Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, October 26, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/285/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513206478
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8513206478.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov

JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 28.4.2015, č.k. 4C 42/2013-109, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej sa ich náhrada n e p
r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým rozsudkom návrh zamietol a
náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov nepriznal.

Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa za preukázané, že v prejednávanej veci si žalobca
uplatňujenároknanáhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy,atozdôvodunesprávnehoúradného
postupu exekučného súdu, ktorý nerozhodol o žiadosti na zmenu exekútora v zákonom stanovenej

lehote.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že v predmetnej veci vidí navrhovateľ nesprávny úradný postup Okresného
súduVranovnadTopľouvtom,žeonávrhunavrhovateľanazmenuexekútorarozhodoloneskorene,keď
súd bol bezdôvodne nečinný podľa navrhovateľa viac ako 192 dní. Z exekučného spisu však vyplýva,
že návrh na zmenu súdneho exekútora bol podaný dňa 2.7.2009 a súd rozhodol o tomto návrhu dňa
7.1.2010, teda na 157. deň po doručení návrhu na zmenu súdneho exekútora. Pre účely nečinnosti by od

tejto doby bolo potrebné ešte odpočítať lehotu 30 dní, ktorú exekučný súd mal na rozhodnutie o návrhu
oprávneného. Medzitým pritom exekučný súd vyzval súdneho exekútora na predloženie exekučného
spisu a vyčíslenie trov exekúcie výzvou, pričom súdny exekútor predložil exekučný spis a oznámenie o
tom, že si trovy neuplatňuje až dňa 4.11.2009.

Súd prvého stupňa mal v konaní preukázané, že navrhovateľ nepodal v predmetnom exekučnom konaní
sťažnosť na prieťahy v konaní. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať len Ústavný súd SR, ktorý
ju preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä z pohľadu
troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Prieťahy v súdnom a tým
i exekučnom konaní nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa zákonač. 514/2003 Z.z. I keď súd v predmetnom konaní vzhľadom na tvrdený okamih spôsobenia škody
postupuje podľa znenia zákona č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012 zastáva názor, že v zmysle §
9 ods. 1 tohto zákona, je dôležité pri skúmaní existencie nesprávneho úradného postupu a porušenia

povinnosti urobiť určitý úkon v ustanovenej lehote, pri skúmaní nečinnosti orgánu verejnej moci a
skúmaní zbytočných prieťahov v konaní alebo iného zásahu vychádzať z vyššie uvedených záverov,
pretože i samotná súdna prax v tejto oblasti vyvolala potrebu uviesť výslovne do právnej úpravy možnosť
vychádzať v takýchto konaniach o náhradu škody len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy v
konaní,prípadnežiadostioprešetrenievybaveniasťažnostinaprieťahyapod.(viďznenie§9citovaného

zákona účinného od 1.1.2013). Uvedené je dôležité nielen z pohľadu kompetencie príslušného orgánu
posudzovať prieťahy v konaní, resp. porušenia ústavného práva, ale i z pohľadu splnenia si všeobecnej
preventívnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka, keďže si navrhovateľ nepočínal tak,
aby nedošlo ku škode na majetku. I keď predmetom konania o nárokoch navrhovateľa je skúmanie
nesprávneho úradného postupu súdu a s tým vzniknutej majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy,
súd považuje za správne poukazovať i na rozhodnutia Ústavného súdu SR, pretože v konaniach pred

ústavným súdom, kde sa posudzuje porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
sa v podstate skúmajú a vyhodnocujú tie isté okolnosti, ako je zákonná lehota na rozhodnutie, ostatné
okolnosti prípadu, úkony súdu, úkony účastníka konania, zložitosť veci a podobne. V tejto súvislosti súd
udáva, že i keď teda súd v exekučnom konaní urobí úkon po zákonom stanovenej lehote, nemožno
bez zohľadnenia ďalších okolností veci konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Je

potrebné vo všeobecnosti uviesť, že v tomto exekučnom konaní bola dĺžka konania ovplyvnená aj
správaním súdneho exekútora, ktorý na výzvu súdu nereagoval načas.

Čo sa týka druhého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, a to existencie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, súd prvého stupňa sa stotožnil s argumentáciou odporcu a dospel k záveru, že

navrhovateľ ich v konaní nepreukázal.

Súd prvého stupňa mal za to, že v priebehu exekúcie v čase, keď je podaný návrh na zmenu exekútora,
k žiadnej škode pre prípadnú nečinnosť súdu ani nemôže dôjsť, keďže pôvodný exekútor má podľa
zákona povinnosť vykonávať úkony exekučného konania. Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal náhrady

majetkovej škody predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky, mal súd za to, že aj v prípade, že by
existovala možnosť vzniku škody, je možné uhradiť iba skutočnú škodu a ušlý zisk, ktorých vznik je
navrhovateľ povinný preukázať. Skutočnou škodou sa pritom rozumie majetková ujma, ktorá vznikla
fyzickej alebo právnickej osobe, je vyjadriteľná v peniazoch a spočíva v zmenšení (úbytku) existujúceho

majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré bolo treba vynaložiť na to, aby sa
vec uviedla do predošlého stavu, resp. aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky toho, že navrátenie do
predošlého stavu nie je možné alebo účelné. Ušlým ziskom sa zase rozumie majetková ujma, ktorá
vznikla fyzickej alebo právnickej osobe, je vyjadriteľná v peniazoch a vyjadruje zisk, ktorý by poškodený
bol dosiahol, ak by nedošlo k porušeniu určitej povinnosti zo strany škodcu.

Navrhovateľ v návrhu na začatie konania nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz preukazujúci vznik
majetkovej škody v tejto konkrétnej veci, a to ani na základe výzvy súdu.

Súd prvého stupňa poukázal na to, že sa oboznámil so znaleckým posudkom č. 1/2014, ktorý žalobca

založil do registra Spr. tunajšieho súdu. Ako však vyplýva z tohto posudku, v tomto bola vypočítaná
priemerná výška škody (teda spriemerovali sa náklady na počet posudzovaných konaní, čiže z výsledku
znaleckého posúdenia je možné vyvodiť, že v každom posudzovanom exekučnom konaní došlo k
rovnakým úkonom), a to rozdelená na škodu spôsobenú v exekučných konaniach pri rozhodovaní o
žiadostiach o udelenie poverenia a na škodu spôsobenú v exekučných konaniach, kde navrhovateľ ako

oprávnený žiadal o zmenu exekútora. Súdny znalec pritom všetky náklady nad určitý priemer vypočítaný
z predchádzajúceho obdobia pripísal skutočnosti, že tieto náklady vznikli v súvislosti s omeškaním súdov
s rozhodnutím v tej ktorej exekučnej veci.

Z úradnej činnosti je súdu známe, že navrhovateľ si majetkovú škodu vyčíslil paušálne v mnohých

konaniach a v rovnakej výške, teda bez zohľadnenia okolnosti toho ktorého prípadu. Naviac túto
škodu si uplatnil vo viac ako 5-násobku minimálnej škody určenej znaleckým posudkom. Z exekučného
spisu súd žiadne urgencie zo strany navrhovateľa nezistil a ten ich žiadnym spôsobom nepreukázal,
pričom práve náklady na tieto činnosti mali tvoriť podstatnú časť „škody“ podľa znaleckého posudku.Paušálne vyčíslené administratívne výdavky nie sú skutočnou škodou a jedná sa iba o jednostranné
tvrdenia navrhovateľa, ktoré nemajú oporu v predložených či označených dôkazoch. Súd sa stotožňuje
s názorom odporcu, že akákoľvek výška nákladov na správu informačného systému a udržiavanie

systému by vznikla navrhovateľovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy, keďže navrhovateľ ako spoločnosť,
ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný
systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Podobne náklady na výkony zamestnancov
sú bežnými nákladmi, s ktorými musí navrhovateľ pri svojej činnosti počítať a vzhľadom na povahu
vykonávanej činnosti musí mať vyčlenených aj zamestnancov, ktorí spravujú pohľadávky, ktoré nie sú

riadne platené a ktoré sa prípadne musia uplatniť aj v exekučnom konaní. Požadovať paušálne sumy
za veľmi všeobecne uvedené činnosti je podľa názoru súdu nepostačujúce na účely preukázania výšky
majetkovej škody. Za tohto stavu navrhovateľ nepreukázal, či vôbec a aká skutočná škoda mu vznikla
v tomto konkrétnom konaní.

Navrhovateľ sa tiež domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože mal za to, že samotné

konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej dobe nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká v prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť

inak. Z uvedeného vyplýva, že nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, pretože okolnosť nedodržania
zákonnej lehoty, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho úradného postupu,
jeho vplyvu, následkov na navrhovateľa v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za následok automatický
vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č.

514/2003 Z. z. je totiž súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného
bremena účastníkom konania. Predpokladom na uplatnenie nemajetkovej ujmy v súlade s § 17 ods. 3
zákona č. 514/2003 Z. z. je preukázanie
následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení. Navrhovateľ uviedol, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila

ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Navrhovateľ však svoje tvrdenia nijakým spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal. Náhradu
nemajetkovej ujmy však nemožno priznať iba na základe abstraktných tvrdení účastníka, ktoré nie
sú preukázané a konkretizované, napríklad minimálne špecifikovaním, aké podnikateľské postupy a
aktivity boli postupom súdu ovplyvnené. Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania

nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od okolností jednotlivého prípadu. K rozhodnutiu o zmene súdneho
exekútora potreboval súd súčinnosť pôvodného exekútora, ktorého vyzval na vyčíslenie trov konania a
zaslanie exekučného spisu. Nakoľko ani samotný exekútor nedodržal lehotu na vyjadrenie a zaslanie
súdneho spisu, nebolo objektívne možné, aby súd zákonnú lehotu dodržal. Súd mal za to, že
nedodržanie zákonnej lehoty preto na strane žalobcu nemohlo spôsobiť neistotu, alebo vznik akejkoľvek

škody či nemajetkovej ujmy, už aj vzhľadom na spomínanú skutočnosť, že do rozhodnutia o návrhu
oprávneného na zmenu exekútora je oprávnený vykonávať exekúciu pôvodný exekútor. Odhliadnuc
od skutočnosti, že navrhovateľ nijako nepreukázal ani vznik skutočnej škody ani nemajetkovej ujmy,
je nepravdepodobné, že by za dobu omeškania s rozhodnutím o návrhu na zmenu exekútora došlo
k tak závažnej ujme, ako popisoval navrhovateľ. Je len ťažko uveriteľné, že by podnikateľské plány

navrhovateľa mali byť závislé od rozhodnutia o zmene exekútora, ktoré svojou povahou zásadne
neovplyvňuje exekúciu a nie je rozhodnutím, ktorým by sa rozhodovalo o veci samej a ktoré by nejakým
závažným spôsobom upravovalo nanovo vzťahy medzi účastníkmi exekučného konania.

Súd prvého stupňa mal tiež za to, že navrhovateľ nepreukázal ani splnenie tretieho predpokladu

zodpovednosti štátu za škodu, keď nepreukázal existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a uplatňovanou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Vzťah
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý
musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej
súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina

škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Nesprávny úradný postup
môže mať teda za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z.z. len vo vzťahu k takému
zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a len týmtopostupom, teda postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim v tom
smere, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil.

Všetky zložky majetkovej ujmy, ktoré si navrhovateľ uplatnil, sú nákladmi, ktoré súvisia s bežnou
činnosťou navrhovateľa (ako už to bolo uvedené vyššie), teda súd nemal preukázané, že by išlo o
náklady, ktoré by nebol navrhovateľ vynaložil, ak by rozhodnutie o zmene exekútora bolo vydané včas.

Navrhovateľ v konaní nepreukázal ani vznik majetkovej škody, ani vznik nemajetkovej ujmy na jeho

strane, ani tú skutočnosť, že by zo strany exekučného súdu v exekučnom konaní išlo o nesprávny
úradný postup spočívajúci v ním uvádzaných zbytočných prieťahoch a napokon nepreukázal ani
príčinnú súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a prípadnou
navrhovateľovi vzniknutou či už majetkovou škodou alebo nemajetkovou ujmou, teda nepreukázal v
tomto konaní ani jednu z podmienok zakladajúcich v dotknutých prípadoch zodpovednosť odporcu
za náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobené nesprávnym úradným postupom podľa zákona č.

514/2003 Z.z., preto súd jeho návrh zamietol.

O trovách konania rozhodoval súd podľa zásady úspechu vo veci ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zrušiť

a vec vrátiť na opätovné prejednanie. Ako dôvod uviedol, že v merite veci sa rozhodlo na základe a s
použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia

potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z.,

pretože svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd nevysvetlil názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do
času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu

sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom

nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Európsky súd pre ľudské práva opakovane uviedol, že
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania
ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej agendy a podobne. Nemožno pochopiť,
ako môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore
exekučného titulu so zákonom. Poznamenal, že ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd

vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Poznamenal, že predložil ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., a to znalecký
posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným
znaleckým posudkom bolo jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu

negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to v posudku určenej výške. Namietal,
že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné oboznámenie sa s predloženým znaleckým posudkom. Mal
za to, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody.

Ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu

na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o
porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, bol súd povinný pred samotným
rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu žalobcu osobitne rozhodnúť.Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 2 O.s.p., a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.
2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nesprávne (retroaktívne) vychádzal z ustanovenia §
9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno usúdiť
na vznik nesprávne úradného postupu v podobe prieťahov v konaní. Argumentácia súdu prvého stupňa
je zrejmá z odôvodnenia jeho rozhodnutia, pričom sa netýka ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013, ale v znení účinnom ku dňu podania návrhu. Preto tento odvolací
dôvod odvolací súd považoval za nedôvodný.

To ale neznamená, aby súd prvého stupňa nemohol ako príklad uviesť právne významné okolnosti
uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a to v kontexte skúmania, ktoré súd musí
vykonať, aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu vrátane prieťahov v konaní
pohybuje v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom

v čase vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi účastníkmi konania.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v prejednávanej veci nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v
konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu, alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu
pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré by prieťahy v konaní konštatovalo.

Z obsahu spisu je zrejmé, že exekučné konanie vedené na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp.
zn. 8Er/387/2003 sa začalo dňa 30.10.2003, kedy žalobca ako oprávnený doručil súdnemu exekútorovi
JUDr. Lucii Žužovej, Exekútorský úrad Michalovce návrh na vykonanie exekúcie. V rámci prebiehajúcej
exekúcie žalobca ako oprávnený doručil exekučnému súdu dňa 2.7.2009 návrh na zmenu súdneho

exekútora. Okresný súd Vranov nad Topľou výzvou zo dňa 11.8.2009 vyzval exekútora na vyčíslenie
trov exekúcie a predloženie exekučného spisu. Súdny exekútor dňa 4.11.2009 doručil exekučný spis
a vyčíslené trovy exekučného konania. Následne Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením č.k. 8Er
387/2003 zo dňa 7.1.2010 vyhovel návrhu oprávneného - žalobcu v tomto konaní - na zmenu súdneho
exekútora.

V danom prípade mal teda nesprávny úradný postup spočívať v nedodržaní zákonnej lehoty stanovenej
na rozhodnutie o zmene exekútora. Odvolací súd poukazuje na závery Ústavného súdu SR v rozhodnutí
IV. ÚS 606/2012, kde Ústavný súd SR okrem iného zdôraznil, že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu
nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal na to,

že žalobca podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase
väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane
súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne
akceptovateľné.

Rozhodnou v súvislosti s posúdením nesprávneho úradného postupu z hľadiska zbytočných prieťahov
exekučného súdu je v predmetnej veci všeobecne známu skutočnosť, že žalobca na exekučnom
súde inicioval stovky exekučných konaní v typovo obdobných veciach, čo determinovalo uplatňovanie
zákonných lehôt a zvyšovala faktickú zložitosť veci.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že v predmetnom exekučnom konaní sa
exekučný súd nedopustil nesprávneho úradného postupu v podobe „zbytočných prieťahov v konaní“ v
zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., čím nie je daný prvý predpoklad zodpovednosti žalovaného
za škodu, ktorá mala žalobcovi vzniknúť. Súd sa preto nemal dôvod zaoberať ani otázkami výšky
priznania náhrady škody, ako aj nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobca domáhal a z toho dôvodu aj

znaleckým posudkom.

Zákonnými predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.
sú existencia nesprávneho úradného postupu, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradnýmpostupomavzniknutouškodou.Akchýbačoilenjedenztýchtopredpokladovzodpovednosťžalovaného
vyplývajúca zo zákona č. 514/2003 Z. z. daná nie je.

Vo vzťahu k tej časti odvolania, v ktorej sa hovorí o potrebe rozhodnúť o návrhu žalobcu na prerušenie
konania je potrebné dodať, že zo strany žalobcu takýto návrh v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu doručený nebol. Takéto návrhy žalobca podával len v tých prípadoch, keď súdy
nezohľadnili ním namietanú zaujatosť všetkých sudcov súdu rozhodujúceho konkrétnu exekučnú vec,
v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zakladajúcemu podľa tvrdení žalobcu nárok na

náhradu škody a nemajetkovej ujmy. V prejednávanej veci námietke zaujatosti vyhovené bolo a vec
prejednával iný súd než ten, ktorý konal v exekučnej veci.

Žiadne skutočnosti, ktoré žalobca uviedol v odvolaní, nie sú spôsobilé spochybniť správnosť uvedeného
záveru a právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa, a neodôvodňujú iné rozhodnutie o uplatnenom
nároku. Za tohto stavu sa odvolací súd v súlade s vyššie uvedeným stotožňuje so skutkovou a právnou

argumentáciou súdu prvého stupňa.

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1, 2
O.s.p. napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§142ods.1O.s.p..Dôvodomtakéhotorozhodnutiabolaskutočnosť,žeúspešnejžalovanejvodvolacom
konaní žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.