Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, December 17, 2014

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 22C/280/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225680
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Dubovcová

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2014:3112225680.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Martinou Dubovcovou v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova ul.č. 25, právne zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova ul.č. 4, proti odporcovi
Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné
námestie č. 13 v konaní o zaplatenie 730,39€ a iné (náhradu škody a nemajetkovej ujmy), takto

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateľa zamieta.

Odporcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom, podaným na tunajšom súde dňa 27.09.2012, sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej

škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Trenčín. Vo svojej žalobe uviedol, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe
registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov,
pričom je registrovaná Obchodným registrom Okresného súdu Bratislava I v oddiele: Sro, Vložka číslo:
23636/B. Navrhovateľ ďalej uviedol, že v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený
subjekt (veriteľ zo zmluvy o úvere č. 3291636) navrhol písomným podaním, spísaným procedurálnym
postupom podľa ust. §38 a nasl. Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať

exekúciu. Exekúciu oprávnený navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku,
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 3291636 uzavretej s dlžníkom S. S., nar. XX.XX.XXXX. V rámci
uvedeného exekučného konania súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky
navrhovateľa efektívne a účinne predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným
titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu t.j. Okresnému súdu Trenčín a požiadal ho o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie spísanú súdny exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho

povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a to v zákonom
ustanovenej dobe. Poukázal na to, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2010
do 31.5.2011 povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti sa nevzťahovala na notárske zápisnice a
vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. c/, d/
Exekučného poriadku). V danej veci však navrhovateľ žiadal vykonať exekúciu na základe rozsudku
rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktorý nemožno

stotožňovaťsrozhodnutímrozhodcovskýchkomisií.Rozhodnutiamirozhodcovskýchkomisiísarozumeli
rozhodnutia v pracovných sporoch vydané rozhodcovskými komisiami v rozhodcovskom konaní podľa
§ 207 Zákonníka práce a vyhlášky č. 42/1975 Zb. o prejednávaní a rozhodovaní pracovných sporov
rozhodcovskými komisiami. Prejednávanie a rozhodovanie pracovných sporov bolo ku dňu 1.2.1991zrušené, rozhodnutia rozhodcovských komisií ostali i naďalej vykonateľné. Rozsudok rozhodcovského
súdu je exekučným titulom nie podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku
ale podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. j/ Exekučného poriadku ako iné vykonateľné rozhodnutie,

ktoréhosúdnyvýkonpripúšťazákon.Napriekpovinnostiexekučnéhosúdurozhodnúťožiadostisúdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, v
prejednávanom prípade k splneniu tejto povinnosti zo strany súdu nedošlo. Exekučný súd napriek tomu,
že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú
spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas

potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu (poznamenávame, že tak návrh na vykonanie exekúcie, ako aj
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, spĺňali všetky materiálne a formálne náležitosti
predpokladané zákonom); rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa
01.07.2011 a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o
poverenie tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 101 dní). Navrhovateľ
zároveň tvrdil, že v predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala

exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia
pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení navrhol pripojenie súdneho
spisu exekučného súdu (Okresného súdu Trenčín) založený pre exekučné konanie vedené medzi
oprávneným: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598 so sídlom Pribinova ul. č.25, Bratislava 811 09
a povinným: S. S., nar. XX.XX.XXXX pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením

záväzku povinného vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 3291636 (registrácia súdneho exekútora
EX 4796/2011). Navrhovateľ vo svojej žalobe tiež uviedol, že nedisponuje rovnopisom príslušného
exekučného titulu ani rovnopisom príslušného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval
vyznačený dátum doručenia súdu, pretože použil rovnopis exekučného titulu ako nutnú prílohu k návrhu
na vykonanie exekúcie a zveril ho zvolenému súdnemu exekútorovi. Nesprávny úradný postup súdu

charakterizovaný a/ nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote a b/ vykonaním úradného
postupu bez splnenia zákonných podmienok, bol príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavil
vznikom majetkovej škody a nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa. Exekučný súd postupom
podľa § 44 ods. 2 Ex. por. spôsobom odporujúcim zákonu, keď bez ďalších legálnych predpokladov
založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej realizoval úplný judiciálny proces, sa postavil do pozície

orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej
právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, a teda prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom
vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov, a teda porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu
- zásadu legality (čl.2 ods. 2 Ústavy SR). Zdôraznil, že exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40
a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku

ani nepokračuje v konaní v rozsahu uvedenom v žalobe a lebo vo vzájomnej žalobe. Zákonodarca
kreáciou § 40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní prejavil vôľu poveriť všeobecný súd meritórnym
rozhodovaním o veci, na ktorú by bol inak príslušný rozhodcovský súd len vtedy, ak dôjde k splneniu
formálnych a materiálnych podmienok definovaných v § 40 a k splneniu dôjde včas, t.j. v lehote
stanovenej v § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní. Z hľadiska princípu právnej istoty nemôže ten

istý štátny orgán - všeobecný súd- dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu
účinkov rozhodcovského rozsudku na právne postavenie dlžníka tam, kde neexistujú, a to preto, že z
vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi
predpismi vymedzená procesná cesta, nie je možné využiť po tom, čo takýto prostriedok už nemožno
uplatniť, a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom. Exekučný súd svojim

nelegálnympostupomvykonalopätovnéposúdenieprávanavrhovateľanazaplateniedlhu,čímformálne
vyvolal stav prekážky veci rozhodnutie v právnom vzťahu medzi navrhovateľom a dlžníkom. Na jednej
strane totiž existuje relevantný exekučný titul- rozhodcovský rozsudok, ktorý už nie je možné zrušiť
pre uplynutie lehoty podľa § 41 a chýbajúci subjektívny prvok, ale tento je materiálne nevykonateľný
a na druhej strane nie je možné zo strany navrhovateľa iniciovať občianske súdne konanie a žiadať

ochranu práva pred súdom. Prekážka veci rozhodnutej tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú
je súd povinný prihliadať ex offo. Podľa aktuálnej právnej úpravy je pritom rozhodcovský rozsudok
rovnocenný exekučný titul ako rozsudok vydaný všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní.
Opísaný postup exekučného súdu preto hodnotil ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne
ust. §44 ods.2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade podľa názoru navrhovateľa neexistuje

okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi
tak,žekvydaniurozhodnutiaoudelenípoverenianavykonanieexekúciepristúpilažpoveľmidlhejdobe.
Navrhovateľ tiež uviedol, že nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas
špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnejneistoty, v ktorej sa poškodený v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzala, čo je základným
účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia Ústavného
súdu SR, sp.zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02,1. ÚS 13/05). Vzhľadom na uvedené si navrhovateľ z

dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody ako aj
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil ako majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu.

Vo svojej žalobe uviedol že jemu ako poškodenému vznikla majetková škoda 730,39 € predstavujúca
náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá už nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného

súdu v konaní, vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového vzťahu, založeného zmluvou o úvere.

Zároveň si ako poškodený uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahovzaručenéhočl.48ods.2ÚstavySlovenskejrepublikyaprávanaprejednanievecivprimeranom

čase zaručeného čl.6 ods.l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústrednej
činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom
do výkonu majetkových práv poškodeného. Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu

legitímnych očakávaní poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky.
Navrhovateľ mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne
a účinne uskutočniť rad iných krokov, smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia
vymožiteľnosti jeho pohľadávky, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bude zamietnutá.
Postup exekučného súdu zamedzil navrhovateľovi správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára.

Akokoľvek, náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ považuje za spravodlivú satisfakciu za konkrétne
porušenie jeho zákonných nárokov (definovaných zákonom stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu)
a základných práv. Ako ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy
navrhovateľ tiež uviedol:
a. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať

vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s
absolútnounemožnosťouvráteniastratenéhočasu,vyvolalaužalobcu,resp.učlenovriadiacichorgánov
spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo
a rovnosť v spoločnosti;
b. Úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu

spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata
zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho
majiteľov;
c. Nezákonnýmzásahomvyvolanásituáciaovplyvnilaďalšiepodnikateľsképostupyžalobcuaspôsobila

neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Navrhovateľ si uplatnil primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené v

priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 146,08 EUR, t.j.
20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom.

Navrhovateľ v žalobe uviedol, že postupoval podľa ust. §15 ods. l zákona č.514/2003 Z.z. a písomnou
žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, avšak bez

pozitívnej reakcie. Ako dôkaz na preukázanie týchto tvrdení navrhol pripojenie spisu Ministerstva
spravodlivosti SR k predbežnému prerokovaniu nároku navrhovateľa na náhradu škody uplatňovanej
v tomto konaní.

Navrhovateľ preto požadoval, aby súd:

1) medzitýmnym rozsudkom v zmysle ust. § 152 ods.2 veta druhá in fine OSP rozhodol o základe veci
tak, že Slovenská republika a jej menom: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je zodpovedná
za škodu, ktorá vznikla spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598 so sídlom: Pribinova ul. č.25,
Bratislava 811 09 nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín, pretože tento nerozhodolo žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 3291636 dlžníkom (povinným): S. S., nar.
XX.XX.XXXX,

2) rozsudkom rozhodol tak, že Slovenská republika a jej menom: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky je povinná zaplatiť navrhovateľovi z titulu majetkovej škody sumu 730,39 EUR a z titulu
nemajetkovej ujmy sumu 146,08 EUR, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporca je
zároveň povinný v rovnakej lehote zaplatiť navrhovateľovitrovy súdneho konania a poukázať ich k rukám
jeho právneho zástupcu, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení rozsudku.

Odporcasaknávrhunazačatiekonaniavyjadrilvosvojompísomnompodanízodňa5.11.2014,vktorom
žiadal návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnuť, a to z nasledovných dôvodov, ktoré rozdelil na
procesné námietky a hmotnoprávne námietky:
Čo sa týka procesných námietok odporca uviedol, že podanie navrhovateľa je zmätočné, nakoľko sa

v ňom vyskytujú viaceré nedostatky, napr. že navrhovateľ nedokázal uviesť ani len spisovú značku
príslušného exekučného konania, pod ktorou je vedené na súde, chýbajú relevantné údaje ako dátum
doručenia podania na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátum, kedy sa navrhovateľ
dozvedel o vzniku škody. Vo všeobecnosti odporca namietol, že navrhovateľ nepriložil ani jeden
relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania, vznik

skutočnej škody, nemajetkovej ujmy, atď. Navrhovateľ síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na
exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné
bremeno znáša navrhovateľ sám. Odporca vo svojom vyjadrení zdôraznil, že tvrdenie navrhovateľa, že
nemá vedomosť o spisovej značke ním namietaného exekučného konania, sa nezakladá na pravde,
má charakter zavádzajúceho tvrdenia minimálne pre to, že kto iný ako oprávnený v exekučnom konaní,

ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody, má mať možnosť a záujem relevantným a
jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda. Neoznačenie
spisovej značky exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany
exekučnéhosúdu(tedanesplneniezákonompredpísanýchnáležitostí),bolojednýmzdôvodov,prektoré
Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného

súdu (príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 211/2012, sp. zn. IV. ÚS 366/2012, sp.
zn. IV. ÚS 374/2012). Odporca navrhol aplikáciu ustanovenia § 43 ods. 1 OSP, a to z dôvodu, že v tomto
momente nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Navrhovateľ uvádza rozhodnutie o zamietnutí
žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, čo by sa mohlo vysvetliť ako namietanie
nezákonného rozhodnutia, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Z takto

formulovanej žaloby nie je jednoznačne jasné, na základe akého titulu si žalobca uplatňuje škodu,
keďže v žalobe sa tieto tituly prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu/titulov si
uplatňuje svoj nárok. Nie je zrejmé, či si navrhovateľ uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného
postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia alebo z
dôvodu nerozhodnutiavzákonomstanovenejlehote.Čosatýkauvádzanýchprieťahovvkonanívprvom

rade odporca poznamenal, že navrhovateľ neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného
stavu. Navrhovateľ neuviedol, ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany
odporcu, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušnom konaní predsedovi
okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti (t. z. či využil účinné právne prostriedky
nápravy na urýchlenie konania). Judikatúra Ústavného súdu SR, konkrétne v náleze z 03.05.2011, č.k.

III. ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ má predovšetkým postupovať v
zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje právo). To, že tak žalobca nekonal, je možné
pripísať iba jemu. V druhom rade, odporca mal za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie
je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný
súd SR (bližšie v časti o Existencii prieťahov v konaní).

Čo sa týka hmotnoprávnych námietok resp. podmienok uplatnenia nároku na súde, odporca uviedol,
že dňa 23.04.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody zo dňa 23.04.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.09.2012 bola okresnému súdu
doručená predmetná žaloba vo veci, je zrejmé, že navrhovateľ ju nepodal po uplynutí 6-mesačnej

lehoty, ale skôr. Nakoľko predbežné prerokovanie nároku je zákonom (§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z.) ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viď
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978),
odporca bol toho názoru, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.Odporca vo svojom vyjadrení uviedol aj pár námietok k namietanému nesprávnemu úradnému postupu.
Pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti

súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote odporca poukázal na ustanovenie § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne
je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení
povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, pričom navrhovateľ
doposiaľ dôkazy potrebné pre posúdenie tejto otázky, predpokladané týmto ustanovením, nepredložil.

Ďalej uviedol, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou
toho,abymohlisúdyobjektívneposúdiťzákonnosťexekúcie,akexekučnýmtitulomjenotárskazápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií a
zbytočnom vzniku trov exekučného konania. V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ
(Asturcom C-40/o8), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené

konanie zo strany súdov, by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj
otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria zákonnosti. Odporca tiež poukázal na judikatúru
Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 ktorá konštatuje, že "Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k
porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy,
ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr.

rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale
ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48
ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené
v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého

štátnehoorgánunemusívyznačovaťtakýmivýznamnýmiprieťahmi,ktorébybolomožnékvalifikovaťako
zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00)." Z uvedeného preto vyplýva, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní. ZO skutkových
okolností,ktorésatýkajúrozhodovania ožiadostiovydaniepoverenianavykonanieexekúcie,jezrejmé,
že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s

ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.

K otázke existencie prieťahov v konaní uviedol, že navrhovateľ si vo vzťahu k predpokladom posúdenia
existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania
a teda odporca vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za preukázanú.

Odporca poukázal na nasledujúce skutočnosti. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo
porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,
jekompetentnýpreskúmaťústavnýsúd,ktorýjuvsúladesosvojouustálenoujudikatúroupreskúmavždy
s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných
kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Podľa názoru odporcu

efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o náhrade škody
podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda
príslušného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo
niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z
hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom

konaní môže len Ústavný súd SR (t.j. nie civilný súd v konaní o náhrade škody), dospel už napr. aj
Krajský súd v Nitre (sp. zn. 9C0 285/2011).
Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup
iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu

v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne
okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). Teda
v prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa
mal obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený

orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade
preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať
existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR. Odporca bol preto toho názoru,
že súd konajúci o náhrade škody by mohol pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať zexistencie prieťahov v súdnom konaní v prípade, ak by tieto boli konštatované predsedom súdu alebo
Ústavným súdom SR. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 03.10.2012,
I. ÚS 476/2012-12, ktorým Ústavný súd SR rozhodoval o sťažnostiach žalobcu, pričom konštatoval,

že: "O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu
nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a
základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).... Ústavný súd
zastáva názor, že doterajšia dĺžka predmetných konaní sama osebe nie je ešte takej povahy, aby len
na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť namietané porušenie práv sťažovateľky, resp. že doba
konaní vedených okresným súdom zasiahla samotnú podstatu a účel základného práva sťažovateľky
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru takým závažným spôsobom, že by

to odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 93/03)." Odporca vzhľadom na vyššie
uvedené nepovažoval za preukázanú ani existenciu prieťahov v konaní.

Odporca pre prípad, že si navrhovateľ uplatňuje svoje nároky v súvislosti s nesprávnym úradným
postupom, ku ktorému malo dôjsť pred 23. aprílom 2009·vzniesol námietku premlčania t.j. v prípade,

ak k uplynutiu 15- dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia došlo pred dňom 23.4.2009
(t. j. tri roky pred dňom, kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).

Odporca sa vo svojom podaním vyjadroval aj k vyčísleniu škody navrhovateľa, pričom uviedol, že od
povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných

žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či
dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti
odôvodňuje.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností bol odporca toho názoru, že navrhovateľ

nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje
ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že rozhodol o
zamietnutí návrhu na vydanie poverenia, a to po zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou majetkovou
škodou a nemajetkovou ujmou.

Súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 12.8.2013, ktorým návrh navrhovateľa bez pojednávania za
splnenia podmienok podľa § 156 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku v celom rozsahu zamietol. Na
odvolanienavrhovateľakrajskýsúdsvojímuznesenímzodňa05.9.2014rozsudokokresnéhosúduzrušil
z dôvodu, že si nesplnil povinnosť podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku a neumožnil

účastníkom konania realizovať procesné práva podľa § 123 O.s.p.

Súd preto v ďalšom konaní vo veci nariadil a dňa 17.12.2014 vykonal pojednávanie, na ktorom sa
účastníci nezúčastnili. Navrhovateľ svoju neprítomnosť ospravedlnil dňa 17.12.2014, navrhovateľ ani
jeho právny zástupca tak neurobili. Navrhovateľ zaslal súdu podanie zo dňa 12.12.2014 - nazvané návrh

na zrušenie pojednávania, ktoré súd posúdil ako návrh na prerušenie konania, o ktorom na pojednávaní
rozhodol samostatným uznesením.

Napriek podaniu predmetného návrhu na prerušenie konania zo strany navrhovateľa, súd v súlade s §
101ods.2O.s.p.vecprejednalvneprítomnostiúčastníkov,nakoľkopodanýnávrhnaprerušeniekonania

nepovažoval za dôležitý dôvod, pre ktorý by mal pojednávanie odročiť, keďže tento návrh vyhodnotil ako
nedôvodný. V zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. viď nález zo dňa 20.9.2000,
č.k. I. ÚS 21/2000), ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku sa musí vykladať
a uplatňovať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (čl. 152 ods. 4). Ústavný súd SR konštatoval,
že zo žiadneho ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky nemožno vyvodiť, že prerušením konania

jeho účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Všeobecný súd sa pri uplatňovaní procesného postupu
podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku preto musí spravovať aj
požiadavkou, ktorá je zakotvená v tomto článku Ústavy Slovenskej republiky a ktorá ukladá povinnosťprijať príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým
vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Z vysloveného názoru ústavného súdu súd vyvodil, že
vzhľadom na neexistenciu dôvodu na prerušenie konania je potrebné vo veci vykonať pojednávanie,

vykonať dokazovanie a v prípade splnenia podmienok v zmysle Občianskeho súdneho poriadku aj vo
veci rozhodnúť. Prerušenie konania podľa odseku 2 § 109 O.sp. závisí len od úvahy súdu a je upravené
len ako procesná možnosť súdu, nie však jeho povinnosť. Čo sa týka neprerušenia konania, podľa
konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR pri neprerušení konania nedochádza k odňatiu možnosti
účastníka konať pred súdom (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 5.5.2011, č.k. 3Cdo/ 57/2011

alebo uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 1.7.2009, č.k. 5Cdo/294/2008). Súd v súlade s ústavnou
požiadavkou, aby súd ako garant spravodlivosti aj pri nečinnosti účastníkov alebo pri obštrukciách z ich
strany prijal príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, po rozhodnutí
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania vo veci vykonal pojednávanie, na ktorom aj vo veci rozhodol.

Na nariadenom pojednávaní sa súd oboznámil s návrhom navrhovateľa a vyjadrením odporcu a vykonal

dokazovanie listinnými dôkazmi, nachádzajúcimi sa v spise - oboznámením sa s pripojeným spisom
Okresného súdu Trenčín sp.zn. 62Er 730/2011 a zistil tento skutkový stav veci :

Dňa 07.04.2011 súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenia
poverenia vo veci, vedenej na jeho exekútorskom úrade pod sp.zn. EX 4796/2011 v prospech

oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova ul.č. 25
proti povinnému S. S., nar. XX.XX.XXXX na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Bratislava,
Karloveské rameno 8, IČO: 35 922 761 zo dňa .18.02.2011, sp.zn. SR 14827/10.

Okresný súd Trenčín dňa 06.06.2011 vydal uznesenie č.k. 62Er 730/2011-10, ktorým žiadosť exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že rozsudok rozhodcovského súdu
nie je spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Ex. por, pretože rozsudok priznáva
oprávnenému plnenie zákonom nedovolené, odporujúce dobrým mravom, preto je nevykonateľný.
Rozhodcovský súd sa v rozsudku nevysporiadal s vylúčením inštitútov zameraných na ochranu

spotrebiteľa, čím porušil kogentné predpisy určené na ochranu spotrebiteľa. Uvedené uznesenie bolo
navrhovateľovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu riadne doručené a keďže proti nemu nepodal
odvolanie, nadobudlo právoplatnosť dňa 28.06.2011.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo

vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Súd na základe tvrdení navrhovateľa, uvedených v žalobnom návrhu zistil, že tento si uplatňuje
náhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy,ktorámumalavzniknúťnesprávnymúradnýmpostupom

Okresného súdu Trenčín, ktorého sa mal uvedený subjekt dopustiť tým, že o žiadosti súdneho exekútora
na vydanie poverenia nerozhodol v zákonnej lehote. Z hľadiska obsahu jeho návrhu ďalej vyplýva,
že navrhovateľ sa zároveň domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala
vzniknúť nezákonným rozhodnutím - uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 62Er 730/2011-10 zo dňa06.06.2011, ktorým mal exekučný súd prekročiť rozsah svojej právomoci, konať nad rámec zákona a
predmetným uznesením založiť vo veci prekážku res iudicata (hoci v návrhu navrhovateľ nesprávne
označuje predmetné uznesenie súdu ako nesprávny úradný postup).

Právo na náhradu škody, spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR nie je absolútne, ale v záujme zaistenia
právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie (uznesenie
Ústavného súdu SR sp.z. II. ÚS 467/08 zo dňa 16.12.2008). Súd preto zisťoval existenciu podmienok,

ktoré v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu za vznik škody, a ktoré
musiabyťsplnenésúčasne:1/nesprávnyúradnýpostupprirozhodovaníonávrhunaudeleniepoverenia
súdnemu exekútorovi, 2/ vznik škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou.

1) Nesprávny úradný postup

Zákon č. 514/2003 Z.z. nedefinuje striktne taxatívne pojem "nesprávny úradný postup", ale z § 9 ods.
1 zákona vyplýva, že môže ísť o akúkoľvek činnosť, spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho
orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismiprekonanieštátnehoorgánualebokporušeniuporiadku,ktorývyplývazpovahy,funkciealebo
cieľov tejto činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie

rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie. (rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 134/2003 zo dňa 27.11.2003).

Na predmetné exekučné konanie sa vzťahuje zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného v rozhodnom období, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o
exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999

Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie..

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, účinného v rozhodnom období podľa tohto
zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

a) Nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote
Podľa citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd musí o žiadosti súdneho exekútora
o vydanie poverenia rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia. Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení o
vzniku prieťahov konaní navrhovateľ navrhol pripojenie súdneho spisu exekučného súdu v exekučnej

veci (pričom súd vlastným šetrením zistil, že ide o exekučný spis Okresného súdu Trenčín sp. zn.
62Er/730/2011). Z uvedeného exekučného spisu bolo preukázané, že dňa 07.04.2011 bola na tunajší
exekučnýsúddoručenážiadosťsúdnehoexekútoraovydaniepoverenia,oktorejexekučnýsúdrozhodol
dňa 06.06.2011 uznesením č.k. 62Er 730/2011-10 tak, že ju zamietol.

Z citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákonodarca stanovil lehotu na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v dĺžke 15 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia. Od
1.6.2010 zrušil túto lehotu pre prípady, keď súd rozhoduje o delení poverenia pre súdneho exekútora,
kde exekučným titulom je titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku t.j. keď ide o notárske
zápisnice, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba,

právnydôvod,predmetačasplnenia,akpovinnáosobavnotárskejzápisnicisvykonateľnosťousúhlasila
a keď ide o vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií (súdov) a zmierov nimi schválených.Čo sa týka problematiky výkladu, či rozsudok rozhodcovského súdu je exekučným titulom podľa § 41
ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku alebo podľa § 41 ods. 2 písm. j) Exekučného poriadku, na tomto
mieste si súd dovolí citovať znenie dôvodovej správy k zákonu č. 102/2011 Z.z., ktorým sa mení a

dopĺňa zákon č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a
dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov,
ktorý sa dotýka novelizácie § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, podľa ktorého "Rozhodcovský
rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Správnosť aplikácie

dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila v ostatnom období
svojím autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že
v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhuje sa výslovne upraviť, že exekučným titulom sú
aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené. Ustanovenie sa nedotýka
problematiky vymáhania neoprávnenej štátnej pomoci."

Podľa citovaných ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku teda vyplýva, že tam uvedená lehota
15 dní od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď súd vydá poverenie pre exekútora, aby
vykonal exekúciu. Z textu ustanovenia nevyplýva, žeby procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,
keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať

žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie, keďže súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol.

Pokiaľ by sa dané ustanovenie malo vykladať tak, že lehota 15 dní platí aj pre rozhodnutie exekučného
súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, potom je pravda, že súd

rozhodol 45 dní po uplynutí stanovenej lehoty. Súd poukazuje na to, že oneskorenie v rozhodnutí
o žiadosti o udelenie poverenia bolo nepochybne spôsobené tým, že navrhovateľ žiadal vykonať
exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku vydaného rozhodcovským súdom, pričom šlo o plnenie
zospotrebiteľskejzmluvy,aexekučnýsúdmusívzhľadomnaustanovenie§45zákonač.244/2002Z.z.o
rozhodcovskom konaní v nadväznosti na ustanovenia o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku

az.č.258/2001Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch,resp.z.č.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch vždy
ex offo skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené, v
rozpore s dobrými mravmi. Uvedený prieskum exekučný súd v prejednávanom prípade vykonal a zistil,
že exekúciu nemožno z týchto dôvodov vykonať. Spotrebiteľské právo je jedno z najdynamickejšie sa
rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na

úrovní európskeho spoločenstva, vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto stotožniť
s tvrdením navrhovateľa, že po právnej stránke nešlo o zložitú vec. Skutočnosť, že preskúmavanie
rozhodcovských rozsudkov exekučnými súdmi je časovo náročné a nezvládnuteľné v lehote 15 dní sa
odrazila aj v zákone č. 144/2010 Z.z. , ktorý s účinnosťou od 01.06.2010 zmenil ustanovenie § 44 ods.
2 Exekučného poriadku v tom smere, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na rozhodnutie súdu o žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovských rozsudkov.

b) Vykonanie úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok.
Navrhovateľ vo svojom návrhu uplatnil aj iný dôvod resp. iný spôsob, ktorým mal exekučný súd naplniť
legálnypojem"nesprávnyúradnýpostup",atotým,žeexekučnýsúdpostupompodľa§44ods.2Ex.por.

spôsobom odporujúcim zákonu, bez legálnych predpokladov založil svoju právomoc, realizoval úplný
judiciálny proces, postavil sa do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného
titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, a teda prekročil
mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov, čím porušil
zásadu právneho štátu - zásadu legality (čl.2 ods. 2 Ústavy SR). Ak exekučný súd koná tak, že rozhoduje

vo veci samej, uskutočňuje činnosť, ktorá by mu náležala vtedy, ak by konal v pozícii meritórneho súdu
odvodzujúcemu právomoc od § 40 a nasl. Zákona č. 244/2002 Z.z., pričom exekučný súd takýmto
súdom nie je, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo
veci v rozsahu uvedenom v žalobe. Taktiež namietal, že v dôsledku uznesenia o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia bol vo veci založený stav res iudicata, kedy navrhovateľ už

nemá možnosť iniciovať občianske súdne konanie a žiadať ochranu práva pred všeobecným súdom.Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má
účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje

o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal
proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto
podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je
vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak
nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak

bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní,
možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

Podľa § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým

orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť
podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody.

Z exekučného spisu sp.zn. 62Er 730/2011 súd zistil, že exekučný súd pred rozhodnutím o žiadosti
o udelenie poverenia na uskutočnenie exekúcie dôsledne preskúmal podľa § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, že v prípade, ak súd zistí rozpor
týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku teda ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní
o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu

so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na
jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či nie je tu taká právna úprava, ktorá by bránila
vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov
vymenovaných v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, zákon o rozhodcovskom konaní v ust. § 45
priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva.

Formálna právoplatnosť vykonávaného rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné
riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok.
Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi na ktorých sa právoplatnosť
vzťahuje, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku o ktorom nemožno
znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Formálna právoplatnosť sa

považuje za bezvýnimočnú, čo znamená, že rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné opravnými
prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak
existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych
vzťahov sa na ne hľadí, ako by materiálne právoplatne neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí
preto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú v nej výnimky. Možnosť prelomenia

materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek
právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 46 písm. a), b), alebo ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na uskutočnenie
exekúcie vo vyššie uvedenej exekučnej veci Okresného súdu Trenčín neprekročil svoju právomoc,
ako to v žalobnom návrhu uvádza navrhovateľ, pričom na vec nemožno aplikovať ust. § 6 ods. 4
z.č. 514/2003 Z.z.. Uznesenie exekučného súdu č.k. 62Er 730/2011-10 zo dňa 06.06.2011 nebolodo dňa vyhlásenia tohto rozsudku zrušené odvolacím ani dovolacím súdom, a keďže navrhovateľ
dokonca proti nemu ani nepodal odvolanie, nadobudlo právoplatnosť dňa 28.06.2011. Na konštatovanie
nezákonnosti tohto uznesenia podľa § 5 a § 6 z.č. 514/2003 Z.z. tak neboli splnené zákonné podmienky,

pretože nebol preukázaný prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci - t.j. existencia nezákonného rozhodnutia súdu. Rozhodnutie exekučného súdu
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia si navrhovateľ v konečnom dôsledku zavinil sám, a to tým,
že do predmetnej úverovej zmluvy vložil rozhodcovskú doložku, hoci ako dodávateľ poskytujúci úvery
vo veľkom rozsahu už niekoľko rokov, musí poznať spotrebiteľské právne normy s tým, že nešlo o

neočakávané rozhodnutie, keďže exekučné súdy nepovažovali rozhodcovské rozsudky za spôsobilé
exekučné tituly, zamietali žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodcovské konania
i podľa zistenia Európskej komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní
komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne
urovnávanie spotrebiteľských sporov. Navrhovateľ potom musí znášať následky takéhoto vlastného
výberu, pričom mu nič nebránilo obrátiť sa so svojím nárokom nie na rozhodcovský súd, ale na

všeobecný súd, ktorý by o pohľadávke navrhovateľa rozhodol podľa právnych noriem na ochranu
spotrebiteľa a získal by tým vykonateľný exekučný titul, na základe ktorého by exekučný súd vydal
poverenie na vykonanie exekúcie.

Nakoľko súd nemal splnenú už prvú podmienku, ktorej naplnenie je predpokladom pre prípadnú

objektívnu zodpovednosť štátu za vznik škody, existenciou či neexistenciou ďalších 2 podmienok sa
už nezaoberal, nakoľko takýto postup by bol nehospodárny, pretože ak neexistuje nesprávny úradný
postup, nemôže existovať ani príčinná súvislosť s prípadnou škodou, čiže je vylúčené splnenie ďalšej z 3
podmienok. Nakoľko súd nemal preukázané splnenie podmienok pre konštatovanie zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, súd nerozhodoval o základe veci medzitýmnym

rozsudkom tak, ako to navrhoval navrhovateľ a rovnako nepriznal navrhovateľovi či už majetkovú
škodu alebo nemajetkovú ujmu a jeho návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. Ak nie je daná
zodpovednosť súd nemôže rozhodovať o náhrade škody či nemajetkovej ujmy.

Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd

prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo
veci úspech nemal.

Keďže odporca bol v plnom rozsahu úspešný, podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p má právo na
náhradu trov konania. Odporcovi trovy konania nevznikli, preto mu súd ich náhradu voči navrhovateľovi

nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Krajský súd
Trenčín prostredníctvom podpísaného súdu (dvojmo).

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci

samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veciPodľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak nebude povinnosť stanovená týmto rozhodnutím splnená dobrovoľne, možno podať návrh na výkon
exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti).