Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 28, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4To/33/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114010013
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Zeleňáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8114010013.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr.
Petra Tobiaša a JUDr. Moniky Halkociovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 28.01.2016, v trestnej
veci obžalovaného Z. H. pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/,
písm. b/, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu C. sp.
zn. XX T 2/14 zo dňa 17.12.2014, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obžalovaného Z. H.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaného Z. H. za vinného zo zločinu sexuálneho
násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. v súbehu
so zločinom týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, písm. b/, ods. 2 písm.
d/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b/ a písm. j/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že:

- v období najmenej od mesiaca september XXXX do XX.XX.XXXX v obci W. XXX, okr. C., počas
vzájomného spolužitia fyzicky, ale najmä psychicky týral svoju manželku J. H., nar. XX.XX.XXXX, ako
aj svoje dcéry I. H., nar. XX.XX.XXXX, H. H., nar. XX.XX.XXXX, Z. H., nar. XX.XX.XXXX a S. H.,
nar. XX.XX.XXXX, a to tak, že najmä pod vplyvom alkoholu im vulgárne nadával, minimálne jedenkrát
manželku fyzicky napadol tak, že ju udrel päsťou do tváre, správal sa k nej pohŕdavo, neúctivo a

ponižoval ju aj v prítomnosti ich detí, hrubým spôsobom, a to aj násilím si od nej vyžadoval sex s
odôvodnením, že je jeho manželka a musí sa mu podvoliť, čo vyvrcholilo niekedy v roku XXXX, keď
pod vplyvom alkoholu prišiel okolo polnoci domov a požadoval od manželky pohlavný styk a keď sa
nedokázal počas styku ukojiť, začal byť k manželke agresívny, násilným spôsobom ju prehadzovať na
posteli zo strany na stranu, masturbovať pri posteli, pričom využijúc jeho chvíľkovú nepozornosť vybehla
zo spálne na dvor, následne vyšiel jej manžel celý nahý na balkón, kde chvíľu masturboval, neskôr

niekedy v r. XXXX až XXXX si opätovne od manželky pod vplyvom alkoholu vulgárnym spôsobom v
spálni vynucoval sex, opäť v nočnej dobe tým spôsobom, že ju ležiacu na boku priľahol, jednou rukou
ju celou silou tlačil za plece k posteli, svojimi nohami jej fixoval obidve nohy a prstami jej bolestivo
vnikal do pošvy, avšak nekričala, aby nezobudila deti, čo trvalo asi hodinu a hoci krvácala z pošvy,
lekárske ošetrenie nevyhľadala, avšak niekoľko dní pociťovala silnú bolesť v oblasti hrudníka v dôsledku
násilného pritláčania k posteli, následne od r. XXXX odkedy s ním odmietla mať pohlavný styk sa viackrát

stalo, že pri nej v spálni masturboval aj niekoľkokrát za noc, pričom ona z obavy pred jeho správaním
ušla zo spálne a asi mesiac sa v noci v spálni zamykala, vyhrážal sa jej zbitím, ako aj zabitím ich
dcér, ktoré s nimi žijú v spoločnej domácnosti, citovo ju vydieral vyhrážkami, že spácha samovraždu,
viackrát sa stalo, že v nočnej dobe manželke a dcéram odopieral spánok a oddych tým, že úmyselne
púšťal nahlas televízor a v kuchyni búchal hrncami s tým, že keď nemôže spať on, nebudú spať ani
ony, niekoľkokrát bol pristihnutý, ako cez kľúčovú dierku dverí kúpeľne sleduje dcéry počas kúpania,

najmenej dvakrát sa rodine vyhrážal zabitím, v dôsledku čoho privolali zo strachu o svoj život a zdravie
policajnú hliadku,v presne nezistený deň v roku XXXX, keď od neho dcéra S. pýtala peniaze na zmrzlinu,začal na ňu kričať, pričom ju v kuchyni chytil celou silou za zápästia oboch rúk a tlačil ju pred sebou cez
chodbu smerom do spálne, kde spala matka, pričom dcéra kričala o pomoc a keď ju otec začal rukami
chytať za krk z celej sily ho odtláčala a zo strachu sa pomočila, v presne nezistený deň začiatkom roku

XXXX zatlačil dcéru I. v kuchyni do kúta pri špajzi, odkiaľ nemohla utiecť, vybral svoj stoporený penis
a začal pred ňou masturbovať, pričom jej hovoril, že ho má chytiť, na čo ho drgla a utekala preč - kde
takýmto konaním najmenej v troch prípadoch spôsobil manželke drobné poranenia, s ktorými nebola na
lekárskom ošetrení a vyvolával u manželky a detí strach a stres, v dôsledku čoho dcéra Z. dlhodobo
užíva liek Lexaurin a dcéra S. po napadnutí otcom z dôvodu depresívnych tendencií vyhľadala odbornú

pomoc a u dcér I. a H. došlo v čase, keď ešte boli školopovinné, k výchovným problémom a zhoršeniu
školskéhoprospechuaJ.H.opakovanemuselavyhľadaťodbornúpsychologickúasexuologickúpomoc.

Za to mu podľa § 200 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. j/ Tr. zák., § 37 písm.
h/ Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák. uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 (siedmich) rokov, pre
výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálny

stupňom stráženia.

Podľa § 73 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák., § 74 ods. 1 Tr. zák. mu uložil aj ochranné protialkoholické
liečenie ambulantnou formou.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní
podal odvolanie obžalovaný, ktoré neskôr, prostredníctvom svojho obhajcu, aj odôvodnil. V písomných
dôvodoch svojho odvolania vyčítal súdu prvého stupňa, že uveril tvrdeniam poškodených konštatujúc,
že nie sú v rozpore so žiadnym z iných vykonaných dôkazov, pretože takéto hodnotenie je, podľa
názoru odvolateľa, v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktorý nie je možné vysvetliť iba

konštatovaním, že išlo o o trestnú činnosť páchanú „za zatvorenými dverami“. V tejto súvislosti namietal,
že pokiaľ sa mal dopustiť sexuálneho násilia voči svojej bývalej manželke a dcére I., ich tvrdenia v
tomto smere nie sú ničím podložené a navyše podľa tvrdení dcéry I. k jej sexuálnemu obťažovaniu
malo dochádzať v čase, keď mala trinásť rokov, čo je ale v rozpore so závermi znaleckého dokazovania
z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria, podľa ktorých uňho (obžalovaného) nebola zistená

žiadna porucha voľby sexuálneho objektu, okrem uvedeného zo záverov spomínaného znaleckého
dokazovania vyplýva, že I. H. trpí vrodenou duševnou afektívnou poruchou podmienenou biologickými
a genetickými faktormi, avšak po stránke psychickej neutrpela v dôsledku jeho konania žiadnu ujmu na
zdraví, čo je ale v rozpore so závermi znaleckého dokazovania z odboru psychológia, podľa ktorých jeho
(obžalovaného) konanie minimálne čiastočne negatívne ovplyvnilo vznik ale hlavne priebeh poruchy s

častými recidívami napriek medikamentóznej liečbe. Ďalej namietal, že tvrdenie jeho bývalej manželky,
že ju mal znásilniť, nebola ničím preukázaná, rovnako tak nebolo preukázané ani jej tvrdenie, že obcoval
s ich kozou, napriek tomu ho nikto pre trestný čin týrania zvierat nestíha. Poukázal na to, že pokiaľ mala
jeho bývala manželka po jej údajnom znásilnení krvácať, v tejto súvislosti nevyhľadala lekársku pomoc.
Uviedol, že sa nehanbí za to, že si od svojej zákonitej manželky žiadal pohlavný styk, pretože toho

výsledkom je splodenie ich spoločných piatich detí, v čom nevidí rozpor ani so zákonom ani s dobrými
mravmi a pokiaľ jeho manželka odmietala s ním intímne žiť v takom rozsahu, ktorý by uspokojoval
jeho zvýšený „sexuálny apetít“, túto situáciu neriešil sexuálnym násilím, ale mimomanželskými vzťahmi,
prípadne masturbáciou, čo ale taktiež nie je trestné. Logický rozpor videl v tvrdeniach jeho bývalej
manželky, spočívajúci v tom, že na jednej strane mal byť sexuálny násilník a tyran a na strane druhej

sa jej mal od roku XXXX nedotknúť, hoci vedľa nej ležal v posteli a od XX.XX.XXXX sa odsťahoval
do pivnice. Ďalej poukázal na to, že jeho bývala manželka podľa záverov znaleckého dokazovania
z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria neutrpela žiadnu ujmu na zdraví po psychickej stránke,
no podľa záverov znaleckého dokazovania z odboru psychológia javí známky ujmy na psychickej
integrite. Vo vzťahu k zisteniam, že poškodená trpí na hypertenziu a diabetes, čo podľa znalkyne z

odboru psychológie je častým prejavom traumatizovaných osôb uviedol, že týmito ochoreniami trpí aj
on. Konštatovanie spomínanej znalkyne, že poškodená by mohla vykazovať známky štokholmského
syndrómu, podľa jeho názoru, len podčiarkuje vágnosť jej znaleckého posudku. Z výpovede svedka
I. Y., ktorý uviedol, že poškodená J. H. kontaktovala políciu len dva alebo tri razy, no nič sa oficiálne
neriešilo, vyvodil odvolateľ záver, že jeho konanie nedosiahlo ani intenzitu priestupku. Vyjadril nesúhlas

s hodnotením výpovedí svedkov W. I., I. H., Q. D., N. Y. a I. Z. prvostupňovým súdom, v tom smere, že
nemôžu objasniť situáciu v rodine H., pretože ide o výpovede z druhej ruky, keďže W. I. a I. H. sú jeho
príbuzní,ktoríichnavštevovali,čoplatíajovýpovediH.H.,naktorúprvostupňovýsúdzjemuneznámych
dôvodov neprihliadol, zároveň však odvolateľ namietal, že táto výpoveď, teda výpoveď svedka H. H. bolavykonaná v rozpore so zákonom. Výpovede svedkov Q. D. a N. Y., ktorí potvrdili, že u nich doma boli
často organizované záhradné párty, grilovačky, spochybňujú, podľa jeho názoru, záver o týraní z jeho
strany, pretože považuje za málo pravdepodobné, aby sa poškodené často a veselo zabávali nehľadiac

na prítomnosť tyrana. Tvrdenia poškodených považoval za spochybnené aj výpoveďou svedkyne U.
D., ktorá sa zdržiavala v ich domácnosti v období rokov XXXX až XXXX najmä cez víkendy, mohla
teda pozorovať vzťahy v ich rodine, a to aj v období, kedy sa mal stíhanej trestnej činnosti dopúšťať,
obdobne tak aj výpoveďami svedkov W. I., jeho švagra, a I. H., jeho brata, ktorí priamo navštevovali jeho
rodinu. Poukázal na to, že ani svedkyňa I.. M., ošetrujúca lekárka jeho dcér, nikdy nemala podozrenie,

že z jeho strany malo dochádzať k ich sexuálnemu obťažovaniu. Vyjadril názor, že je nereálne, aby
bolo päť osôb týraných takmer štyri roky bez toho, aby ich najbližšie okolie (rodina, lekár, miestna
polícia, kolegovia, susedia) nemalo čo i len náznak podozrenia, že sa niečo také deje, čo by podľa jeho
názoru prichádzalo do úvahy snáď len v prípade, že by tyran držal takéto osoby zavreté niekde v dome
alebo pivnici. Preto považoval hodnotenie výpovedí poškodených súdom prvého stupňa za izolované
vo vzťahu k výpovediam ostatných svedkov, teda prvostupňový súd, podľa jeho názoru, hodnotil dôkazy

len jednotlivo, nie v ich súhrne. Ďalej namietal, že znalecké posudky týkajúce sa poškodených z
odboru zdravotníctva, odvetvia psychiatrie, podľa jeho názoru nekorešpondujú so závermi znaleckého
dokazovania z odboru psychológie, súd prvého stupňa závery znaleckého dokazovania z odvetvia
psychiatrie nijako nehodnotil, nijakým spôsobom sa s nimi nevysporiadal, v dôsledku čoho považoval
napadnuté rozhodnutie za nepresvedčivé, nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné, pričom jeho

návrhy na doplnenie dokazovania v tomto smere boli zamietnuté bez uvedenia dôvodov. V podstate z
týchto dôvodov navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na
nové prejednanie a rozhodnutie alebo, aby ho spod obžaloby okresného prokurátora oslobodil.

Na základe podaného odvolania postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por.,

podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa §
316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ
podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.
por.

V posudzovanej trestnej veci bolo, podľa názoru krajského súdu, pred súdom prvého stupňa vykonané
dokazovanie v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ust. § 2 ods. 10 Tr. por. pre správne zistenie
skutkového stavu nevyhnutné. Prvostupňový súd dôkazy vyhodnotil spôsobom uvedeným v ust. § 2 ods.
12 Tr. por. a takýmto postupom dospel k správnym skutkovým a právnym záverom.

Aj podľa názoru krajského súdu, vzhľadom na vykonané dôkazy, bolo v posudzovanej veci bez
závažných, dôvodných pochybnosti preukázané, že skutok tak, ako ho prvostupňový súd ustálil, sa stal
a že ho spáchal obžalovaný, a to aj napriek tomu, že obžalovaný spáchanie skutku, až na masturbáciu
pred dcérou I. začiatkom roka XXXX, poprel, v zásade považujúc celé svoje trestné stíhanie za pomstu

svojej bývalej manželky za jeho mimomanželské pomery.

Zo spáchania skutku, tak ako ho ustálil súd prvého stupňa, je však obžalovaný usvedčovaný najmä
obsahom svedeckých výpovedí poškodených J. H., I. H., H. H., Z. H. a S. H., v súlade s ktorými
vyznievajú závery znaleckého dokazovania z odboru psychológie, z odboru zdravotníctva, odvetvia

psychiatrie, ale aj výpoveď svedka I. Y..

Obžalovaný Z. H. vo svojej výpovedi v prípravnom konaní dňa XX.XX.XXXX uviedol, že pred dcérou I.
masturboval, aj „sa urobil“, avšak s jej vedomím, dokonca mu povedala, tak „sa urob“, nedotkol sa jej
však a taktiež na ňu nevyvíjal žiaden nátlak. Na hlavnom pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa

XX.XX.XXXX toto svoje tvrdenie síce poprel, avšak rozpor vo svojej výpovedí po prečítaní dotknutej časti
zápisnice z prípravného konania, presvedčivým a uveriteľným spôsobom vysvetliť nevedel, uvádzal len,
že nevie prečo je v zápisnici o jeho výpovedi z prípravného konania také niečo uvedené, nespomína
si, žeby sa také niečo stalo. Z obsahu zápisnice o výsluchu obžalovaného zo dňa XX.XX.XXXX však
vyplýva, že obžalovaný si túto zápisnicu prečítal, súhlasí s jej obsahom, nemá na nej, čo zmeniť,

opraviť, ani doplniť a na znak svojho súhlasu spomínanú zápisnicu aj podpísal. Krajský súd preto nemal
pochybnosti o správnosti obsahu zápisnice o výsluchu obžalovaného z prípravného konania, zmenenej
výpovedi obžalovaného, prednesenej na hlavnom pojednávaní pred súdom prvého stupňa neuveril a
zmenu výpovede považoval len za účelovú, prezentovanú v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti.Poškodená J. H., bývalá manželka obžalovaného, tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom
pojednávaní popísala správanie obžalovaného v podstate tak, ako sa obžalovanému kladie za vinu.

Poškodená I. H. taktiež opakovane zhodne vypovedala, že obžalovaný ju obťažoval niekedy v r. 1995,
keď mala XX rokov, chytal ju zozadu obidvoma rukami za prsia, pritláčal ju k sebe, pričom takto konal
dvakrát v rozpätí asi dvoch týždňov, keď chodila na strednú školu, otec prišiel do obývačky, kde sa učila
a mala zapnutý televízor, otec si prepol na porno a v jej prítomnosti začal masturbovať, otec na ňu a

na jej sestry zakaždým, keď boli v jeho prítomnosti, chlípne pozeral, nevnímal ich ako dcéry, ale ako
nejaký sexuálny objekt, pozeral na nich cez kľúčovú dierku do kúpeľne, preto sa dlhodobo v kúpeľni kvôli
otcovi zamykali a cez kľučku si dávali uterák, v kuse ju ponižoval, znižoval jej tým sebavedomie, otec ich
často v noci budil, bol hlučný, búchal hrncami, XX.XX.XXXX, keď sa chystala s priateľom na diskotéku,
otec sa matke vyhrážal, že ju zabije, spomínal nejakých 300,- eur, ktoré mu mali ukradnúť, kričal ako
zmyslov zbavený, preto aj zavolala hliadku z S., policajti túto situáciu vyriešili dohovorom, niekedy v

lete alebo na jeseň XXXX otec prišiel za ňou do kuchyne, začal masturbovať pred ňou, povedal jej, aby
mu chytila penis, na čo ona zareagovala tak, že ho rukami odstrčila, obišla ho, na Silvestra v r. XXXX
počula ako sa otec telefonicky zhovára s nejakou ženou, kde doslova povedal „zabijem ženu, potom
deti a budem mať pekne prežitý deň za sebou“. Ďalej uviedla, že bola svedkom toho, ako otec mamu
slovne ponižoval, vulgárne jej nadával, vulgárne nadával aj jej (svedkyni), sestru H. vyhnal z domu, otec,

keď prišiel domov opitý, bol agresívny, vyvolával hádky, kričal na nich, bol taký zúrivý, že z neho všetci
mali strach, nemohla poriadne spať, otec bral rôzne pôžičky, spôsoboval im dlhy, pričom do rodinného
rozpočtu prispieval minimálne.

Poškodená H. H. tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní uviedla, že čo sa týka jej otca,

nemá s ním žiadne pekné a pozitívne zážitky, celý vzťah otca a mamy bol len o hádkach, o ponižovaní,
vulgárnych nadávkach, a to nielen vo vzťahu k mame, ale aj k nim - deťom, otec sa s mamou hádali
väčšinou kvôli peniazom, keď mala asi 15 rokov otec ju chytal rukami za prsia, v rozkroku, následne
vzal jej ruku a celou silou ju ťahal do jeho rozkroku, toto sa dialo asi dva až trikrát do týždňa po dobu
polroka, v tomto období bol otec ku nej milý, následne po uplynutí spomínaného polroka sa zdôverila

s jeho konaním mame, potom sa jeho správanie rapídne zmenilo, bol arogantný, odmietal jej dávať
akékoľvek peniaze na čokoľvek, otcovi sa snažila vyhýbať, odchádzala z domu, domov sa vracala v
skorých ranných hodinách, aby sa nemusela s otcom stretnúť, potom chodila do školy nevyspatá, zhoršil
sa jej prospech, v čase, keď mama netušila, čo sa deje, chcela ju umiestniť do reedukačného domova,
od sestry I. sa dozvedela, že otec obťažoval aj ju, po dome nechodila stroho oblečená, pretože si všimla

ako otec na ňu pozerá, spôsobom, akým by sa otcovia na dcéry pozerať nemali, zameriaval sa na jej
prsia, keď sa sprchovala v kúpeľni, všimla si na dverách jeho tieň, preto si zakrývala kľúčovú dierku
na dverách do kúpeľne, otec ju vyhodil z domu v roku XXXX pred Vianocami, z ničoho nič jej začal
vykrikovať, aby vypadla, zmizla, keďže mala z neho strach, z domu odišla, následne potom už len z
rozprávania sestier a mamy vie, že v poslednom čase chodil otec domov často opitý, v kuchyni robil

rámus, trepal s hrncami, púšťal nahlas televízor a oni v noci nemohli spať.

Poškodená Z. H. taktiež opakovane zhodne vypovedala, že keď mala 13 rokov, otec mame vulgárne
nadával, strašne na ňu kričal, udrel ju, odvtedy mala z otca strach, mala z neho zdravotné problémy, vo
večerných hodinách bola taká nervózna, že sa až chvela, zvracala, pokiaľ bol otec doma, mala problémy

s prijímaním potravy, nedokázala sa najesť, keď bol s ňou v kuchyni, preto jej obvodná lekárka I.. M.
predpísala Lexaurin, otec sa na nich chlípne pozeral, teda na ňu a na jej sestry, zameriaval sa na ich
intímne partie, mama jej vysvetlila, že nie je vhodné, aby chodila doma v krátkych nohaviciach, prípadne
v plavkách alebo spodnom prádle, čo ona dodržiavala, zvykla sa učiť v čase, keď otec nebol doma, otec
pravidelne dlhodobo požíval alkohol, v noci budil mamu, taktiež robil neporiadok, buchot, ona (svedkyňa)

ho na to upozorňovala, avšak on na jej upozorňovania nereagoval, niekedy v roku XXXX pod vplyvom
alkoholu začal nepríčetne vrieskať, že mamu zabije, mal taký zúrivý výraz v očiach, že dostala strach,
že je schopný to urobiť, mama mu mala ukradnúť peniaze, nakoniec sestra I. zavolala políciu, otec jej
(svedkyni) nikdy s ničím nepomohol, nikdy ich nevzal na výlet, dovolenku, na dovolenke boli len vtedy,
keď to zaplatila mama, otec im nedával žiadne darčeky, ani na meniny, ani na narodeniny, dokonca im

neblahoželal a nedával im darčeky ani na Vianoce, posmieval sa jej, ponižoval ju a takýmto spôsobom
jej ubližoval, od mamy a sestry vie, že na Silvestra XXXX hovoril do telefónu niekomu, že zabije ženu a
deti a bude mať pekný večer, keď bol otec opitý, vulgárne nadával mame aj im, sestrám, do domácnosti
prispieval len sporadicky, aj to len keď chcel, o všetko sa musela postarať mama, často krát si muselapožičiavať peniaze od svojich rodičov, otec jej (svedkyni) odmietol prispievať aj na potreby do školy,
správanie otca sa odrazilo na jej psychike, veľa vtedy plakala, mala z neho strach, pociťovala nervozitu,
chvenie žalúdka, niekedy dostávala až triašku, keď počula, že otec prišiel domov.

Poškodená S. H. tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní uviedla, že otec chodil domov
často opitý, býval nervózny, nazlostený, agresívny, kričal a vulgárne nadával aj v noci, kvôli tomu nemohli
v noci spať a museli volať políciu, raz kričal, že mu ukradli 300,- eur, obvinil z toho mamu, vyhrážal
sa jej, že ju zabije, mama mala z neho strach, napokon, keď bol opitý, mame sa často vyhrážal, že

ju zabije, z počutia vie, že na Silvestra XXXX sa vyhrážal, že ich zabije všetkých, keď bola v ôsmom
ročníku základnej školy, vošla do obývačky, kde otec sedel pred televízorom na gauči, pozeral pornofilm,
bol obnažený, hral sa s penisom a aj keď vošla do izby, pokračoval v tom ďalej, v deviatom ročníku
základnej školy si pýtala od otca peniaze, ten sa na ňu nazlostil, kričal na ňu, silno ju chytil za zápästia
oboch rúk, napriek tomu, že kričala, celou silou ju tlačil cez chodbu z kuchyne smerom do spálne, kde
spala mama, rukami ju začal chytať za krk, tak veľmi sa bála, že sa od strachu pomočila, osobne ho

viackrát nachytala, ako kľúčovou dierkou sledoval sestru I. v kúpeľni, o tom, že otec obťažoval jej sestry
sa dozvedela len nedávno, otec ale na nich chlípne zazeral, pozeral im na intímne miesta, v prítomnosti
otca sa necítila dobre, bola z neho nervózna, nemala svoj kľud, trpela pre časté ochorenia dýchacích
ciest, zväčšenie lymfatických uzlín, nechutenstvom do jedla, preto ju jej pediatrička I.. I. M. poslala do
psychologickej ambulancie, kde bolo konštatované, že žije v strese, a preto trpí depresiami z domáceho

prostredia, z otca má strach, keď prišiel domov, bola nervózna, nekľudná, otec ľahkovážne zadlžoval
celú ich rodinu, mama musí za neho jeho dlhy splácať.

Z výpovede svedka ppráp. I. Y. vyplýva, že od roku XXXX pracuje na Obvodnom Oddelení PZ S. vo
funkcii referenta, uviedol, že v sledovanom období bol dvakrát alebo trikrát so svojím kolegom vyslaný do

bydliskarodinyH.,pretožeimbolooznámené,žepánH.mávypitéavystrája,popríchodenamiestovšak
už bol kľud, hoci bolo vidno, že dievčatá sú vyklepané a plakali, za ich prítomnosti však už k žiadnemu
napádaniunedochádzalo,pretosituáciuriešilidohovorom,taktiežpaniH.nikdyžiadnuoficiálnusťažnosť
alebo oznámenie vo vzťahu k správaniu svojho manžela na ich oddelení nepodala.

Znalkyňa z odboru psychológie PhDr. Y. C. vo vzťahu k poškodenej J. H. zistila, že ide o osobu
uzavretejšiu s depresívnym sebaobrazom s pocitmi viny, hanby, nízkej sebahodnoty, s úsilím prispôsobiť
sa v záujme vyhnutia sa konfliktom, čím sa podvedome chránila, aby sa „nezosypala úplne“, v čom
znalkyňa videla príznaky syndrómu prispôsobenia sa páchateľovi, vierohodnosť poškodenej posúdila
ako primeranú, znalkyňa ďalej konštatovala, že poškodená práve cez zistenú nezdravú závislosť bola

možno nadmieru zhovievavá a mnoho udalostí podceňovala, aj keď sa to nedá jednoznačne pripísať
vplyvu obžalovaného, poškodená trpí na také ochorenia, ako sú diabetes a hypertenzia, ktoré sú
zaradené medzi psychosomatické choroby, teda choroby, ktoré sa podľa odbornej literatúry prejavujú
u chronicky stresovaných osôb. U poškodenej ďalej znalkyňa zistila pocity bezcennosti, bezmocnosti,
sebaobviňovania, celkového depresívneho sebaobrazu, ktoré považovala za negatívne psychické

príznaky, ktoré môžu byť prejavom čohokoľvek, ale môžu spadať aj pod obraz týranej osoby. Takéto
príznaky môže spôsobiť akýkoľvek stres, a teda aj skutočnosť, že obžalovaný mal mať milenky.

Vo vzťahu k poškodenej I. H. znalkyňa zistila, že v jej sebaobraze prevláda výrazne nízka sebadôvera,
bezcennosť, neistota, labilná emotivita. Napriek tomu, že poškodená v čase vyšetrenia trpela

endogennými psychickými poruchami, jej vierohodnosť je primeraná, keďže nevykazovala žiadne
poruchy vnímania a myslenia, ktoré by znižovali, alebo oslabovali popis reality, poškodená teda bola
schopná správne vnímať a reprodukovať prežité udalosti. Znalkyňa ďalej uviedla, že aj keď vznik
spomínaných endogénnych psychických porúch sa nedá primárne pripísať vonkajším vplyvom, práve
toto ochorenie si vyžaduje čo najharmonickejšie, čo najvyváženejšie domáce prostredie, aby sa človek

čo najdlhšie udržal v remisii svojho ochorenia.

Poškodenú H. H. popísala spomínaná znalkyňa ako uzavretú, stiahnutú, dištancovanú, s naučeným
úplným prispôsobovaním sa vonkajším podmienkam, s nedôverou a vzťahovačnosťou voči vonkajšiemu
svetu. Zistila u nej pocity smútku, beznádeje, ustráchanosti, skľúčenosti, depresívne ladenie

prejavujúce sa zvýšenou únavnosťou, bezenergiou, slabosťou, pričom takéto príznaky spadajú pod
obraz komplexnej posttraumatickej stresovej poruchy. Znalkyňa pripustila, že disfunkčné manželstvo
poškodenej mohlo mať v určitej miere podiel na zistenom stave. Vierohodnosť poškodenej posúdila
znalkyňa ako primeranú.Vo vzťahu k poškodenej Z. H. znalkyňa zistila, že u nej ide o sociálne stiahnutú osobu s oslabenou
schopnosťou zúčastňovať sa na bežných príjemných sociálnych väzbách, s preferovaním pasivity, s

nízkou sebadôverou, s pocitmi bezcennosti a depresívnou organizáciou osobnosti, čo nie je ochorenie,
ale znamená to, že akoby jej vývoj bol vystavaný depresívnym spôsobom s negatívnym obrazom
seba samej, sveta aj druhých ľudí, čo je možné pripísať posttraumatickej stresovej poruche. Aj u tejto
poškodenej posúdila znalkyňa vierohodnosť ako primeranú.

Poškodenú S. H. popísala znalkyňa ako osobu s úplne patologickou sociálnou stiahnutosťou, odstupom,
nedôverou, vzťahovačnosťou, vnímaním vonkajšieho sveta ako nebezpečného, s labilnou emotivitou, s
negatívnym až depresívnym sebaobrazom, telesnými disfunkciami, naučenou bezmocnosťou. Nejaká
ďalšia vonkajšia záťaž, by ju mohla vážne dezorganizovať. Mierne znížená vierohodnosť u poškodenej
v smere viac negatívne subjektivistického vnímania vonkajších okolností je podmienené výrazným
depresívno-úzkostným prežívaním poškodenej a mierne zvýšená tendencia prezentovať sa sociálne

žiadúco vyplýva z menšej otvorenosti poškodenej voči vonkajšiemu svetu a potrebou chrániť sa.

U obžalovaného Z. H. znalkyňa zistila, že ide o priemerne intelektovo vybavenú osobnosť s výrazne
zníženými pamäťovými schopnosťami, čo vyvoláva podozrenie na nejaké poškodenie centrálneho
nervového systému, ktoré by mohlo byť spojené s nadmerným požívaním alkoholu, u obžalovaného

ide o menej zrelú osobnosť, emočne labilnú s plytkými impulzívnymi afektívnymi prejavmi, s oslabenou
schopnosťou tvoriť naozaj hlboké vzťahy. Obžalovaný je podľa zistení znalkyne obratný v širších
povrchných vzťahoch s bežnou družnosťou, ale je menej schopný naozaj milovať, sú uňho otupené
vyššie city, je schopný aj o závažných a morálnych faktoch vo svojom správaní hovoriť bežne,
bagatelizujúco. Znalkyňa ďalej zistila, že vierohodnosť obžalovaného je znížená vychádzajúc jednak z

jeho osobnostnej charakteristiky, ale aj z plochosti vyšších citov, ako aj zo skutočnosti, ktorú sám popísal
v priebehu vyšetrenia, že je „vytrénovaný“ správať sa účelovo, zavádzať, keď je treba aj klamať, hovorí
o tom ako o bežnom vzorci svojho správania.

Znalkyne z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria MUDr. Y. Q. a MUDr. V. I.-Y. vo vzťahu k

poškodenej J. H. zistili, že v čase, kedy sa mal odohrávať skutok, boli u nej prechodne rozvinuté prejavy
reaktívneho stavu s poruchami fyziologických funkcií, ako sú poruchy spánku, znížená chuť do jedla s
hmotnostným úbytkom, v čase znaleckého vyšetrenia poškodená netrpela na žiadnu duševnú poruchu
ani chorobu súvisiacu s prejednávanou trestnou vecou. Nezistili teda u nej žiadnu ujmu na psychickom
zdraví. Pokiaľ ide o syndróm týranej osoby, ide o psychologický opis, nie je to psychiatrická diagnóza

ani porucha, Medzinárodná klasifikácia chorôb takúto chorobu, resp. diagnózu nepozná.

Vo vzťahu k poškodenej I. H. znalkyne konštatovali, že v čase, kedy bol spáchaný skutok, sa u nej
rozvinula bipolárna afektívna porucha, ide o závažne endogénne psychické ochorenie, prejavujúce sa
striedaním fáz mánie a depresie s obdobiami remisie, keďže však ide o endogénne duševné ochorenie,

vznik tohto ochorenia nie je možné dávať do súvislosti s konfliktným rodinným prostredím. Menovaná
teda po stránke psychickej neutrpela ujmu na zdraví ako následok konania obžalovaného.

U poškodenej H. H. znalkyne zistili, že v čase, kedy bol spáchaný trestný čin, došlo u menovanej k
rozvinutiuprejavovporúchsprávania,ktoréaleniejemožnédávaťjednoznačnedopríčinnejsúvislostiso

správaním obžalovaného, v čase podávania znaleckého posudku poškodená netrpela vážnou duševnou
poruchou alebo chorobou prechodného, či trvalého charakteru, ktorá by mala súvislosť s konaním
obžalovaného.

Vo vzťahu k poškodenej Z. H. znalkyne uviedli, že v čase páchania trestného činu sa u nej vyskytli

poruchy adaptácie, spojené s prejavmi porúch nálad a neurotických ťažkostí, pričom tieto príznaky
majú komplexné príčiny a jednak ide o vnútornú predispozíciu a jednak o vplyv prostredia, konanie
obžalovaného mohlo tieto prejavy adaptačných porúch potencovať, v čase podávania znaleckého
posudku boli u menovanej prítomné poruchy adaptácie miernej intenzity a jej ďalšia prognóza bude
závisieť aj od úpravy prostredia. Znalkyne ďalej konštatovali, že poškodená po psychickej stránke

neutrpela ujmu na zdraví.

U poškodenej S. H. znalkyne zistili, že v čase páchania trestného činu došlo u nej k rozvinutiu,
prechodných neurotických prejavov reaktívneho charakteru s poruchami fyziologických funkcií ako súporuchy spánku a poruchy príjmu potravy, v čase podávania znaleckého posudku svedkyňa netrpela
žiadnou duševnou chorobou ani poruchou, poškodená je submisívna, so závislejším správaním, ujmu
na zdraví po psychickej stránke ale neutrpela.

U obžalovaného Z. H. znalkyne nezistili žiadnu duševnú poruchu ani chorobu, preto obžalovaný bol
schopný rozpoznať nebezpečenstvo a protiprávnosť svojho konania, ako aj svoje konanie ovládať,
u obžalovaného ide o nevyrovnanú štruktúru osobnosti, chronický alkoholizmus na rozhraní II. až
III. štádia s počínajúcou závislosťou od alkoholu a hypersexualitou, a preto odporučili uložiť mu

ochranné protialkoholické liečenia ambulantnou formou, z psychiatrického hľadiska pobyt obžalovaného
na slobode znalci nehodnotili ako nebezpečný pre spoločnosť. Vo vzťahu k ďalšej prognóze
znalkyne konštatovali, že v prípade absolvovania protialkoholického liečenia, v prípade abstinencie
a vysporiadania rozvráteného rodinného prostredia rozvodom sa prognóza jeho ďalšieho vývinu
javí ako skôr priaznivá. Konštatovaná hypersexualita nie je považovaná za sexuálnu úchylku alebo
deviáciu, ide o sexuálnu disfunkciu, ktorá sa prejavuje zvýšenou sexuálnou podnikavosťou, striedaním

partnerov, často krát aj nadmernou masturbáciou, sexuálnymi excesmi, ochranné sexuologické liečenie
neodporúčali obžalovanému uložiť.

Na základe vyššie uvedeného ani krajský súd potom neuveril obhajobe obžalovaného spočívajúcej
v tom, že žiadneho konania, až na masturbáciu pred poškodenou I. H., ktoré sa mu kladie za

vinu, sa nedopustil a ide len o vykonštruovanie prípadu zo strany poškodených a o pomstu za jeho
mimomanželské pomery, keďže je v rozpore s vyššie uvedenými dôkazmi, a to najmä výpoveďami
poškodených, ktoré opakovane, detailne, v podstatných rysoch zhodne, konanie obžalovaného
popísali, výpoveďou svedka ppráp I. Y. ktorý potvrdil, že v rodine H. zasahoval, videl, že poškodené
sú „vyklepané“, a že plakali a závermi znaleckého dokazovania z odboru psychológia a odboru

zdravotníctvo, odvetvie psychiatria, z ktorých nevyplynuli žiadne zistenia, ktoré by zakladali dôvod
výpovediam poškodených neuveriť, keďže ide o osoby, ktorých vierohodnosť je primeraná s výnimkou
poškodenej S. H., u ktorej znalkyňa zistila mierne zníženú vierohodnosť v zmysle viac negatívne
subjektívneho vnímania okolia, čo však psychologička vysvetlila celkovým depresívnym prežívaním
poškodenej, teda nie snahou klamať, zavádzať, skresľovať prežité vo svoj prospech, naopak zo

znaleckého dokazovania vyplynuli také skutočnosti, ktoré vyvolávajú pochybnosti o pravdivosti tvrdení
obžalovaného a poukazujú na také charakterové črty obžalovaného, ktoré stíhanej trestnej činnosti
zodpovedajú, keďže znalkyňa - psychologička zistila, že u obžalovaného je klamstvo, účelové správanie,
zavádzanie bežným vzorcom správania, má otupené vyššie city a oslabenú schopnosť tvoriť naozaj
hlbokévzťahy,naozajmilovať,obžalovanýnahlavnompojednávanítvrdil,žeproblémsalkoholomnemá,

napriek tomu, znalkyne - psychiatričky zistili uňho chronický alkoholizmu s počínajúcou závislosťou od
alkoholu a tak znalkyňa - psychologička, ako aj znalkyne psychiatričky zistili u poškodených príznaky
svedčiace pre pociťovanie konania obžalovaného ako ťažké príkorie.

Obhajoba obžalovaného, že prejednávaná trestná vec bola vykonštruovaná poškodenými ako pomsta

za jeho mimomanželské pomery vyznieva potom nepresvedčivo, neuveriteľne a nereálne.

Aj keď poškodená J. H., ako bývalá manželka obžalovaného, ktorú obžalovaný aj podľa jeho vyjadrenia
podvádzal, mohla naozaj mať z tohto dôvodu motív obžalovanému uškodiť, pomstiť sa mu, takýto motív
už nie je možné konštatovať u štyroch dcér obžalovaného a poškodenej a aj keby niektorá z dcér

mohla chcieť takýmto spôsobom matke napomôcť, je len veľmi málo pravdepodobné, aby štyri vlastné
dcéry, v podstate už v dospelom veku (poškodená S. H. nadobudla plnoletosť v priebehu trestného
stíhania), teda nie maloleté osoby z tohto dôvodu citovo ešte závislé na matke, krivo, nepravdivo
obvinili nevinného obžalovaného svojho otca, ktorý sa k nim celý život pekne správal, z tak závažného
trestného činu, v prípade uznania viny spojeného s dlhoročným väzením. Je veľmi málo pravdepodobné,

aby ani jedna zo štyroch dcér, v prípade, že by naozaj išlo len o vymyslené obvinenie, neodmietla
vlastnéhootcakrivoobviniťaneodmietlapodstúpiťtrestnéstíhaniespojenéokreminéhosopakovanými,
a to aj verejnými výsluchmi rozoberajúcimi detaily ich rodinného a súkromného života často krát aj
intímnej povahy, zvlášť za situácie, keď zo znaleckého dokazovania z odboru psychológie nijakým
spôsobom nevyplynulo, že by v osobách poškodených malo o ísť o takto hrubo nemorálne, necitlivé

osoby, navyše charakterové vlastnosti poškodených, tak ako ich psychologička popísala, zosnovaniu
takéhoto krivého obvinenia, ktoré si určite vyžaduje „potrebnú dávku“ aktivity, energie, organizačných
schopností, nezodpovedajú, keďže v osobách poškodených ide o osoby skôr submisívne, prispôsobivé,
pasívne, s pocitmi bezcennosti, bezmocnosti. Navyše poškodené boli v prejednávanej veci vypočúvanéopakovane, trikrát v prípravnom konaní a raz na hlavnom pojednávaní, pričom vypovedali opakovane
detailne, v podstatných rysoch zhodne. Je nepravdepodobné, pokiaľ by malo byť naozaj pravdou,
že poškodené len krivo obvinili nevinného človeka, aby ani jedna z nich nezaváhala, neodhalila sa,

zvlášť po poučení o následkoch krivého obvinenia, krivej výpovede a krivej prísahy a keďže by muselo
ísť o vymyslené, naučené tvrdenia, aby ani jedna nezlyhala v ich interpretácii a neprezentovala ich
s podstatnými rozpormi, keďže v poškodených ide o osoby skôr s priemerným až podpriemerným
intelektom.
Pokiaľ obžalovaný namietal, že nie je trestne stíhaný za trestný čin týrania zvierat, hoci poškodená

tvrdila, že obcoval s ich kozou, k tomu je potrebné uviesť, že poškodená v priebehu trestného konania
s istotou netvrdila, že tomu tak naozaj bolo, vyjadrila len svoj názor opierajúc ho o pozorovanie
správania sa obžalovaného. Vyjadrenie názoru poškodenej, aj keby sa ukázal akokoľvek nepravdivý,
pokiaľ ho poškodená nevydávala za fakt, ale len za svoj názor, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci,
dôveryhodnosť poškodenej nijakým spôsobom neznižuje a nevyvoláva pochybnosti o pravdivosti jej
tvrdení.

V ďalšom je nutné už len súhlasiť s argumentáciou súdu prvého stupňa, že ostatní svedkovia W. I.,
I. H., U. D., Q. D., N. Y. a I. Z. nežili s obžalovaným a jeho rodinou v spoločnej domácnosti, nemali
preto priame vedomosti o spolužití rodiny, a to aj keď v osobách I. H., W. I. a U. D. ide o jeho
príbuzných. Občasné návštevy príbuzných (svedok I. H., podľa svojej výpovede, naposledy navštívil

rodinu obžalovaného pred piatimi rokmi ku dňu jeho výsluchu, teda niekedy v roku XXXX, od roku
XXXX ich navštevoval máločo, predtým častejšie, svedok W. I., podľa vlastného vyjadrenia, navštevoval
rodinu obžalovaného niekedy aj dvakrát do týždňa, ale niekedy sa aj mesiac nevideli, U. D. mala u H.
tráviť víkendy s prespávaním, avšak v rokoch XXXX až XXXX, pričom obžalovanému sa kladie za vinu
obdobie rokov XXXX až XXXX, teda obdobie ďalších trinástich rokov, kedy už rodinu obžalovaného

nenavštevovala), nemôžu zakladať „dôvernú“ znalosť rodinných pomerov nevyhnutnú pre posúdenie
primeranosti konania obžalovaného a už vôbec nie pozorovanie susedov a kolegov z práce založené
sa občasnom krátkom vnímaní nejakej rodinnej situácie vytrhnutej z kontextu každodenného života. Na
tomto mieste niet čo vyčítať argumentácii súdu prvého stupňa, že domáce násilie je naozaj násilím, a to
či už fyzickým alebo psychickým „za zatvorenými dvermi“, teda málokedy sa jeho svedkami stáva okolie,

a to či už ošetrujúci lekár (to zvlášť, ak ide o násilie najmä psychické, ako tomu bolo v prejednávanej
veci), miestna polícia (čomu tak v prejednávanej veci ani nebolo, pretože poškodená J. H. opakovane /
dva alebo trikrát/ policajnú hliadku z dôvodu neprimeraného správania sa obžalovaného privolávala,
pričom zasahujúci policajt konštatoval, že poškodené boli „vyklepané“, plakali, teda miesta polícia
mala určité vedomosti o neprimeranom správaní obžalovaného, a že ho pre nedostatok oficiálneho

podania zo strany poškodených neposúdila ako protiprávne konanie, nebráni záveru o týraní zo strany
obžalovaného, pretože len súd môže konanie obžalovaného takto posúdiť, nie polícia), príbuzní,
kolegovia a susedia. Práve pre týrané osoby je typické, že sa cítia byť spoluzodpovedné za konanie
páchateľa, jeho konanie dlhú dobu bagatelizujú, ospravedlňujú, racionalizujú, prispôsobujú sa mu, preto
nie je nič výnimočné, že sa s ním nezveria ani svojim najbližším a ani najbližší príbuzní nemajú o takomto

konaní páchateľa v rodine žiadne informácie a ani podozrenie, a to aj keď obete domáceho násilia nie
sú zavreté v dome, či pivnici. Psychologička hodnotila poškodené ako osoby submisívne, prispôsobivé,
stiahnuté, uzavreté, čo skutočnosti, že ani najbližšie okolie nemalo informácie, či podozrenie o týraní
zo strany obžalovaného plne zodpovedá. Ak poškodené lekárke o psychickom týraní alebo zneužívaní,
ktoré na človeku nezanecháva na prvý pohľad viditeľné fyzické zranenia, nepovedali nemohla o nich

vedieť.

Svedok Q. D. síce na jednej strane potvrdzoval, že u H. sa organizovali časté grilovačky, na strane
druhej uvádzal, že pracuje na turnusy, a preto nie vždy je doma, navyše spomínané grilovačky sa
mali odohrávať najmä, keď obžalovaný nebol doma a z výpovede svedka N. Y., ktorý mal byť taktiež

svedkom grilovačiek vyplýva, že išlo z jeho strany len o občasné návštevy. Navyše občasné spoločné
voľnočasové aktivity poškodených na verejnosťou pozorovanom priestranstve počas dňa nijakým
spôsobom nevyvracajú zistenia o neprimeranom správaní sa obžalovaného „za zavretými dverami“ ich
domu.

Súd prvého stupňa neprihliadal na výpoveď svedka H. H. z dôvodu, že tento dôkaz nebol, ako na to
poukázala aj obhajoba, vykonaný v súlade so zákonom. Svedok totižto bez toho, aby súdu oznámil svoju
totožnosť zúčastnil sa výsluchov svedkov I.. I. M. a Q. D., čo znamená, že údaje, ktoré potom uvádzal
pri svojom výsluchu nemuseli zodpovedať jeho osobným zážitkom, ale mohli by byť len opakovanímpočutého, či jeho tvrdenia by mohli byť počutými výpoveďami ovplyvnené, napokon svedok bol zo
spoločnej domácnosti s rodičmi už dlhodobo odsťahovaný, preto taktiež nemohol podať bezprostredne
informácie o spolužití s obžalovaným a jeho výpoveď nevyznieva výrazne v prospech ale ani neprospech

obžalovaného.

Pokiaľobžalovanýnamietalrozpornosťzáverovznaleckéhodokazovaniazodborupsychológieaodboru
zdravotníctva, odvetvia psychiatrie, k tomu je potrebné uviesť, že ani krajský súd rozpory medzi
spomínanými závermi nevzhliadol a v zásade ani vzniknúť nemôžu, pretože ide o znalecké dokazovanie

z rôznych odborov, ktoré sa zaoberajú rôznymi oblasťami psychických problémov. Zatiaľ čo psychiatria
sa venuje psychopatologickej oblasti, teda rieši otázky, či skúmaná osoba netrpí duševnou poruchou
alebo chorobou, psychológia skúma podstatu a zákonitosti fungovania psychiky človeka žijúceho v
podmienkach civilizácie, zaoberá sa teda psychickými problémami z psychiatrického hľadiska zdravého
človeka, ktoré ale nedosahujú intenzitu duševnej choroby alebo poruchy diagnostikovanej psychiatrom,
pritom konštatovať duševnú poruchu alebo duševnú chorobu môže len psychiater, nie psychológ,

samozrejme psychológ môže odporučiť pri určitých prejavoch duševnej nepohody, ktoré podľa názoru
psychológa prekračujú rámec jeho skúmania, vyšetrenie psychiatrom, a to bez ohľadu na to, či sa jeho
podozrenie preukáže alebo nie. A aj keby sa znalec vyjadril mimo rámca jeho odbornosti, bez ďalšieho
takáto skutočnosť sama osebe nie je dôvodom pre odmietnutie znaleckého posudku ako celku, pokiaľ
zvyšné jeho závery jeho odbornosti zodpovedajú, znalecký posudok má primeranú štruktúru, vychádza

z potrebných podkladov, neobsahuje zrejmé nelogickosti, či nejasnosti. Preto záver znalkýň z odboru
zdravotníctvo, odvetvia psychiatrie spočívajúci v tom, že poškodené neutrpeli v súvislosti s konaním
obžalovaného žiadnu ujmu na psychickom zdraví, teda, že netrpia žiadnou duševnou poruchou a ani
chorobou (okrem poškodenej I. H., jej ale ochorenie nemá súvis s konaním obžalovaného, pretože
ide o endogénne ochorenie /majúce vnútornú príčinu/) nie je v rozpore so zisteniami psychologičky

spočívajúcimi v tom, že poškodené trpia rôznymi psychickými problémami javiacimi známky až ujmy na
psychickej integrite, nie však takej intenzity, ako to vyplýva zo záverov psychiatričiek, aby vykazovali
znaky duševnej poruchy alebo choroby. Napokon isté problémy v psychickej oblasti u poškodených
konštatovali aj znalkyne psychiatričky, aj keď tieto prejavy nedosiahli úroveň duševnej poruchy alebo
choroby. U poškodenej J.y H. psychiatričky zistili poruchy spánku, zníženú chuť do jedla spojenú s

úbytkom hmotnosti, u poškodenej H. H. poruchy správania, u poškodenej Z. H. poruchy adaptácie,
neurotické ťažkosti a u poškodenej S. H. taktiež poruchy spánku a poruchy príjmu potravy.

Pritom zistenie duševnej choroby alebo poruchy v zmysle ujmy na zdraví nie je predpokladom posúdenia
konania obžalovaného ako týrania, pretože to z ust. § 208 Tr. zák. nijakým spôsobom nevyplýva.

Týraním, podľa ustálenej súdnej praxe, je potrebné rozumieť také konanie páchateľa, ktoré sa vyznačuje
určitým stupňom hrubosti, bezohľadnosti a dlhším trvaním, ktoré poškodená osoba pociťuje ako ťažké
príkorie. Pociťovanie prejavov správania sa inej osoby ako ťažké príkorie je bezpochyby kategóriou
subjektívnou, pre záver však, že o takého prežívanie, resp. vnímanie správania sa inej osoby ide,
slúžia rôzne prejavy takéhoto prežívania navonok. Poruchy spánku, príjmu potravy, poruchy správania,

pocity strachu, viny, hanby, sebaobviňovania, pocity bezcennosti, bezmocnosti, pasivity, stiahnutosti,
uzavretosti a podobne zistené aj znalcom psychológom u inak zdravého človeka, sú takými prejavmi,
ktoré svedčia o tom, že poškodené konanie obžalovaného pociťovali ako ťažké príkorie.

Na tomto závere potom nič nemení ani skutočnosť, že znalkyňa - psychologička sa vyjadrovala aj k

okolnostiam vzniku a priebehu ochorenia poškodenej I. H., čo patrí do kompetencie psychiatrov, keďže
odhliadnuc od týchto úvah, poškodená, podľa jej (poškodenej) vyjadrenia, pričom ani krajský súd, ako
to už bolo vyššie uvedené, dôvod, pre ktorý by jej nebolo možné veriť, nezistil, trpela pocitmi strachu zo
správania obžalovaného, nemohla spávať.

Obdobne tak na akceptovateľnosť záverov znaleckého dokazovania z odboru psychológie nemá vplyv
konštatovanie príznakov posttraumatickej stresovej poruchy, keďže ako to už vyplýva z jej názvu
spomínaná porucha predstavuje dôsledok stresu, teda reakcie organizmu na určitú záťažovú životnú
situáciu, ktorá môže ale aj nemusí prerásť až do posttraumatickej stresovej poruchy ako psychiatrickej
diagnózy podľa medzinárodnej klasifikácie chorôb (F 43.1), pričom zistenie niektorých príznakov

psychologičkou, ktoré by mohli takejto aj psychiatrickej diagnóze nasvedčovať, hoci sa takáto porucha
ako psychiatrická diagnóza nepotvrdila, psychologické závery nijakým spôsobom neznehodnocuje. V
tejto súvislosti je nutné ešte pripomenúť, že psychologička vyšetrovala poškodené v čase cca jedného
mesiaca potom, čo bol obžalovaný vzatý do väzby a psychiatričky v čase cca troch mesiacov, teda sodstupom ďalších dvoch mesiacov, čo na poškodené konanie obžalovaného, ako stresujúci faktor, už
nepôsobilo a kedy reakcia na záťažovú situáciu mohla už byť menšej intenzity, či úplne odznieť.

Napokon, pokiaľ by u poškodených bola ujma na zdraví v zmysle psychickej poruchy alebo choroby,
ako dôsledok konania obžalovaného zistená, nešlo by o zisťovanie naplnenia znakov základnej
skutkovej podstaty trestného činu týrania blízkej osoby alebo zverenej osoby, pretože takéto zistenie pre
konštatovanie naplnenia spomínaného trestného činu nie je, ako to už bolo vyššie uvedené, potrebné,
ale išlo by o preukazovanie existencie kvalifikačného momentu, teda nutnosti posúdenia konania

obžalovaného podľa odseku 3 dotknutého ustanovenia s podstatne prísnejšou trestnou sadzbou.

Samozrejme cukrovka a vysoký krvný tlak môžu a nemusia byť, ako to napokon psychologička na
hlavnom pojednávaní vysvetlila, prejavom týrania a vzhľadom na už vyššie konštatované prejavy
pociťovania správania obžalovaného ako ťažkého príkoria, je riešenie otázky, či poškodená trpí na tieto
ochorenia z dôvodu týrania obžalovaným bezpredmetným.

V tejto súvislosti je nutné ešte uviesť, že obžalovaný sám pripustil masturbáciu v prítomnosti svojej
dcéry I., preto je ťažko neuveriť nezistiac dôvod, pre ktorý by bolo potrebné poškodených neveriť, že sa
nevhodného sexuálneho správania nedopúšťal, podľa ich vyjadrenia, aj voči ostatným dcéram (H., S.).
Takéto nevhodné sexuálne správanie voči vlastným dcéram, ktoré by mal obžalovaný ako otec chrániť,

ísť im príkladom, nepochybne poškodené, ktoré boli adresátmi takéhoto správania, ponižuje v takej
intenzite, ako to trestný zákon v ustanovení § 208 ods. 1 Tr. zák. predpokladá. Je nutné obžalovanému
prisvedčiť, že masturbácia vo všeobecnosti nie je trestným činom a v zásade ani ojedinelé „špehovanie“
iného počas úkonov hygieny v kúpeľni. Pokiaľ ale ide o masturbáciu pred osobami, ktoré si takéto aktivity
neprajú vidieť, alebo nie sú ich vhodnými adresátmi, čo vlastné deti nepochybne nie sú, pokiaľ ide o

opakované sledovanie vlastných detí v kúpeľni, ktoré si to neprajú, ide o urážlivé, ponižujúce správanie,
ktoré, či už s ohľadom na jeho častosť alebo v súvislosti s ďalším nevhodným správaním, ako je tomu
aj v prejednávanej veci, môže spadať do rámca tak urážlivého a ponižujúceho správania ako to ust. §
208 ods. 1 Tr. zák. predpokladá.

Pokiaľ obžalovaný namietal, že netrpí poruchou voľby objektu - sexuálnou úchylkou, a preto sa nemohol
nevhodne sexuálne správať k svojim v tom čase maloletým dcéram, k tomu je potrebné uviesť, že
sexuálne nevhodne sa k maloletým deťom nesprávajú len osoby trpiace pedofíliou alebo efebofíliou
(preferovanie ako sexuálneho objektu osoby v pubertálnou veku), ale v rámci sexuálnych excesov aj
osoby takýmito deviáciami netrpiace. Preto zistenie takejto deviácie je nepochybne dôkazom v smere

preukázania takéhoto správania, avšak jej nepotvrdenie takéto správanie síce nepreukazuje ale ho ani
nevylučuje.

Nezistiac dôvod, pre ktorý by bolo potrebné poškodenej J. H. neveriť, nemal krajský súd ani dôvodné a
závažné pochybnosti, že obžalovaný sa dopustil aj ňou popisovaného konania týkajúceho sa násilných

sexuálnych praktík, tak ako sú uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia a z jeho popisu
ako aj z konštatovania poškodenej v tejto súvislosti v jej výpovedi, že musela s obžalovaným „bojovať“,
obžalovaný bol voči nej hrubý, kričal, že je jeho manželka a musí sa mu podvoliť, vyplýva, že obžalovaný
sa nemohol domnievať, pri poškodenou popisovanej obžalovaným použitej sily, pri vynucovaní si styku
krikom, že toto je bežná sexuálna praktika, s ktorou poškodená súhlasí. Len samotná skutočnosť,

že obžalovaný napokon od ďalšieho násilia sexuálneho charakteru upustil, nelogickosti do tvrdení
poškodenej v tomto smere nevnáša a taktiež nedôveryhodnosť tvrdení poškodenej nespôsobuje
ani skutočnosť, že poškodená sa rozhodla, keďže na nej páchané sexuálne násilie (nikto nekladie
obžalovanémuzavinu,žepoškodenúznásilnil)nebolospojenésovznikomvážnychzranení,nevyhľadať
lekársku pomoc.

Vzhľadomnato,žeanikrajskýsúdrozporyvzáverochznaleckéhodokazovanianezistil,obidvaznalecké
posudky majú potrebnú štruktúru, obsahujú logické, úplné závery, nezaťažené rozpormi, nejasnosťami,
ani krajský súd dôvod pre doplnenie znaleckého dokazovania nevzhliadol, a preto súd prvého stupňa
postupoval správne, keď návrhu obhajoby na doplnenie znaleckého dokazovania nevyhovel.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, prvostupňový súd skutkový stav, aj podľa názoru krajského súdu,
ustálil správne. Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu ustáleného skutku, súd prvého stupňa dospel k
správnemu záveru, že konanie obžalovaného, ktorý týral blízke osoby a osobu, ktorá je v jehostarostlivosti, spôsobujúc im fyzické a psychické utrpenie, a to údermi, pohŕdavým zaobchádzaním,
vyhrážaním, citovým vydieraním, spôsobujúc im psychické utrpenie ponižovaním, pohŕdavým
zaobchádzaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu, alebo stresu, bezdôvodným odopieraním oddychu

a spánku, pričom tak konal po dlhší čas a voči viacerým osobám je potrebné posúdiť ako zločin týrania
blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, písm. b/, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. v spojení
s ust. § 138 písm. b/ a písm. j/ Tr. zák. a tým, že násilím donútil iného k iným sexuálnym praktikám,
pričom taký čin spáchal na chránenej osobe. je potrebné posúdiť ako zločin sexuálneho násilia podľa §
200 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. v spojení s ust. § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ďalej vyplýva, ktoré skutočnosti vzal súd prvého stupňa do úvahy
pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu. Plynie z neho, že prihliadal najmä na účel trestu vyplývajúci
z ust. § 34 ods. 1 Tr. zák., ktorým je ochrana spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni v
páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život,
súčasne odradenie iných od páchania trestných činov a vyjadrenie morálneho odsúdenia páchateľa

spoločnosťou.

Jednotlivé hľadiská ukladania trestov vyplývajú z ust. § 34 ods. 1 Tr. zák., a sú nimi spôsob
spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti,
osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy.

V mieste trvalého bydliska je obžalovaný hodnotený len všeobecne s tým, že nepatrí medzi
problémových občanov vo vzťahu k obci a komisiou verejného poriadku nebol riešený. Ústavom na
výkon väzby bol hodnotený pozitívne. Z odpisu registra trestov plynie, že obžalovaný nebol v minulosti
súdne trestaný, poľahčovalo mu teda, že pred spáchaním trestného činu viedol riadny život (§ 36 písm. j/

Tr. zák.) a priťažovalo, že spáchal viac trestných činov (§ 37 písm. h/ Tr. zák.). U obžalovaného bola teda
zistená rovnováha poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, čo znamená, že zákonom stanovú trestnú
sadzbu pre stíhané trestné činy, keďže je rovnaká, v rozmedzí od siedmich do pätnástich rokov (§ 41
ods. 1 Tr. zák.) už nebolo potrebné ďalej upravovať.

Hodnotiac jednotlivé vyššie naznačené hľadiská ukladania trestov, prihliadajúc pritom na rovnováhu
poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, na relatívne priaznivú prognózu nápravy obžalovaného
prameniacu z jeho riadneho spôsobu života pred spáchaním stíhanej trestnej činnosti za predpokladu
jeho abstinencie majúc na zreteli aj spomínaný účel trestu dospel aj krajský súd k záveru, že trest vo
výmere siedmich rokov, teda trest na samej dolnej hranici trestnej sadzby je trestom tak z hľadiska

individuálnej ako aj generálnej prevencie, teda tak na nápravu obžalovanej ako aj ochranu spoločnosti,
primeraný.

Obžalovaný v posledných desiatich rokoch pred spáchaním žalovanej trestnej činnosti nebol vo výkone
trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin, preto súd prvého stupňa potupoval správne, keď ho

pre výkon uloženého trestu zradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia (§ 48 ods.
2 písm. a/ Tr. zák.).

Vzhľadom na to, že obžalovaný sa dopustil stíhanej trestnej činnosti násilnej povahy voči blízkym
osobám a zverenej osobe, navyše pod vplyvom alkoholu a v prípade, že abstinovať nebude,

možno dôvodne, opierajúc tento záver o výsledky znaleckého dokazovania z odboru zdravotníctvo,
odvetvie psychiatria, predpokladať, že v násilnom konaní bude pokračovať, súd prvého stupňa
postupoval správne, keď obžalovanému na základe odporúčania znalcov psychiatrov uložil ochranné
protialkoholické liečenie ambulantnou formou. V tejto súvislosti je potrebné ešte uviesť, že prvostupňový
súd v dotknutom výroku nadbytočne použil nie celkom priliehavé ust. § 73 ods. 1 Tr. zák., (spomínané

ustanovenie sa používa v prípade nepríčetnosti, či zmenšenej príčetnosti páchateľa trestného činu, či
činu inak trestého, čo nie je prípad prejednávanej veci) a správne mal použiť len ust. § 73 ods. 2 písm.
c/ prípadne písm. d/ Tr. zák. Táto nepresnosť však na správnosť uloženia ochranného liečenia nemala
vplyv, a preto krajský súd nepovažoval za potrebné meniť napadnutý rozsudok len z tohto dôvodu.

Z doteraz uvedených dôvodov, nezistiac teda okolnosti opodstatňujúce zmenu alebo zrušenie
napadnutého rozsudku, krajský súd rozhodol tak, že odvolanie obžalovaného ako nedôvodné postupom
podľa § 319 Tr. por. zamietol.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.