Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 7, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/293/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2110214624
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Mihal
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2110214624.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., 824 96 Bratislava,
Mliekárenská 10, zastúpenej splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o.,
811 04 Bratislava, Kubániho 16, proti povinnému: A. K., nar. XX. B. XXXX, bytom XXX XX J. - A., B.
XXXX/XX, o 4.935,25 eur s príslušenstvom a iné, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Patriciusa Baďuru,
851 01 Bratislava, Viedenská cesta č. 5, P.O.BOX 226, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného
súdu Trnava zo dňa 18. októbra 2011 č. k. 14Er/448/2010-42, EX 390/10 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr.
Patriciusom Baďurom pod sp. zn. EX 390/10. Rozhodnutie o zastavení exekúcie právne odôvodnil
aplikovaním ustanovení § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 §, 57 ods. 2, § 58 ods. 1 E. p. (zákona č.
233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže Exekučného poriadku), § 3 ods. 1, § 4 ods.
1, § 45 ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších zmien a
doplnení (ďalej tiež len „ZoRK“), § 25 ods. 1, ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,
§ 2 písm. a/, písm. b/, § 3 ods. 2 ostatnému zhora uvádzanému zákonu predchádzajúceho zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 3, § 53 ods. 1 až 4, § 54 ods. 1, ods. 2 O. z.
(Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), § 87 písm. f/ O. s. p.
(zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže Občianskeho súdneho poriadku) ako
aj článku 2 písm. a/, článku 3 ods. 1, ods. 3, článku 6 a prílohou bod 1 písm. q/ smernice Rady 93/13/EHS
zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“). Vecne
mal predovšetkým za to, že tu rozhodcovskú doložku pojatú do tzv. formulárovej zmluvy oprávnenej
bolo treba považovať za ustanovenie spôsobujúce hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
v neprospech spotrebiteľa a takto aj za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ak podstatou príslušného
dojednania bolo praktické nanútenie záujmu dodávateľky (poskytovateľky spotrebiteľského úveru a
neskoršej oprávnenej) riešiť všetky spory vzniknuté zo zmluvy účastníkov pred rozhodcovským súdom
a to tým skôr, ak povinný (v pozícii dlžníka z tzv. hmotnoprávneho úverového vzťahu) si takúto
doložku osobitne nevyjednal, možnosť eliminovať takéto pre neho nevýhodné ustanovenie zo zmluvy
nemal a rozhodcovský súd sa na jednej strane veľmi starostlivo venoval právam a rizikám na strane
veriteľky úveru (oprávnenej), celkom bez povšimnutia však ponechal potrebu aplikácie i noriem tzv.
spotrebiteľského práva.

Proti tomuto uzneseniu podala len oprávnená včas odvolanie s návrhom na zrušenie uznesenia (a zjavne
i vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom by sa v exekúcii malo pokračovať).
V praktickej zhode s obsahom svojich skorších odvolaní v druhovo totožných veciach skončených
súdmi v prvom stupni s rovnakým výsledkom aj tu súdu prvého stupňa vytkla nesprávnosť právneho
posúdenia veci, majúc predovšetkým za to, že ani z rozhodnutí ESD použitých na podporu zvoleného
postupu nemožno vyvodiť oprávnenie exekučného súdu nahrádzať pasivitu spotrebiteľa (predstavovanú

nepodaním žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku práve pre popretie platnosti rozhodcovskej
doložky). Ani výhrady súdu prvého stupňa voči rozhodcovskej doložke potom nie sú podľa nej právne
opodstatnenými, ak výber jednej z alternatív riešenia sporov je na žalobcovi a tým môže byť podľa
okolností prípadu i spotrebiteľ; pričom za nekalú i s prihliadnutím k uznesením spomínanej judikatúre
ESD aj úprave v ust. § 53 ods. 4 písm. r/ O. z. možno považovať len doložku nútiacu spotrebiteľa spory
riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní a o taký prípad tu pre možnosť výberu rovnako nešlo. Napokon
ani z dôvodovej správy k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ O. z. nemožno usúdiť na neplatnosť rozhodcovskej
doložky ako celku, pričom na podporu tohto názoru môže slúžiť aj rozsudok Okresného súdu Žilina
z jeho veci sp. zn. 14C/166/2008 (ktorým došlo k zamietnutiu žaloby o zrušenie rozhodcovského
rozsudku podanej iným spotrebiteľom proti veriteľke totožnej s odvolateľkou a to pri nevyslovení názoru
o neplatnosti rozhodcovskej doložky).

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú
vec (zastavenia exekúcie aj naň nadväzujúceho vyhradenia rozhodnutia o trovách exekučného konania
samostatnému uzneseniu) a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom
predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel
k záveru, že napadnuté uznesenie len v časti zastavenia exekúcie treba považovať za správne. Súd
prvého stupňa totiž u základnej v uznesení analyzovanej otázky, teda u prijateľnosti rozhodcovskej
doložky našiel i správnu odpoveď, s jeho dôvodmi by sa šlo (zo strany odvolacieho súdu) stotožniť a
iba z dôvodu potreby vyporiadania sa aj tzv. odvolacími námietkami a na doplnenie sa žiada doplniť
nasledovné :

Z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia totiž kľúčový
význam malo to, že súd prvého stupňa sa pomerne podrobne, na dostatočnej argumentačnej úrovni a
objektívne presvedčivo vyporiadal s otázkou akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky (v danom prípade
podkladu oprávňujúceho vôbec rozhodcovský súd prejednať spor účastníkov úverovej zmluvy, tento spor
i rozhodnúť spôsobom vydania rozhodcovského rozsudku, ktorý má slúžiť ako exekučný titul). Práve táto
otázka bola z pohľadu udržateľnosti ďalšieho behu exekúcie v prejednávanej veci ťažiskovou, pričom
platila jednoduchá rovnica (v podobe ktorej „prijateľná rozhodcovská doložka = relevantný exekučný
titul“, resp. naopak „neprijateľná rozhodcovská doložka = titul existujúci len formálne, ktorý je z právneho
hľadiska nulitný“).

V prípade tejto otázky súd prvého stupňa zaujal stanovisko, že rozhodcovská doložka nachádzajúca
sa v bode 18 zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere (tvoriacich súčasť tzv. úverovej
zmluvy) je neprijateľnou podmienkou, pretože spôsob riešenia prípadného sporu zo zmluvy ponecháva
na vôli dodávateľa. Oprávnená (v rámci odvolania) s takýmto názorom vyslovila nesúhlas namietajúc,
že takto príslušné zmluvné dojednanie formulované nebolo, nakoľko výber spôsobu riešenia sporu (z
dvoch alternatív predstavovaných 1. rozhodcovským súdom a 2. všeobecným súdom) zverilo žalujúcej
zmluvnej strane a tou podľa okolností prípadu mohla byť i dnešná povinná (dlžníčka).

Hoci práve tu sa súd prvého stupňa dopustil istého zjednodušenia (a to praktickým vložením znamienka
rovnosti medzi pojem dodávateľ a žalujúca strana, čo následne bolo logicky spochybnené uplatnením
tvrdenia, podľa ktorého žalujúcou stranou tu môže byť i spotrebiteľ), toto nemalo vplyv na správnosť tej
úvahy, podľa ktorej rozhodcovská doložka mala charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Predovšetkým treba súhlasiť s právnym názorom i závermi súdu prvého stupňa v tom smere, že výpočet
neprijateľných zmluvných podmienok, zakotvený pôvodne v ustanovení § 53 ods. 3 O. z. a neskôr v
odseku 4 rovnakého paragrafu, je len demonštratívny, teda že ním zákonodarca vymedzil iba príklady
podmienok predstavujúcich najkrikľavejšie porušenie rovnováhy vo vzťahu majúcom sa inak vyznačovať
vyváženosťou práv a povinností zmluvných partnerov. Hoci z pomerne obsiahleho výpočtu, navyše
postupom času i dopĺňaného (ako na to poukázal taktiež už súd prvého stupňa), možno nepochybne
vybadať úmysel zákonodarcu vniesť už do textu zákona podľa možnosti všetky mu známe a teda
najtypickejšie prípady dojednaní na ujmu spotrebiteľa a čo najviac zúžiť pomyselný manévrovací priestor
nielen osobám profitujúcim z neprijateľných podmienok, ale tiež súdom (tým pri interpretácii a aplikácii
tzv. pozitívneho práva), po celú dobu existencie úpravy normami spotrebiteľského práva v širšom slova
zmysle na vnútroštátnej úrovni je patrným tiež uvedomovanie si nemožnosti reagovania priamo zákonom

na všetky do úvahy prichádzajúce situácie a takto i nutnosť poskytnutia možnosti práve súdom, aby
existujúcu právnu úpravu dotvorili výkladom.

Práve za pomoci takejto úvahy potom i podľa názoru odvolacieho súdu za korektnú a aj zodpovedajúcu
zmyslu právnej úpravy nemožno považovať interpretáciu príslušného ustanovenia zmluvných dojednaní
predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu
majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom
zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu
ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešného povinného) treba považovať za také zmluvné dojednanie,
ktoré je z pohľadu rešpektovania európskych i domácich štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto
účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže vykazovať znaky neprijateľnej
zmluvnej podmienky. Za správnu však podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať ani tú
interpretáciu ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ O. z. (resp. tiež príslušnej Smernice a i bodu 18 zmluvy
oprávnenej a povinného z prejednávanej veci) predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo presvedčiť,
že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i
spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v
prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešných povinného) treba považovať
za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych štandardov
ochrany spotrebiteľa k tomuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže byť
považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Úprava tvoriaca obsah dnešného písmena r/ sa stala súčasťou ustanovenia § 53 ods. 4 O. z. až s
účinnosťou od 1. januára 2008 (v uvedenej súvislosti por. i čl. II bod 3 a čl. VII zákona č. 568/2007 Z. z.)
a dopad takejto úpravy i na právny vzťah účastníkov konania v prejednávanej veci (založený zmluvou zo
dňa 7. septembra 2006 číslo 8000054867) by bol možným nanajvýš vo vzťahu k nárokom vzniknutým po
nadobudnutí účinnosti príslušnej novelizácie O. z. (tu por. i prechodné ustanovenie § 879 O. z. zanesené
doň čl. II bodom 14 tu diskutovanej novely).

Úprava normami spotrebiteľského práva nevykazuje znaky kompaktnosti (tu rozumej najmä jej
sústredenia výlučne do jedného právneho predpisu či len menšieho množstva takýchto predpisov).
Takýto charakter úpravy mal pritom nesporný význam aj v prejednávanej veci, keď tu okrem ZoSÚ bol už
v čase uzavretia zmluvy aj niekdajší zákon o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 634/1992 Zb.), ktorý v rámci
svojho ustanovenia § 23a ods. 1 (s nadobudnutím účinnosti už odo dňa 1. januára 2000 a v pôvodnom
znení platiaceho do 24. novembra 2004) do právneho poriadku Slovenskej republiky vniesol pojem
tzv. typovej (a zároveň bez akejkoľvek pochybnosti vždy spotrebiteľskej) zmluvy, ktorou sa rozumela
zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvňuje; pričom podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia typová zmluva
nesmela obsahovať a/ neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na
poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby a 2. podmienky, ktorými
sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre
predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; resp. b/
podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

Toto znamenalo, že už v čase uzavretia zmluvy predchodkyne oprávnenej a povinného z prejednávanej
veci muselo byť vylúčené, aby sa na takúto zmluvu nazeralo inak než na zmluvu typovú (a
spotrebiteľskú), pričom napokon i tie najmenšie pochybnosti v uvedenom smere odstránila novelizácia
zákona o ochrane spotrebiteľa vykonaná zákonom č. 616/2004 Z. z., nahradzujúca skoršiu definíciu
typovej zmluvy takou definíciou spotrebiteľskej zmluvy, do ktorej už nepochybne spadali (vyjadrením
expressis verbis, čiže výslovne) aj zmluvy uzavreté podľa Obch. z. (čo napokon muselo viesť k tomu, že
protivník spotrebiteľa v prípadnom spore nemohol ťažiť zo stručnejšieho výpočtu zmluvných typov v O.
z., ak tu paralelne existovala ďalšia úprava pojmovo zaraďujúca do rámca typových i spotrebiteľských
zmlúv aj také zmluvy, akou bola tá z prejednávanej veci).

Takto samozrejme musela byť celkom bez nádeje na úspech obhajoba exekučného titulu oprávnenou
založená na tom, že by patričnú rovnováhu v právach a povinnostiach, či presnejšie nedostatok značnej
nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa, malo zabezpečovať dojednanie, ktoré právo výberu spôsobu
riešenia sporu a aj subjektu majúceho prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu vyriešiť zveruje

žalobcovi (iniciátorovi konania) a to tak, že tento si môže vybrať ako prejednanie (a rozhodnutie) sporu
rozhodcom, tak i všeobecným súdom.

Jednak totiž treba považovať možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom
za skôr teoretickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou
stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme
nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotné prejednanie a tiež
rozhodnutie sporu rozhodcom), predovšetkým však treba mať za to, že značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho
zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými
do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa.
Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu
poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade,
ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať).

Práve o takýto súdom prvého stupňa správne kvalifikovaný prípad nanútenia vôle dnešnej oprávnenej (v
čase uzavretia tzv. úverovej zmluvy vystupujúcej ešte pod niekdajším obchodným menom PROFIREAL
SLOVAKIA spol. s r.o.) povinným (spotrebiteľom) sa jednalo aj v posudzovanej veci, nakoľko pri použití
tzv. formulárovej zmluvy obsahujúcej množstvo predtlačených údajov (u ktorých tak bolo prinajmenšom
problematickým aj odchýlenie sa od nich, i ak by zmluvný partner osoby disponujúcej takýmto návrhom
zmluvy mal záujem na nej niečo zmeniť) a to vrátane označenia veriteľa síce nemožno vylúčiť možnosť
prezentovanú odvolaním (teda vyvolanie sporu spotrebiteľom a vybratie si ním, kto by mal ním iniciovaný
spor prejednať), už samotný obsah dojednaní v tomto smere kľúčových však je praktickým svedectvom
ich naformulovania výlučne v záujme zmluvného partnera spotrebiteľa (v uvedenej súv. por. najmä body
18.1. a 18.2.1 zmluvy v ich vzájomnej súvislosti, ktoré síce základné právo výberu spôsobu riešenia
sporu priznávajú žalobcovi, druhé z takýchto ustanovení však svojim obsahom je praktickým popretím
toho prvého a riešenie sporu zveruje jednému z troch vopred určených rozhodcov a to s právom prípadný
výpadok všetkých takýchto osôb „sanovať“ určením náhradného rozhodcu iba veriteľom).

Pri riadení sa všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru,
než k tomu, ku ktorému dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia
rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku slúžiaceho tu za
exekučný titul za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom toho však bolo, že tu nebola platne založená právomoc rozhodcovského súdu
(rozhodcu) na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať aj
náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým
podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom). V tomto prípade pôsobila do istej miery aj úsmevne
časť argumentácie z odvolania snažiaca sa o obhájenie čo i len čiastočnej platnosti rozhodcovskej
doložky, nakoľko tu odvolaciemu súdu uniká význam takéhoto snaženia sa v prípade ustálenia
neprijateľnosti (a neplatnosti) v tej časti, ktorá bola z pohľadu „udržateľnosti“ exekučného titulu
rozhodujúcou.

Napokon pre úplnosť vhodné sa javí i tu poukázať na to, čo podobne ako väčšinu toho už vyššie
uvedeného tunajší súd pojal v minulosti do odôvodnenia iného svojho rozhodnutia v obdobnej
veci tej istej oprávnenej (tu por. tiež uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k.
10CoE/326/2010-36, inak vo veci Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6Er/3210/2009) a síce, že súhlasiť
nešlo ani s tým názorom, podľa ktorého by tu dôkazom prijateľnosti rozhodcovskej doložky mal
byť neúspech iného spotrebiteľa, usilujúceho sa voči oprávnenej z prejednávanej veci o zrušenie
rozhodcovského rozsudku v konaní pred Okresným súdom Žilina. Okrem toho, že tuzemský právny
poriadok nepozná viazanosť súdu vyššieho stupňa právnym názorom vysloveným súdom nižšieho
stupňa navyše vo veci s čiastočne odlišným okruhom účastníkov (ktorá rôznosť nepochybne môže mať
svoj význam), vo vzťahu k argumentácii uplatnenej odvolaním nešlo nepovšimnúť si, že v oprávnenou
pripojenom rozsudku Okresného súdu Žilina o otázke prijateľnosti dojednania diskutovaného v
prejednávanej veci nebolo zmienky a k preskúmaniu takéhoto rozhodnutia odvolacím súdom (Krajským
súdom v Žiline) len v časti trov konania platilo, že inak to ani nemohlo byť, ak odvolanie tam podala
len vo veci úspešná žalovaná (oprávnená z prejednávanej veci, ktorej odvolanie i do veci by muselo

byť odmietnuté pre nedostatok subjektívneho oprávnenia na jeho podanie) a žalobca sa so zamietnutím
žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodov tunajšiemu súdu neznámych zrejme uspokojil.

Pretože práve o takýto prípad šlo aj v prejednávanej veci, súhlasiť bolo treba so súdom prvého stupňa, že
tu oprávnenou sformulovaná rozhodcovská doložka mala charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Ak dôsledkom uplatnenia takejto podmienky bolo práve prejednanie a tiež rozhodnutie sporu účastníkov
úverovej zmluvy v rozhodcovskom konaní a vydanie v ňom i rozhodcovského rozsudku tvoriaceho tu
podklad exekúcie, šlo aj o prípad nemožnosti akceptovania takéhoto rozhodnutia a teda i pokračovania
exekúcie na jeho základe.

Obstáť totiž nemohla ani námietka oprávnenej zo záveru jej odvolania naznačujúca, žeby po prvotnom
„odobrení“ podkladov nevyhnutných na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a teda po udelení
poverenia už nemalo byť možným následné skúmanie, či v tomto smere nedošlo k pochybeniu. Jednak
exekučný poriadok sa vyhol zadefinovaniu aj poverenia na vykonanie exekúcie za rozhodnutie (na
rozdiel od jeho protikladu, ktorým je uznesenie zamietajúce žiadosť o poverenie), oprávnenej však okrem
toho musí byť známy aj ten záver tunajšieho súdu, podľa ktorého exekučný súd nemôže rezignovať
na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu a prekážkou mu
v tom nemôžu byť ani nie celkom totožné zákonné formulácie v E. p. a ZoRK (vzbudzujúce dojem,
akoby z dôvodov uvedených v ust. § 40 ods. 1 písm. a/ a b/ a § 45 ods. 1 a 2 ZoRK malo byť možným
len zastavenie exekúcie a nie aj zamietnutie žiadosti o poverenie) či nepodanie žaloby o zrušenie
rozhodcovského rozsudku. Rozhodujúcim v tomto smere totiž napokon je, že exekučný súd v obdobných
prípadoch (či už v štádiu skúmania podmienok pre udelenie poverenia alebo až následne, o ktorý
druhý prípad sa jednalo aj v posudzovanej veci) neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval
do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul reprezentovaný rozhodcovským rozsudkom
(teda rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa všeobecný súd
s výnimkou paralelne zachovanej možnosti podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku môže
zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi), môže mu však (tu spomínanému titulu)
za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Prijatie opačného názoru by pritom malo za následok, že
súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či
už vôbec alebo len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných vád exekučného
titulu mali byť nútené najskôr do udelenia poverenia (a tým aj k legitimizovaniu exekučného vymáhania
pohľadávky) a až následne by mali byť oprávnenými uvažovať o zastavení exekúcie. Záujem na takomto
výklade však zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty,
ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na
tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon zastavovanie exekúcií z tu
objasňovaného dôvodu treba považovať za opodstatnené a zároveň za náležitý procesný nástroj len
tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase zaoberania sa možnosťou udelenia poverenia k
tomuto došlo, hoci sa tak vôbec stať nemalo.

Pri riadení sa týmito úvahami preto súd prvého stupňa rozhodol správne, ak v prejednávanej veci
exekúciu ako celok zastavil a odvolací súd preto napadnuté uznesenie v príslušnej časti podľa § 251
ods. 4 a § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania krajský súd nerozhodoval, pretože nedostatok rozhodnutia súdu prvého
stupňa o trovách exekúcie už v rámci uznesenia o jej zastavení mal vo veci rovnaký účinok ako
vyhradenie rozhodnutia o trovách konania až samostatnému rozhodnutiu po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej, kedy zo zákona nastupuje povinnosti súdu prvého stupňa rozhodnúť aj o trovách
odvolacieho konania, skončeného týmto uznesením odvolacieho súdu (§ 251 ods. 4 a § 224 ods. 4,
resp. i § 151 ods. 3 O. s. p., druhé a tretie z nich per analogiam).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.