Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 4, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Co/284/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712216578
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Dibdiaková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6712216578.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Drahomíry Dibdiakovej, členiek senátu JUDr. Evy Kmeťovej a JUDr. Márie Jamriškovej, PhD. v právnej
veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598,
zast. AK Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, menom
ktorej koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát proti odporcovi Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava na
náhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy,oodvolanínavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúdu
Zvolen č.k. 13C/271/2012-230 zo dňa 24. novembra 2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Zvolen č.k. 13C/271/2012-230 zo dňa 24. novembra 2014 p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím zamietol okresný súd návrhy navrhovateľa na zaplatenie sumy 25.726,20
Eur ako majetkovej škody a sumy 5.145,23 Eur ako nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nesprávnym
úradným postupom okresného súdu ako súdu exekučného pri výkone verejnej moci. O náhrade trov
konania rozhodol tak, že odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

V záujme hospodárnosti konania spojil okresný súd na spoločné konanie veci pod sp.zn. 13C 271/2012,
13C 272/2012, 13C 273/2012, 13C 274/2012, 13C 275/2012, 13C 276/2012, 13C 277/2012, 13C
278/2012, 13C 280/2012 a 13C 281/2012, o ktorých ďalej konal pod sp.zn. 13C 271/2012. Celková
výška uplatnenej majetkovej škody uplatnená v uvedených konaniach po ich spojení zodpovedá sume
25.726,20 Eur a u nemajetkovej ujmy 5.145,23 Eur.

Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ podal na súd návrhy na náhradu škody a

nemajetkovej ujmy podľa zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov. Bol toho názoru, že navrhovateľ nezvládol dôkazné bremeno
ohľadom preukázania zákonných predpokladov priznania nároku na náhradu škody, a to bez ohľadu na
to, že pri prejednávaní tejto veci vychádzal súd aj z konkrétnych exekučných spisov konajúceho súdu,
ktoré si pripojil a v ktorých postup exekučného súdu s prihliadnutím na dĺžku jeho konania dôsledne
preskúmal.

Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že návrh na plnenie majetkovej škody, resp. nemajetkovej
ujmy vo všetkých spojených veciach odôvodnil navrhovateľ nesprávnym úradným postupom
exekučného súdu, keď o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
nerozhodol exekučný súd v primeraných lehotách napriek tomu, že exekučný súd rozhodoval ožiadostiach navrhovateľa ako oprávneného o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehotách,
ktoré boli primerané.

Návrh navrhovateľa na plnenie majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy vedený pod sp.zn. 13C
271/2012 nepovažoval za opodstatnený, keď o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie doručenej exekučnému súdu dňa 22.12.2010 rozhodol exekučný súd už dňa
03.11.2011.

Návrh navrhovateľa na plnenie majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy vedený pod sp.zn. 13C
272/2012 nepovažoval za opodstatnený, keď o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie doručenej exekučnému súdu dňa 17.01.2011 rozhodol exekučný súd už dňa
23.05.2011.

Návrh navrhovateľa na plnenie majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy vedený pod sp.zn. 13C

273/2012 nepovažoval za opodstatnený, keď o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie doručenej exekučnému súdu dňa 26.11.2010 rozhodol exekučný súd už dňa
01.03.2011.

Návrh navrhovateľa na plnenie majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy vedený pod sp.zn. 13C

274/2012 nepovažoval za opodstatnený, keď o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie doručenej exekučnému súdu dňa 22.12.2010 rozhodol exekučný súd už dňa
14.03.2011.

Návrh navrhovateľa na plnenie majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy vedený pod sp.zn. 13C

275/2012 nepovažoval za opodstatnený, keď o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie doručenej exekučnému súdu dňa 09.12.2010 rozhodol exekučný súd už dňa
11.03.2011.

Návrh navrhovateľa na plnenie majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy vedený pod sp.zn. 13C

276/2012 nepovažoval za opodstatnený, keď o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie doručenej exekučnému súdu dňa 18.08.2011 rozhodol exekučný súd už dňa
31.08.2011.

Návrh navrhovateľa na plnenie majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy vedený pod sp.zn. 13C

277/2012 nepovažoval za opodstatnený, keď o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie doručenej exekučnému súdu dňa 30.05.2011 rozhodol exekučný súd už dňa
13.06.2011.

Návrh navrhovateľa na plnenie majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy vedený pod sp.zn. 13C

278/2012 nepovažoval za opodstatnený, keď o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie doručenej exekučnému súdu dňa 24.08.2011 rozhodol exekučný súd už dňa
19.08.2011.

Návrh navrhovateľa na plnenie majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy vedený pod sp.zn. 13C

280/2012 nepovažoval za opodstatnený, keď o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie doručenej exekučnému súdu dňa 18.08.2011 rozhodol exekučný súd už dňa
25.08.2011.

Návrh navrhovateľa na plnenie majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy vedený pod sp.zn. 13C

281/2012 nepovažoval za opodstatnený, keď o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie doručenej exekučnému súdu dňa 14.06.2011 rozhodol exekučný súd už dňa
21.06.2011.

Tvrdenia navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu spočívajúcom v tom, že

nebola dodržaná zákonná lehota 15 dní na vykonanie úkonu alebo vydanie rozhodnutia nepovažoval
okresný súd za správne.Zo strany exekučného súdu nedošlo k zbytočným prieťahom od doručenia žiadostí o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie do ich zamietnutia tak, ako to navrhovateľ tvrdil, čo okresný súd zistil z
priložených exekučných spisov, pretože exekučný súd postupoval v súlade s § 44 ods.2 EP. Poukázal

aj na to, že navrhovateľ nepreukázal jeden zo základných predpokladov vzniku nároku poškodeného na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorý spočíval v nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu
pri rozhodovaní o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože
s poukazom na § 44 ods.2, posledná veta Exekučného poriadku (ďalej EP) súdna prax ustálila, že lehota
15 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd pre

rozpor žiadosti, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom uznesením žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietne. Tvrdenia navrhovateľa o nesprávnom úradnom
postupe exekučného súdu spočívajúcom v tom, že nebola dodržaná zákonná lehota na vykonanie úkonu
alebo vydanie rozhodnutia nie je preto správne, keďže žiadna lehota pri takomto postupe exekučného
súdu zákonom stanovená nebola, preto ňou nemôže byť súd viazaný.

Zo strany exekučného súdu nedošlo ani k prekročeniu právomoci pri preskúmavaní exekučného titulu
a ani k zbytočným prieťahom od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do
zamietnutia žiadosti, pretože exekučný súd postupoval v súlade s § 44 ods.2 EP, pričom jeho postup
sťažilo nadmerné množstvo rovnakých návrhov a žiadostí podaných na konajúci súd navrhovateľom,
kedy musel každý jeden návrh kvalifikovane posúdiť, čo nie je možné podľa názoru okresného súdu

považovať za zbytočné prieťahy v konaní. Pred nariadením exekúcie sa musel exekučný súd ex offo
zaoberať tým, či exekučný titul spĺňa všetky predpoklady jeho vykonateľnosti po stránke materiálnej
a formálnej a či môže byť podkladom pre exekúciu. Keďže v exekučnej veci bolo exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok, bol nevyhnutný širší prieskum právomoci exekučného súdu pri vydávaní
poverenia, preto musel exekučný súd ex offo skúmať, či nie je rozhodcovský rozsudok nulitným právnym

aktom a či mal rozhodcovský súd právomoc rozhodcovský rozsudok na základe neplatnej neprijateľnej
rozhodcovskej doložky zakotvenej v zmluve vydať. Exekučný súd preto skúmal predovšetkým procesné
podmienkyexekučnéhokonaniaapopreskúmaníexekučnéhotituludospelkzáveru,žetentobolvydaný
na základe neplatného ustanovenia zmluvy a v rozpore so zákonom, čo bol dôvod preto, aby exekučný
súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods.2 EP

zamietol. Exekučný súd nepreskúmaval rozhodcovský rozsudok vo veci samej tak, ako to navrhovateľ
tvrdil, pretože neposudzoval právo navrhovateľa - oprávneného na plnenie priznané rozhodcovským
rozsudkom. Exekučný súd len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce pre neho z § 44 ods.2 EP, keď
preskúmal, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Vykonaným dokazovaním mal okresný súd preukázané, že vo všetkých veciach rozhodol exekučný
súd v primeraných lehotách, v dôsledku čoho neboli splnené zákonné predpoklady pre navrhovateľom
uplatnený nárok podľa § 9 zák.č. 514/2003 Zb., v dôsledku čoho ich ako neodôvodnené zamietol.

S rozhodnutím okresného súdu sa neuspokojil navrhovateľ a podal proti nemu odvolanie. V odvolaní

poukázal na tú skutočnosť, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., keď sa mu
ako účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom podľa § 205 ods.2 písm.a/
O.s.p. v spojení s § 221 ods.1 písm.f/ O.s.p., že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1, keď
rozhodoval vylúčený sudca, ako aj k vadám podľa § 221 ods.1 O.s.p., keď súd prvého stupňa nesprávne
vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil

skutkový stav, pretože nevykonal ním navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

Namietal tiež, že okresný súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho právneho
zástupcu napriek tomu, že požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody s predložením
listiny, ktoré tieto preukazovali. Podľa jeho názoru nemohol okresný súd postupovať podľa § 101 ods.2

O.s.p. a ak tak urobil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.

Poukázal na tú skutočnosť, že žiadal o prerušenie konania, čo okresný súd neakceptoval a nariadil
pojednávanie. Neakceptoval ani jeho žiadosť o zrušenie pojednávania z dôvodu, že sudcu, ktorému bola
vec pridelená, je potrebné z konania vylúčiť. Tá okolnosť, že krajský súd neprihliadol na ním uvádzané

dôvody, ktoré vylúčenie sudcu z prejednávania tejto veci odôvodňovali nič nemení na tom, že v jeho
očiach, a objektívne v očiach verejnosti, nie je možné takéhoto sudcu považovať za nestranného. Tvrdil
preto,ževkonaníbolomožnéuskutočniťlentakéúkony,ktorénepripúšťajúodklad,pričompojednávanie
súd vo veci odložiť mohol. Z dôvodu jeho neprítomnosti na pojednávaní sa nemohol vyjadriť k tvrdeniamodporcu, z ktorých okresný súd pri rozhodovaní vychádzal a ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na
ktorých založil svoje rozhodnutie. Z týchto dôvodov preto došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti,
jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti navrhovateľovi konať pred súdom. Z dôvodu,

že sa nemohol vyjadriť ku skutkovým a právnym otázkam prejednávanej veci, ako aj z dôvodu, že nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, ku ktorým sa tiež nemal možnosť vyjadriť a ani navrhnúť
dôkazy na podporu svojich tvrdení, považoval rozhodnutie okresného súdu za nesprávne.

Podľa jeho názoru nemohol okresný súd vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania a jeho právo

na kontradiktórny súdny proces porušil tým, že vykonal dokazovanie obsahom exekučného spisu, pre
ktorý dôkaz sa rozhodol sám, pričom nie je zrejmé, či šlo o dôkazy, ktoré boli založené v exekučnom
spise. Záverom sa vyjadroval k majetkovej škode, ktorú si v návrhu uplatnil a ohľadom ktorej súd návrh
zamietol. V odvolaní uviedol, že súd skúmal len škodu, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka, čo však
z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nevyplýva. Okresný súd sa podľa jeho názoru žiadnym spôsobom

nevysporiadalanisoznaleckýmposudkomovznikuavýškevzniknutejškody,ktorýnavrhovateľpredložil
súdu.

K nemajetkovej ujme navrhovateľ uviedol, že okresný súd v rozhodnutí nevysvetlil, prečo nedošlo k
porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.2 Ústavy

SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote, keď sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté
v zákonom stanovenom čase a nezdôvodnil ani, prečo konal vo veci, keď navrhovateľ predložil návrh
na prerušenie konania pred pojednávaním vo veci samej.

K odvolaniu navrhovateľa sa odporca nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods.1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods.2 O.s.p., pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané
prvostupňovým súdom. Rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený v zmysle § 211 ods.2 a §
156 ods.1 a 3 O.s.p., čo bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Banskej Bystrici, pričom

dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že predmetom sporu je právo navrhovateľa na zaplatenie
sumy ako majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom
okresného súdu ako súdu exekučného pri výkone verejnej moci, ktorá je vyjadrením čiastkových súm

uplatnených navrhovateľom samostatnými návrhmi, ktoré v záujme hospodárnosti spojil okresný súd
na spoločné konanie. Vo všetkých spojených návrhoch navrhovateľ žiadal, aby z dôvodu námietky
predpojatosti okresného súdu, ktorý má vec prejednať z dôvodu, že svojim konaním sám vyvolal
skutočnosť, ktorá založila právo navrhovateľa uplatňované týmito návrhmi, a to jeho nesprávnym
úradným postupom, nemôže byť ako štátny orgán, ktorý je škodcom v spore medzi navrhovateľom

a štátom objektívne rozhodujúcim orgánom v prejednávanej veci, preto navrhol postup podľa § 12
O.s.p., a teda, aby nadriadený súd rozhodol pred prvým prejednaním veci o jej prikázaní inému súdu,
pretože sudcovia konajúceho súdu sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich
pomer k veci a k účastníkom konania. Z dôvodu námietky zaujatosti vznesenej navrhovateľom, z ktorej
vyplynulo, že pridelením tejto veci ktorémukoľvek zo sudcov konajúceho súdu by právo navrhovateľa

na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom bolo porušené, keďže neexistuje podľa rozvrhu
práce na súde žiaden sudca, ktorý by nebol vo veci zaujatý, predložil okresný súd nadriadenému súdu na
rozhodnutie námietku zaujatosti vznesenú navrhovateľom vo všetkých spojených veciach. Nadriadený
súd o všetkých rozhodol tak, že v prejednávanej veci vylúčil z rozhodovania len toho sudcu, ktorý
konal v navrhovateľom namietanej exekučnej veci. Ostatných sudcov okresného súdu z prejednávania

a rozhodovania tejto veci nevylúčil.

Navrhovateľ si návrhmi uplatnil právo na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z toho dôvodu,
že exekučný súd potom, ako dostal od súdneho exekútora žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcií, nekonal pri udelení poverenia v súlade s § 44 ods.2 EP, keď o nich nerozhodol do 15 dní od

ich doručenia a keď o nich rozhodol tak, že ich zamietol až po uplynutí stanovenej lehoty. Nesprávny
úradný postup, ktorý mal za následok vznik majetkovej škody je preto daný nevydaním rozhodnutí v
zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, a preto bol aj príčinou
vzniku materiálnej škody a nemajetkovej ujmy. K prieťahom v exekučnom konaní došlo najmä tým,že exekučný súd opätovne posudzoval práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu napriek právoplatným
exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom, ktoré tvoria prekážku právoplatne rozhodnutej veci.
Výšku majetkovej škody navrhovateľ vyčíslil z náhrady istiny a príslušenstva, ktorá už nemôže byť

priznaná právoplatným rozhodnutím súdu v občianskom súdnom konaní vedenom voči dlžníkovi a
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si uplatnil z toho dôvodu, že nesprávnym úradným postupom
exekučnéhosúdudošlokzmareniulegitímnehoočakávanianavrhovateľa,žezákonnýmpostupomdôjde
k vymoženiu jeho pohľadávky. Navrhovateľ mohol pri skôr vydanom rozhodnutí exekučného súdu, ktoré
by bolo vydané včas a v zákonnej lehote uskutočniť rad iných krokov, ktoré by boli zvýšili jeho úspech

mimo súdneho zabezpečenia vymožiteľnosti pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by bol vedel, že
žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Náhrada nemajetkovej ujmy má tak základ v požiadavke
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
porušenie základných práv navrhovateľa a princípov právneho štátu.

Odporca vo všetkých spojených konaniach namietal, že navrhovateľ nepreukázal jeho tvrdenie, že

by činnosťou exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu nerozhodnutím o žiadosti
súdneho exekútora na vydanie poverenia v zákonom stanovenej lehote, pretože z § 44 ods.2 EP vyplýva
len to, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako
exekučnom titule. Znenie § 44 ods.2 EP účinné od 01.06.2011 viaže splnenie povinnosti 15 dní pre
vydanie poverenia pre súdneho exekútora len k vydaniu poverenia, avšak táto lehota neplatí, ak ide o

exekučný titul podľa § 41 ods.2 písm.c/ a d/, a teda neplatí pre vydávanie poverení pri rozhodnutiach
rozhodcovského súdu ako exekučnom titule, preto je nárok navrhovateľa neopodstatnený.

Odporca poukázal na nesplnenie podmienok pre uplatnenie nároku navrhovateľa na súde, pretože
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v každej zo spojených vecí, ktorú

navrhovateľ doručil odporcovi nebola v čase podania návrhu na súd ešte prejednaná, a teda navrhovateľ
nepostupoval tak, ako to vyplýva z § 15 a § 16 ods.4 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len zák.č. 514/2003 Z.z.) cit. zák. Podľa názoru odporcu boli preto návrhy navrhovateľa podané na súd
predčasne. Uplatnený nárok v každom z nich nemôže byť ani z dôvodu, že žiadosť o udelenie poverenia

exekučný súd zamietol a ani z dôvodu, že by bolo došlo k vydaniu tohto rozhodnutia po zákonom
stanovenej lehote dôvodný. Nejedná sa ani o zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, pretože týmto nemôže byť akýkoľvek postup súdu a ani o zodpovednosť za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože podľa § 6 ods.1 cit. zák. je možné právo na náhradu
škody z tohto dôvodu uplatniť len vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená

bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, k čomu však v prejednávanej veci
nedošlo. Zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nie je podľa názoru odporcu limitované žiadnou
lehotou, pretože lehota 15 dní sa podľa § 44 ods.2 EP vzťahuje len na ten prípad, keď súd poverí
exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu. Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota
pre iný postup súdu neplatí. Vo vzťahu k prieťahom exekučného súdu v konaní odporca uviedol, že

navrhovateľ nepreukázal, že by bol podal sťažnosť na prieťahy v konaní, resp. žiadosť o prešetrenia
vybavenia sťažnosti, ani že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní,
prípadne iné právoplatné rozhodnutie ESĽP, resp. Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z tohto dôvodu nie je preukázaný
nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov tak, ako to navrhovateľ v konaní tvrdil.

Odporca v konaní vzniesol aj námietku premlčania v súlade s § 19 ods.1 cit. zák. Namietal tiež, že z
návrhu nevyplýva, či navrhovateľom uplatnená škoda vo forme vecných nákladov predstavuje skutočnú
škodu alebo ušlý zisk tak, ako to vyplýva z § 17 ods.1 cit. zák., pričom paušalizáciu vecných nákladov
nepovažoval za zmenšenie majetku navrhovateľa ako poškodeného a ani za ušlý majetkový prospech,
preto nie je možné, aby sa ich podľa zák.č. 514/2003 Z.z. domáhal. Ani náklady na udržiavanie systému

ako položku majetkovej škody odporca neuznal za preukázanú, pričom sa jedná o paušálne sumy
za len všeobecne deklarované činnosti bez akýchkoľvek dôkazov. V časti navrhovateľom uplatneného
nároku na nemajetkovú ujmu poukázal na § 17 ods.2 a 3 zák.č. 514/2003 Z.z. a tvrdil, že navrhovateľ
nepreukázal, že by ho ním uvádzané porušenie práva oprávňovalo aj na uplatnenie zadosťučinenia,
pretože nedošlo k preukázaniu vzniku nemajetkovej ujmy a ani toho, že by sa mala poskytovať jej

náhrada v peniazoch. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti
štátu za škodu, ako ani príčinnú súvislosť, vznik skutočnej škody a prípadnej nemajetkovej ujmy, navrhol
žalobu v celom rozsahu zamietnuť.Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd správne zistil skutkový stav a vec
právne správne posúdil, preto sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia.

Len na zdôraznenie správnosti, a to s prihliadnutím na tvrdenia navrhovateľa v odvolaní uvádza
ďalšie skutočnosti. Námietky navrhovateľa uvedené v odvolaní sú námietkami procesného, ale aj
hmotnoprávneho charakteru. K procesným námietkam odvolateľa, ktoré sa týkajú tej skutočnosti, že
vec prejednal a rozhodol zaujatý sudca je potrebné uviesť, že Krajský súd v Banskej Bystrici ako

súd nadriadený právoplatne rozhodol o námietke navrhovateľa týkajúcej sa zaujatosti všetkých sudcov
okresného súdu, ako aj jeho návrhu na prikázanie veci inému súdu, v dôsledku čoho je súd prvého
stupňa rozhodnutím nadriadeného súdu viazaný.

Aj keď by bol podkladom práva navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, čo sa v prejednávanej veci

nepotvrdilo, nezakladá to automaticky pomer sudcu k veci, preto neexistuje žiaden relevantný dôvod k
tomu, aby bol zákonný sudca z prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčený. Zákonného sudcu,
ktorý prejednáva a rozhoduje vec na vecne a miestne príslušnom súde nemôže vylúčiť z prejednávania a
rozhodovania veci len tá skutočnosť, že postupom sudcu v inej veci mala byť navrhovateľovi spôsobená
škoda (rozhodnutie NS SR č.k. 3Cdo 102/2013). Na tejto skutočnosti nič nemení ani fakt, že navrhovateľ

nesúhlasil s postupom okresného súdu, keď v prejednávanej veci nebolo prihliadnuté na jeho námietku
zaujatosti a žiadosti o prikázanie veci inému súdu a keď okresný súd nevyčkal na výsledky konania o
ústavnej sťažnosti navrhovateľa, ktorú podal na postup okresného súdu Ústavnému súdu SR z dôvodu
porušenia jeho základného práva zaručeného mu čl. 46 ods.1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods.1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivý súdny proces. Odvolaciemu

súdu je z iných rozhodnutí Ústavného súdu SR, napr. I. ÚS 89/2013 zo dňa 06.02.2013, I. ÚS
92/2013 zo dňa 13.02.2013, ktorými už rozhodoval o rovnakej sťažnosti navrhovateľa proti uzneseniam
nadriadeného súdu zrejmé, že návrh navrhovateľa bol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu SR
na ich prerokovania a rozhodnutie odmietnutý a keďže iné dôvody, pre ktoré by mal byť zákonný sudca z
prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčený okresným, ale ani odvolacím súdom zistené neboli, je

námietka navrhovateľa o tom, že vo veci rozhodoval nezákonný a zaujatý sudca nedôvodná. Odvolací
súd preto nepovažoval postup okresného súdu, keď vec prejednal a rozhodol za také porušenie, ktoré
by mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie v prejednávanej veci.

Odvolací súd nesúhlasí ani s tvrdením navrhovateľa o tom, že postupom okresného súdu, keď tento

predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania
z dôvodu rozhodovania o nestrannosti sudcu bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, pretože
okresný súd sa s dôvodmi, pre ktoré navrhovateľ navrhol prerušenie konania v prejednávanej veci až
do rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho sťažnosti podrobne zaoberal a v odôvodnení rozhodnutia,
ktorým jeho návrh na prerušenie konania zamietol sa s nimi vysporiadal. Okresný súd musel vychádzať

z právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu, ktorým ho ako zákonného sudcu z prejednávania veci
nevylúčil, preto návrh navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods.1 písm.b/ a ods.2 písm.c/
O.s.p. nepovažoval správne za dôvodný. Navrhovateľom uvádzaný dôvod na prerušenie konania v čase
rozhodovania súdu neexistoval, pretože okresný súd bol v čase rozhodovania tejto veci rozhodnutím
nadriadeného súdu o jeho nevylúčení, viazaný.

Podľa § 101 ods.1 O.s.p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec
prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Odvolací súd s tvrdením navrhovateľa o tom, že okresný súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a v
neprítomnosti jeho právneho zástupcu napriek tomu, že požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol
dôležité dôvody s predložením listiny, ktoré tieto preukazovali, nestotožnil. Ak okresný súd prejednal vec
na nariadenom pojednávaní bez účasti navrhovateľa, nie je možné procesný postup okresného súdu
považovať za nesprávny a za rozporný s § 101 ods.2 O.s.p. a ani za taký, ktorý by mal za následok

odňatie možnosti navrhovateľa konať pred súdom. Okresný súd neznemožnil navrhovateľovi realizáciu
jeho procesných práv tým, že vec prejednal a rozhodol bez jeho účasti, pretože o odročenie tohto
pojednávania navrhovateľ súd nepožiadal. Nie je možné súhlasiť s jeho tvrdením, že žiadosť o zrušenie
pojednávaniaježiadosťouojehoodročenie,pretožepreodročeniepojednávaniamusíúčastníksúdnehokonania uviesť dôležitý dôvod, ktorý má za následok jeho odročenie. Okresný súd správne vyhodnotil
dôvod uvedený navrhovateľom v jeho žiadosti o zrušenie pojednávania, a to podanie sťažnosti na
Ústavný súd SR proti rozhodnutiu nadriadeného súdu z dôvodu jeho nesúhlasu za taký, ktorý nespĺňal

podmienky pre odročenie pojednávania, a to aj preto, že rozhodnutie nadriadeného súdu bolo v čase
pojednávania právoplatné a z prejednania a rozhodnutia tejto veci vylúčený nebol.

Nie je podstatná ani ďalšia jeho námietka o tom, že sa nemohol vyjadriť k dôkazom predloženým
odporcom, pretože to, či sa navrhovateľ zúčastní pojednávania a svoje právo vyjadriť sa k veci a ku

skutočnostiam a dôkazom predloženým odporcom využije je výlučne v jeho právomoci. Navrhovateľ
bol na pojednávanie súdom riadne predvolaný, v predvolaní na pojednávanie bol podrobne poučený
o všetkých jeho právach a povinnostiach a keďže neexistoval žiaden dôležitý dôvod na odročenie
pojednávania,oktoréodročenieaninavrhovateľsúdnežiadal,bolpostupokresnéhosúduprivykonávaní
a hodnotení dôkazov správny. Navrhovateľ mal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi a stanoviskami, vyjadriť sa k nim a ak sa na súdom nariadené pojednávanie z vlastnej vôle

nedostavil, nesie za takýto prístup zodpovednosť výlučne sám. (rozhodnutie NS SR 1 Cdo 100/2011)

Okresnému súdu nie je možné vytknúť ani procesný postup, ktorým vykonal dokazovanie aj obsahom
exekučného spisu, ktorý sa prejednávanej veci týkal, pretože práve v exekučnom konaní mala vzniknúť
navrhovateľovi ním uvádzaná škoda. Sám navrhovateľ nemal výhrady k tomu, aby rozhodujúce

skutočnosti týkajúce sa nesprávneho úradného postupu nedodržaním 15-dňovej lehoty pre vydanie
poverenia pre súdneho exekútora a nerozhodovanie bez zbytočných prieťahov preskúmal, inak by
nemohol vo veci bez takto zisteného skutkového stavu rozhodnúť. Takýmto postupom okresného súdu
nemohlovžiadnomprípadedôjsťkporušeniuprávanavrhovateľanaspravodlivésúdnekonanie,pretože
dôkazná povinnosť je výlučne na tom účastníkovi, ktorý porušenie práva tvrdí. V právomoci súdu, ktorý

prejednávanú vec rozhoduje je zasa posúdenie významu dôkazov a potreba ich vykonania, pričom sám
zváži, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie podľa toho, či sú pre rozhodnutie veci potrebné alebo nie. Z
Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení, pričom súd nie je nimi viazaný a nemusí vykonať všetky nimi navrhované dôkazy. Posúdenie
návrhu na vykonanie dokazovania a záver o tom, ktoré z dôkazov súd vykoná a ktoré nie je podľa § 120

ods.1 O.s.p. vecou súdu, a nie účastníkov konania. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR do obsahu
základnéhoprávapodľačl.46ods.1ÚstavySRaprávanaspravodlivýprocespodľačl.6ods.1Dohovoru
nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
aniprávodožadovaťsanímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonanýchdôkazov,resp.toho,abysúdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník

konania (rozhodnutie ÚS SR sp.zn. II.ÚS 3/97 a sp.zn. II.ÚS 251/03).

Z vyššie uvedených dôvodov je preto odvolací súd toho právneho názoru, že navrhovateľovi nebolo
odňaté jeho právo konať pred súdom, ani právo na kontradiktórny súdny proces. Vo veci rozhodol
zákonný a nestranný sudca, preto takýmto postupom nemohlo dôjsť k porušeniu žiadneho jeho práva.

K hmotnoprávnym dôvodom uvádzaným navrhovateľom v odvolaní ohľadom ním uplatneného nároku,
ktorému nebolo vyhovené z dôvodu nepreukázania nesprávneho úradného postupu ako základného
predpokladu pre vznik práva na náhradu škody, ktorý dôvod navrhovateľ založil na nedodržaní 15-dňovej
lehoty stanovenej Exekučným poriadkom v § 44 ods.2 pre vydanie poverenia súdnemu exekútorovi v

exekučnom konaní odvolací súd uvádza, že okresný súd správne dospel k záveru, že v exekučnom
konaní k žiadnym prieťahom nedošlo a exekučný súd ani nekonal tak, že by nebol dodržal zákon a že
by bol svojim postupom zapríčinil vznik škody, ktorú si navrhovateľ v konaní uplatnil. Dĺžka exekučného
konania, ktorú navrhovateľ popísal od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
exekučnému súdu do vydania rozhodnutia, ktorým exekučný súd jeho žiadosť zamietol, resp. poverenia

bola primeraná, pretože exekučný súd rozhodol o vydaní poverenia pre súdneho exekútora v krátkej
lehote od predloženia žiadosti, čo vyplýva z pripojených exekučných spisov.

Odvolací súd považuje postup okresného súdu ako súdu exekučného, ktorý potom, ako mu boli
doručené žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe

rozhodcovského rozsudku za postup, v ktorom k žiadnym prieťahom v konaní nedošlo. V tejto súvislosti
odvolací súd zdôrazňuje, že navyše pre exekučný súd z Exekučného poriadku žiadna lehota pre vydanie
rozhodnutia o zamietnutí žiadosti na udelenie poverenia ani nevyplýva.Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je vo výroku
vecne správne, preto ho podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Podľa § 224 ods.1 a § 142 ods.1 O.s.p. rozhodol odvolací súd o trovách odvolacieho konania tak, že
ich náhradu odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný nepriznal, pretože si žiadne trovy
neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.