Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 12, 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/383/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5108202173
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5108202173.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej
a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a JUDr. Františka Potockého, v právnej veci navrhovateľov:
1/ P. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX/XX, XXX XX Z. - X., 2/ Y. V., nar. X.X.XXXX, bytom C. XX/XX,
XXX XX Z. - X., právne zastúpených JUDr. Jurajom Ďurajdom, advokátom so sídlom W. XX, XXX XX Z.,
proti odporcom: 1/ T. P., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, XXX XX Z. - X., 2/ Ing. R. W., nar. XX.X.XXXX,
bytom C. XX, XXX XX Z. - X., 3/ Ing. T. P., nar. XX.X.XXXX, bytom J. X, XXX XX Z., 4/ Mesto Žilina,
Námestie obetí komunizmu 1, 011 31 Žilina, IČO: 00 321 796, právne zastúpeného JUDr. Michaelou
Řihákovou Kojtalovou, advokátkou so sídlom Mariánske námestie 50/29, 010 01 Žilina, v konaní o
určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu
Žilina č.k. 18C/19/2008-375 zo dňa 3.5.2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 18C/19/2008-375 zo dňa 3. 5. 2012 p o t v r d z u j e .

Odporcom v rade 1/, 2/ a 3/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

Navrhovatelia v rade 1/ a 2/ s ú p o v i n n í nahradiť odporcovi v rade 4/ trovy odvolacieho konania v
sume 66,32 eur, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia na účet JUDr. Michaely Řihákovej Kojtalovej,
advokátky so sídlom Mariánske námestie č. 50/29, 010 01 Žilina do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobný návrh zamietol (veta prvá výroku rozsudku). Zároveň
uložil navrhovateľom v rade 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť odporcovi v rade 4/
trovy konania titulom trov právneho zastúpenia vo výške 487,01 Eur na účet právneho zástupcu odporcu
v rade 4/ - Advokátska kancelária JUDr. Ján Mrázovský & JUDr. Michaela Kojtalová, s.r.o., so sídlom
Mariánske nám. 2, Žilina a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (veta druhá výroku
rozsudku) a odporcom v rade 1/ až 3/ náhradu trov konania nepriznal (veta tretia výroku rozsudku).
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovatelia sa svojím návrhom na začatie konania
zo dňa 24.01.2008 doručeným Okresnému súdu Žilina dňa 24.01.2008, v znení jeho zmien domáhali
určenia, že nehnuteľnosť CKN č. 498/3 trvalé trávne porasty o výmere 437 m2, k.ú. X., patrí do
bezpodielového spoluvlastníctva navrhovateľov v celosti, t.j. v podiele 1/1. Svoj návrh odôvodnili
tým, že navrhovatelia na základe dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku nadobudli
právo osobného užívania k pozemku CKN parc.č. 161/46, k.ú. X. na výstavbu rodinného domu. Bol
im pridelený stavebný pozemok, ktorý bol vyvlastnený na základe Rady MNV Bánová rozhodnutím
bývalého ONV odbor výstavby s určením náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti. Na tomto pozemku si
postavili rodinný dom. Predmetný pozemok bol stavebnou komisiou vytýčený vrátane časti pozemku
pod vysokým napätím elektrického vedenia a ochranným pásmom, ktoré viedlo cez stavebný

pozemok s povinnosťou ohradiť takto vytýčený pozemok, čo navrhovatelia realizovali. Pôvodný pozemok
je vedený ako KN parc.č. 503 záhrada o výmere 368 m2 a KN parc.č. 504 zastavaná plocha o výmere 312
m2, na ktorej majú navrhovatelia postavený rodinný dom súp.č. XX. Časť ohradeného pozemku spolu so
stavebným pozemkom reálne predstavuje časť súčasnej KN parc.č. 498. Navrhovatelia zdevastovaný
pozemok skultivovali ako svoj vlastný ako súčasť svojej záhrady a užívali ho nepretržite od roku 1966.
Na základe toho navrhovatelia vydržali vlastnícke právo k pozemku č. 498/1. Na základe uplatneného
nároku odporcov v rade 1/-3/ rozhodol príslušný pozemkový úrad o vydaní nehnuteľností, na
základe čoho odporcovia v rade 1/-3/ sú zapísaní ako spoluvlastníci danej nehnuteľnosti, pričom parc.č.
498/3 podľa geometrického plánu č. 108/2002 predstavuje parc.č. 498/1 o výmere
438 m2. Navrhovatelia sú tohto názoru, že nebola splnená zákonná podmienka - prechod vlastníctva
na štát vyvlastnením bez vyplatenia náhrady. Správny orgán v konaní o vydanie pozemku
s navrhovateľmi nekonal. Pôvodným vlastníkom vyvlastnených pozemkov bolo vyhovené ohľadom
náhrady za vyvlastnené pozemky vo finančnej forme. Vyplatenie finančnej náhrady bolo pôvodným
vlastníkom vyplatené na základe platobného výmeru z 08.12.1969 v rozsahu rozhodnutia finančného
odboru ONV Žilina formou poukázania náhrady za vyvlastnený pozemok do notárskej úschovy. S
poukazom na nesplnenie reštitučných podmienok označili ako účastníka konania aj odporcu v rade 4/.

Na základe vykonaného dokazovania okresný súd dospel k záveru, že u navrhovateľov je daný naliehavý
právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. a to s poukazom na znenie ust.
§ 70 ods. 1 a 2 a § 7 písm. c) zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych
a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v splatnom znení.

Z listu vlastníctva č. XX vyplýva, že vlastníkmi parc. KNC č. 503 a parc. KNC č. 504 sú navrhovatelia
v podiele 1/1 ako bezpodieloví spoluvlastníci. Na danom liste vlastníctva je uvedené - pôvodná parcela
141/46-19/79. Z listu vlastníctva č. XXXX vyplýva, že vlastníkmi parc. KNC č. 497, 498, 668/14 a 668/2 je
odporca v rade 1/ v podiele 1/4, odporca v rade 2/ v podiele 1/4 a odporca v rade 3/ v podiele 1/2. Parcela
č. 498 o výmere 776 m2 bola geometrickým plánom zo dňa 25.05.2005 vyhotoveným V. X. rozdelená na
parc.č. 498/3 o výmere 437 m2 a na parc.č. 498/4 o výmere 342 m2. Teda sporná nehnuteľnosť parc.č.
498/3 bola pôvodne súčasťou parc.č. 498, ttp o výmere 776 m2 od doby jej vyvlastnenia až do roku 2005.

Odporca v rade 4/ namietal svoju vecnú legitimáciu, ktorú navrhovatelia odvodzujú od nesplnenia
reštitučných podmienok, pričom vychádzal z ustanovení zákona č. 229/1991 Zb., podľa ktorého však
vydania nehnuteľnosti sa možno domáhať len voči povinným osobám, ktorými sú vlastníci sporného
pozemku. Odporca v rade 4/ však nie je vlastníkom spornej nehnuteľnosti. Ak aj navrhovatelia poukazujú
na nedostatky pri vydávaní nehnuteľnosti príslušným obvodným úradom, v tomto smere nie je daná
zodpovednosť odporcu v rade 4/ a taktiež nie je to predmetom tohto konania.
Navrhovateľ trval na pasívnej legitimácii odporcu v rade 4/ z dôvodu, že reštitučný nárok nie je zákonný,
čím sa dostane do pôvodného vlastníctva odporca v rade 4/ a pri rozšírenom
návrhu, ktorým pôvodne žiadal určiť, že odporca v rade 4/ je vlastníkom spornej nehnuteľnosti, zmení
sa postavenie navrhovateľov tým, že by odkúpili danú nehnuteľnosť od odporcu v rade 4/. Takýto dôvod
je však irelevantný. Navrhovatelia návrh na také určenie označili ako samostatný návrh, ktorý je vedený
pod iným číslom konania.

Na základe uvedených skutočnosti okresný súd dospel k záveru, že je daný naliehavý právny záujem
navrhovateľov na takom určení, ale len voči odporcom v rade 1/ až 3/. Naliehavý právny záujem na takom
určení voči odporcovi v rade 4/ však nie je daný; keďže súd nemal preukázanú vecnú legitimáciu odporcu
v rade 4/ v tomto konaní, predmetom ktorého je určenie vlastníckeho práva. Predmetnou žalobou o
určení vlastníckeho práva navrhovateľov sa postavenie odporcu v rade 4/ nijakým spôsobom nezmení.
Z uvedených dôvodov návrh voči odporcovi v rade 4/ zamietol.

Odporcovia v rade 1/-3/ trvali na tom, že je dané ich spoluvlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti
a parc.č. 498/3 nikdy nebola daná do užívania navrhovateľom. Navrhovatelia si nemôžu nárokovať
vlastníctvo z dôvodu protiprávneho ohradenia plotom. Sporný pozemok , ktorý bol vo vlastníctve ich
predchodcov v celosti, bol vyvlastnený a určený k výstavbe IBV. Časť z tohto pozemku bola od roku
1958 určená na vedenie vysokého napätia 2 x 110 kV, ktoré bolo zdemontované v roku 1987. Pozemok
pod týmto vedením bol v užívaní Stredoslovenských energetických závodov a preto nebol pravidelne
kosený a tak podľa navrhovateľov bol vraj zdevastovaný. V čase výstavby rodinných domov v X. od
roku 1965 boli pozemky od právnych predchodcov vyvlastnené a následne boli Okresným národným

výborom prideľované stavebníkom. Ohradenie sporného pozemku navrhovatelia vykonali neoprávnene
a s vedomím, že im nepatrí. Svojvoľne si ho pripojili k vedľajšej parcele - svojej záhrade. Počas existencie
vysokého napätia platil zvláštny bezpečnostný režim pod týmto vedením. Po jeho zdemontovaní v roku
1987 si tento pozemok navrhovatelia prisvojili tak, že ho pripojili k záhrade - parc. č. 503. Podľa ich
názoru je klamstvo tvrdenie navrhovateľov, že tento pozemok užívali už od roku 1966. V roku 1992
odporcovia v rade 1/-3/ si reštitučným nárokom uplatnili požiadavku na vrátenie tohto pozemku, čo sa aj
rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Žiline stalo a bolo im priznané vlastníctvo k danému
pozemku. Celá parc.č. 498 bola vyvlastnená k výstavbe IBV, ale pod vedením vysokého napätia sa
IBV nemohla realizovať, preto bola sporná nehuteľnosť pôvodným vlastníkom po uplatnení reštitučného
nároku vrátená. Na liste vlastníctva č. XXXX je ako titul nadobudnutia u odporcu v rade 3/ uvedené
rozhodnutie ObPÚ č. 2005/00459/OPÚ/R zo dňa 25.02.2005 a u odporcov v rade 1/ a 2/ je uvedené
rozhodnutie ObPÚ č. 2005/00460/OPÚ/R zo dňa 25.02.2005.

Z rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Žiline č. 2005/00459/OPÚ/R zo dňa 25.02.2005
vyplýva, že odporcovi v rade 3/ ako dedičovi po oprávnenej osobe sa priznáva vlastnícke právo k parc.č.
498, ttp o výmere 776 m2 s uvedením pkn parc. č. 148. Z uvedeného rozhodnutia tiež vyplýva, že
do účinnosti zákona o pôde neboli KN parc. č. 497, 498, 668/1, 668/2 pridelené fyzickým osobám v
rámci osobného užívania na účely individuálnej bytovej výstavby v zmysle vyvlastňovacieho rozhodnutia,
doposiaľ boli zapísané na liste vlastníctva pre Mesto Žilina a vzhľadom k tomu, že správny orgán nezistil
v konaní prekážky pre ich vydanie, rozhodol o priznaní vlastníckeho práva v prospech odporcu v rade 3/
po oprávnenej osobe. Z identifikácie nehnuteľnosti bolo tiež zistené, že KN parc. č. 501, 502, 503, 504,
500, 499, 505, 506, 669/1, 669/2, 670, 671, 672, 673, 494/1, 493/2, 494/3 sú vo vlastníctve fyzických
osôb alebo sú zastavené. Podľa rozhodnutia o vyvlastnení nehnuteľností v k.ú. X. č. Výst-1149/1965
sa pre uskutočnenie stavby Domu služieb a pre individuálnu bytovú výstavbu vyvlastnili z nehnuteľnosti
vedenej v pkn. vl. č. 20, parc. č. 148 časť označená v geometrickom pláne č. 222/64-c-212-915 číslom
"1" o výmere 4592 m2 a časť označená číslom "2" o výmere 2508 m2. Na základe výnimky z ocenenia
pre vyvlastnenie stavebného pozemku z 11.09.1969 bola upravená náhrada za pozemok parc. č.
148 o výmere 2508 m2. Poskytnutie finančnej náhrady bolo preukázané podacími lístkami č. 32524 a č.
32525 z 15.12.1969, ktorými bola na meno Š. Z. a O. P. preukázaná finančná náhrada za vyvlastnenú
časť o výmere 2508 m2. Preto uvedeným rozhodnutím nebolo priznané vlastnícke právo, ani nárok
na náhradu, nakoľko z parc. č. KN č. 668/1, 668/2, 669/1, 670, 671, 672, 673, 674 bolo preukázané
poskytnutie finančnej náhrady dedičovi po oprávnenej osobe. Z rozhodnutia Obvodného pozemkového
úradu v Žiline č. 2005/00460/OPÚ/R zo dňa 25.02.2005 vyplýva, že odporcovi
v rade 2/ ako dedičovi po oprávnenej osobe a odporcovi v rade 1/ ako oprávnenej osobe sa
priznáva vlastnícke právo k parc.č. 498, ttp o výmere 776 m2 s uvedením pkn parc.č. 148, a to každý v
podiele 1/4. Do účinnosti zákona o pôde neboli KN parc.č. 497, 498, 668/1, 668/2 pridelené fyzickým
osobám v rámci osobného užívania na účely individuálnej bytovej výstavby v zmysle vyvlastňovacieho
rozhodnutia, doposiaľ boli zapísané na liste vlastníctva pre Mesto Žilina a vzhľadom k tomu, že správny
orgán nezistil v konaní prekážky pre ich vydanie, rozhodol o priznaní vlastníckeho práva v
prospech odporcu v rade 1/ a 2/. Podľa rozhodnutia o vyvlastnení nehnuteľností v
k.ú. X. č. Výst-1149/1965 sa pre uskutočnenie stavby Domu služieb a pre individuálnu bytovú výstavbu
vyvlastnili z nehnuteľnosti vedenej v pkn. vl. č. 20, parc.č. 148 časť označená v geometrickom pláne č.
222/64-c-212-915 číslom "1" o výmere 459X m2 a časť označená číslom "2" o výmere 2508
m2. Na základe výnimky z ocenenia pre vyvlastnenie stavebného pozemku z
11.09.1969 bola upravená náhrada za pozemok parc.č. 148 o výmere 2508 m2. Poskytnutie
finančnej náhrady bolo preukázané podacími lístkami č. 32524 a č. 32525 z 15.12.1969, ktorými bola
na meno Š. Z. a O. P. preukázaná finančná náhrada za vyvlastnenú časť o výmere 2508 m2. Preto
uvedeným rozhodnutím nebolo priznané vlastnícke právo, ani nárok na náhradu, nakoľko z parc. KN č.
668/1, 668/2, 669/1, 670, 671, 672, 673, 674 bolo preukázané poskytnutie finančnej náhrady dedičovi po
oprávnenej osobe bol priznaný nárok na náhradu. nebola prevzatá náhrada za nehnuteľnosti.
Povinná osoba - Mesto Žilina sa listom zo dňa 16.07.2001 vyjadrilo, že súhlasí s vydaním častí pkn.
parc. č. 148, 149 totožných s KN parc.č. 497, 498, 668/1, 668/2 oprávneným osobám z dôvodu, že
tieto pozemky sú nezastavané a sú využívané na poľnohospodárke účely. Navrhovatelia trvali na tom,
že právnym predchodcom odporcov bola vyplatená suma za necelé tri hektáre, teda za takú výmeru,
ktorá bola vyvlastnená. Odporcovia nepopreli, že dostali finančnú náhradu, ale tvrdili, že to bolo za iné
pozemky, a nie za spornú nehnuteľnosť. Odporkyňa v rade 1/ uviedla, že jej právni predchodcovia mali
vyplatenú iba časť parc. č. 148, ktorá bola vyvlastnená a za zvyšnú časť parc.č. 148 (tá, čo nie je pri
dome odporcu v rade 1/, ale oproti za cestou) nebolo vyplatené a nevyplatená časť parc.č. 148 zahŕňa

parc.č. 498/3, ktorá je predmetom konania. Aj odporca v rade 3/ potvrdil, že vyplatená bola náhrada len
za časť parc.č. 148, a to tak, ako to vyplýva z rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Žiline.
Okresný súd zistil, že rozhodnutím ONV - odbor výstavby v Žiline zo dňa 26.08.1965, č. Výst.-1149/1965
bola vyvlastnená z nehnuteľnosti vedenej v pkn vl.č. 20 parc.č. 148 roľa o výmere 2 ha 78 ar 42 m2 časť
označená v geometrickom pláne číslom "1" o výmere 4592 m2 a časť označená číslom "2" o výmere 25
ar 08 m2. Rozhodnutím ONV v Žiline zo dňa 07.09.1967 bolo pozmenené rozhodnutie č. Výst-1149/65
zo dňa 26.08.1965 tak, že za 4.100 m2 patrí vlastníkom parc.č. 148 náhradný pozemok z národného
majetku a za 800 m2 a 2200 m2 finančná náhrada. Podľa listu ONV v Žiline zo dňa 11.09.1969 vo veci
výnimky z ocenenia pri vyvlastnení stavebného pozemku bola upravená náhrada za
pozemok parc.č. 148, k.ú. X. o výmere 2508 m2 bývalým vlastníkom s uvedením, že tento pozemok
bol vyvlastnený rozhodnutím zo 07.09.1967 č. Výst-1149/67. Z rozhodnutia Obvodného pozemkového
úradu v Žiline č. 2005/00459/OPÚ/R zo dňa 25.02.2005 vyplýva, že z parc. KN č. 668/1, 668/2, 669/1,
670, 671, 672, 673, 674 bolo preukázané poskytnutie finančnej náhrady dedičovi po oprávnenej osobe.

Právny zástupca navrhovateľov správne tvrdil, že podľa vtedajšej právnej úpravy bolo možné prideliť
pozemok do 800 m2, v súlade s čím bol pridelený sporný pozemok navrhovateľom, okresný súd však
zdôraznil, že v tom čase, kedy malo dôjsť k takému prideleniu, sporná parcela bola súčasťou parcely
č. 498 ako celku, a táto parcela bola rozdelená až na základe geometrického plánu v roku 2005 aj na
parcelu č. 498/3. Sporná nehnuteľnosť parc.č. 498/3 bola pôvodne súčasťou parc.č. 498, ttp o výmere
776 m2, a to od doby jej vyvlastnenia (vtedy vedenou ako parc. č. 161/48) až do roku 2005.

Odporcovia tiež uviedli, že ak by bolo tvrdenie navrhovateľov pravdivé, tak stavebná komisia by musela
parc.č. 498 o výmere 776 m2 geometrickým plánom rozdeliť a vytvoriť z nej minimálne 2 nové
parcely, ktoré by museli mať nové označenie. Z takého konania by však musel existovať záznam, ale
tieto skutočnosti navrhovatelia nepreukázali. Navrhovatelia si museli byť vedomí, že daná nehnuteľnosť
im nebola pridelená, keďže nebola uzavretá žiadna dohoda o pridelení a vytýčenie hraníc nie je titul pre
nadobudnutia oprávnenia osobného užívania.

Navrhovatelia tvrdili, že dôvod na priznanie reštitúcie odporcom v rade 1/ až 3/ je nezákonný a
nezodpovedá skutočnosti a že stavebnou komisiou na mieste samom bol pridelený sporný pozemok
a daný príkaz ho oplotiť. Je však nepochybné, že vytýčenie hranice nie je žiadny titul k nadobudnutiu
vlastníckeho práva a pod. a taktiež také tvrdenie navrhovateľov je zavádzajúce, keďže vedeli, že užívať
pozemok mohli na základe dohody o osobnom užívaní a k žiadnej takej dohode ohľadom predmetnej
nehnuteľnosti nedošlo. Pokiaľ navrhovatelia upravili daný pozemok, skultivovali ho, je to irelevantné pre
určenie vlastníckeho práva.

Ako uviedla odporkyňa v rade 1/, navrhovatelia si oplotili spornú nehnuteľnosť až v roku 1987,
kedy bolo vysoké napätie odstránené. Predtým oplotenie nebolo možné z dôvodu umiestnenia stožiaru
vysokého napätia a potreby prístupu k nemu.

Navrhovatelia tvrdili, že pozemok oplotili v roku 1966, čo preukazovali písomnými čestnými vyhláseniami
A. W. a Z. W..
Odporcovia namietali tieto vyhlásenia tak, že A. W., ktorý nie je bezprostredný sused navrhovateľov,
uviedol, že jeho syn si postavil dom na pozemku, ktorý mu daroval, ako aj na parc. č. 498/4, ktorú kúpil
od odporcov. A predsa sporný pozemok nemohol byť ani oplotený z dôvodu, že tam bolo vedené vysoké
napätie a preto pozemok nemohol byť ohradený, ani nikým užívaný. Podľa názoru okresného súdu, z
tohto prehlásenia vyplýva tvrdenie A. W., že "bývalé MNV" navrhovateľom uložilo ohradiť parc.č 498/3,
odkedy navrhovatelia užívali túto parcelu. "Uloženie ohradiť parc. č. 498/3", však nezakladá vlastnícke
právo k tomuto pozemku. Pre vydržanie je nepostačujúce, ak navrhovatelia tvrdia, že z toho dôvodu
danú parcelu užívali ako svoje vlastníctvo.
Čo sa týka prehlásenia Z. W., tá mala v prehlásení tvrdiť, že navrhovatelia spornú parc.č. 498/3 užívajú
od 60.- tych rokov. Odporcovia poukázali na to, že menovaná sa narodila v roku 1970, z čoho je zrejmé,
že menovaná nemohla hodnoverne vedieť, že navrhovatelia užívajú spornú nehnuteľnosť od 60.rokov,
keďže vtedy ešte nežila.

Odporcovia namietali aj skutočnosti tvrdené Ing. C., ktorý sa narodil v roku XXXX, čiže v roku 1966
mal X rokov, k predmetnému pozemku nemal žiadny vzťah, v tom čase tam nebýval a ničím nebolo
preukázané, že by sa v tom veku zaujímal o to, ako komisia MNV Bánová pozemok zamerala a nariadila

ho oplotiť. Podľa názoru súdu, je nepravdepodobné, aby X - ročné dieťa takéto skutočnosti vnímalo a
chápalo.

S poukazom na uvedené súd I. stupňa nepovažoval prehlásenia A. W., Z. W. a Ing. C. za hodnoverné,
v dôsledku čoho súd nemal preukázané oplotenie sporného pozemku od roku 1966.
Ani svedok M. O. nepotvrdil, že navrhovateľom bolo uložené oplotiť predmetný pozemok. Dokonca ani
nevedel uviesť, kto ten plot staval.

Samotný právny zástupca navrhovateľov uviedol, že navrhovatelia užívali parc. č. 498/3, keď im bol
pridelený vedľajší pozemok parc. č. 404 a č. 405, ktoré následne ohradili a užívali a tak splnili podmienky
vydržania, pretože tieto nehnuteľnosti užívajú doposiaľ. Zároveň však dodal, že ak súd nedospeje
k názoru, že sporná nehnuteľnosť je navrhovateľmi vydržaná, žiadal určiť, že vlastníkom spornej
nehnuteľnosti je odporca v rade 4/. Následne však uviedol, že také určenie je samostatný návrh, preto
ho žiadal z toho konania vylúčiť a konať iba o určenie vlastníctva navrhovateľov. Z uvedeného vyplýva
špekulatívnosť a účelovosť tvrdení navrhovateľov, keď na jednej strane žiadajú určiť ich vlastníctvo
z dôvodu vydržania a na druhej strane tvrdia, že vlastníkom je odporca v rade 4/. Teda samotní
navrhovatelia nemajú ustálený skutkový stav. Zároveň okresný súd uviedol, že navrhovatelia viackrát v
priebehu konania menili svoj návrh v časti špecifikovania nehnuteľnosti. Pôvodne žiadali určiť vlastníctvo
k parc.č. 498/1 o výmere 438 m2, následne k parc.č. 498/3 o výmere 437 m2.
Navyše rozhodnutie o vyvlastnení spornej nehnuteľnosti je právoplatné, na základe čoho pri uplatnení
reštitučného nároku odporcovia v rade 1/-3/ sa stali vlastníkmi spornej nehnuteľnosti.
Navrhovatelia na jednej strane teda tvrdia, že nehnuteľnosť vydržali a zároveň, že je vo vlastníctve
odporcu v rade 4/ a taktiež žiadali Mestský úrad v Žiline o pridelenie predmetného pozemku, ktorý
ich však odporučil informovať sa o možnosti kúpy parcely č. 498 až po 30.09.1991 z dôvodu
možného uplatnenia reštitučného nároku. Dokonca v žiadosti navrhovateľky v rade 2/ zo
dňa 22.02.1991 adresovanej Mestskému úradu v Žiline navrhovateľka v rade 2/ uvádza, že vlastníkom
parc. č. 498 je Čsl. štát - MsNV Žilina s tým, že uvedená parcela bola až do preloženia vysokého
napätia ochranným pásmom, ktoré užíva bezodplatne a chce užívaný priestor majetkovo vysporiadať.
Z uvedeného vedomosť navrhovateľov o tom, že nie sú vlastníkmi spornej nehnuteľnosti.
Čo sa týka vydržania, odporcovia poukázali na list navrhovateľa v rade 1/ zo dňa 06.03.1992, ktorý bol
odpoveďou ich výzvy, aby ukončil užívanie spornej nehnuteľnosti, navrhovateľ v danom liste uviedol, že
z úžitku nevystupuje a neprichádza s nimi žiadny úradný styk, nakoľko vlastníkom je štát. Odporcovia
poukázali na to, že nie je možné vydržať vec, ktorej vlastník bol známy. V danom prípade navrhovateľ
v liste priznal, že vedel, že nie je vlastníkom. Dokonca navrhovatelia začali konať tak, že požiadali
o pridelenie daného pozemku do užívania, čo im bolo zamietnuté. Poukázali, že vlastník spornej
nehnuteľnosti bol vždy známy.
Právna zástupkyňa odporcu v rade 4/ správne poukázala na to, že nebolo preukázané splnenie
podmienok pre vydržanie, nakoľko nestačí len subjektívne presvedčenie navrhovateľov, ale sú potrebné
aj objektívne okolnosti, ktoré však neboli preukázané.
Aj právny zástupca navrhovateľov na pojednávaní dňa 03.05.2012 uviedol, že pozemok nebol nikým
užívaný a že navrhovatelia dostali poverenie ten pozemok obhospodarovať. Teda tvrdí, že nebol nikým
užívaný, ale zároveň tvrdí, že navrhovatelia ho užívali od roku 1966. Okresný súd zdôraznil, že
ak pozemok nebol užívaný, neznamená to, že navrhovatelia ho mohli užívať. Je nepochybné, že sporný
pozemok bol vyvlastnený, a teda bol vo vlastníctve štátu, a to až do uplatnenia reštitučného nároku.
Čo sa týka tvrdenia navrhovateľov o údajnom poverení na obhospodarovanie spolu s príkazom
sporný pozemok oplotiť, prvostupňový súd žiadne takéto poverenie na obhospodarovanie
nemal v konaní riadne a hodnoverne preukázané.

Okresný súd poukázal na ust. § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 a 3, § 872 ods. 1, 4 a 6 Občianskeho
zákonníka a konštatoval, že oprávnená držba spočíva v dobrej viere držiteľa, ktorá sa musí vzťahovať aj
k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu), ktorý by
mohol mať za následok vznik práva. Dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých
je možné usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre
záver o existencii dobrej viery, sú spravidla okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia
práva a svedčiace o poctivosti nadobudnutia, teda tzv. titul uchopenia držby (objektívne oprávnený
dôvod nadobudnutia držby, napr. existencia zmluvy, ktorá je pre určitú vadu neplatná). Povinnosť tvrdiť
a preukázať tieto okolnosti má ten, kto tvrdí, že došlo k nadobudnutiu vlastníckeho
práva vydržaním. (rozsudok 3Cdon 395/96) Platné právo nevyžaduje k oprávnenej držbe žiadny titul,

ide mu len o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu
vec patrí, resp. že je subjektom držaného práva. Držiteľ musí byť v dobrej viere, že je tu taký titul, ktorý
podľa platného práva má za následok prevod vlastníctva. Spravidla bude konať v skutkovom
omyle, výnimočne môže ísť aj o omyl právny. Preto aj judikatúra žiada, aby držiteľ bol objektívne v dobrej
viere, že je tu taký titul, aj keď v skutočnosti tu žiadny titul nie je. Oprávnená držba sa teda opiera o omyl
držiteľa, ktorý sa domnieva, že je subjektom držaného práva a počas celej vydržacej doby nemohol mať
dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí.

Navrhovatelia v tomto konaní nielenže nepreukázali 10-ročnú držbu sporného pozemku, ale
nepreukázali ani dobromyseľnosť držby nehnuteľnosti, ani oprávnenosť tejto držby. Navrhovatelia mali,
resp. mohli mať vedomosť o tom, že sporný pozemok netvorí súčasť im prideleného pozemku, keďže
nehnuteľnosti na parc. č. 503 a č. 504 im boli riadne pridelené na základe dohody o osobnom
užívaní zaregistrovanej štátnym notárstvom. V súdenej veci preto nebol daný dôvod na ohradenie a
obhospodarovanie, resp. akékoľvek iné užívanie spornej nehnuteľnosti, ktorá im uvedeným spôsobom
pridelená nebola. Navrhovatelia nepreukázali, že im bola uložená povinnosť ohradiť sporný pozemok. Aj
keby im taká povinnosť bola skutočne daná, neznamená to, že im bol pridelený pozemok; nemá to vplyv
na nadobudnutie vlastníckeho práva, ako aj získania presvedčenia o vlastníctve. Navrhovatelia si v
dôsledku vytýčenia hranice komisiou MNV k vlastnému pozemku prihradili ďalších 437 m2 bez dohody o
pridelení do osobného užívania a jej následnej registrácie. Týmto spôsobom presiahla výmera užívaných
nehnuteľností výmeru skutočne prideleného pozemku navrhovateľom. Takúto držbu pozemku podľa
názoru prvostupňového súdu nie je možné posúdiť ako oprávnenú aj s poukazom na výmeru prihradenej
nehnuteľnosti, keďže dohodou navrhovateľom pridelený pozemok má rozlohu 680 m2 a sporný pozemok
výmeru 437 m2, pričom tieto dva pozemky nikdy netvorili celok. Navrhovatelia museli tak vedieť, že
"prihradením" pozemku sa podstatne zväčšila výmera, než k akej boli oprávnení. Nejde predsa len
o "pár" metrov, ale o 437 m2. Tieto tvrdenia navrhovateľov okresný súd posúdil ako zavádzajúce
a špekulatívne aj z toho dôvodu, že tvrdia, že spornú nehnuteľnosť užívajú od roku 1966, avšak o
zosúladenie stavu v ich prospech sa pokúsili až podaním tejto žaloby, t.j. až v roku 2008.

Prvostupňový súd hodnotil dôkazy v zmysle ust. § 132 O.s.p., podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za
konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Súd rozhodol v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p., podľa
ktorého súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe
skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a
závažné pochybnosti.

Vykonaným dokazovaním súd mal nepochybne preukázané, že na základe rozhodnutia o pridelení
pozemku do osobného užívania Fin. 1652/1966-72/3 zo dňa 17.12.1966 navrhovateľom bol pridelený
pozemok EN parc.č. 161/46 o výmere 663 m2, ktorý zodpovedá súčasným pozemkom CKN parc.č. 503
a č. 504 spolu o výmere 680 m2 (aj na LV č. XX sú tieto pozemky vedené na navrhovateľov). Geometrický
plán č. 108/2002, ktorým bola rozdelená parc.č. 498 na parc.č. 498/1 a 498/2 a pozemky parc.č. 503 a
504 na parc.č. 503, parc. č. 504/1 a 504/2, nebol do katastra nehnuteľností zapísaný, o čom svedčí to,
že na kópii katastrálnej mapy z roku 2005 a 2008 nie je uvedené rozdelenie podľa tohto geometrického
plánu. Naproti tomu geometrický plán č. 89/2005, ktorým bola rozdelená parcela č. 498 na parc.
č. 498/3 (totožná s parc. č. 498/1) a č. 498/4 (totožná s parc.č. 498/2 + 497, 3m2 - trafostanica, stĺp
elektrického vedenia), bol do katastra nehnuteľností zapísaný, o čom svedčí to, že na kópii katastrálnej
mapy z roku 2005 a 2008 je uvedené rozdelenie podľa tohto geometrického plánu.
Na základe rozhodnutia Výst-1149/1965 zo dňa 26.08.1965 a geometrického plánu 222/64-c-212-915
bolo z pozemku PKN parc.č. 148 za náhradný pozemok vyvlastnená časť 1 o výmere 4592 m2 a časť
2 o výmere 2508 m2, o čom svedčí aj vyvlastňovací súpis. Na základe rozhodnutia
Výst-1149/1967 zo dňa 07.09.1967 bolo toto rozhodnutie zmenené a za 300 m2 (800-2200) mala byť
poskytnutá finančná náhrada a za zvyšok o výmere 4100 m2 mal byť poskytnutý náhradný pozemok.
V súlade s rozhodnutím F2287/68-maj./Má zo dňa 30.05.1969 a rozhodnutia Výst-1873/1969 zo dňa
11.09.1969 bola časť pozemku PKN parc. č. 148 o výmere 2508 m2 (t.j. časť 2) poskytnutá zvýšená
finančná náhrada. Teda O. P. a Š. Z. mala byť vyplatená náhrada vo výške 6.763,20 Kčs. Z neznámeho
dôvodu im bolo vyplatené o 1.000,- Kčs viac, čo vyplýva z platobného poukazu a ústrižkov o zaplatení.
Z uvedeného vyplýva, že boli vyvlastnené časti 1 a 2 pozemku PKN parc. č. 148 (PK vložka 20) spolu o
výmere 7100 m2, pričom za časť 2 (menšiu časť) o výmere 2508 m2 bola poskytnutá finančná náhrada a
za zvyšok - časť 1 (väčšia časť) o výmere 4592 m2 mal byť poskytnutý náhradný pozemok. Z predloženej

identifikácie parciel a kópie katastrálnej mapy sa javí, že menšia časť o výmere 2508 m2, za ktorú bola
poskytnutá finančná náhrada, sa nachádza na pravej strane od cesty (CKN parc. č. 19394/4) a väčšia
časť o výmere 4592 m2, za ktorú mal byť poskytnutý náhradný pozemok, sa nachádza na ľavej strane
od cesty (CKN parc. č. 1394/4). Toto potvrdzuje aj porovnanie stavieb z vyvlastňovacieho súpisu (l.č.
45 rub) a z kópie katastrálnej mapy. Sporné pozemky CKN parc.č. 498/3 a č. 497 patria do väčšej časti
o výmere 4592 m2, za ktorú mal byť poskytnutý náhradný pozemok a teda nebola za ne poskytnutá
finančná náhrada.

Na to, aby bola nehnuteľnosť vydržaná, musia byť splnené súčasne nasledovné podmienky: 1. spôsobilý
predmet, 2. oprávnenosť držby, pri ktorej platí vyvrátiteľná domnienka oprávnenosti držby podľa § 130
ods.1 Občianskeho zákonníka, 3. nepretržitosť držby a 4. dlhodobosť, t.j. 10 rokov.
Podmienky 1., 3. a 4. pre vydržanie pozemkov navrhovateľmi v danom prípade možno posúdiť ako
splnené. Avšak 2. podmienka - oprávnenosť držby, nebola splnená. Katastrálny operát je verejný a každý
môže doň nahliadať a robiť si z neho výpisy, odpisy alebo náčrty v zmysle § 68 katastrálneho
zákona. Nie je možné posúdiť, že držba bola dobromyseľná, keď pôvodný vlastník pôvodnej parc.č. 148
zapísanej vo vložke 20 bol známy a bol stále vedený vo vložke č. 20. Dokonca navrhovatelia vedeli,
že nie sú vlastníkmi danej nehnuteľnosti, keď žiadali MsÚ v Žiline o pridelenie, resp. o vyporiadanie
a v žiadosti aj označili vlastníka, čo uviedli aj vo vyššie spomínanom liste zo dňa 06.03.1992. Sporné
pozemky neboli navrhovateľom nikdy pridelené do užívania, tieto si navrhovatelia svojvoľne ohradili a
privlastnili. Nepreukázali žiadny relevantný titul, na základe ktorého by nehnuteľnosť užívali tak, aby boli
splnené podmienky vydržania. Určenie hranice a údajný a nepreukázaný pokyn na ohradenie nezakladá
dobromyseľnosť. Z uvedených dôvodov okresný súd návrh navrhovateľov zamietol.

Právny zástupca navrhovateľov navrhoval vykonať dôkazy - zabezpečenie listín, výsluch svedkov a
ohliadku na mieste samom, ako aj identifikáciu, resp. dopyt na správu katastra, avšak následne už trval
len na dopyte na správu katastra. Na iných navrhovaných dôkazoch už netrval, upustil od nich. Súd
v zmysle § 120 O.s.p. rozhodol, že ďalšie dokazovanie už nevykoná, nakoľko mal za to, že právny
zástupca navrhovateľov na navrhovaných dôkazoch okrem dopytu na správu katastra už
netrval a dôkaz, na ktorom trval, je irelevantný pre tento predmet konania. Vzhľadom na predmet konania
by vykonanie navrhovaného dôkazu bolo neefektívne, pričom súd mal za to, že vykonané dokazovanie
je postačujúce pre zistenie skutkového stavu. Navrhované dôkazy by nemali vplyv na
rozhodnutie veci. Súd opätovne zdôrazňuje, že právny zástupca navrhovateľov na
navrhovaných dôkazoch netrval okrem uvedeného. Vykonanie navrhovaného dôkazu by nemalo vplyv
na posúdenie otázky vydržania vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti navrhovateľmi, čo bolo
predmetom konania a teda ďalšie vykonanie takého návrhu by bolo nadbytočné. Taký dôkaz nie je
relevantný pre toto konanie, predmetom ktorého je určenie vlastníckeho práva z dôvodu vydržania.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti a predložené listiny súd ďalej nevykonal uvedený navrhovaný dôkaz.

Rozhodnutie o trovách konania okresný súd odôvodnil ust. § 142 ods. 1, § 150 ods. 1 a § 151 ods. 1 a
2 O.s.p. a uviedol, že nakoľko návrh navrhovateľov v rade 1/ a 2/ zamietol, voči odporcom v rade 1/ až
4/, úspešným účastníkom v tomto konaní boli odporcovia v rade 1/ až 4/, ktorým na základe ust. § 142
ods. 1 O.s.p. prináleží náhrada trov konania voči navrhovateľom v rade 1/ a 2/. Súčasne konštatoval, že
nezistil žiadne dôvody osobitného zreteľa (§ 150 ods. 1 O.s.p.), pre ktoré by odporcom ako úspešným
účastníkom nepriznal náhradu trov konania voči navrhovateľom.
Vo vzťahu k odporcom v rade 1/až 3/ prvostupňový súd uviedol, že si uplatnili náhradu trov konania,
ktorým ju aj pri vyhlásení rozsudku priznal s tým, že výška bude uvedená v písomnom vyhotovení
rozsudku. Odporcovia v rade 1/ až 3/ si však v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku
okresného súdu nevyčíslili trovy konania a zo spisu im žiadne trovy konania nevyplývajú a preto im súd
v súlade s ust. § 151 ods. 2 O.s.p. ich náhradu nepriznal.

Podľa § 20b vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb, za úkony právnych služieb, ktoré boli vykonané pred 1.júnom 2010, patrí
advokátovi odmena podľa doterajších predpisov (súd priznal odporcovi v rade 4/ za konkrétny úkon
právnej služby odmenu podľa vyhlášky platnej a účinnej v čase uskutočnenia úkonu). Súd nepriznal
náhradu trov konania zvýšenú o 19% DPH z režijného paušálu za úkony pred 01.06.2009, pretože
v zmysle § 18 ods. 3 cit. vyhlášky sa o DPH zvyšuje len odmena advokáta určená podľa § 9 až §
14 cit. vyhlášky (v tomto smere súd poukazuje aj na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu SR na zjednotenie výkladu ust. § 18 ods. 3 v nadväznosti na ust. § 9 až 17 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v súvislosti s určením položiek, na ktoré sa vzťahuje daň z pridanej hodnoty, sp. zn. Tpj 42/2007
prijatého dňa 20.05.2008, podľa ktorého: "Advokátovi, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty,
sa zvyšuje tarifná odmena určená podľa § 9 až 14 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004
Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb o daň z pridanej hodnoty.
Náhrada hotových výdavkov ako napr. režijný paušál, cestovné a náhrada za stratu času, je upravená
v ustanoveniach § 15 až 17 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, preto nie je možné si z náhrady hotových
výdavkov uplatniť daň z pridanej hodnoty, lebo uvedená vyhláška obsahuje presný enumerát úkonov
podliehajúcich dani z pridanej hodnoty, medzi ktoré táto nepatrí. Za náhradu hotových výdavkov sa
nevzťahuje povinnosť odviesť daň z pridanej hodnoty, lebo nemá charakter protihodnoty "za poskytnutie
služby uskutočnenej za protihodnotu zdaniteľnou osobou" v zmysle § 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani
z pridanej hodnoty."). Odmena a náhrady podľa tejto vyhlášky sa zvyšujú o daň z pridanej hodnoty len
za úkony uskutočnené po 01.06.2009, pričom výška DPH do 31.12.2010 predstavovala výšku 19%.
Súd poznamenáva, že za úkony uskutočnené do 31.12.2010 patrí DPH vo výške 19% a za úkony po
01.01.2011 patrí DPH vo výške 20%.
Odporca v rade 4/ si uplatnil náhradu trov konania - trov právneho zastúpenia v
celkovej výške 543,00- eur za úkony právnej služby: 1/ prevzatie a príprava zastúpenia v sume
48,63 eur + režijný paušál, 2/ vyjadrenie k návrhu zo dňa 14.07.2008 v sume 48,63 eur + režijný paušál,
3/ pojednávanie dňa 19.11.2009 v sume 13,37 eur + režijný paušál, 4/ pojednávanie dňa 29.07.2010 v
sume 55,49 eur + režijný paušál, 5/ pojednávanie dňa 07.10.2010 v sume 13,87 eur + režijný paušál,
6/ pojednávanie dňa 10.12.2010 v sume 13,87 eur + režijný paušál, 7/ pojednávanie dňa 12.05.2011 v
sume 57,00 eur + režijný paušál, 8/ pojednávanie dňa 23.09.2011 v sume 57,00 eur + režijný paušál,
9/ pojednávanie dňa 24.02.2012 v sume 14,67 eur + režijný paušál, 10/ pojednávanie dňa 03.05.2012
v sume 58,69 eur + režijný paušál (režijný paušál uplatnený v sume 2 x 6,31 eur, 1 x 6,95 eur, 3 x 7,21
eur, 2 x 7,41 eur, 2 x 7,63 eur) + 20% DPH.
V zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb, súd preskúmal odporcom v rade 4/ uplatnené právo na náhradu trov konania a priznal
mu titulom trov právneho zastúpenia sumu 487,01 eur, pozostávajúcu:
Trovy pôvodného právneho zástupcu odporcu v rade 4/ JUDr. Zlochovej:
1/ za úkon právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia zo dňa 11.04.2008 v sume 48,63 eur podľa
§ 11 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. a) cit. vyhlášky + režijný paušál v sume 6,31 eur podľa § 16 ods.
3 cit. vyhlášky + 19% DPH z odmeny podľa § 18 ods. 3 cit. vyhl. v sume 9,24 eur, spolu suma 64,18 eur,
2/ za úkon právnej služby - vyjadrenie k návrhu zo dňa 14.07.2008 v sume 48,63 eur podľa § 11 ods.
1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. b) cit. vyhlášky + režijný paušál v sume 6,31 eur podľa § 16 ods. 3 cit.
vyhlášky + 19% DPH z odmeny podľa § 18 ods. 3 cit. vyhl. v sume 9,24 eur, spolu suma 64,18 eur,
3/ za úkon právnej služby - účasť na pojednávaní dňa 19.11.2009 (pojednávanie odročené) v sume
13,37 eur podľa § 11 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. d), § 14 ods. 5 cit. vyhlášky + režijný paušál
v sume 6,95 eur podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky + 19% DPH z odmeny a režijného paušálu podľa § 18
ods. 3 cit. vyhl. v sume 3,86 eur, spolu suma 24,18 eur,
4/ za úkon právnej služby - účasť na pojednávaní dňa 29.07.2010 v sume 55,49 eur podľa § 11 ods.
1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. c) cit. vyhlášky + režijný paušál v sume 7,21 eur podľa § 16 ods. 3
cit. vyhlášky + 19% DPH z odmeny a režijného paušálu podľa § 18 ods. 3 cit. vyhl. v sume 11,92 eur,
spolu suma 74,62 eur,
5/ za úkon právnej služby - účasť na pojednávaní dňa 07.10.2010 (pojednávanie odročené) v sume
13,87 eur podľa § 11 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. d), § 14 ods. 5 písm. b) cit. vyhlášky + režijný
paušál v sume 7,21 eur podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky + 19% DPH z odmeny a režijného paušálu podľa
§ 18 ods. 3 cit. vyhl. v sume 4,01 eur, spolu suma 25,09 eur,
6/ za úkon právnej služby - účasť na pojednávaní dňa 10.12.2010 (pojednávanie odročené) v sume
13,87 eur podľa § 11 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. d), § 14 ods. 5 písm. b) cit. vyhlášky + režijný
paušál v sume 7,21 eur podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky + 19% DPH z odmeny a režijného paušálu podľa
§ 18 ods. 3 cit. vyhl. v sume 4,01 eur, spolu suma 25,09 eur,
Trovy právneho zástupcu odporcu v rade 4/ Advokátskej kancelárie JUDr. Ján Mrázovský & JUDr.
Michaela Kojtalová, s.r.o.:
7/ za úkon právnej služby - účasť na pojednávaní dňa 12.05.2011 v sume 57,00- eur podľa § 11 ods.
1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. c) cit. vyhlášky + režijný paušál v sume 7,41 eur podľa § 16 ods. 3 cit.
vyhlášky + 20% DPH z odmeny a režijného paušálu podľa § 18 ods. 3 cit. vyhl. v sume 12,89 eur, spolu
suma 77,30 eur,

8/ za úkon právnej služby - účasť na pojednávaní dňa 23.09.2011 (pojednávanie odročené) v sume
14,25 eur podľa § 11 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. c), § 14 ods. 5 písm. b) cit. vyhlášky + režijný
paušál v sume 7,41 eur podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky + 20% DPH z odmeny a režijného paušálu podľa
§ 18 ods. 3 cit. vyhl. v sume 4,34 eur, spolu suma 26,00-eur,
9/ za úkon právnej služby - účasť na pojednávaní dňa 24.02.2012 (pojednávanie odročené) v sume
14,68 eur podľa § 11 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. c), § 14 ods. 5 písm. b) cit. vyhlášky + režijný
paušál v sume 7,63 eur podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky + 20% DPH z odmeny a režijného paušálu podľa
§ 18 ods. 3 cit. vyhl. v sume 4,47 eur, spolu suma 26,78 eur,
10/ za úkon právnej služby - účasť na pojednávaní dňa 03.05.2012 v sume 58,69 eur podľa § 11 ods.
1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. c) cit. vyhlášky + režijný paušál v sume 7,63 eur podľa § 16 ods. 3 cit.
vyhlášky + 20% DPH z odmeny a režijného paušálu podľa § 18 ods. 3 cit. vyhl. v sume 13,27 eur, spolu
suma 79,59 eur.

Podľa § 149 ods. 1 O.s.p. ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov
konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.
Na základe uvedeného sú navrhovatelia v rade 1/ a 2/ povinní spoločne a nerozdielne nahradiť odporcovi
v rade 4/ trovy konania spolu v sume 487,01 eur a to na účet právneho zástupcu odporcu v rade 4/, v
lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporcovia, ktorí sa domáhali
jeho zmeny tak, že okresný súd návrhu navrhovateľov v celom rozsahu vyhovie a zároveň zaviaže
odporcov v rade 1/až 4/ spoločne zaplatiť navrhovateľom náhradu trov konania a to všetko do troch
dní od právoplatnosti rozsudku; alternatívne navrhli rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie a rozhodnutie.
Uviedli, že okresný súd ohľadne vykonania ďalších dôkazov rozhodoval podľa fikcie, že údajne
navrhovatelia netrvali na zabezpečení listín, výsluchu svedkov, ohliadky na mieste samom, na
identifikácii a taktiež, že údajne trvali už len na dopyte na správu katastra a upustili od nich. Súdne
konanie a dokazovanie je však potrebné chápať ako celok a z uvedeného dôvodu, keď výslovne účastník
uvedie, že upúšťa od vykonania predtým navrhnutého dôkazu, v tom prípade súd nie je povinný taký
dôkaz vykonať. Zo strany navrhovateľov a ich právneho zástupcu k takémuto vyhláseniu nedošlo, čo
spôsobuje, že vo veci nebol objektívne zistený skutkový stav a účastníci boli ukrátení na
svojich procesných právach. Z vykonaného dokazovania bolo nesporne preukázané, že navrhovatelia
na základe dohody o zriadení práv a osobného užívania pozemku nadobudli právo osobného užívania k
pozemku, parc. č. 164/46 v kat. úz. X. na výstavbu rodinného domu. Bol im pridelený stavebný pozemok,
ktorý bol vyvlastnený na základe rady MNV Bánová, rozhodnutím bývalého ONV, odboru výstavby.
Žalovaný pozemok bol stavebnou komisiou vytýčený, vrátane časti pozemku pod vysokým napätím
elektrického vedenia a ochranného pásma. Pri jeho pridelení sa prihliadalo na skutočnosť, aby
zdevastovaný pozemok, ktorý je predmetom konania) skultivovali a tento pozemok ako súčasť svojej
záhrady užívali nepretržite od roku 1966. Tieto skutočnosti boli preukázané prehlásením H. W., Z. W.
a svedeckých výpovedí Ing. C. a pána O.. V rámci dokazovania v prejednávanej veci boli zo strany
účastníkov prezentované dôkazy ohľadne skutočnosti, či reštitučný nárok odporcov v rade 1/ až 3/ je
oprávnený. Zo strany navrhovateľov bol produkovaný dôkaz o poskytnutí finančnej náhrady P. Z. a o
P. podacími lístkami č. 32524 a č. 32525 z 15.12.1969 za vyvlastnenú časť pozemnoknižnej parcely
č. 148 o výmere 2508 m2. Celkovo na základe rozhodnutia Výst. - 1149/1965 zo dňa 26.8.1965 a
geometrického plánu č. 222/64-c-212-915 bola z pozemku par. č. 148 vyvlastnená časť 1 o výmere 4592
m2 a časť 2 o výmere 2508 m2 . Na základe rozhodnutia č. Výst. - 1149/1967 zo dňa 7.9.1967 bolo
toto rozhodnutie zmenené poskytnutím finančnej náhrady a poskytnutím náhradného pozemku. V tejto
súvislosti nie je zodpovedaná otázka, z akého dôvodu O. P. a Š. Z. bolo vyplatených o 1.000,00 Kčs
viac. Prvostupňový súd sa dôkazovo nevysporiadal s návrhom a tvrdením navrhovateľov, že za ostatné
vyvlastnené nehnuteľnosti bola poskytnutá podľa príslušných rozhodnutí náhrada v iných pozemkoch.
Len autoritou súdu sa dá takýto postup preukázať a z uvedeného dôvodu navrhovatelia navrhovali
realizovať dopyt na správu katastra, ktorému návrhu zo strany súdu nebolo vyhovené. Vzhľadom na
skutočnosť, že aj formálne právnym predchodcom odporcov v rade 1/ až 3/ bola vyplatená vyššia
suma o 1.000,00 Kčs, nemožno sa stotožniť s konštatovaním súdu, že za žalovanú
nehnuteľnosť údajne nebola poskytnutá finančná náhrada s prihliadnutím na veľkosť
žalovanej nehnuteľnosti a ustálenia hodnoty podľa rozhodnutia č. Výst. - 1149/1967 zo dňa 7.9.1967
vo všeobecnosti za m2. Z uvedeného dôvodu sa nemožno stotožniť s konštatovaním okresného súdu,
že sporné pozemky CKN parc. č. 498/3 a č. 497 patria do väčšej časti o výmere 4592 m2, za ktorú

mali poskytnutý náhradný pozemok, a teda že nebola za ne poskytnutá finančná náhrada. Súd viazaný
návrhom navrhovateľov sa zaoberal otázkami splnenia nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanej
nehnuteľnosti vydržaním. Okresný súd konštatoval, že navrhovatelia splnili podmienky vydržania, čo
do spôsobilosti jeho predmetu, nepretržitosti držby a jej dĺžky desiatich rokov. Oprávnenosť držby však
zo strany navrhovateľov podľa názoru prvostupňového súdu nebola splnená. Podľa odvolateľov vo
všeobecnosti je potrebné posudzovať každú vec, situáciu v kontexte so súvislosťami v danom čase.
Rovnako je potrebné prihliadnuť na zásadu, že súd všeobecne známe skutočnosti nedokazuje. Za takúto
všeobecne známu skutočnosť je potrebné považovať existenciu spoločenských a majetkových vzťahov
v období rokov 1966 až 1989, ako aj fakt v akej pozícii vystupovali orgány miestnej samosprávy, orgány
štátnej moci a aká bola situácia v tomto období, čo sa týka vlastníctva a užívania pozemkov. Je nesporné,
že zo strany bývalého ONV došlo k vyvlastneniu aj nehnuteľnosti právnych predchodcov odporcov v
rade 1/až 3/ za účelom realizovania individuálnej bytovej výstavby. Po vytvorení stavebných pozemkov
a rešpektovaní ochranného pásma pod vysokým napätím elektrického vedenia vznikol fakticky dubiózny
pozemok, ktorý organicky patril k pozemku č. 164/46, ktorý bol pridelený navrhovateľom na výstavbu
rodinného domu. Aby sa odstránil stav zdevastovaného pozemku, zarasteného trávou, burinou a
porastmi nachádzajúci sa v ochrannom pásme, bol tento pozemok stavebnou komisiou MNV Bánová
daný do faktického užívania navrhovateľom. Vzhľadom na vtedy platnú právnu úpravu, keď bola
prideľovaná podľa zákon a maximálna výmera na stavebný pozemok 800 m2, došlo zo strany stavebnej
komisie k rozhodnutiu ohľadom užívania tohto pozemku v prospech navrhovateľov. Formálne s takýmto
zápisom navrhovatelia nedisponujú. Nesúhlasia však so záverom okresného súdu, že si sporné
pozemky svojvoľne ohradili a privlastnili. Na základe svedeckých výpovedí, prehlásení, navrhovatelia
preukázali relevantný titul, na základe ktorého žalovanú nehnuteľnosť užívali dobromyseľne, v prírode
reálne ohraničené oplotením svojho pozemku a podľa ich názoru splnili podmienky nadobudnutia
vlastníckeho práva vydržaním. Navrhovatelia sa taktiež nestotožňujú s tvrdením prvostupňového súdu,
že tým, že žiadali Mestský úrad v Žiline o pridelenie, respektíve vysporiadanie žalovanej nehnuteľnosti
v roku 1992, neboli dobromyseľní. V rámci súdneho konania totiž prezentovali v tomto smere názor, že
ako dlhodobí užívatelia žalovanej nehnuteľnosti mali záujem zosúladiť užívací stav so stavom
právnym. Taktiež mali záujem, aby v ich prospech bol formálne vystavený list vlastníctva na žalovanú
nehnuteľnosť. Po nadobudnutí vedomostí v tom čase, kto je vedený ako vlastník žalovanej nehnuteľnosti
(adresovali evidenčnému vlastníkovi - MsNV Žilina podanie o majetko-právne vysporiadanie, navrhovali
postup, na základe ktorého by boli zapísaní v evidencii nehnuteľnosti ako vlastníci tohto pozemku.
Korešpondenciu s MsNV preto nemožno chápať ako spochybňovanie oprávnenosti držby zo strany
navrhovateľov. Navrhovatelia žalovanú nehnuteľnosť užívali prinajmenšom od roku 1966, a preto v
tomto konaní je potrebné vidieť len ich snahu o zosúladenie užívacieho stavu so stavom právnym.
Keďže v tom čase bola formálne zapísaná nehnuteľnosť na Mesto Žilina, svoje podania navrhovatelia
realizovali prostredníctvom MsNV. Predmetná nehnuteľnosť bola užívaná výlučne navrhovateľmi, a nie
nikým ako to konštatuje prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia na str. 8. Taktiež nemôže
byť na ťarchu navrhovateľov skutočnosť, že dochádzalo k zmene žalobného petitu, keď išlo o formálny
a procesný postup, no čo sa týka hmotnoprávnych podmienok žalovaného nároku, navrhovatelia od
začiatku zotrvávali na totožných skutkových tvrdeniach. Navrhovatelia tiež nesúhlasili
so záverom okresného súdu, že zosúladenie vlastníckeho práva s užívacím stavom začali realizovať
až v roku 2008 podaním žalobného návrhu. Je to v rozpore prinajmenšom s ich správaním, keď už v
roku 1991 adresovali MsNV Žilina za týmto účelom a taktiež pred týmto bolo z ich strany iniciované
konanie cez podnetové konanie prostredníctvom Okresnej na Krajskú prokuratúru v Žiline. Rovnako
odvolatelia poukázali na nesúlad konštatovania súdu ohľadne vydržacej doby, oprávnenosti držby v
rozsudku na strane 9 a 11, keď súd uvádza, že navrhovatelia nepreukázali desaťročnú držbu sporného
pozemku, no následne na strane 11 uvádza, že nesplnil len podmienku oprávnenosti držby. Keďže súd
nevykonal dôkazy navrhnuté navrhovateľmi, došlo tým k situácií nedostatočne zisteného skutkového
stavu a následne i nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odporcovia v rade 1/ a 2/ ostali v odvolacom konaní nečinní.

Odporca v rade 3/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu ako
vecne správny potvrdiť.
V celom rozsahu sa stotožnil s dôvodmi napadnutého rozsudku, ktorý bol vydaný v súlade s právom, v
dôsledku čoho nie je zákonný dôvod na jeho zrušenie alebo zmenu.

Odporca v rade 4/ navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Súčasne
žiadal, aby súd uložil navrhovateľom nahradiť mu trovy, ktoré mu v súvislosti s týmto štádiom konania
vznikli vyčíslené na sumu 66,32 eur, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia jeho právneho
zástupcu.
Uviedol, že vychádzajúc zo základných zásad občianskeho súdneho konania má odporca v rade
4/ zato, že napadnutý rozsudok Okresného súdu v Žiline je vecne i právne správny. Prvostupňový
súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie, z ktorého záverov bol spôsobilý meritórne vo veci
rozhodnúť. Okresný súd zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav veci a vyvodil z neho správny právny
záver, pričom rozsiahlym spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie, s ktorým sa odporca v rade 4/ v celom
rozsahu stotožňuje. Navyše z odôvodnenia odvolania navrhovateľov v rade 1/ a 2/ je zrejmé, že tento
nenapáda závery prvostupňového súdu nepreukázania právneho záujmu vo vzťahu k odporcovi v rade
4/ a jeho vecnej legitimácie v prejednávanej veci.

Krajský súd, ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas a smerovalo proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, podľa § 212 ods. 1 O.s.p. preskúmal rozsudok
okresného súdu v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a po preskúmaní ho bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 za použitia ust. § 156 ods. 3 O.s.p.) ako vecne správny podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru,
že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich
skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel ku správnym skutkovým zisteniam a návrh
navrhovateľov o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti aj správne právne posúdil. Nakoľko i
odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku napadnutého odvolaním zodpovedá kritériám uvedeným
v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje správnosť týchto dôvodov
a v podstatných bodoch na ne odkazuje.

Odvolací súd pred svojím rozhodnutím však upozornil účastníkov postupom v súlade s ust. § 213 ods.
2 O.s.p. na možnú aplikáciu ust. § 30 zákona č. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny
(elektrizačný zákon) a ust. § 5 až 7 vládneho nariadenia č. 80/1957 Zb., ktorým
sa vykonáva zákon. č. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (elektrizačný zákon) pričom
vyzval účastníkov aby sa v stanovenej lehote k možnému uvedeniu uvedených právnych noriem vyjadrili,
ak to považujú za potrebné.

K tomuto prípisu sa vyjadrili len navrhovatelia, ktorí uviedli, že cez parcelu č. 498 nevedie elektrické
vedenie. Pôvodné elektrické vedenie bolo postavené v roku 1957. V roku 1987 bolo existujúce elektrické
vedenie preložené pre výstavbu sídliska Hájik. Ku skutkovým okolnostiam, podstatným vo vzťahu
k prejednávanej veci uviedli, že v roku 1965 bola vyvlastnená časť parcely č. 148 vyvlastňovacím
protokolom č.j. Výst - 1149/1965 geometrickým plánom, a vyvlastňovacím súpisom vyhotoveným
strediskom geodézie pre okres Žilina zo dňa 11. mája 1965 č. 222/64-c-212-915 pre uskutočnenie
individuálnej bytovej výstavby v obci X.. Z vyvlastneného bloku na novú výstavbu bolo spracované
rozdelenie parciel na výstavbu domov a záhrad podľa platných predpisov. P. V. a jeho manželke -
navrhovateľom boli pridelené parcely č. 503 a č. 504 v kat. úz. X.. Počas výstavby rodinného domu
približne v roku 1966, na základe žiadosti o staveniskový prúd, Stredoslovenské energetické závody
zistili, že MsNV Bánová rozdelila pozemky bez ich vedomia aj v ochrannom pásme trasy vedenia
vysokého napätia 2 x 110 kV, ktorá spája výrobu elektrickej energie Hričovskú priehradu a trafostanicu
Helios v Závodí. Toto vedenie vysokého napätia bolo postavené asi v roku 1958. Z dôvodu dodržania
zákonov č. 79/1957 Zb. a č. 80/1957 Zb. bolo upravené rozdelenie stavebných parciel IBV Bánová.
Do pozemkov, ktoré boli pridelené navrhovateľom zasahovalo druhé ochranné pásmo a na výnimku
odsúhlasila Stredoslovenská energetika osadenie rodinného domu navrhovateľov a parcely na výstavbu
rodinného domu pána W., nar. X.X.XXXX a parcely pána U. R. sa posunuli tak, aby spĺňali ochranné
parametre, ktoré vyžadovalo ochranné pásmo. Tak vznikla preluka medzi domami parcelami č. 497 o
výmere 3 m2 (zastavané plochy - pätka stožiara) a č. 498 o výmere 776 m2, ktoré boli vo vlastníctve Čsl.
štátu - MsNV Žilina. V zmysle § 7 zákona č. 80/1957 Zb. užívatelia sú povinní nehnuteľnosti v ochrannom
pásme udržiavať v stave, ktorý by neohrozoval energetické dielo a bezpečnosť prevádzky. Na
základe platnosti uvedených zákonov bolo stretnutie zainteresovaných strán, a to za
MsNV Bánová - Emil Jašo starosta, t.č. zomrelý, K. T. člen stavebnej komisie t.č. zomrelý, zástupcu
Stredoslovenských energetických závodov jeho mier meno a priezvisko navrhovateľom neznámy a

stavebníkom P. V., nar. XX.XXXXXX bytom C. XX, Z. - X., H. W., nar. X.X.XXXX ul. C. XX Z. - X., U. R.
zomrelého a J. R. tiež zomrelého. Na tomto stretnutí vznikla komisia v uvedenom zložení a rozhodla o
hraniciach užívania pozemku v ochrannom pásme, nariadila oplotenie priestorov a vytvorenie prístupu
k stavbe stožiaru, čo aj bolo vykonané v súlade s geometrickým plánom. Polovicu oplotenia parcely
č. 497 postavil H. W. a druhú polovicu P. V., obaja na vlastné základy, toho času žijúci svedkovia,
účastníci rozhodnutia komisie a realizátori stavby oplotenia. Ďalší svedkovia realizácie rozhodnutia
uvedenej komisie: manželka H. W. - H. W., rod. V., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX Z. - X., manželka
zomrelého J. R. - H. R., rod. T., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX Z. - X., a deti zomrelého U. R. - U.,
Y. a Z.. Na základe prideleného užívania pozemku komisiou, oplotením a platením mestských daní do
dnešného dňa (potvrdenie zo dňa 28.3.2013) sú navrhovatelia presvedčení, že v konaní dostatočne
preukázali užívanie spornej nehnuteľnosti v dobrej viere v období viac ako 10 rokov, titul začiatku
užívania spočívajúci v rozhodnutí komisie a reálnom stave užívania (je všeobecne známa skutočnosť, že
v období spoločenskej situácie do roku 1989 bývalý MNV, príslušný správny orgán realizoval rozhodnutie
vo vzťahu k občanom, ktoré „museli byť rešpektované“, je nemysliteľné, aby v tomto čase do roku 1989
hocijaký občan svojvoľne si zabral vyvlastnený pozemok, pozemok štátu národného výboru a podobne.
Po prekládke vedenia vysokého napätia, mal byť navrhovateľom pozemok pridelený do vlastníctva. Z
formálnych dôvodov k takémuto úkonu a prevodu vlastníctva nedošlo, ale navrhovatelia cítili a cítia sa byť
vlastníkmi žalovaného pozemku z odôvodnením, že splnili aj spĺňajú zákonom požadované náležitosti
a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. V prílohe tiež navrhovatelia zaslali snímku č.
693/2, ktorá graficky zohľadňuje parc. č. 497 - betónové základy stožiaru vysokého napätia, čo možno
považovať za stavbu pevne spojenú základom so zemou, ďalej je tam prerušovanou čiarou vyznačené
vedenie vysokého napätia vo vzťahu k pozemku č. 503, 504, kde majú v súčasnosti navrhovatelia
postavený svoj rodinný dom.
Súčasne samostatným podaním navrhovatelia s poukazom na skutočnosti, na ktoré bolo poukazované
v prvostupňovom konaní uviedli, že neoprávnenosť reštitučného nároku odporcov aj žalovanej parcele,
všeobecne známe skutočnosti, ktoré existovali v spoločenskom zriadení od roku 1945 do roku 1989, tzv.
obdobia socializmu, právomoci a bežné činnosti orgánov miestnej samosprávy (MNV), s prihliadnutím
na právnu úpravu zákona č. 79/1957 Zb. a vládne nariadenie č. 80/1957 Zb. je nesporné, že predmetná
vec je po skutkovej a právnej stránke výnimočná a zásadného významu a preto v prípade potvrdenia
rozsudku odvolacím súdom navrhli pripustiť v tejto veci dovolanie podľa § 238 ods. 3 O.s.p..

Odporca v rade 3/ vo svojom vyjadrení uviedol, že v uvedených právnych normách sú uvedené
podmienky pre ochranné pásmo aktívnych elektrických vedení. V ňom platia obmedzenia dané
charakterom použitého energetického diela. Na doplnenie uviedol, že pôvodné elektrické vedenie 2 x
110 kV ponad predmetný pozemok parc. č. 498/3 bolo postavené v roku 1958 a zrušené a zdemontované
v roku 1987. Podľa vtedy platnej normy ČSN 341100 (1958) bolo ochranné pásmo 110 kV vedenia 20
m od krajného vodiča na každú stranu plus dĺžka konzoly od osi stožiara. Celkové ochranné pásmo
bolo teda 45 m. V čase demontáže 2 x 110 kV vedenia (1987) bola už platná nová norma ČSN 33
3300 (od 1.5.1984, ktorá by mala platiť doteraz - ochranné pásmo pre 110 kW vedenie je vymedzené
15 m od krajného vodiča na každú stranu vedenia, teda spolu 30 m šírky + dĺžka konzoly
na stožiari. Ak nebola udelená výnimka od Stredoslovenských energetických závodov v Žiline v čase
existencie predmetného vedenia 2 x 110 kV na užívanie pozemku v ochrannom pásme vedenia, potom
jeho užívanie navrhovateľmi bolo v rozpore so zákonom a platnými normami.

Zákonom ustanovené podmienky vydržania sú: a/ existencia držby veci z toho hľadiska, či držiteľ s vecou
nakladá ako so svojou a či je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí; b/ uplynutie
ustanovenej doby, v ktorej má oprávnený držiteľ vec v držbe (3-ročná doba pri hnuteľných veciach, 10-
ročná doba pri nehnuteľných veciach); c/ spôsobilosť predmetu vydržania. Vydržať vlastnícke právo
môže len oprávnený držiteľ, t.j. ten, kto s vecou nakladá ako so svojou a je so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Detencia sama osebe na vydržanie nestačí. Či je držiteľ so
zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, musí byť zhodnotené objektívne; preto ak dôjde k sporu,
nestačí dokazovanie zamerať len na zistenie subjektívnych predstáv držiteľa.
S poukazom na ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p., ktoré tvorili základ potvrdzujúceho rozhodnutia v danej
odvolacej veci, odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku
okresného súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom súdneho spisu a s prihliadnutím na uvedené
zákonné ustanovenia dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov
a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých
v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie napadnutého

výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ako je to vyjadrené vo výrokovej časti jeho rozhodnutia. Aj podľa
názoru odvolacieho súdu navrhovatelia nesplnili podmienky pre vydržanie spornej nehnuteľnosti, a to z
dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku.

Dobrá viera (bona fides) predstavuje psychickú kategóriu. Ide o vnútorné presvedčenie subjektu, že
nekoná protiprávne, keď si prisvojuje vec alebo právo. V dobrej viere je teda držiteľ, ktorý sa domnieva,
že mu držaná vec alebo vykonávané právo patrí, ale v skutočnosti tomu tak nie je. Keďže ide o osobné
presvedčenie držiteľa, nestačí na preukázanie jeho dobrej viery len jeho tvrdenie, že mu vec alebo právo
patrí. Dobrú vieru je vždy potrebné hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska (osobného
presvedčenia) samotného účastníka. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec alebo právo patrí a že s ním
nakladal ako s vlastným, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, t.j. „s prihliadnutím na všetky
okolnosti“. Pri hodnotení dobrej viery je vždy nevyhnutné brať do úvahy, či držiteľ nemal,
resp. nemohol mať pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú je možné od každého požadovať vzhľadom
na okolnosti a povahu daného prípadu, po celú dobu držby dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec
alebo právo patrí.
Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať na všetky právne skutočnosti, ktoré majú za následok
nadobudnutie veci alebo práva, ktoré je predmetom držby, teda aj k existencii písomnej zmluvy o prevode
nehnuteľnosti. Pokiaľ sa niekto uchopí držby na základe ústnej zmluvy o jej prevode, nemôže byť
vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci, a to ani v prípade, že je presvedčený,
že taká zmluva na nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti postačuje. Držba nehnuteľnosti, ktorá sa
o takú zmluvu opiera, nemôže viesť k vydržaniu (rozsudok NS SR sp.zn. 2CdoN 568/1996 zo dňa
10.2.1999.

Tak, ako správne okresný súd konštatoval v napadnutom rozhodnutí, že hoci v konaní bolo preukázané
faktické ovládanie veci (oplotenie a obhospodrovanie spornej nehnuteľnosti) navrhovateľmi, ako aj
výkon práva a vôľa nakladať s vecou ako so svojou, v súdenej veci nebol preukázaný poctivý titul,
od ktorého sa odvíja dobromyseľnosť držby. S ohľadom na veľkosť nehnuteľností, ktoré boli
navrhovateľom pridelené za účelom výstavby rodinného domu KN parc. č. 503 záhrada o výmere
360 m2 a KN parc. č. 504 - zastavaná plocha o výmere 312 m2 , ktoré majú výmeru 680 m2 . Ani
teoreticky neprichádza do úvahy, aby v období socializmu nejaká komisia bez akéhokoľvek písomného
rozhodnutia dala do užívania navrhovateľom časť ďalšej nehnuteľnosti o výmere
438 m2, keďže táto výmera presahovala výmeru, ktorú bolo možné prideliť občanovi do osobného
vlastníctva. Rovnako nemenej dôležitým je aj fakt, že sa jednalo o nehnuteľnosť, na ktorej v období
rokov 1958 až 1987 stál elektrický stĺp 2 x 110 kV, a teda v danom mieste bolo ochranné pásmo
vyplývajúce z ust. § 30 zákona č. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (elektrizačný zákon)
a ust. § 5 až 7 vládneho nariadenia č. 80/1957, ktorým sa vykonáva zákon č. 79/1957 Zb. o výrobe,
rozvode a spotrebe elektriny (elektrizačný zákon), ktorá skutočnosť má za následok nespôsobilosť
predmetu vydržania. Je jednoznačné, že navrhovatelia v konaní nepreukázali dobromyseľnosť svojej
držby spornej nehnuteľnosti. Navyše dobromyseľnosť držiteľa zaniká i v okamihu, keď sa držiteľ
nehnuteľnosti oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu
vec patrí. Tejto skutočnosti nasvedčuje aj korešpondencia navrhovateľov s Mestským úradom v Žiline
zo dňa 22.2.1991 a zo dňa 16.8.1995, ktorá preukazuje fakt, že navrhovatelia si boli vedomí, že nie sú
vlastníkmi sporných nehnuteľností. V opačnom prípade by už boli dávno predtým požiadali príslušný
súd o určenie vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam vydržaním. Navrhovatelia teda nemajú
žiaden relevantný titul, od ktorého by mohli odôvodňovať dobromyseľnosť svojej držby.

Úvaha okresného súdu v prejednávanej veci nebola ľubovoľná, ale vychádzala z dostatočne zisteného
skutkového stavu a zodpovedala skutočnostiam, ktoré boli v dokazovaní zistené, vyhodnotenia a závery
okresného súdu neboli v rozpore s tým, čo bolo v konaní preukázané, a ani v rozpore s formálnou
logikou. Naviac, okresný súd výsledky hodnotenia dôkazov zahrnul aj do odôvodnenia napadnutého
rozsudku a v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. dostatočne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za rozhodne
preukázané a z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Odvolací
súd poukazuje na to, že právna úprava neurčuje, ako má súd dôkazy hodnotiť, uvádza len, že súd
hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, aby bola súčasne dodržaná právna úprava, formálna logika a aby
rozhodnutie, resp. jeho odôvodnenie vychádzalo a opieralo sa o zistený skutkový stav, čo v danom
prípade bolo splnené (§ 132 O.s.p.). Z vyššie uvedených skutočností vyplýva neunesenie dôkazného
bremena žalobkýň v tomto súdnom konaní. Odvolací súd vo všeobecnej rovine
k výsledkom dokazovania a jeho hodnoteniu zo strany prvostupňového súdu pre úplnosť udáva, že v

sporovom konaní primárne nesie dôkazné bremeno navrhovateľ v súvislosti s tými tvrdeniami, ktoré
umožňujú žalobe (návrhu na začatie konania) vyhovieť, ak budú tieto tvrdenia preukázané a na strane
druhej i odporca nesie dôkazné bremeno tých tvrdení, ktorými odôvodňuje svoju obranu proti žalobe.
Ak nie je možné zistiť určitú skutkovú okolnosť, ktorá je medzi účastníkmi sporná a pre rozhodnutie
dôležitá, postihne nepriaznivý dôsledok toho účastníka, ktorý mal v súvislosti s ňou dôkaznú povinnosť.
V danom prípade išlo o navrhovateľov a ich skutkové tvrdenia a dôkazy navrhnuté v tomto konaní. Ak po
vykonanom dokazovaní nie je možné urobiť záver ani o pravdivosti tvrdenia účastníka o určitej skutkovej
okolnosti, ale ani záver o nepravdivosti tohto tvrdenia, znamená to, že tvrdená skutočnosť nebola
preukázaná. Dôsledok neunesenia dôkazného bremena, v danom prípade na strane navrhovateľov, sa
premietol do rozhodnutia súdu prvého stupňa.
S poukazom na princíp neúplnej apelácie vyjadrený v ust. § 205a O.s.p. na ďalšie skutočnosti a dôkazy
tvrdené navrhovateľmi v štádiu odvolacieho konania už odvolací súd nemohol prihliadať. Okresný súd
zistil v súdenej veci dostatočne skutkový stav a preto námietka navrhovateľov, že nepostupoval správne,
keď ich návrh na vykonanie ďalších dôkazov zamietol nie je opodstatnená. Ak prvostupňový súd v
priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi nemožno tak jeho postup považovať
za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia práv navrhovateľov, ktoré mohli
uplatniť. Krajský súd navyše dodáva, že na vady konania pred súdom prvého stupňa odvolací súd
prihliada, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 212 ods. 3 O.s.p.). Podstatné je,
že okresný súd v rámci svojho dokazovania zistil skutkový stav potrebný na rozhodnutie vo veci samej.
Pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti musia byť kumulatívne splnené všetky podmienky,
ktoré zákon pre tento druh nadobudnutia vlastníckeho práva predpokladá. Absencia čo i len jednej z
nich zakladá neúspech navrhovateľa v súdnom konaní.
Okresný súd v prejednávanej veci na základe vykonaného dokazovania zistil správne skutkový stav
a následne vykonané dôkazy vyhodnotil aj v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 132 O.s.p. a aj
správne vo veci rozhodol.

Rovnako za vecne správne odvolací súd považoval aj rozhodnutie prvostupňového súdu o trovách
konania, ktoré plne zodpovedá zásade úspechu sporu odporcov v konaní (§ 142 ods. 1
O.s.p.) a vo vzťahu k odporcom v rade 1/ až 3/ aj ust. § 151 ods. 1 O.s.p.. Trovy konania priznané
odporcovi v rade 4/ sú v plnom súlade s Vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb tak ako ich presne špecifikoval okresný súd v napadnutom
rozhodnutí. Keďže vo vzťahu k tejto časti rozhodnutia neboli žiadnou procesnou stranou vznesené
odvolacie námietky, odvolací súd viazaný rozsahom odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) konštatoval aj
správnosť závislého výroku o trovách konania.

Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu v celom
rozsahu ako vecne správny p o t v r d i l .

Vzhľadom na ustálenú súdnu prax nebolo potrebné, aby odvolací súd proti svojmu rozhodnutiu pripúšťal
dovolanie.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že odporcom v rade 1/ až 3/ ich náhradu
nepriznal. Zároveň navrhovateľom v rade 1/ a 2/ uložil povinnosť nahradiť odporcovi v rade 4/ trovy
odvolacieho konania v sume 66,32 eur pozostávajúce z trov právneho zastúpenia na účet jeho právnej
zástupkyne.
Odvolatelia - navrhovatelia v rade 1/ a 2/ nemali v tomto štádiu konania úspech, a preto podľa § 142
ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. nemajú právo na ich náhradu. Naproti tomu úspešní odporcovia
v rade 1/ až 3/ si náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania neuplatnili postupom podľa § 151 ods.
1 O.s.p. a z obsahu spisového materiálu ani nevyplýva vznik trov na ich strane, a preto im odvolací súd
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Odporca v rade 4/ si uplatnil voči navrhovateľom trovy odvolacieho konania podaním zo dňa 14.5.2013,
a to v zmysle ust. § 11 ods. 1 s použitím § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. za
vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 26.9.2012 v sume 58,69 eur + režijný paušál vo výške 7,63 eur účtovaný
v zmysle ust. § 16 ods. 3 cit. vyhl.. Spolu teda výška priznaných trov, ktoré súd uložil navrhovateľom
nahradiť odporcovi v rade 4/ predstavuje sumu 66,32 eur, ktorú odvolací súd v súlade s ust. § 149 ods. 1
O.s.p. uložil zaplatiť navrhovateľom na účet advokátky, ktorá zastupovala navrhovateľa v tomto súdnom
konaní v čase jeho skončenia.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .