Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, January 25, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/242/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112209099
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8112209099.1

Uznesenie

KrajskýsúdvPrešovevprávnejvecižalobcov1/C..X.G.,nar.XX.X.XXXX,2/C..B.G.,nar.XX.X.XXXX,
bývajúcich v V. č. XXX, proti žalovanému D. V., so sídlom v V. č. XXX, o náhradu škody, o odvolaní
žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 28.1.2015, č. k. 8C/63/2012 - 217 takto
jednohlasne

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Ďalej rozhodol, že o trovách konania
rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že pôvodný kamenný múr stál v celej šírke, ako aj celej
dĺžke v celosti na parcele č. 169. Výška pôvodného múra bola približne 160 centimetrov.

Vedľajšie stavby treba považovať v zmysle § 121 Občianskeho zákonníka za príslušenstvo veci a ak sú
pevne spojené so zemou ide o veci nehnuteľné. Veci tvoriace príslušenstvo inej hlavnej veci, majú na
rozdiel od súčasti veci, povahu samostatnej veci v právnom zmysle, a teda môžu byť aj samostatným
predmetom právnych vzťahov. V prípade, ak príslušenstvom hlavnej veci je nehnuteľnosť, je základným
predpokladom, aby príslušenstvo prešlo spolu s hlavnou vecou na inú osobu, vyjadrenie vôle účastníkov

právneho vzťahu vykonať prevod aj tohto príslušenstva a to v písomnej forme. Ak takýto prejav vôle
chýba, príslušenstvo na nadobúdateľa hlavnej veci neprechádza. Obdobne to platí aj v prípade, ak
dochádza k prechodu vlastníctva k hlavnej veci na základe rozhodnutia štátneho orgánu, resp. ak sa
hlavná vec nadobúda na dražbe udelením príklepu.

Murované oplotenie v čase vzniku škody dosahovalo výšku 160 cm a bolo spojené so zemou pevným

základom. V zmysle ustálenej judikatúry (R 4/1992) plot vyšší než 100 cm je samostatnou stavbou, preto
ho nie je možné považovať za súčasť veci, ale ako vedľajšia stavba tvorí jej príslušenstvo. Nepochybne
v danom prípade hlavnú vec predstavuje pozemok (parcela č. 169), čo vyplýva z účelu samotnej
stavby murovaného oplotenia, ktoré slúži na ochranu pozemku. Napriek tomu, že murované oplotenie
je spojené so stavbou rodinného domu vo vlastníctve I. F., vzhľadom k účelu, ktorý plní, nie je možné
ho považovať za príslušenstvo rodinného domu. Príslušenstvo tvoria veci samostatné a príslušenstvo

môže byť samostatným predmetom právnych vzťahov. Príslušenstvo nesleduje zo zákona bez ďalšieho
právny režim hlavnej veci. K tomu, aby predmetom právneho úkonu bolo aj príslušenstvo hlavnej veci,
ktorou je vedľajšia stavba, je vždy potrebné, aby účastníci tohto právneho vzťahu prejavili zákonom
predpísaným spôsobom vôľu previesť aj toto príslušenstvo. Z dôkazov predložených žalobcami nie
je možné vyvodiť záver, že právni predchodcovia I. F. nadobudli murované oplotenie do vlastníctva.
V osvedčení o dedičstve po právnej predchodkyni I. F. je v predmete aktív dedičstva, ktoré v rámci

dedičského konania nadobudol, uvedená parcela č. XXX - zastavané plochy v podiele 1/2 k celku, t.j.
bez vymedzenia múra, čo i len všeobecným označením "príslušenstvo". Ani z rozhodnutí v dedičskýchkonaniach po I. F. (D XXXX/XX) a U. F. (D XXX/XX) nevyplýva, že ich predmetom bolo murované
oplotenie.

Základným rozlišujúcim kritériom pri posudzovaní dobromyseľnosti držby je to, či držiteľ veci alebo
vykonávateľ práva pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu
na každom subjekte rozumne požadovať, mal, resp. mohol mať, alebo nemal, prípadne nemohol mať
pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda alebo právo, ktoré vykonáva, patria. Okolnosti,
z ktorých možno usudzovať existenciu dobromyseľnosti, musí v spore preukázať držiteľ veci, resp.

vykonávateľ práva. Takže subjekt, ktorý sa bude dovolávať súdnej ochrany, bude musieť preukázať
okolnosti, z ktorých možno usudzovať na jeho dobromyseľnosť, teda okolnosti, svedčiace o poctivosti
právneho dôvodu nadobudnutia veci, resp. práva, nie samu dobromyseľnosť ako vnútorné presvedčenie
- psychický stav. Dobrá viera je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje
určitú vec. Ide teda o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť
predmetom dokazovania.

Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalobcovia nie sú vlastníkmi murovaného oplotenia.
Vlastnícke právo k nemu na základe kúpnej zmluvy zo dňa 16.11.2009 od I. F. nenadobudli z
dôvodu, že predávajúci nebol jeho vlastníkom. Vlastníctvo k murovanému oploteniu nenadobudol
na základe prechodu vlastníckeho práva po svojich právnych predchodcoch, o čom svedčí kúpna

zmluva z roku 1925, ako aj rozhodnutia v dedičských konaniach po jeho právnych predchodcoch, kde
vzhľadom na právnu povahu murovaného plota, pre prechod vlastníckeho práva k nemu sa vyžadovalo
jeho vymedzenie aspoň vo všeobecnej rovine ako príslušenstvo. Vlastnícke právo nenadobudol ani
vydržaním. Samotné tvrdenia o tom, že jeho právni predchodcovia múr užívali nepreukazujú, že tento
užívali ako vlastný. Právna predchodkyňa I. F. R. F. si osvedčila vlastnícke právo k parcele č. XXX v

podiele 1/2 k celku, pričom do zápisnice o vydržaní vlastníckeho práva uviedla, že parcelu spolu so
spoluvlastníčkou B. X. užívajú ako spoločný dvor. O vlastníctve murovaného oplotenia sa nezmienila.
B. X. vo svojej výpovedi pred súdom výslovne uviedla, že vlastnícke právo k murovanému oploteniu
si osvedčiť nedali z dôvodu, že ten im nikdy vlastnícky nepatril. Z uvedených dôvodov sú dojednania
zmluvných strán o prevode vlastníckeho práva k murovanému oploteniu neplatné, a to v súlade so

zásadou, podľa ktorej nik nemôže previesť na iného viac práv, než má sám.

Súd prvého stupňa preto z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcov žalobu zamietol.

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 151 ods.3 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia. Navrhli rozsudok
zmeniť tak, aby ich žalobe bolo vyhovené. Ako dôvod uviedli, že pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa
nesprávne posúdil charakter múru. Nie je možné obmedziť sa len na najpravdepodobnejší účel múrov vo
všeobecnosti bez toho, aby sa prihliadlo na okolnosti prípadu. Taktiež pri posudzovaní otázky vlastníctva

nie je možné vziať do úvahy len znenie nadobúdacích titulov bez toho, aby sa vzali do úvahy aj nepriame
dôkazy o vlastníctve múra. V danom prípade existoval dostatok, hoci nepriamych dôkazov o tom, že múr
sa má považovať za príslušenstvo domu súp. č. 88. Priamy predchodca žalobcov považoval múr vždy za
príslušenstvo domu. Za príslušenstvo domu ho spolu so šopou považovali aj jeho právni predchodcovia.
Právni predchodcovia I. F. sú mŕtvi. Táto skutočnosť však nemôže byť žalobcom na škodu. Medzi

stranami sporu už nie je sporné, že múr je postavený na pozemku s parcelným č. 169 a nie na pozemku
vo vlastníctve žalovaného. Pozemok je v spoluvlastníctve dvoch osôb. Druhá spoluvlastníčka pozemku
potvrdila, že nie je vlastníčkou múra. Len ona teda nemala žiadnu vôľu držať múr ako vlastník. Právna
úprava v ustanovení § 121 a § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka nevymedzuje taxatívne veci, ktoré
sú súčasťou inej veci, či príslušenstvom inej veci. Je to vec judikatúry. Z hľadiska toho žalobcovia a ich

právnipredchodcoviaspĺňajúpodmienkuobjektívnejospravedlniteľnostiprávnehoomyluprinadobúdaní
múra. Múr mal výšku 1,6 metra. V zmysle dostupnej judikatúry (R 4/1992) považovanie múra s výškou
1,6 metra nad zemou za súčasť pozemku (domu) by bolo v rozpore s judikatúrou súdov. To znamená,
že vec akou bol múr mohla byť buď súčasťou inej hlavnej veci alebo príslušenstvom inej hlavnej veci
podľa toho , aká je jeho výška. Na prevod súčasti veci by sa dokonca ani nevyžadovalo jej uvedenie

v písomnej zmluve o prevode nehnuteľnosti. V zmysle výkladu je ospravedlniteľná v zásade neznalosť
judikatúry. Je možné dokonca vysloviť úvahu, že ak je právny predpis natoľko nejasný, že jeho výklad
vyžaduje publikáciu rozhodnutia v Zb. rozhodnutí a stanovísk, môže to byť jedno z hľadísk pre posúdenie
ospravedlniteľnosti právneho omylu ohľadne výkladu ustanovenia § 130 Občianskeho zákonníka. Vnadväznosti na vyššie uvedené je zrejmé, že v prípade múra nešlo o jasné a nerozporné znenie zákona
a že až judikatúra stanovila, čím je. V prípade múra je situácia ešte komplikovanejšia tým, že dokonca
nie je ani stále automaticky príslušenstvom, či stále súčasťou, ale mení sa to podľa výšky múra a tým by

sa menili i podmienky na jeho vymedzenie v písomnej zmluve o prevode nehnuteľnosti. Múr dokonca ani
nebol evidovaný v katastri nehnuteľnosti. Stavby ako múr sa v katastri nehnuteľnosti neevidujú. Ak by
sa teda notár napr. z neopatrnosti v dedičských konaniach neopýtal na to, čo sa nachádza na pozemku
alebo na to, čo je príslušenstvom domu , je zrejmé, že dedičia ako laici, ktorí sa spoľahli na vzdelanie
notára, si na to nemusia spomenúť, resp. môžu byť v objektívne ospravedlniteľnom právnom omyle,

že je na prevod potrebné uvádzať len veci uvedené v katastri nehnuteľnosti a nie každý strom, studňu,
prípojky a podobne. Je zrejmé, že ako prvej to napadlo až p. notárke G. v roku 2003, hoci múr existuje
už dávno predtým.

Odvolací súd v zmysle zásad ustanovenia § 212 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením

§ 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že odvolanie je opodstatnené.

V danom prípade zamietnutie žaloby bolo odôvodnené nepreukázaním existencie vlastníckeho práva
žalobcov, resp. ich právnych predchodcov k múru postavenému na parcele č. XXX zapísanej na LV
č. XXX kat. úz. V.. Táto nehnuteľnosť mala byť vytvorená z pozemnoknižnej parcely mpč. XX/b/X

vedenej v zápisnici č. XXX. Túto pôvodne pozemnoknižnú nehnuteľnosť mal v roku 1925 nadobudnúť
do podielového spoluvlastníctva I. F., čo je zrejmé aj z čiastočného výpisu z Pozemkovej knihy č. XXX
kat. úz. V.. V čase uzatvorenia tohto právneho úkonu platilo na území Slovenska uhorské obyčajové
právo. Uhorské obyčajové právo rozlišovalo veci na nehnuteľné a hnuteľné. Nehnuteľnými vecami boli
pozemky. To, čo sa nachádzalo s takouto nehnuteľnosťou v pevnom spojení sa považovalo za súčasť

nehnuteľnosti. To znamená, že vlastníkovi nehnuteľnosti patrilo i vlastnícke právo k stavbám na takejto
nehnuteľnosti sa nachádzajúcim Ako sa s touto právne významnou skutočnosťou vyrovnal konajúci súd
z odôvodnenia rozhodnutia nie je známe.

Okrem toho uhorské obyčajové právo ani v prípade kúpy nehnuteľnosti nevyžadovalo písomnú formu.

Nehnuteľnosť tak mohla byť predaná na základe aj ústne uzatvorenej zmluvy.

Obsahové náležitosti rozsudku určuje ust. § 157 O.s.p. Ich správnosť a úplnosť je predpokladom
preskúmateľnosti rozhodnutia. Či je rozhodnutie preskúmateľné alebo nie, sa dá zistiť len z jeho
odôvodnenia.

V tejto súvislosti je právne významné ust. § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku
súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
zapreukázanéaktorénie,zktorýchdôkazovvychádzalaakýmiúvahamisaprihodnotenídôkazovriadil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.

Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom,

ktorý záväzne určuje ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p., dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné
právonasúdnuochranuniejenaplnenéreálnymobsahom.Konaniearozhodovanievšeobecnýchsúdov
sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v
ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich povinnosti

svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd
v ich veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní
vo veci samej.

Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa účastníkovi odníma možnosť v odvolacom konaní

riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, nakoľko je problematické zaujímať stanoviská k
nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu.Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 221 ods. 1 písm. f) a ods. 2
O.s.p. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V ňom bude úlohou súdu prvého stupňa
vyhodnotiť právne významnú skutočnosť pre posúdenie uplatneného nároku, ktorou bolo uzavretie

kúpnej zmluvy I. F. v roku 1925.

Prvostupňový súd, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.) v novom
rozhodnutí rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.