Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 10, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6CoPr/4/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115200530
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8115200530.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a sudcov JUDr.

Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Anny Ilčinovej v právnej veci žalobkyne W.. W. Y., nar. XX.XX.XXXX,
bytom B. XX/X, N., právne zastúpenej JUDr. Františkom Komkom, advokátom, Hlavná 27, Prešov, proti
žalovanému SPRAVBYTKOMFORT, a.s. Prešov, Volgogradská 88, Prešov, IČO: 317 185 23, právne
zastúpený Eva Petránová Advokátska kancelária, s.r.o., Puškinova 16, Prešov, IČO: 36 854 581, o
náhradu mzdy a iné nároky, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov
č. k. XXCpr/X/XXXX-XXX zo dňa 23.06.2015 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za

obdobie od 1.6.2012 do 31.8.2012 (výrok I.) v sume 1 855,08 EUR s
- 8,75%- tným ročným úrokom z omeškania zo sumy 618,36 EUR od 10.7.2012 do zaplatenia,
- 8,75%- tným ročným úrokom z omeškania zo sumy 618,36 EUR od 10.8.2012 do zaplatenia,
- 8,75 %- tným ročným úrokom z omeškania zo sumy 618,36 EUR od 10.9.2012 do zaplatenia s tým, že
v prevyšujúcej časti nad sumu 1 855,08 EUR s príslušenstvom žalobu m e n í tak, že ju zamieta.

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za

obdobie od 1.9.2012 do 31.05.2013 (výrok II.) v sume 5 565,24 EUR s
- 8,75%-tným ročným úrokom z omeškania zo sumy 618,36 EUR od 10.10.2012 do zaplatenia,
- 8,75 %-tným ročným úrokom z omeškania zo sumy 618,36 EUR od 10.11.2012 do zaplatenia,
- 8,75 %-tným ročným úrokom z omeškania zo sumy 618,36 EUR od 10.12.2012 do zaplatenia,
- 8,75 %-tným ročným úrokom z omeškania zo sumy 618,36 EUR od 10.1.2013 do zaplatenia,
- 8,75 %-tným ročným úrokom z omeškania zo sumy 618,36 EUR od 10.2.2013 do zaplatenia,
- 8,75 %-tným ročným úrokom z omeškania zo sumy 618,36 EUR od 10.3.2013 do zaplatenia,
- 8,75 %-tným ročným úrokom z omeškania zo sumy 618,36 EUR od 10.4.2013 do zaplatenia,

- 8,5 %-tným ročným úrokom z omeškania zo sumy 618,36 EUR od 10.5.2013 do zaplatenia,
- 8,5 %-tným ročným úrokom z omeškania zo sumy 618,36 EUR od 10.6.2013 do zaplatenia s tým, že
v prevyšujúcej časti nad sumu 5 565,24 EUR s príslušenstvom žalobu m e n í tak, že ju zamieta.

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu za nevyčerpanú
dovolenku za obdobie od 1.1.2012 do 31.8.2012 (výrok III.) v sume 429,19 EUR brutto s 8,75 % - tným
ročným úrokom z omeškania od 10.1.2013 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti nad sumu 429,19 EUR

brutto s príslušenstvom žalobu m e n í tak, že ju zamieta.

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu škody za
neposkytnuté stravné lístky za obdobie od 24.3.2013 do 31.12.2014 (výrok IV.) v sume 920,30 EUR
netto spolu s
- 5,25% -tným ročným úrokom z omeškania zo sumy 391,68 EUR od 10.1.2014 do 20.5.2015,
- 5,05 % -tným ročným úrokom z omeškania zo sumy 528,62 EUR od 10.1.2015 do 20.5.2015

a v prevyšujúcej časti nad sumu 920,30 EUR netto s príslušenstvom žalobu m e n í tak, že ju zamieta.P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu škody za
odmeny a príspevky vyplácané pri príležitosti pracovného a životného jubilea žalobkyne (výrok V.) a vo
výroku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol (výrok VI.).

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov (ďalej len súd prvého stupňa) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 1.6.2012 do 31.8.2012 v sume 1 956,20 EUR netto a
8,75 %-tný ročný úrok z omeškania zo sumy 629,08 EUR od 10.7.2012 do zaplatenia, 8,75 %-tný ročný
úrok z omeškania zo sumy 663,56 EUR od 10.8.2012 do zaplatenia, 8,75 %-tný ročný úrok z omeškania
zo sumy 663,56 EUR od 10.9.2012 do zaplatenia (výrok I.), náhradu mzdy za obdobie od 1.9.2012 do

31.5.2013 v sume 5.972,04 EUR netto a 8,75 %-tný ročný úrok z omeškania zo sumy 663,56 EUR od
10.10.2012 do zaplatenia, 8,75 %-tný ročný úrok z omeškania zo sumy 663,56 EUR od 10.11.2012 do
zaplatenia, 8,75 %-tný ročný úrok z omeškania zo sumy 663,56 EUR od 10.12.2012 do zaplatenia, 8,75
%-tný ročný úrok z omeškania zo sumy 663,56 EUR od 10.1.2013 do zaplatenia, 8,75 %-tný ročný úrok
z omeškania zo sumy 663,56 EUR od 10.2.2013 do zaplatenia, 8,75 %-tný ročný úrok z omeškania zo

sumy 663,56 EUR od 10.3.2013 do zaplatenia, 8,75 %-tný ročný úrok z omeškania zo sumy 663,56 EUR
od 10.4.2013 do zaplatenia, 8,5 %-tný ročný úrok z omeškania zo sumy 663,56 EUR od 10.5.2013 do
zaplatenia, 8,5 %-tný ročný úrok z omeškania zo sumy 663,56 EUR od 10.6.2013 do zaplatenia (výrok
II.), náhradu za nevyčerpanú dovolenku za obdobie od 1.1.2012 do 31.8.2012 v sume 461,32 EUR brutto
spolu s 8,75 %-tným ročným úrokom z omeškania od 10.1.2013 do zaplatenia (výrok III.), náhradu škody

za neposkytnuté stravné lístky za obdobie od 24.3.2013 do 31.12.2014 v sume 941,60 EUR netto a 5,25
%-tný ročný úrok z omeškania zo sumy 410,88 EUR od 10.1.2014 do 20.5.2015, 5,05 %-tný ročný úrok
z omeškania zo sumy 530,72 EUR od 10.1.2015 do 20.5.2015 (výrok IV.), náhradu škody za odmeny a
príspevky vyplácané pri príležitosti pracovného a životného jubilea žalobkyne v sume 605,07 EUR netto
a 5,5 %-tný ročný úrok z omeškania zo sumy 201,69 EUR od 10.9.2013 do 20.5.2015, 5,25 %-tný ročný

úrok z omeškania zo sumy 403,38 EUR od 10.1.2014 do 20.5.2015 (výrok V.), to všetko v lehote 3 dní
odo dňa právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok VI.) a vyslovil, že o trovách
konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (výrok VII.).

Súd rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 1 ods. 4, § 79 ods. 1, 2, § 101, § 102, §103

ods. 1-3, § 109 ods. 4, 6, 7, § 118 ods. 1-3, § 134 ods. 1, 2, 4, 9, § 142 ods. 3, § 152 ods. 1-3 zákona
č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení účinnom k 1.9.2012 (ďalej len ZP), § 517 ods. 1 veta prvá,
ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3, § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Súd v zmysle ust. § 142 ods. 3 ZP priznal žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 1.6.2012 do
31.8.2012 odôvodňujúc, že žalobkyňa v uvedenom čase nepracovala z dôvodu prekážok na strane
zamestnávateľa, a preto patrí jej náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku tak, ako ho vyčíslil
žalovaný, t.j. vo vyjadrení netto s tým, že za mesiac jún 2012 súd priznal žalobkyni náhradu mzdy v
požadovanej výške 629,08 EUR. Nárok na náhradu mzdy v zmysle ust. § 79 ods. 1 ZP žalobkyni patrí

po uplynutí výpovednej doby, ktorá uplynula dňa 31.8.2012, t.j. od 1.9.2012 v rozsahu 9 mesiacov.
Pri určení výšky náhrady mzdy súd vychádzal z priemerného zárobku žalobkyne za obdobie druhého
štvrťroka roku 2012, keďže priemerný zárobok súd zisťoval k 1.9.2012, teda rozhodujúcim obdobím je
kalendárny štvrťrok predchádzajúci tomuto dátumu. Priemerný hodinový zárobok žalobkyne za druhý
štvrťrok roku 2012 predstavuje 5,8580 EUR (č.l. 26 spisu). Súd určil priemerný mesačný zárobok tak,

že hodinový zárobok v sume 5,8580 EUR vynásobil sumou 7,5 hod. (dĺžka pracovnej zmeny) x 21,74,
keďže u žalovaného je zavedený pracovný týždeň v dĺžke 37,5 hodín, na základe čoho priemerný počet
zmien za rok na jeden mesiac predstavuje 21,74 /5,8580 x 7,5 x 21,74 = 955,15 EUR/. Na základe
tohto výpočtu predstavuje čistá náhrada mzdy za 9 mesiacov, t.j. po odrátaní zákonných odvodov a
dane, celkovú sumu 5.972,07 EUR, ktorú súd žalobkyni priznal, pričom táto si na základe zmeny žaloby

zo dňa 23.3.2015 uplatnila netto (čistú) náhradu mzdy, aj keď z príslušných predpisov je zrejmé, že
žalobkyňa si mala uplatniť náhradu brutto (hrubú). Súd mal za to, že pokiaľ by mal priznať náhradu
mzdy „v hrubom“, prekročil by petit návrhu, avšak na druhej strane by odporovalo dobrým mravom,
keby súd iba z tohto dôvodu nepriznal žalobkyni čistú náhradu mzdy tak ako to navrhla žalobkyňa. Súd
priznal náhradu mzdy na základe výpočtu predloženého samotným žalovaným, keďže tento je aj podľa

názoru súdu presný a nepochybný. Túto náhradu súd priznal spolu s príslušným zákonným úrokom zomeškania od 10. dňa nasledujúceho mesiaca, keďže výplata mzdy bola v zmysle kolektívnej zmluvy
dohodnutá k 9. dňu nasledujúceho kalendárneho mesiaca (č.l. 111 pripojeného pôvodného spisu). V
prevyšujúcej časti ohľadom náhrady mzdy, resp. príslušenstva z tohto nároku, súd žalobu zamietol. K

námietke žalobkyne ohľadom priznania náhrady mzdy aj nad dobu 9 mesiacov, súd poukázal na to, že
účinná právna úprava je úplne jasná a konkrétna a vyplýva z nej, že nárok na náhradu mzdy patrí za
obdobie 9 mesiacov. Pokiaľ právny zástupca žalobkyne poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu
sp. zn. 6Cdo 157/2010, súd uviedol, že uvedené rozhodnutie sa týkalo zákonného ustanovenia § 79 ods.
2 Zákonníka práce účinného v inom období, z ktorého vyplýva že súd môže na žiadosť zamestnávateľa

náhradu mzdy za čas presahujúci 9 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať. Žalobkyňa
si žalobou uplatnila taktiež náhradu za dovolenku za obdobie rokov 2012 až 2014. Súd pri priznaní
náhrady za nevyčerpanú dovolenku vychádzal zo skutočnosti, že pracovný pomer trval do 31.8.2012 t.j.
8 mesiacov, pričom žalobkyňa sa od 1.9.2012 zaevidovala na úrade práce a pomerná časť dovolenky za
obdobie od 1.1.2012 do 31.8.2012 predstavuje 16 a pol dňa dovolenky. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa
vyčerpala 6 dní dovolenky, patrí jej náhrada za dovolenku za rok 2012 v rozsahu 10 a pol dňa, čo pri

dennom pracovnom čase 7,5 hodín predstavuje 461,32 EUR (5,8580 x 7,5 x 10 dní = 439,35 EUR +
pomerná časť za jeden pol deň 5,8580 x 3,75 = 21,97 EUR t.j. 439,35 EUR + 21,97 EUR). Súd priznal
žalobkyni z titulu náhrady za nevyčerpanú dovolenku sumu 461,32 EUR brutto, keďže tento nárok nemal
vyčíslený netto. Uvedený nárok priznal spolu so zákonným úrokom z omeškania od 10.1.2013, keďže k
tomuto dátumu už bol žalovaný nepochybne v omeškaní s plnením tejto náhrady a v prevyšujúcej časti

ohľadom náhrady mzdy za dovolenku a príslušenstva žalobu zamietol. Čo sa týka zostávajúcej náhrady
za dovolenku, súd v tejto časti žalobu zamietol, keďže od 1.9.2012 podľa žalovaného pracovný pomer
netrval a žalobkyňa už od 11.6.2012 pre zamestnávateľa nevykonávala žiadnu prácu a neprideľovanie
práce počas trvania sporu o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru sa pre účely nároku
na dovolenku neposudzuje ako výkon práce. Žalobkyňa zároveň žiadala priznať náhradu za stravné

lístky v sume 2,14 EUR, pričom z kolektívnej zmluvy (č.l. 101 pôvodného pripojeného spisu) vyplýva, že
príspevok zamestnávateľa je 55 % z ceny stravného lístka + príspevok zo sociálneho fondu 0,33 EUR,
čo predstavuje pri cene stravného lístka 3,13 EUR sumu 2,14 EUR. Súd tento nárok žalobkyne právne
posúdil ako nárok na náhradu škody, keďže boli splnené všetky zákonné predpoklady, a to porušenie
právnej povinnosti zo strany žalovaného, čo bolo nepochybne konštatované aj v rámci odôvodnenia

rozhodnutiaoneplatnostiskončeniapracovnéhopomeru.Žalovanýpreradilžalobkyňunainýdruhpráce,
bez jej súhlasu a teda porušil príslušné ustanovenia Zákonníka práce, v dôsledku čoho vznikla žalobkyni
škoda. Je daná aj príčinná súvislosť medzi vznikom škody a konaním žalovaného, ktorý konal minimálne
vo forme nedbanlivosti. Pokiaľ by žalobkyňa bola naďalej vykonávala prácu v zmysle platnej pracovnej
zmluvy, nebola by jej škoda vznikla. Súd zároveň dospel k záveru, že nárok je aj čiastočne premlčaný,

keďže žalobkyňa rozšírila žalobu o nárok na náhradu za stravné lístky až podaním doručeným súdu
dňa 24.3.2015 a keďže pre posúdenie tohto nároku platí dvojročná subjektívna premlčacia lehota, nárok
je dôvodný iba od 24.3.2013 t.j. dva roky pred rozšírením návrhu v súlade s ustanovením § 106 ods.
1 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa už nepochybne od času, kedy jej bola daná výpoveď vedela o
tom, že jej vzniká škoda a kto za ňu zodpovedá. Z tohto dôvodu priznal súd žalobkyni náhradu škody

z titulu náhrady za neposkytnuté stravné lístky za obdobie od 24.3.2013, pričom táto náhrada za rok
2013 predstavuje 192 dní t.j. počet pracovných dní od 24.3.2013 do 31.12.2013, t.j. 192 x 2,14 =
410,88 EUR. Za rok 2014 súd priznal náhradu za 248 dní t.j. 530,72 EUR (248 dní x 2,14). Spolu teda
náhrada za stravné lístky predstavuje sumu 941,60 EUR. Tieto náhrady súd priznal spolu s príslušným
zákonným úrokom z omeškania v súlade s návrhom žalobkyne na zmenu žaloby t.j. do 20.5.2015 neidúc

nad petit žaloby v tejto časti. Súd žalobkyni priznal aj náhradu za finančnú odmenu za odpracované
roky a jubileum v súlade s príslušnými ustanoveniami kolektívnej zmluvy (č.l. 108, 109 pripojeného
spisu). Žalobkyňa nastúpila k zamestnávateľovi dňa 1.9.2013 (správne má byť uvedené dňa 1.9.1983;
poznámka odvolacieho súdu), pracovný pomer mal byť podľa žalovaného ukončený k 31.8.2013, a preto
je možné uzavrieť, že žalobkyňa odpracovala 30 rokov, za čo jej patrí náhrada 249 EUR brutto, ktorá

po odpočítaní 19 % dane z príjmu predstavuje sumu 201,69 EUR Z titulu životného jubilea (50 rokov) jej
patrí náhrada vo výške 166 EUR zo mzdových prostriedkov + 332 EUR zo sociálneho fondu t.j. spolu
celková náhrada predstavuje sumu 498 EUR brutto, ktorá po odpočítaní 19 % dane z príjmu predstavuje
sumu 403,38 EUR. Nepriznanie tohto nároku by podľa názoru súdu odporovalo dobrým mravom aj s
poukazom na rozhodnutie súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru. Tieto nároky súd priznal so

zákonným úrokom z omeškania, avšak nie z celej sumy t.j. 605,07 EUR od 10.9.2013, ale nárok z titulu
pracovného jubilea s úrokom z omeškania od 10.9.2013 do 20.5.2015 (neidúc nad petit žaloby) a nárok
z titulu životného jubilea s úrokom z omeškania od 10.1.2014, lebo tieto nároky boli splatné spolu so
mzdou v jednotlivých výplatných termínoch a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Súd skonštatoval, žepri rozhodovaní o príslušenstve jednotlivých nárokov nepostupoval z dôvodu prehľadnosti jednotlivých
priznaných plnení tak ako to navrhla žalobkyňa, teda nepriznal kapitalizovaný úrok z omeškania, ale
tento nárok priznal tak ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku a v prevyšujúcej časti aj ohľadom

príslušenstva pohľadávky žalobu zamietol.

Výrok o trovách konania súd odôvodnil ust. § 151 ods. 3 O.s.p..

Odvolanie proti rozsudku podala žalobkyňa a žalovaný.

Odvolanie žalobkyne smeruje proti výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok VI.).
Žalobkyňa tvrdí, že rozhodnutie je v zamietavej časti predčasné, neúplné a nezákonné. Poukázala na to,
že súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ
to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych
princípov (I.ÚS 306/2010). V rámci uznesenia NS SR sp. zn. 6Cdo 157/2010, ktorým bola nie obdobná,

ale taká istá vec s tým istým predmetom konania v rámci dovolacieho konania zrušená a vec vrátená
na ďalšie konanie, vyplýva, že v dôsledku spoločensko - ekonomických zmien, ku ktorým došlo po
roku 1989 sa predchádzajúca judikatúra interpretovaná s pôvodným ust. § 61 ods. 2 ZP (terajšie ust.
§ 79 ods. 2 ZP) stala nepoužiteľnou. Hodnotová zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu
významu normatívneho textu obsiahnutého v ust. § 79 ods. 2 ZP, ktoré treba vykladať tak, že súd môže

na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 9 mesiacov primerane znížiť, prípadne
vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru zaručeného ust. § 79 ods. 1 ZP by bol v rozpore s dobrými mravmi
v zmysle čl. 2 ZP. Ustanovenie § 79 ods. 2 ZP nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa
tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ust. § 79 ods. 1 ZP a aby

sa vyplatilo konať protiprávne. Ďalej poukázala na to, že náhrada mzdy nemá charakter ekvivalentu
mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu,
na ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy, a ktorú bol aj schopný a ochotný vykonávať, ale má
charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne
zrušil pracovný pomer so zamestnancom na základe neplatnej výpovede. Súd prvého stupňa sa pritom

absolútne nevyporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami a to, že to bola práve žalobkyňa, ktorá ho od
saméhozačiatkuupozorňovalananezákonnýpostup,následnenanezákonnúvýpoveď,podalažalobuo
neplatnosťvýpovedeanáhradumzdy,predložilamueštepreddanímvýpovedeOznámenieInšpektorátu
práce B. o výsledku prešetrenia postupu zamestnávateľa, z ktorého vyplýva porušenie povinnosti
zamestnávateľa prideľovať prácu zamestnancovi podľa pracovnej zmluvy. Ďalšou okolnosťou, ktorú

súd prvého stupňa nebral do úvahy je, že žalobkyňa bola vedená na úrade práce ako uchádzačka o
zamestnaniebezprostredneoddoby,kedyjejžalovanýodmietolprideľovaťprácuaždo17.12.2014,kedy
došlo k vyradeniu z evidencie uchádzačov o zamestnanie z dôvodu právoplatného skončenia súdneho
sporu. Počas súdneho konania sa opakovane uchádzala o zamestnanie, avšak vzhľadom k veku a
nedostatkupracovnýchpríležitosti,bezúspešne.Ďalejnamietalanerozhodnutieokapitalizovanomúroku

z dôvodu uľahčenia postupu súdu. Nesúhlasila ani s tým, že nárok na preplatenie protihodnoty za
stravné lístky je premlčaný, lebo premlčacia lehota mohla začať plynúť až po preukázaní protiprávneho
konania žalovaného vydaním právoplatného rozsudku súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru.
Namietalapostupsúdu,ktorýmrozhodnutieonáhrademzdyvylúčilnasamostatnékonanieanerozhodol
o ňom v rámci konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru.

Odvolanie žalovaného smeruje proti všetkým vyhovujúcim výrokom napadnutého rozsudku. Žalobca
namietal nepreskúmateľnosť rozsudku z dôvodu, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s námietkami
žalovaného vznesenými v priebehu konania. Odôvodnenie rozhodnutia nedáva jasné a zrozumiteľné
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania a predmetom

súdnej ochrany žalovaného, čím dochádza k zásahu do práva žalovaného na spravodlivý súdny
proces. Výrok rozhodnutia nekorešponduje s vykonaným dokazovaním a odôvodnením rozhodnutia.
Odôvodnenie, v ktorom súd vysvetľuje ako dospel k výpočtu priemerného mesačného zárobku
žalobkyne v rozhodujúcom období je zmätočné, lebo nie je zrejmé, ako súd právne odôvodnil priznanie
jednotlivýchnárokovaakosavysporiadalsodvodovýmipovinnosťamižalovaného, čojenaúkorprávnej

istoty žalovaného. Podľa žalovaného súd nepostupoval správne, ak priznal náhradu mzdy v zmysle
ust. § 142 ods. 3 ZP netto, lebo žalobca je povinný uplatniť náhradu mzdy v sume brutto a súd je
povinný priznať náhradu mzdy, ak je to dôvodné ,v sume brutto. Namietal tiež nesprávne stanovenie
priemerného hodinového zárobku žalobkyne. Súd túto náhradu priznal za obdobie od 01.06.2012 do31.08.2012,pričompriemernýhodinovýzárobokžalobkynek01.07.2012(uplatňujesaod01.07.2012do
30.09.2012) bol vo výške 5,4500 EUR. V danom prípade rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok
predchádzajúci tomuto dátumu, teda 2. štvrťrok (01.04.2012 - 30.06.2012). Priemerný hodinový zárobok

žalobkyne za 2. štvrťrok predstavoval 5,4500 EUR. Z rovnakých dôvodov je nesprávne a nezákonné
rozhodnutie súdu aj pokiaľ ide o náhradu mzdy v zmysle ust. § 79 ods. 1 ZP. Súd uviedol, že priznal
túto náhradu na základe výpočtu predloženého samotným žalovaným, pričom pri určení výšky náhrady
vychádzal z priemerného hodinového zárobku žalobkyne za obdobie 2. štvrťroka roku 2012. Avšak
priemerný hodinový zárobok žalobkyne za 2. štvrťrok roku 2012 bol 5,4500 EUR. Priemerný hodinový

zárobok vo výške 5,8580 EUR žalobkyňa dosiahla v 1. štvrťroku roku 2012. Žalovaný predložil súdu
správne podklady, no súd napriek tomu použil nesprávny priemerný hodinový zárobok. Obdobne súd pri
určení výšky náhrady za nevyčerpanú dovolenku za obdobie od 01.01.2012 do 31.08.2012 vychádzal z
nesprávneho priemerného hodinového zárobku žalobkyne. Podľa názoru žalovaného, ak má žalobkyňa
nároknanáhraduzanevyčerpanúdovolenku,tátojejpatrívsume408,75brutto.Ďalejnamietalpriznanie
náhrady škody za neposkytnuté stravné lístky. Uviedol, že vznik práva na poskytnutie stravných lístkov

je viazaný na reálny výkon práce zamestnanca. Keďže žalobkyňa za obdobie, za ktoré si uplatnila
náhradu za stravné lístky nepracovala, nemohol jej vzniknúť nárok na poskytnutie stravných lístkov.
Počas trvania súdneho sporu sa má za to, že nejde o prekážku v práci na strane zamestnávateľa, ktorý
by predstavoval výkon práce. Súd pri náhrade za nevyčerpanú dovolenku správne argumentuje, že
nejde o výkon práce, a preto žalobkyni tento nárok nepatrí, ale pri náhrade škody za stravné lístky, túto

argumentáciu sám súd neguje, resp. argumentuje rovnako ako pri náhrade za nevyčerpanú dovolenku,
ale vyvodil iný právny záver. Aj preto je rozhodnutie zmätočné a nepreskúmateľné. Okrem toho súd
nesprávne určil výšku tejto náhrady, keď použil nesprávnu jednotkovú sumu náhrady pozostávajúcu
zo súčtu príspevku zamestnávateľa a príspevku zo sociálneho fondu podľa kolektívnej zmluvy. Do
01.02.2014 bola hodnota stravného lístka 3,10 EUR, a teda príspevok zamestnávateľa bol 2,04 EUR.

Až od 01.02.2014 sa zmenila hodnota stravného lístka na 3,30 EUR a príspevok zamestnávateľa
predstavoval 2,14 EUR. Preto výška nároku by mala predstavovať sumu 920,30 EUR a nie 941,60 EUR.
Podľa žalovaného žalobkyni nepatrí ani náhrada škody za odmeny a príspevky vyplácané pri príležitosti
pracovného a životného jubilea. Žalobkyňa od 11.06.2012 pre žalovaného reálne nevykonávala žiadnu
prácu, pričom neprideľovanie práce počas trvania súdneho sporu sa neposudzuje ako výkon práce.

Žalobkyňa nastúpila do pracovného pomeru dňa 01.09.1983 a pracovný pomer mal byť ukončený
31.08.2013. Vzhľadom k tomu, že v danom prípade nejde o výkon práce, konštatovanie súdu, že
žalobkyňa odpracovala 30 rokov je nesprávne. Uvedené platí aj pre odmenu pri príležitosti životného
jubilea. S ohľadom na to, že tieto odmeny podliehajú odvodom do sociálnej a zdravotnej poisťovne
a dani z príjmu, priznanie sumy vo výške 605,07 EUR netto je v rozpore so zákonom. Rovnako je

uvedený nesprávny deň splatnosti a začiatok omeškania pri odmene za odpracované roky, ktorý mal
byť 10.10.2013. Zároveň žalovaný uviedol, že v prípade, ak súd žalobu nezamietne, je dôvodné priznať
žalobkyni iba úroky z omeškania len do 24.03.2015, keď bol súdu doručený návrh žalobkyne na zmenu
petitu. Navrhol rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku zmeniť a žalobu zamietnuť alebo rozsudok
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uplatnil si trovy odvolacieho konania, ktoré

špecifikoval.

Žalobkyňavovyjadreníkodvolaniužalobcuuviedla,žedôvody,ktoréžalovanýuvádzaniesúničíminým,
aleibaopakovanímjehodoterajšíchtvrdení,sktorýmisasúdprihodnotenídôkazovjednotlivovyporiadal
a premietol do svojho rozsudku. Bol to práve žalovaný, ktorý podaním odvolania proti rozsudku o

určení neplatnosti výpovede, takmer o jeden rok predĺžil konanie, pričom ani po potvrdzujúcom rozsudku
odvolacieho súdu jej nevyplatil náhradu mzdy.

Žalovanýpovažovalodvolaniežalobkynezanedôvodnéavplnomrozsahupoukázalnadôvodyuvedené
v odvolaní žalovaného proti rozsudku.

Krajský súd v Prešove ako súd odvolací vzhľadom na včas podané odvolania (§ 204 ods. 1 O.s.p.)
preskúmal rozsudok vo všetkých jeho výrokoch, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p.
s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu

postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a
odvolanie žalobcu je len čiastočne dôvodné.Vo vzťahu k jednotlivým nárokom žalobkyne z neplatného skončenia pracovného pomeru odvolací súd
uvádza:

I. Náhrada mzdy v zmysle ust. § 142 ods. 3 ZP

Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že súd prvého stupňa správne na nároky žalobkyne vzniknuté z
neplatnéhoskončeniapracovnéhopomeruaplikovalustanoveniaZákonníkapráceúčinnéhood1.9.2011

do 31.12.2012 (teda stav účinný k obdobiu, kedy došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru a
k vzniku nároku na náhradu mzdy).

Podľa § 142 ods. 3 ZP, ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane
zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume
jeho priemerného zárobku.

Podľa § 134 ods. 1 ZP, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný zárobok")
zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z
obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období.

Podľa § 134 ods. 2 ZP, rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v
ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 134 ods. 3 ZP, ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170
hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný zárobok sa
zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú
by zrejme dosiahol.

Podľa § 134 ods. 4 ZP, priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný
hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov
má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí
priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného
pracovnéhočasuzamestnanca.Priemernýmesačnýzároboksazaokrúhľujenanajbližšíeurocentnahor.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, že žalobkyni patrí za obdobie
od 1.6.2012 do 31.8.2012 náhrada mzdy. V konaní bolo preukázané, že v tom čase žalobkyňa
nepracovala z dôvodu na strane zamestnávateľa, ktorý jej neprideľoval prácu. Súčasne nebolo tvrdené
ani preukázané, že za uvedené obdobie bola žalobkyni vyplatená mzda, resp. náhrada mzdy. Možno
teda uzavrieť, že tento nárok žalobkyne je dôvodný. Spornou medzi účastníkmi bola výška náhrady

mzdy, ktorú podľa názoru žalovaného súd prvého stupňa určil nesprávne. Odvolací súd dospel k
záveru, že námietka žalovaného týkajúca sa nesprávneho výpočtu priemerného mesačného zárobku
žalobkyne vo výške 5,8580 EUR je dôvodná. Súd prvého stupňa síce v odôvodnení rozhodnutia
(v časti odôvodnenia týkajúceho sa náhrady mzdy podľa § 79 ods. 1 ZP, avšak uvedené platí tiež
pre výpočet náhrady mzdy podľa § 142 ods. 3 ZP) uviedol, že pri výpočte priemerného mesačného

zárobku žalobkyne vychádzal z výpočtu predloženého samotným žalovaným, pričom do úvahy zobral
2. kvartál roku 2012 (čl. 26, obdobne čl. 100-101). V skutočnosti listiny, z ktorých súd vychádzal,
obsahovali výpočet priemerného zárobku platného pre obdobie od 1.4.2012 do 30.6.2012, pričom sa
týkal rozhodujúceho obdobia od 1.1.2012 do 31.3.2012, čo je 1. kvartál roku 2012. Súd mal však
vychádzať z výpočtu pravdepodobného zárobku žalobkyne platného pre obdobie od 1.7.2012 do

30.9.2012, ktoré sa týkalo rozhodujúceho obdobia od 1.4.2012 do 30.6.2012 (2. kvartál roku 2012).
V tomto období bola žalobkyňa práceneschopná od 1.3.2012 do 22.5.2012 a v rozhodujúcom období
tak neodpracovala aspoň 22 dní alebo 170 hodín. Preto do úvahy neprichádza zisťovanie priemerného
zárobku, ale pravdepodobného zárobku, ktorý sa zisťuje rovnakým spôsobom ako priemerný zárobokvždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas
celého štvrťroka, ak ZP neustanovuje inak. V danom prípade rozhodujúcim obdobím bol 2. kvartál
roku 2012, preto priemerný zárobok sa mal zisťovať k 1.7.2012. Z výpočtu pravdepodobného zárobku

platného k 1.7.2012 (2. kvartál 2012) predloženého žalovaným vyplýva, že pravdepodobná hodinová
mzda žalobkyne bola 5,4500 EUR. Z týchto dôvodov odvolací súd považoval námietku žalovaného o
určení nesprávnej výšky pravdepodobnej hodinovej mzdy za dôvodnú. Preto potvrdil rozsudok vo výroku
o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 1.6.2012 do 31.8.2012 (výrok
I.) v sume 1 855,08 EUR s príslušenstvom s tým, že v prevyšujúcej časti nad sumu 1 855,08 EUR

s príslušenstvom žalobu zmenil tak, že ju ako nedôvodnú zamietol. Odvolací súd vychádzal pritom
z pravdepodobnej hodinovej mzdy žalovanej vo výške 5,4500 EUR, ktorú vynásobil 7,5 hod. (dĺžka
dennej pracovnej zmeny u žalovaného) a sumou 21,74, čo predstavuje priemerný počet zmien za rok
na jeden mesiac pri stanovenom pracovnom týždni 37,5 hodín (5,4500 EUR x 7,5 hod. x 21,74 dní
= 888,62 EUR brutto), pričom čistá náhrada mzdy patriaca žalobkyni predstavuje sumu 618,36 EUR
mesačne. Za obdobie od 1.6.2012 do 31.8.2012 tak náhrada mzdy predstavuje celkom sumu 1 855,08

EUR (3 x 618,36 EUR). Treba prisvedčiť námietke žalovaného, že žalobkyňa si mala náhradu mzdy
uplatniť v hrubom (brutto), avšak ako správne uviedol súd prvého stupňa, tento nedostatok nemôže
viesť k zamietnutiu inak dôvodného nároku. Okrem iného odvolací súd poukazuje na to, že odvodová
povinnosť žalovaného zaplatiť poistné do príslušnej zdravotnej poisťovne, Sociálnej poisťovne a daň z
príjmu vyplýva z jednotlivých právnych predpisov, a preto nemôže byť na ťarchu žalobkyne, s ktorou bol

neplatne skončený pracovný pomer, ak ich žalobou neuplatnila.
Súd priznal žalobkyni tiež úroky z omeškania z priznaných súm odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti
jednotlivých miezd vo výške stanovenej podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorých výška
ani splatnosť nebola účastníkmi namietaná.

II. Náhrada mzdy v zmysle ust. § 79 ods. 1 ZP
Podľa § 79 ods. 1 ZP, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne
skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi,
že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak
súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej

zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí
zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na
ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Podľa § 79 ods. 2 ZP, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy,

presahuje deväť mesiacov, patrí zamestnancovi náhrada mzdy za čas deväť mesiacov.
Podľa § 252i ods. 4 veta prvá ZP (prechodné ustanovenia účinné od 1.1.2013), výpoveď daná
zamestnávateľom zamestnancovi pred 1. januárom 2013 a nároky, ktoré z nej vznikli, sa posudzujú
podľa predpisov účinných do 31. decembra 2012.
Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že výpoveď daná žalobkyni bola súdom prvého stupňa vyhlásená

za neplatnú, čo bolo potvrdené odvolacím súdom. Zároveň žalobkyňa listom zo dňa 27.6.2012
doručeným žalovanému dňa 2.7.2012 požiadala zamestnávateľa o prideľovanie práce podľa platnej
pracovnej zmluvy, čo podľa obsahu možno vyhodnotiť tak, že žalobkyňa trvala na tom, aby ju
zamestnávateľ naďalej zamestnával. Neexistuje preto žiadna pochybnosť, že žalobkyňa má nárok na
náhradu mzdy v zmysle ust. § 79 ods. 1 ZP. Odvolacia námietka žalovaného v tomto smere nebola

dôvodná, keďže došlo k naplneniu zákonných predpokladov pre priznanie tejto náhrady. Argumenty
žalovaného prednesené v rámci odvolacieho konania popierajúce samotný základ nároku na náhradu
mzdy podľa §79 ods. 1 ZP boli vyhodnotené v rámci konania o neplatnosť skončenia pracovného
pomeru, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté. Je preto potrebné vychádzať zo stavu, že pokiaľ
žalobkyni bola zo strany žalovaného daná neplatná výpoveď a zároveň ak žalobkyňa požiadala

zamestnávateľa,abyjunaďalejzamestnával,jetátojejpožiadavkananáhradumzdyplneopodstatnená.
Vzhľadom k tomu, že žalobkyni až do 31.8.2012 patrila náhrada mzdy podľa ust. § 142 ods. 3 ZP
(náhrada mzdy vyplývajúca z dôvodu prekážky na strane zamestnávateľa, ktorý žalobkyni neprideľoval
prácu podľa platnej pracovnej zmluvy), táto náhrada mzdy jej patrí od 1.9.2012 po dobu 9 mesiacov,
t.j. do 31.5.2013.

K odvolacej námietke žalobkyne namietajúcej nepriznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 9
mesiacov, odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa
stotožňuje. Ust. § 79 ods. 2 ZP účinného v rozhodnom období neumožňovalo priznanie náhrady mzdy
nad obdobie dlhšie ako 9 mesiacov. Ustanovenie § 252i ods. 4 ZP (prechodné ustanovenia účinné od1.1.2013) vyjadruje vzťah novej právnej úpravy k skôr založeným právnym vzťahom. Právna úprava
vychádza z tzv. nepravej spätnej pôsobnosti, ktorá zabezpečuje ochranu už nadobudnutých práv podľa
skoršieho (doterajšieho) predpisu. V prípade tejto spätnej pôsobnosti sa nároky z pracovnoprávnych

vzťahov, ktoré vznikli v minulosti (pred 1.1.2013, t.j. za účinnosti skoršieho právneho predpisu), spravujú
skorším právnym predpisom. Z uvedeného prechodného ustanovenia preto vyplýva, že nároky, ktoré
vznikli z neplatnej výpovede, sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31.12.2012. Právna úprava
je v tomto smere úplne jasná a neumožňuje výklad iným, pre žalobkyňu priaznivejším, spôsobom.
Ustanovenie § 79 ods. 2 ZP definuje maximálne časové obdobie, za ktoré je možné náhradu mzdy

priznať. Súd prvého stupňa správne postupoval, ak návrh žalobkyne v prevyšujúcej časti zamietol.
Pokiaľ žalobkyňa poukázala na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 157/2010 zo dňa 14.9.2011 odvolací
súd uvádza, že v uvedenej veci bolo pre rozhodnutie právne významné ust. § 79 ods. 2 ZP účinné do
31.5.2006 podľa ktorého, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy,
presahuje deväť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas
presahujúci deväť mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať;

súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u
iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa
do práce nezapojil. Odvolací súd opätovne poukazuje, že toto rozhodnutie sa vzťahuje na inú právnu
úpravu obsahujúcu oprávnenie súdu znížiť, či vôbec nepriznať náhradu mzdy nad určité obdobie. V
prejednávanej veci však takáto zákonná možnosť nie je súdu daná (...patrí zamestnancovi náhrada

mzdy za čas deväť mesiacov).
Dôvodnou však bola odvolacia námietka žalovaného pokiaľ ide o výšku priemerného (správne má byť
uvedené pravdepodobného) hodinového zárobku žalobkyne. Odvolací súd na tomto mieste v plnom
rozsahu odkazuje na predchádzajúce odôvodnenie v časti o náhrade mzdy podľa § 142 ods. 3 ZP. Súd
prvého stupňa síce uviedol, že vychádzal z II. kvartálu 2012, no v skutočnosti zohľadňoval I. kvartál.

Preto odvolací súd potvrdil rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu
mzdy za obdobie od 1.9.2012 do 31.05.2013 (výrok II.) v sume 5 565,24 EUR s príslušenstvom
s tým, že v prevyšujúcej časti nad sumu 5 565,24 EUR s príslušenstvom žalobu zmenil tak, že ju
ako nedôvodnú zamietol. Vychádzal pritom z pravdepodobnej hodinovej mzdy žalovanej vo výške
5,4500 EUR, ktorú vynásobil 7,5 hod. (dĺžka dennej pracovnej zmeny u žalovaného) a sumou 21,74, čo

predstavuje priemerný počet zmien za rok na jeden mesiac pri stanovenom pracovnom týždni 37,5 hodín
(5,4500 EUR x 7,5 hod. x 21,74 dní = 888,62 EUR brutto), pričom čistá náhrada mzdy patriaca žalobkyni
predstavuje sumu 618,36 EUR mesačne. Za obdobie od 1.9.2012 do 31.5.2013 tak náhrada mzdy
predstavuje celkom sumu 5 565,24 EUR (9 x 618,36 EUR). O odvodových povinnostiach žalovaného
platí to, čo bolo uvedené v odôvodnení náhrady mzdy podľa § 142 ods. 3 ZP. Súd priznal žalobkyni tiež

úroky z omeškania z prisúdených súm odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti jednotlivých miezd vo
výške stanovenej podľa § 3 a 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorých výška ani splatnosť
nebola účastníkmi namietaná.
III. Náhrada za nevyčerpanú dovolenku
Podľa § 101 ZP, zamestnanec, ktorý počas nepretržitého trvania pracovného pomeru k tomu istému

zamestnávateľovi vykonával u neho prácu aspoň 60 dní v kalendárnom roku, má nárok na dovolenku
za kalendárny rok, prípadne na jej pomernú časť, ak pracovný pomer netrval nepretržite počas celého
kalendárneho roka. Za odpracovaný deň sa považuje deň, v ktorom zamestnanec odpracoval prevažnú
časť svojej zmeny. Časti zmien odpracované v rôznych dňoch sa nesčítajú.
Podľa § 102 ZP, pomerná časť dovolenky je za každý celý kalendárny mesiac nepretržitého trvania toho

istého pracovného pomeru jedna dvanástina dovolenky za kalendárny rok.
Podľa § 103 ods. 1 ZP, základná výmera dovolenky je najmenej štyri týždne.
Podľa § 103 ods. 2 ZP, dovolenka zamestnanca, ktorý do konca príslušného kalendárneho roka dovŕši
33 rokov veku, je najmenej päť týždňov.
Pokiaľ ide o nárok žalobkyne na náhradu za nevyčerpanú dovolenku, odvolací súd súhlasí zo záverom

súdu prvého stupňa, že táto náhrada žalobkyni patrí iba za obdobie od 1.1.2012 do 31.8.2012 (dovtedy
mal pracovný pomer trvať) a v prevyšujúcej časti nárok žalobkyne nie je dôvodný. Náhradu mzdy
za nevyčerpanú dovolenku za obdobie od 1.9.2012 do budúcna nebolo možné žalobkyni priznať,
lebo ako správne poznamenal prvostupňový súd poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3Cdo 6/2008 zo dňa 26.2.2009, resp. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo

2343/2003 zo dňa 30.3.2004, v zmysle ktorých špeciálna úprava § 79 ZP vylučuje, aby pri neplatnom
rozviazaní pracovného pomeru mohla byť za dobu, počas ktorej boli vzťahy medzi účastníkmi v dôsledku
rozviazania pracovného pomeru sporné a počas ktorej zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi
vykonávať prácu, priznaná náhrada mzdy z iného dôvodu, pričom v uvedenej dobe zamestnancovineprislúcha nielen mzda podľa § 118 a nasl. ZP, ale ani náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku a to
aj z dôvodu, že žalobkyňa neodpracovala z dôvodu neplatného rozviazania pracovného pomeru žiaden
deň, pričom neprideľovanie práce zamestnávateľom v tomto období nepredstavuje prekážku v práci,

ktorá by sa inak posudzovala ako výkon práce.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobkyňa v priebehu roka 2012 vyčerpala 6 dní dovolenky.
Pomerná časť dovolenky je za každý celý kalendárny mesiac nepretržitého trvania toho istého
pracovného pomeru 1/12-ina dovolenky za kalendárny rok. Pokiaľ pracovný pomer žalobkyne trval do

31.8.2012 (žalobkyňa sa od 1.9.2012 zaevidovala na úrade práce), pomerná časť dovolenky za obdobie
od 1.1.2012 do 31.8.2012 predstavuje 16 a pol dňa dovolenky (25 dní dovolenky : 12 mesiacov v roku x
8 mesiacov). Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa vyčerpala 6 dní dovolenky, patrí jej náhrada za dovolenku
za rok 2012 v rozsahu 10 a pol dňa. Je však potrebné dať za pravdu žalovanému, že súd prvého stupňa
pri stanovení náhrady mzdy za dovolenku vychádzal z nesprávneho priemerného hodinového zárobku
žalobkyne 5,8580 EUR, keď mal vychádzať z pravdepodobného hodinového zárobku (žalobkyňa v II.

kvartálineodpracovalaaspoň22dníalebo170hodín).Nároknanáhraduzadovolenkupretopredstavuje
pri dennom pracovnom čase 7,5 hodín 429,19 EUR brutto (5,4500 x 7,5 x 10 dní = 408,75 EUR +
pomerná časť za jeden pol deň 5,4500 x 3,75 = 20,44 EUR t.j. 408,75 EUR + 20,44 EUR). Z týchto
dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu
za nevyčerpanú dovolenku za obdobie od 1.1.2012 do 31.8.2012 (výrok III.) v sume 429,19 EUR brutto

s príslušenstvom s tým, že v prevyšujúcej časti nad sumu 429,19 EUR brutto s príslušenstvom žalobu
zmenil tak, že ju ako nedôvodnú zamietol. Tento nárok priznal žalobkyni spolu so zákonným úrokom
z omeškania od 10.1.2013, keďže k tomuto dátumu bol žalovaný nepochybne v omeškaní s plnením
tejto náhrady.

IV. Náhrada škody za neposkytnuté stravné lístky

Podľa § 152 ods. 1 ZP, zamestnávateľ je povinný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách
stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti. Túto
povinnosť nemá voči zamestnancom vyslaným na pracovnú cestu, s výnimkou zamestnancov vyslaných

na pracovnú cestu, ktorí na svojom pravidelnom pracovisku odpracovali viac ako štyri hodiny. Povinnosť
zamestnávateľa ustanovená v prvej vete sa nevzťahuje na zamestnancov pri výkone práce vo verejnom
záujme v zahraničí.
Podľa § 152 ods. 1 ZP, zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie podľa odseku 1 najmä poskytovaním
jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja zamestnancovi v priebehu pracovnej zmeny

vo vlastnom stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa alebo zabezpečí
stravovanie pre svojich zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá
má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, ak ich sprostredkuje u právnickej osoby alebo
fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie poskytovať stravovacie služby. Nárok na poskytnutie stravy má
zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny. Ak pracovná zmena

trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť poskytnutie ďalšieho teplého hlavného jedla.
Podľa § 152 ods. 3 ZP, zamestnávateľ prispieva na stravovanie podľa odseku 2 v sume najmenej 55%
ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy 55% stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v
trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu. Okrem toho zamestnávateľ poskytuje príspevok podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 1 ods. 4 ZP, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa
odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Podľa § 420 ods. 1 OZ, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

Odvolací súd po preskúmaní námietok oboch účastníkov konania v časti priznanej náhrady za stravné
lístky dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a odvolanie žalovaného je čiastočne
dôvodné. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa ohľadne premlčania nároku
na náhradu škody za stravné lístky za obdobie do 23.3.2013. Žalobkyňa si tento nárok riadne uplatnila
až podaním doručeným súdu dňa 24.3.2013, pričom už v čase podania žaloby jej museli byť známe

okolnosti umožňujúce uplatnenie nároku na náhradu škody, t.j. že došlo k porušeniu právnej povinnosti
a vzniku škody a zároveň, kto za ňu zodpovedá. Žalobkyňa neuviedla žiadnu takú skutočnosť, ktorá
by jej z objektívneho hľadiska bránila uplatniť žalobou aj tento nárok rovnako ako si uplatnila nárok na
náhradu mzdy. Tým sa sama vystavila nebezpečenstvu dôvodne vznesenej námietky premlčania zostrany žalovaného. Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu patrí žalobkyni nárok na náhradu za stravné
lístky iba odo dňa doručenia zmeny žaloby, t.j. od 24.3.2013 do 31.12.2014 nejdúc nad uplatnený nárok.
Na strane druhej sa nemožno stotožniť s tvrdením žalovaného, že žalobkyni náhrada škody za stravné

lístky nepatrí vôbec. Súd prvého stupňa správne poukázal na to, že žalovaný preradil žalobkyňu
na iný druh práce bez jej súhlasu a následne s ňou neplatne skončil pracovný pomer, v dôsledku
čoho vznikla žalobkyni škoda. Zároveň však odvolací súd vyhodnotil odvolaciu námietku žalovaného v
časti priznanej výšky náhrady škody za dôvodnú. Prvostupňový súd pri stanovení hodnoty stravného
lístka vychádzal z jednotnej sumy príspevku zamestnávateľa vo výške 2,14 EUR. Nezohľadnil pritom

skutočnosť, že hodnota stravného lístka bola do 1.2.2014 v sume 3,10 EUR (príspevok zamestnávateľa
predstavoval tak 2,04 EUR = 55% z ceny stravného 1,71 + 0,33 EUR príspevok zo sociálneho fondu) a
od 1.2.2014 bola hodnota stravného lístka 3,30 EUR (príspevok zamestnávateľa bol 2,14 EUR = 55%
z ceny stravného 1,81 + 0,33 EUR príspevok zo sociálneho fondu). Žalobkyni tak patrí za obdobie od
24.3.2013 do 31.12.2013 náhrada škody za neposkytnuté stravné lístky vo výške 391,68 EUR (192
pracovných dní x 2,04 EUR), za obdobie od 1.1.2014 do 31.1.2014 náhrada vo výške 42,84 EUR (21

pracovných dní v januári 2014 x 2,04 EUR) a za obdobie od 1.2.2014 do 31.12.2014 v sume 485,78
EUR (227 pracovných dní za február až december 2014 x 2,14 EUR), spolu 920,30 EUR. Z týchto
dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu
škody za neposkytnuté stravné lístky za obdobie od 24.3.2013 do 31.12.2014 (výrok IV.) v sume 920,30
EUR netto spolu s príslušným úrokom z omeškania zo sumy 391,68 EUR od 10.1.2014 do 20.5.2015 a

zo sumy 528,62 EUR od 10.1.2015 do 20.5.2015 a v prevyšujúcej časti zmenil rozsudok tak, že žalobu
nad sumu 920,30 EUR netto s príslušenstvom ako nedôvodnú zamietol.
V. Náhrada škody za odmeny a príspevky vyplácané pri príležitosti pracovného a životného jubilea
Pokiaľ ide o priznanú náhradu škody za odmeny a príspevky vyplácané pri príležitosti pracovného a
životného jubilea, odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedenom súdom prvého

stupňa. Je pravdou, že žalobkyňa reálne neodpracovala presne 30 rokov ku dňu vzniku nároku na
odmenu za pracovné jubileum a súčasne v čase dovŕšenia 50 rokov veku reálne pre žalovaného už
nepracovala. Je potrebné však prihliadnuť na skutočnosť, z akého dôvodu k tomu došlo. Je nepochybné,
že zo strany žalovaného bola žalobkyni daná neplatná výpoveď, je tiež nepochybné, že žalobkyňa sa
domáhala, aby jej bola prideľovaná práca podľa jej platnej pracovnej zmluvy. Preto možno uzavrieť,

že k neodpracovaniu obdobia potrebného na dosiahnutie nároku na vyššie uvedené odmeny nedošlo
zavinenímžalobkyne,aledošloknemuvdôsledkukonaniažalovaného.Skutočnebyodporovalozásade
spravodlivosti a dobrým mravom, ak by súd vyvodil z protiprávneho konania žalovaného pre neho
priaznivé následky v podobe zamietnutia nároku žalobkyne na príslušné odmeny. Súčasne by tým
súd poškodil žalobkyňu, s ktorou bol neplatne rozviazaný pracovný pomer. Vzhľadom k tomu, že z

kolektívnej zmluvy žalovaného vyplýva nárok žalobkyne na odmeny a príspevky vyplácané pri príležitosti
pracovnéhoaživotnéhojubilea,správnepostupovalsúdprvéhostupňa,aktietonárokyžalobkynipriznal.
Preto odvolací súd v tejto časti potvrdil vyhovujúci výrok ako vecne správny.
Pokiaľ ide o skutočnosť, že prvostupňový súd vo výroku rozsudku uviedol príslušenstvo jednotlivých
nárokov (úroky z omeškania) v percentuálnom vyjadrení (nie v pevnej sume za určité časové obdobie

a ďalej vo forme percentuálneho vyjadrenia - tak ako to požadovala žalobkyňa), odvolací súd uvádza,
že uvedená skutočnosť nemá vplyv na vecnú správnosť priznaného príslušenstva a je bez právneho
významu.

Odvolací súd rozsudok, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá ako vecne správny potvrdil

s poukazom na odôvodnenie uvedené v tomto rozsudku v časti týkajúcej sa jednotlivých nárokov (§ 219
ods. 1, 2 O.s.p.).

O trovách prvostupňového aj odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa, ktorý doposiaľ o trovách
konania nerozhodol (224 ods. 4 O.s.p.)

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.