Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 19, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/28/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5109221039
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5109221039.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany

Nemčekovej, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu:
DJD s.r.o., so sídlom Čaksová 347, 044 12 Nižný Klátov, IČO: 44 625 910, zastúpeného právnym
zástupcom JUDr. Vladimírom Sidorom, advokátom, so sídlom D. X/A, XXX XX S., proti žalovanému:
Mesto Žilina, so sídlom Námestie Obetí komunizmu 1, 011 31 Žilina, IČO: 00 321 796, zastúpenému
právnym zástupcom JUDr. Martinom Olosom, advokátom, so sídlom K. K. X, XXX XX T. C., v konaní o
zaplatenie 59.251,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k.
20Cb/403/2009-281 zo dňa 06. mája 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 20Cb/403/2009-281 zo dňa 06. mája 2014 p o t v r d z u j e .

Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy tohto odvolacieho konania v sume 656,94 Eur
do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho zástupcu žalovaného, advokáta JUDr.
Martina Olosa, K. K. X, XXX XX T. C..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Žalobcu zaviazal povinnosťou nahradiť
žalovanému na účet právneho zástupcu žalovaného trovy konania 3.555,- Eur a trovy právneho
zastúpenia 4.577,51 Eur, do troch dní po právoplatnosti rozsudku. Okresný súd poukázal na žalobu zo

dňa 30.06.2009, doručenú súdu 31.07.2009, ktorou pôvodná žalobkyňa, Ing. Jana Kollárová, audítorka,
IČO: 30 674 166, uplatnila voči žalovanému nárok na zaplatenie sumy 59.251,- Eur s úrokom z
omeškania 14,25 % od 15.12.2007 do zaplatenia a trovy konania. Podľa žaloby, pôvodná žalobkyňa
ako audítorka v zmysle zák. č. 466/2002 Z.z. v znení neskorších právnych predpisov vypracovala na
žiadosť žalovaného zo dňa 20.02.2007 a 20.11.2007 špeciálnu uisťovaciu službu o splatení menovitej
hodnoty, úrokových výnosov majiteľov dlhopisov v plnej výške, o ktorú ho požiadala Dexia banka
Slovensko, a.s., v súvislosti so sprostredkovaním emisie komunálnych obligácií - KOM Žilina III, zmluvy

uzavretej 05.08.1996 medzi touto bankou a žalovaným. Dňa 29.11.2007 pôvodná žalobkyňa potvrdila
prijatie objednávky žalovaného zo dňa 20.11.2007 a dňa 30.11.2007 potvrdila, že žalovaný ako emitent
dlhopisov istín Sk 9120000067 s celkovou menovitou hodnotou 150 mil. Sk, splatil všetky záväzky
vyplývajúce z tejto emisie dlhopisov. Pôvodná žalobkyňa faktúrou č. 700018 dňa 30.11.2007 fakturovala
žalovanému sumu 1.785.000,- Sk so splatnosťou 14.12.2007, čo je obvyklá cena určená audítorom po
dohode so zmluvnou stranou vo výške 1 %. Žalovaný faktúru prevzal 04.12.2007 a listom zo 07.12.2007
ju vrátil pôvodnej žalobkyni „ako neodôvodnenú“; listom z 18.01.2008 odpovedal, že plnenie pôvodnej

žalobkyne považuje za plnenie zo zmluvy o poskytnutí auditu, uzavretej medzi účastníkmi 11.05.2006.
Pôvodná žalobkyňa tvrdila, že v zmysle § 14 zák. č. 466/2002 Z.z. ako audítorka poskytuje audítorské
služby za odplatu, pričom písomná forma nie je obligatórna. Aj za predpokladu neuzavretia písomnej
alebo ústnej zmluvy je zrejmé, že pôvodná žalobkyňa plnila 30.11.2007 a súčasťou jej plnenia bolo ajprehlásenie, formálne predložené podľa požiadaviek banky a licencia pôvodnej žalobkyne ako audítorky,
preto je daná zodpovednosť audítorky za výsledky zistené v rámci uisťovacej služby. Žalobou boli
uplatnené i úroky z omeškania vo výške podľa zákonnej úpravy, a to odo dňa nasledujúceho po dni

splatnosti neuhradenej faktúry.

Zmluvou o postúpení pohľadávky, uzavretou dňa 07.07.2013 medzi pôvodnou žalobkyňou ako
postupcom a postupníkom, obchodnou spoločnosťou DJD, s.r.o., so sídlom Čaksová 347, 044 12 Nižný
Klátov,IČO:44625910,pôvodnážalobkyňapostúpilapohľadávkuvočižalovanému,ktorájepredmetom

konania v prejednávanej veci, na postupníka. Okresný súd na návrh pôvodnej žalobkyne uznesením zo
dňa 23.09.2013 č.k. 20Cb/403/2009-209 v súlade s ust. § 92 ods. 2 a 3 OSP pripustil zmenu účastníkov
konania na strane žalobcu tak, že z konania vystúpi pôvodná žalobkyňa a do konania namiesto nej
vstúpi ako nový žalobca obchodná spoločnosť DJD, s.r.o., so sídlom Čaksová 347, 044 12 Nižný Klátov,
IČO: 44 625 910 (ďalej len "žalobca").

Okresnýsúduviedol,žepredchádzajúcimrozsudkomč.k.20Cb/403/2009-118zodňa08.02.2011žalobu
zamietol. Na odvolanie pôvodnej žalobkyne Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 14Cob/208/2012-186 zo
dňa 24.04.2013 uvedený rozsudok z procesno-právnych dôvodov zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. S poukazom na záväzný právny názor (§ 226 OSP) vyslovený v tomto uznesení
odvolacieho súdu, po opätovnom vykonaní dokazovania, z neho vyvodených skutkových zistení a

záverov, za aplikácie ust. § 1, § 2 ods. 1, § 14 ods. 3, § 15 ods. 1, 2, 7, 8 zák. č. 466/2002 Z.z. o
audítorochaSlovenskejkomoreaudítorov,vzneníúčinnomdo31.12.2007(ďalejajlen„zák.č.466/2002
Z.z.“), § 261 ods. 3 písm. d) zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení účinnom do 31.01.2013
(ďalej len „OBZ“), § 591 OBZ, § 595 ods. 2 OBZ, § 265 OBZ, § 43a ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), § 44 ods. 2 OZ, § 451 ods. 2 OZ, § 9 ods. 2 písm.

c) zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení účinnom do 30.06.2009 (ďalej len „zák. č. 138/1991 Zb.“),
§2,§3ods.4,§6ods.1písm.b),§9ods.1zák.č.25/2006Z.z.overejnomobstarávanívzneníúčinnom
do 30.06.2008 (ďalej len „zák. č. 25/2006 Z.z.“), prílohy č. 2 Prioritné služby k zák. č. 25/2006 Z.z.
(pokiaľ sa v rozsudku uvádza „zákon č. 25/2006 Zb.“, správne malo byť uvedené „zákon č. 25/2006 Z.z.“;
poznámka odvolacieho súdu), okresný súd prijal záver o nedôvodnosti žaloby a zamietol ju. Konštatoval,

že predmetom konania bol uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie sumy 59.251,- Eur (1.785.500,-
Sk) titulom odmeny za zmluvné plnenie, za poskytnutú uisťovaciu službu dňa 30.11.2007, na základe
žiadosti žalovaného zo dňa 20.02.2007 a opakovanej žiadosti zo dňa 20.11.2007, alternatívne titulom
bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane žalovaného tým, že poskytnutú uisťovaciu službu
od pôvodnej žalobkyne prijal na základe neplatnej zmluvy o poskytnutí uisťovacej služby. Zmluvou o

postúpenípohľadávokuzatvorenoudňa07.07.2013pôvodnážalobkyňauplatnenúpohľadávkupostúpila
na žalobcu. Predloženou zmluvou o postúpení pohľadávky (č.l. 203 a 204 spisu) mal okresný súd za
preukázanú aktívnu legitimáciu žalobcu vo vzťahu k uplatnenému nároku. Konštatoval, že pôvodná
žalobkyňa poskytovala žalovanému služby audítora na základe uzatvorenej Zmluvy o poskytnutí auditu
účtovnej závierky zo dňa 11.05.2006. Predmetom plnenia zmluvy bolo overenie účtovnej závierky od

roku 2005 s dojednaným časom plnenia zmluvy na dobu určitú na vykonanie auditu za rok 2005 a
2006, počnúc mesiacom máj 2006 s tým, že audítorská správa mala byť vyhotovená najneskôr do
20.06.2006 za rok 2005 a najneskôr do 20.06.2007 za rok 2006. V čase plnenia predmetu Zmluvy o
poskytnutí auditu účtovnej závierky zo dňa 11.05.2006 žalovaný prvýkrát žiadosťou zo dňa 20.02.2007
požiadal pôvodná žalobkyňu o vyplnenie a zaslanie potrebných písomností v zmysle požiadavky Dexia

banky, a.s. Následne dňa 20.11.2007 sa opätovne žalovaný obrátil na pôvodnú žalobkyňu so žiadosťou
o zaslanie potvrdenia v zmysle požiadavky Dexia banky, a.s. vo veci zrušenia emisie komunálnych
obligácií KOM Žilina 3, ktoré boli splatené dňa 07.12.2006 poslednou splátkou vo výške 9.000.000,-
Sk s tým, že predmetnú žiadosť už pôvodnej žalobkyni zaslal listom zo dňa 20.02.2007, doručeným
pôvodnej žalobkyni dňa 23.02.2007. V zmysle listu Dexia banka, a.s. (č.l. 15 spisu) banka požadovala

od žalovaného, aby k zrušeniu emisie komunálnych obligácií KOM Žilina 3 v Centrálnom depozitári
cenných papierov SR, a.s. poskytol banke vyhlásenie audítora o splatení menovitej hodnoty úrokových
výnosov majiteľov dlhopisov v plnej výške spolu s pripojenou fotokópiou licencie audítora. Vyhlásenie
audítora v zmysle požiadavky banky, tak ako bolo poskytnuté pôvodnou žalobkyňou dňa 30.11.2007,
pôvodná žalobkyňa označovala v priebehu konania ako úkon tzv. uisťovacej služby. Podľa okresného

súdu bankou požadované vyhlásenie audítora malo charakter osobitnej uisťovacej služby poskytovanej
audítorom, a to bez ohľadu na to, či toto spĺňalo obsahové náležitosti Medzinárodného štandardu
pre zákazky na uisťovacie služby 3000. Poskytnutá uisťovacia služba/vyhlásenie audítora netvorilo
súčasť služieb, resp. plnenia, ktoré pôvodná žalobkyňa poskytovala žalovanému na základe Zmluvyo poskytnutí auditu účtovnej závierky z 11.05.2006. Žiadosť žalovaného z 20.02.2007 ani žiadosť z
20.11.2007 nemožno vzhľadom na ich obsah kvalifikovať ako návrh na uzavretie zmluvy, nakoľko
nespĺňajú náležitosti návrhu na uzavretie zmluvy podľa § 43a ods. 1 OZ. Prejav vôle obsiahnutý v

predmetnýchžiadostiachježiadosťouoposkytnutiekonkrétnejaudítorskejslužbyadresovanýaudítorke,
ktorá v danom období na základe zmluvného vzťahu (Zmluvy o poskytnutí auditu účtovnej závierky z
11.05.2006)vykonávalaprežalovanéhoauditúčtovnejzávierky.Obsahpredmetnýchžiadostí,vkontexte
ostatných vykonaných dôkazov (najmä výsluch svedkyne Ing. P. W.), podľa okresného súdu nasvedčuje
tomu, že žalovaný sa, hoci mylne, domnieval, že služba, o ktorú pôvodnú žalobkyňu žiadal, je súčasťou

plnenia na základe Zmluvy o poskytnutí auditu účtovnej závierky z 11.05.2006. Pokiaľ by aj žiadosť z
20.02.2007 alebo z 20.11.2007 bola posúdená ako návrh na uzavretie zmluvy v zmysle § 43a ods. 1 OZ,
takpotvrdenieprijatiazákazkyz29.11.2007zostranypôvodnejžalobkynebybolomožnékvalifikovaťlen
ako nový návrh (§ 44 ods. 2 OZ) vzhľadom na jeho obsah, nakoľko obsahovalo doplnený cenový návrh,
ktorého prijatie zo strany žalovaného nebolo preukázané. Okresný súd konštatoval, že vykonaným
dokazovaním nebolo preukázané, že by medzi pôvodnou žalobkyňou a žalovaným došlo k uzavretiu

zmluvyoposkytnutíosobitnejuisťovacejslužby,nazákladektorejbypôvodnážalobkyňadňa30.11.2007
poskytla vyhlásenie audítora v zmysle požiadavky banky.

Podľa okresného súdu nebolo sporné, že pôvodná žalobkyňa dňa 30.11.2007 žalovanému v zmysle
požiadavky Dexia banky, a.s. poskytla vyhlásenie audítora; nárok uplatnený v tomto konaní by bolo

možné posúdiť podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení na strane žalovaného prijatím plnenia bez
právnehodôvodu(§451ods.2OZ)vovýškeobvyklejodplatyzaposkytnutieobdobnejaudítorskejslužby
v čase a mieste jej poskytnutia, ktorú by inak bol žalovaný povinný, v prípade existencie zmluvného
základu prijatia takejto služby, zaplatiť. Okresný súd konštatoval, že výška bezdôvodného obohatenia
získaného na strane žalovaného na úkor pôvodnej žalobkyne nebola vykonanými dôkazmi spoľahlivo

preukázaná. SKAU v poskytnutých stanoviskách zo dňa 20.09.2010 a 08.11.2010 k cene uisťovacej
služby uviedla, že Usmernenie SKAU č. 6/2009/etika/SKAU sa na uisťovacie služby nevzťahuje a cena
je vecou dohody zmluvných strán v závislosti od rozsahu a náročnosti práce a prijatej zodpovednosti
vykonávateľa. Okresný súd poukázal na to, že pokiaľ sa pôvodná žalobkyňa v priebehu konania
odvolávala na prevzatú zodpovednosť v dôsledku poskytnutého vyhlásenia audítora, tak neobjasnila,

aké konkrétne riziko a zodpovednosť na seba poskytnutím vyhlásenia audítora z 30.11.2007 prevzala,
pričom nebolo povinnosťou súdu túto skutočnosť z vlastnej iniciatívy objasňovať, ale išlo o súčasť
povinnosti tvrdenia (pôvodnej) žalobkyne v prejednávanej veci. Rovnako pôvodná žalobkyňa v konaní
neprodukovala žiadne tvrdenia vo vzťahu k rozsahu a náročnosti práce, ktorú bolo z jej strany potrebné
vykonať na vydanie vyhlásenia audítora zo dňa 30.11.2007. Pôvodná žalobkyňa ďalšie návrhy na

vykonanie dokazovania k výške bezdôvodného obohatenia nemala. Žalovaný na pojednávaní dňa
04.05.2010 navrhol znalecké dokazovanie na určenie výšky odmeny audítora, ak súd dospeje k záveru,
že uisťovacia služba nie je súčasťou auditu. Vzhľadom na ďalšie právne posúdenie, ktoré viedlo k
meritórnemu rozhodnutiu vo veci, nepovažoval okresný súd vykonanie znaleckého dokazovania za
potrebné a žalovaný v ďalšom konaní už na prednesených dôkazných návrhoch netrval. Vzhľadom

na právne posúdenie uplatneného nároku ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nebolo
v prejednávanej veci relevantné zaoberať sa otázkou prípadnej náhrady škody spôsobenej konaním
žalovaného pôvodnej žalobkyni a rovnako uvedené z procesného hľadiska ani nebolo možné, nakoľko
nárok na náhradu škody je skutkovo a právne odlišným nárokom než bol uplatnený nárok skutkovo
vymedzený,pričomnávrhnazmenunávrhupôvodnoužalobkyňou/žalobcomnepodanýnebolazatakýto

dispozitívny úkon okresný súd nepovažoval len odkaz na zákonné ustanovenia upravujúce náhradu
škody v Obchodnom, Občianskom zákonníku v odvolaní pôvodnej žalobkyne zo dňa 25.02.2011.

Vnadväznostinaobsahvyjadreniažalovanéhozodňa01.06.2011saokresnýsúdzaoberalzhodnotením
postupu pôvodnej žalobkyne voči žalovanému z hľadiska dodržania zákonnej úpravy, a to najmä zák.

č. 466/2002 Z.z. a zásad etiky audítorov v zmysle medzinárodných štandardov. Postavenie a činnosť
audítorov a podmienky poskytovania audítorských služieb v rozhodnom období upravoval Zákon č.
466/2002 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2007. Okresný súd primárne poukázal na ustanovenie § 14
upravujúce spôsob poskytovania audítorských služieb, konkrétne odsek 3, v zmysle ktorého audítor
poskytuje audítorské služby za odplatu na základe zmluvy uzavretej s účtovnou jednotkou, pokiaľ

tento alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Ďalej okresný súd poukázal na ustanovenie § 15
upravujúceprávaapovinnostiaudítorov,vzmyslektoréhoaudítorjepriposkytovaníaudítorskýchslužieb
nezávislý, je viazaný Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi a inými všeobecnými záväznými právnymi
predpismi vydanými na ich vykonanie. Audítor je povinný dodržiavať audítorské štandardy, predpisyvydané komorou a Etický kódex audítora (ods. 1) a zároveň audítor je povinný poskytovať audítorské
služby s odbornou starostlivosťou, čestne a svedomite (ods. 2). V zmysle ods. 8 o priebehu poskytovania
audítorských služieb vedie audítor audítorskú dokumentáciu podľa audítorských štandardov, súčasťou

ktorej je o.i. aj zmluva, na základe ktorej sa služby poskytujú. V nadväznosti na uvedené sa okresný
súd oboznámil s výberom z Medzinárodných štandardov a Etického kódexu pre účtovných odborníkov
tak, ako tieto boli predložené žalobcom (č.l. 99-106 spisu), Medzinárodným štandardom pre zákazky
na uisťovacie služby 3000 (č.l. 234-241 spisu), ktorý bol predložený žalovaným, ako aj časťou Etického
kódexu audítorov SKAU II platného od 01.07.2006 (č.l. 253 - 262 spisu). Okresný súd konštatoval,

že pôvodná žalobkyňa sa v postupe voči žalovanému pri poskytnutí audítorskej služby, výsledkom
ktorej bolo vyhlásenie audítora z 30.11.2007 na základe požiadavky banky, zásadami vyplývajúcimi z
označenýchzákonnýchustanovení,medzinárodnýchštandardovaEtickéhokódexuaudítorov,dôsledne
neriadila. Okresný súd poukázal na okolnosti, za ktorých došlo zo strany pôvodnej žalobkyne k
poskytnutiu vyhlásenia audítora z 30.11.2007. Žalovaný žiadal pôvodnú žalobkyňu o poskytnutie
vyhlásenia v zmysle požiadavky banky prvýkrát žiadosťou z 20.02.2007 zjavne v domnienke, že žiada o

poskytnutie audítorskej služby v rámci uzavretej Zmluvy o poskytnutí auditu účtovnej závierky. V konaní
pritomnebolopreukázané,čiaakýmspôsobompôvodnážalobkyňanažiadosťžalovanéhoz20.02.2007
reagovala a či v súlade so zásadou profesionálneho správania a etickým kódexom informovala
žalovaného, že požadované potvrdenie nie je súčasťou predmetu plnenia na základe uzatvorenej
zmluvy, ale že ide o osobitnú audítorskú (uisťovaciu) službu a aká je výška odmeny za jej poskytnutie,

ktorá podľa vyjadrenia Slovenskej komory audtorov (ďalej aj len „SKAU“) je vecou dohody zmluvných
strán.Obdobnenebolovkonanípreukázané,žebypôvodnážalobkyňatakýmtospôsobom,súladnýmso
zásadou profesionálneho správania, reagovala na opätovnú žiadosť žalovaného z 20.11.2007. Napriek
uvedenému, keby nebol preukázaný konsenzus zmluvných strán, t.j. pôvodnej žalobkyne a žalovaného
na uzavretí zmluvy o poskytnutí osobitej audítorskej služby a jej obsahových náležitostiach, ako ani

vedomosť žalovaného o cene požadovanej pôvodnou žalobkyňou za požadované vyhlásenie, pôvodná
žalobkyňa dňa 29.11.2007 potvrdila prijatie žiadosti a dňa 30.11.2007 poskytla vyhlásenie audítora. V
konaní pritom nebolo preukázané, že by potvrdenie prijatia zákazky z 20.11.2007, ktoré bolo do obsahu
spisu predložené bez označenia konkrétneho adresáta, so stanovením ceny zákazky 1% bez DPH z
celkovej sumy, bolo výsledkom dohody so žalovaným, resp. že by toto potvrdenie pôvodná žalobkyňa

žalovanému doručila pred poskytnutím vyhlásenia audítora (ku ktorému došlo nasledujúci kalendárny
deň), a že by žalovaný mal možnosť sa k obsahu potvrdenia prijatia zákazky z 29.11.2007 vyjadriť.
Pri poskytnutí vyhlásenia audítora tak pôvodná žalobkyňa postupovala v rozpore s ust. § 14 ods. 3
zák. č. 466/2002 Z.z., ktoré ukladá audítorovi zásadne poskytovať audítorské služby za odplatu na
základe zmluvy, hoci nebolo preukázané, že by medzi pôvodnou žalobkyňou a žalovaným k uzavretiu

zmluvy došlo. Uvedený postup pôvodnej žalobkyne bol rovnako v rozpore s bodom 10 Medzinárodného
štandardu pre zákazky na uisťovacie služby 3000, ktorý upravuje odsúhlasenie podmienok zákazky a
stanovuje, že audítor má odsúhlasiť podmienky zákazky so zadávajúcou stranou a s cieľom vyhnúť
sa nedorozumeniam sa dohodnuté podmienky zaznamenajú v zákazkovom liste, alebo v inej vhodnej
forme zmluvy. Rovnako pri poskytnutí audítorskej služby pôvodná žalobkyňa nepostupovala s odbornou

starostlivosťou, kedy z titulu svojej odbornej spôsobilosti musela vedieť, že vstupuje do právneho vzťahu
s mestom, ktoré sa pri nakladaní s majetkom a majetkovými právami musí riadiť ustanoveniami Zákona
č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, v zmysle ktorého nakladanie s majetkovými právami v určenej hodnote
podlieha schváleniu mestského zastupiteľstva. A hoci zásady hospodárenia s majetkom Mesta Žilina
nepodliehajúustanoveniu§121OSP,pripôvodnoužalobkyňoustanovenejhodnoteposkytovanejslužby

si takejto možnosti musela byť vedomá, a rovnako aj skutočnosti, že mesto je verejným obstarávateľom
v zmysle Zákona č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní a pri zadávaní zákaziek je povinné postupovať
podľa tohto zákona. Nie je relevantné, či by potenciálne zamestnanci žalovaného pri zadávaní žiadosti
pôvodnej žalobkyni (ne)prekročili rozsah svojho poverenia v zmysle obsahu ich pracovnej náplne.
Pôvodnej žalobkyni však muselo byť zrejmé, že na základe jednoduchej žiadosti zo strany žalovaného

a jej prípadnej akceptácie, nemôže dôjsť k platnému uzatvoreniu zmluvy s pôvodnou žalobkyňou s
tvrdeným obsahom, nakoľko by to bolo v rozpore so zákonom č. 25/2006 Z.z.

Hoci záväzkový právny vzťah medzi účastníkmi konania, vyhodnotený okresným súdom ako záväzok
z bezdôvodného obohatenia, nie je obchodným záväzkovým vzťahom v zmysle ust. § 261 ods. 1,

resp. 262 ods. 1 OBZ, túto povahu by mal v prípade existencie tvrdenej zmluvy medzi účastníkmi
konania, nakoľko záväzkové vzťahy zo zmluvy o kontrolnej činnosti sa bez ohľadu na povahu subjektov
riadia ustanoveniami tretej časti OBZ (§ 261 ods. 3 písm. d/ OBZ). Pôvodná žalobkyňa je pritom
podnikateľkou v zmysle ust. § 2 ods. 2 písm. c) OBZ a do právneho vzťahu so žalovaným vstupovala vrámci výkonu tejto činnosti podľa osobitného zákona č. 466/2002 Z.z. Z uvedených dôvodov pôvodná
žalobkyňa bola povinná v súlade s ust. § 265 OBZ postupovať voči žalovanému v súlade so zásadami
poctivého obchodného styku. Pokiaľ pôvodná žalobkyňa vyššie uvedeným postupom pri poskytovaní

uisťovacej služby konala v rozpore s ustanoveniami zák. č. 466/2002 Z.z. a rovnako sa dôsledne
neriadila oboznámenými medzinárodnými štandardmi a zásadami etiky audítorov, tak uplatnený nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaného na úkor pôvodnej žalobkyne, prijatím plnenia bez
právneho dôvodu, okresný súd hodnotil ako výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku a ktorý v zmysle ust. § 265 OBZ nepožíva právnu ochranu. Na uvedenom právnom

závere nič nemení ani to, že pôvodná žalobkyňa v prejednávanej veci uplatnenú pohľadávku postúpila
na obchodnú spoločnosť DJD, s.r.o., ktorá vstúpila do konania na jej miesto ako žalobca. S poukazom
na uvedené skutočnosti okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania okresný súd
rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to z dôvodov, že

a) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, b) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, c) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, d) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Žalobca nesúhlasil s názorom, že

hoci pôvodná žalobkyňa ako audítorka poskytla predmetnú uisťovaciu službu, ktorá nebola súčasťou
inej zmluvy a žalovaný službu využil vo svoj prospech (t.j. nemusel zaobstarávať rovnakú službu
u iného audítora), tak z dôvodu, že pôvodná žalobkyňa podľa názoru okresného súdu nekonala v
súlade s etikou a poctivým obchodným stykom, tak nemá nárok na zaplatenie obvyklej odmeny, ani
bezdôvodného obohatenia. Okresný súd zamietol nárok i z titulu vydania bezdôvodného obohatenia

(ako plnenia bez právneho dôvodu), keďže žalobkyňa v rozpore s právnou úpravou poskytla službu bez
predchádzajúceho uzatvorenia zmluvy so žalovaným, čo je konaním v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku. S takýmto hodnotením a závermi vo veci samej sa žalobca nestotožnil. Poukázal na
to, že okresný súd sa nezaoberal postupom žalovaného, ktorý opakovane vyzval pôvodnú žalobkyňu
na poskytnutie služby, neuzatvoril s ňou na túto službu zmluvu, hoci aj žalovaný „ako mesto, má určité

povinnosti stanovené právnou úpravou, ktoré jednoznačne porušil“. Poskytnutú službu použil pre svoje
účely a za službu nezaplatil; pričom okresný súd sa takýmto postupom žalovaného ako neetickým a v
rozpore so zásadami poctivého obchodného styku nezaoberal. V tomto smere žalobca poukázal na to,
že ustanovenie § 265 OBZ nemá byť prostriedkom za zbavenie sa povinností jednej zo zmluvných strán,
prikompenzovanívlastnéhorizikapriobchodovaní,prípadnesvojejneschopnosti,alebonepozornostipri

uzavieraní zmlúv. Uvedené zákonné ustanovenie má byť prostriedkom právnej ochrany a nie narúšania
právnej istoty účastníkov obchodných záväzkových vzťahov. Podľa žalobcu okresný súd dostatočne
nezdôvodnil, v čom konkrétne pri konaní pôvodnej žalobkyne videl rozpor so zásadami poctivého
obchodného styku, keďže sa táto „domáha len vrátenia plnenia (resp. jeho ekvivalentu vyjadreného
v peniazoch), ktoré druhá strana prijala a už spotrebovala“. Nesprávnosť právneho posúdenia veci

okresným súdom videl žalobca v tom, že na konkrétnu situáciu uplatnil právnu normu (porušenie
zásad poctivého obchodného styku) obsahovo užšiu (oproti porušeniu dobrých mravov), ktorá má zo
zákona miernejším spôsobom zasahovať do právnych vzťahov jednotlivých subjektov, avšak okresný
súd z tejto miernejšej normy vyvodil záver podstatne nevýhodnejší pre účastníka takéhoto vzťahu.
Okresný súd totiž ako dôsledok konania subjektu v rozpore s poctivým obchodným stykom konštatuje,

že takýto subjekt nemá dokonca ani len nárok na vrátenie akéhokoľvek už poskytnutého plnenia, bez
ohľadu na akékoľvek okolnosti a tým spôsobenú ekonomickú nerovnosť subjektov - t.j. aj v prípade
neplatnosti úkonu na základe ktorého sa plnilo sa pri porušení poctivého obchodného styku vzájomne
poskytnuté plnenia nevracajú. Okresný súd sa podľa názoru žalobcu neriadil pokynmi a inštrukciami
Krajského súdu v Žiline uvedenými v jeho uznesení zo dňa 24.04.2013. Okresný súd nevykonal ani

potrebné dokazovanie, prostredníctvom ktorého by si uzavrel výšku primeranej odplaty, prípadne výšku
bezdôvodného obohatenia, na ktoré vznikol žalobcovi nárok. Všetky skutočnosti, na základe ktorých
okresný súd založil svoje rozhodnutie vo veci teda vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci,
nesprávnej aplikácie právnej normy na zistený skutkový stav, ale aj nesprávneho a neúplného zistenia
skutkového stavu veci. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil

a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo napadnutý rozsudok zmenil, žalobe vyhovel v
celom rozsahu a žalobcovi priznal náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania.K doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v písomnom podaní jeho právneho zástupcu (č.l.
348-350 spisu). Odvolanie žalobcu považoval za nedôvodné. Rozsudok súdu prvého stupňa označil
ako vecne správny, ktorý netrpí žiadnymi vadami. Prvostupňový súd relevantným spôsobom vysvetlil

dôvody meritórneho rozhodnutia a jeho skutkové ako aj právne závery z vykonaného dokazovania
sú správne. Odvolanie je neurčité, chaotické a najmä pozostávajúce z hypotetických tvrdení a úvah
a skôr prezentáciou teoreticko-akademických názorov na výklad práva podľa záujmov žalobcu. Aj
keď žalobca v odvolaní formálne označil štyri odvolacie dôvody, obsahovo zdôvodnil len námietku
nesprávnehoprávnehoposúdeniaveciaplikáciouust.§265OBZ.Žalovanýzdôraznil,žerelevantnébolo

posudzovanie postupu pôvodnej žalobkyne ako audítorky, keď výkon povolania audítora je upravený
(limitovaný) primárne nie ust. § 591 a nasl. OBZ, ale najmä zákonom č. 466/2002 Z.z. účinným do
31.12.2007 ako lex specialis, obsahujúcim kogentné právne normy ako i vnútornými predpismi SKAU,
ktorej je pôvodná žalobkyňa členom. Uvedené konštatoval i krajský súd vo svojom kasačnom uznesení,
ktorý uzavrel, že bez uzavretej zmluvy postup pôvodnej žalobkyne treba posudzovať nielen podľa
citovaných právnych predpisov, ale i podľa zásad dodržiavania etiky audítorov a medzinárodných

účtovných štandardov a § 3 OZ a § 265 OBZ, ktoré sú kogentné. Žalovaný poukázal na predmetnú
právnu úpravu, audítorské štandardy a náležitosti správy o uistení v zmysle Medzinárodného štandardu
prezákazkynauisťovacieslužby.Podľažalovanéhojednostrannéstručnépísomnévyhláseniepôvodnej
žalobkyne, na ktorej ťažiskovo založila žalovanú pohľadávku, obsahovo nespĺňa požiadavky určené čl.
49 Medzinárodného štandardu pre zákazky na uisťovacie služby a absentujú v nej viaceré náležitosti,

ktoré žalovaný opísal vo vyjadrení. Pôvodná žalobkyňa tak žalovanému neposkytla plnenie v rámci
základných audítorských štandardov, nevydala relevantnú správu o uistení, ale iba jednostranné stručné
potvrdenie slúžiace pre interné účely banky, ktoré však nie je dôkazom o vykonaní a dodaní uisťovacej
služby. Zo strany pôvodnej žalobkyne ide navyše o konanie v rozpore so základnými zásadami
audítorskej etiky. Žalobkyňa ako audítorka sama porušila viackrát zákon o audítoroch a interné predpisy

audítorov, pričom mesto ako jej klienta núti, aby pri vyplatení jej odmeny porušilo zákon o verejnom
obstarávaní. Okrem protiprávnosti je navyše konanie žalobkyne v rozpore s dobrými mravmi a so
zásadami poctivého obchodného styku. Tzv. uisťovacia služba je jedným z druhov audítorských služieb
v zmysle § 2 ods. 1 písm. c/ zák. č. 466/2002 Z.z. Je zrejmé, že akékoľvek audítorské služby (t.j. i
uisťovacia služba) môžu byť podľa zákona (§ 14 ods. 3 zákona č. 466/2002 Z.z.) poskytované za odplatu

iba v prípade riadne uzavretej písomnej zmluvy. V zmluve musí byť určitým spôsobom dohodnutý druh
audítorskej služby a odplata (podstatné náležitosti zmluvy), resp. ďalšie podmienky (najmä čas a miesto
plnenia). V prípade, že audítor s účtovnou jednotkou nemá uzavretú zmluvu o poskytnutí audítorskej
služby, nie je podľa zákona oprávnený požadovať od účtovnej jednotky akúkoľvek odplatu a svoje nároky
alternatívne uplatňovať z titulu bezdôvodného obohatenia. V neposlednom rade pôvodná žalobkyňa

(žalobca) okrem právneho základu ani nepreukázala výšku bezdôvodného obohatenia a ani nenavrhla
vykonať relevantné dôkazy v danom smere (napr. znalecké dokazovanie), čo samo o sebe svedčí o
nedôvodnosti žaloby. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil
a žalobcu zaviazal na náhradu trov tohto odvolacieho konania.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1
OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a za splnenia podmienok podľa § 156 ods.
1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP verejným vyhlásením rozsudku napadnutý rozsudok okresného
súdu potvrdil ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 OSP.

Podľa ust. § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa ust. § 212 ods. 3 OSP, na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len
ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podľa ust. § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ust. § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Odvolací súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna
úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a ktoré maliväzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní
(§ 212 ods. 1, § 213 ods. 1 OSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalobcu.
Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne

skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti
napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu o zamietnutí žaloby a stotožnenie sa s
dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu výroku
napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie ust. § 219 ods. 2 OSP odkazuje na odôvodnenie
napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení

s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné,
aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného
súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať
cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade

sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Odvolací súd uvádza, že preskúmaním postupu v prvostupňovom konaní a odvolaním napadnutého
rozsudku okresného súdu bolo konštatované, že napadnutý rozsudok okresného súdu i v rovine
odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou správne aplikovanou a interpretovanou okresným

súdom na zistený skutkový stav tak ako vyplynul z dokazovania dostatočne vykonaného pre možnosť
rozhodnutia vo veci samej. V napadnutom rozsudku pritom okresným súd poskytol odpoveď na všetky
kľúčové otázky sporovej právnej veci, preto nebol priestor pre odvolací súd pre iný záver, v rámci
odvolacieho konania limitovaného rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu, než aby napadnutý rozsudok
okresného súdu ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalobcu vyjadreným vo

včaspodanomodvolaní(č.l.309-319spisu),potvrdilpodľa§219ods.1,2OSP.Odvolacísúdzvýrazňuje,
že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1
Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby
na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6

ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B;

Georgiadisc.Gréckoz29.mája1997;Higinsc.Francúzskoz19.februára1998).(pozriNálezÚstavného
súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012). Uvedené kritéria pre dostatočné
odôvodnenie napadnutý rozsudok okresného súdu splnil.

Za aplikácie ust. § 219 ods. 2 OSP odvolací súd len na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého

rozsudku súdu prvého stupňa považuje za potrebné uviesť nasledovné.

Žalobca preukazoval svoju aktívnu vecnú legitimáciu v danom sporovom konaní Oznámením postupcu
o postúpení pohľadávky zo dňa 16.07.2013 a Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 07.07.2013
(č.l. 197, 203-207 spisu). S odkazom na právnu úpravu v ust. § 524 a nasl. OZ je potrebné

uviesť, že postúpením žalovanej pohľadávky s príslušenstvom pôvodnou žalobkyňou (audítorkou Ing.
Janou Kollárovou - JAKO, Komenského 32, 040 01 Košice - Sever, IČO: 30 674 166) na žalobcu ako
postupníka, došlo len k zmene v osobe veriteľa, pričom žalovaná pohľadávka s príslušenstvom nestratila
svoj právny charakter, nezmenila sa jej skutková a právna podstata a tým sa nezmenil ani právny
charakter predmetu konania ako sporu pôvodne medzi audítorkou a samosprávnou jednotkou, pre ktorú

mala audítorka poskytnúť žalované plnenie (uisťovaciu službu). Za toto plnenie audítorka uplatňovala
žalobou peňažnú odplatu primárne z titulu zmluvného plnenia.Pre rozhodnutie vo veci bolo relevantné, že v konaní nebolo preukázané zmluvné plnenie (zmluva
nevznikla), ani splnenie podmienok pre vydanie žalovanej sumy s príslušenstvom z titulu bezdôvodného
obohatenia, pričom pre prípad, že by nárok v rovine bezdôvodného obohatenia na strane žalobkyne

vznikol, okresný súd dôvodne pristúpil naviac i k aplikácii ust. § 265 OBZ, vzhľadom na
právne postavenie právnej predchodkyne žalobcu ako audítorky, za vyžadovania odbornej starostlivosti,
zahŕňajúcej dodržiavanie nielen zákonnej úpravy, ale aj osobitných štandardov a etického kódexu
audítorov pri výkone daného typu podnikateľskej činnosti s osobitným statusom najmä cez právnu
úpravu v zák. č. 466/2002 Z.z. Z priebehu prvostupňového konania vyplynulo, že pri nepreukázanom

primárne tvrdenom zmluvnom vzťahu pre predmetnú službu audítora, bola strana žalobcu v dôkaznej
núdzi a napokon 1/ dostatočne nepreukázala, že je nositeľkou hmotného práva na zaplatenie uplatnenej
peňažnej pohľadávky s príslušenstvom voči žalovanému v žalovanom rozsahu a 2/ za preukázaných
konkrétnych okolností daného sporu, dostatočne a vecne správne skutkovo a právne zhodnotených
okresným súdom v napadnutom rozsudku, bol naviac opodstatnený záver o výkone práva žalobcu,
ktorý v zmysle § 265 OBZ nepožíva súdnu ochranu. K tomu odvolací súd zdôrazňuje, že nie je možné

poskytnúť súdnu ochranu nároku uplatňovanému cez bezdôvodné obohatenie, ak nárok pôvodnej
žalobkyne ako audítorky súvisel s jej audítorskou činnosťou pri nerešpektovaní zákonných ustanovení
zák. č. 466/2002 Z.z., medzinárodných štandardov, Etického kódexu audítorov a zák. č. 25/2006 Z.z.,
ako v podrobnostiach zdôvodnil okresný súd. Osobitne vo vzťahu k zákonu o verejnom obstarávaní by
išlo nepochybne aj o obchádzanie tejto zákonnej úpravy, keďže žalovaným je samosprávna územná

jednotka (mesto). V tomto smere nie je podstatné, či vo vzťahu k zákonu o verenom obstarávaní
by (ne)bola daná za existenciu sporu účastníkov spoluzodpovednosť i na strane žalovaného; keďže
predmetom nároku bolo nepreukázané zmluvné plnenie, resp. bezdôvodné obohatenie v žalovanej
výške, tak takémuto nároku z už vyššie uvedených dôvodov a s odkazom na podrobné odôvodnenie v
napadnutom rozsudku okresného súdu (§ 219 ods. 1, 2 OSP), nebolo možné vyhovieť, resp. poskytnúť

súdnu ochranu.

K námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení vecí odvolací súd dopĺňa, že pod vecou je
potrebné rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym
posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav

neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce
správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval
správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. V danom prípade však napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa nevychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okresný súd
vo vzťahu k posúdeniu uplatneného nároku žalobcu správne aplikoval a interpretoval právne normy

citované v odôvodnení napadnutého rozsudku a pokiaľ dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby, tak
odvolací súd sa s týmto záverom a jeho dôvodmi stotožnil, tak ako okresný súd dostatočne vyjadril v
odôvodnení napadnutého rozsudku.

Odvolací súd dodáva, že každý, kto sa domáha svojho nároku na súde v Občianskom súdnom konaní,

si musí byť vedomý, že súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci, tak ako vyplynie z vykonaného
dokazovania (§ 153 ods. 1 OSP), pričom právo na prístup k súdu, právo na súdnu ochranu nemožno
stotožňovať s právom na úspech v konaní.

Napokon odvolací súd k argumentácii žalobcu v odvolaní podporne a primerane poukazuje i na

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5 Cdo 218/2010, v zmysle
ktorého do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na
spravodlivýsúdnyprocesneznamenáaniprávonato,abybolúčastníkkonaniapredvšeobecnýmsúdom
úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do

obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny
procespodľačl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávaslobôdnepatríaniprávoúčastníkakonania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,

II. ÚS 251/03).

Zdôkaznejsituácievprvostupňovomkonanívoväzbenavyvodenézáverytakokresnéhoakoikrajského
súdu bolo v odvolacom konaní rozhodnuté o potvrdení napadnutého rozsudku okresného súdu tak vmeritórnom výroku o zamietnutí žaloby ako i v na ňom závislom výroku o trovách konania (§ 219 ods.
1, 2 OSP).

O trovách tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 OSP v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 OSP, § 151 ods. 1, 2, 8 OSP. V tomto odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, preto
mu patrí náhrada trov odvolacieho konania. Náhradu uplatnených trov tohto odvolacieho konania
včas vyčíslil žalovaný, a to za vynaložené trovy právneho zastúpenia advokátom, preto žalobca ako
neúspešný účastník v tomto odvolacom konaní je povinný trovy odvolacieho konania, vzniknuté na

strane žalovaného, nahradiť, a to podľa výsledku konania. Odvolací súd v zhode s rozhodnutím
okresného súdu o trovách konania vychádzal pri rozhodovaní o výške náhrady trov právneho zastúpenia
v odvolacej veci z tarifnej hodnoty veci 59.251,- Eur (§ 10 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z.). Priznaná
náhrada trov odvolacieho konania na strane žalovaného pozostáva z náhrady trov právneho zastúpenia
za vykonaný jeden úkon právnej služby v odvolacom konaní, a to podanie písomného vyjadrenia zo dňa
17.09.2014 v podaní právneho zástupcu žalovaného, vo výške v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o

odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov á
539,41 Eur tarifnej odmeny + 8,04 Eur režijný paušál + 20 % DPH 109,49 Eur, takto spolu v sume 656,94
Eur, ktorú sumu žalobca nahradí žalovanému v obvyklej paričnej lehote v zmysle § 160 ods. 1 OSP, t.j.
do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, pričom miestom plnenia bude účet právneho zástupcu
žalovaného, v zmysle § 149 ods. 1 OSP.

Toto rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona
(zák. č. 233/1995 Z.z.).