Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 26, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/762/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111200031
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2111200031.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.IvetyJankovičovejačlenovsenátu

JUDr. Daše Kontríkovej a JUDr. Daniela Ilavského, v právnej veci žalobkyne: D. K., nar. XX. V. XXXX,
bytom R. XX, zastúpená advokátom: Mgr. Matej Csenky, Dolné Bašty 2, Trnava, proti žalovanej v 1.
rade: Q. V., nar. XX. F. XXXX, bytom T. XXX a žalovanej v 2. rade: PCA Slovakia s.r.o., Automobilová
ulica č. 1, Trnava, IČO: 36 256 013, o 17.080,65 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Trnava zo 7. októbra 2014 č. k. 17C 1/2011-143, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej v 1. rade a žalovanej v 2. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa I. žalobu zamietol a II. žalovanej v 1. rade a
žalovanej v 2. rade právo na náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie vo veci samej právne
odôvodnil poukazom na ust. § 1 ods. 1, § 2 písm. a) a c), § 4 ods. 3, § 16, § 17 ods. 1, § 83, § 85,
§ 88 ods. 1, § 90 písm. a), § 99, § 100, § 177 ZoSP (zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v
znení neskorších predpisov), článok 8 § 195 ods. 1, § 198 ods. 1 ZP (zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník
práce v znení neskorších zmien a doplnení), § 11, § 13 ods. 1, 2 a 3, § 420 ods. 2 OZ (zákon č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov); vecne potom nedôvodnosťou žaloby

v časti o náhradu ušlého zisku a náhradu nákladov spojených s liečením, voči žalovanej v 1. rade
pre nedostatok jej pasívnej legitimácie z dôvodu, že škoda na zdraví žalobkyne bola spôsobená pri
činnosti zamestnávateľa (žalovanej v 2. rade) jeho zamestnancom (žalovanou v 1. rade), teda osobou,
ktorú zamestnávateľ pri tejto činnosti použil, kedy sa škoda považuje za škodu spôsobenú právnickou
osobou (§ 195 ods. 1 ZP ako aj § 420 ods. 2 OZ) a voči žalovanej v 2. rade v časti uplatneného ušlého
zisku z dôvodu, že počas trvania jej práceneschopnosti jej bol kompenzovaný ušlý zisk vyplácaním
úrazového príplatku (§ 85 ZoSP) a po skončení práceneschopnosti, resp. po skončení pracovného

pomeru u žalovanej v 2. rade jej bol ušlý zisk kompenzovaný v rámci úrazových dávok a to jednorazovým
vyrovnaním (§ 90 ZoSP), nakoľko pokles jej pracovnej schopnosti bol 33% a v časti náhrady nákladov
spojených s liečením z dôvodu, že aj tento nárok si mohla uplatniť iba v zmysle ZoSP ako úrazovú dávku
(§ 100 ZoSP) ako aj z dôvodu, že v konaní nepreukázala vynaloženie uplatnených nákladov, keďže súdu
nepredložila(napriekjejpoučeniusúdompodľa§120ods.4O.s.p.)žiadenrelevantnýdôkazotom,žejej
takéto náklady v uplatnenej výške skutočne vznikli. Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania
ďalej za preukázané, že osobitným postupom t.j. uplatnením nárokov žalobkyne u sociálnej poisťovne

v zmysle ZoSP a rozhodnutím o týchto nárokoch došlo k odškodneniu žalobkyne z pracovného úrazu
ktorý utrpela u svojho zamestnávateľa (žalovanej v 2. rade) a opätovným uplatnením týchto nárokov
žalobkyňou aj podľa Občianskeho zákonníka voči žalovanej v 2. rade by bol popretý zmysel špeciálnej
úpravy ZoSP odškodňovania ujmy na zdraví zamestnancov, ktorú utrpeli pri pracovnom úraze a došlo bytým k porušeniu všeobecne platnej zásady lex specialis derogat legi generali, dôvodil ďalej súd prvého
stupňa. Nedôvodnosť žaloby žalobkyne v časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch voči
žalovanej v 1. rade ako aj voči žalovanej v 2. rade súd prvého stupňa odôvodnil taktiež nepreukázaním

jej skutkových tvrdení o vzniku takéhoto nároku (u dôvodov ako boli bolesť, obmedzená fyzická aktivita a
krívanie mal z dokazovania za preukázané, že tieto škody na zdraví jej boli kompenzované náhradou za
bolesť a náhradou za sťaženie spoločenského uplatnenia vyplatenými jej sociálnou poisťovňou v rámci
úrazových dávok a u dôvodu, že krívaním došlo k zníženiu jej dôstojnosti v spoločnosti neunesením
dôkazného bremena o skutočnom znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere,

čo je zákonným predpokladom pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch). Nenahradenie
procesnej aktivity žalobkyne v spore tým, že by si v tomto prípade sám zabezpečil dôkazy o takýchto jej
skutkových tvrdeniach (§ 120 ods. 1 veta posledná O.s.p.) odôvodnil (súd prvého stupňa) poukazom
na zásadu rovnosti účastníkov konania v civilnom súdnom konaní, ktorej by sa takýto postup súdu
zvýhodňujúci len jednu z procesných strán súdneho konania priečil. Rozhodnutie o trovách konania
odôvodnil s poukazom na ust. § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne neuplatnením si náhrady trov konania v
konaní úspešnými účastníkmi konania ( žalovanou v 1. rade a žalovanou v 2. rade).

Proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti výroku I. (zamietajúcej časti nárokov žalobkyne) podala
v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa s návrhom na zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvého

stupňa a vrátenie mu veci na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uplatnila § 205 ods. 2 písm.
a), d) a f) a § 221 ods. 1 písm. f) a písm. h) O.s.p. namietajúc nesprávnosť rozhodnutia vo veci z
dôvodu, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec i
nesprávne právne posúdil (na vec aplikoval Zákonník práce a s ním súvisiace predpisy sociálneho
poistenia a nie Občiansky zákonník a to § 442, podľa ktorého si žalobkyňa uplatnila svoje nároky),

nepreskúmateľnosť a nepresvedčivosť rozsudku súdu prvého stupňa v časti zdôvodnenia jeho záveru o
stotožnení nárokov žalobkyne uplatnených v tomto konaní s nárokmi, ktoré jej boli poskytnuté v zmysle
predpisov sociálneho poistenia a to aj z dôvodu, že žalobkyňa jednoznačne v žalobe vymedzila, že
predmetom žaloby je len nárok na náhradu ušlého zisku podľa § 442 Občianskeho zákonníka a nie nárok
na náhradu straty na zárobku, prípadne nárok na jednorazové vyrovnanie. Súdu prvého stupňa vytkla,

že svojim postupom v konaní odňal žalobkyni možnosť konať pred súdom, nakoľko ak nepovažoval
nároky žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy, prípadne na náhradu nákladov spojených s liečením
za preukázané, mal sám doplniť dokazovanie v požadovanom smere tak, aby náležite zistil skutkový
stav dôvodiac, že žalobkyňa na preukázanie svojich tvrdení označila a predložila súdu dostatok dôkazov,
ktoré odôvodňovali oprávnenosť takýchto jej nárokov. Pripustila, že súdu nepredložila doklady o

zaplatení liekov, avšak na svoju obranu uviedla, že sa tak stalo len z dôvodu, že pre odstup času nie je
možné od nej reálne požadovať, aby všetky takéto doklady evidovala. V tejto súvislosti ďalej dôvodila,
že súd prvého stupňa ani žalovaný oprávnenosť týchto jej nárokov v priebehu konania nerozporovali.

Žalovaná v 1. rade a žalovaná v 2. rade odvolací návrh nepodali a rozsudok súdu prvého stupňa navrhli

potvrdiť ako vecne správny.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.) bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.)

prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b) O.s.p. v medziach odvolania celú vec pretože od
výslovne napadnutého rozhodnutia vo veci samej (napadnutého ako celok) bol závislým i výrok rozsudku
o trovách konania a to podľa § 214 ods. 1 a contrario ods. 2 O.s.p. (v znení zákona č. 384/2008 Z.z.)
bez pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné pretože rozsudok súdu
prvého stupňa je vecne správny a je dôvodné ho v celom rozsahu potvrdiť (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.).

Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení)a bol verejne v zmysle § 156 ods.
1 a 3 O.s.p.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s argumentáciou použitou súdom prvého stupňa
na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia. U dôvodov predostretých súdom prvého stupňa
dostatočnejasneaiobjektívnepresvedčivobytakzásadnepostačovaloilenkonštatovaťichsprávnosťa

odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O.s.p.), odvolací súd však vzhľadom na potrebu vyporiadať
sa s námietkami žalobkyne dopĺňa (§ 219 ods. 2 O.s.p. in fine) nasledovné:

Predmetom konania vedeného pred súdom prvého stupňa pod spis. zn. 17C 1/2011 je žaloba žalobkyne
o zaplatenie sumy 6.551,80 eur ako náhrady ušlého zisku, sumy 528,85 eur ako náhrady nákladov

spojenýchsliečenímasumy10.000eurakonemajetkovejujmy,ktorémaližalobkyni akozamestnankyni
žalovanej v 2/ rade vzniknúť v súvislosti s pracovným úrazom ku ktorému došlo dňa 4. januára 2008,
počas výkonu práce žalobkyne v areály žalovanej v 2/ rade konaním žalovanej v 1/ rade.

Predmetom odvolacieho konania je posúdiť, či žalobkyni vzniklo v súvislosti s pracovným úrazom právo
na náhradu ušlého zisku podľa ust. § 420 ods. 2 a § 442 Občianskeho zákonníka a či tu bol dôvod pre

zamietnutie žaloby žalobkyne na náhradu nákladov spojených s liečením a náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch pre neunesenie dôkazného bremena žalobkyne o existencii takýchto nárokov.

Žalobkyňa v žalobe ako aj v ďalších svojich vyjadreniach zakladala právo na náhradu ušlého zisku z
pracovného úrazu na tom skutkovom základe, že počas trvania dočasnej pracovnej neschopnosti, ani

po jej skončení, jej nebola uhradená strata na zárobku v zmysle § 445, § 446 a § 447 Občianskeho
zákonníka, pričom ušlý zisk vo výške 6.551,80 eur mal pozostávať z ušlej mzdy o ktorú žalobkyňa prišla
v dôsledku predmetného pracovného úrazu. Ušlý zisk uplatnený v tomto konaní žalobkyňa v žalobe
vypočítala nasledovne:

1. ako rozdiel medzi vyplateným nemocenským a mzdou o ktorú prišla v dôsledku pracovného úrazu
v období dočasnej pracovnej neschopnosti vo výške 1.284,24 eur (výška mzdy v čase úrazu 5065,44
eur - nemocenské 2.260,84 eur),

2. ako náhradu ušlej mzdy vo výške 1.486,14 eur za obdobie od marca 2009 do augusta 2009, teda za

obdobie, kedy s ňou bol ukončený pracovný pomer zo strany žalovanej v 2. rade z dôvodu nedostatku
pracovného miesta vzhľadom na jej zdravotný stav, pričom v tomto období bola hlásená na úrade práce
ako uchádzačka o zamestnanie,

3. ako náhradu mzdy v sume 3.781,42 eur za obdobie od septembra 2009 do augusta 2010, ktorá

suma predstavuje rozdiel vyplatenej mzdy za toto časové obdobie u jej nového zamestnávateľa (suma
3.402,86 eur) a mzdy, ktorú by inak zarobila za podmienok ktoré mala v čase kedy bola nútená ukončiť
pracovný pomer u žalovaného v 2. rade (jej mesačná mzda v tomto období predstavovala sumu 598,69
eur čo za 12 mesiacov predstavuje sumu 7.184,28 eur).

V tejto súvislosti je v prvom rade potrebné uviesť, že už samotný záver žalobkyne o tom, že v súvislosti
so škodou ktorá jej vznikla v dôsledku pracovného úrazu jej vznikol nárok na náhradu straty na zárobku
v zmysle ust. § 445, 446 a § 447 Občianskeho zákonníka (a nakoľko tieto nároky jej neboli vyplatené,
vznikol jej nárok na náhradu ušlého zisku) je nesprávny nakoľko (ako to správne konštatoval aj súd
prvého stupňa) práve z dôvodu, že sa jednalo o nároky plynúce jej z pracovného úrazu bolo potrebné

tieto posúdiť podľa príslušných ustanovení zákonníka práce a nie podľa práve citovaných ustanovení
Občianskeho zákonníka.

Podľa ust. § 1 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu 4. januára 2008 tento zákon upravuje
individuálne pracovné vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby

alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy a podľa ods. 4 práce citovaného ustanovenia,
ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník.

Už zo samotného znenia práve citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva (a potvrdzuje to aj
rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. rozsudok vo veci spis. zn. 1Cdo

5/2010), že výhradne len vzťah všeobecnej časti Zákonníka práce k Občianskemu zákonníku je
založený na princípe subsidiarity, kedy v prípadoch kde konkrétna úprava všeobecnej časti Zákonníka
práce (§ 1 až § 40) chýba, bude treba použiť v plnej miere Občiansky zákonníka (ustanovenia jeho
všeobecnej časti a to § 1 až § 122) a v prípadoch v ktorých Zákonník práce v rámci všeobecnejčasti upravuje len osobitosti konkrétneho problému (napr. pracovnoprávna subjektivita a pozbavenie
resp. obmedzenie spôsobilosti na právne úkony, neplatnosť právneho úkonu, zabezpečenie práv a
povinností z pracovnoprávnych vzťahov ), jeho právna úprava sa bude riadiť Zákonníkom práce. Toto

však potom logicky neplatí pre právne vzťahy plynúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu
spôsobenú pracovným úrazom, ktoré sú upravené v 8 časti Zákonníka práce (§ 177 až § 222), z ktorého
dôvodu potom zodpovednosť zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom sa riadi výlučne
príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce (ako to správne namietala aj žalovaná v 2/ rade vo svojom
vyjadrení sa k žalobe). Zákonník práce pri škodovej udalosti akou je pracovný úraz (čo je aj prípad

práve prejednávanej veci) nezakladá právo poškodeného na náhradu ušlého zisku ako jedného z druhu
škôd vymedzených v Občianskom zákonníku. Nároky (na náhradu škody) zamestnanca ktorý utrpel
pracovný úraz sú upravené v ust. § 198 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce v zmysle ktorého zamestnanec
ktorý utrpel pracovný úraz alebo u ktorého sa zistila choroba z povolania, má nárok v rozsahu, v
ktorom zamestnávateľ zodpovedá za škodu, na poskytnutie náhrady za vecnú škodu s tým, že ust. §
192 ods. 3 platí rovnako. Vecnou škodou je pritom taká majetková ujma, ktorá spočíva v zmenšení

majetkového stavu poškodeného (tu pozri i R 17/1978) na rozdiel od ušlého zisku, ktorý je v podstate
ušlým majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného,
ktoré bolo možné - nebyť škodovej udalosti - odôvodnene očakávať, vzhľadom na pravidelný beh
vecí. Náhrada ušlého zisku a vecnej škody sú samostatnými od seba nezávislými nárokmi, pričom
nárok na náhradu ušlého zisku v prípade škodovej udalosti zakladá len Občiansky zákonník, pri vzniku

občianskoprávnej zodpovednosti za škodu (čo nebol prípad prejednávanej veci). Pokiaľ teda Zákonník
práce nezakladá poškodenému nárok na náhradu ušlého zisku pri odškodnení pracovného úrazu (a
Občiansky zákonník nie je možné použiť ani priamo, ani subsidiárne) a súd prvého stupňa žalobu
požadujúcu takýto nárok priznať zamietol, rozhodol vo veci vecne správne.

Pokiaľ ide o ostatné nároky žalobkyne uplatnené v žalobe (náhrada nákladov spojených s liečením
a náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch) je ďalej potrebné uviesť, že sporové konanie je ovládané
zásadou prejednacou, ktorú je treba chápať tak, že tvrdiť rozhodné skutočnosti a navrhovať o nich
dôkazy je zásadne vecou účastníkov konania. Účastník má teda povinnosť tvrdenia a povinnosť
dôkaznú. Dôkazné bremeno ako inštitút procesného práva stíha toho účastníka, v koho záujme je, aby

určitá skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola v konaní preukázaná
v tom zmysle, aby ju súd uznal za pravdivú. Dôkazným bremenom sa teda rozumie procesná
zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní budú preukázané jeho tvrdenia. Dôsledkom jeho
neunesenia je účastníkov procesný neúspech. Účelom tohto procesného nástroja je umožniť súdu
rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva

pre rozhodnutie o veci nebola preukázaná, t. j. kedy výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú prijať
záver, ani o existencii tejto skutočnosti, ani o tom, že táto skutočnosť nenastala. Žalované ( žalovaná v 1.
rade ažalovanáv2.rade)vosvojichvyjadreniachkžalobenavrhližalobuzamietnuťakonedôvodnúato
čiužprenedostatokpasívnejlegitimácie(vprípadežalovanejv1.rade)takajprenepreukázanienárokov
žalobkyne na takto uplatnené náhrady. Pokiaľ teda žalobkyňa na preukázanie skutkových tvrdení o

nárokovaných nákladoch spojených s liečením (napriek opakovanému poučeniu zo strany súdu podľa
ust. § 120 ods. 4 O.s.p.) predložila len technický preukaz motorového vozidla a jej výpočet cestovného a
nákladov na lieky a na preukázanie vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (napriek
popretiu takýchto nárokov zo strany žalovaných ako aj poučeniu zo strany súdu podľa ust. § 120 ods.
4 a § 118 ods. 2 O.s.p. - tu pozri č. l. 141 spisu o tom, že takéto jej nároky sú považované za sporné)

súdu poskytla len svoje tvrdenia, pričom ďalšie neoznačila a ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania
nemala, súd prvého stupňa správne žalobu zamietol aj v tejto časti pre neunesenie dôkazného bremena
preukázania skutkových tvrdení zakladajúcich takto uplatnené nároky.

Pokiaľideonámietkužalobkyne,žesúdbolpovinnývykonaťdokazovanienapreukázanieňoutvrdených

skutkových okolností aj z úradnej povinnosti je potrebné uviesť, že podľa ustanovenia § 120 ods. 1
O.s.p. pri dokazovaní v sporovom konaní ( o aké v tomto konaní šlo) súd síce nie je odkázaný len na
formálny návrh účastníka na vykonanie dôkazu, keďže zákon pripúšťa, aby aj v sporovom konaní súd
vykonal aj iné než účastníkmi navrhnuté dôkazy, ak v priebehu konania vyšla najavo potreba vykonania
takýchto dôkazov a to v prípade „ak je jej vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci“ (§ 120 ods.

1 veta druhá O.s.p.) avšak takýto postup môže uplatniť len úplne výnimočne a to v prípade, že takéto
dôkazy vyplývajú zo spisu a sú spôsobilé preukázať konkrétnu spornú právne významnú skutočnosť. V
sporovomkonaní,ktorésavyznačujepredovšetkýmsúkromnoprávnoupovahouuplatňovanýchnárokov,
nesmie totiž uvedené právo súdu zasahovať do rovného postavenia účastníkov konania. Súd z vlastnejiniciatívy nemôže do sporu vnášať skutočnosti, pre ktoré nie je podklad v obsahu spisu a vo výsledkoch
doterajšieho konania. Oprávnenie súdu vykonať účastníkmi nenavrhnuté dôkazy sa uplatní najmä v
súvislosti s právnym posúdením veci tam, kde súd bude na skutkový základ aplikovať právny predpis

kogentnej (donucujúcej) povahy. Ak má rozhodnutie súdu zodpovedať hmotnému právu, tak súd musí
mať možnosť zistiť tiež skutočnosti rozhodné podľa hmotného opráva a to aj vtedy, ak účastníci k ich
preukázaniu nenavrhli všetky potrebné dôkazy, ktoré sú pre súd dosažiteľné, a vyplývajú z obsahu
spisu. Zásadne však súd nemá povinnosť po takýchto dôkazoch pátrať, ako to naznačila žalobkyňa v
odvolacích námietkach.

Vzhľadom na vyššie uvedené, potom odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil ako v časti rozhodnutia súdu vo veci samej, tak aj v časti rozhodnutia
o trovách konania, nakoľko tento správne v súlade s ust. § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 151 ods. 1
O.s.p. v konaní úspešným žalovaným právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si toto právo
na náhradu trov konania neuplatnili.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. §
142 ods. 1 O.s.p. a žalovanej v 1. rade a žalovanej v 2. rade majúcim vo veci plný úspech náhradu trov
konania nepriznal z dôvodu, že si právo na náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.