Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 30, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/680/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5715200666
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5715200666.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobkyne: Z. A., nar.
XX.XX.XXXX, bytom E., ul. J. č. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalobkyne: Združenie
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS so sídlom Prešov, Námestie legionárov č. 5, IČO: 42 176
778, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807
598, o zaplatenie sumy 576 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k.
10C/32/2015-145 zo dňa 08. júla 2015, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalobkyniavedľajšiemuúčastníkovinastranežalobkynenáhradutrovodvolaciehokonania nepriznáva.

Nariaďuje okresnému súdu vykonať opravu úvodnej časti rozsudku týkajúcej sa dátumu narodenia
žalobkyne, ktorý správne znie: 17.10.1951 a identifikačného čísla spisu, ktorý správne znie:
5715200666.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Martin rozsudkom č. k. 10C/32/2015-145 zo dňa 08.07.2015 žalovaného zaviazal žalobkyni
zaplatiť sumu 576 eur do troch od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni a vedľajšiemu účastníkovi proti

žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Konštatoval, že žalobou podanou na súde dňa 22.01.2015 sa žalobkyňa proti žalovanému domáhala
zaplatenia sumy 576 eur titulom bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovanému (správne žalobkyni -
poznámka odvolacieho súdu) vzniklo zo Zmluvy o úvere č. 602300254 uzavretej dňa 18.07.2013.
Vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 18.07.2013 účastníci konania uzavreli dve zmluvy, a to zmluvu
o spotrebiteľskom úvere a dohodu o plnení v splátkach. Podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere
žalovaný prostredníctvom svojho mandatára uvedeného v zmluve so žalovanou (správne žalobkyňou -

poznámka odvolacieho súdu) uzavrel zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách (ďalej len „zákona o spotrebiteľských úveroch"),
na základe ktorej bol žalovanej (žalobkyni - poznámka odvolacieho súdu) poskytnutý úver vo výške 600
eur, a to ako bezúčelový spotrebiteľský úver v hotovosti a spotrebiteľ, teda žalobkyňa, sa zaviazala
poskytnutépeňažnéprostriedkyvrátiťazaplatiťcelkovénákladyspotrebiteľaspojenésospotrebiteľským
úverom vo výške 576 eur, a teda zaviazala sa zaplatiť veriteľovi celkovú čiastku 1.176 eur. Tieto
náklady boli tvorené súčtom úroku vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavovalo

sumu 234,90 eur a administratívnych nákladov za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 341,10 eur. Žalobkyňa sa zaviazala
zaplatiť celkovú čiastku 1.176 eur, ak nie je dohodnuté inak, do 15.07.2014 na účet veriteľa špecifikovaný
v žalobe. Preto aj konečný termín splatnosti spotrebiteľského úveru bol dohodnutý k 15.07.2014. Ročnápercentuálna miera nákladov bola vypočítaná vo výške 96 %. Priemerná hodnota ročnej RPMN za
poskytnutý spotrebiteľský úver platná ku dňu podpísania zmluvy o spotrebiteľskom úvere je 39,20
%. Rubová časť formulárovej zmluvy obsahovala všeobecné podmienky poskytnutia spotrebiteľského

úveru. Súčasne toho istého dňa uzavreli účastníci konania dohodu o plnení úveru v splátkach, z ktorej
vyplývalo, že je viazaná k vyššie spomínanej zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa 18.07.2013 č.
602300254. Touto zmluvou sa žalovaná (žalobkyňa - poznámka odvolacieho súdu) zaviazala uhradiť
dohodnutú splátku riadne a včas v súlade s touto dohodou a účastníci konania sa dohodli, že zmluva o
spotrebiteľskom úvere sa zmenila tak, že sa žalobkyňa zaviazala veriteľovi, teda žalovanému, uhradiť

celkovú čiastku 1.176 eur v 12-tich pravidelných mesačných splátkach vo výške 98 eur
vždy k 15-temu kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom 15.08.2013. Žalobkyňa podľa textu zmluvy
mala zobrať na vedomie, že výška RPMN sa vypočítala v zmysle zákona o spotrebiteľských úverov
podľa vzorca uvedeného vo všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru aj vo výške
300,29 %. Podľa súdu z textu tejto dohody vyplývalo, že veriteľ a spotrebiteľ sa dohodli, že neuhradením
ktorejkoľvek dohodnutej splátky riadne a včas po dobu dlhšiu ako 3 mesiace dodatok zaniká od počiatku.

Ostatné ustanovenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere nie sú týmto odstúpením dotknuté a spotrebiteľ k
plneniu dohody prevzal 12 ks vkladových šekov. Spotrebiteľ tiež zobral na vedomie, že výška priemernej
hodnoty ročnej RPMN za poskytnutý spotrebiteľský úver platný ku dňu podpísania tejto zmluvy je 39,20
%.
Žalovaný síce konštatoval, že žalobkyni poskytol tzv. predzmluvný formulár, ale k svojmu podaniu

pripojil len žiadosť o úver (č.l. 97 spisu), z ktorej vyplývali základné generálie žalobkyne, údaje o jej
predchádzajúcich zmluvných vzťahov vo vzťahu k žalovanému, ďalej údaje o jej mesačných príjmov
a výdavkoch, bankovom účte s tým, že žalobkyňa k žiadosti o úver pripojila kópiu občianskeho
preukazu, kópiu dokladu o platení SIPO a kópiu dôchodkového výmeru, a že žiada o úver vo výške
600 eur. Táto žiadosť je datovaná dňom 17.07.2013, pričom pri dátume sa nachádza podpis žalobkyne,

avšak pri podpise mandatára žalovaného už sa nachádza dátum 18.07.2013. Z výpovede žalobkyne
však vyplynulo, že ona konala so zástupcom, resp. s mandatárom žalovaného len raz, v jeden
deň. Dňa 18.07.2013 bola podpísaná aj rozhodcovská zmluva medzi účastníkmi konania, z ktorej
vyplynulo, že všetky spory, ktoré vzniknú z vyššie uvádzanej úverovej zmluvy, budú riešené pred
Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom

súde, alebo pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (Občianskeho súdneho poriadku) s tým, že zmluvné strany sa dohodli,
že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne
z právnych vzťahov uvedených v bode 1. tohto článku zmluvy, vrátane sporu o platnosť, výklad,
alebo zrušenie zmluvy o úvere na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu

podmienku tejto rozhodcovskej zmluvy. Ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním
žaloby na všeobecnom súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci. Z kópií platobných
šekov, ktoré predložila v žalobe žalobkyňa, súd potom zistil, že žalobkyňa 10.01.2014 zaplatila v
hotovosti mandatárovi žalobcu sumu 98 eur. Dňa 14.02.2014 zaplatila sumu 150 eur, dňa 02.05.2014
odoslala na účet žalobcu sumu 634 eur prostredníctvom pošty, sumu 98 eur potom zaplatila žalobcovi

v hotovosti k rukám jeho mandatára aj v dňoch 14.09.2013, 29.11.2013 a 10.12.2013. Zo štatistických
údajov o priemerných úrokových mierach z úverov poskytnutých v eurách súd zistil, že v júli 2013 boli
bankovými subjektmi na území SR poskytované spotrebiteľské a ostatné úvery splatné do jedného roka
za priemernú úrokovú sadzbu 8,56 % ročne. Priemerná úroková sadzba takýchto úverov poskytovaných
vIII.štvrťrokuroku2013bola8,58%apriemernáúrokovásadzbatakýchtoúverovzaII.polrokroku2013

bola v sadzbe 8,68 %. Pokiaľ šlo o nové obchody, teda novo poskytované úvery, priemerná úroková
sadzba v obdobných poskytovaných bankami SR v júli 2013 predstavovala 9,75 % ročne.
Majúc preukázané tieto skutočnosti, súd dospel k presvedčeniu, že žaloba žalobcu je dôvodná.
Bez toho, aby sa súd podrobnejšie vyjadroval k argumentácii žalobkyne, pokiaľ ide o náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere v súvislosti s dohodou o jeho splácaní, ktorú uzavreli účastníci konania, súd

poukázal predovšetkým na vtedy platné ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak
predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne
prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných
prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa
spôsobmi jeho zabezpečenia, jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu

splatnosti.
V tejto súvislosti konštatoval, že takéto znenie ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka priniesol zákon č.
129/2010 Z. z., ktorým sa zaviedla nová úprava spotrebiteľského úveru. Pre všetky zmluvy o odplatnom
poskytovaní peňažných plnení spotrebiteľom od 01.06.2010 platí, že odplata nesmie podstatneprevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných
prípadoch. V praxi ide o odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebné úvery v obdobných
prípadoch bez ohľadu na to, aký subjekt poskytuje peňažné prostriedky. Z hľadiska posúdenia okolnosti

prípadov sa prihliada na okolnosti, ktoré sú uvedené v druhej vete § 53 ods. 6. Občiansky zákonník
zaviedol úpravu výšky odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov, pretože zákon č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch pod režim, ktorého podliehala aj úverová zmluva uzavretá medzi účastníkmi
konania, túto výšku už priamo nelimituje. Celkovú výšku odplaty za poskytnuté peňažné prostriedky,
predsa však vyjadruje ročná percentuálna miera nákladov (RPMN), ktorá sa vypočítava podľa vzorca

uvedeného v prílohe č. 2 zák. č. 129/2010 Z. z.
V prípade žalobkyne bol v samotnej zmluve o spotrebiteľskom úvere dohodnutý úrok, ktorý bol
podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľských úveroch vo výške 39,15 % (predstavoval sumu
234,90 eur) a náklady spotrebiteľa tvoril aj administratívny poplatok vo výške 341,10 eur, pričom pri jeho
definícii nevyplýva, aká administratíva spojená s uzatváraním zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyvolala
takéto náklady, resp. vyžadovala dohodu o takto vysokom poplatku. Výšku odplaty potom vyjadrovala

RPMN dohodnutá vo výške 96 %, čo vzhľadom na priemernú hodnotu obdobných spotrebiteľských
úverov v danom čase 39,20 % bol viac ako jej dvojnásobok, konkrétne šlo o 2,44-násobok priemernej
hodnoty RPMN v danom čase. Dohodnuté úroky požadované vo výške 39,15 % boli viac ako 4-násobne
vyššie než úroky požadované bankami za obdobné úvery v júli 2013.
Podľa súdu je zrejmé, že zákonodarca mal neskôr záujem limitovať konkrétnejšie výšku odplaty pri

poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi a novelizoval nariadením č. 141/2014 Z. z. nariadenie
vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka, ktorá novela nadobudla účinnosť k 01.06.2014 a stanovil najvyššiu možnú prípustnú výšku
odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi (tvorenú úrokom, poplatkami a akýmikoľvek
inými odplatnými plneniami alebo inými nákladmi, ktoré sú dohodnuté pri spotrebiteľskej zmluve a

ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných
prostriedkov) tak, že odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť
dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere
alebo pôžičke ročne, pričom na účely tohto nariadenia vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou
rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov

spotrebiteľovi podľa predchádzajúcej vety.
Podľa presvedčenia súdu týmto spôsobom bol legislatívne stanovený limit odplaty, ktorý je z hľadiska
požiadaviek na ochranu spotrebiteľa, z hľadiska dobrých mravov a spoločenského záujmu z pohľadu
zákona prípustný.
V tomto prípade súd dospel k presvedčeniu, že už úroky pri úvere poskytnutom vo výške 600 eur

žalobkyni, ktorý mal byť splatený do 1 roka, teda na pomerne krátku dobu, dohodnuté vo výške
39,15 % ročne, teda vo výške, ktorá bola viac než 4-násobkom úrokov vyžadovaných v obdobnom
čase bankami pri podobných spotrebiteľských úveroch, boli dohodnuté vo výške, ktorá odporovala
podľa presvedčenia súdu dobrým mravom, pre svoju neprimeranú výšku a táto skutočnosť spôsobila
neplatnosť ich dojednania v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Úroky sa ale spolu s administratívnym

poplatkom podieľali na celkovej výške odplaty, ktorú získal žalobca (správne žalovaný - poznámka
odvolacieho súdu) zaplatením úveru, keďže žalobkyňa mu celkovo mala zaplatiť za sumu 600 eur
takmer 100-násobok požičanej sumy, teda sumu 576 eur. 96 % RPMN vyjadrujúca výšku celkovej
odplaty za spotrebiteľský úver po tom, ako súd konštatoval vyššie, predstavovala viac ako 2,44-násobok
priemernej RPMN za obdobné spotrebiteľské úvery. Dohoda o celkovej odplate za poskytnutý úver

tvorená úrokmi, administratívnym poplatkom celkovo vo výške 576 eur preto podľa presvedčenia súdu
odporovala aj vtedy platnému ustanoveniu § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, teda dohoda účastníkov
konania o odplate veriteľovi za poskytnutie spotrebiteľského úveru bola v rozpore so zákonom, čo opäť
spôsobovala, podľa presvedčenia súdu, jej absolútnu neplatnosť v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.
Podľa súdu neplatnosť dohody o odplate veriteľa spôsobuje potom, že žalovaný nemá nárok na plnenia,

ktoré mu boli týmto titulom zaplatené a prevyšovali požičanú istinu. Neplatnosť samotnej dohody o
úrokoch z omeškania pre jej rozpor s dobrými mravmi spôsobuje zas v zmysle vtedy platného zákona
o spotrebiteľských úveroch právny následok podľa § 11 ods. 1 písm. b/, podľa ktorého poskytnutý
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/. V zmysle § 9 ods. 2 písm. i/ je náležitosťou

zmluvy o spotrebiteľskom úvere úroková sadzba spotrebiteľského úveru, ktorá samozrejme musí byť
dohodnutá platne.
Za takýchto okolností súd dospel k záveru, že ak žalovaný prijal titulom uzavretej úverovej zmluvy sumu
vyššiu o 576 eur, tak sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil, pretože na odplatu v tejto výške tvorenúneplatne dohodnutým úrokom a administratívnym poplatkom nemal nárok. V tomto prípade žalovaný
prijal plnenie titulom neplatne dohodnutej odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru od žalobkyne
v rozsahu, ktorý vyplýva vo výrokovej časti tohto rozsudku a preto je povinný žalobkyni v zmysle § 451

ods. 1 Občianskeho zákonníka toto bezdôvodné obohatenie vydať. Súd preto žalobe v celom rozsahu
vyhovel.
Žalobkyňa a vedľajší účastník konania boli v konaní plne úspešní, keďže si však proti žalovanému
nárok na náhradu trov konania neuplatnili, súd o trovách konania rozhodol tak, že úspešnej žalobkyni
a vedľajšiemu účastníkovi, ktorý vystupoval na jej strane, sa proti žalovanému náhradu trov konania

nepriznáva (§142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O. s. p.").

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného
súdu zmenil tak, že návrh žalobkyne zamieta, prípadne rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému
súdu na ďalšie konanie.
Podľa žalovaného v konaní došlo k vade uvedenej v § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. tým, že súd prvého

stupňa rozsudok nedostatočne odôvodnil (najmä tým, že sa nevysporiadal s argumentáciou žalovaného
a iba nekriticky prevzal argumentáciu žalobkyne a vedľajšieho účastníka), čím mu odňal možnosť konať
pred súdom. Okrem toho súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam.

Ďalej žalovaný v odvolaní uviedol, že súd napokon prišiel k záveru, že uvedenie RPMN a priemernej
RPMN v predmetnej zmluve o úvere je nepravdivé. Toto tvrdenie nemôže obstáť, nakoľko tak výpočet
RPMNvuvedenejzmluveoúvere,akoajvýpočetuvedenývdohodeosplátkachzodpovedáskutočnosti.
Žalobkyňa na preukázanie tvrdenej nepravdivosti nepredložila žiaden relevantný dôkaz (aj keď v tejto
časti znáša dôkazné bremeno). Doposiaľ mu nebolo žiadne vyjadrenie doručené, a teda ani súdu zo

strany žalobkyne neboli doručené námietky proti výpočtu RPMN. Súd úplne absurdne teda priznal
právo osobe, ktorá neplní povinnosti uložené jeho rozhodnutím. Žalovaný mal za to, že žalobkyňa
nepreukázala nepravdivosť výpočtu RPMN a túto nepravdivosť konkrétne nezdôvodnil v rozsudku
ani súd (t.j. v čom je výpočet nepravdivý, kde je výpočet chybný a aký správny výpočet má byť).
Ďalej žalovaný uviedol, že podľa dohody o splátkach spotrebiteľ berie na vedomie, že výška ročnej

percentuálnej miery nákladov (RPMN) sa vypočíta v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa
vzorca uvedeného vo všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a je vo výške
300,29 %. Dohoda o splátkach oprávňuje spotrebiteľa plniť v splátkach (nie jednorazovo tak, ako je to
ustanovené v zmluve o úvere), na základe ktorých logicky vzrastá aj RPMN. To znamená, že RPMN
vo výške 96 % stanovená v zmluve o úvere je hodnota vypočítaná pre prípad splatenia úveru v jednej

splátke. Naproti tomu RPMN vo výške 300,29 % dohodnutá v dohode o splátkach predstavuje RPMN
vypočítanú v prípade spotrebiteľa, ktorý požiadal o plnenie v splátkach tak, ako je tomu aj v predmetnom
prípade. Vzorec výpočtu RPMN je naviac jasne a zreteľne uvedený vo Všeobecných podmienkach
poskytnutia spotrebiteľského úveru.
Podľa žalovaného zmluva o spotrebiteľskom úvere nie je osobitným zmluvným typom, súd sa vôbec

nezaoberal obsiahnutím podstatných náležitostí zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka,
zmluva o úvere tieto náležitosti obsahuje a napriek tomu súd odmietol aplikáciu ustanovení Obchodného
zákonníka (nevylučujúcich uplatnenie spotrebiteľského práva) na zmluvu o úvere, je jeho právne
posúdenie veci v tejto časti nesprávne. Okrem podstatných častí bude v praxi zmluva o úvere spravidla
obsahovať i úpravu radu ďalších otázok, sú to napríklad spôsob a lehota poskytnutia peňažných

prostriedkov, účel úveru, výška úrokov, lehota k vráteniu úveru, zmluvná pokuta za porušenie povinnosti
dlžníkom. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že k podstatným častiam zmluvy o úvere nepatrí
dohoda o výške úrokov. Podľa žalovaného úroky banky nie je možné porovnávať s úrokmi nebankového
subjektu, nakoľko úvery poskytuje veriteľ z vlastných zdrojov. Presne tak, ako to preukázal vo vyjadrení.
Naviac v súvislosti s prípustnosťou poplatku za náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy poukázal

žalovaný na novelu zákona o spotrebiteľských úveroch, zákon č. 132/2013 Z. z. účinný od 10.06.2013.
Zotrváva na svojich tvrdeniach, že žalobcom tvrdenú neprijateľnosť poplatku nie je možné vyvodiť
ani zo samotného zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa čl. 9 ods. 10 novelizovaného zákona
o spotrebiteľských úveroch sa totiž „veriteľovi zakazuje požadovať od spotrebiteľa úhradu poplatkov,
náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu spotrebiteľského úveru

alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený spotrebiteľský úver a ktorého zriadenie alebo
vedenie je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo poskytnutia spotrebiteľského úveru za
ponúkanýchpodmienok;toneplatí,akideoúčetpodľa§708až715Obchodnéhozákonníka,osobitného
zákona 18a alebo osobitnú službu, ktorá nie je podmienkou úverového vzťahu a ktorej podmienkouposkytnutia je písomný súhlas spotrebiteľov". Zákonodarca explicitne vymenúva poplatok alebo náhradu
nákladov len za vedenie, evidenciu, správu úveru, resp. účtu alebo jeho zrušenie, nie však poplatok za
vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, z čoho výkladom a contrario vyplýva, že takýto poplatok je

v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch prípustný.
Pokiaľ súd prvého stupňa opiera svoje rozhodnutie o stanovenej maximálnej výške odplaty v
novelizovanom nariadení č. 141/2014 Z. z., ktoré novelizovalo nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z.,
ktoré stanovuje maximálnu možnú prípustnú výšku odplaty ako nemožnosť prevýšenia dvojnásobku
priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov poukázal žalovaný v odvolaní na to, že novela

nadobudla účinnosť dňa 01.06.2014. Zmluva o úvere bola podpísaná dňa 18.07.2013. Slovenské právo
zakazuje retroaktivitu a preto považoval právny predpis, na ktorý sa súd odvoláva, za neaplikovateľný.

Vedľajší účastník na strane žalobkyne v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že súd správne
posúdil celú vec, zohľadnil európske právo na ochranu spotrebiteľa, správne interpretoval ustanovenia
o neprijateľných zmluvných podmienkach. Rovnako správne posúdil aspekty hrubej nerovnováhy v

právachapovinnostiachvneprospechspotrebiteľaaztýchtovyvodilsprávnyzáver-vzmyslečl.6ods.1
SmerniceRady93/13/EHSonekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách.Zuvedenýchdôvodov
považoval rozhodnutie za správne a zákonné, naplňujúce európske právo na ochranu spotrebiteľa.
Uviedol, že celkové náklady úverov poskytovaných žalovaným, ktoré pozostávajú z úroku a iných
poplatkov sa javia veľmi vysoké. Zdá sa, že prinajmenšom v niektorých prípadoch predstavujú náklady

takmer 100 % ročne zo sumy získanej od žalovaného. V spornom prípade sa jedná o 98 % z poskytnutej
sumy.
Navrhol napadnuté rozhodnutie ako zákonné a vecne správne v celom rozsahu potvrdiť a podanému
odvolaniu nevyhovieť.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne

správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:

Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a
vyhodnotením toho čo uviedol v rámci odvolacieho konania tak odvolateľ - žalovaný, ako aj v písomnom
vyjadrení žalobkyňa konštatuje, že prvostupňový súd vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil

skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132
O. s. p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil.
Okresnýsúdvodôvodnenísvojhorozhodnutiauviedolrozhodujúciskutkovýstav,primeranýmspôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil

svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Rozhodnutie prvostupňového súdu preto
zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

Odvolanie žalovaného odvolací súd nepovažoval za dôvodné.
Námietku, že súd rozsudok nedostatočne odôvodnil (najmä tým, že sa nevysporiadal s jeho

argumentáciou a iba nekriticky prevzal argumentáciu žalobkyne a vedľajšieho účastníka) čím mu odňal
možnosť konať pred súdom považoval za nedôvodnú. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu
vyplýva, že sa oboznámil aj s vyjadrením žalovaného zo dňa 10.02.2015. Zároveň je potrebné uviesť, že
povinnosťousúduniejevysporiadaťsasovšetkýmiskutočnosťamiuvádzanýmiúčastníkomkonania,ale
len s tými, ktoré majú podstatný, rozhodujúci význam pre prejednávanú vec. Inak povedané všeobecný

súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07).
Pokiaľ žalovaný vytýkal súdu, že nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností odvolací súd poukazuje na to, že z obsahu vyjadrenia žalovaného nevyplýva jeho návrh

na vykonanie ďalších dôkazov. Pojednávania dňa 08.07.2015, na ktorom mal tiež možnosť predkladať
dôkazné návrhy sa osobne nezúčastnil pričom v ospravedlnení zo dňa 06.07.2015 sa v plnom rozsahu
pridržiaval svojich doterajších vyjadrení.Žalovaný sa v odvolaní mýli v tom, že okresný súd došiel k záveru, že uvedenie RPMN a priemernej
RPMN v predmetnej zmluve o úvere je nepravdivé. Podľa odvolacieho súdu tento uvedené v rozhodnutí
nekonštatoval ale poukazovala na to v žalobe žalobkyňa. Okresný súd preto vychádzal pri rozhodnutí z

dohodnutej RPMN 96 % a priemernej hodnoty ročnej RPMN 39,20 %.
V ďalšej časti odvolania poukázal na nesprávnu aplikáciu Nariadenia č. 141/2014 Z. z., ktoré
novelizovalo Nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorý stanovuje maximálnu možnú prípustnú výšku
odplaty ako nemožnosť prevýšenia dvojnásobku priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov s tým,
že novela nadobudla účinnosť dňa 01.06.2014 pričom zmluva o úvere bola podpísaná dňa 18.07.2013.

Podľa odvolacieho súdu okresný súd pri posudzovaní výšky odplaty správne vychádzal z priemernej
hodnoty obdobných spotrebiteľských úverov v danom čase a násobku ustáleného súdnou praxou ako
podstatného prevýšenia, ktorý sa následne odzrkadlil v novej právnej úprave a na ktorú okresný súd
len poukázal.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania založeného

na zásade úspechu žalobkyne v spore (§ 142 ods. 1 O. s. p.) ale neuplatňujúcej si ich náhradu ako
vecne správny potvrdil.

Otrováchodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľaust.§142ods.1O.s.p.vspojenísust.§224ods.
1 O. s. p. V odvolacom konaní bola úspešná žalobkyňa, ktorá si však náhradu trov odvolacieho konania

postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnila, resp. jej ani žiadne trovy nevznikli. Odvolací súd
preto rozhodol, že žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rovnako tak ani vedľajšiemu
účastníkovi na strane žalobkyne, ktorému tiež žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Podľa ust. § 222 ods. 3 O. s. p. za podmienok ust. § 164 O. s. p. odvolací súd nariadil okresnému

súdu vykonať opravu úvodnej časti rozsudku, ktorú okresný súd uviedol nesprávne pokiaľ ide o dátum
narodenia žalovanej (dňa 17.10.1961 namiesto dňa 17.10.1951) a identifikačné číslo spisu (číslo
5714207207 namiesto čísla 5715200666).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.