Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, July 8, 2014

Súd: Okresný súd Komárno
Spisová značka: 12Er/641/2008

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4208213609
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 07. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Kostúr
ECLI: ECLI:SK:OSKN:2014:4208213609.3

Uznesenie

Okresný súd Komárno v exekučnej veci oprávneného: pohotovosť, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zast.: JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Pribinova
25, Bratislava proti povinnému: Z. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XX/XX, H., o vymoženie pohľadávky
vo výške 289,45 Eur (8.720,- Sk) s príslušenstvom a trov exekúcie,

r o z h o d o l :

Súd exekúciu vedenú u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava,

Záhradnícka 60, pod sp.zn. 12Er/641/2008 (EX 7587/2008) v y h l a s u j e za n e p r í p u s t n
ú a z a s t a v u j e .

O náhrade trov exekúcie súdneho exekútora rozhodne súd v osobitnom uznesení.

o d ô v o d n e n i e :

Na základe návrhu na vykonanie exekúcie spísanom vo forme zápisnice pred súdnym exekútorom JUDr.

Rudolfom Krutým dňa 08.09.2008 sa oprávnený domáhal voči povinnému vymoženia pohľadávky vo
výške 8.720,- Sk s príslušenstvom a trov exekúcie.

Oprávnený predložil ako exekučný titul rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava,
IČO: 35 922 761, vedený pod sp.zn. SR 04689/08 zo dňa 12.06.2008, ktorý nadobudol vykonateľnosť

dňa 03.07.2008.

Súdny exekútor doručil dňa 28.10.2008 na tunajší súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie.

Tunajší súd vydal dňa 03.11.2008 poverenie na vykonanie exekúcie č. 5401*030503 v konaní vedenom

pod sp.zn. 12Er/641/2008 (EX 7587/2008) pre súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého.

Následne súd uznesením č.k. 12Er/642/2008-13 zo dňa 09.02.2010 odložil výkon exekúcie do
právoplatného rozhodnutia o zastavení exekúcie s odkazom na ust. §56 ods.2, §57 ods.1,2 zákona
č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej aj ako „Exekučný poriadok“),
§35, §45 ods.1, 2 zák. č.244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ako i rozsudok Súdneho dvora

zo 6.10.2000 vo veci C-40/08 a smernicu Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách. Proti tomuto uzneseniu podal po zákonom stanovenej lehote odvolanie
oprávnený, ktorý žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
V dôvodoch odvolania poukázal na to, že z odôvodnenia predmetného uznesenia nevyplýva jediný
právne relevantný dôvod, z ktorého by bola zrejmá opodstatnenosť povolenia odkladu exekúcie, ktorý
(odklad) možno povoliť, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená. Žiadny právny predpis

nevyžaduje pri exekúcii dokladanie listinných podkladov vedúcich k vydaniu exekučného titulu a konajúci
súd nebol právnym predpisom splnomocnený na rozhodnutie o odklade exekúcie ex offo, t.j. aj beznávrhu. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je preto v rozpore s právnym poriadkom SR a podľa jeho
názoru spôsobuje denegatio iustitie. Rozhodnutie súdu prvého stupňa tiež považuje za nedostatočne
odôvodnené. Smernica Rady 93/13/EHS bola implementovaná do právneho systému platného na území

SR ešte v rámci tzv. prístupového obdobia a slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale
musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom by táto smernica obstála. Z obsahu
rozhodcovskej doložky vyplýva, že spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný
súd. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd, skôr ako pristúpil k preskúmaniu napadnutého uznesenia z
hľadiska jeho vecnej správnosti a správnosti postupu súdu stupňa v konaní, ktoré mu predchádzalo,

zaoberal sa včasnosťou podaného odvolania a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného bolo podané
po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehote, a preto oneskorene podané odvolanie oprávneného podľa §218
ods. 1 písm. a) OSP odmietol.

Exekúcia sa vykonáva na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej rozhodcovskej a.s., IČO: 35 922 791, so sídlom

Karloveské rameno 8, Bratislava, vedený pod sp.zn. SR 04689/08 zo dňa 12.06.2008. Právnym
základom na vydanie predmetného rozhodcovského rozsudku bola Zmluva o úvere č. 4670110 uzavretá
medzi oprávneným a povinným dňa 11.12.2007. Z predloženej zmluvy o úvere a Všeobecných
obchodných podmienok úveru zistil súd nasledovné skutočnosti:

Oprávnený poskytol povinnému na základe predmetnej zmluvy o úvere úver vo výške 165,97 Eur
(5.000,- Sk), s tým, že povinný sa zaviazal zaplatiť oprávnenému poskytnutú sumu zvýšenú o poplatok
vo výške 3.480,- Sk (115,51 Eur), t.j. celkovo mal zaplatiť čiastku 8.480,- Sk (281,48 Eur) v 8 mesačných
splátkach po 1.060,- Sk (35,19 Eur) odo dňa 15.01.2008.

Podľa §-u 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 335/2007 Z.z. spotrebiteľskými zmluvami
sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a
zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ,
ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie
zmluvy.

Podľa §-u 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 335/2007 Z.z. dodávateľ je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti.

Podľa §-u 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 335/2007 Z.z. spotrebiteľ je osoba, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.

Podľa§1ods.2písm.e)zákonač.258/2001Z.z.ospotrebiteľskýchúverochvznenízákonač.264/2006

Z.z. zákon sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru do hodnoty v Sk zodpovedajúcej 200 EUR a nad
hodnotuvSkzodpovedajúcu20000EUR;akjenarovnakýúčeluzavretýchviaczmlúvospotrebiteľskom
úvere medzi tým istým veriteľom a spotrebiteľom, súhrn všetkých zmlúv o spotrebiteľskom úvere sa
považuje za jediný spotrebiteľský úver.

Z predloženej zmluvy o úvere je zrejmé, že vyššie uvedená zákonná podmienka v danom prípade
splnená nie je, pretože výška poskytnutého úveru je pod zákonom stanovenú hranicu. Aj keď sa v
tomto konkrétnom prípade nejedná o spotrebiteľský úver v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch,
ide o spotrebiteľský vzťah, a to vzhľadom na zákonné kritériá obsiahnuté v piatej hlave prvej časti
Občianskeho zákonníka (tzv. Spotrebiteľské zmluvy), pretože Občiansky zákonník ako lex generalis

definuje spotrebiteľa odlišne od ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú
dodávateľ a spotrebiteľ, pričom ich charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného
vzťahu s dodávateľom, za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto

podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie
je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu týchto zmlúv alebo ich zmeny. Spotrebiteľská zmluva
definovaná v Občianskom zákonníku má základný, všeobecný charakter, pričom špeciálna úprava
spotrebiteľského úveru je obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z.z. (s účinnosťou od 2.4.2010 v zákoneč. 129/2010 Z.z.), ktorý sa však na daný prípad nevzťahuje vzhľadom na výšku poskytnutého úveru.
Súd má z predložených dokladov za preukázané, že súčasťou zmluvy o úvere boli bez pochybností
všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené

už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Tento záver potvrdzuje aj skutočnosť, že zmluvy o úvere
neuzatvára oprávnený priamo s dlžníkmi on sám, ale uzatvárajú ich ním splnomocnení zástupcovia
(mandatári)napredtlačenýchvzorochúverovýchzmlúv.ZvýpisuzObchodnéhoregistraSRtiežvyplýva,
že oprávnený má v predmete svojho podnikania poskytovanie úverov.

Nakoľkovdanejvecinebolopreukázané,žedlžník-povinný,jepodnikateľskýmsubjektomavdanejveci
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti (čo však nemožno zamieňať s deklarovaným účelom poskytnutia úveru),
je možné vzhľadom na všetky zákonné kritériá považovať aj daný zmluvný vzťah medzi dodávateľom
- oprávneným a spotrebiteľom - povinným za spotrebiteľský vzťah v zmysle ustanovení Občianskeho
zákonníka a následne ho potom aj podriadiť právnemu režimu tejto normy upravujúcej problematiku

spotrebiteľským zmlúv a spotrebiteľských vzťahov. Tento záver je možné vyvodiť z označenia dlžníka
v zmluve o úvere identifikačnými znakmi určenými pre fyzické osoby -nepodnikateľa, pričom zmluva
o úvere priamo v predtlači ponúka možnosť označenia dlžníka identifikačnými znakmi vyžadovanými
Obchodným zákonníkom a zákonom o živnostenskom podnikaní typickými pre podnikateľa (t.j.
obchodné meno, sídlo, resp. miesto podnikania, identifikačné číslo, číslo zápisu v obchodnom registri

SR, resp. číslo živnostenskej registrácie alebo iného oprávnenia na výkon podnikateľskej činnosti).
Pokiaľ dlžník takto označený nebol, práve naopak v zmluve o úvere je identifikovaný menom,
priezviskom,bydliskom,rodnýmčíslomačíslomobčianskehopreukazu,jezrejmé,žeideofyzickúosobu
nekonajúcu pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a sú
tak naplnené zákonné kritériá spotrebiteľskej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka bez ohľadu na to,

že zmluva o úvere bola uzatvorená podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.

Súčasťou zmluvy o úvere sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v článku 17 obsahujú
rozhodcovskú doložku. Podľa nej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporov o
jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené:

a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s.,
Karlovské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761 (rozhodcovský súd), ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných
poriadkov rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu,

b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného
právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že
pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z
tejto zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje
sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa

nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo
veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu
založená právomoc rozhodcovského súdu.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 335/2007 Z.z. spotrebiteľské zmluvy nesmú

obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka ).

Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 335/2007 Z.z. neprijateľné podmienky
upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Občiansky zákonník v § 53 ods. 3 stanovil demonštratívnym spôsobom podmienky uvedené v
spotrebiteľských zmluvách, ktoré sa považujú za neprijateľné. To znamená, že aj iné dojednania
dohodnuté medzi veriteľom a spotrebiteľom, ktoré nie sú v zákone výslovne uvedené, môžu byť
považované za neprijateľné zmluvné podmienky.

Podľa §-u 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 335/2007 Z.z. zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospechspotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva,
alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Podľa §-u 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 335/2007 Z.z. v pochybnostiach
o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa §-u 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech
spotrebiteľa je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy,
ktorý teória a prax označujú za fakticky nerovný, nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto
zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej

rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu. Ak by takouto
neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v
takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Súd zamietne žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. prebiehajúcu exekúciu zastaví v celom rozsahu,
ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju

právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom ako súkromnou
osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V mnohých prípadoch sa takáto
rozhodcovská zmluva vyjadrí len v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými

podmienkami v štandardnej zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam
rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach a
právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy.
Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese, požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného
práva rozhodcom vrátane princípu dobrých mravov je plne opodstatnená. Ak rozhodcovská zmluva

nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky
nerovnovážneho, ide nepochybne o prípad značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa.

Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom

konaní, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva
ho výlučne na vôli dodávateľa, t.j. oprávneného. Rozhodcovská doložka umožňujúca dodávateľovi výber
rozhodcovského konania nenapĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa
nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi

rozhodcovské konanie vnúti ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu. Rozhodcovskú doložku si
spotrebiteľ osobitne nevyjednal, pričom pri voľbe spôsobu riešenia prípadných sporov nemal na výber
vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky s ostatnými štandardnými zmluvnými podmienkami.
Povinný mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným
podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti

spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.

Nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spočíva
jednoznačne aj v tom, že si oprávnený v predmetnej rozhodcovskej doložke jednostranne vymienil
konkrétny rozhodcovský súd, ktorý mal rozhodovať prípadné spory vzniknuté medzi ním a povinným.

Tým, že takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, je v zmysle ustanovenia §-u 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka neplatná. Záver má oporu z hľadiska historického výkladu aj v ustanovení
§-u 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je neprijateľná zmluvná podmienka,

ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní.
Neprijateľné podmienky demonštratívne uvedené v ustanoveniach §-u 53 Občianskeho zákonníka ako
inštitút, predstavujú prevzatie princípu dobrých mravov do pozitívneho práva, preto bez ohľadu na
účinnosť novely Občianskeho zákonníka, ktorá zaviedla neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4písm. r) Občianskeho zákonníka týkajúcu sa rozhodcovskej doložky (zákonom č. 568/2007 Z. z. účinným
od 1.1.2008), takéto ustanovenie, ak je obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve, je v rozpore s dobrými
mravmi.

Dobré mravy sú zákonu neodporujúce mimoprávne spoločenské normy správania sa akceptované v
danom čase v rámci určitej spoločenskej skupiny, ktoré zodpovedajú požiadavke spravodlivého, teda
vyváženéhousporiadaniavzájomnýchprávapovinnostíúčastníkovspoločenskýchvzťahov,ktorétakéto
normy správania upravujú. V zmysle §-u 4 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa

sa za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi rozumie najmä konanie, ktoré je v
rozpore so vžitými tradíciami, a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel
morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri
nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú
nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Táto zákonná definícia je vytvorená na
účely ochrany spotrebiteľa, ako je však zrejmé z jej znenia, zodpovedá aj všeobecnému chápaniu

dobrých mravov, resp. konania proti nim. Dobré mravy ako prirodzenoprávna kategória nepodliehajú tak
dynamickým zmenám ako pozitívne právo. Prijatie §-u 53 ods. 4 do Občianskeho zákonníka znamenalo,
ženiektorézprávnychvzťahov,ktoréodporujúdobrýmmravomdostalisvojuvýslovnúalegálnudefiníciu
ich prenesením do pozitívneho práva, to však neznamená, že v citovanom ustanovení demonštratívne
uvedené zmluvné podmienky neboli v rozpore s dobrými mravmi aj v čase pred účinnosťou uvedenej

novely Občianskeho zákonníka. Prijatím §-u 53 ods. 4 do Občianskeho zákonníka dostala len určitá
časť dobrých mravov svoju zákonnú definíciu.

V tejto súvislosti treba brať na zreteľ aj povinnosť súdu vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia
a účelu smernice (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-14/83 Sabine von Colson, Elisabeth Kamann

v Land Nordrhein-Westfalen). K ustanoveniam právneho poriadku upravujúcich režim spotrebiteľských
zmlúv predstavuje takéto interpretačné pravidlo smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, čo je podporené aj rozsudkom Súdneho dvora v spojených
prípadoch C-240/98 - C-244/98 Océano Grupo Editorial SA, Rocio Murciano Quintero (C-240/98) v
Salvat Editores SA a José M. Sánchez Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano Badillo (C-242/98),

Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C- 244/98). V predmetnom rozsudku Súdny
dvor o. i. konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré sú
skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich pokiaľ je to možné vo
svetle presného znenia a účelu tejto smernice.

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27.6.2000 Océano Grupo Editorial SA
proti Roció Murciano Quintero, cieľ Článku 6 Smernice (93/13/ES), ktorý od členských štátov vyžaduje
stanoviť, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ
sám povinný vystúpiť proti nekalej povahe takých podmienok.

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro
proti Centro Móvil Milenium SL bod 38, povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza
ochrana, ktorú smernica (93/13/ES) zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt.
proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 43, vnútroštátnemu súdu prislúcha posúdiť, či možno zmluvnú
podmienku kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice (93/13/ES) ako nekalú. Podľa bodu 32
tohto rozhodnutia, je teda úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje, zabezpečiť potrebný účinok ochrany,

ktorú sledujú ustanovenia smernice. Úloha, ktorú v konkrétnej oblasti vnútroštátnemu súdu udeľuje
právo Spoločenstva, preto nie je vymedzená len možnosťou vysloviť sa k prípadnej nekalej povahe
zmluvnej podmienky, ale zahŕňa taktiež povinnosť preskúmať ex offo túto otázku hneď potom, ako je
súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, vrátane, ak nastolil
otázku o svojej vlastnej miestnej príslušnosti.

V konkrétnej exekučnej veci vzhľadom na transpozíciu vyššie uvedenej smernice zákonom č. 150/2004
Z. z. (účinný od 1.4.2004), ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník treba mať na zreteli o.i. bod 1
písm. q) prílohy vyššie uvedenej smernice, podľa ktorého možno za nekalú považovať podmienku, ktorejzmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať
žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory
neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom

alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah,
malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a fakticky núti
spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým

mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie
priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením,
ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.

Z uvedených dôvodov súd podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 57 ods. 2 Exekučného poriadku
v spojení s § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ex offo zastavil exekúciu,

a to v celom rozsahu.

Takýto postup je napokon aj v súlade s rozsudkom Súdneho dvora vo veci C - 40/08 - Asturcom
Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodríguez Nogueira, podľa ktorého Smernica Rady 93/13/EHS z dňa
5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách musí byť vykladaná v tom

zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského
nálezu, vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má za týmto účelom k dispozícii nevyhnutné
informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky
obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať také posúdenie v rámci obdobných konaní na

základe vnútroštátneho práva. Pokiaľ ide o neprimeranú doložku, prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude
uvedenou doložkou viazaný.

Už len tieto vyššie uvedené skutočnosti považuje súd za dostačujúce na záver o neprijateľnosti

rozhodcovskej doložky vzhľadom na zásadný dopad tejto zmluvnej podmienky na vzťahy medzi
dodávateľom a spotrebiteľom. Ostatné podmienky rozhodcovského konania sú skôr pre súd len
indikátorom, do akých krajností môže viesť dojednávanie rozhodcovského konania so slabšou stranou
zmluvného vzťahu. Rozhodnutie rozhodcovského súdu sa javí ako zjavne formalistické, preberajúce
argumenty žalujúcej strany. Rozhodcovský súd akceptoval okrem iného neprimeraný úrok z omeškania

vo výške 0,25 % denne (91,25% p. a.) z požadovanej sumy, ktorý súd považuje jednoznačne za
neprijateľnú zmluvnú podmienku. Rozhodcovský súd taktiež vôbec neriešil zjavnú neprimeranosť výšky
odplaty za poskytnutý úver. Nevysporiadal sa s inštitútmi zameranými na ochranu spotrebiteľa, a tým
porušil kogentné predpisy určené na ochranu spotrebiteľa. Klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka
podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka na právny vzťah medzi zmluvnými stranami, pritom nie je

žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa ochrany
spotrebiteľa (piata hlava prvej časti Občianskeho zákonníka), ktoré majú v zmysle §-u 52 ods. 2 a §-u
54 ods. 1 prednosť pred právnou úpravou Obchodného zákonníka.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení

tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví na návrh alebo aj bez návrhu.

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia

alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak
zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. má nielen vo vzťahu k exekučným titulom predstavovaným
rozhodcovskými rozsudkami, ale aj vo vzťahu k ustanoveniam Exekučného poriadku povahu špeciálnej
úpravy, na základe ktorej možno rozhodcovskému rozsudku za splnenia pre to zákonom ustanovených
podmienok odoprieť vykonateľnosť i bez toho, aby došlo k formálnemu odstráneniu takéhoto

rozhodnutia. Z ustanovenia § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť
vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade
s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré by trpelo vadou uvedenou
v ustanovení § 40 písm. a) alebo b) zákona č. 244/2002 Z.z. a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok
odporuje týmto zákonným ustanoveniam, nestráca síce svoju platnosť exekučného titulu, tieto jeho

nedostatky však predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Z vyššie
uvedeného plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 zákona č. 244/2002
Z.z. je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie.

Skutočnosť, či sú naplnené formálne a materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie skúma exekučný

súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44
Exekučného poriadku), ďalej na námietku povinného proti exekúcii (§ 50 Exekučného poriadku) a taktiež
na prípadný návrh povinného na zastavenie exekúcie (§ 58 Exekučného poriadku). Exekučný súd môže
zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu
na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky

materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí vyvodiť príslušné procesné dôsledky.

Vzhľadom na to, že rozhodcovská doložka je v zmysle vyššie uvedených dôvodov neplatná, exekučný
titul vydaný na základe takejto neplatnej rozhodcovskej doložky je materiálne nevykonateľný, čo
predstavuje neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie, preto súd exekúciu zastavil.

Otrováchexekúcierozhodnesúdosobitnýmuznesenímpopredloženívyčísleniatrovexekúciezostrany
súdneho exekútora.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení súd rozhodol

exekúcie tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na tunajšom súde. V
odvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3)uviesť,protiktorémurozhodnutiusmeruje,
v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a

čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno
odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz
neboli uplatnené ( § 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci.