Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 22, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/154/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225643
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112225643.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny

Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivice Čelkovej
v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807
598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4,
811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín,
č. k. 15C/109/2012-147 zo dňa 17. marca 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody
a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu v Trenčíne,
v konaní vedenom pod sp. zn. 61Er/3200/2010, pretože nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu v zákonom stanovenej lehote. Súd prvého stupňa vo
veci rozhodol dňa 27.08.2013 rozsudkom č. k. 15C/109/2012-50 tak, že návrh zamietol a žalovanému

náhradu trov konania nepriznal. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací
uznesením č. k. 8Co/66/2014-105 zo dňa 19.11.2014 predmetný rozsudok súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Dňa 13.03.2015 žalobca zaslal súdu prvého stupňa návrhy na zrušenie vytýčeného
termínu pojednávania na deň 17.03.2015 z dôvodu návrhov na prerušenie konania podľa § 109 ods.
1 písm. b/ a § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. s tým, že trvá na osobnej účasti svojho právneho zástupcu
na pojednávaní. Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 17.03.2015 návrhy žalobcu na prerušenie
konania zamietol. Konštatoval, že návrh na prerušenie konania, sám osebe nie je dôležitým dôvodom na

odročenie pojednávania. Termín pojednávania bol žalobcovi známy a jeho právnemu zástupcovi známy
06.02.2015, tento nebol zrušený
a žalobca a jeho právny zástupca tak mali reálnu možnosť zúčastniť sa na tomto pojednávaní.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 10.12.2010 bola súdnym exekútorom na Okresný súd Trenčín
doručená žiadosť o udelenie poverenia vo veci, vedenej na jeho exekútorskom úrade pod sp.zn.
EX 15647/2010 v prospech oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., proti povinnému: U. na základe
exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom

Slovenská rozhodcovská, a.s., zo dňa 14.09.2010, sp. zn. SR 07765/10. Okresný súd Trenčín dňa
12.05.2011 vo veci rozhodol uznesením č. k. 61Er/3200/2010-9, ktorým žiadosť exekútora o vydanie
poverenia zamietol z dôvodu, že rozsudok rozhodcovského súdu nie je spôsobilým exekučným titulom.
Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 01.12.2011 v spojení s uznesení Krajského súdu vTrenčíne č. k. 4CoE/528/2011-23 zo dňa 31.10.2011, ktorým bolo uznesenie súdu prvého stupňa
potvrdené. Na návrh žalobcu, ktorý ako dôkaz na podporu svojich tvrdení o vzniku prieťahov konaní
navrhol pripojenie súdneho spisu exekučného súdu, pre vymoženie pohľadávky, ktorá vznikla neplnením

záväzku povinného vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXXXX, súd vlastným šetrením zistil, že
ide o spis Okresného súdu Trenčín sp. zn. 61Er 3200/2010 a tento si pripojil. Z uvedeného spisového
materiálu mal preukázané, že tunajší súd o žiadosti súdneho exekútora rozhodol 5 mesiacov a dva dni
po jej doručení,
a preto tvrdenia žalobcu o nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Trenčín, že

o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia rozhodol 03.06.2011, nie sú pravdivé. Pretože
žalobca si v konaní uplatňoval náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, vzniknutej nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Trenčín, súd prvého stupňa
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. zisťoval existenciu skutočnosti, ktorá zakladá objektívnu
zodpovednosť štátu za vznik škody a ktoré musia byť splnené súčasne: 1/ nesprávny úradný postup
pri rozhodovaní o návrhu na zmenu súdneho exekútora, 2/ vznik škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi

nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. S poukazom na § 44 ods. 2 a § 41 ods. 2 písm.
d/ Ex.por. účinného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia, súd prvého stupňa uzavrel, že 15
dňová lehota na vydanie poverenia sa vzťahuje len na situáciu, kedy súd poverenie ne exekúciu vydá
a nie aj na prípady, kedy súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom
a žiadosť o udelenie poverenia zamietne. Nevzťahuje sa ani na situáciu, keď rozhoduje o žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na základe exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c /, d /
Ex.por. . Takýmito exekučnými titulmi sú v zmysle § 41 ods. 2 písm. d/ Ex.por. aj vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené.
Ztohtopohľadupotomnemožnokonštatovaťžiadneporušenielehotynarozhodnutie,keďžesúdžiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Uviedol, že existenciu zbytočných prieťahov v

súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných
práv fyzických a právnických osôb. Na skutkový stav aplikoval § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku účinného v rozhodnom období, § 3 ods. 1 písm. d), § 3 ods. 2, § 5 ods. 1, § 6
ods. 1-4, § 9 ods. 1, 2 a § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov. Súd prvého stupňa konštatoval, že neboli preukázané základné
predpoklady pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pre výkone verejnej moci podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. - t.j. existencia nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nedodržaní lehoty
na vydanie súdneho rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia a ani existencia právoplatného
rozhodnutia súdu, ktorým mala byť škody spôsobená, ktoré by bolo zrušené alebo zmenené pre

nezákonnosť príslušným orgánom a preto návrh na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v
celom rozsahu ako nedôvodný zamietol bez tohto, aby sa ďalej zaoberal výškou vyčísleného nároku
žalobcu na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Rozhodnutie o trovách konania
súd prvého stupňa odôvodnil podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému ako úspešnému účastníkovi
konania náhradu trov nepriznal, lebo mu preukázateľne žiadne nevznikli, ani si žiadne neuplatnil.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.),
rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),

súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p.), pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že
súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti.
Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvého stupňa spravil, odňal tým žalobcovi jeho
právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval za nestranného.

Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok
spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným
súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom
súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jehozaujatosť (§ 12 - 16 O.s.p., I. ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný
sudca“ (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, III. ÚS 16/2000). Neobstojí názor krajského
súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu

Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu. Za týchto okolnosti nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom
vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré
nepripúšťajú odklad. Za danej procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným úkonom.

Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy
aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie žalobcu podáva.
V čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania. Správanie súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia
účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti

sudcu, zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom.
Žalobca taktiež poukázal na to, že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých
súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých
založil toto rozhodnutie. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na
súdnu ochranu ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého súdneho

konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť
dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a
sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na to, že v danej veci

nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny súdny proces tým
bolo porušené. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si určil sám a vykonal
dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či
šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené
v exekučnom spise, pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že

pokiaľ žalovaný nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobe v
zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Žalobca súdu
prvého stupňa vytýkal, že úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla s
tituluudržiavaniaasprávyinformačnéhosystémuatitulomuplatnenýchvýdavkov.Vtejtočastipovažoval
žalobca rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, za prejav svojvôle a arbitrárnosti.

Súd prvého stupňa napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ je v tomto konaní jedinečný, svoje
negatívne rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi a vetami ako v iných svojich rozhodnutiach,
v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a základ. Nemožno
ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Žalobcovi
nebolo z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé akou úvahou súd prvého stupňa dospel k tomu, že

majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Žalobca hodlal v konaní prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,
ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie skrátil len na dôkazy vykonávané
ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie
vo veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Žalobca predložil ako

dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č.1/2014, ktorým je jednoznačne preukázané že nesprávny
úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie majetku vo výške určenej
posudkom. V súvislosti s tvrdeniami uvedenými v žalobe žalobca zdôraznil, že súd prvého stupňa
nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predložených znaleckým posudkom na vznik
škody a jej príčinnú súvislosť. Podľa žalobcu súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval,

že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl.
6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v
zákonom stanovenom čase. Napadnuté rozhodnutie považoval žalobca za vnútorne rozporné, nakoľko
súd prvého stupňa nekonštatoval zistené porušenie práva a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o

nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné
chyby žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec
tomuto súdu na opätovné prejednanie.Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,

že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.1
O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými
žalobcom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods.1 O.s.p..

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu žalobcom podaného odvolania, bez
nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa
§ 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť.

Žalobca v odvolaní namietal, že v konečnom rozhodnutí vo veci (v rozsudku) rozhodol súd prvého

stupňa aj o zamietnutí návrhov na prerušenie konania, resp. že o týchto bolo potrebné rozhodnúť
samostatným uznesením. Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v
časejehovydaniadoúvahy,pretožerozhodnutieonávrhunaprerušeniekonaniazdôvodurozhodovania
o otázke nestrannosti sudcu, nebolo právoplatné a jeho vydaním súd prvého stupňa predbehol účinky
jeho právoplatnosti. Takého správanie súdu prvého stupňa zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu

ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom. Odvolací súd vyhodnotil túto námietku žalobcu ako
nedôvodnú. Rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania je rozhodnutie o procesnom návrhu účastníka
konania a nie je rozhodnutím vo veci samej. Aj v prípade, že sa súd prvého stupňa s procesným návrhom
žalobcu vysporiadal v konečnom rozhodnutí samostatným výrokom rozsudku, má výrok obsahujúci
rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania vždy účinky uznesenia. V danej veci rozhodoval súd prvého

stupňa o návrhu žalobcu na prerušenie konania samostatným uznesením, proti ktorému podal žalobca
aj samostatné odvolanie. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že v prípade existencie podmienok pre
prerušenie konania podľa § 109 O.s.p., by zamietavé rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania bolo
dôvodom nielen zrušenia tohto rozhodnutia, ale aj rozhodnutia o veci samej, nakoľko o veci samej
rozhodol súd prvého stupňa v čase, keď uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania nebolo

právoplatné.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver,

keď s poukazom na ním citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku žalobu zamietol
a žalovanému ako úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania potrebných na účelné
uplatňovanie a bránenie práva podľa § 142 ods. 1 O.s.p. nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa
podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa v celom

rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v
podrobnostiach odkazuje ( § 219 ods. 2 O.s.p.)

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberal, či v konaní pred súdom prvého stupňa
nedošlo postupom súdu k procesným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm.

a/ - g/ O.s.p. a tzv. iným vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Odvolacie dôvody posudzoval odvolací súd podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Žalobcom
namietané vady konania vymedzené v § 221 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p. sú vo svojej podstate
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú
v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy

Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto
odvolací súd posudzoval či postupom súdu prvého stupňa nebola účastníkom odňatá možnosť konať
pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a vo veci rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.).

V ustanovení § 14 O.s.p. sú upravené podmienky, ktorých splnenie má za následok, že sudca je
vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania sa však výslovne obmedzuje
len na rozhodovanie vylúčeného sudcu. Opätovná námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa vydal vylúčený sudca, predstavuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojenís § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom
viazaný tým, či prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia
nadriadený súd (§ 16 O.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že prejednávaná vec bola pôvodne pridelená na

prejednanie a rozhodnutie sudkcovi Okresného súdu Trenčín JUDr. Denisovi Vékonymu. Krajský súd v
Trenčíne ako nadriadený súd uznesením č. k. 4NcC/136/2012-9 zo dňa 19.10.2012 rozhodol, že tento
sudca je z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený. Pokynom
Spr. 1192/12, Spr. 12/13, Spr. 165/2013 a dodatko II. k rozvrhu práce na rok 2013, bola vec
náhodným výberom elektronickou podateľňou pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudkyni JUDr.

Ivete Sopkovej, ktorá ako zákonná sudkyňa vec prejednala a rozhodla. Otázkou vylúčenia zákonnej
sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci sa ako odvolacím dôvodom odvolací súd už opakovane
zaoberal tak v predchádzajúcom odvolacom konaní sp.zn. 8Co/66/2014, tak v samostatnom rozhodnutí
č.k. 8Co/67/2014-110 zo dňa 19.11.2014, v ktorom svoje rozhodnutie podrobne zdôvodnil. Napriek týmto
skutočnostiam žalobca znova podal návrh na prerušenie konania z rovnakého dôvodu. Odvolací súd
bol preto povinný preskúmať dôvodnosť žalobcom uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany žalobcu

a dospel k záveru, že na strane zákonnej sudkyne nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ju v
zmysle § 14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na pomer k veci
a na pomer k účastníkom konania. Z obsahu spisu vyplýva, že v exekučnej veci sp.zn. 61Er/3200/2012
vedenej na Okresnom súde Trenčín nebola JUDr. Iveta Sopková zákonnou sudkyňou. Odvolací súd
v konaní nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. žiadne skutočnosti predstavujúce dôvod na vylúčenie

tejto sudkyne a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov žalobcu. Odvolací súd zdôrazňuje,
že dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti namietanej sudkyne nemôžu byť úvahy žalobcu založené
na skutočnosti, že súd prvého stupňa svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom)
zapríčinil vznik škody na strane žalobcu, pretože táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu
namietanej sudkyne k účastníkom a k prejednávanej veci, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť jej nestranné

rozhodnutie. Z týchto dôvodov odvolací súd vyhodnotil opätovne uplatnenú odvolaciu námietku žalobcu
ako nedôvodnú. Naviac za situácie, že o ústavnej sťažnosti žalobcu zo dňa 13.12.52012 rozhodol
Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením č. k.
I. ÚS 280/2014-9 zo dňa 04.06.2014, je námietka zaujatosti vznesená žalobcom z tých istých
dôvodov účelová so snahou žalobcu predlžovať konanie námietkou, ktorej bezdôvodnosť bola v konaní

posudzovaná nadriadeným a odvolacím súdom.

Súd prvého stupňa v zmysle § 115 ods. 1 O.s.p. nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na
deň 17.03.2015, na ktorom vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu
žalobcu.

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
K pojmovým znakom tohto odňatia patrí odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať
došlo v dôsledku postupu súdu a možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Tieto

pojmové znaky musia byť splnené súčasne. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom odvolací súd
preskúmal splnenie podmienok na postup súdu prvého stupňa v konaní podľa § 114 ods. 1, 2, § 120
ods. 4, § 101 ods. 2 a § 123 O.s.p.

Podľa § 114 ods. 2 O.s.p. v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu)

odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov
podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne odošle navrhovateľovi. Odvolací súd
po preskúmaní postupu súdu prvého stupňa konštatuje, že postup tohto súdu zodpovedá všetkým
stanoveným procesným podmienkam prípravy pojednávania podľa § 114 ods. 2 O.s.p.. Súd prvého
stupňa dňa riadne doručil žalobu žalovanému. Žalovaný sa k žalobe vyjadril a toto vyjadrenie bolo

právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 06.02.2015 Poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p. vykonal
súd prvého stupňa písomne a toto doručil právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanému spolu
s predvolaním na pojednávanie dňa 17.03.2015. Žalovaný, ktorý sa z neúčasti ospravedlnil, nežiadal
o odročenie pojednávania, odkázal na svoje písomné vyjadrenie vo veci. Právny zástupca žalobcu
sa z neúčasti neospravedlnil, navrhol zrušenie pojednávania a spolu s týmto podaním podal návrhy

na prerušenie konania zo dňa 13.03.2015. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa pri vyššie
opísanom procesnom postupe splnil a mal dňa 17.03.2015 splnené všetky procesné povinnosti a
podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania.Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa okrem iného namietal, že nemal možnosť
vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť
vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený

s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na
kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre
úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,
k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Odvolacísúdzistil,žežalobcamalobjektívnumožnosťvyjadriťsakuvšetkýmskutočnostiamadôkazom,
ktoré súd prvého stupňa vykonal a oboznámil na pojednávaní dňa 17.03.2015. V tomto smere nie je
tvrdenie žalobcu pravdivé. Na prejednanie veci nariadil súd prvého stupňa pojednávanie podľa § 115
ods. 1 O.s.p. pri zachovaní lehoty podľa § 115 ods. 2 O.s.p. po splnení procesných povinností podľa
§ 114 ods. 2 O.s.p.. Súd prvého stupňa vec prejednal a rozhodol bez účasti účastníkov konania a

právneho zástupcu žalobcu postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. . Na strane právneho zástupcu žalobcu
absentoval dôležitý dôvod, pre ktorý by bol súd prvého stupňa povinný pojednávanie dňa 05.12.2014
zrušiť alebo odročiť. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 4NcC/136/2012-9 zo dňa 19.10.2012
o nevylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci a uznesenie Krajského súdu v
Trenčíne sp.zn. 8Co/66/2014 a sp.zn 8Co 67/2014 , boli účastníkom konania riadne doručené. Tieto

vykonateľné uznesenia sú v ďalších štádiách konania pre súd prvého stupňa záväzné a súd prvého
stupňa bol povinný v prejednávanej veci ďalej konať v súlade so svojou povinnosťou podľa § 1 ods. 1
O.s.p. aj napriek tomu, že žalobca prípadne podal ďalšiu ústavnú sťažnosť. K odkladu vykonateľnosti
sťažnosťou napadnutého uznesenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky nedošlo.
Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnosti žalobcu rozhodol uznesením tak, že sťažnosť odmietol

pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s §
25 ods. 1, 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (zákon o ústavnom súde). V čase
pojednávania dňa 17.03.2015 na strane žalobcu a ani jeho právneho zástupcu neexistoval dôvod na
zrušenie pojednávania a prerušenie konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu vec

prejednať a rozhodnúť v neprítomnosti účastníka konania alebo jeho právneho zástupcu v prípade
splnenia podmienok, ktoré spočívajú v tom, že účastník konania alebo jeho právny zástupca bol na
pojednávanie riadne predvolaný so zachovaním 5-dňovej lehoty na prípravu pojednávania (§ 115 ods.
2 O.s.p.) a tento účastník konania alebo jeho právny zástupca včas nepožiadal z dôležitého dôvodu o
odročeniepojednávania.Dôležitýdôvod,prepovahuktoréhosanemôžepojednávaniazúčastniťsamusí

týkať predovšetkým jeho osoby a mal by sa vyznačovať určitou mierou nepredvídateľnosti, mal by byť
závažný a svojím rozsahom alebo z iných dôvodov by mal obsahovať dôvodený znak ospravedlnitosti.
Dôležitosť dôvodu treba hodnotiť ku všetkým okolnostiam konkrétnej veci aj s prihliadnutím na zásadu
hospodárnosti. Za daného procesného stavu súd prvého stupňa umožnil sporovým stranám zúčastniť sa
prejednaniavecivrátanemožnostioznačiťrozhodnéskutočnostiadôkazy,vyjadriťkuvšetkýmdôkazom,

ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.), vykonať zhrnutie návrhov a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke
veci (§ 118 ods. 4 O.s.p.). Odvolací súd preskúmaním postupu súdu prvého stupňa, s prihliadnutím na
všetky okolnosti veci, vyhodnotil postup tohto súdu ako správny, keď mal preukázané, že súd prvého
stupňa mal pre prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a žalovaného splnené
všetky podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p.. Zo skutočností a postupov súdu prvého stupňa v konaní

vyplýva, že právo žalobcu na kontradiktórnosť súdneho procesu nebolo porušené. Prejednaním veci v
neprítomnosti účastníkov konania súd prvého stupňa neodňal účastníkom konania možnosť konať pred
súdom. Odvolaciu námietku žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom postupom súdu prvého stupňa
vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.

Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť podľa § 120 ods.
1 O.s.p.. V sporových konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v
nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné
bremeno je procesný inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti účastníka konania za to, že v konaní
budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia

a dôkazná povinnosť závisí od účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet dokazovania, teda to
čo má byť preukázané. Na preukázanie skutočností, ohľadom ktorých má účastník konania dôkazné
bremeno slúži dôkaz, dôkazný prostriedok realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu
skutočností, ktoré musí účastník uviesť a následne preukázať závisí od hypotézy hmotnoprávnej normyupravujúcej sporný vzťah medzi účastníkmi. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a
dôkazného bremena. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter
objektívnej zodpovednosti, ktorej podmienkami sú : výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej

moci, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto
podmienky musí preukázať poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú
objektívnu zodpovednosť štátu.

Napriek vyššie uvedenému odvolací súd vo vzťahu k žalobcom tvrdenému nesprávnemu úradnému

postupu z dôvodu prekročenia právomocí exekučného súdu považuje za potrebné uviesť, že exekučným
titulom, na základe ktorého sa žalobca domáhal vydania poverenia bol rozsudok rozhodcovského
súdu. Oprávnenie ako aj povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo doložky vyplýva z
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní a aj z judikatúry Súdneho dvora EU ( napr. rozhodnutie z 06.10.2009
„Asturcom“) . V tomto smere odvolací súd odkazuje na správne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia,

pričom uvedené právne závery sú ustálené aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR
a ani odvolací súd nemá dôvod sa od nich odkloniť. Podľa uznesenia NS SR zo dňa 11.03.2013 sp. zn.
3 Cdo 50/2012, pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola
daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na
to nemal právomoc.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že zo znenia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyplýva, že lehotu 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora stanovuje zákon na poverenie
exekútora na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok a ustálená súdna prax usmerňuje exekučné súdy
pred vydaním poverenia materiálne preskúmať, či neexistuje právna nedovolenosť alebo rozpor žiadosti

alebo návrhu alebo exekučného titulu. V prípade materiálneho prieskumu súladnosti exekučného titulu
je vo všeobecnosti 15-dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie veľmi problematickým
činiteľom, keďže spotrebiteľské právo je jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného
práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva
vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. A práve preto zákon nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie

žiadosti o udelenie poverenia ani na zastavenie exekučného konania. Z jazykového, gramatického
výkladu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákonodarca nemal na mysli lehotu
15 dní na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia, ale iba na „poverenie“ súdneho exekútora vykonaním
exekúcie. Ak bolo jeho zámerom, aby sa lehota 15 dní vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým sa
zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, výslovne by to

upravil spôsobom ako pri iných ustanoveniach Exekučného poriadku teda s použitím slova „rozhodne.“ Z
uvedených viacerých druhov výkladov zákona (gramatický, jazykový, účelový) vyplýva, že je nesprávny
výklad žalobcu, podľa ktorého je zákonom daná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia do 15 dní od doručenia takej žiadosti.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní určuje
Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať
o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru
Ústavného súdu SR ( I ÚS 27/02, IÚS 197/03, I ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval
takýmivýznamnýmiprieťahmi,ktorébybolomožnékvalifikovaťakozbytočnéprieťahy.Niekaždýzistený
prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti
veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo

možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať,
že dobu od podania žiadosti o udelenie poverenia do rozhodnutia súdu o tejto žiadosti nemožno
považovať za prieťahy v konaní, ktoré by mohli viesť k vzniku uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy
na strane žalobcu, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu žalobcu
na súdnu ochranu.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z..V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnounemajetkovouujmou,takakotopredpokladáustanovenie§17ods.1,2,3zákonač.514/2003

Z. z., by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Vzhľadom k tomuto záveru je potom bez právneho významu aj znalecký posudok
č. 1/2014 zo dňa 17.01.2014, ktorý predložil žalobca.

Žalobca, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov, vo svojom odvolaní neuviedol
(nepochybne z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na súdy), aké konkrétne
nedostatky meritórnemu posúdeniu prejednávaného prípadu, vecnému dôvodu zamietnutia návrhu,

vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania, ktoré uvádzal aj v žalobe. Žalobca v odvolaní nenapadol
podrobné skutkové a právne závery súdu prvého stupňa o nepreukázanom naplnení ďalších
predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu (neexistenciu škody a príčinnej súvislosti). Rovnako
v odvolaní žiadnou odvolacou námietkou nenapadol hmotnoprávne dôvody zamietnutia návrhu na
náhradu nemajetkovej ujmy. Odvolacie dôvody prezentované žalobcom v odvolaní nemajú oporu

v zistenom skutkovom stave ani v právnom posúdení veci súdom prvého stupňa. Za splnenia
všetkých procesných povinností, ktoré vykonal súd prvého stupňa v súlade s príslušnými ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku o konaní, prejednaní a rozhodnutí veci, keď účastníkov riadne poučil
o možnosti označiť a predkladať dôkazy a na pojednávaní dňa 17.03.2015 vyhlásil dokazovanie
za skončené, nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a ani k porušeniu práva na

kontradiktórny súdny proces.

Odvolací súd poukazuje na to, že niektoré odvolacieho dôvody sa vôbec netýkajú prejednávanej veci,
tvrdeniažalobcunezodpovedajúskutočnémustavuveciavovzťahukprejednávanejvecisúnepravdivé.
Je zrejmé, že obsah podaného odvolania vyhotovil právny zástupca žalobcu tak, aby obsiahol odvolacie

dôvodytakmervovšetkýchprípadoch,vktorýchžalobcauplatnilprotižalovanémunasúdochSlovenskej
republiky svoje nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z.. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v námietkach proti procesnému postupu súdu prvého stupňa,
keď žalobca napríklad na jednej strane tvrdí, že súd rozhodol bez pojednávania a na druhej strane
tvrdí, že pre nariadenie pojednávania vo veci samej nemal súd splnené základné povinnosti a zákonné

podmienky, či nedodržal postup podľa § 123 O.s.p.. Z tohto pohľadu sa obsah odvolania javí bez znalosti
konkrétnej procesnej situácie v postupe súdu prvého stupňa v danej veci.

Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa aj vo výroku o
náhradetrovkonania,oktorýchrozhodolsúdprvéhostupňazaaplikácie§142ods.1O.s.p.vychádzajúc

zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu.

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods.1 O.s.p. v spojení s § 224
ods.1 O.s.p. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.
Preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vo výroku vecne správne podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 3 ods. 9 zákona

č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.