Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, December 6, 2013

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 6C/295/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234374
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2013:5112234374.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudcom Mgr. Andrejom Kekelym v právnej veci navrhovateľa:

POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpená
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi:
Slovenská republika, v jej mene koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, 813
11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby bol odporca zaviazaný zaplatiť mu z titulu majetkovej škody
sumu 125,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 617,74 eur, zamieta.

Odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

NávrhompodanýmnaOkresnomsúdeŽilinadňa27.09.2012sanavrhovateľdomáhalvydaniarozsudku,
ktorým by odporcovi bola uložená povinnosť zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 125,- eur a z
titulu nemajetkovej ujmy sumu 617,74 eur a nahradiť mu trovy konania.
Návrh navrhovateľ skutkovo odôvodnil tak, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na
základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých
úverov. Ako oprávnený subjekt v exekučnom konaní navrhol písomným podaním, a to postupom podľa
ust. § 38 a nasl. Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu. Exekúciu

navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o
úvere č.: XXXXXXX dlžníkom V. Y.. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil
registráciou exekučnej veci číslo EX3068/2010. Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom
vymáhaní jeho pohľadávky efektívne a účinne, predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu s
exekučným titulom miestne a vecne príslušnému okresnému súdu (Okresný súd Žilina) a požiadal ho o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie spísanú súdny exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho

povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť onej v rámci priznanej právomoci, a to v zákonom
ustanovenej dobe. Súčasne navrhovateľ citoval znenie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení
zákona č. 102/2011 Z. z. účinného od 01.06.2011. S poukazom na znenie ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku v znení zákona č. 144/2010 Z. z. účinného od 01.06.2010 do 31.05.2011 dôvodil, že v
exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je založená povinnosť exekučného súdu
rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od
doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. S

poukazom na znenie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení zákona č. 32/2002 Z. z. účinného
od 01.02.2002 do 31.05.2010 uviedol, že v exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných
pravidiel sa nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi, a preto exekučný súd mal zákonnú povinnosť
rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní oddoručenia takejto žiadosti, a to bez ohľadu na to, či exekučným titulom pre ktorý sa exekúcia navrhovala
vykonať bolo rozhodnutie všeobecného súdu (štátneho orgánu), rozhodnutie rozhodcovského súdu,
alebo exekučným titulom bola napr. notárska zápisnica. V ďalšom navrhovateľ poukázal na to, že

exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti
a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie až dňa 17.02.2011 (konanie sa pritom začalo dňa 19.03.2010), a to rozhodnutím
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po

uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 335 dní). Ďalej navrhovateľ poukázal na to, že
vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun v exekučnom konaní a primäl porušovateľa k vydaniu
rozhodnutia (a to nie len a výlučne vo vzťahu k tejto exekučnej veci, ale v skutkových okolnostiach
prípadu aj vo vzťahu k rade iných skutkovo a právne porovnateľných exekučných vecí na okresných
súdoch), a to viacerými žiadosťami o poskytnutie informácie o stave konania a sťažnosťami a podnetmi
na preskúmanie zákonnosti postupu súdu zo dňa 02.07.2009, 23.09.2009, 13.11.2009, 25.02.2010,

30.08.2010, 23.11.2010, 25.05.2011. Opísaný postup exekučného súdu tak hodnotí ako nesprávny
a v rozpore so zákonom, konkrétne ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade
neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi
dlhej dobe. Nečinnosť exekučného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného

obdobia nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa
v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. Poukazuje na skutočnosť, že sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu
skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Z
dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si tak uplatňuje náhradu majetkovej škody

ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčísľuje nasledovne: A) Pokiaľ ide o majetkovú škodu, táto
predstavujenáhraduúčelnevynaloženýchnákladovspojenýchsjehočinnosťouuskutočňovanouvoveci
správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, pričom v tomto období vynaložil na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu

70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur a na spracovanie textov urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu
konania na exekučnom súde sumu 15,- eur. Celkovo tak vynaložil vo veci správy a vymáhania svojej
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného
súdu márne sumu 125,- eur. Výšku hmotnej škody stanovil na základe paušalizácie reálnych vecných
nákladov, a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami.
Vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného
tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp.

pracovné a obchodné zmluvy. B) Pokiaľ ide o uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
navrhovateľ tento uplatnený nárok odôvodnil tým, že samotné konštatovanie porušenia práva na
rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v
spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl.6

ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný
postup okresného súdu je podľa jeho názoru dôsledkom jeho nesústrednej činnosti takej intenzity,
ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu jeho majetkových
práv. Ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie

podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 617,74 eur. Napokon navrhovateľ
uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadal

odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Odporca však do podania návrhu
na žiadosť pozitívne nereagoval.
Navrhovateľ na výzvu súdu v ďalšom podaním doručeným súdu dňa 30.10.2012 oznámil, že s návrhom
na začatie konania súčasne nepodal námietku zaujatosti podľa ust. § 15a ods. 1 O.s.p. Uviedol lenskutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a mieste príslušný okresný súd nemôže vo veci konať,
pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania
a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 O.s.p.). Preto mal súd postupovať podľa ust. § 12 ods. 1 O.s.p. v spojení

s ust. § 12 ods. 3 O.s.p. a požiadať príslušný krajský súd, aby prikázal vec na prejednanie inému súdu
toho istého stupňa.
Krajský súd v Žiline na základe oznámenia sudcu (ktorému bola vec na Okresnom súde Žilina podľa
rozvrhu práce prostredníctvom aplikácie náhodným spôsobom pridelená na prejednanie a rozhodnutie)
podľa ust. § 15 ods. 1 O.s.p. uznesením č. k. 10NcC/216/2013-18 zo dňa 27.02.2013 rozhodol, že sudca

Mgr. Andrej Kekely nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Uznesenie bolo právnemu
zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 25.11.2013.
Na výzvu súdu navrhovateľovi na predloženie písomného podania (žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, ktorý si v konaní uplatňuje a spôsobu jej vybavenia) navrhovateľ uviedol, že
nedisponuje rovnopisom tohto návrhu, originál návrhu založil odporca do svojho príslušného spisu, a
preto navrhuje, aby súd ako dôkaz oboznámil príslušný spis odporcu.

Odporca vo svojom podaní zo dňa 27.05.2013 adresovaným ku konaniu vedenému na Okresnom súde
Žilina pod spis. zn. 18C/249/2012 súdu potvrdil, že mu bolo v rozmedzí od 23.04.2012 do 25.09.2012
doručených viac ako 43.000 žiadostí navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody. Ministerstvo spravodlivosti SR neviedlo osobitný spis pre každú podanú žiadosť, ale nakoľko
tieto žiadosti bodli doručené so sprievodnými listami v dňoch 23.04.2012, 27.04.2012, 30.04.2012,

25.05.2012, 30.05.2012 a 25.09.2012 (dva sprievodné listy), riešilo osobitne jednotným postupom objem
žiadostí doručených spoločne k tomu istému dňu. V prílohe tohto podania odporca zaslal tabuľku,
ktorá obsahuje zoznam žiadostí doručených Ministerstvu spravodlivosti SR. Z uvedeného zoznamu
vyplýva, že žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, uplatneného v
prejednávanej veci, bola odporcom zaevidovaná pod č. XXXX.

Odporca sa k návrhu vyjadril podaním doručeným súdu dňa 04.09.2013, v ktorom žiadal návrh
navrhovateľa v plnom rozsahu zamietnuť a súčasne si uplatnil právo na náhradu trov konania. Vo
všeobecnosti odporca namietal, že ide o predčasne uplatnený nárok, keď prvá žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku bola doručená Ministerstvu spravodlivosti SR až dňa 23.04.2012 a už dňa
27.09.2012 boli podané návrhy na súd. Navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné

prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok
na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal, a preto žiaden z uplatnených nárokov
navrhovateľa uspokojený nebol. K uplatnenému nároku na náhradu škody vo všeobecnosti uviedol, že k
nesprávnemu úradnému postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie
v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ doposiaľ dôkazy pre posúdenie tejto otázky nepredložil.

Ďalej považoval za potrebné uviesť, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora
je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným
titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov
podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo
veľkom počte nezákonných exekúcií a zbytočnom vzniku trov exekučného konania. V tomto smere

je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej
podmienkyajvexekučnomkonaní.Unáhlenékonaniezostranysúdov,bymohloviesťknedostatočnému
a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria
zákonnosti. Ďalej odporca s odkazom na znenie ust. § 44 ods. 2 v spojení s ust. § 41 ods. 2 písm.
d) Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2011 uviedol, že z týchto ustanovení jednoznačne

vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského
súdu ako exekučnom titule. Akýkoľvek nárok navrhovateľa vychádzajúceho z nesprávneho úradného
postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v namietaných exekučných konaniach nemá žiadnu
oporu v zákone. Ak bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná na súd po
01.06.2011, nárok je v tejto časti neopodstatnený. Zároveň odporca akcentoval, že zo samotnej dikcie

ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v
podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia. Ak súd nepoverí súdneho exekútora, 15-dňová lehota
neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces
posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a
exekučného titulu. Vo všeobecnosti odporca považoval za potrebné taktiež i na tomto mieste poukázať

na judikatúru Ústavného súdu spis. zn. I. ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že „Pri posúdení, či došlo alebo
nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr.
rozhodnutieústavnéhosúduspis.zn.II.ÚS64/97,naktorésťažovateľvosvojejsťažnostipoukazuje),aleich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48
ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené

v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00).“ Z uvedeného vyplýva, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových
okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé,

že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s
ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.
Súčasne odporca uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ na viacerých miestach svojich
žalobných návrhov namieta prieťahy v konaní a z týchto tvrdených prieťahov odvodzuje svoje právo
na náhradu nemajetkovej ujmy ako aj materiálnej škody, odporca aj vo vzťahu k otázke existencie
zbytočných prieťahov v konaní odkazuje na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona

č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní. Považuje tak
za potrebné podotknúť, že podľa jeho názoru efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený
preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR
na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda príslušného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy

podľa § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. K záveru
o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR (t.j. nie civilný
súd v konaní o náhrade škody), dospel už napr. aj Krajský súd v Nitre (spis. zn. 9Co 285/2011). Odporca
taktiež v súvislosti s uplatnenou náhradou škody navrhovateľom „nesprávnym úradným postupom“ vo
všeobecnosti vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu

15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.04.2009 (t.j. tri roky pred
dňom, kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku). Pokiaľ ide o
samotnú uplatnenú náhradu materiálnej škody, navrhovateľ v konaní na preukázanie vzniku škody má
produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Navrhovateľ však nijako
túto škodu nepreukázal. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odporca poukázal

na znenie ust. § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. V prvom rade poukazuje na viacero nálezov
Ústavného súdu SR, v zmysle ktorých je potrebné uviesť, že poskytovanie finančného zadosťučinenia
nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti
sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 660,- eur, ktorý musí byť priznaná za každý rok prieťahov,
je nesprávna úvaha. Navyše je potrebné vychádzať aj z významu sporu pre navrhovateľa, pričom

v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. V druhom rade, je
potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný.
Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú
irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť
ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR

spis. zn. 30Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu
spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti
právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Navrhovateľ uvádza aj
„zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež
navrhovateľ nespresnil, v čom a ako situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy. Navrhovateľ

zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že
konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobných návrhov
nevyplýva a z toho dôvodu odporca nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že
by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Súčasne odporca namietal aspekt dobrých mravov s
prihliadnutím na poškodenú osobu s poukazom na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odporca

akcentuje na potrebu zohľadnenia tohto ustanovenia, ako aj ust. § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z.
pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. o výške takejto
náhrady. Po aplikácii uvedených ustanovení a percepcii skutkových okolností, na ktoré poukazuje,
podľa neho nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. V

tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí,
ktoré je okolo navrhovateľa v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných
rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričomje všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť navrhovateľa na
trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov
je predmetom exekučných konaní, ktoré navrhovateľ inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu

úradnému postupu. V tejto súvislosti odporca upozorňuje na list Európskej komisie, Generálneho
riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi
Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti
s podnikateľskými praktikami navrhovateľa dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj
sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto

praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku
267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (Vec C-76/10). Odporca tak konštatoval, že navrhovateľ je
vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne
vedomie nízkopríjmových osôb. Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí
pozornejšie skúmať akékoľvek podanie navrhovateľa, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie
exekúcie, kde v prípade navrhovateľa automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia

práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku samotného
posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu navrhovateľa
na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod.,
s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S prihliadnutím na
popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje žalovaná za konanie v rozpore s

dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda
malažalobcovivzniknúťpráveprispornejanegatívnevnímanejpodnikateľskejaktivitežalobcu.Súčasne
v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv
musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcu
na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu.

Vyjadrenie odporcu k návrhu bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 25.11.2013 spolu
s predvolaním na pojednávanie.
Na súdom nariadené pojednávanie dňa 06.12.2013 sa účastníci konania, ani právny zástupca
navrhovateľa neustanovili. Od predvolania navrhovateľa súd upustil v zmysle ust. § 49 ods. 1 O.s.p.,
pričom na pojednávanie predvolal len jeho právneho zástupcu. Tento, ako aj odporca mali predvolanie

na pojednávanie riadne doručené so zachovaním lehoty podľa ust. § 115 ods. 2 O.s.p. Právny
zástupca navrhovateľa do začatia pojednávania svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil a
nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Odporca svoju neúčasť na pojednávaní
ospravedlnil podaním zo dňa 27.11.2013 z dôvodu hospodárnosti konania, o odročenie pojednávania
však nepožiadal a uviedol, že zotrváva na svojich písomných podaniach a žiada návrh v celom

rozsahu zamietnuť. Súd tak nevzhliadol žiaden dôležitý dôvod na strane ani jedného z účastníkov
konania na odročenie pojednávania a v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal a vo veci
rozhodol na pojednávaní dňa 06.12.2013 v neprítomnosti účastníkov konania, ako aj právneho zástupcu
navrhovateľa.
Súd vykonal dokazovanie účastníkmi produkovanými listinnými dôkazmi (navrhovateľ pri tom v návrhu

označil len jeden dôkaz, a to príslušný spis exekučného súdu), pričom zistil nasledovný skutkový stav.
Ako už bolo vyššie uvedené, zo zoznamu predloženého odporcom spolu s jeho podaním zo dňa
27.05.2013 adresovaným ku konaniu vedenému na Okresnom súde Žilina pod spis. zn. 18C/249/2012
v spojení s týmto podaním vyplýva skutočnosť, že žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, uplatneného v prejednávanej veci, bola Ministerstvom spravodlivosti SR

zaevidovaná pod č. XXXX a bola Ministerstvu spravodlivosti SR doručená niekedy v rozmedzí od
23.04.2012 do 25.09.2012. Keďže z vykonaného dokazovania nevyšiel najavo opak, súd vychádzal
z toho, že k uspokojeniu nároku navrhovateľa v lehote 6 mesiacov od prijatia žiadosti Ministerstvom
spravodlivosti SR ku dňu rozhodnutia súdu nedošlo.
Z pripojeného spisu Okresného súdu Žilina spis. zn. 20Er/1611/2010 vyplýva:

Dňa 26.04.2010 doručil súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý Okresnému súdu Žilina pod spis. zn.
exekútora EX 3068/10 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému V. Y. na
základe návrhu navrhovateľa zo dňa 19.03.2010 na vykonanie exekúcie, a to na základe exekučného
titulu - Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s. č. k.
SR 21614/09 zo dňa 20.01.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 15.02.2010 a vykonateľnosť

dňa 18.02.2010. Prílohou žiadosti bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská
rozhodcovská, a. s. č. k. SR 21614/09 zo dňa 20.01.2010 a návrh oprávneného (navrhovateľa) na
vykonanie exekúcie zo dňa 19.03.2010.Okresný súd Žilina ako súd exekučný listom zo dňa 12.08.2010 vyzval Stály rozhodcovský súd
spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s. na zapožičanie jeho spisu spis. zn. SR 21614/09, prípadne
predloženie fotokópie zmluvy o úvere z rozhodcovskou doložkou (resp. všeobecných podmienok s

uvedenou rozhodcovskou doložkou) a kópiu doručenky potvrdzujúcej doručenie rozhodnutia povinnému
na účely skúmania podmienok v súvislosti s výkonom rozhodcovského rozsudku v súlade s ust. § 45
zákona č. 244/2002 Z. z. a súčasne skúmania podmienok vykonateľnosti exekučného titulu v súlade s
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a to v lehote 10 dní.
StályrozhodcovskýsúdspoločnostiSlovenskározhodcovská,a.s.OkresnémusúduŽilinanajehovýzvu

doručil viaceré listiny zo svojho spisu, medzi iným aj žiadanú zmluvu o úvere a doručenku potvrdzujúcu
doručenie rozhodcovského rozsudku povinnému. Tieto listiny boli doručené exekučnému súdu niekedy
v období od 23.08.2010 (deň doručenia výzvy exekučného súdu rozhodcovskému súdu) do 23.09.2010
(kedy bol spis predložený referentovi podľa úradného záznamu v spise) - keďže sa z obsahu spisu nedal
zistiť presný deň doručenia listín rozhodcovským súdom exekučnému súdu.
Okresný súd Žilina uznesením č. k. 20Er/1611/2010-18 zo dňa 19.11.2010, ktoré nadobudlo

právoplatnosť dňa 22.02.2012 (voči uzneseniu sa oprávnený odvolal podaním doručeným exekučnému
súdu dňa 24.01.2011, o ktorom Krajský súd v Žiline rozhodol uznesením č. k. 1CoE/49/2011-63 zo dňa
29.12.2011 tak, že napadnuté uznesenie Okresného súdu Žilina potvrdil), žiadosť súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol v časti o vymoženie: sumy
80,- eur (poplatok za poskytnutie úveru 68,- eur a poplatok za upomienky 12,- eur), zmenkového úroku

vo výške 0,25 % denne zo sumy 180,- eur od 11.08.2010 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 6 %
ročne zo sumy 80,- eur od 26.10.2009 do zaplatenia a trov rozhodcovského konania zamietol, súčasne
exekučné konanie v časti o vymoženie: sumy 80,- eur (poplatok za poskytnutie úveru 68,- eur a poplatok
za upomienky 12,- eur), zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 180,- eur od 11.08.2010 do
zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 6 % ročne zo sumy 80,- eur od 26.10.2009 do zaplatenia a trov

rozhodcovského konania zastavil a napokon rozhodol o vydaní poverenia pre súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie na vymoženie sumy 100,- eur nesplateného úveru s úrokom z omeškania vo výške
6 % zo sumy 100,- eur od 26.10.2009 do zaplatenia a trov exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil s
poukazom na ust. § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. v spojení s ust. § 44 ods. 2 a 3 a ust. § 57 ods.
2 a 3 Exekučného poriadku, ako aj na ust. čl. 6.1. a 7.1. Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993

z dôvodu, že v exekučnom konaní uplatnené dotknuté nároky sú v rozpore s právnymi normami na
ochranu spotrebiteľa.
Okresný súd Žilina dňa 08.12.2010 vydal poverenie súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému na
vykonanie exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 100,- eur s úrokom z omeškania vo výške
6 % zo sumy 100,- eur od 26.10.2009 do zaplatenia a trov exekúcie pod č. 5511070315*.

Dňa 26.10.2011 vrátil súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý exekučnému súdu poverenie na vykonanie
exekúcie podľa ust. § 60 Exekučného poriadku, nakoľko sa exekučné konanie skončilo vymožením
pohľadávky, príslušenstva a trov exekúcie.
Podľa ust. § 21 ods.4 veta prvá O.s.p., za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti
ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného

predpisu.
Podľa ust. § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré
boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Podľa ust. § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri
výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, vo
veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo
v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľaust.§4ods.1písm.a)bod1.zákonač.514/2003Z.z.vznenízákonač.412/2012z.z.účinnomod

01.01.2013, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná
v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia
vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.Podľa ust. § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,

nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom
spôsobená škoda.
Podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinného od 01.01.2013,

pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci
alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov.
Podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa ust. § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je
tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného.
Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.
Podľa ust. § 16 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, ak príslušný orgán
neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže

sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2013, ak príslušný orgán
neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia
žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu
škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri

uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne
prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná
poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom
oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné
prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 215/2007 Z. z. účinnom od 01.09.2007,
uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. (§ 35b ods. 10 zákona
Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení zákona č. 215/2007 Z.z.)
Podľa ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.
Podľa ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 z. z. účinnom od 01.01.2009,
výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu

poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Podľa ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“) v znení zákona č. 32/2002 Z. z.

účinného od 01.02.2002 do 31.05.2010, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súdzistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľaust.§45ods.1písm.c)zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní,súdpríslušnýnavýkon

rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov (§ 45 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov) na návrh účastníka konania, proti ktorému
bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie
zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Navrhovateľ si tak v konaní uplatňoval nárok na náhradu škody spôsobenej mu nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod spis. zn. 20Er/1611/2010 spočívajúcim v
nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej lehote, resp. v zbytočných prieťahoch v jeho konaní. Tento nárok je tak potrebné
právne posúdiť ako nárok vyplývajúci zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej
moci podľa cit. ust. § 3 ods. 1 písm. d) v spojení s ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom

navrhovateľ si tak uplatnil jednak nárok na náhradu skutočnej škody podľa cit. ust. § 17 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. a jednak nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa cit. ust. § 17
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Aktívna vecná legitimáciu navrhovateľa v spore (že je nositeľom ním
uplatneného práva) by tak mala vyplývať z cit. ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a pasívna vecná
legitimácia odporcu (že je nositeľom povinnosti zodpovedajúcej navrhovateľom uplatnenému právu) by

tak mala vyplývať z cit. ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
V ďalšom sa súd zaoberal tým, či došlo k naplneniu podmienky konania (§ 104 O.s.p.) spočívajúcej v
tom, že navrhovateľ požiadal odporcu písomne o predbežné prerokovanie nároku v súlade s cit. ust. §
15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Z vyššie zisteného skutkového stavu súd vyvodil, že navrhovateľ požiadal príslušný orgán štátu písomne

o predbežné prerokovanie nároku v súlade s cit. ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., avšak jeho
nárok nebol v lehote podľa cit. ust. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uspokojený. Došlo teda k
naplneniu uvedenej podmienky konania a súčasne treba konštatovať, že odporcom vznesená námietka
predčasnosti návrhu navrhovateľa nie je dôvodná.
Pokiaľ sa týka správnosti označenia príslušného orgánu štátu, ktorý by mal v konaní v mene štátu

(odporcu) konať, súd vychádzajúc z cit. ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. v znení
účinnom do 31.12.2012 (súčasne aj v znení zákona č. 412/2012 z. z. účinnom od 01.01.2013) dospel
k záveru, že príslušným orgánom konajúcim v mene odporcu je Ministerstvo spravodlivosti SR, teda
navrhovateľ správne označil v návrhu príslušný orgán.
V prejednávanom prípade navrhovateľ odôvodňoval nesprávny úradný postup Okresného súdu Žilina

ako exekučného súdu, ktorý by mal zakladať objektívnu zodpovednosť odporcu podľa cit. ust. § 3 ods.
1 písm. d) v spojení s ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nevydaním rozhodnutia o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom ustanovenej lehote, resp.
vznikom zbytočných prieťahov v jeho postupe spočívajúcich v tom, že exekučný súd rozhodol o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi až 335 dní po začatí konania

Pokiaľ sa týka námietky odporcu, že procesný súd nie je v zmysle cit. ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinného od 01.01.2013 oprávnený konštatovať nesprávny úradný
postup exekučného súdu spočívajúci v prieťahoch v konaní, resp. nevydaní rozhodnutia v zákonom
ustanovenej lehote, súd má za to, že je nepochybné, že v danom prípade navrhovateľ poukazuje na
nesprávny úradný postup a na vznik škody, ktorej náhradu si uplatnil, všetko pred účinnosťou novely

zákonač.514/2003Z.z.vykonanejzákonomč.412/2012Z.z.Jeneprípustné,abysanárokynanáhradu
škody, ku ktorých vzniku malo dôjsť v čase do 31.12.2012, posudzovali podľa právnej úpravy účinnej až
následne od 01.01.2013 (porušenie princípu zákazu retroaktivity, čl. 1 ods. 1 Ústavy SR). S poukazom
na to, súd považoval túto námietku odporcu za nedôvodnú.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je

osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou (cit. ust. § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.).
Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne. Pri nesplnení
čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení všetkých podmienok naraz sa
zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť.
Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom

sú:
1) porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva v nesprávnom úradnom postupe
[cit. ust. § 3 ods. 1 písm. d) v spojení s cit. ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.].
2) vznik a existencia škody (resp. nemajetkovej ujmy) spôsobenej nesprávnym úradným postupom,3) príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti (nesprávnym úradným postupom) a škodou
(resp. nemajetkovou ujmou), ktorá porušením povinností vznikla.
Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide

o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu resp. o porušenie
účelu postupu štátneho orgánu, ktorý či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s
ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Nesprávny úradný postup je
vymedzený v cit. ust. § 9 ods. 1 veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z. ako porušenie povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu

verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Z vykonaného dokazovania mal súd zistené, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 26.04.2010; o tejto žiadosti o vydanie
poverenia v exekúcii bolo rozhodnuté exekučným súdom dňa 19.11.2010 tak, že súd žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z časti zamietol, exekučné konanie v tejto časti

zastavil a v ostatnej časti rozhodol o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ tak navrhovateľ
v návrhu namietal nesprávny úradný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to rozhodnutím o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, ku ktorému došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby, súd
musí konštatovať, že k takto vymedzenému nesprávnemu úradnému postupu súdu spočívajúcemu v

nevydaní rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote nedošlo. V rozhodnom čase bolo účinné vyššie cit.
ust. § 44 ods. 2 EP. Pokiaľ ide o v zákone stanovenú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie od doručenia žiadosti súdneho exekútora na jeho vydanie, súd konštatuje, že z cit. ust. § 44
ods. 2 EP vyplýva, že zákon upravuje túto lehotu vo všeobecnosti pre prípad, že exekučný súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so

zákonom. Táto lehota však výslovne v zmysle zákona neplatí v prípade, ak súd zistí uvedené rozpory a
žiadosť o udelenie poverenia zamietne. Zmyslom tejto právnej úpravy je konštituovať výnimku z dôvodu
potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Uvedený právny záver súdu
je podporený aj vysloveným právnym názorom Ústavného súdu SR v náleze č. k. II. ÚS 520/2012-39 zo
dňa 10.07.2013, podľa ktorého: „Z ust. § 44 ods. 2 EP nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať

na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti, alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu
v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 01.06.2010).“.
Treba poznamenať, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré
je exekučným titulom. V exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmavať

rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v cit. ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z.
(uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3MCdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011). Exekučný súd v rámci
dotknutého konania konštatoval výkon práv oprávneného podľa posudzovanej rozhodcovskej zmluvy za
nezlučiteľnýsdobrýmimravmianormaminaochranuspotrebiteľaapovažovalzadôvodnéaplikovaťust.
§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. V tomto kontexte súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej

únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, v zmysle
ktoréhosmernicuRadyč.93/13/EHSzodňa5.04.1993trebavykladaťvtomzmysle,ževnútroštátnysúd,
ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti
spotrebiteľa, musí, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom
stave, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej

predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel
možné vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide
o neprimeranú doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný.
Taktiež súd považuje za potrebné uviesť, že rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne

podmienená charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním
účastníkov súdneho konania a napokon aj činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré
sa zúčastňujú na súdnom konaní.
Je nepochybné, že v danom prípade išlo o rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskej veci, v ktorej
sa vyžaduje zvýšená ochrana spotrebiteľa a súd má povinnosť preskúmať materiálnu správnosť

rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Takéto preskúmanie je po skutkovej aj právnej
stránke, práve s poukazom na charakter tejto veci ako spotrebiteľskej, kde je potrebné venovať
osobitnú pozornosť vzhľadom na práve zvýšenú ochranu spotrebiteľov a v spojitosti s rozhodcovskýmikonaniami, nevyhnutne zložitejšie a náročnejšie, a to aj po časovej stránke. Ako vyplýva z vykonaného
dokazovania, exekučný súd v danom prípade postupoval po doručení žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 26.04.2010 v súlade so svojou povinnosťou preskúmať

rozhodcovský rozsudok (exekučný titul) v kontexte vyššie uvedených intencií. Za účelom prieskumu aj
exekučný súd žiadal listom zo dňa 12.08.2010 dotknutý rozhodcovský súd o predloženie listín, ktoré
nevyhnutne potreboval na svoj prieskum. Po tom ako mu boli tieto listiny dotknutým rozhodcovským
súdom doručené niekedy v období v období od 23.08.2010 (deň doručenia výzvy exekučného súdu
rozhodcovskému súdu) do 23.09.2010 (kedy bol spis predložený referentovi podľa úradného záznamu

v spise) - keďže sa z obsahu spisu nedal zistiť presný deň doručenia listín rozhodcovským súdom
exekučnému súdu, exekučný súd zavŕšil proces svojho prieskumu a dňa 19.11.2011 rozhodol o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Medzi doručením žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím exekučného súdu o nej tak prešlo 207 dní (cca takmer
7 mesiacov) Súd opätovne zdôrazňuje, že v danom prípade nebola zákonom ustanovená lehota na
rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a preto neprichádza do

úvahy nesprávny úradný postup exekučného súdu v podobe porušenia povinnosti exekučným súdom
vydaťrozhodnutievzákonomustanovenejlehote.Samotnérozhodnutieozamietnutížiadostinavydanie
poverenia nemožno považovať za nesprávny úradný postup. Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu
je, že súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie, alebo žiadosť zamietne. Zo zákona nevyplýva, že
kogentne musí súd žiadosti navrhovateľa vyhovieť. Pokiaľ teda exekučný súd zhromažďoval dôkazy

pre rozhodnutie, tieto hodnotil, právne ich posudzoval, išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu
rozhodnutia a preto takúto samotnú činnosť nie je možné považovať za úradný postup, ktorý by bolo
možné vyhodnotiť ako nesprávny.
Postup exekučného súdu v danom prípade sa aj napriek vyššie uvedenému však vyznačoval určitými
prieťahmi, a to v období od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie exekučnému súdu dňa 26.04.2010 až do dňa 12.08.2010, kedy exekučný súd požiadal
rozhodcovský súd o určité listiny pre účely skúmania podmienok podľa ust. § 45 zákona č. 244/2002
Z. z. a ust. § 44 ods. 2 EP. Toto obdobie takmer 4 mesiacov je možné považovať za obdobie, kedy
vznikli v postupe exekučného súdu určité prieťahy. Z tohto dôvodu tak súd musel v prejednávanej veci
konštatovať, že v konaní vyšlo najavo, že exekučný súd sa podľa cit. ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003

Z. z. dopustil nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní.
Súd sa preto tak v ďalšom zaoberal naplnením ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti odporcu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej majetkovej škody, ktorej náhradu si návrhom navrhovateľ uplatnil,
súd konštatuje, že navrhovateľ vznik svojho nárok špecifikoval z pohľadu opísania rozhodujúcich

skutočností (§ 79 ods. 1 O.s.p.), čím si zároveň plnil svoju povinnosť tvrdenia podľa ust. § 101 ods. 1
O.s.p., nasledovne, a to, že táto predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho
činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo
medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, pričom
v tomto období vynaložil 1) na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca

pomocou informačného systému sumu 70,- eur, 2) na udržiavanie a správu informačného systému
sumu 40,- eur a 3) na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu,
na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné
a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu
15,- eur. Celkovo tak vynaložil vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne

uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej,
a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu 125,- eur. Navrhovateľ v
konaní však nekonkretizoval, ktoré s uvedených nákladov v súvislosti s prejednávaným konkrétnym
prípadom vynaložil. Na preukázanie svojich skutkových tvrdení navrhovateľ spolu s návrhom nepredložil
a ani neoznačil žiaden dôkaz.

Súd nemohol vychádzať v konkrétnom prípade z navrhovateľom tvrdených celkových nákladov na
správu jeho pohľadávok prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému, na udržiavanie a správu informačného systému, na administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a

kontrolou stavu konania na exekučnom súde, ktoré v kontexte prejednávanej veci navrhovateľ vyjadril
v paušalizovanej sume, ktorá mala pripadať na ten ktorý konkrétny prípad, a to z dôvodu osobitosti
každého jednotlivého prípadu. Navyše navrhovateľ vôbec ani akýmkoľvek spôsobom nepreukázal
vznik ním tvrdených celkových nákladov, resp. v konaní neoznačil jediný dôkaz, z ktorého by vznikakýchkoľvek ním tvrdených nákladov v akejkoľvek výške vyplýval. Pre prípadný záver súdu o vzniku
takýchto nákladov nie je postačujúce, ak existuje možnosť vzniku takýchto nákladov. Tento vznik musí
byť navrhovateľom v konaní bezpochybne preukázaný.

Odhliadnuc od uvedeného, súd považuje za potrebné poukázať na to, že predmetné režijné náklady
navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú nepochybne vynakladané v
súvislosti s podnikateľskou činnosťou navrhovateľa, ktorou je v prevažnej miere, ako to sám navrhovateľ
v návrhu konštatoval, poskytovanie krátkodobých úverov. Navrhovateľ tak tieto náklady vynakladá
v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu svojej obchodnej činnosti, čo nemožno považovať za

škodu mu vzniknutú. Z hľadiska priamej príčinnej súvislosti tak zo strany navrhovateľa nebolo v
prejednávanomprípadeopätovnepreukázané,žebynavrhovateľzamestnalakéhokoľvekzamestnanca,
resp. že by prevádzkoval akýkoľvek informačný systém, práve z dôvodu dotknutého exekučného
konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod spis. zn. 20Er/3103/2009. Je možné naopak vychádzať
z toho, že ak aj navrhovateľ v dotknutom období vôbec zamestnával akéhokoľvek zamestnanca,
ako aj prevádzkoval akýkoľvek informačný systém, z dôvodu správy pohľadávok (čo však opätovne

navrhovateľ nepreukázal), takéhoto zamestnanca by zamestnával, resp. by prevádzkoval takýto
informačný systém, aj v prípade, že by exekučný súd v dotknutej veci poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie v zákonom ustanovenej lehote.
Rovnako navrhovateľ neprodukoval jediný dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že v dotknutom období (medzi
doručením žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučnému súdu

a rozhodnutím exekučného súdu o tejto žiadosti) akýmkoľvek spôsobom zaslal exekučnému súdu
akékoľvek podanie (urgenciu, či sťažnosť). Z obsahu dotknutého spisu exekučného súdu spis. zn.
20Er/1611/2010 naopak vyplýva, že v tomto spise sa nenachádza akékoľvek podanie navrhovateľa
spadajúce do dotknutého obdobie. Súčasne možno konštatovať, že z obsahu exekučného spisu
nevyplýva vznik akýchkoľvek nákladov navrhovateľa v tomto dotknutom období.

Súd musel tak konštatovať, že pokiaľ ide o navrhovateľom uplatnený nárok na náhradu majetkovej
škody, navrhovateľ nepreukázal naplnenie ďalších dvoch predpokladov (vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) pre vznik zodpovednosti odporcu
za škodu. Preto súd návrh navrhovateľa v časti o zaplatenie sumy 125,- eur z titulu majetkovej škody
zamietol.

Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej nemajetkovej ujmy, ktorej náhradu si návrhom navrhovateľ
uplatnil, súd v prvom rade poukazuje na znenie cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2013 Z. z., podľa
ktorého v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

V súvislosti s uvedeným súd poukazuje na to, že nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy a
automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods.
2 Ústavy SR). Sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy v konaní, ktoré
možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00). Ak neexistuje
príčinná súvislosť medzi postupom súdu a porušením základného práva alebo slobody, treba považovať

takúsťažnosťzazjavneneopodstatnenú.Samotnádĺžkakonaniasamaosebeeštenemusíbezďalšieho
znamenať závažné porušenie práv sťažovateľa (I.ÚS 476/2012, IV.ÚS 92/04, III.ÚS 168/05, II.ÚS 93/03).
Taktiež nie každé porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov má takú intenzitu,
na základe ktorej by bolo možné automaticky pristúpiť k priznaniu odškodnenia vo forme nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Toto je aj explicitne vyjadrené v cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.

S prihliadnutím na vyššie uvedené skutkové okolnosti daného prípadu, ako aj prihliadajúc na osobu
navrhovateľa, ktorý poskytoval v rozhodnom čase úvery vo veľkom objeme v rádovo desiatkach tisíc
prípadov (čo vyplýva aj zo skutočnosti, že navrhovateľ podal viac ako 43.000 obdobných návrhov ako v
prejednávanej veci), pričom z tejto činnosti pri ním poskytovaných úverových podmienkach, dosahoval
aj napriek vyššej miere podnikateľského rizika nepochybne značných ziskov, pričom v danom prípade

u navrhovateľa bez najmenších pochybností nešlo o súdne konanie, ktoré by malo pre neho existenčný
význam (ako je to napr. v konaniach vo veciach osobného stavu, či pracovno-právnych), súd dospel
k záveru, že určité, nie však z pohľadu času podľa názoru súdu mimoriadne významné, zbytočné
prieťahy v jednotlivom dotknutom konaní exekučného súdu tak nemohli akýmkoľvek spôsobom vyvolať
u navrhovateľa ním tvrdené následky v podobe vnútorných zásahov do spoločnosti, ovplyvňovania

podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenia jeho práv, straty legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, straty dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, a preto v danom prípade je
postačujúce samotné konštatovanie porušenia práva navrhovateľa bez priznania nemajetkovej ujmy.Súčasne nie bez významu pri formulovaní tohto záveru bola pre súd aj skutočnosť, že v zmysle
právoplatného rozhodnutia exekučného súdu - uznesenia č. k. 20Er/1611/2010-18 zo dňa 19.11.2010
- išlo v danom prípade o rozhodcovský rozsudok, ktorý v podstatnej časti zaväzoval povinného

ako účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je právom nedovolené odporujúce dobrým
mravom. Uvedený rozpor zo zákonom spôsobil samotný navrhovateľ svojimi obchodnými praktikami.
Súdu sa tak javí, že priznanie nemajetkovej ujmy navrhovateľovi v peniazoch by bolo istým spôsobom
tiež nepriamo v rozpore s rímsko-právnou zásadou, že z nepráva nemôže vzniknúť právo (v tomto
prípade právo navrhovateľa na nemajetkovú ujmu). Napokon vzal súd do úvahy aj to, že došlo k

uspokojeniu navrhovateľa v časti exekuovaného plnenia, na ktoré bolo súdnemu exekútorovi udelené
poverenie na vykonanie exekúcie.
Z vyššie uvedených dôvodov tak súd návrh aj v časti o zaplatenie sumy 617,74 eur z titulu nemajetkovej
ujmy ako nedôvodný zamietol.
Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu, je potrebné poznamenať, že súd skúma
premlčanie len u existentného nároku a v danom prípade existencia uplatnených nárokov navrhovateľa

nebola preukázaná.
Podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný

trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Podľa ust. § 151 ods. 2 O.s.p., ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná
náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho
zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd
munáhradutrovkonanianepriznáavtakomprípadesúdniejeviazanýrozhodnutímoprisúdenínáhrady

trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
V konaní bol v plnom rozsahu úspešný odporca. Odporcovi teda vzniklo podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p.
právo na náhradu účelne vynaložených trov konania. Odporca však trovy v lehote podľa ust. § 151 ods.
1 O.s.p. nevyčíslil. S poukazom na to súd odporcovi náhradu trov nepriznal, a to vzhľadom k tomu, že
z obsahu spisu mu vznik trov nevyplýva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 O.s.p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.
Ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2 O.s.p.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.