Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, December 17, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/352/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5713214866
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5713214866.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu:
Jozef Jelšík - Promogroup, s miestom podnikania M.R.Štefánika 4, 038 61 Vrútky, IČO: 37 408 984 ,
právne zastúpeného AK JUDr. Silvia Tatarková, s.r.o., so sídlom E. B. Lukáča 2, 036 01 Martin, IČO:
36 868 108, proti žalovanému: Peter Paulovič - Sommelier vinotéka, s miestom podnikania Puškinova
4610/3, 036 01 Martin, IČO: 43 874 843, právne zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Kvetoslava
Kolínová, s.r.o., so sídlom Národná 10, 010 01 Žilina, IČO: 47 240 997, v konaní o zaplatenie 4.999,36
Eurspríslušenstvom,oodvolanížalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduMartinč.k.17Cb/208/2013-155

zo dňa 09.10.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 17Cb/208/2013-155 zo dňa 09.10.2014 v napadnutom výroku,
ktorým okresný súd žalobu na zaplatenie úrokov z omeškania zamietol, p o t v r d z u j e .

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 17Cb/208/2013-155 zo dňa 09.10.2014 v napadnutom výroku o
trovách prvostupňového konania z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd konanie o zaplatenie sumy 4.999,36 Eur zastavil. Návrh žalobcu
na zaplatenie úroku z omeškania zamietol. Vyslovil, že žalobcovi sa vracia krátená časť zaplateného

súdneho poplatku za návrh vo výške 292,87 Eur. Upravil Daňový úrad Žilina, aby po právoplatnosti
tohto uznesenia vyplatil žalobcovi sumu 292,87 Eur titulom vrátenia krátenej časti zaplateného súdneho
poplatku za žalobu. Zrušil uznesenie Okresného súdu Martin č.k. 17Cb/208/2013-37 zo dňa 7.5.2014 o
vyrubení súdneho poplatku za odpor. O trovách konania rozhodol tak, že žalobca je povinný nahradiť
žalovanému trovy konania titulom trov právneho zastúpenia vo výške 953,45 Eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 516 ods. 1 Občianskeho zákonníka zák.
č. 40/1964 Zb. (ďalej aj len „OZ“), § 521 OZ, § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991
Zb. (ďalej len „OBZ“), § 409 ods. 1 OBZ, § 266 ods. 1, 2, 3, 4 OBZ, § 35 ods. 1, 2 OZ, § 323 ods.
1 OBZ okresný súd žalobu na zaplatenie úrokov z omeškania zamietol. V odôvodnení napadnutého
rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca žalobou doručenou okresnému súdu žiadal, aby zaviazal
žalovaného na zaplatenie sumy „4.999,36 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne
zo sumy 695,66 Eur od 30.4.2013 do zaplatenia, zo sumy 351,72 Eur od 10.5.2013 do zaplatenia,

zo sumy 715,64 Eur od 20.5.2013 do zaplatenia, zo sumy 661,44 Eur od 27.6.2013 do zaplatenia,
zo sumy 164,23 Eur od 19.7.2013 do zaplatenia, zo sumy 270,91 Eur od 19.7.2013 do zaplatenia,
zo sumy 113,26 Eur od 29.7.2013 do zaplatenia, zo sumy 380,81 Eur od 8.8.2013 do zaplatenia,
zo sumy 321,26 Eur od 14.8.2013 do zaplatenia, zo sumy 188,57 Eur od 20.8.2013 do zaplatenia,zo sumy 360,29 Eur od 27.8.2013 do zaplatenia, zo sumy 227,66 Eur od 3.9.2013 do zaplatenia,
zo sumy 91,58 Eur od 10.9.2013 do zaplatenia, zo sumy 108,07 Eur od 16.9.2013 do zaplatenia,
zo sumy 348,26 Eur od 18.9.2013 do zaplatenia. Súčasne žiadal zaviazať žalovaného náhradou trov

konania.“ V žalobe uviedol, že žalobca dodal žalovanému tovar, ktorý mu vyúčtoval „vo faktúrach: č.
201303012,suma695,66Eur,splatnosť29.4.2013;č.201303024,suma351,72Eur,splatnosť9.5.2013;
č. 201304002, suma 715,64 Eur, splatnosť 19.5.2013; č. 201305002, suma 661,44 Eur, splatnosť
26.6.2013; č. 201306004, suma 164,23 Eur, splatnosť 18.7.2013; č. 201306007, suma 270,91 Eur,
splatnosť 18.7.2013; č. 201306026, suma 113,26 Eur, splatnosť 28.7.2013; č. 201307006, suma 380,81

Eur, splatnosť 7.8.2013; č. 201307009, suma 321,26 Eur, splatnosť 13.8.2013; č. 201307016, suma
188,57 Eur, splatnosť 19.8.2013; č. 201307022, suma 360,29 Eur, splatnosť 26.8.2013; č. 201308002,
suma 227,66 Eur, splatnosť 2.9.2013; č. 201308005, suma 91,58 Eur, splatnosť 9.9.2013; č, 201308012,
suma 108,07 Eur, splatnosť 15.9.2013; č. 201308019, suma 348,26 Eur, splatnosť 17.9.2013; spolu
4.999,36 Eur.“ Medzi účastníkmi bola uzavretá kúpna zmluva podľa OBZ. „Žalovaný napriek splatnosti
uvedené faktúry žalobcovi neuhradil včas, preto zaslal prostredníctvom právneho zástupcu (ďalej len

„PZ") výzvu -pokus o zmier zo dňa 24.9.2013. Na výzvu žalovaný reagoval uznaním dlhu čo do dôvodu
a výšky, avšak neakceptoval návrh splátkového kalendára, ktorý mu navrhol žalobca a dlh neuhrádzal,
v dôsledku čoho požaduje žalobca rozhodnúť aj o úroku z omeškania v zmysle splatnosti faktúr podľa
§ 369 OBZ účinného od 15.1.2009 a § 3 ods. 1 NV SR č. 87/1995“.

Podaním zo dňa 11.6.2014 (č.l. 53 spisu) žalobca zobral žalobu späť v časti istiny z dôvodu úhrady,
a „žiadal vydať rozsudok, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 275,08 Eur titulom úroku z
omeškania zo sumy 695,66 Eur od 30.4.2013 do 15.10.2013, 169 dní omeškania/365 = 30,60 Eur, zo
sumy 351,72 Eur od 10.5.2013 do 15.11.2013, 190 dní omeškania/365 = 17,39 Eur; zo sumy 715,64 Eur
od 20.5.2013 do 13.12.2013, 208 dní omeškania/365 = 38,74 Eur; zo sumy 661,44 Eur od 27.6.2013 do

15.1.2014, 203 dní omeškania/365 = 34,95 Eur, zo sumy 164,23 Eur od 19.7.2013 do 14.2.2014, 211
dní omeškania/365 - 9,02 Eur, zo sumy 270,91 Eur od 19.7.2013 do 14.2.2014, 211 dní omeškania/365
= 14,88 Eur, zo sumy 113,26 Eur od 29.7.2013 do 14.2.2014, 201 dní omeškania/365 - 5,93 Eur, zo
sumy 380,81 Eur od 8.8.2013 do 13.3.2014, 218 dní omeškania/365 = 21,61 Eur, zo sumy 321,26 Eur
od 14.8.2013 do 13.3.2014, 212 dní omeškania/365 = 17,73 Eur, zo sumy 188,57 Eur od 20.8.2013 do

16.4.2014, 240 dní omeškania/365 = 11,78 Eur, zo sumy 360,29 Eur od 27.8.2013 do 16.4.2014, 233
dní omeškania/365 = 21,85 Eur, zo sumy 227,66 Eur od 3.9.2013 do 20.5.2014, 260 dní omeškania/365
= 15,41 Eur, zo sumy 91,58 Eur od 10.9.2013 do 20.5.2014, 253 dní omeškania/365 = 6,03 Eur, zo
sumy 108,07 Eur od 16.9.2013 do 20.5.2014, 247 dní omeškania/365 = 6,95 Eur, zo sumy 348,26 Eur
od 18.9.2013 do 20.5.2014, 245 dní omeškania/365 = 22,21 Eur a trovy konania.“

Okresný súd konštatoval, že žalobca v liste zo dňa 24.09.2013 (č.l. 6 spisu) oznámil žalovanému,
že nezaplatil faktúry s uvedením čísla, sumy s DPH, splatnosti. K jednotlivým faktúram zaslal návrh
splátkového kalendára - dátum úhrady k „jednotlivým faktúram: 1.10.2013 k fa č. 201303012, 8.10.2013
k č. 201303024, 15.10.2013 k č. 201304002, 22.10.2013 k č. 201305002, 29.10.2013 k č. 201306004,

5.11.2013 k č. 201306007, 12.11.2013 k č. 201306026, 19.11.2013 k č. 201307006, 26.11.2013 k
č. 201307009, 3.12.2013 k č. 201307016, 10.12.2013 k č. 201307022, 10.12.2013 k č. 201308002,
17.12.2013 k č. 201308005, 17.12.2013 k č. 201308012, 17.12.2013 k č. 201308019.“ Žiadal v lehote
10 dní od doručenia vystaviť písomné uznanie dlhu, súhlas s navrhovaným splátkovým kalendárom,
ako vyplývalo z listu pod hrozbou straty výhody splátok. Pokiaľ nedôjde k písomnému uznaniu dlhu a

akceptácii splátkového kalendára, bude odo dňa splatnosti požadovať úroky z omeškania stanovené
zákonom a dlh musí byť splatený najneskôr dňom 10.12.2013, inak žalobca bude sumu vymáhať súdnou
cestou, nakoľko pohľadávka bola po lehote splatnosti, čím sa zvýšila dlžná suma o ďalšie náklady s tým
spojené. Žalovaný v liste zo dňa 4.10.2013 uviedol, že k tomuto dňu eviduje neuhradené faktúry voči
žalobcovi za dodaný tovar na základe jednotlivých čiastkových odberov, že neboli uhradené faktúry v

celkovej dlžnej sume 4.999,36 Eur a uviedol faktúry podľa čísla, sumy s DPH a splatnosti v zmysle faktúr.
Súčasne uviedol, že faktúry má záujem uhradiť podľa podmienok dohodnutých a stanovených žalobcom
na základe saldokonta a splátkového kalendára a tým posunutou splatnosťou jednotlivých faktúr. Z tohto
dôvodu nemohol súhlasiť s navrhovaným novým splátkovým kalendárom. Uviedol tiež, že má záujem
o vyrovnanie dlhu na základe saldokonta podľa dohody a tým stanovenou novou splatnosťou, že si je

vedomý rizika riešenia súdnou cestou a vzniknutých nákladov na súdne trovy, jeho finančná situácia mu
nedovoľuje riešiť iný spôsob úhrady ako dohodnutý so žalobcom. Podmienky saldokonta a splátkového
kalendára boli stanovené žalobcom nasledovne: „k 15.2.2013 suma 8.500,- Eur, k 15.3.2013 suma
8.000,- Eur, k 15.4.2013 suma 7.500,- Eur, k 15.5.2013 suma 7.000,- Eur, k 15.6.2013 suma 6.500,- Eur,k18.7.2013suma6.000,-Eur,k15.8.2013suma5.500,-Eur,k15.9.2013suma5.000,-Eur,k15.10.2013
suma 4.500,- Eur, k 15.11.2013 suma 4.000,- Eur, k 15.12.2013 suma 3.500,- Eur, k 15.1.2014 suma
3.000,- Eur, k 15.2.2014 suma 2.500,- Eur, k 15.3.2014 suma 2.000,- Eur, k 15.4.2014 suma 1.500,-

Eur, k 15.5.2014 suma 1.000,- Eur, k 15.6.2014 suma 500,- Eur, k 15.7.2014 suma 0,- Eur“. Prílohou
mailu zo dňa 30.8.2013 (č.1. 18 spisu) bola tabuľka (č.l. 19 spisu), ktorá obsahuje faktúry podľa čísla,
zúčtovaciehoobdobia,vyúčtovanejsumybezDPH,ztohoDPH,spolusumasDPH,dátumomsplatnosti,
zaplatená suma a dátum zaplatenia. Faktúry v tabuľke sú totožné s faktúrami v žalobe. Okresný súd
zdôraznil, že pod tabuľkou je uvedené: „Dohoda splátok bola!!!" „Vaše pohľadávky do 15.8.2013 mali

byť maximálne 5.500,- Eur bez ohľadu na splatnosť !!!! Pri nedodržiavaní saldokonta v dohodnutej výške
pozastavujem ďalší odber! V prípade neplnenia si splátkového kalendára budem nútený pristúpiť k
právnym opatreniam a trvať na okamžitom vyrovnaní pohľadávok", a tiež dátumy a sumy: 15.2.2013 -
8.500,- Eur, 15.3.2013 -8.000,- Eur, 15.4.2013 - 7.500,- Eur, 15.5.2013 - 7.000,- Eur, 15.6.2013 - 6.500,-
Eur, 18.7.2013 - 6.000,- Eur, 15.8.2013 - 5.500,- Eur, 15.9.2013 - 5.000,- Eur, 15.10.2013 - 4.500,-
Eur, 15.11.2013 - 4.000,- Eur, 15.12.2013 - 3.500,- Eur, 15.1.2014 - 3.000,- Eur. Súčasne je uvedená

dlžná suma k 15.6.2013 vo výške 9.321,50 Eur, k 18.7.2013 vo výške 6.713,30 Eur a k 15.8.2013 vo
výške 7.581,41 Eur. V histórii transakcií na účte 1086822009 Eur (č.1. 20 spisu) k dátumu zúčtovania
14.10.2013 bola odpísaná suma 695,66 Eur, VS 201303012 (č.l. 20 spisu). V tabuľke na č.l. 48 spisu
sú faktúry v zmysle žaloby identifikované podľa čísla, zúčtovacieho obdobia, suma bez DPH, DPH,
suma s DPH, dátum splatnosti, zaplatená suma a dátum zaplatenia. K faktúram „s koncovým č. 012

zaplatená suma 695,66 Eur 15.10.2013, 024 zaplatená suma 351,72 Eur 15.11.2013, 4002 zaplatená
suma 715,64 Eur 13.12.2013, 5002 zaplatená suma 661,44 Eur 15.1.2014, 6004 zaplatená suma
164,23 Eur 14.2.2014, 6007 zaplatená suma 270,91 Eur 14.2.2014, 6026 zaplatená suma 113,26 Eur
14.2.2014, 7006 zaplatená suma 380,81 Eur 13.3.2014, 7009 zaplatená suma 321,26 Eur 13.3.2014,
7016 zaplatená suma 188,57 Eur 16.4.2014 a 7022 zaplatená suma 360,29 Eur 16.4.2014, spolu

uhradená suma 4.223,79 Eur. Podľa výpisu zo živnostenského registra (č.l. 62-63 spisu) žalobca aj
žalovaný sú fyzické osoby podnikatelia. V prílohe mailu zo dňa 20.08.2013 (č.l. 73 spisu) je tabuľka (čl.
74 spisu), „kde je dlžná suma 5.926,28 Eur, vo zvyšku je totožná s tabuľkou na č.l. 19 - prílohy k mailu zo
dňa 30.8.2013.“V maile zo dňa 16.9.2013 (čl. 75 spisu) je uvedené: „Čo je veľa, to je veľa. K 15.9. podľa
splátkového kalendára mala byť výška záväzkov maximálne 5.000,- Eur. Do dnešného dňa neevidujeme

platby a preto žiadame o zaplatenie faktúr podľa splátkového kalendára. V prípade, že platby nebudú
uskutočnené najneskôr do 18.9.2013, pristúpim k zrušeniu splátkového kalendára a budem trvať na
okamžitom uhradení celého záväzku právnou cestou, čím vzniknú ďalšie náklady spojené správnym
zastúpením a penalizáciou za omeškanie.“ V prílohe je tabuľka (č.l. 76 spisu) a uvedená dlžná suma
5.895,63 Eur k dátumu 15.09.2013. Žalovaný predložil tabuľku (č.l. 77 spisu), „k 15.9.2013 stanovené

splátky 5.000,- Eur, dlžná suma 4.999,38 Eur, k 15.10.2013 stanovené splátky 4.500,- Eur, dlžná
suma 4.303,72 Eur, k 15.11.2013 stanovené splátky 4.000,- Eur, dlžná suma 3.952,- Eur, k 15.12.2013
stanovené splátky 3.500,- Eur, dlžná suma 3.236,35 Eur, k 15.1.2014 stanovené splátky 3.000,- Eur,
dlžná suma 2.594,71 Eur, k 15.2.2014 stanovené splátky 2.500,- Eur, dlžná suma 2.026,51 Eur, k
15.3.2014 stanovené splátky 2.000,- Eur, dlžná suma 1.324,44 Eur, k 15.4.2014 stanovené splátky

1.500,- Eur, dlžná suma 775,58 Eur, k 15.5.2014 stanovené splátky 1.000,-Eur, dlžná suma 0,- Eur.
Tiež tabuľku s faktúrami, ktoré nie sú predmetom žalobného návrhu (č.l. 78), s prehľadom dátumu
splatnosti na faktúre, s dohodnutým dátumom splatnosti, dátumom úhrady a výšky úhrady k príslušnému
dátumu. Dátum splatnosti na faktúre a dohodnutá splatnosť sú rozdielne, k dohodnutej splatnosti je
vždy evidovaná suma úhrady členená bez DPH a spolu s DPH.“ Z účtu žalovaného (č.l. 79 spisu) bola

„odpísaná suma pod VS 201306004 vo výške 164,23 Eur dňa 13.2.2014, pod VS 201306007 vo výške
270,91 Eur dňa 13.2.2014, pod VS 201306026 vo výške 113,26 Eur dňa 13.2.2014, pod VS 201305002
vo výške 661,44 Eur dňa 14.1.2014, pod VS 201304002 vo výške 715,64 Eur dňa 12.12.2013, pod
VS 201303024 vo výške 351,72 Eur dňa 14.11.2013, pod VS 201303012 vo výške 695,66 Eur dňa
14.10.2013, VS je totožný s faktúrami v žalobnom návrhu.“ Podľa knihy záväzkov žalovaného (č.l. 80-82

spisu) ku dňu 4.6.2014 žalovanému zostávalo uhradiť 0,- Eur v prospech žalobcu. Faktúry, z ktorých
žalobca uplatnil nároky, sú v spise žurnalizované ako č.l. 83-97 spisu, „vyúčtovaná suma a dátum
splatnosti v nich uvedený súhlasí s údajmi podľa žalobného návrhu.“

Okresný súd uviedol, že na pojednávaní dňa 18.09.2014 žalobca doložil do spisu tabuľku (č.l. 123

spisu), ktorá obsahuje údaje ako na č.l. 76 spisu, naviac „splátkový kalendár" v poslednej kolónke, ktorý
č.l. 76 neobsahuje. Splátkový kalendár k jednotlivým faktúram je na č.l. 123 spisu totožný s návrhom
splátkového kalendára v liste žalobcu zo dňa 24.9.2013 (č.l. 6 spisu). Právna zástupkyňa žalovaného
navrhla „vykonať dokazovanie výpismi z účtu žalobcu z obdobia, ktoré predchádza žalovaným sumámna preukázanie, že prax, ktorú tvrdí žalovaný, medzi účastníkmi bola zaužívaná, že sa akceptovala
určitá hranica dlhu k určitému dátumu aj v predchádzajúcom období. PZ žalobcu k navrhovanému
dokazovaniu poukázala na to, že v priebehu spolupráce medzi účastníkmi konania mohlo dôjsť k zmene

spôsobu spolupráce a k zmene zmluvných podmienok. Súd návrh na dokazovanie zamietol, nakoľko
pre posúdenie uplatneného nároku vzhľadom na už vykonané dokazovanie bol podľa názoru súdu
nadbytočný.“ Okresný súd ustálil, že medzi účastníkmi konania bola uzatvorená kúpna zmluva („KZ“) v
ústnej forme podľa § 409 a nasl. OBZ. Tento zmluvný vzťah vznikol ako obchodno-záväzkový vzťah v
súlade s § 261 ods. 1 OBZ, medzi podnikateľmi a pri jeho vzniku sa týkal ich podnikateľskej činnosti.

Zhodnými vyjadreniami účastníkov bolo preukázané, že zmluvný vzťah vznikol cca v r. 2010. Žalobca
ako predávajúci dodával žalovanému ako kupujúcemu opakovane tovar - víno podľa požiadaviek
(objednávok)žalovaného.Zadodanýtovaržalobcavyúčtovalžalovanémudohodnutúcenuvofaktúrach,
na ktorých bola uvedená lehota splatnosti, na ktorej sa účastníci dohodli pri vzniku KZ. Obchodná
spolupráca medzi účastníkmi na základe tohto zmluvného vzťahu prebiehala od r. 2010 do r. 2013;
okresný súd vyhodnotil KZ ako tzv. „rámcovú“ KZ. Predmet KZ ani cena predmetu KZ medzi účastníkmi

sporná nebola. Spornou medzi účastníkmi bola splatnosť ceny vyúčtovanej vo faktúrach, ktoré
tvorili predmet žaloby „č. 201303012, 201303024, 201304002, 201305002, 201306004, 201306007,
201306026, 201307006, 201307009, 201307016, 201307022, 201308002, 201308005, 201308012 a
201308019. Žalobca tvrdil splatnosť uvedenú na faktúrach, žalovaný tvrdil zmenu dohody ohľadne tam
uvedenej splatnosti v zmysle dohodnutého saldokonta po vzniku „rámcovej" KZ, ako vyplýva z prílohy

mailu žalobcu (č.l. 74, 76) - o tom vypovedala PZ žalovaného na pojednávaní 27. 8. 2014 (č.1. 68).“
Okresný súd poukázal na dohodu ohľadne zmeny splatnosti v zmysle tzv. „saldokonta", ako vyplývala z
výpovede právnej zástupkyne žalovaného a z č.l. 74, 76 spisu, t.j. znižovanie záväzkov žalovaného po
500,- Eur každý mesiac počnúc 15.2.2013 a vo vzťahu „k uplatnenému nároku nasledovne: k 15.9.2013
dlh 5.000,- Eur, k 15.10.2013 dlh 4.500,- Eur, k 15.11.2013 dlh 4.000,- Eur, k 15.12.2013 dlh 3.500,- Eur,

k 15.1.2014 dlh 3.000,- Eur a ďalej znižovať každý mesiac o 500,- Eur až do úplného vyrovnania záväzku
žalovaného, preukazuje okrem listinných dôkazov na č.l 74, 76 aj výpoveď žalobcu na pojednávaní
dňa 18.9.2014 (č.l. 105). Vyslovene uviedol, že s p. Paulovičom sa dohodli, keď vo februári zistil, koľko
peňazí mu dlhuje, tak „... prišlo k takej dohode ...", „.... že takto ďalej to nejde, aby dlh narastal, tak
sme povedali o vytvorení saldokonta. Saldokonto som mu povedal, ako je to v obchodnej praxi, že

keď už ten dlh má 8.488,- Eur, tak som mu dal ten február tých 8.500,- Eur a povedal som, že tento
bude klesať postupne o 500,- Eur každý mesiac. Taká bola dohoda medzi nami“. Nesporne táto dohoda
podľa okresného súdu medzi účastníkmi bola realizovaná, na čo poukazovala aj právna zástupkyňa
žalovaného a preukazovali to aj listiny - mailové správy žalobcu a ich prílohy, v ktorých opakovane,
na č.l. 74 spisu k dátumu 15.8.2013 a na č.l. 76 spisu k dátumu 15.9.2013, žalobca uviedol: „Dohoda

splátok bola!!!" a na oboch prílohách je rovnaký splátkový kalendár, tzv. „saldokonto" - dlžná suma sa
znižuje k 15. dňu príslušného mesiaca po 500,- Eur a ako vyplývalo z ďalšieho textu na tejto prílohe:
„...bez ohľadu na splatnosť!!!" O tom vypovedal aj žalobca na pojednávaní dňa 18.9.2014. Na túto
dohodu medzi účastníkmi konania okresný súd prihliadal pri rozhodovaní ohľadne úroku z omeškania.
Jej existencii medzi účastníkmi korešpondovala podľa okresného súdu aj prax, ktorú okrem uvedených

príloh mailov žalobcu žalovanému preukazoval aj listinný dôkaz na č.l. 78 spisu - prehľad faktúr s
uvedením splatnosti uvedenej vo faktúre a skutočne realizovanej platby - inej ako je uvedená vo faktúre
a korešponduje s vysvetlením právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 27.8.2014. Listina
preukazovala žalovaným tvrdenú dohodu, ktorá sa v praxi realizovala po vzniku kúpnej zmluvy v r. 2010,
t.j. - zmenu splatnosti v zmysle tzv. „saldokonta". Túto prax a teda aj existenciu dohody potvrdzovala

výpoveď žalobcu „Tabuľky s povoleným limitom dlhu som vyhotovil niekedy vo februári..." „...kde som mu
povolil k určitému dátumu určitý dlh..." Okresný súd sa potom nestotožnil so stanoviskom žalobcu, že
predmetná listina (č.l. 78 spisu) preukazuje len to, že žalovaný nedodržiaval dohodnutú lehotu splatnosti
pri vzniku zmluvy. Nesporne od dátumu 15.2.2013 sa strany dohodli na znižovaní záväzku o 500,- Eur
mesačne „bez ohľadu na splatnosť", teda aj vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku. Podľa § 521

OZ, ak dôjde k dohode o tom, že sa už splatný dlh bude plniť v splátkach a ak veriteľ chce, aby dlžník
v splátkach plnil aj úroky z omeškania, musí sa to výslovne dohodnúť. Dohoda ohľadne „saldokonta",
ako vyplývalo z dátumov na č.l. 74 a 76 spisu a výpovede žalobcu na pojednávaní, vznikla vo februári
2013. Pokiaľ žalobca vypovedal, že k dohode nedošlo, lebo žalovaný saldokonto presne nedodržiaval
a výslovne sa so žalobcom na tom nedohodol, tak okresný súd mal túto dohodu preukázanú, vychádzal

z listiny na čl. 78 spisu, mailovej komunikácie a výpovede žalobcu, ktorý vyslovene uviedol, že s p.
Paulovičom sa dohodli, keď vo februári zistil, koľko peňazí mu dlhuje, tak „... prišlo k takej dohode ...", „....
že takto ďalej to nejde, aby dlh narastal, tak sme povedali o vytvorení saldokonta. ... Taká bola dohoda
medzi nami". Výraz saldokonto okresný súd v súlade s § 266 ods. 2 OBZ vyložil podľa významu, ktorýsa mu spravidla v obchodnom styku prikladá, t.j. evidencia, v ktorej sa evidujú obvykle pohľadávky alebo
záväzky voči obchodnému partnerovi a podľa tohto výkladu mal okresný súd preukázanú existenciu
dohody vo vzťahu k žalovanej sume o tom, že dlh vyplývajúci zo žalovaných faktúr bude žalovaný plniť

v splátkach tak, aby evidencia pohľadávok (saldokonto) zodpovedala tabuľke v zmysle č.l. 74, 76 spisu,
preto možno hovoriť aj o „splátkovom kalendári". Preukázateľne vo vzťahu k žalovanej sume táto dohoda
vznikla pred lehotou splatnosti žalovaných faktúr, vo februári 2013, ako zmena dohodnutej splatnosti
pri vzniku „rámcovej“ KZ, na základe ktorej bol založený obchodno-záväzkový vzťah od r. 2010-2013.
Najskoršia splatnosť žalovaných faktúr je 29.4.2013. Pre úplnosť okresný súd uviedol, že ani vo vzťahu k

užsplatnýmpohľadávkamžalobcunevyplývaladohodaotom,žežalobcaakoveriteľchcel,abyžalovaný
ako dlžník plnil aj úroky z omeškania, nepreukázal, že výslovne sa „toto“ medzi účastníkmi dohodlo.
Vo vzťahu k žalovanej sume bolo podstatné, že dohoda o „saldokonte" vznikla pred lehotou splatnosti
dlhu vyúčtovaného vo faktúrach (najskôr splatný záväzok titulom kúpnej ceny bol 29.4.2013, dohoda
vznikla vo februári 2013) a vo vzťahu k žalovanej sume je dohodou v zmysle § 516 ods. 1 OZ, podľa
ktorého účastníci môžu dohodou zmeniť vzájomné práva a povinnosti. Došlo teda k zmene tých práv

a povinností účastníkov konania, ktoré vznikli pri vzniku obchodno-záväzkového vzťahu v roku 2010 -
rámcovej KZ podľa § 409 a nasl. OBZ, „ktoré sa týkali splatnosti záväzku žalovaného - kúpnej ceny, nie
podľa splatnosti uvedenej vo faktúre, kde bude vyúčtovaná kúpna cena, ale podľa „saldokonta", ako o
tom vypovedala PZ žalovaného na pojednávaní dňa 27. 8. 2014 (č.1. 68) a výpoveď žalobcu túto dohodu
dotvrdzuje (na pojednávaní dňa 18. 9. 2014 č.1. 105). Obsahom dohody bolo, že žalovaný bude platiť

záväzky(kúpnucenu)zrámcovejKZtak,abybolik15.dňupríslušnéhomesiaca,počnúcfebruárom2013
vo výške, ako vyplýva z č.1. 74, 76, teda sa mali znižovať každý mesiac o 500,- Eur (o tom vypovedal aj
žalobca) až do úplného zaplatenia kúpnej ceny (viď aj odôvodnenie vyššie). Takáto dohoda zodpovedá
dohode o splátkach, tzv. splátkovom kalendári. KZ nesporne medzi účastníkmi bola uzatvorená v ústnej
forme, preto ani dohoda ohľadne zmeny obsahu záväzku nevyžadovala písomnú formu. Ustanovenia o

KZ (§ 409 a nasl. OBZ) nevyžadujú pre platnosť KZ písomnú formu. Prejavená vôľa v dohode podľa §
516 ods. 1 OZ zodpovedá úmyslu konajúcich zmluvných strán (§ 266 ods. 1 OBZ) a nie je ani v rozpore s
jazykovým prejavom (§ 35 ods. 2 OZ), vychádzajúc z jazykového vyjadrenia žalobcu v maili zo dňa 20. 8.
2013 a 16.9.2013 „Dohoda splátok bola!!!"" Podľa § 35 ods. 2 OZ, právne úkony vyjadrené slovami treba
vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil,

ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Ak žalovaný nedodržiaval presne splátkový kalendár
a preukázateľne k 15.8.2013 dlh žalovaného bol 7.581,41 Eur a mal byť vo výške 5.500,- Eur, tak podľa
okresnéhosúdusprávneargumentovalaprávnazástupkyňažalovaného,ževkonanínebolapreukázaná
dohoda v zmysle § 565 OZ, podľa ktorého ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie
celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené.

Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Žalobca
nepreukázaldohoduohľadnestratyvýhodysplátokprinedodržiavanísplátkovéhokalendáražalovaným.
V prílohe mailu zo dňa 20.8.2013 sa uvádza len, „že pri nedodržiavaní saldokonta v dohodnutej výške
pozastavujem ďalší odber, uvedené nemožno aplikovať na dohodu ohľadne splatnosti kúpnej ceny v
splátkach, vyplývajúcich z tejto prílohy, ale týka sa predmetu kúpnej zmluvy, dodávok tovaru - vína.

Preto sa súd stotožnil s PZ žalovaného, že nedošlo k zosplatneniu žalovaného dlhu naraz, žalovaný
mal ďalej právo platiť svoj dlh titulom kúpnej ceny, vyúčtovanej v žalovaných faktúrach, v mesačných
splátkach po 500,- Eur mesačne, a takto aj platil. Vyplýva to zo zhodných vyjadrení účastníkov konania
a bolo preukázané aj podaním žalobcu zo dňa 11.6.2014 (č.l. 53), keď nesporne žalobca uplatňuje
úrok z omeškania odo dňa splatnosti uvedenej v jednotlivých faktúrach (podľa názoru súdu nedôvodné

- odôvodnenie vyššie) do dátumu v zmysle uvedeného splátkového kalendára, v splátkach po 500,-
Eur k 15.-temu dňu príslušného mesiaca.“ Pokiaľ právna zástupkyňa žalobcu poukázala na to, že ak
okresný súd vyhodnotí existenciu dohody ohľadne zmeny splatnosti, potom k dátumu 15.1.2014 mala
byť vyrovnaná suma 3.000,- Eur, ako vyplývalo z prílohy k mailu, avšak okresný súd sa nestotožnil
s touto argumentáciou a vychádzal z výpovede žalobcu na pojednávaní dňa 18.9.2014, z ktorej mal

preukázaný obsah dohody tak, že dlh žalovaného bude klesať, počnúc 15.2.2013, postupne o 500,-
Eur každý mesiac". Ak žalovaný plnil po 15.1.2014 vždy k 15.-temu dňu nasledujúceho mesiaca 500,-
Eur až do úplného vyrovnania dlžnej sumy, zodpovedalo to dohode medzi účastníkmi, že dlh bude
klesať postupne o 500,- Eur každý mesiac a žalovaný sa nedostal do omeškania s úhradou 3.000,- Eur.
Žalovaný uviedol v liste zo dňa 4.10.2013 (čl. 8 spisu) čísla faktúr, sumu s DPH a splatnosť. Vychádzajúc

z obsahu celého listu žalovaný takto identifikoval (konkretizoval) svoj dlh voči žalobcovi - žalovaný ďalej
v texte píše: „Faktúry evidované voči vášmu klientovi ...." Samotný text, že si je vedomý riešenia rizika
súdnou cestou a tým vzniknuté náklady, podľa okresného súdu neznamenalo, že uznáva splatnosť dlhu
uvedenú vo faktúre, nakoľko následne v liste uvádzal: „Podmienky saldokonta a splátkového kalendárasú stanovené vašim klientom nasledovne" a uviedol evidenciu podmienky saldokonta v zmysle dohody
z februára 2013, tzn. k 15.2.2013 vo výške 8.500,- Eur a každý ďalší mesiac záväzok znížený o 500,-
Eur, čím teda odkazuje na dohodu, ktorá bola uzatvorená medzi účastníkmi konania vo februári 2013,

čo znamená, že neposlal žalobcovi nový návrh splátkového kalendára, ako to uvádzal žalobca. K prijatiu
nového návrhu splátkového kalendára podľa listu žalobcu zo dňa 24.9.2013 teda nedošlo a žalovaný
mal preto právo plniť podľa existujúcej dohody ohľadne splatnosti.

Okresný súd poukázal na § 323 ods. 1 OBZ a konštatoval, že žalovaný v liste zo dňa 4.10.2013 uznal

neuhradenú kúpnu cenu, ktorú špecifikoval údajmi podľa faktúr, v ktorých žalobca kúpnu cenu vyúčtoval
uvedením čísla faktúr, sumy s DPH a splatnosti. Išlo o určenie záväzku, ktorý sa uznáva, aby tento bol
bezpečne identifikovateľný. Aj zákon pripúšťa pri identifikácii uznávaného záväzku odkaz na faktúru,
ktorou sa záväzok kvantifikuje, aby bolo zrejmé, aký záväzok sa uznáva, aby tento bol odlíšiteľný od
inýchzáväzkovprípadneexitujúcichmedzidlžníkomaveriteľom.Bolodôvodnévychádzaťzceléhotextu
predmetného uznania dlhu žalovaným, v ktorom nesporne poukazuje aj na existenciu novej dohody

ohľadnesplatnostiuznávanéhozáväzkuvzmyslesaldokontaasplátkovéhokalendáraz2/2013.Žalobca
zobral späť konanie v časti celej žalovanej istiny 4.999,36 Eur pred prvým pojednávaním vo veci samej,
preto súd konanie v tejto časti zastavil podľa § 96 ods. 1, 3 OSP.

Podľa § 11 ods. 3 veta prvá, ods. 4 veta prvá, ods. 6, 9 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch

a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“) a z dôvodu, že žalobca zobral
návrh v časti istiny späť pred prvým pojednávaním, okresný súd rozhodol o vrátení kráteného súdneho
poplatku za žalobu prostredníctvom daňového úradu príslušného podľa sídla žalobcu. O súdnom
poplatku žalovaného za odpor rozhodol okresný súd podľa § 11 ods. 9 citovaného zákona
tak, „nakoľko do zastavenia konania žalovaný súdny poplatok neuhradil, súd súdny poplatok nebude

vyberať a uznesenie o vyrubení súdneho poplatku za odpor č.k. 17Cb/208/2013-37 zo dňa 7.5.2014
v celom rozsahu zrušil“. O trovách prvostupňového konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1
OSP. Trovy konania okresný „súd priznal titulom trov právneho zastúpenia podľa Vyhlášky MS SR č.
655/2004 o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb za 4 úkony právnych
služieb: 1/ prevzatie a príprava zastúpenia 25.8.2014, 180,91 Eur; 2/ účasť na pojednávaní na OS Martin

dňa 27.8.2014, 180,91 Eur; 3/ účasť na pojednávaní na OS Martin dňa 18.9.2014, 180,91 Eur; 4/ účasť
na pojednávaní na OS Martin dňa 9.10.2014 (vyhlásenie rozsudku), 90,45 Eur; 4 x režijný paušál á 8,04
Eur (za 4 úkony právnej služby, § 16 ods. 3) nepriznal 1 x režijný paušál vo výške 8,04 Eur; náhrada
cestovného: 1/ za cestu na pojednávanie dňa 27.8.2014 zo Žiliny do Martina a späť 2x 29 km pri spotrebe
6,8 l/km za cenu 1,349 Eur/1 celkom 5,32 Eur; 2/ za cestu na pojednávanie dňa 18.9.2014 zo Žiliny do

Martina a späť 2x 29 km pri spotrebe 6,8 l/km za cenu 1,349 Eur/1 celkom 5,32 Eur; 3/ za cestu na
pojednávanie dňa 9.10.2014 zo Žiliny do Martina a späť 2x 29 km pri spotrebe 6,8 l/km za cenu 1,349
Eur/1 celkom 5,32 Eur; amortizácia vozidla: 1/ za cestu na pojednávanie dňa 27.8.2014 zo Žiliny do
Martina a späť 2x 29 km základná náhrada za 1 km za cenu 0,183 Eur/km celkom 10,61 Eur; 2/ za cestu
na pojednávanie dňa 18.9.2014 zo Žiliny do Martina a späť 2x 29 km základná náhrada za 1 km za cenu

0,183 Eur/km celkom 10,61 Eur; 3/ za cestu na pojednávanie dňa 9.10.2014 zo Žiliny do Martina a späť
2x 29 km základná náhrada za 1 km za cenu 0,183 Eur/km celkom 10,61 Eur; náhrada za stratu času 1/
účasť na pojednávaní dňa 27.8.2014 tj. 2x1 á 13,40 Eur spolu 26,80 Eur; 2/ účasť na pojednávam dňa
18.9.2014 tj. 2x1 á 13,40 Eur spolu 26,80 Eur; 3/ účasť na pojednávaní dňa 9.10.2014 tj. 2x1 á 13,40
Eur spolu 26,80 Eur, spolu trovy právneho zastúpenia 953,45 Eur, ktoré je žalobca povinný uhradiť na

účet právneho zástupcu vedený v C. P. a.s. pobočka O., č. účtu: XXXXXXXXXX/XXXX.“

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca v podaní doručenom okresnému
súdu dňa 27.10.2014, ktorý namietal, že okresný súd dospel počas konania k nesprávnym skutkovým
zisteniam, na základe čoho dôkazy, ktoré tvorili podklad pre vydanie meritórneho rozhodnutia, neboli

správne vyhodnotené. V konaní pred okresným súdom bola podľa neho jasne žalobcom preukázaná
dôvodnosť a opodstatnenosť podania žaloby, keďže medzi účastníkmi konania došlo k uzatvoreniu
kúpnej zmluvy podľa OBZ. Žalobca dodával žalovanému ním objednaný tovar, za čo bol žalovaný
povinný uhradiť kúpnu cenu riadne a včas na základe vystavených faktúr. Keďže si žalovaný nesplnil
svoju povinnosť a vystavené faktúry neuhradil riadne a včas, bola mu zaslaná výzva - pokus o

zmier, pričom ani na základe uvedeného nedošlo žalovaným k požadovanej úhrade. V dôsledku tejto
skutočnosti bol žalovaný nútený uplatniť si svoju pohľadávku súdnou cestou. Z dôvodu úhrady istiny zo
strany žalovaného zobral žalobca v časti istiny žalobu späť a požadoval uhradiť sumu titulom zákonne
uplatnených úrokov z omeškania. Spornou medzi účastníkmi konania sa stala otázka splatnosti kúpnejcenyvyúčtovanejvofaktúrach,ktorétvoriapredmetžalobnéhonávrhu.Žalovanýargumentovalnováciou
záväzku v dôsledku dohody o splátkovom kalendári, na základe čoho mal byť dohodnutý iný termín
splatnosti požadovanej sumy, ako je uvedený vo vystavených faktúrach. V odvolaní žalobca zdôraznil,

že nedošlo k dohode medzi účastníkmi konania, tak ako ich prezentoval žalovaný. Z dôvodu vzniku
peňažného dlhu žalovaného za neuhradené faktúry žalobca poskytol žalovanému možnosť, aby tento
dlh uhrádzal jednotlivými úhradami, a to tým spôsobom, že dlh bude postupne klesať každý mesiac o
500,- Eur. Žalobca nekontroloval účtovníctvo pravidelne každý mesiac, keďže toto vykonáva externá
firma. Pri náhodnej kontrole stavu účtovníctva zistil, že napriek tomu, že poskytol žalobcovi možnosť,

ako znižovať dlh - poskytol mu možnosť, ktorou určil finančné limity, žalovaný túto dohodu od počiatku
nerešpektoval a nedodržiaval. „Ako príklad zrejmého nerešpektovania uvádzam, že podľa dohody, ktorá
mala vzniknúť medzi účastníkmi konania, mal byť dlh žalovaného v 6-tom mesiaci 6.500,- €, ale skutočný
dlh bol vo výške 9.321,50 €. Na základe uvedeného je zrejmé, že k uzatvoreniu dohody nikdy nedošlo.
Sámžalovanýpostupovalpriúhradejednotlivýchmesačnýchsplátokpodľasplátkovéhokalendára,ktorý
si sám určil a nie tak, ako navrhol žalobca, keďže návrh splátkového kalendára žalobcom, žalovaný od

počiatku nerešpektoval a platil dlžné čiastky podľa vlastného uváženia.“ Skutočnosť, že žalobca istým
spôsobom akceptoval dlh aj napriek tomu, že tento bol po lehote splatnosti a sám stanovil žalovanému
limit, pokiaľ môže dlh maximálne vzniknúť, nezakladal právny dôvod na zmenu obsahu záväzku a už
vôbec nie na vznik kumulatívnej novácie s poukazom na § 516 ods. 1 OZ. Žalobca pristúpil k uvedenému
riešeniu len z dôvodu aby sa zachoval existujúci obchodno-záväzkový vzťah medzi účastníkmi konania.

Uvedené potvrdzoval aj samotný žalovaný, keď v liste zo dňa 04.10.2013 uviedol a rozpísal, ako má byť
splátkový kalendár, ktorý aj tak nedodržiaval a platil ako mu to vyhovovalo. V prípade vzniku novácie
záväzku musí byť vyjadrená jednoznačná vôľa účastníkov o zmene záväzku. S poukazom na §
561 ods. 1 OZ a na argumentáciu žalovaného, založenú výhradne na subjektívnych tvrdeniach, okresný
súd nedostatočným spôsobom vyhodnotil predložené listinné dôkazy žalobcu, ktorý existenciu dohody

o zmene záväzku odmietal.

V odvolaní žalobca uviedol, že umožnil žalovanému saldokonto, nejednalo sa teda o splátky, ale o to,
že žalobca určil žalovanému limit dlhu, ktorý nemôže presiahnuť, čo samozrejme on nerešpektoval.
Splátkový kalendár, ktorý zaslal žalobca žalovanému bolo nevyhnutné považovať výhradne za návrh,

keďže žalovaný podľa uvedeného splátkového kalendára nikdy nepostupoval. K neustálej argumentácii
žalovaného, že sám žalobca uznal, že „dohoda splátok bola", uviedol žalobca, že sa jednalo o
saldokonto, ktoré mali mať dohodnuté a ktoré mal žalovaný rešpektovať - žalovaný bude brať od
žalobcu víno a takto bude znižovať svoj dlh o 500,- Eur mesačne. Žalovaný uvedené nerešpektoval, na
základe čoho mu žalobca neumožnil ďalší odber tovaru. Sám žalovaný postupoval tak, že po zaslaní

návrhu splátkového kalendára zo strany právneho zástupcu žalobcu, tento zaslal späť nepodpísaný, z
čoho jasne vyplývala jeho vôľa o nerešpektovaní uvedeného návrhu. Namiesto toho zaslal podpísaný
splátkový kalendár, ktorý si sám určil o pol roka dlhšie, bez akéhokoľvek súhlasu zo strany žalobcu,
pričom písomne v liste zo dňa 04.10.2013 uviedol, že si je vedomý dlhu, rizika riešenia sporu súdnou
cestou a vzniknutých nákladov súdneho konania - teda žalovaný jasne vedel, že sa môže dostať do

omeškania. Žalobca bol nútený pristúpiť k tomu, že si svoje pohľadávky uplatní súdnou cestou, keďže
žalovanýneuhrádzalanivlehotesplatnosti,takakobolauvedenávovystavenýchfaktúrach,anivzmysle
návrhu splátkového kalendára, tak ako bolo zasielané zo strany žalobcu žalovanému. „Považujeme za
dôležitézdôrazniťskutočnosť,ktorábolapredkladanáužvpriebehusúdnehopojednávaniaatopísomné
uznanie dlhu zo strany žalovaného. Argumentácia zo strany žalovaného, že sa jednalo len „o reakciu

na predžalobnú výzvu, kde odporca pod tlakom výzvy od advokátskej kancelárie a ultimátneho termínu
iba skopíroval uvedený zoznam záväzkov...... "je podľa nášho názoru výhradne účelovým tvrdením, v
úmysle nesplniť si svoju povinnosť uhradiť žalobcovi dlžnú sumu.“ Poukázal na § 323 ods. 1 OBZ a na
ustálenújudikatúru„UznesenieNajvyššiehosúduČRzodňa1.novembra2006,sp.zn.29Odo953/2004
Uznanie záväzku zachytáva stav ku dňu uznania, avšak dôkazné bremeno ohľadom neexistencie alebo

zániku uznaného záväzku (či už ku dňu uznania alebo k neskoršiemu dátumu) spočíva na dlžníkovi,
prípadne na ručiteľovi. Súd v odôvodnení rozsudku /str. 13/ uvádza: „Žalovaný v liste zo dňa 4.10.2013
uznal neuhradenú kúpnu cenu, ktorú špecifikoval údajmi podľa faktúr, v ktorých žalobca kúpnu cenu
vyúčtoval uvedením čísla faktúr, sumy s DPH a splatnosti." Následne okresný súd konštatoval, že bolo
dôvodné zaoberať sa celým textom, kde žalovaný uvádza aj saldokonto aj splátkový kalendár z 2/2013,

pričom je to dôvodné práve preto, aby okresný súd zhodnotil a vzal do úvahy, že sa nejednalo o splátkový
kalendár zasielaný ako návrh zo strany žalobcu. Existujúce saldokonto nie je možné „stotožňovať s
prípadnou dohodou splátok, ktorá by spôsobila nováciu záväzku.“ To, že sám žalobca uviedol „dohoda
splátok bola" jednoznačne znamenalo, „že splátky boli dohodnuté v inej výške, preto toto žalobca uviedola následne pod to zdôraznil, aké mali byť úhrady. Argumentáciu žalovaného, považujeme za vytrhnutú
z kontextu, pričom toto určite nemôže tvoriť podklad pre nováciu záväzku.“ Na základe kúpnej zmluvy
dodal žalobca žalovanému ním objednaný tovar, za ktorý boli riadne vystavené faktúry s dohodnutým

termínom splatnosti. V dôsledku omeškania žalovaného so splatnosťou jednotlivých faktúr a v dôsledku
zachovania existujúceho obchodno-záväzkového vzťahu, žalobca umožnil žalovanému určitý limit dlhu v
podobe saldokonta, pričom mu zaslal návrh splátkového kalendára. Splátky žalovaný nedodržiaval a dlh
ďalej narastal. V úmysle vyriešenia situácie zaslal žalobca žalovanému výzvu - pokus o zmier, opätovne
bezvýsledne, a to aj napriek tomu, že sám žalovaný uznal neuhradené pohľadávky, uviedol aj návrh

splátok, no nerešpektoval ich. Poukázal na tvrdenie „žalobcu /zápisnica zo dňa 19.08.2014, str. 9/, kde
výslovne uviedol: „...výslovne mi nepovedal, že bude tento mnou navrhovaný splátkový kalendár alebo
saldokonto dodržiavať a keďže som ja potom zistil, že ho nedodržiava k dátumu 15.06.2013, tak som
mal za to, že nerešpektuje môj návrh dohody a že naň nepristúpil, takže mám za to, že dohoda ohľadne
tohto nevznikla. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. júna 2012, sp. zn. 7 M Cdo 12/2011). Danosť vôle
je základným predpokladom každého právneho správania - tvorí podstatnú, neopomenuteľnú a ničím

nenahraditeľnú (výkladom neodstrániteľnú) náležitosť právneho úkonu. Právny úkon je prejavom vôle, s
ktorým právny poriadok spája vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností účastníkov právneho vzťahu.
Podstatu právneho úkonu tvorí prejav vôle. Vôľa je nenahraditeľným elementom (prvkom) prejavu vôle.
Prejav je odrazom (vyjadrením) psychického vnútra človeka rozpoznateľný v objektívnej realite. Aby sa
vôľa mohla v objektívnej realite navonok uplatniť, musí byť vyjadrená tak, aby bola rozpoznateľná a

uplatniteľná. Napriek uvedenému súd zhodnotil konanie žalovaného za správne a žalobcom uplatnený
nárok neuznal.“

Žalobca osobitne odvolaním napadol odvolaním aj výrok „VI. - povinnosť nahradiť trovy konania
žalovanému vo výške 953,45 €. K otázke vyčíslenia trov právneho zastúpenia, tak ako sú vyčíslené na

str. 14 rozsudku uvádzame, že tieto neboli vyčíslené správne. Po dôkladnom prepočte priznaných trov
právneho zastúpenia bol dosiahnutý výsledok za prípadné, uznanie štyroch právnych úkonov, náhrady
cestovného, amortizáciu vozidla ako aj náhradu za stratu času vo výške 793,53 € a nie tak, ako je
uvedené v odôvodnení, ako aj vo výroku rozsudku vo výške 956,45 €.“ V súvislosti s vyčíslením trov
právneho zastúpenia sa nestotožnil s celkovou výškou priznaných trov právneho zastúpenia, „čo sa týka

náhrady cestovného a s tým súvisiacou amortizáciou vozidla a stratou času, kdeže s poukazom na výpis
zo Slovenskej advokátskej komory je síce uvedené mesto Žilina, ale ako adresa pracoviska právneho
zástupcu žalovaného je uvedená ulica Kollárova 73, 036 01 Martin, pričom uvedená skutočnosť má
podľa názoru žalobcu podstatný vplyv na celkové vyčíslenie trov právneho zastúpenia aj v prípade
zamietnutia návrhu žalobcu.“ Navrhol, aby krajský súd na základe vykonaného dokazovania zmenil

napadnuté„rozhodnutieOkresnéhosúduMartinsp.zn.17Cb/208/2013zodňa09.10.2014tak,ženávrhu
žalobcu v celom rozsahu vyhovie a zmení výroky nasledovne: výrok č. I, ktorým súd rozhodol, že
konanie o zaplatenie sumy 4.999,36 € sa zastavuje zostáva nedotknutý, výrok č. II, kde prvostupňový
súd rozhodol, že návrh žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania sa zamieta mení tak, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 275,08 € titulom úroku z omeškania, výrok č. III., IV. a V zostáva

nedotknutý a výrok č. VI., ktorým súd rozhodol, že žalobca je povinný nahradiť trovy konania titulom trov
právneho zastúpenia vo výške 953,45 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku mení tak, že žalovaný
je povinný nahradiť žalobcovi trovy prvostupňového konania vo výške 1.876,65 €, pozostávajúce zo
zaplateného súdneho poplatku vo výške 299,50 € a trov právneho zastúpenia vo výške 1.577,15 €“.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa §
156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku,
ktorým bola žaloba na zaplatenie úroku z omeškania zamietnutá, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP
ako vo výroku vecne správne rozhodnutie a vo výroku o trovách prvostupňového konania zrušil podľa §

221 ods. 1 písm. f), h) OSP a podľa § 222 ods. 2 OSP vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2

OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/352/2014-189 zo dňa 09.12.2015,
k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku došlo zverejnením na úradnej tabuli krajského súdu v
zákonnej lehote a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v Žiline.Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd
je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný
podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v
prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),
bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania
dostatočnédokazovanie,znehobolsprávnevyvodenýskutkovýstav,ktorýokresnýsúdrovnakosprávne

právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého
rozsudku, ktorým okresný súd žalobu na zaplatenie úroku z omeškania zamietol a stotožnenie sa s
dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods.
2 OSP v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu
aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV.

ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení
rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval
tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a
rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté

v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie
odôvodnenia nižšieho súdu.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu vo výroku vo veci samej,
krajský súd ďalej uvádza, že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie

jeho tvrdení v rámci uplatneného nároku, nebola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť
žaloby v rovine existencie dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi uplatnené
úroky z omeškania. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal
preukázané, ktoré nie, o ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
spravoval. Tým dal odpoveď na tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný

význam a dostatočne objasňujú skutkový stav veci.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa
27.10.2014 (č.l. 171 spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa výsledkov
dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd dospel k

záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalobcu.

Z podaného odvolania žalobcu bolo zrejmé, že namietal, že okresný súd dospel počas konania k
nesprávnymskutkovýmzisteniam,nazákladečohodôkazy,ktorétvorilipodkladprevydaniemeritórneho
rozhodnutia neboli správne vyhodnotené (č.l. 172 spisu). V súvislosti s týmito odvolacími námietkami

žalobcu považuje krajský súd za podstatné poukázať na to, že za skutkové vady je potrebné považovať
aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového
zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z § 132-135
OSP. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalobca namietal i nesprávne právne posúdenie veci okresným

súdom. Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť
predmetkonaniaasnímsúvisiaceprejudiciálneotázky.Podnesprávnymprávnymposúdenímvecitreba
rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu
normu, ale aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah
interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav

ju nesprávne aplikoval.

Nosnou odvolacou námietkou žalobcu v rovine spornej otázky splatnosti kúpnej ceny vyúčtovanej vo
faktúrach bolo tvrdenie žalobcu „nedošlo k dohode medzi účastníkmi konania tak, ako ich prezentovalžalovaný“ (č.l. 172 spisu). Žalobca konštatoval, že pokiaľ žalovaný argumentoval nováciou záväzku v
dôsledku dohody o splátkovom kalendári, na základe čoho mal byť dohodnutý iný termín splatnosti
požadovanej sumy, ako je uvedený vo vystavených faktúrach, tak v dôsledku uvedenej skutočnosti

nebolo možné podľa žalobcu vyvodiť tento záver žalovaného. Žalobca poukázal na skutkový stav, tak
ako bol uzavretý súdom prvého stupňa. Zdôraznil, že síce poskytol možnosť žalovanému znižovať dlh, v
rámci ktorého určil finančné limity, avšak žalovaný túto dohodu od počiatku nerešpektoval, nedodržiaval
a uviedol, že opakovane zdôraznil, že k uzavretiu dohody tak ako ju prezentoval žalovaný, nikdy
nedošlo. V rovine tejto nosnej argumentácie žalobcu v odvolaní, krajský súd po vykonaní odvolacieho

prieskumu konštatuje, že okresný súd dostatočným spôsobom odôvodnil svoj záver, že k dohode medzi
účastníkmi o splátkovom kalendári došlo. Je zrejmé, že svoje závery okresný súd vyvodil z vykonaného
dokazovania, pričom vyhodnocoval nielen výpovede účastníkov konania, ale i listinné dôkazy, s dôrazom
na korešpondenciu účastníkov, v ktorej samotný žalobca uvádzal, a to podľa mailu zo dňa 16.09.2013
(č.l. 75 spisu) „....Čo je veľa, to je veľa. K 15.9. podľa splátkového kalendára mala byť výška záväzkov
maximálne 5.000,- Eur. Do dnešného dňa neevidujeme platby a preto žiadame o zaplatenie faktúr podľa

splátkového kalendára. V prípade, že platby nebudú uskutočnené najneskôr do 18.9.2013, pristúpim
k zrušeniu splátkového kalendára a budem trvať na okamžitom uhradení celého záväzku právnou
cestou, čím vzniknú ďalšie náklady spojené správnym zastúpením a penalizáciou za omeškanie“. Tiež
sa poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorý poukázal na skutočnosť,
že sám žalobca podľa listinného dôkazu na č.l. 76 spisu, k dátumu 15.09.2013 uviedol: „Dohoda splátok

bola!!!“ s tým, že na oboch prílohách je rovnaký splátkový kalendár, t.z. „saldokonto“ - dlžná suma sa
znižuje k 15-dňu príslušného mesiaca po 500,- Eur, a tiež že z ďalšieho textu na tejto prílohe vyplýva
„...bez ohľadu na splatnosť!!!“ K uvedenému listinnému dôkazu sa vyjadril i žalobca, a to na pojednávaní
dňa 18.09.2014, ktorý ho nespochybnil. K samotnej existencii predmetnej dohody medzi účastníkmi
konania korešponduje aj prax, ktorú okrem uvedených príloh mailov žalobcu žalovanému preukazoval aj

listinný dôkaz na č.l. 78 spisu, teda prehľad faktúr s uvedením splatnosti a skutočne realizovanej platby,
inej, ako je uvedená vo faktúre. V tomto smere tak ako uviedol okresný súd nebolo možné opomenúť i
výpoveď žalobcu „tabuľky s povoleným limitom dlhu som vyhotovil niekedy vo februári...“, „...kde som mu
povolil k určitému dátumu určitý dlh...“. Z uvedených dôkazov, ktoré okresný súd vyhodnocoval v súlade
s § 132 OSP, teda jednotlivo ale i v súhrne, nebol priestor potom v rámci odvolacieho konania vysloviť

iný záver, než ten, ktorý konštatoval okresný súd. Ak okresný súd zdôraznil, že listinu na čl. 78 spisu
nemožno vyhodnotiť ako listinu, preukazujúcu že žalovaný nedodržiaval dohodnutú lehotu splatnosti pri
vznikuzmluvy,keďoddátumu15.02.2013sastranydohodlinaznižovanízáväzkuo500,-Eurmesačnes
dôrazom na uvedenie bez ohľadu na splatnosť, čo sa nepochybne viazalo i k žalovanej sume, tak s týmto
záverom sa krajský súd stotožnil. V tomto smere je potrebné tiež poukázať na výpoveď žalobcu, ktorý

pred súdom prvého stupňa uviedol, podľa obsahu zápisnice spísanej okresným súdom dňa 18.09.2014,
uviedol, že „S p. Paulovičom sme sa dohodli, keď som vo februári zistil, že koľko peňazí mi dlhuje, tak
prišlo k takej dohode, lebo ma požiadal, že nemá peniaze, že nie je schopný platiť toto víno“. „Taká bola
dohoda medzi nami“. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, tak ako ich vyhodnotil okresný súd, vo
väzbe na odvolacie dôvody, krajský súd dospel k záveru, že na základe nich neboli splnené podmienky

pre zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu, ani pre zmenu napadnutého rozsudku okresného
súdu z dôvodov uvádzaných žalobcom v odvolaní.

V rovine odvolacieho dôvodu žalobcu, spojeného s poukazom na listinný dôkaz z 04.10.2013 (č.l.
8 spisu) a vo väzbe na argumentáciu - písomného uznania dlhu zo strany žalovaného, krajský

súd po vykonanom odvolacom prieskume nemal priestor pre iný záver, než ten, ktorý už uviedol
okresný súd v napadnutom rozsudku, pričom sa akcentuje celé, teda komplexné písomné a obsahové
znenie predmetného listinného dôkazu a konštatovanie okresného súdu v rozsudku, že „bolo dôvodné
vychádzať z celého textu uznania dlhu žalovaným, v ktorom nesporne poukazuje aj na existenciu
novej dohody ohľadom splatnosti uznaného záväzku v zmysle saldokonta a splátkového kalendára z

2.2013“, z ktorých dôvodov nebol priestor v odvolacom konaní na odklon od argumentácie okresného
súdu. Odvolací súd vo väzbe na svoje závery zvýrazňuje v rovine vyhodnotenia predmetného
listinného dôkazu, že nemožno predsa opomenúť vyjadrený nesúhlas žalovaného s navrhovaným
novým splátkovým kalendárom a ak teda žalobca poukazoval v odvolaní na prejav vôle žalovaného, tak
podľa odvolacieho súdu nemožno konštatovať vyjadrenie prejavu vôle žalovaného s novým splátkovým

kalendárom, z ktorého záveru bolo dôvodné vychádzať z argumentov súdu prvého stupňa a z ním
ustáleného skutkového stavu veci. V tomto smere odvolací súd poukazuje, že: „Hodnotením dôkazov je
činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre
rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako as akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného
hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže
byťprípadneztohtodôvoduvecnenesprávne,avšaktátoskutočnosťsamaosebenezakladáprípustnosť

dovolania v zmysle § 237 OSP. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V
prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa

§ 237 OSP (viď R 42/1993)“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011, sp.zn.
3 Cdo 204/2009).

K úplnosti krajský súd uvádza, že v hodnotení výsledkov dokazovania je súd slobodný. Znamená to, že
žiadne procesné ustanovenie mu neukladá, akú dôkaznú hodnotu, resp. silu má priznať tomu-ktorému
dôkaznému prostriedku, či už ide o výsluch svedka, účastníka alebo dôkaz listinou. V hodnotiacej

činnosti je súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne
odôvodniť tak, ako to vyplýva z § 157 ods. 2 OSP. Okresný súd takýmto spôsobom postupoval, dôsledne
vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie vykonaných dôkazov a jeho odôvodnenie je presvedčivé.

Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v

rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol
odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý
bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu, než aby napadnutý rozsudok
okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam
žalobcu, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,
ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti
danéhoprípadu.JudikatúraESĽPtedanevyžaduje,abynakaždýargumentstrany,ajnataký,ktorýjepre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998)“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo
v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež
zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa
§ 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,

ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,
že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi

súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Na základe odvolacích dôvodov žalobcu nebolo krajským súdom zistené, že by boli dané podmienky pre
zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu, ani pre jeho zmenu, preto vychádzal z presvedčivých

logických záverov okresného súdu vyjadrených v napadnutom rozsudku okresného súdu, ktorý bol vo
vyvolanom odvolacom konaní potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1
OSP v spojení s § 219 ods. 2 OSP. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP krajský súd v podrobnostiach
poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje.Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné

akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických

osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu

protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Výrok o trovách prvostupňového konania bol odvolaním žalobcu osobitne napadnutý. Žalobca vytýkal

okresnému súdu rozhodnutie o trovách prvostupňového konania, a to v časti priznanej náhrady trov
právneho zastúpenia, ktoré považoval za nesprávne vyčíslené. Poukázal na to, že „čo sa týka náhrady
cestového a s tým súvisiacou amortizáciou vozidla a stratou času, keďže s poukazom na výpis zo
Slovenskej advokátskej komory je síce uvedené mesto Žilina, ale ako adresa pracoviska právneho
zástupcu žalovaného je uvedená ulice Kollárova 73, 036 01 Martin, pričom uvedená skutočnosť má

podľa názoru žalobcu podstatný vplyv na celkové vyčíslenie trov právneho zastúpenia v prípade
zamietnutia návrhu žalobcu“. Vzhľadom na odvolacie dôvody žalobcu krajský súd konštatuje, že
žalobcom namietané skutočnosti v odvolaní, a to v časti výroku o trovách prvostupňového konania,
neboli okresným súdom vyhodnotené a okresný súd k svojmu záveru o priznanej náhrade trov právneho
zastúpenia, pokiaľ išlo o skutočnosti namietané žalobcom, neuviedol dôvody rozhodnutia a osobitne

nevyhodnotil účelnosť priznaných trov prvostupňového konania. Je zrejmé, že podľa § 142 ods. 1 OSP
účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie
alebo bránenie práva voči účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Jedným z predpokladov za splnenia ktorých vnikne nárok na náhradu trov konania je aj účelnosť trov

potrebných na uplatňovanie alebo bránenie práva. Účelnosť trov stotožňujeme s nevyhnutnosťou alebo
s právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s uplatňovaním ústavne zaručeného práva na právnu
pomoc. Je zrejmé, že účelnosť vynaložených nákladov je podmienkou ich priznania, pričom táto otázka
nie je v zákone explicitne vyjadrená. Podmienkou je, že ide o výdavky potrebné na uplatňovanie či
bránenie práv účastníka konania. Všeobecnému súdu prináleží hodnotiť ako kritérium pre ich priznanie

ich účelnosť, resp. nevyhnutnosť. Všeobecnému súdu teda prináleží hodnotiť ako kritérium pre ich
priznanie ich účelnosť, resp. nevyhnutnosť. Táto otázka je vecou úvahy súdu. (III.ÚS 557/2011-12
Ústavný súd Slovenskej republiky 13. decembra 2011). Súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania
je teda povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným účastníkom
konania v spore. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla

nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze.
Trovy konania potrebné na účelné vynaloženie alebo na ochranu práv sa však nemôžu posudzovať ako
celok, aj keď účastník má právo na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo každé plnenie trov
treba posudzovať samostatne. V tejto spojitosti odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky č.k. 4 M Cdo 21/2009 zo dňa 25. februára 2010, podľa ktorého: „Účelnosť

je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť
vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze“.

Podľa § 157 ods. 2 OSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný) prípadne iný účastník konania, stručne, jasne

a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.Podľa aktuálneho znenia OSP nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia nie je odvolacím dôvodom
a nie je ani výslovným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa (§ 221 ods. 1 OSP).
Uvedené však neznamená, že okresný súd nemusí rešpektovať § 157 ods. 2 OSP o náležitostiach

rozhodnutia súdu v časti odôvodnenia a vôbec, resp. dodatočne neodôvodniť záver svojho rozhodnutia.
Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky riešia otázku spravodlivého súdneho konania vo vzťahu
k riadnemu odôvodneniu rozhodnutia a dodržiavaniu § 157 ods. 2 OSP. Príkladmo v tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/2005 zo dňa
16. marca 2005, podľa ktorého „súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom

konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je
rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie
má byť zrozumiteľné.“ Ďalej sa odkazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS
114/08 z 12. júna 2008, podľa ktorého rovnako vyplýva, že za porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie je treba považovať aj nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktorú požiadavku
v konaní pred všeobecným súdom stanovuje § 157 ods. 2 OSP. Rovnako podľa právnej vety Nálezu

Ústavného súdu SR, sp.zn. I. ÚS 327/2010 je požiadavka riadneho odôvodnenia rozhodnutia jedným
zo základných atribútov spravodlivého procesu.

Nadväzne možno konštatovať, že pokiaľ súd neodôvodní svoje rozhodnutie s náležitosťami podľa § 157
ods. 2 OSP, odníme účastníkovi právo konať pred súdom. Právo podať odvolanie môže účastník vo

svojej veci uplatniť len v takom prípade, pokiaľ rozhodnutie, ktoré odvolaním napáda, obsahuje určité,
zrozumiteľné a jasné dôvody, prečo súd vo veci tak rozhodol. Pokiaľ v rozhodnutí súdu nie sú dodržané
náležitosti obsahu súdneho rozhodnutia, a to najmä z hľadiska odôvodnenia rozhodnutia súdu, nemá
účastníkkonaniamožnosť,abyuplatnilsvojeprocesnéprávopodaťodvolanie,apretoplatí,žepostupom
súdu (nedostatok dôvodov rozhodnutia) mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Odňatie možnosti

konať pred súdom je odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP a dôvodom, pre ktorý
odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu zruší podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP. Pokiaľ by totiž
odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu ničím neodôvodnený, resp. nedostatočne odôvodnený
záver prvostupňového súdu, namiesto, aby rozhodnutie prvostupňového súdu založené na tomto závere
ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, porušil

by tým zásadu dvojinštančnosti konania.

Z vyššie uvedeného v nadväznosti na podané odvolanie v časti náhrady trov konania, krajský súd
teda primárne skúmal, či má spôsobilý predmet skúmania, a to súdne rozhodnutie prvostupňového
súdu s náležitosťami podľa § 157 ods. 2 OSP. Krajský súd však konštatuje, že predmetné rozhodnutie

nemá všetky atribúty vyplývajúce z § 157 ods. 2 OSP, a to v časti odôvodnenia, týkajúce sa náhrady
trov prvostupňového konania, keďže z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplývajú skutočnosti
vyhodnocovania náhrady trov konania v namietanej časti žalobcom v rovine ich účelnosti.

Ak teda okresný súd vyššie špecifikované skutočnosti nevyhodnocoval, neozrejmil svoje myšlienkové

pochody v tejto rovine, ktoré skutočnosti nepochybne predstavovali základ rozhodnutia okresného
súdu, tak nebol vytvorený krajskému súdu priestor pre vykonanie odvolacieho prieskumu v tejto rovine,
pričom absenciu postupu okresného súdu nebolo možné preklenúť doplnením odôvodnenia, prípadne
doplnením dokazovania v tomto smere v odvolacom konaní vzhľadom na dvojinštančnosť konania.
Podstata princípu dvojinštančnosti spočíva v tom, že každá významná, predovšetkým právna otázka

konkrétnej veci musí byť predmetom posúdenia tak súdu prvostupňového ako i odvolacieho. Porušením
zásady dvojinštančnosti konania krajským súdom by došlo k odňatiu možnosti účastníkov konať pred
súdom.Krajskýsúdvrovinesvojichzáverovnemôžeopomenúťkonštatáciu,vzmyslektorejajvprípade,
že by v konečnom dôsledku okresný súd opäť dospel k rovnakým záverom ako v napadnutom rozsudku,
tak treba dostatočne skutkovo a právne vykvalifikovať tieto závery tak, aby mohli podliehať odvolacieho

prieskumu krajského súdu.

Súčasne pri konštatovanom zistení nedostatočného odôvodnenia vyvodených záverov k aplikovanému
OSP, odvolací súd tak konštatoval nesúlad danej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného
súdu v napadnutom výroku o trovách prvostupňového konania, s § 157 ods. 2 OSP, čo naplnilo dôvod

zrušenia uznesenia súdu prvého stupňa cez § 221 ods. 1 písm. f) OSP, t.j. z dôvodu odňatia možnosti
žalobcu konať pred súdom a súčasne z vyššie uvedených dôvodov došlo k naplneniu i § 221 ods. 1
písm. h) OSP pre zrušenie rozsudku okresného súdu a podľa § 221 ods. 2 OSP pre vrátenie veci
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.Podľa § 226 OSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Podľa § 224 ods. 3 OSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona
(zák. č. 233/1995 Z.z.).