Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 15, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/619/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225952
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112225952.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy

Lichnerovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa W., s.r.o., so sídlom A., W. XX, J.:
XX XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou H. W., s.r.o. so sídlom A., X. 4, proti odporcovi
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o
náhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy,oodvolanínavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúdu
Trenčín zo dňa 17. marca 2015, č.k. 15C/160/2012-111 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody a náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Svoje
rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 44 ods. 2, Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), § 3 ods.
2, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci. Navrhovateľ uviedol, že Okresný súd Trenčín ako exekučný súd prijal žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, podanú ním zvoleným exekútorom vo veci dlžníka, povinného C.

K., spisová značka súdneho exekútora bola EX 10714/2008. Súd však v zákonnej procesnej lehote
15 dní (podľa § 44 ods.2 Exekučného poriadku platného v čase podania žiadosti) od prijatia tejto
žiadosti o žiadosti nerozhodol napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti
a nevyžadovala si rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania. Súd prvého stupňa z pripojeného
spisu Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 62Er/2656/2008 zistil, že súdny exekútor JUDr. T. K. podal
dňa 10.12.2008 na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci
oprávneného W., s.r.o. A. (v tomto konaní navrhovateľ) proti povinnému C. K.. Exekučným titulom bol

rozsudok Okresného súdu Trenčín č.. 36Cb/472/2007-42 z o dňa 09.07.2008. Okresný súd Trenčín
dňa 14.01.2009 poveril v zmysle § 45 ods. 1 Exekučného poriadku vykonaním exekúcie súdneho
exekútora poverením číslo: 5309053467. Od podania žiadosti o udelenie poverenia dňa 10.12.2008
do vydania poverenia exekučným súdom dňa 14.01.2009 uplynula doba 35 dní. Súd prvého stupňa
v danom prípade skúmal existenciu podmienok, ktoré v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. zakladajú
objektívnu zodpovednosť štátu za vznik škody, a ktoré musia byť splnené súčasne: 1/ nesprávny úradný
postup pri rozhodovaní o návrhu na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, 2/ vznik škody a 3/

príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Zákon č. 514/2003 Z.z.
nedefinuje striktne taxatívne pojem "nesprávny úradný postup", ale z § 9 ods. 1 citovaného zákona
vyplýva,žemôžeísťoakúkoľvekčinnosť,spojenúsvýkonomprávomociurčitéhoštátnehoorgánu,akpri
tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi prekonanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto
činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia
v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie. (rozsudok Najvyššieho

súdu SR sp.zn. 3Cdo 134/2003 zo dňa 27.11.2003). Súd prvého stupňa uviedol, že podľa ustanovenia §
44 ods. 2 Exekučného poriadku súd musí o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia rozhodnúť
do 15 dní od jej doručenia. Z exekučného spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 62Er/2656/2008 bolo
súdom prvého stupňa zistené, že dňa 10.12.2008 bola na exekučný súd doručená žiadosť súdneho
exekútora o vydanie poverenia, o ktorej exekučný súd rozhodol dňa 14.01.2009 tak, že vo veci vydal

poverenie na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie bolo teda vydané 35 dní po doručení žiadosti. Vzhľadom
k tomu, že navrhovateľ argumentoval aj tým, že exekučný súd sa pri rozhodovaní o jeho návrhu
dopustil zbytočných prieťahov, čím porušil jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a požadoval, aby súd konštatoval porušenie uvedeného práva, súd prvého stupňa k tejto požiadavke
navrhovateľa uviedol, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže určiť len Ústavný
súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb.

Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že navrhovateľ vyčíslil škodu na ním tvrdené paušálne určené vecné
náklady spojené s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o žiadosti
súdneho exekútora na vydanie poverenia. Navrhovateľ nekonkretizoval, či uvedené náklady predstavujú
skutočnú škodu alebo ušlý zisk a neuniesol tak bremeno tvrdenia. Súd prvého stupňa mal z vlastnej

rozhodovacej činnosti vedomosť, že uvádzané náklady v celkovej výške 125,- € uplatnil navrhovateľ aj
v iných návrhoch o náhradu škody proti odporcovi v skutkovo obdobných veciach podaných na tamojší
súd, a teda ich určil ako paušálne náklady, pričom aj v samotných návrhoch uvádza, že výška hmotnej
škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, z dôvodu, že presnú škodu by
bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami, hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v

administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou
času zamestnanca s tým, že vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných
údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné
doklady,resp.pracovnéaobchodnézmluvy.Súdprvéhostupňaskonštatoval,ženavrhovateľsanemôže
zbaviť dôkazného bremena ohľadom preukázania vzniku a výšky škody tvrdením, že presnú výšku

škody nemôže vyčísliť ani preukázať, a neobstojí ani argumentácia navrhovateľa o ochrane osobných
údajov, obchodného tajomstva, dôverných informácií. Skutočnú výšku škody treba vždy hodnoverne
preukázať tak, aby nedochádzalo k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčísľovaniu škody. Súd prvého
stupňa potom uzavrel, že navrhovateľ nijakým spôsobom nepreukázal vznik ani výšku majetkovej škody.
Súdu prvého stupňa bolo zároveň z jeho rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ je obchodnou

spoločnosťou, ktorá sa dlhodobo a vo veľkom rozsahu zaoberá spotrebiteľskými úvermi, ktoré spravuje a
vymáha, a na túto činnosť nepochybne potrebuje informačný systém. Takýto systém musel navrhovateľ
využívať nielen počas obdobia od podania návrhu na vykonanie exekúcie do rozhodnutia exekučného
súdu o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia, ale aj pred týmto obdobím a po ňom a to
nielen na správu a vymáhanie pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcii, ale aj takých pohľadávok,

ktoré neboli exekučne vymáhané. Preto náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca a náklady na udržiavanie a správu informačného systému musel navrhovateľ
vynaložiť aj vtedy, ak by exekučný súd o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia rozhodol v
zákonnej lehote. V exekučnom spise sa pritom nenachádzala žiadna urgencia zo strany navrhovateľa za
účelomrozhodnutiaožiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcieanisťažnosťnavrhovateľana

prieťahy v konaní adresovaná predsedovi súdu prvého stupňa. Okrem toho, v predmetnom exekučnom
spise nie je žiaden záznam o tom, žeby sa navrhovateľ čo len telefonicky informoval o stave exekučného
konania v rozhodnom období tvrdených prieťahov. Súd prvého stupňa uzavrel, že navrhovateľ nijakým
spôsobom nepreukázal vznik ani výšku majetkovej škody. Navrhovateľ súdu prvého stupňa predložil
znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Ekonomickou univerzitou v Bratislave, ktorým preukazoval

svoje tvrdenie o vzniknutej škode. Samotnú majetkovú škodu žiadanú v návrhu však nevedel preukázať.
Sud prvého stupňa poukázal na to, že znalecký ústav pri vypracovaní posudku neriešil len skutkové
otázky, ale právne hodnotil vec, najmä v súvislosti s porušovaním zákonných lehôt a nečinnosťou, či
zbytočnými prieťahmi, bez toho aby nesprávny úradný postup, nezákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia,
porušovanie zákonných lehôt, nečinnosť, prieťahy v konaní predtým konštatoval príslušný subjekt v

zmysle zákona č. 513/2004 Z. z. resp. Ústavy SR. Pokiaľ ide o ďalší zákonný predpoklad vzniku škody,
príčinná súvislosť predstavuje objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku. Príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou bude daná vtedy, ak škoda vznikla ako dôsledok
nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi bezprostredný vzťah príčiny a následku (ak bynedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by ani ku vzniku škody). V danej veci nebolo možné
konštatovať existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou,
keď súd prvého stupňa mal za to, že žiadna škoda nevznikla a pokiaľ by aj navrhovateľ zdokladoval

náklady na udržiavanie a správu informačného systému, nepreukázal ich spojitosť s nedodržaním
lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, t.j. že by mu náklady
nevznikli za situácie, ak by bolo rozhodnutie vydané v zákonnej lehote. Navrhovateľ uplatnil aj náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzajúc z nárokov priznávaných Ústavným súdom SR za prieťahy
v konaní. Zákon č. 514/2003 Z. z. obsahuje ust. § 17 ods. 2, podľa ktorého v prípade, ak iba samotné

konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu, spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma
v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Hoci exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho
exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej lehote, súd prvého stupňa bol
toho názoru, že oneskorené rozhodnutie v prejednávanej veci nezasahuje do práv navrhovateľa v takej
miere, že by bolo na mieste priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Navrhovateľ nepreukázal, že

by v dôsledku doby rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora povinný subjekt zanikol. Navrhovateľ
nijako bližšie nekonkretizoval zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, neupresnil, v čom
a ako oneskorené rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia ovplyvnilo ďalšie
podnikateľské postupy navrhovateľa. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa náhradu nemajetkovej
ujmy nepriznal. Pretože neboli splnené zákonom vyžadované podmienky vzniku zodpovednosti štátu za

škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.
z., súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v celom
rozsahu ako nedôvodný zamietol. Súd prvého stupňa v závere uviedol, že odporca bol v plnom rozsahu
úspešný a podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p má právo na náhradu trov konania, avšak odporcovi
trovy konania nevznikli ani si žiadne neuplatnil v lehote podľa § 151 ods. 1 O.s.p., preto mu súd prvého

stupňa ich náhradu voči navrhovateľovi nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa
mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.,

v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.
v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,

ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho
zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie
pojednávania.Navrhovateľuskutočnilpodanie,ktorýmupovedomilsúdoskutočnostiachnasvedčujúcich
tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania

vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno
tohtosudcupovažovaťzanestranného.Uviedol,ženázorkrajskéhosúduvovecinestrannostiprerozpor
s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný

súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.
c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za
ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o zrušenie (odročenie) nariadeného

pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
bolidodržané,avšakvodôvodneníprezentovanéčasovéúsekytomunenasvedčujú.Namietalporušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený

s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danejveci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť

súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého

obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním
dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania
a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou

súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný

postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj
prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť,
že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Navrhovateľ tiež namietal, že súd prvého stupňa nevykonal
dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým Znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške

vzniknutejškody.Súdvosvojomrozhodnutívôbecnevysvetlil,prečonekonštatoval,žedošlokporušeniu
práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo
rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel
žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a
napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie

o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké
spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa
nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť
poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219
ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom
rozsahu poukazuje a pre zdôraznenie správnosti uvádza:

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.

Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd

rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 14.01.2009 a k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie
poverenia tak podľa navrhovateľa došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty (omeškanie viac ako
6 mesiacov).Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ ako oprávnený podal prostredníctvom súdneho exekútora žiadosť o udelenie
povereniadňa10.12.2008,napodkladeexekučnéhotitulu,ktorýmbolrozsudokOkresnéhosúduTrenčín

č.k. 36Cb/472/2007-42 zo dňa 09.07.2008. Okresný súd Trenčín dňa 14.01.2009 poveril vykonaním
exekúcie súdneho exekútora poverením číslo: 5309053467. Od podania žiadosti o udelenie poverenia
dňa 10.12.2008 do vydania poverenia exekučným súdom dňa 14.01.2009 uplynula doba 35 dní.

Z dikcie ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku vyplýva, že exekúciu možno vykonať

aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, pričom
oproti iným exekučným titulom, je v týchto prípadoch exekučný súd povinný preskúmavať exekučné
tituly aj z hľadiska rozhodnutia vo veci samej. Oprávnenie, ako aj povinnosť preskúmavať rozhodcovský
rozsudok vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, a aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. rozhodnutie
z 06.10.2009 "Asturcom"). Ako správne uviedol súd prvého stupňa, postup exekučného súdu, ktorý

rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia v lehote 21 dní od podania návrhu, nemožno charakterizovať
ako prieťahy v súdnom konaní. V danom prípade tak nemožno hovoriť o nesprávnom úradnom postupe
exekučného súdu.

Zároveň odvolací súd uvádza, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na ust.

§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v nadväznosti na ustanovenia zákona o
ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd
vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom
nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo je pritom jedno z najdynamickejšie sa
rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na

úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ, preto sa nemožno v žiadnom
prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o
zložitú vec.

Taktiež odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v

exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo

možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). S ohľadom na konkrétne okolnosti veci
sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že

dobu od podania žiadosti o udelenie poverenia do rozhodnutia súdu o tejto žiadosti nemožno považovať
za prieťahy v konaní, ktoré by mohli viesť k vzniku uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy na strane
navrhovateľa, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu navrhovateľa
na súdnu ochranu.

Preto odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou
škodou, prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu
úradnému postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať

prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou majetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel knesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

K námietke navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa
s predloženým Znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške vzniknutej škody, odvolací súd uvádza, že
nakoľko nebola preukázaná jedna z podmienok vzniku zodpovednosti odporcu za škodu a to nesprávny
úradný postup, nebolo potrebné skúmať splnenie ďalších podmienok a to vznik škody alebo majetkovej
či nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody alebo

majetkovej či nemajetkovej ujmy, nakoľko predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je splnenie
všetkých troch základných predpokladov.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti

sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 19.10.2012 č.k. 6NcC/68/2012-9, kedy krajský súd rozhodol, že sudca
Okresného súdu Trenčín JUDr. F. Vékony nie je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. N. bola vec
pridelená na základe Dodatku II k Rozvrhu práce na rok 2013 sudkyni tamojšieho súdu JUDr. J. Zákonná
sudkyňa JUDr. J. B. nebola ku dňu vznesenia námietky zaujatosti navrhovateľom vo veci sudkyňou

Okresného súdu Trenčín ani zamestnancom Okresného súdu Trenčín a takisto ani v čase rozhodovania
Okresného súdu Trenčín v exekučnej veci, v súvislosti s ktorou navrhovateľ uplatňuje svoje nároky v
tomto konaní. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd
zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa

svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a
nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd
SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv
na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných
súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým,
že súd prvého stupňa sa riadne zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti, že
riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal

vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania a taktiež v uznesení, ktorým zamietol
návrh navrhovateľa na prerušenie konania, riadne v odôvodnení uviedol z akých dôvodov tento návrh
navrhovateľa zamietol.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, súd prvého stupňa na

prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 17.03.2015, čím účastníkom konania
vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú
pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Predmetného pojednávania sa však napriek riadne doručenému
predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti
navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.