva, že úlohou Okresného súdu Prešov v konaní 7 C 6/2010 nie je skúmanie,
či bolo porušené právo Slovenskej republiky tým, že súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie na
základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, ale či tým bolo porušené právo Európskej únie, a navyše, či
toto porušenie práva bolo dostatočne závažné. Práve tam smerujú ním položené prejudiciálne otázky
č. 1 a 3.

9. V tu prerokúvanej veci však žalobkyňa odvodzuje zodpovednosť štátu z porušenia práva Slovenskej
republiky, nie práva Európskej únie, a to tým, že súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie z dôvodu, že exekučný titul je založený na neprijateľnej podmienke. Preto prípadná odpoveď
Súdneho dvora na otázky položené Okresným súdom Prešov nebude mať v tu prerokúvanej veci

relevanciu. Súdny dvor totiž nebudú posudzovať otázku súladu s právom Slovenskej republiky, ale
právom Európskej únie. Okrem toho, Súdny dvor bude riešiť otázku, či bolo konanie spočívajúce vo
vydaní poverenia dostatočné závažným porušením práva EÚ. Ak dospeje, že bolo, potom je zrejmé,
že zamietnutie podobnej žiadosť o udelenie poverenia (čo je postup, z ktorého žalobkyňa vyvodzuje
zodpovednosť štátu v prerokúvanej veci) bolo správe, keďže sa ním zabránilo závažnému porušeniu

práva EÚ, a nemôže zakladať zodpovednosť štátu. Ak by však Súdny dvor odpovedal, že vydanie
poverenia nebolo dostatočne závažným porušením práva EÚ, nebude z toho možné vyvodzovať,
že opačný postup (zamietnutie poverenia) bolo porušením práva (Slovenskej republiky alebo EÚ).
Takéto rozhodnutie totiž stále môže znamenať, že vydanie poverenia bolo porušením práva Slovenskej
republiky, prípadne aj práva EÚ, len nebolo dostatočne závažným. Aj tieto možnosti sú totiž logicky

komplementárne so záverom, že vydanie poverenia nebolo dostatočne závažným porušením práva EÚ.

10. Z uvedeného je zrejmé, že Súdny dvor nebude vôbec riešiť otázku, či zamietnutie žiadosti o vydanie
poverenia je alebo nie je porušením práva Slovenskej republiky alebo porušením práva Európskej únie,
a nech rozhodne akokoľvek, nebude z toho nijako možné dovodiť, že takéto zamietnutie bolo porušením

práva EÚ. V konaní pred Súdnym dvorom Európskej únie sa teda nerieši a nebude riešiť žiadna otázka,
ktorá môže mať význam v tu prerokúvanej veci. Tým nie sú splnené predpoklady prerušenia konania
ustanovené v § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. a návrh žalobcu bolo nevyhnutné zamietnuť (výrok I).
Vyhlásením tohto výroku sa ním súd stal viazaný (§ 170 ods. 1 O. s. p.), a to bez ohľadu na to,
že nie je právoplatné, a musel vychádzať z jeho existencie a obsahu. Ako už bolo uvedené, žiadna

norma Občianskeho súdneho poriadku pritom nepriznáva návrhu podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.
odkladný účinok na ďalší postup súdu. Žiadne ustanovenie tak neurčuje, že predpokladom pokračovania
v konaní je, aby uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania nadobudlo právoplatnosť (O. s.
p. to pritom na niektorých miestach robí, pozri napr. § 96 ods. 2 za bodkočiarkou). Taký výklad by bol
koniec koncov v rozpore so zásadou, že ochrana práv má byť rýchla a účinná, pretože by umožňoval

jednej strane sporu bezdôvodnej preťahovať konanie a tým mariť uplatnenie práva druhej strany na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto súd ihneď po vyhlásení uznesenia, ktorým návrh
na prerušenie zamietol, mohol vyhlásiť meritórne rozhodnutie. Pokiaľ by odvolací súd dospel k inémuzáveru o potrebe prerušenia konania, nič mu nebráni v odvolacom konaní vyvodiť z toho dôsledky aj
pre meritórny rozsudok vo veci.

II. O merite veci

11. Žalovaná vzniesla proti žalobám celý rad procesných námietok, a to najmä:
- nezrozumiteľnosť žalôb,
- nesprávne predbežné prerokovanie nárokov.

Podľa názoru súdu žaloby nemožno považovať za nerozumiteľné ani za zmätočné. Je pravdou, že sa
v nich vyskytujú chyby (pravidelné uvádzanie jedného dátumu narodenia, nesprávne časové súvislosti
exekučných konaní), no ako celok je z obsahu žalôb zrejmé, v akom konaní a čím mala žalobkyni
vzniknúť škoda a nemajetková ujma a v akej výške sa domáha ich náhrady. Trvať napr. striktne na
uvedení spisovej značky súdu za stavu, že sú známe spisová značka exekútora, údaje o povinnom,
vymáhanom nároku či exekučnom titule by podľa názoru súdu bolo nadmerným formalizmom. Vzhľadom

na to súd žaloby žalobkyne neodmietol, ale ich prerokoval meritórne.
Rovnako súd považoval žaloby za meritórne prerokovateľné aj čo do vymedzenia nároku. Nie je totiž
povinnosťou žalobcu právne kvalifikovať svoj nárok, ale uviesť skutkové okolnosti, na ktorých ho zakladá
(porov. napr. 5 Cdo 196/2009). Tieto náležitosti žaloba obsahovala (obsahovala popis úradného postupu
- exekučného konania, ktorý bol podľa žalobkyne nesprávny, ako aj uvedenie toho, v čom je nesprávny)

a je povinnosťou súdu právne tieto skutočnosti kvalifikovať a na základe toho o žalobe rozhodnúť.
Súd už skutkovo ustálil, že považuje žiadosť o predbežné prerokovanie nárokov za podanú 23. apríla
2012. V zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení účinnom do 31. decembra 2012, t. j. v
čase podania žiadosti o predbežné prerokovanie a aj v čase uplynutia tam uvedenej lehoty) platilo, že
príslušný orgán mal 6 mesiacov na to, aby uspokojil uplatnený nárok mimosúdne. Podľa názoru súdu

z ustanovenia § 15, ani § 16 ods. 1 cit. zákona nemožno vyvodiť žiadne ďalšie náležitosti žiadosti o
predbežné prerokovanie, ani žiadne ďalšie požiadavky na žiadateľa. Naopak, ustanovenie § 16 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z. v cit. znení zaväzuje každého na poskytnutie súčinnosti ústrednému orgánu pri
predbežnom prerokovaní nároku. Zákon tak vytvára možnosti pre príslušný ústredný orgán, aby mohol
sám a v potrebnom rozsahu vyšetriť všetky okolnosti potrebné pre uznanie či odmietnutie nároku na

náhradu škody a podľa názoru súdu nemožno v tomto smere od poškodeného žiadať viac, než že opíše,
akým konaním mu škoda mala vzniknúť a uplatňovanú výšku škody.
K predčasnosti žaloby súd považuje za potrebné predovšetkým uviesť, že aj rozhodnutia citované
žalovanou vo vyjadrení preukazujú prekonanie pôvodne vysloveného názoru v judikáte R 28/1978 a
neskôr v bode 1 judikátu R 20/1981, ktoré považovali predbežné prerokovanie nároku za podmienku

konania v zmysle § 103 a 104 ods. 1 O. s. p., ktorej nedostatok je odstrániteľný. Súd sa stotožňuje
s názorom, že nedostatok predbežného prerokovania je hmotnoprávnou podmienkou, a to totiž
podmienkou žalovateľnosti nároku. Z ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je totiž zrejmé, že
podaním žiadosti o predbežné prerokovanie začína plynúť šesťmesačná lehota na uspokojenie nároku.
Citované ustanovenie je tak v podstate lex specialis k § 563 Občianskeho zákonníka o splatnosti nároku

(porov. v tomto smere napr. aj rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Co 6/2010, citovaný v
uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 M Cdo 16/2011), ktorá v tomto prípade - na rozdiel od iných
občianskoprávnych záväzkov - nastáva až uplynutím šiestich mesiacov od výzvy veriteľa v podobe
žiadosti o predbežné prerokovania nároku.
Splatnosť záväzku je pritom predpokladom jeho žalovateľnosti. Pre posudzovanie podmienok

žalovateľnosti záväzku je však v zmysle § 154 ods. 1 O. s. p. rozhodný stav v čase vyhlásenia rozsudku,
nie v čase podania žaloby. Súdna prax už v súlade s týmto ustanovením dospela k záveru, že žalobe
o splnenie záväzku možno vyhovieť vtedy, ak sa záväzok stal splatný až počas konania, keďže je
to v súlade s cit. ustanovením O. s. p. (vyplýva to napr. z R 57/1968). Podľa názoru súdu nemožno
pristupovať inak ani k posudzovaniu predbežného prerokovania nároku v zmysle § 15 a nasl. zákona č.

514/2003 Z. z. Nemožno totiž strácať zo zreteľa, že aj právny vzťah medzi štátom ako škodcom, resp.
zodpovedným za konanie škodcu (orgánu verejnej moci), a poškodeným je vzťahom súkromnoprávnym
(občianskoprávnym, porov. § 25 ods. 1 zákona č. 514/2013 Z. z., tak výslovne aj R 26/2000). Predbežné
prerokovanie nároku podľa § 15 a nasl. cit. zákona tak nie je žiadnym osobitným konaním, ale jednou
z foriem uplatňovania pohľadávky (nároku), teda výzvy veriteľa (poškodeného) adresovanej dlžníkovi

(zodpovednému za škodu) na jej splnenie, ktorou začína plynúť lehota na jej uspokojenie (čo možno
nepriamo vyvodiť aj z cit. judikátu R 26/2000, ktorý uznal náklady predbežného prerokovanie za civilné
príslušenstvo nároku v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka).V tu prerokúvaných veciach súd ustálil, že žiadosti o predbežné prerokovanie nárokov boli žalovanej
podané 23. apríla 2012. Aj keď treba uznať, že k 27. septembru 2012 neuplynula ešte šesťmesačná
lehota ustanovená v § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uplynula najneskôr v októbri 2012, teda

celkom zreteľne pred dňom vyhlásenia tohto rozsudku.
Vzhľadom na uvedené dôvody súd nepovažoval námietky žalovanej vo vzťahu k nesprávnemu
predbežnému prerokovaniu, resp. predčasnosti žaloby za opodstatnené.

12. Po preskúmaní týchto námietok a podmienok konania mohol súd pristúpiť k meritórnemu posúdeniu

otázky, či je daná zodpovednosť žalovanej ža škodu spôsobenú tým skutkovým dejom, ktorý žalobkyňa
vytýka, teda postupom Okresného súdu Galanta v skôr označených exekučných konaniach. V
zmysle konštantnej judikatúry je všeobecným predpokladom zodpovednosti za škodu 1. existencia
nezákonného rozhodnutia (tak ako ho vymedzuje zákon) alebo nesprávneho úradného postupu, 2. vznik
škody u poškodeného a 3. príčinná súvislosť medzi nimi.

13. Už z ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2012
zreteľne vyplýva, že tento zákon rozlišuje celkovo štyri druhy zodpovednosti označovanej spoločne
ako „zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci“, z ktorých sp v prerokúvanej veci relevantné
dva: zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Zo systematiky § 5 a 6 na jednej strane a § 9 cit. zákona na druhej strane je zrejmé, že

predpoklady týchto druhov zodpovednosti sú upravené odlišne. Najpodstatnejším rozdielom, ktorý ešte
bude bližšie analyzovaný, je, že v prípade nezákonného rozhodnutia zákon zásadne (výnimkou je §
6 ods. 4 cit. zákona) vylučuje z právomoci súdu posudzovanie otázky nezákonnosti rozhodnutia ako
prejudiciálnej otázky (porov. § 6 ods. 1 a 3 cit. zákona ako lex specialis k § 135 ods. 2 O. s. p.) a vyžaduje
jeho zmenu alebo zrušenie na to príslušným (kompetentným) orgánom (§ 6 ods. 1 cit. zákona), kým

v prípade nesprávneho úradného postupu zákon takúto podmienku neupravuje. Preto je vždy dôležité
rozlíšiť, či určitá žalobcom tvrdená škoda je dôsledkom určitého rozhodnutia, alebo len dôsledkom
úradného postupu bez vydania rozhodnutia. Touto otázkou sa obsiahlo zaoberal Najvyšší súd SR v
rozsudku sp. zn. 6 Cdo 250/2010, v ktorom okrem iného vyslovil tieto závery použiteľné aj v prerokúvanej
veci:

„Nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím... je
existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikuje pravidlo právnej normy na
ním posudzovaný prípad a rozhoduje tak o právach a povinnostiach individuálnych subjektov. ... je
nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby bolo právoplatné alebo bez ohľadu na právoplatnosť
vykonateľné rozhodnutie ako nezákonné zrušené či zmenené. Vznik zodpovednosti štátu ...

teda predpokladá zistenie, ţe rozhodnutie bolo nezákonné a odstránenie (zrušenie) nezákonného
rozhodnutia, lebo inak by sa súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia
priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti vytvoril nekonsolidovaný právny
stav. ...
Druhá forma objektívnej zodpovednosti štátu je spojená s nesprávnym úradným postupom, ktorým

je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti.
Ide spravidla o postup, ktorýu činnosťou nesúvisí. I keď podľa uvedených ustanovení nie je vylúčená
zodpovednosťštátuzaškoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupomvykonávanýmvrámcičinnosti
rozhodovacej, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe
k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazí....

Pokiaľ ale orgán štátu zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za tým účelom
zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne posudzuje a pod., ide o
činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia; prípadné nesprávnosti či vady pri zisťovaní podkladov
a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti
štátu môžu byť hodnotené len (ako nezákonné rozhodnutie, pozn.). Za nesprávny úradný postup...

teda nie je možné považovať pochybenie a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred
svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky jeho vydania a že v dôsledku toho je ním vydané
rozhodnutie nesprávne a nemalo byť vydané, prípadne že malo byť vydané v inej podobe či za iných
okolností.“

14. Žalobkyňa vo svojej žalobe vo vzťahu k tvrdenej majetkovej škode uviedla, že táto vznikla v
dôsledku zamietnutia návrhu na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi, pričom exekučný súd podľa
nej nesprávne obsahovo preskúmaval vydané exekučné tituly - rozhodcovské rozsudky. V tomto
smere však treba v súlade so stanoviskom žalovanej uviesť, že podľa § 44 ods. 2 predposledneja poslednej vety Ex. por. v znení účinnom od jeho počiatku až dodnes o zamietnutí žiadosti o
vydanie poverenia súdnemu exekútorovi rozhoduje exekučný súd uznesením, teda rozhodnutím, voči
ktorému je okrem toho prípustné odvolanie. Ak teda exekučný súd pri posudzovaní žiadosti súdneho

exekútora zhromažďoval podklady a právne uvažoval nad tým, ako kvalifikovať predložený exekučný
titul (rozhodcovský rozsudok), nemožno túto jeho činnosť posudzovať ako úradný postup na účely
zákona č. 514/2003 Z. z., pretože sa v konečnom dôsledku prejavil v rozhodnutí exekučného súdu -
uznesení o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora. Teda nie samotný postup exekučného súdu, ktorým
si zhromažďoval podklady, skutkovo a právne posudzoval exekútorovu žiadosť, ale až (právoplatné)

zamietnutie žiadosti spôsobilo, že v exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku znejúceho v
prospech žalobkyne nebolo možné vykonať, resp. v nej pokračovať. Pre vznik (tvrdenej) škody v podobe
nevymáhateľnosti priznaného nároku tak nebol kauzálny samotný postup exekučného súdu, ale až
uznesenie zamietajúce žiadosť súdneho exekútora (porov. aj 1 Cdo 129/2008).

15. Nároky žalobkyne uplatnené z tohto dôvodu, teda z dôvodu (údajne nesprávneho) zamietnutia

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovských
rozsudkov rozhodcov JUDr. Michala Rašlu alebo JUDr. Miroslava Ráca (Stály rozhodcovský súd pri
Slovenskej rozhodcovskej, a.s.), teda treba posudzovať ako nároky na náhradu škodu spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, a to nezákonnými uzneseniami Okresného súdu
Galanta ako exekučného súdu o zamietnutí týchto žiadostí. V takom prípade je však súd povinný skúmať

splneniepodmienky§6ods.1zákonač.514/2003Z.z.,ato,čibolorozhodnutiezmenenéalebozrušené
príslušným orgánom pre nezákonnosť. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že tieto rozhodnutia sú
v príslušných exekučných spisoch vedené ako právoplatné. Žalobkyňa pritom nenavrhla žiaden dôkaz
nadokázanietoho,žeuvedenápodmienkajesplnená,resp.žedoložkaprávoplatnostiakoverejnálistina
je nesprávna. Za týchto okolností tak súd musel vychádzať z jej obsahu a predpokladať, že to, čo je v

nej uvedené, je pravdivé (§ 134 O. s. p.).

16. Už len na dôvažok možno doplniť, že žalobkyňa nevyvrátila ani obsah exekučných spisov, z ktorých
je zrejmé, že ona sama proti týmto uzneseniam nepodala odvolanie, hoci jej to umožňoval § 44 ods. 2
Ex. por. Uplatnenie riadneho opravného prostriedku je však ďalšou podmienkou (logicky súvisiacou s

predchádzajúcou) vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porov. § 6
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.). Žalobkyňa pritom ani netvrdila, že by jej prípady boli hodné osobitného
zreteľa v zmysle poslednej vety citovaného odseku.

17. Podľa názoru súdu nie je v prerokúvanej veci použiteľná ani posledná výnimka z požiadavky

zrušenia alebo zmeny rozhodnutia ako nezákonného, a to je prekročenie právomoci orgánu pri jeho
vydaní (§ 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.). Postup exekučného súdu, ktorý preskúmava spôsobilosť
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, je v súlade s ustanoveniami § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, ako aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ak sa
vykladajú teleologicky vo vzájomnej súvislosti. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. totiž celkom

zreteľne umožňuje exekučnému súdu v určitej obmedzenej miere preskúmať rozhodcovský rozsudok,
keďže len tak (jeho preskúmaním) môže exekučný súd dospieť k záverom, ktoré v zmysle citovaného
ustanovenia umožňujú zastavenie výkonu takého rozhodcovského rozsudku. Správnosť tohto postupu
napokon potvrdzuje i judikatúra Najvyššieho súdu SR, na ktorú tunajší súd v záujme stručnosti len
odkazuje (R 46 a 47/2012).

18.Vzhľadomnatosúddospelkzáveru,žežalobažalobkyne,pokiaľsaňoudomáhanáhradymajetkovej
škody z nesprávneho úradného postupu (spočívajúceho v zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie) v konaniach Okresného súdu Galanta 26 Er 659/2010, 8 Er 1011/2010 a 26 Er
51/2011, je nedôvodná, pretože nie sú splnené podmienky vzniku takéhoto nároku. Ďalšími námietkami

žalovanej ohľadom vzniku škody sa tak vôbec nebolo potrebné zaoberať.

19. Zostáva tak posúdiť dôvodnosť tej časti nároku, ktorú žalobkyňa zakladá na nedodržaní zákonom
ustanovenej 15dňovej lehoty na rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia, resp. na tvrdených
prieťahoch v konaní.

20. Ustanovenie § 9 zákona č. 514/2013 Z. z. síce nedefinuje pojem nesprávneho úradného postupu,
príkladmo však vypočítava určité konania orgánov verejnej moci, ktoré možno za nesprávny úradný
postup považovať. Podľa cit. ustanovenia sa tak za nesprávny úradný postup považuje aj porušeniepovinnosti vydať rozhodnutie (v) zákonom ustanovenej lehote alebo zbytočné prieťahy v konaní.
Nedodržanie lehoty a zbytočné prieťahy sú tak dva osobitné druhy nesprávneho úradného postupu a
ich existenciu treba posúdiť osobitne.

21. Podľa § 44 ods. 2 druhej vety Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. mája 2010 platilo, že
ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu. Zákonom č. 144/2010 Z. z. bola táto veta s účinnosťou od 1. júna

2010 doplnená o dôvetok „táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d)“.
Exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c) Ex. poriadku sa podľa znenia účinného do 31. mája
2011 rozumeli vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené. Žalobkyňa
vo svojej žalobe tvrdí, že v tomto písmene nešlo o rozhodcovské rozsudky, ale o rozhodnutia komisií
podľa predošlých predpisov o rozhodovaní pracovnoprávnych sporov. Podľa názoru súdu však tomuto
stanovisku nemožno prisvedčiť.

Je pravdou, že znenie ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c) Ex. por. v znení účinnom do 31. mája
2011 je z hľadiska terminológie používanej v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
mätúce („rozhodcovská komisia“ vs. „rozhodcovský súd“), čoho dôvodom je zrejme doslovné prebratie
ustanovení bývalého § 274 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 31. septembra 1995
upravujúceho takzvané iné tituly výkonu rozhodnutia. Žalobkyňa však opomína, že ňou citované

ustanovenie § 207 ods. 1 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb., ktoré zakladalo právomoc rozhodcovskej
komisie rozhodovať spory v pracovnoprávnych vzťahoch, bolo zrušené zákonom č. 3/1991 Zb. už s
účinnosťou od 1. februára 1991. Podľa súdu nemožno predpokladať, že by zákonodarca v právnom
predpise z roku 1995 (Exekučný poriadok) vyhlásil za exekučné tituly rozhodnutia orgánov, ktorých
právomoc zanikla už štyri roky predtým (porov. čl. 5 ods. 3 zákona č. 3/1991 Zb.). Navyše treba dať za

pravdu žalovanej, pokiaľ poukazuje na autentický výklad zákonodarcu vo vzťahu k § 41 ods. 2 písm.
c) a d) Ex. por. Čl. III bod 2 zákona č. 144/2010 Z. z., ktorým sa novelizoval § 44 ods. 2 Ex. por. o
dôvetok citovaný vyššie, bol do tohto zákona včlenený v procese prerokúvania v Národnej rade SR
v rámci spoločnej správy výborov. V odôvodnení tohto bodu v spoločnej správe výborov sa uvádza
doslovne toto (zvýraznenie pridané): „Prax ukázala, že lehota na poverenie exekútora v prípadoch,

ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok bola výraznou prekážkou
na to, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, najmä v prípade existencie dôvodov
podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z.“ Podľa názoru súdu z citovanej časti odôvodnenia
zreteľne vyplýva, že účelom doplnenia § 44 ods. 2 Ex. por. bolo odstránenie lehoty na rozhodovania
o vydaní poverenia v tých prípadoch, kedy bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, a že práve

tento účel bol v texte zákona doplnený nie slovným označením tohto exekučného titulu („rozhodcovský
rozsudok“), ale odkazom na § 41 ods. 2 písm. c) Ex. por. Za týchto okolností je súd presvedčený, že
najneskôr týmto okamihom zákonodarca prejavil jednoznačnú vôľu podradiť pod pojem „vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských komisií“ rozhodcovské rozsudky v zmysle zákona č. 244/2002 Z. z. Z toho
potom vyplýva, že je opodstatnená námietka žalovanej, že 15dňová lehota ustanovená v § 44 ods. 2

Ex. por. na vydanie poverenia sa na rozhodcovské rozsudky nevzťahovala už od 1. júna 2010, a nie až
od 1. júna 2011, ako to tvrdí žalobkyňa.

22. V prerokúvanej veci bolo skutkovo zistené, že súdny exekútor v konaniach, z ktorých žalobkyňa
odvodzovala vznik škody, podal žiadosti o vydanie poverenia až po 1. júni 2010 (konkrétne 15. júla 2010,

13. októbra a 20. januára 2011), v dôsledku čoho sa na konanie exekučného súdu vôbec nevzťahovala
uvedená zákonná lehota. V konaní Okresného súdu Galanta tak nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu v podobe nevydania rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote.

23. To samozrejme bez ďalšieho nevylučuje možnosť, že by v tomto konaní došlo k prieťahom. V tejto

súvislosti sa však súd nestotožňuje s námietkou žalovanej, že nie je v právomoci súdu konajúceho o
nároku podľa zákona č. 514/2003 Z. z. posúdiť otázku, či v inom súdnom konaní došlo či nedošlo k
prieťahom v konaní.

24. Je pravdou, že podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2013

platí, že pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej
moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydanéhovdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov. Podľa názoru súdu sa však nároky žalobkyne, ktoré odvodzuje z nesprávneho úradného
postupu v rokoch 2010 a 2011, musia spravovať právnou normou obsiahnutou v § 9 cit. zákona v
tom znení, aké bolo účinné do 31. decembra 2012. Opačný postup by podľa názoru súdu znamenal

neprípustnú retroaktivitu, pretože žalobkyňa v čase, kedy k nesprávnemu úradnému postupu malo
dochádzať, nemohla nijako predpokladať (§ 9 cit. zákona to na rozdiel od § 6 ods. 1 a 2 nevyžadoval), že
na uplatnenie nároku na náhradu škody musí využiť dostupné prostriedky nápravy v podobe sťažnosti
predsedovi súdu či sťažnosti Ústavnému súdu SR. Spätne pritom žalobkyňa tieto sťažnosti podať
nemôže. Žalobkyňa tak v roku 2010 a 2011 postupovala s dôverou v existujúci právny stav, ktorý podanie
takýchto sťažností nevyžadoval, a preto nemôže byť následnou zmenou právnej úpravy účinnou od 1.

januára 2013 v tejto dôvere bezdôvodne sklamaná.

25.Znenie§9ods.1cit.zákonaúčinnédo31.decembra2012takneobsahovaložiadnupožiadavku,aby
existencia prieťahov bola deklarovaná iným príslušným orgánom. To ostro kontrastuje s už citovanými
ustanoveniami § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré v prípade nezákonného rozhodnutia

výslovne požadovali, aby nezákonnosť bola vyslovená príslušným orgánom, a tým túto otázku výslovne
vylučovali z posúdenia súdom pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.
z. Podľa názoru súdu tak treba vychádzať z názoru, že ak by zákonodarca skutočne chcel vylúčiť, aby
si súd mohol otázku zbytočných prieťahov v konaní (ktoré sú v § 9 ods. 1 výslovne uvedené ako jeden
druh nesprávneho úradného postupu, pričom nie je nijako obmedzené, že by malo ísť len o prieťahy v

správnom či nesúdnom konaní) posúdiť ako otázku predbežnú, bol by do § 9 už v znení do 31. decembra
2012 zaradil podobné ustanovenie, aké je obsiahnuté v § 6 ods. 1 cit. zákona. Tým, že tak neurobil (a
že tak urobila až novela v roku 2012 účinná od 1. januára 2013) podľa názoru súdu odôvodňuje záver,
že skúmanie otázky, či v súdnom konaní dochádzalo k zbytočným prieťahom, do 31. decembra 2012
z právomoci súdu vylúčené nebolo.

Taký záver napokon vyplýva aj z § 135 ods. 1 a 2 O. s. p., ktoré výslovne vylučujú, aby si súd ako
prejudiciálnu otázku posúdil trestnosť činu a vinu páchateľa, osobný stav, vznik a zánik spoločnosti
a zápis základného imania. Odsek 2 tohto paragrafu naopak výslovne ustanovuje, že všetky ostatné
otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, si súd môže posúdiť sám. Súd si tak napríklad
môže posúdiť otázku právoplatnosti súdneho rozhodnutia (v rámci čoho môže napríklad aj preskúmať

otázku zákonnosti doručovania) či obsahovej vykonateľnosti súdneho rozhodnutia, vrátane rozhodnutia
odvolacieho či dovolacieho súdu, pričom o tomto oprávnení súdu neboli v súdnej praxi nikdy pochybnosti
(ustálená judikatúra, porov. za všetky napr. judikáty R 21/1981 alebo R 27/1984). Pritom § 159 ods.
2 O. s. p. vyhlasuje výrok právoplatného rozsudku za záväzný pre každý orgán, teda aj pre súd
rozhodujúci o zastavení exekúcie; napriek tomu judikatúra opísanú prieskumnú právomoc exekučnému

súdu priznáva. Naopak, žiaden právny predpis neustanovuje, že by bol priebeh iného súdneho konania
nepreskúmateľný iným súdom. Odlišný je samozrejme účel a povaha tohto prieskumu.

26. Tým sa nevytvára, ako sa mylne domnieva žalovaná, akási absurdná situácia spočívajúca jednak v
tom, že „nižšie“ súdy by preskúmavali postup súdov vyšších, a jednak v tom, že by existovalo viacero

orgánov oprávnených preskúmať prieťahy. Takmer vždy existuje „viacero orgánov“, ktoré sú oprávnené
riešiť určitú otázku, pretože z ustanovenia § 135 ods. 2 O. s. p., že súd je oprávnený riešiť otázku,
o ktorej inak patrí rozhodnúť inému orgánu. Vždy tak existuje minimálne iný príslušný orgán a súd.
Podstatným rozdielom medzi nimi je však práve v tom, že súd je oprávnený riešiť danú otázku vždy
len ako otázku prejudiciálnu (predbežnú), teda nikdy nie vo výroku svojho rozhodnutia záväzne pre iné

osoby než pre účastníkov. Tak je tomu aj pri posudzovaní existencie zbytočných prieťahov v súdnom
konaní: súd konajúci podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nemá právo výrokom deklarovať, že k prieťahom
dochádza alebo došlo, a už vôbec nie nariadiť opatrenia na ich odstránenie (čo patrí predsedovi
súdu alebo Ústavnému súdu SR), ale vždy len posúdiť si ich existenciu ex post ako prejudiciálnu
otázku pri posudzovaní, či je splnený jeden z predpokladov náhrady škody podľa uvedeného zákona

- nesprávny úradný postup. Celá koncepcia zákona č. 514/2003 Z. z. ako zákona o náhrade škody je
postavená na poskytnutí prostriedkov následnej reparácie, resp. satisfakcie za už nastalé porušenia
práva, nie dozorných (dohľadových) prostriedkov umožňujúcich zasahovať do prebiehajúcich konaní.
Jediné Ústavný súd SR alebo predseda súdu je oprávnený autoritatívne (vo výroku svojho rozhodnutia)deklarovať, že k prieťahom dochádza, a nariadiť v prebiehajúcom konaní opatrenia na ich odstránenie;
naopak, ani jednému z nich nepatrí právo odškodniť sťažovateľa za utrpenú škodu (účel primeraného
finančného zadosťučinenia v peniazoch, o ktorom môže Ústavný súd SR rozhodnúť, nie je nahrádzať

škodu). Právomoc Ústavného súdu SR a tiež predsedu súdu je daná len v prebiehajúcich konaniach
(konštantná judikatúra ÚS SR, napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 104/03, vo výsledku zhodne aj I.
ÚS 235/03, č. 352/2003 ZNaU, I. ÚS 6/03, I. ÚS 16/04, z posledného obdobia potom napríklad III. ÚS
557/2013 a IV. ÚS 307/2013). Naopak, právomoc súdu konajúceho podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je
daná až ex post, po vzniku škody, ku ktorej dochádza až v dôsledku (teda aj v časovej následnosti) po

nesprávnom úradnom postupe, teda ex post. Z uvedených dôvodov neobstojí ani námietka žalovanej,
že by Ústavný súd SR musel sťažnosti na prieťahy odmietať kvôli subsidiarite všeobecného súdu - tým,
že v právomoci všeobecného súdu nie je deklarovať porušenie práva a urobiť opatrenia na odstránenie
ďalšieho porušovania, ale len rozhodnúť o nahradení vzniknutej škody (na čo zasa nie je daná právomoc
Ústavného súdu SR), je právomoc Ústavného súdu SR v konaní podľa čl. 127 Ústavy SR a všeobecných
súdovvkonanípodľazákonač.514/2003Z.z.vskutočnostikomplementárna,nievovzťahusubsidiarity.

Pokiaľ ide o námietku narušenia inštančného usporiadania súdov, súd poukazuje na to, že medzi súdmi
(na rozdiel od orgánov verejnej správy) neplatí vo všeobecnosti princíp subordinácie. Inak povedané,
vyššie súdy nie sú vo všeobecnosti nadriadené nižším, pretože Ústava SR v čl. 144 ods. 1 vyhlasuje
všetkých sudcov (bez rozdielu druhu súdu) za nezávislých a viazaných jedine zákonom, nie pokynmi
vyšších súdov. Prvok nadriadenosti a podriadenosti sa prejavuje len v konkrétnej rozhodovanej veci v

podobe viazanosti názorom vyššieho súdu, a aj to v rozsahu ustanovenom zákonom (napr. § 226 O.
s. p.). Súd už vyššie uviedol príklady, kedy nižšie súdy (napríklad exekučné) môžu preskúmať postup
(doručovanie) alebo rozhodnutie súdov vyšších, čo v doterajšej praxi nikdy nenarazilo na zásadnejší
nesúhlas alebo problém.

27. Na základe toho súdu dospel k záveru, že nie je vylúčené z jeho právomoci preskúmať otázku,
či existovali prieťahy v konaní Okresného súdu Galanta ako exekučného súdu pri rozhodovaní o
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovských rozsudkov
v prospech žalobkyne ako oprávnenej. V súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR treba pri posudzovaní
otázky, či došlo k prieťahom, skúmať tri otázky:

a) povahu (zložitosť) veci,
b) správanie účastníkov,
c) postup súdu.

28. V prerokúvanej veci šlo o exekúcie na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných stálym

rozhodcovským súdom voči spotrebiteľom, a to na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve
o úvere so spotrebiteľom. Vzhľadom na to, že takéto doložky sa môžu považovať za neprijateľné
podmienky v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a tiež vzhľadom na relatívne turbulentný
vývoj judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vo veciach ochrany spotrebiteľa v danom období (porov.
rozsudky citované aj v zamietavých uzneseniach Okresného súdu Galanta) nemožno podľa názoru

tunajšieho súdu uvedené veci považovať za právne úplne jednoduché, pretože až do daného času ešte
netvoril prieskum rozhodcovských rozsudkov úplne obvyklú a bežnú súčasť agendy exekučných súdov
pri rozhodovaní o žiadosti o povolenie exekúcie. To sa prejavovalo najmä požiadavkou na predkladanie
spisov rozhodcovských súdov, ich preskúmavaním a pod.

29. Správanie účastníkov síce k dĺžke konanie samo osebe neprispelo, podľa názoru súdu si však
žalobkyňa musela byť vedomá, že štát (okresný súd) nemôže mať kapacity na to, aby v krátkom
čase spracoval tak obrovské množstvo žiadostí jedného subjektu. Z obsahu exekučných spisov je
pritom zrejmé, že minimálne súdny exekútor musel byť na takýto nápad pripravený, čo sa prejavuje
napríklad tým, že na zápisniciach, do ktorých bol spísaný návrh na vykonanie exekúcie, je jeho

podpis pripojený len formou podpisovej pečiatky alebo naskenovaného faksimile, nie originálne. Je síce
pravdou,žejepovinnosťouštátuzabezpečiť,abybolaspravodlivosťposkytnutávčas,pričompersonálne
a materiálne problémy na jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa názoru súdu však uvedené zásady platia pre
štandardné situácie, kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou vecou nemá dôvod sa zaujímať o

pripravenosťsúdunaposkytnutiesúdnejochranyvjehoveci.Novprípade,aksajednaosobavpriebehu
krátkeho času obráti na súdy s enormným množstvom nových návrhov, sa v rámci prevencie (§ 417 ods.
1 Občianskeho zákonníka) musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd jeho podania schopný
vybaviť, a je povinný akceptovať, že vybavenie jeho vecí nemusí byť tak promptné, ako vybavovanievecí iných navrhovateľov. Súd je totiž povinný zabezpečiť okrem iného rovnaký prístup k spravodlivosti
pre všetkých a žalobkyňa nemohla očakávať, že súd promptne vybaví všetky jej veci na úkor všetkých
ostatných.

30. I napriek tomu však podľa názoru tunajšieho súdu nemožno postup Okresného súdu Galanta v
exekučných konaniach vymedzených vo výroku považovať za poznačený zbytočnými prieťahmi. Súd
pritom poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej sa dokonca ojedinelá nečinnosť v
období niekoľko mesiacov nekvalifikuje ako zbytočné prieťahy v konaní (porov. napr. IV. ÚS 388/04, III.

ÚS 68/09, III. ÚS 279/2013 a v nich citované rozhodnutia). Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé,
že o žiadosti
- vo veci sp. zn. 26 Er 659/2010 podanej 15. júla 2010 rozhodol súd 12. januára 2011,
- vo veci sp. zn. 8 Er 1011/2010 podanej 13. októbra 2010 rozhodol súd 18. januára 2011 a
- vo veci sp. zn. 26 Er 51/2011 podanej 20. januára 2011 rozhodol súd 18. júna 2011.
Celková dĺžka konania tak vo všetkých prípadoch dosahovala 3 až 6 mesiacov, v rámci ktorých súd

obstaral spisy rozhodcovského súdu, preskúmal ich a vypracoval písomné uznesenie. V takýchto
konaniach je tak možné identifikovať nanajvýš ojedinelé prieťahy v trvaní niekoľkých týždňov a tieto
nemožno kvalifikovať ako prieťahy „zbytočné“ v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

31.Vzhľadomnatosúddospelkzáveru,ževuvedenýchexekučnýchkonaniachsaOkresnýsúdGalanta

nedopustilnesprávnehoúradnéhopostupuvpodobe„zbytočnýchprieťahovvkonaní“vzmysle§9ods.1
zákona č. 514/2003 Z. z., čím nie je daný prvý predpoklad zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorá mala
žalobkyni vzniknúť. Súd sa preto nemal dôvod zaoberať ani otázkami priznania náhrady nemajetkovej
ujmy, ktorej sa žalobkyňa domáhala.

32. Na základe toho súd všetky žaloby v spojených konaniach zamietol (výrok I). Z procesného
hľadiska súd len pripomína, že žalobkyňa sa domáhala okrem iného vydania medzitýmneho rozsudku
[nie samostatného určovacieho výroku v zmysle § 80 písm. c) O. s. p.] o zodpovednosti žalovanej.
Vydanie medzitýmneho rozsudku však z logiky veci prichádza do úvahy len v prípade, že súd žalobe
vyhovie (najskôr deklaruje opodstatnenosť jej právneho základu, potom výšku plnenia). Ak súd dospeje

k záveru, že už právny základ žaloby nie je opodstatnený, zamietne ju (porov. judikát R 5/2015). Keďže
v prerokúvanej veci súd žaloby zamietol, nebol daný dôvod na rozhodnutie o základe veci medzitýmnym
rozsudkom.

III. O trovách

33. O náhrade trov rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 2 O. s. p. Pri vyhlásení
rozsudku súd síce žalovanej náhradu trov priznal, pretože mala vo veci plný úspech, no keďže si ich
náhradu v trojdňovej lehote nevyčíslila a zo spisu žiadne trovy nevyplývajú, v písomnom vyhotovení
rozsudku jej žiadne trovy nepriznal (výrok II).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od doručenia jeho rovnopisu
písomne na podpísanom súde alebo ústne do zápisnice na ktoromkoľvek okresnom súde.
V odvolaní treba popri označení súdu, ktorému je adresované, dátume a podpise odvolateľa uviesť tiež,
v akom rozsahu sa tento rozsudok napáda, v čom sa tento rozsudok alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti tomuto rozsudku možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový

stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a
O. s. p.), alebo f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.