Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 19, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoE/306/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2608207437
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2608207437.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova
25, IČO: 35 807 598, zastúpený JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, Bratislava, Pribinova 25, tiež
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko s.r.o., IČO: 36 864 421, Bratislava, Grösslingova 4, konajúcou
doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., proti povinnému: G. S. (predtým B.), nar. XX.XX.XXXX, bytom
W., Z. XXXX/XX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Bratislava, Záhradnícka 62, o

vymoženie 408,29 eura s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Senica č. k. 6Er/541/2008 - 18 zo dňa 25. júna 2012 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi priznal náhradu
trov exekúcie vo výške 75,05 eura, na ktorých zaplatenie zaviazal oprávneného. Zastavenie exekúcie

odôvodnil ustanovením § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zákona
o rozhodcovskom konaní. Zmluvu o úvere uzavretú účastníkmi konania posúdil ako spotrebiteľskú
v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch ako aj v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka
týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka - v ďalšom texte „OZ“), pričom
oprávnený pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril
s povinným ako s nepodnikateľom. V tejto súvislosti posúdil predmetnú zmluvu aj podľa príslušných

ustanoveníObčianskehozákonníkaospotrebiteľskýchzmluvách.Rozhodcovskúdoložkuvyhodnotilako
neprijateľnú podmienku podľa ustanovenia § 53 ods. 1 OZ, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 OZ absolútne
neplatná, nakoľko spotrebiteľ nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami, mal možnosť zmluvu len ako celok prijať alebo odmietnuť. Predmetná rozhodcovská
doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa tým, že
mu znemožňuje zvoliť si spôsob riešenia sporu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým

mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. O náhrade trov exekúcie
rozhodoval podľa ustanovení § 200 ods. 2 a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku tak, že oprávneného
zaviazal na ich úhradu vzhľadom na to, že k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávneného, ktorý
sa domáhal vykonania exekúcie na základe neúčinného exekučného titulu.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Domáhal

sa zrušenia napadnutého uznesenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.Dôvodil, že súd prvého stupňa prekročil svoju právomoc, keď na základe ustanovenia § 45 ods. 2
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní sa zaoberal komplexným skúmaním exekučného
titulu napriek tomu, že ako exekučný súd nemá legitimitu opätovne rozhodovať vo veci, pričom

výsledkom jeho postupu, je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Navyše exekučný súd takto
postupoval až potom, čo už raz súlad exekučného titulu so zákonom podľa ustanovenia § 44 ods.
2 Exekučného poriadku preskúmaval. Exekučný súd je v prieskume rozhodnutia rozhodcovského
súdu limitovaný ustanovením § 40 a ustanovením § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a nie
je súdom v zmysle ustanovenia § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení

tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v
žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. V prípade, že účastník nevyužil možnosť
svojej ochrany podľa ustanovenia § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, takúto ochranu nie je
možné poskytnúť dodatočne prostredníctvom kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom.
Extenzívnainterpretáciaustanovenia§44ods.2Exekučnéhoporiadku,takakojuvdanejveciuskutočnil
exekučný súd, je v rozpore s ústavným právom veriteľa na súdnu ochranu a právom na spravodlivý

súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a
princípom právnej istoty. Ustanovenie § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní upravuje lehotu, v ktorej
účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čím sa má zabezpečiť
právnaistota,žepouplynutílehotysanebudezasahovaťdopráva povinnostízaloženýchrozhodnutiami
rozhodcovských súdov. Exekučný súd nemôže kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do

právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom, pretože je to v rozpore s princípom právnej
istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť
princípov právneho štátu zaručených čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Márnym uplynutím
lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, je rozhodnutie rozhodcovského súdu
právoplatné. Revíziu rozhodcovského rozsudku možno dosiahnuť len postupom podľa Zákona o

rozhodcovskom konaní, v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Právoplatný rozsudok
rozhodcovského súdu má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a exekučný súd ním je
viazaný. Ani v rámci posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie, nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne
závery) rozsudku rozhodcovského súdu. Oprávnený preto žiadal, aby súd podľa § 109 ods. 1 písm.

b) Občianskeho súdneho poriadku (v ďalšom texte „OSP“) prerušil konanie a podal Ústavnému súdu
Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, nakoľko opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, bez akejkoľvek časovej limitácie, je podľa neho v rozpore
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

V odvolaní ďalej namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania na
podklade rozhodcovského rozsudku len na návrh účastníka (§ 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom
konaní). Exekučný súd konal mimo zverenej právomoci, porušil princíp legality, zásadu začatia konania
na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý proces a dvojinštančnosť súdneho konania.

Taktiež došlo postupom súdu k porušeniu princípu rovnosti zbraní a zásady kontradiktórnosti súdneho
konania, nakoľko bol oprávnený uvedený exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne
nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. V tejto
súvislosti namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré
boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu a tiež nemal možnosť oboznámiť sa so všetkými

predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.
Exekučný súd tiež nevykonal dokazovanie dôsledne, teda nezisťoval skutkový stav veci, čím bola
účastníkom konania odňatá možnosť konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila
nesprávne rozhodnutie vo veci. Ďalej namietal, že exekučný súd je v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1
písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským

súdom je v súlade s dobrými mravmi, no nemá oprávnenie skúmať platnosť rozhodcovskej doložky,
ktorá je však aj napriek tomu podľa názoru oprávneného dojednaná v súlade so zákonom, nakoľko
jej obsahom neboli ustanovenia, ktoré by spôsobili značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán. Otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a teda, či sa
predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz

právoplatne rozhodol. Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie
poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom.V prípade nestotožnenia sa s jeho odvolacími dôvodmi sa oprávnený v odvolaní domáhal, aby odvolací
súd prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej
len ZFEÚ). Podľa oprávneného tvrdenie súdu, že predmetná smernica považuje riešenie sporov zo

spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za neprimerané, je nepreukázanou domnienkou súdu,
ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice. V tejto súvislosti poukázal na
znenie smernice v písm. q) ods. 1 prílohy v rôznych jazykových verziách, pričom uzavrel, že z nich
vyplýva, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi
osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní

aplikovať príslušné hmotné právo. Je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať Súdny dvor
EÚ o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu. S poukazom na rozhodnutia
rôznych súdov i odbornú literatúru zdôraznil, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny
orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu
súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak,

aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a
následnej aplikácii všeobecnými súdmi SR. S poukazom na uvedené potom oprávnený žiadal, aby súd
nazákladeustanovenia§109ods.1písm.c)OSPačl.267ZFEÚrozhodoltak,žekonanieprerušípodľa
§ 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 ZF EÚ predloží tieto prejudiciálne
otázky:

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovede SD EÚ na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy

smernice Rady 93/13/EHS vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe
zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom

Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo
zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 201, 204 OSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202
OSP, § 58 ods. 3 Exekučného poriadku), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (§ 212
ods. 1 a 2 OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP), a dospel

k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie
vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z.).

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 OSP) po preskúmaní napadnutého

uznesenia a tiež predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v
potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil.
Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na totopoukazuje. Z dôvodu potreby vyporiadania sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti
napadnutého uznesenia odvolací súd považuje za potrebné dodať nasledovné.

Exekučný súd je povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie
exekúcie je v prípade, že došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou exekučného
súdu napraviť toto svoje zlyhanie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného
súduSRč.k.II.ÚS545/2010-15,podľaktoréhoexekučnýsúdjeoprávnenýapovinnýskúmaťzákonnosť
exekučnéhotituluvktoromkoľvekštádiuužzačatéhoexekučnéhokonaniaanielenvsúvislostisvydaním

poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebnéužzačatéexekučnékonaniezastaviť,pričomexekučnýsúdtakmôžeurobiťnanávrhúčastníka
konania, ako aj bez návrhu.
V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp. zn. 3 Cdo
146/2011 (R 46/2012), podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za
exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu
rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s
právomocouprejednaťdanýspor,niejeexekučnýsúdviazanýtým,akotútootázkuvyriešilrozhodcovský
súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie, ak už pri postupe podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia
relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.
Aj v uznesení zo dňa 27.02.2013 sp. zn. 5 Cdo 232/2012 Najvyšší súd SR konštatoval, že
skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom
konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie

vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť či tento exekučný
titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný
titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy
alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od

neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu
nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch
na ochranu spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto
účelom je odstránenie zjavnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou

zmluvou ku škode spotrebiteľa. Najvyšší súd ďalej uviedol, že oprávneniu súdov v exekučnom konaní
skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej
neplatnosťou, nebránia ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo
§ 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,
ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna

zásada „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto
ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a
spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože
inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu
tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach

ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci

materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz
vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

Podobný názor vyslovil aj Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. III. ÚS 1624/12 zo dňa 27.09.2012, podľa
ktorého všeobecný súd sa dopustí porušenia práva účastníka na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods.
1 Listiny, ak v exekučnom konaní nepreskúma otázku právomoci rozhodcu, ktorý vydal rozhodcovský
rozsudok predstavujúci v danom konaní exekučný titul. Ak spor nebol rozhodovaný rozhodcom, ktoréhovýber sa uskutočnil podľa transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto
rozhodovania.Zákonorozhodcovskomkonanínevylučuje,abyotázka(nedostatku)právomocirozhodcu
bola skúmaná i v exekučnom konaní.

V predmetnej veci bola medzi povinným a oprávneným dňa 22.02.2007 uzatvorená zmluva o úvere.

V danom prípade však nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej zmluvy
o úvere, pretože právny predchodca oprávneného poskytol povinnému úver v rámci vykonávania svojej
obchodnej činnosti a povinný túto finančnú službu prijal ako spotrebiteľ. I keď zákon č. 150/2004

Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (nadobudol účinnosť
1. apríla 2004, teda pred uzatvorením úverovej zmluvy) neoznačuje zmluvy uzatvorené podľa iných
zákonov za spotrebiteľské, bolo potrebné vziať na zreteľ, že uvedená právna úprava nemá taxatívny
charakter, a preto bola v danej veci po zohľadnení všetkých ostatných kritérií exekučným súdom
aplikovaná správne. K takémuto názoru dospel aj Najvyšší súd SR v obdobnom prípade v uznesení zo
dňa 05.02.2013 sp. zn. 3 Cdo 157/2012.

Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je tiež potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto úprava je
implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval
Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993,

str. 29-34). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam
právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice účelom tejto
smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa
nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom.
Predmetnásmernicadefinujetedaspotrebiteľskúzmluvuakozmluvuuzatvorenúmedzipredajcomalebo

dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj predmetné ustanovenie § 52 OZ účinné
do 31.12.2007.

Po zhrnutí všetkých týchto skutočností možno dospieť len k tomu záveru, že predmetná zmluva je
zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenia § 53 až 54 OZ účinné v čase

uzatvorenia zmluvy. Exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul aj vzhľadom na právnu
úpravu ochrany spotrebiteľa v OZ.

Predmetná rozhodcovská doložka, nachádzajúca sa v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy stanovuje, že všetky spory, ktoré vzniknú

z tejto zmluvy budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo pred
príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde. Takto formulovaná
rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom,
ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu. Možno povedať, že právo voľby spotrebiteľa je len iluzórne a

takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa,
pretože výber rozhodcu resp. rozhodcovského súdu dodávateľom nemal spotrebiteľ možnosť ovplyvniť
a vzhľadom na svoje slabšie postavenie v tomto vzťahu mohol zmluvu, ktorá bola vopred pripravená,
len ako celok prijať alebo odmietnuť. V danom prípade nemožno teda uvažovať nad tým, že by išlo o
individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok

môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ,
ktorý fakticky určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, nakoľko
spotrebiteľ nemá možnosť tento výber ovplyvniť, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto
je namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne.

Vzhľadom na všetky tieto dôvody predmetná rozhodcovská doložka bola správne posúdená ako
neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 OZ účinného v čase uzatvorenia
zmluvy, pretože spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa.

Odvolací súd ďalej len dodáva, že na danú vec nemožno aplikovať ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) OZ,
nakoľkototoustanovenienadobudloúčinnosťaž01.01.2008,pričompredmetnázmluvabolauzatvorená
už skôr. Pri posudzovaní neprijateľnosti uvedenej zmluvnej podmienky je potrebné postupovať podľa
§ 53 ods. 1 OZ, ktoré obsahuje všeobecnú definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ustanovenie §53 ods. 3 účinné do 31.12.2007 (v súčasnosti je to ust. 53 ods. 4 OZ) obsahovalo len demonštratívny
výpočet neprijateľných podmienok, preto kľúčová bola (a aj je) všeobecná definícia uvedená v ods. 1.

Odvolací súd ako aj súd prvého stupňa neprijateľnosť predmetnej rozhodcovskej doložky, na základe
ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok - exekučný titul v danej veci odvodil z ustanovenia § 53 ods.
1 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy z toho dôvodu, že spôsobila značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 4
OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský
súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor,
preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný
právny akt.

Odvolací súd však považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané
rozhodnutie prvostupňového súdu bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu
k tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu
pritom vyžaduje, aby súd, ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej

podmienky, informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne
vyjadrili spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale prvostupňový súd tieto
práva účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne
rozhodnutie veci (§ 212 ods. 3 OSP) a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal
vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie

vysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobené zadosť.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach ústavných
sťažností oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS 533/2013,
v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že "pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a

uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných
prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva
musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné
procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že

postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho
konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty
dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo."

Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b)

Občianskeho súdneho poriadku nevyhovel a tento zamietol, nedomnieva sa totiž, že ustanovenia
právnych predpisov, ktoré vo veci aplikoval sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Oprávnený
namietal nesúlad ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta
prvá Ústavy SR.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s
princípmi právneho štátu. V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred
udelením poverenia exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh
na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania

garantom jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania - teda
v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom
exekučný súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná
vada, pre ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenie zamietne a exekučné konaniezastaví. Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto
dôvod na prerušenie konania. Navyše ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril vo vyššie citovanom
uznesení Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 545/2010-15, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený a

povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a
nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže
urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.

Odvolací súd tiež nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel návrhu
oprávneného a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a
sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor
Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa čl.
267 ZF EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor EÚ o vydanie
rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa čl. 267 ZF EÚ má

povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor EÚ má právomoc
vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov,
úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o
predbežnej otázke pred Súdnym dvorom EÚ je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania
jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor EÚ vydáva rozhodnutia o určitých

čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie
vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete čl. 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,

t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia OSP nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť
konanie a predložiť Súdny dvor EÚ návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho
aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného
postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v

Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje
ustanovenie úniového právneho predpisu.

V zmysle záverov vo veci ESD-C-302/2004 Súdny dvor EÚ nemá právomoc na zodpovedanie
prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci predchádzajú vstupu do EÚ.

SR vstúpila do EÚ dňom 01.05.2004 a keďže k uzavretiu záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje
vymáhaný nárok, došlo 31.10.2008, z tohto hľadiska by bola daná právomoc Súdneho dvora EÚ na
zodpovedanie prejudiciálnej otázky v danej veci.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva

je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdučlenskejkrajiny,alezabezpečiťjednotnývýkladkomunitárnehopráva.Rozhodnutieootázkehraníc
aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), musí mať bezprostredný

súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke
právnej. Prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa má
ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice 93/13/EHS vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvomrozhodcovských súdov. Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ
v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy totiž nevyslovili
právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc. Naopak

bolo skúmané, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná.
Potom dospeli k záveru, že nakoľko rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom dojednaná
individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, je neprijateľnou, spotrebiteľa
nezaväzujúcou podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý nespochybňuje názor
odvolateľa v tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom

dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom
konaní nie je vylúčené.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď na otázku, či je možné ustanovenie písm. q)
ods. 1 prílohy smernice 93/13/EHS vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej
alternatívnej - nevýhradnej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných

dojednaniach oprávnený. Uvedená otázka však nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého
právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje.
Smernica Rady 93/13/EHS totiž v čl. 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne
dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje

indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým a
gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že smernica v jednotlivých
bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách,
ktoré je potrebné považovať za nekalé, kým základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných
podmienok sú upravené priamo v čl. 3 tejto smernice.

V danej veci je však potrebné zdôrazniť, že súd neprijateľnosť rozhodcovskej doložky ako zmluvnej
podmienky neodvodil z ustanovení smernice, ale z vnútroštátnej úpravy - § 53 ods. 1 OZ, ktorého
znenie je transpozíciou čl. 3 smernice 93/13/EHS do právneho poriadku SR (novelou OZ - zákonom č.
150/2004 Z.z.). Ustanovenie § 53 ods. 1 obsahuje všeobecnú definíciu neprijateľnej podmienky, pričom

v ustanovení § 53 ods. 3 (resp. 4) OZ uvádza len demonštratívny výpočet podmienok, ktoré možno
považovať za neprijateľné, a preto aj akákoľvek iná podmienka môže byť považovaná za neprijateľnú za
predpokladu,žespĺňakritériastanovenéods.1.Pretoajvprípade,akdojednanierozhodcovskejdoložky
používanej oprávneným vo všeobecných podmienkach by nebolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou
priamo podľa písm. q) ods. 1 prílohy smernice, nič to nemení na správnosti záveru exekučného súdu,

že rozhodcovská doložka, ktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, spôsobí značnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj
druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď
prejednávaný spor po stránke právnej nepredurčuje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo
veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C 240/98 až C 244/98) uviedol, že systém ochrany
zavedenýpredmetnousmernicouvychádzazmyšlienky,žespotrebiteľsavporovnaníspredajcomalebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo

dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v čl. 6 smernice, teda
zabránenietomu,abyjednotlivýspotrebiteľnebolviazanýnekaloupodmienkou,anaprispenieksplneniu

cieľa stanoveného v jej čl. 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana,
ktorú smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovaťex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi
spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci
Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách

rozhodol,ževnútroštátnysúdmáajvofázevýkonurozhodnutiapovinnosť(ajbeznávrhu)posúdiťnekalú
povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je
úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú
v zmysle čl. 3 a 4 smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ

nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných rozhodnutí Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená
judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok
v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti
takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z
toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je
zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo

zastavenie exekúcie podľa ustanovenia § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že
pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím

zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je
v rozpore s čl. 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s
čl. 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý
uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie

potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte
clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.
Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je založená na koherencii a
vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej.
Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na zodpovedané a neriešili sa problémy, ktoré problémami

v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo
konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné
v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa
s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Pretože odvolací súd nedospel k záveru, že v prejednávanom prípade existuje potreba obrátiť sa s
predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie
konania zamietol.

Odvolací súd je vo všeobecnosti viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, teda rozsah preskúmavacieho

práva (aj povinnosti) odvolacieho súdu je určený rozsahom odvolania, ktorým sa rozumejú napadnuté
výroky rozhodnutia súdu prvého stupňa, a dôvodmi odvolania, ktorými sú námietky proti odôvodneniu
napadnutého rozhodnutia v súlade s ustanoveniami § 205 a § 205a OSP. Výnimky z tejto zásady
taxatívne stanovuje ustanovenie § 212 ods. 2 OSP, teda v týchto prípadoch odvolací súd preskúmava
napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu, teda aj tie výroky, ktoré napadnuté neboli.

Oprávnený vo svojom odvolaní výrok o trovách exekúcie výslovne nenapáda, avšak výrok o trovách je
v zmysle ustanovenia § 212 ods. 2 písm. b) OSP závislým výrokom, teda odvolací súd ho považuje za
napadnutý aj v prípade, že odvolanie výslovne proti nemu nesmeruje.

Novela Exekučného poriadku účinná od 1. novembra 2013 (z. č. 299/2013 Z. z.) zrušila možnosť
podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku.

Podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku, o odvolaní proti výroku o náhrade
trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa

predpisov účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho
súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca.Preskúmavané rozhodnutie bolo vydané sudcom v súlade s ustanovením § 200 ods. 2 a § 203 ods.
1 Exekučného poriadku a s poukazom na vyhl. č. 288/1995 Z.z., keď odmena súdneho exekútora
bola vyčíslená za štyri úkony exekučnej činnosti (žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

upovedomenie o začatí exekúcie, príkaz na začatie exekúcie, exekučný príkaz) á 3,32 eura + 19 % DPH
+ odmena za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie do zápisnice v sume 16,60 eura + 19 % DPH +
odmena za zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosti v sume 33,19 eura + 19 % DPH,
teda spolu v sume 75,05 eura.

Poukazujúc na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol, keď
exekúciu zastavil, pričom správne rozhodol, aj o trovách exekúcie. Preto odvolací súd napadnuté
rozhodnutie ako vecne správne v časti zastavenia exekúcie podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 OSP
potvrdil.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.