Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, December 7, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/775/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213221197
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2213221197.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátu:JUDr.DašaKontríkováačlenieksenátu:

JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Gabriela Brišková v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpená: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so
sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému: S. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom mesto S. O.,
zastúpený opatrovníčkou: I. F., tajomníčka Okresného súdu Dunajská Streda, o zaplatenie 580,59
eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, č. k.
14C/228/2014-40 zo dňa 5. septembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu žalobkyne zamietol a žalovanému náhradu trov
konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že pôvodný veriteľ a žalovaný uzavreli zmluvu o
poskytnutí balíka produktov a služieb pre Fyzické osoby 24.01.2007. Z oznámení postúpení pohľadávky
vyplýva, že pôvodný veriteľ evidoval voči žalovanému pohľadávku z nepovoleného prečerpania na
účte FO 652,21 eur. Súd vyhodnotil právny vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným ako spotrebiteľský,
na ktorý je potrebný aplikovať najmä Občiansky zákonník (ďalej len OZ), zákon č. 250/2007 Z. z. o

ochrane spotrebiteľa a zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na skutočnosť, že
uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v
ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ), premlčuje sa nárok na peňažné plnenie (z uvedeného
zmluvného vzťahu) v trojročnej premlčacej dobe v zmysle § 101 OZ. Pre posúdenie, či ustanovenie § 5b
zákona č. 250/2007 z. z., účinné od 01.05.2014, je možné aplikovať aj na konania začaté na súde pred
jeho účinnosťou, je rozhodujúce, či konkrétne ustanovenie má (aj) procesný charakter. Hoci samotné
premlčanie má nepochybne hmotnoprávny charakter, procesná povaha citovaného ustanovenia § 5b

vyplýva z jeho samotného znenia. Na jeho základe sa súdu (ktorý je možné považovať za orgán
rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľských zmlúv) ukladá povinnosť v súdnom konaní z úradnej
povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských veciach, aj keď sa ho spotrebiteľ nedovolá,
teda ide o konkrétny procesný postup súdu v konaní, čo nasvedčuje procesnoprávnemu charakteru
ustanovenia. Keďže ide o procesné ustanovenie, v prípade absencie prechodného ustanovenia platí, že
súd postupuje podľa právneho stavu, účinného v čase rozhodovania súdu. Preto ak v čase rozhodovania
súdu vo veci je účinné ustanovenie § 5b citovaného zákona, súd je povinný ho aplikovať i keď sa súdne

konanie začalo skôr, t. j. pred účinnosťou zákona. Z predložených podkladov, najmä z Prílohy č. 1 k
zmluve o postúpení pohľadávok súd zistil, že žalovaný poslednú úhradu vykonal 20.09.2010. Trojročná
premlčacia doba začala plynúť nasledujúci deň po vykonaní poslednej úhrady, teda 21.09.2010 a
uplynula 21.09.2013, pričom žalobkyňa podal žalobu až 18.10.2013, teda po uplynutí premlčacej doby.Súd prvého stupňa preto uzavrel, že trojročná premlčacia doba, na ktorú bol povinný prihliadnuť ex offo,
uplynula ešte pred podaním žaloby, preto rozhodol tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci
a nedostatočného zistenia skutkového stavu, čo odôvodnila tým, že nesúhlasí s tým, aby v danom
prípade súd postupoval podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý nadobudol
účinnosť 1.05.2014. Poukázala na článok 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nálezy Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 24.05.1995, sp. zn. PL. ÚS 16/95, z 03.03.1996, sp. zn. PL. ÚS 36/95, z

09.03.2011, sp. zn. III. ÚS 348/06, ako aj na článok 125 ods. 1 písm. a) a článok 152 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky. Aplikáciou ustanovenia § 5b citovaného zákona dochádza k značnému narušeniu
princípov právneho štátu podľa článku 11 ods. 1 a článku 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, k
porušeniu zákazu diskriminácie podľa článku 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 3
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva
podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

a článku 1 Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva na
prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods.
1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania garantovanej v článku 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky a článku 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Právna úprava platná

v Slovenskej republike do 30.04.2014 umožňovala spotrebiteľom brániť sa proti pohľadávke uplatnenej
po uplynutí premlčacej doby vznesením námietky premlčania. Za účelom zvýšenia ochrany spotrebiteľa
prijalaNárodnáradaSRv§5bcitovanéhozákona,vktoromprikázalaorgánomrozhodujúcimonárokoch
zo spotrebiteľskej zmluvy ex offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku
predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo inú prekážku, a to bez stanovenia

jasných pravidiel obsiahnutých v prechodných ustanoveniach, ktoré by zabezpečili plynulý prechod
z doposiaľ platného a účinného režimu právnej úpravy do ich nového režimu. Aplikáciou ust. § 5b
citovaného zákona na prebiehajúce súdne konania bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo
k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu na začatie
konania, došlo k porušeniu princípu právnej istoty ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého

súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do
majetkových práv veriteľa. Priamym aplikovaním § 5b súd porušil zásadu stanovenú v článku 152
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej výklad a uplatňovanie ústavných princípov, zákonov a
ostatných všeobecne záväzných predpisov musí byť v súlade s ústavou Slovenskej republiky. Žalobkyňa
si v konaní uplatnila svoj nárok žalobným návrhom 18.10.2013, pričom predmetné ustanovenie § 5b

nadobudloúčinnosťaždňa01.05.2014,pretožalobkyňanemôžesúhlasiťsrozhodnutímsúduaprávnym
posúdeným veci. Ďalej žalobkyňa zastáva názor, že dátum poslednej úhrady nie je relevantným údajom,
na základe ktorého možno posúdiť ukončenie zmluvy a teda začiatok plynutia premlčacej doby. Na
základe uvedeného navrhla, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle
ustanovenia § 220 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) ho zmenil tak, že vyhovie žalobe,

respektíve v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 a 3 O.s.p. ho zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie. Zároveň si uplatňovala voči žalovanému náhradu trov konania a právneho zastúpenia
v prvostupňovom i odvolacom konaní pričom trovy odvolacieho konania pozostávajú z jedného úkonu
právnej služby vo výške 45,82 eur s DPH a režijného paušálu k úkonu právnej služby vo výške 9,65 eur
s DPH, spolu 55,47 eur s DPH (podanie odvolania).

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou, účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod

(§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania(§212ods.1O.s.p.),postupombeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2O.s.p.)
a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.

V prejednávanej veci nie je sporná skutočnosť, že ide o spotrebiteľský právny vzťah, pretože žalobkyňa

uplatňuje svoje nároky zo zmluvy o poskytnutí balíka produktov a služieb pre Fyzické osoby, ktorú
uzavrela Slovenská sporiteľňa, a.s. a žalovaný 24.01.2007, pričom žalobkyňa nadobudla pohľadávku
voči žalovanému na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. 0655/2013/CE z 27.06.2013. Podstatou
odvolacích námietok žalobkyne je, že súd prvého stupňa nemal aplikovať § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý oprávňuje súdy aj bez návrhu skúmať otázku premlčania uplatneného
nároku a súd nesprávne posúdil začiatok plynutia trojročnej premlčacej lehoty. Odvolací súd k týmto
námietkam žalobkyne uvádza nasledovné.

Na základe zákona č. 102/2014 Z. z. (článku VIII.) došlo k novele zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene ďalších zákonov a bolo prijaté nové ustanovenie § 5b, podľa ktorého, orgán
rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú

zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keby inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Podľa článku
XIV. zákona č. 102/2014 Z. z. predmetné ustanovenie vstúpilo do účinnosti od 01.05.2014. V § 29b
zák. č. 102/2014 Z. z. boli prijaté prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.05.2014, nie však
k novoprijatému ustanoveniu § 5b citovaného zákona.

Právnateóriaipraxpoznározdielmedzipravouanepravouretroaktivitou.Prepravúretroaktivituplatí,že
lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva alebo spája
práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris nemali povahu
právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity nový zákon síce nezakladá právne následky pre
minulosť, avšak povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho následku (jednoduchú

výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších zákonov. Nepravé spätné
pôsobenie zákona znamená to, že nový zákon zohľadňuje (právne kvalifikuje) minulé skutočnosti alebo,
že sa dotýka (modifikuje, ruší) existujúce právne následky.

Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t.j. od

účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy, riadia novou
právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej
normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia zrušenou
právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita).
Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej

retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky
prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú
výnimky jej neprípustnosti.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, pokiaľ súd rozhoduje o nároku žalobkyne na zaplatenie žalovanej

sumy ako práva zo spotrebiteľskej zmluvy v čase, keď už vstúpilo do účinnosti ustanovenie § 5b zákona
č. 205/2007 Z. z. (na základe novely vykonanej zákonom č. 102/2014 Z. z. účinnou od 01.05.2014), je
oprávnený (a zároveň povinný) prihliadať aj bez návrhu na premlčanie nároku, keďže v danom prípade
platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa riadia i právne vzťahy, ktoré vznikli
aj podľa predchádzajúcej právnej normy.

V prejednávanej veci síce žalovaný nenamietal premlčanie uplatneného nároku žalobkyňou ale v zmysle
citovaného ustanovenia je potrebné aj bez návrhu, t,j, ex offo prihliadnuť na premlčanie uplatneného
nároku, ktoré má za následok už bez ďalšieho nevyhnutnosť zamietnutia návrhu veriteľa. Na základe
uplatňovaného princípu nepravej retroaktivity právnych noriem (starej aj novej právnej úpravy) súd nebol

povinný prihliadať na podmienky uvedené v § 100 ods. 1 OZ, t.j. prihliadať na premlčanie dlhu iba na
námietku dlžníka.

V prejednávanej veci je otázku dĺžky premlčacej lehoty potrebné posúdiť podľa ustanovení OZ. Zákon
č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy úpravu premlčania vôbec neobsahoval,

pričom takáto úprava je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v § 387 a nasl. Obchodného
zákonníka a v § 100 a nasl. OZ. Právna úprava premlčania obsiahnutá v OZ je pre spotrebiteľa
výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ nemôže vzdať. Napriek tomu, že v danom
prípade ide o zmluvu upravenú v § 497 až § 507 Obchodného zákonníka, s prihliadnutím na to, že
ide o zmluvu spadajúcu pod režim zákona o spotrebiteľských úveroch, bolo dôvodné predmetnú zmluvu

posudzovať podľa citovaného zákona, ako aj ustanovení OZ, a to i v otázke dĺžky premlčacej lehoty. V
tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom úvere charakter absolútneho
obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú
širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti prednosť OZ, keďže aplikácia Obchodného zákonníkaprichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti v
prípade spotrebiteľských zmlúv Obchodný zákonník celkom alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej
aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, t.j. aplikácii OZ. Normy obchodného práva sú

totiž v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z
povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v OZ a predpisoch vydaných na jeho
vykonanie. Uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, premlčuje sa nárok na peňažné
plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v trojročnej premlčacej dobe v zmysle ust. § 101 OZ. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na § 52 ods. 2 OZ, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských

zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie
preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú
pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie.

Nemožno opomenúť ani § 54 ods. 1 OZ, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou

zmluvousanemôžuodchýliťodtohtozákonavneprospechspotrebiteľa.Pretoaniuzavretieabsolútneho
obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže odchýliť od
občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech spotrebiteľa na rozdiel od právnej
úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie,
preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.

Odvolací súd preto uzavrel, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, že
v otázke premlčania je vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy potrebné aplikovať ustanovenia
OZ, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri
napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25.01.2011, sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu

v Trenčíne z 23.11.2011, sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove z 11.06.2013,
sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), a s
uvedeným riešením sa stotožnil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 402/2013
z 19.06. 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením OZ na prospech spotrebiteľa na úver
ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

Novela OZ vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením § 52
ods. 2 OZ), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia OZ, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického
výkladu zákonodarcu vyplýva, že OZ bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania,

otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala
použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na
01.04.2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis
vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu OZ na spotrebiteľské záväzky. V
súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR z 27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012, súd uvádza, že

Najvyšší súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich
zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v
zmysle § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 OZ.

Žalobkyňa tiež v odvolaní namietala, že súd nepostupoval správne, keď posúdil začiatok plynutia

premlčacej doby počnúc od 21.09.2010.

Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku vychádzal zo skutočnosti, že podľa prílohy č.
1 k zmluve o postúpení pohľadávok, žalovaný vykonal poslednú úhradu 20.09.2010, preto premlčacia
doba začala plynúť od 21.09.2010 a uplynula 21.09.2013, pričom žaloba bola podaná 18.10.2013, teda

po uplynutí premlčacej doby. Prílohu 1 k zmluve o postúpení pohľadávok pripojil žalobca k návrhu
na začatie konania ako dôkaz (okrem iných dôkazov). Žalobkyňa k žalobe pripojila tiež zmluvu o
poskytnutí balíka produktov a služieb pre Fyzické osoby, z ktorej je zrejmá jediná skutočnosť, že
bola uzavretá 24.1.2007 medzi žalovaným a SLSP a.s. Iné, relevantné dôkazy žalobkyňa v žalobe
nenavrhla vykonať, pričom bola poučená, že podľa § 120 ods. 4 je povinný navrhnúť vykonať dôkazy

do skončenia dokazovania (súdom prvého stupňa). K žalobe žalobkyňa nepripojila dôkaz, preukazujúci
kedy a akú sumu žalovaný prečerpal a kedy a akú sumu peňažných prostriedkov vrátil žalobcovi, resp.
jeho právnemu predchodcovi.V odvolaní žalobkyňa síce namieta nesprávnosť posúdenia začiatku plynutia premlčacej lehoty súdom,
ale zároveň neuvádza, ako mal súd správne postupovať pri určení začiatku plynutia premlčacej lehoty
a nepoukazuje na žiaden vykonaný dôkaz, ktorý tvrdenie žalobkyne preukazuje. Bolo predovšetkým

povinnosťoužalobkyneuviesťvžalobe(avďalšomkonanípredsúdomprvéhostupňa)všetkyrelevantné
skutočnosti a dôkazy, z ktorých by vyplývalo, kedy začala plynúť premlčacia doba inak (kedy nastala
splatnosť) uplatneného nároku a teda že uplatnený nárok premlčaný nie je. Žalobkyňa však tieto
skutočnosti a dôkazy neuviedla nielen pred súdom prvého stupňa, ale ani v odvolacom konaní, keď
už jej bol známy právny názor súdu prvého stupňa i jeho skutkové zistenia. Ak potom žalobkyňa v

odvolaní tvrdí, že súd prvého stupňa nesprávne počítal dátum začiatku plynutia premlčacej doby od
21.09.2013, a že žalovaný nárok premlčaný nie je, žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadom
svojho tvrdenia, pretože ho nepodložila žiadnymi dôkazmi. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi
podaného odvolania tak nemohol akceptovať námietku žalobkyne o nesprávnom skutkovom závere
súdu prvého stupňa, ktorý by mal za následok nesprávne právne posúdenie veci, pretože žalobkyňa
vedomá si súdom zisteného skutkového stavu, napriek tomu, že mala takú možnosť, nepredložila žiadne

dôkazy, ktoré by takto zistený stav relevantným spôsobom spochybnili.

Odvolací súd preto po rozhodnutie súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

V odvolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods.

1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania. Náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil
a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.

Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.