Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 20, 2012

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/130/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5109237312
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5109237312.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka

a členov senátu JUDr. Jána Burika, JUDr. Yvetty Dzugasovej, v právnej veci navrhovateľa: Sociálna
poisťovňa so sídlom Bratislava, pobočka Žilina, Námestie Ľ. Štúra 5 proti odporcom: v rade 1/ Považská
stavebná spoločnosť, a.s. „v konkurze", so sídlom Žilina, Hlinská 40, IČO: 31 561 420, v rade 2/
JUDr. Jozef Bebčák, Žilina, Jesenského 18, správca konkurznej podstaty úpadcu Považská stavebná
spoločnosť, a.s. „v konkurze", Žilina, Hlinská 40, IČO: 31 561 420, v rade 3/ C. N., nar. XX. XX. XXXX,
bytom O. XXXX, E. O., zastúpený JUDr. Jurajom Strählem, advokátom so sídlom X., K. E. XX/XXX, v
konaní o určenie neplatnosti zmluvy a určenie náhrady straty na zárobku, na odvolanie odporcu v rade

3/ proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 4C/251/2009-344 zo dňa 21. 10. 2011, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým určil, že suma náhrady za stratu na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti a pri uznaní čiastočnej invalidity, patriaca odporcovi 3/ od odporcu 1/ a jeho
právnych predchodcov, patrila k 31. decembru 2003 z titulu pracovného úrazu z 29. mája 1986 vo výške
208,59 eur (6 284,- Sk) v hrubej mzde, ako aj vo výroku o náhrade trov účastníkov konania p o t v
r d z u j e .

V ostatných výrokoch, odvolaním nenapadnutých, ostáva rozsudok prvostupňového súdu n e d o t
k n u t ý .

Žiadnemu z účastníkov sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina určil výšku náhrady straty na zárobku, patriacej odporcovi
v rade 3/ z titulu pracovného úrazu z 29. 5. 1986, k 31. 12. 2003 vo výške 208,59 eur (6 284,- Sk) v
hrubej mzde. Návrh v časti, kde sa navrhovateľ domáhal určenia neplatnosti dohody, uzatvorenej medzi
odporcom v rade 3/ a právnymi nástupcami zamestnávateľa Váhostav, n.p. Žilina a podľa ktorej vyplácal

(Váhostav, a.s., Hlinská 40, Žilina) odporcovi náhradu za stratu na zárobku za mesiace júl 2003 v sume
10 860,- Sk brutto, 9 430,- Sk netto, august 2003 v sume 10 466,- Sk brutto, 9 096,- Sk netto, september
až december 2003 mesačne v sume 10 653,- Sk brutto, 9 263,- Sk netto pre účely aplikácie § 272 ods. 2,
3 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení zamietol. O trovách účastníkov konania rozhodol tak, že
žiaden z nich nemá právo na ich náhradu. Rozhodnutie o náhrade trov štátu si vyhradil na samostatné
uznesenie.
Svoje rozhodnutie zdôvodnil s poukazom na ust. § 80 písm. c/ O.s.p., § 39 Občianskeho zákonníka,

resp. § 272 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, resp. ust. § 195, § 201 Zákonníka práce,
účinného do 31. 12. 2003. Zamietnutie žaloby v časti určenia neplatnosti dohody zdôvodnil nedostatkom
naliehavého právneho záujmu na podaní návrhu, pretože určením výšky náhrady za straty na zárobku
k 31. 12. 2003 sa odstráni právna neistota navrhovateľa a nie je dôvod posudzovať neplatnosť dohody,ktorá nevykazuje znaky neplatnosti v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Pri stanovení výšky straty
na zárobku, ktorá patrila odporcovi v rade 3/ k 31. 12. 2003 vychádzal súd zo znaleckého posudku
znalkyne S. N., ktorá túto sumu určila čiastkou 208,59 eur (brutto). Prvostupňový súd vyslovil záver,

že sumu, ktorá mu bola vyplácaná právnym nástupcom bývalého zamestnávateľa nepredstavuje sumu,
ktorá mu patrila v zmysle platných právnych predpisov a ktorá následne má predstavovať úrazovú
rentu vyplácanú od 1. 1. 2004. Rozdiel medzi vyplácanou sumou a tou, ktorá mu patrila, spočíval v
nesprávnom výpočte náhrady straty na zárobku zamestnávateľom, ktorý od valorizovaného zárobku
pred vznikom škody neodpočítal okrem aktuálne poberaného invalidného dôchodku, aj pravdepodobný

zárobok, ktorý by si mohol odporca zarobiť so svojím poškodením zdravia. Skutočnosť, že poškodený
sa nemôže zamestnať v inom zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho zníženej pracovnej schopnosti
len pre nedostatok pracovných miest, nie je spôsobené v príčinnej súvislosti s poškodením zdravia, ale
situáciou na trhu práce. Prvostupňový súd tak vyplácanú náhradu znížil o pravdepodobný zárobok, ktorý
by poškodený mohol dosiahnuť v prípade jeho zaradenia do pracovného procesu.
O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov náhradu

nepriznal vzhľadom na pomerný úspech v konaní.
Rozhodnutie o trovách štátu (§ 148 ods. 1 O.s.p.) si vyhradil na samostatné uznesenie.

Proti tomuto rozsudku, prostredníctvom právneho zástupcu, podal v zákonom stanovenej lehote
odvolanie odporca v rade 3/. Napadol výrok, ktorým súd určil výšku náhrady za stratu na zárobku,

patriacu odporcovi v rade 3/ k 31. 12. 2003 z titulu pracovného úrazu vo výške 208,59 eur v hrubej mzde.
Má za to, že súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a jeho záver je tak nesprávny.
Podľa jeho názoru Sociálna poisťovňa bez ďalšieho je povinná prevziať výplatu úrazovej renty vo výške,
v ktorej bola náhrada vyplácaná k 31. 12. 2003 a znova posudzovať nárok na jej poskytnutie alebo meniť
jej výšku by mohla len v prípade zmeny pomerov. Predmetná dohoda, t.j. výška vyplácanej náhrady

bola stanovená Krajským súdom v Banskej Bystrici v rozhodnutí 16Co/440/89, 16Co/439/89, pričom
vyplácaná výška sa menila len ročne o valorizáciu a nebola ináč navyšovaná. Poukazoval tiež na
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktorými boli zrušené rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, pričom
v týchto konaniach bola posudzovaná práve činnosť navrhovateľa, ktorý stanovil úrazovú rentu v inej
sume ako bola odporcovi v rade 3/ vyplácaná po 31. 12. 2003. Najvyšší súd tu jednoznačne konštatoval,

že zo žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z. nevyplýva pre Sociálnu poisťovňu oprávnenie
prepočítavať výšku náhrady za stratu zárobku, vyplácanú k 31. 12. 2003. Z tohto dôvodu postup
prvostupňového súdu, keď určil náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti,
nemá oporu v právnych predpisoch a je výslovne v rozpore s vyššie citovanými rozhodnutiami. odvolateľ
sa domnieva, že nie je možné bez špeciálnej právnej úpravy znížiť nárok odporcu v rade 3/, keď

výšku priemerného zárobku, tak aj redukovaného, určil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
16Co/439/89, 16Co/440/89 z 30. 1. 1990. Takéto rozhodnutie je platné, záväzné a nie je ho možné
meniť ani znaleckým posudkom, pričom takýto výsledok bol označovaný v celom doterajšom konaní ako
dohodastrán.Ocelejvecinapadnutýmvýrokomrozhodolprvostupňovýsúd,ajkeďsanezaoberalvyššie
uvedenými skutočnosťami a rozhodol, aj keď tak nebol oprávnený. Z týchto dôvodov žiadal, aby odvolací

súd výrok napadnutého prvostupňového rozsudku zmenil a aj v tejto časti návrh zamietol. Zároveň žiadal
priznať trovy konania.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril navrhovateľ, ktorý má za to, že prvostupňový súd
napadnutýmvýrokomsprávneurčilvýškunáhrady,ktorápatrilaodporcovivrade3/k31.12.2003.Žiadal

preto, aby v tejto časti bol rozsudok prvostupňového súdu potvrdený. Zákonné poistenie zodpovednosti
zamestnávateľa za škodu pri pracovných úrazoch a chorobách z povolania od 26. 11. 1993 do
31. 3. 2002 vykonávala Slovenská poisťovňa, a.s.. Právnym nástupcom tohto typu poistenia bola
Sociálna poisťovňa, ktorá ho vykonávala ako odškodnenie za poistených zamestnávateľov od 1. 4.
2002 do 31. 12. 2003. Sociálna poisťovňa vykonáva reparáciu a satisfakciu za poškodené zdravie

pri pracovnom úraze a chorobe z povolania za poisteného zamestnávateľa od 1. januára 2004 podľa
hmotnoprávnej a procesnej úpravy zákona o sociálnej poisťovni už nie ako náhradu škody, ale ako
plnenia z titulu úrazových dávok. Poškodeným, ktorí podliehali tomuto poisteniu, Sociálna poisťovňa
transformovala náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti pri uznaní invalidity
alebo čiastočnej invalidity na úrazovú rentu postupom podľa § 272 ods. 3 zákona o sociálnej poisťovni

a títo poškodení tvoria prvý a najrozsiahlejší okruh poškodených, ktorým Sociálna poisťovňa poskytuje
plnenia. Druhý okruh poškodených sa odvíja zo zákonného splnomocnenia pre Sociálnu poisťovňu,
kde v prípadoch uvedených v § 285 ods. 1 písm. g/ zákona o sociálnej poisťovni vykonáva výplatu za
štát, ktorý jej ňou vyplatené prostriedky refunduje z rozpočtovej rezervy vlády. Tretí okruh poškodených,medzi ktorých patrí aj odporca v rade 3/, sú tí, ktorí mali poškodené zdravie pri práci v dobe, kedy
neexistovalo žiadne zákonné poistenie pre takéto prípady. Zákonodarca v ust. § 272 ods. 1 zákona
o sociálnej poisťovni vyjadril zámer zjednotiť v jedných rukách výplatu poškodeným, ktorí utrpeli

pracovný úraz alebo im bola zistená choroba z povolania. Je potrebné zdôrazniť, že na Sociálnu
poisťovňu v prípadoch nepodliehajúcich poisteniu (prípad odporcu v rade 3/) prešla úloha zabezpečovať
výplatu za zodpovedných zamestnávateľov, ktorí jej boli k tomu povinní predložiť písomné doklady,
preukazujúce nárok podľa ust. § 272 ods. 2, 8 zákona o sociálnej poisťovni. Podľa § 279 ods. 4 zákona
o sociálnej poisťovni za roky 2004, 2005 vyplatené plnenia boli povinní zamestnávatelia Sociálnej

poisťovni refundovať. Od roku 2006 však tieto vyplatené plnenia už pochádzajú z verejných prostriedkov,
a preto je povinnosťou Sociálnej poisťovne dodržiavať zákonné pravidlá na výplatu. Najvyšší súd SR
vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že medzi zodpovedným zamestnávateľom a poškodenou osobou
mohlo dôjsť aj k dohode (vyplácanie konkludentne) o tom, že náhrada je vyplácaná vo vyššej sume,
ako ju určoval zákon. Akákoľvek dohoda presahujúca zákonom určený rámec však patrí do sféry
súkromného práva a nemôže ju akceptovať inštitúcia narábajúca s verejnými prostriedkami. Pokiaľ

zamestnávatelia vyplácali zamestnancov, na ktorých sa vzťahovalo zákonné poistenie, bolo to z ich
vlastných prostriedkov. Sociálna poisťovňa pri preberaní výplat zistila mnohé chybné výpočty, ktoré
vznikli nevedomosťou bývalých zamestnávateľov, resp. chybnými výpočtami valorizácie. Podľa § 272
ods. 1 zákona o sociálnej poisťovni sa nároky na výplatu týchto plnení posudzujú podľa predpisov
účinných do 31. 12. 2003. Logickým a gramatickým výkladom tak možno dospieť k záveru, že zákon

uložil preberajúcej verejnoprávnej inštitúcii nároky k 31. 12. 2003 posúdiť podľa § 201 Zákonníka
práce. Podľa navrhovateľa zákonodarca použil v § 272 ods. 2 prvá veta zákona o SP sloveso „sa
posudzujú"vspojenísoslovamipodľapredpisovúčinnýchdo31.12.2003amalnamysli,žepreberajúca
Sociálna poisťovňa je povinná preveriť právny základ a výšku nárokov podľa predpisov, ktoré platili
do 31. 12. 2003. Ak sa preukázalo, že právny nárok tu je a preukázaná bola jeho výška, až potom

preberajúca Sociálna poisťovňa pristúpila k ďalšiemu kroku, ktorý je uvedený v druhej vete § 272
ods. 2 a vykonala výplatu. Výklad slovesa „patrili" v § 272 ods. 3 je potrebné urobiť v spojení s §
272 ods. 2 tak, že neprislúchajú iné nároky, len tie, ktoré patria podľa právnych predpisov účinných
do 31. 12. 2003. Vo sfére verejného práva nemožno priznať právo nad rámec právnych predpisov.
Takéto oprávnenie Sociálnej poisťovni nevyplýva zo žiadneho ustanovenia zákona o Sociálnej poisťovni.

Navrhovateľ neznížil nárok spätne, ako sa uvádza v odvolaní, ale už v samotnom preberacom protokole
upozornil odporcu v rade 2/ na odpočítavanie fiktívneho zárobku pri vyčíslení škody a odporca v rade
2/ listom zo dňa 12. mája 2004 odporcu v rade 3/ na túto skutočnosť upozornil. Pokiaľ odvolateľ
poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7So/239/2007, z tohto a iných rozhodnutí vyplýva,
že Sociálna poisťovňa nemá oprávnenie prepočítavať výšku náhrady za stratu na zárobku vyplácanú k

31. 12. 2003. Určenie výšky škody teda nepatrí do právomoci Sociálnej poisťovne (aj keď navrhovateľ
zastával iný názor), práve preto požiadal o rozhodnutie v tejto veci súd. Tiež ak odvolateľ poukazuje na
rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica č.k. 16Co/440/89, 16Co/439/89, je potrebné uviesť, že išlo
o potvrdzujúci rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdzoval prvostupňové rozhodnutie Okresného súdu
v Liptovskom Mikuláši 7C/242/87, kde prvostupňový súd zamietol žalobu odporcu v rade 3/, ktorý sa

domáhal, aby mu odporca (zamestnávateľ zodpovedný za pracovný úraz) vyplácal náhradu za stratu
na zárobku v neredukovanej výške. Odvolací súd vyslovil, že pracovný úraz odporcu v rade 3/ nebol
spôsobený výlučne porušením bezpečnostných predpisov organizácie. Nie je preto možné odškodniť
stratu na zárobku odporcu v rade 3/ bez obmedzenia v zmysle § 195 ods. 2 tretia veta Zákonníka
práce. Práve naopak navrhovateľ poukazuje na stanovenie výšky škody ako takej v zmysle rozsudku

Okresného súdu Žilina 12C/464/97 z 12. 9. 2005, a to za obdobie od 1. januára 1991 do 31. decembra
1997, kde súdom ustanovená znalkyňa S. N. ustálila výšku náhrady za stratu na zárobku § 195 toho
času platného Zákonníka práce s použitím 75 % minimálnej mzdy z toho dôvodu, že odporca v rade
3/ nebol ako poberateľ čiastočného invalidného dôchodku úplne obmedzený v pracovných aktivitách v
zmysle predpisov o sociálnom zabezpečení a mohol so svojím poškodením zdravia najmenej zarobiť tú

sumu, ktorú právne predpisy o minimálne mzde svojho času garantovali.
Skutočne právny a podľa zákona odporcovi v rade 3/ prislúchajúci nárok na náhradu za stratu na
zárobku pri uznaní čiastočnej invalidity v zmysle § 201 Zákonníka práce, bol v tomto konaní preukázaný.
Navrhovateľ poukazoval na znalecký posudok v konaní podanom znalkyňou S. N.. Podľa jeho názoru
závery znaleckého posudku sú správne, prvostupňový súd mohol preto rozhodnúť o výške náhrady,

ktorá patrila odporcovi ku dňu 31. 12. 2003, pričom správne aplikoval aj príslušné právne predpisy.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom
podľa § 214 O.s.p. rozsudok prvostupňového súdu v súlade s ust. § 219 O.s.p. v napadnutej časti akovecne správny potvrdil. Ostatné výroky rozsudku prvostupňového súdu, odvolaním nenapadnuté, ostali
nedotknuté.

Z vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom, z preskúmavaného rozsudku a spisového materiálu,
mal aj odvolací súd preukázané, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal, aby súd určil výšku
náhrady za stratu na zárobku pri uznaní čiastočnej invalidity, patriacu odporcovi v rade 3/ k 31. 12. 2003
z titulu pracovného úrazu z 29. 5. 1986. Ako nepochybné v konaní bola skutočnosť, že odporca v rade
3/ dňa 29. 5. 1986 utrpel pracovný úraz u zamestnávateľa, t.č. Váhostav, národný podnik. V konaní

označení odporcovia v rade 1/, resp. 2/ sú právni nástupcovia bývalého zamestnávateľa odporcu v rade
3/. Odporca bol v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom prevedený na iný druh práce a na základe
rozhodnutia zo dňa 17. 6. 1998 mu bol priznaný čiastočný invalidný dôchodok z dôvodu poškodenia
zdraviapripracovnomúraze.Bývalýzamestnávateľaneskôrodporcoviavrade1/,2/vyplácaliodporcovi
v rade 3/ náhradu za stratu na zárobku podľa § 195 Zákonníka práce (v znení neskorších zmien a
doplnkov), a to až do 31. 12. 2003. Od 1. 1. 2004 Sociálna poisťovňa má vyplácať úrazovú rentu vo

výške, v akej patrila náhrada za stratu na zárobku do 31. 12. 2003. Sociálna poisťovňa sa nestotožnila
so sumou, ktorá bola z titulu náhrady straty na zárobku vyplácaná odporcovi v rade 3/ do 31. 12. 2003
a úrazovú rentu priznala v inej výške. Rozhodnutia, ktorými bola takto stanovená úrazová renta boli v
rámci rozhodovania o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov súdom zrušené,
pričom bol vyslovený záver, že Sociálna poisťovňa nemôže sama v rámci svojej rozhodovacej činnosti

rozhodovať o nárokoch vzniknutých do 31. 12. 2003. V týchto veciach má právomoc rozhodovať súd
(nárokynanáhraduzastratunazárobkuposkončenípracovnejneschopnostialebopriuznaníčiastočnej
invalidity). Súd v tomto prípade rozhoduje podľa predpisov účinných do 31. 12. 2003. Predmetom
odvolacieho konania tak bolo posúdiť, či prvostupňový súd mohol rozhodovať o tom, v akej výške
patrila k 31. 12. 2003 odporcovi v rade 3/ náhrada za stratu na zárobku, vzhľadom na spornosť určiť

jej výšku, prípadne vysloviť záver, že Sociálna poisťovňa je povinná prebrať výšku náhrady a následne
túto vyplácať ako úrazovú rentu v takom rozsahu, ako ju vyplácal k dátumu 31. 12. 2003 bývalý
zamestnávateľ.
Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností odvolací súd má za to, že postup prvostupňového súdu bol
správny a tento má právomoc v prípade spornosti prejednať a určiť výšku náhrady za stratu na zárobku

tak,akopatrilapoškodenémuk31.12.2003bezohľadunato,čibývalýzamestnávateľ,resp.jehoprávny
nástupca vyplácali túto náhradu poškodenému pracovným úrazom vo výške inej. Prvostupňový súd vec
správne právne posúdil a aplikoval príslušné ustanovenia či už Zákonníka práce (v znení platnom a
účinnom v čase rozhodovania o nárokoch) alebo ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z..

Podľa § 272 ods. 2, 3 zákona o sociálnom poistení nároky na výplatu plnení uvedených v odseku 1
(vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania)
sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31. 12. 2003. Ak nárok na výplatu týchto plnení trvá aj po 31.
12. 2003, poskytujú sa v sume, v akej patrili do 31. 12. 2003. Náhrada za stratu na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na

dôchodku, ktoré sa vyplácali k 31. 12. 2003 a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od
1. 1. 2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do 31. 12. 2003. Na zvyšovanie úrazovej renty
platí § 82 primerane.

V tomto konkrétnom prípade, ako vyplynulo aj z predchádzajúcich rozhodnutí súdu, prípadne z

potvrdenia bývalého zamestnávateľa odporcu a z ktorých údajov vychádzal aj znalec v podanom
znaleckom posudku, priemerný zárobok odporcu v rade 3/ pred vznikom škody predstavoval sumu 5
028,- Kčs brutto.

Podľa § 201 Zákonníka práce platného do 31. 12. 2003 náhrada za stratu na zárobku po skončení

pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity sa poskytne zamestnancovi
v takej sume, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania s
pripočítanímprípadnéhoinvalidnéhodôchodkualebočiastočnéhoinvalidnéhodôchodkuposkytovaného
ztohoistéhodôvodusarovnalajehopriemernémuzárobkupredvznikomškody.Pritomsaneprihliadana
zárobok zamestnanca, ktorý dosiahol zvýšeným pracovným úsilím. Priemerný zárobok rozhodujúci na

výpočet predmetnej náhrady sa upravuje o výšku priznávaných percent postupne zvyšovaním posledne
percentuálneupravenýchpriemernýchzárobkov,počnúcdňomskončeniapracovnejneschopnostialebo
pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity. Výšku percenta, ktorým sa bude náhrada za stratu
na zárobku upravovať, ustanovuje osobitný predpis. Prvostupňový súd v konaní za účelom výpočtunároku na náhradu v zmysle § 201 Zákonníka práce ustanovil znalca, ktorý v znaleckom posudku
vychádzal zo základu 5 028,- Kčs, pričom zohľadnil valorizáciu, ale aj fiktívny zárobok odporcu v rade 3/
z dôvodu, že bol uznaný len čiastočne invalidným dôchodcom (čiastočne znížená pracovná schopnosť)

a naďalej mohol pracovať a dosahovať zárobok, aj keď obmedzený, vzhľadom na rozsah poškodenia
zdravia po pracovnom úraze. Pretože odporca v rade 3/ bol nezamestnaný, súd od priemerného
zárobku okrem poskytovaného čiastočného invalidného dôchodku odpočítal aj fiktívny zárobok, ktorý
by bol minimálne dosiahol, ak by vykonával prácu zodpovedajúcu jeho možnostiam, zníženej pracovnej
schopnosti. Nezamestnanosť z dôvodu nedostatku pracovných miest nie je spôsobená v príčinnej

súvislosti s nemožnosťou zamestnať sa z dôvodu poškodenia zdravia, ale z dôvodu situácie na trhu
práce (rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Cdo 80/2005). Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
16Co/439/89, 16Co/440/89 z 30. 1. 1990 posudzoval plnenie patriace navrhovateľovi pred rokom 1989.
Iným spôsobom sa vypočítavala náhrada straty na zárobku ako k dátumu 31. 12. 2003. V tom čase
sa nepredpokladala nezamestnanosť z iného dôvodu ako poškodenia zdravia. Práve na zmenené
podmienky (nezamestnanosť) na trhu práce reagoval aj Zákonník práce úpravou spôsobu výpočtu

náhrady škody (straty na zárobku) a umožnil odpočítať aj fiktívny zárobok. Z uvedeného je zrejmé, že
výška náhrady v roku 1989 nemôže byť totožná s výškou k 31. 12. 2003. Záväzný z rozsudku Krajského
súdu v Banskej Bystrici je len základ výpočtu a ten sa nemenil, stále sa vychádzalo zo sumy priemerného
zárobku odporcu v rade 3/ pred vznikom úrazu vo výške 5 028,- Kčs.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti má odvolací súd za to, že prvostupňový súd riadnym

spôsobom zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil. S jeho závermi týkajúcimi sa napadnutého
výroku prvostupňového rozsudku sa odvolací súd plne stotožňuje a na tieto v zmysle § 219 ods. 2
O.s.p. poukazuje. Aj odvolací súd má za to, že pokiaľ bývalý zamestnávateľ, resp. jeho právny nástupca,
vyplácali odporcovi v rade 3/ nároky v súvislosti s pracovným úrazom (náhrada za stratu na zárobku)
vo výške vyššej ako mu patrila do 31. 12. 2003, nie je Sociálna poisťovňa povinná takto vyplácanú

výšku náhrady automaticky prevziať a v tej istej výške poskytovať po 1. 1. 2004 úrazovú rentu. Pretože
v tomto prípade navrhovateľ namietal správnosť vyplácanej náhrady, dôvodne sa domáhal, aby podľa
predpisov platných do 31. 12. 2003 v tejto veci rozhodol všeobecný súd v súlade s predpismi pracovného
práva platnými do 31. 12. 2003. Odvolací súd sa stotožňuje s takým výkladom zákona, že slovo „patrili"
nemožno stotožniť so slovom „vyplácali" a v prípade sporu môže výšku nárokov - sumu, v akej patrili

odporcovi v rade 3/ do 31. 12. 2003 určiť súd. Odvolací súd zároveň potvrdil aj výrok o náhrade trov
prvostupňového konania, keď o trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a vychádzal
z rovnakého pomeru úspechu, resp. neúspechu účastníkov v konaní, keď návrhu v časti vyhovel a v
časti návrh zamietol. Ostatné výroky rozsudku prvostupňového súdu, ktoré odvolaním napadnuté neboli,
ostali nedotknuté.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1
O.s.p. a žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože odporca v rade 3/
v odvolacom konaní nebol úspešný a navrhovateľ si náhradu neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.