Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 16, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/364/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225884
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112225884.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň Mgr.
Zuzany Holúbkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľa T., zastúpeného S. proti
odporcovi L., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín, č.k. 15C/149/2012-83 zo dňa 29. januára 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrhy na prerušenie konania a
zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody
vo výške 125 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 405,68 Eur z dôvodu nesprávneho úradného
postupu Okresného súdu Trenčín. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Navrhovateľovi náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 41 ods. 2 písm.

d), § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, 2, 4, § 17 ods. 1, 2 a 3 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Na
základe tvrdení navrhovateľa sa nesprávneho úradného postupu mal súd prvého stupňa dopustiť tým,
že žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol v zákonnej lehote. Z
vykonaného dokazovania mal za preukázané, že súdny exekútor R.. C. V. podal dňa 22.12.2010 na
Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného T., s.r.o.

proti povinnému Y. Q.. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, sp. zn. 08038/10
zo dňa 23.09.2010. Exekučný súd uznesením, č.k. 61Er/3344/2010-11 zo dňa 12.05.2011 žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Od podania žiadosti o poverenie na
exekúciu dňa 22.12.2010 do vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na exekúciu
dňa 23.09.2010 exekučným súdom uplynula doba 141 dní. Z právnej úpravy na vec sa vzťahujúcej, a to
z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase podania predmetnej žiadosti,
vyplýva, že zákonná 15-dňová lehota platí len v prípadoch, v ktorých exekučný súd nezistí rozpor

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom. V prípade opaku, t. j. zistenia rozporu žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadnu lehotu na vydanie zamietajúceho uznesenia
zákon neupravoval. Zároveň bola s účinnosťou od 01.06.2010 (bez prechodných ustanovení na novelu
Exekučného poriadku sa vzťahujúcich) prijatá právna úprava, podľa ktorej zákonná 15-dňová lehota na
vyporiadanie sa súdu so žiadosťou súdneho exekútora o udelenie poverenia neplatí v takých

exekučných konaniach, v ktorých exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok. Preto nie je pravdou to,
čo v návrhu uvádzal navrhovateľ, t. j. že došlo k omeškaniu s rozhodnutím exekučného
súdu o poverení v trvaní 480 dní, nakoľko právna úprava žiadnu (procesnú, zákonnú i poriadkovú) lehotuna rozhodnutie súdu o zamietnutí takejto žiadosti v inkriminovanom čase neupravovala. Súd
tiež poznamenal, že vykonanie exekúcie navrhol oprávnený dňa 26.10.2010 a súdny exekútor doručil
exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 22.12.2010, t. j. po lehote

uvedenej v ustanovení § 44 ods. 1 Exekučného poriadku účinného v čase podania predmetnej
žiadosti, ktoré porušenie nemožno vzťahovať na nečinnosť exekučného súdu. Súd nutne poznamenal,
že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. V
exekučnom konaní je však oprávnený a povinný preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré
sú vymedzené v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní

(rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.09.2011, sp. zn. 3MCdo 11/2010), ktoré je
výnimkou z materiálnej stránky právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, a v zmysle ktorého exekučný
súd je oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol. Tento v sebe
zahŕňa prieskumný inštitút a umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku
priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak vykazuje niektorú z vád uvedenú v citovanom ustanovení.
Exekučný súd v rámci predmetného exekučného konania takto postupoval v súlade so zákonom.

V súvislosti s oprávnenosťou takéhoto skúmania exekučného súdu poukázal na rozhodnutia Súdneho
dvora Európskej únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez
Nogueira. Súd zároveň zdôraznil, že v zmysle ustanovení smernice rady 93/13/EHS (čl. 3 ods. 1 písm.
t/) každá zložka súdneho procesu je povinná skúmať a preverovať, aby nemorálne podmienky
spotrebiteľa nezaväzovali v záujme vyššej kvality života. Ide o súdne rozhodnutie, ktoré musí vychádzať

z objektívneho zistenia a posúdenia. Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti vyhovie
alebo ju zamietne. Zo zákona nevyplýva, že súd musí žiadosti vždy vyhovieť. Pokiaľ
teda exekučný súd zhromažďoval dôkazy pre rozhodnutie, tieto hodnotil a právne posudzoval, pričom
išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia, takúto činnosť nie je možné považovať
za úradný postup, ktorý by bol nesprávny a nemožno ho hodnotiť ani ako nesústredený, neefektívny.

Súd v tomto ďalej poukázal na judikatúru, a to konkrétne: rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa
29.06.1999, sp. zn. 2Cdom 129/97, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo 24/04, uznesenie
Najvyššieho súdu ČR zo dňa 25.08.2009, sp. zn. 25Cdo 1018/07. Za splnenia podmienok podľa § 6
ods. 1 zákona č. 514/03 Z. z. (ak bolo právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, zrušené
alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom) možno posúdenie veci a vydanie

rozhodnutia považovať len za vydanie nezákonného rozhodnutia. Preto rozhodnutia exekučných súdov,
ktorými boli skúmané žiadosti o vydanie poverenia a skúmaná materiálna správnosť rozhodcovského
rozsudku, nekalej povahy rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za nesprávny úradný
postup súdu. V návrhoch na prerušenie konania navrhovateľ poukazoval na predmet sporu, ktorý bol
prejednávaný na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010. Okresný súd mal za to, že tieto návrhy

nie sú dôvodné, nakoľko v konaní pred Okresným súdom Prešov je navrhovateľ odporcom a v tomto
konaní ide o náhradu škody z dôvodu porušenia práva Európskej Únie, pričom v predmetnej právnej
veci ide naopak o nárok, ktorý má podľa navrhovateľa vyplývať z nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,
keď súd o tejto rozhodol po uplynutí zákonom stanovenej lehoty tak, že túto zamietol. V posudzovanom

prípade pri hodnotení zbytočných prieťahov v konaní bola významná skutočnosť, na ktorú súd prihliadal,
a to s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 520/2012, že navrhovateľ pred
okresným súdom inicioval značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky až tisíce exekučných
konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). V prípadoch, keď jediná spoločnosť iniciovala konanie v
stovkách až tisíckach typov o obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom

ku kritériá posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. Túto skutočnosť
je teda potrebné zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci, o ktorej
súd koná a kritériá správania navrhovateľa ako účastníka súdneho konania. Pri posudzovaní otázky,
či v súdnom konaní došlo k zbytočných prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri, resp. štyri základné kritériá, ktorými sú právna
a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníkov súdneho konania (2), postup
samotného súdu (3) a význam veci pre účastníka (4). Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa
s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov,
ktoré vyplývajú zo správania sťažovateľky. V takýchto prípadov je možné akceptovať relatívne

dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Je možné konštatovať, že povinnosťou súdu je vysporiadať
sa so všetkými návrhmi navrhovateľa, čo sa nevyhnutne dostalo do konkurencie s povinnosťou tohto
súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom
iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Súd poukázal na to, že niekaždý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný. Ústavný súd SR vyslovil názor, že porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny
orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (IV. ÚS 471/2012). Ďalej je nutné

zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce
prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods.
2 Ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci.
Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy
nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom

ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012). Ústavný súd tiež uviedol, že pojem „zbytočné
prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 Ústavy (obdobne pojem v „primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6
ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať
len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho - ktorého úkonu súdu alebo iného
štátneho orgánu (I. ÚS 70/02). Vzhľadom k vyššie uvedenému súd dospel k záveru,
že postupom exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v prieťahoch

v konaní. Ak tento základný predpoklad zodpovednosti za škodu nebol naplnený, tak navrhovateľovi
nevzniklo právo na náhradu škody z takto uplatňovaného dôvodu. Pokiaľ chýba nesprávny úradný
postup, je bez právneho významu preskúmavať ostatné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorými sú vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou. V tejto súvislosti súd poznamenal, že

navrhovateľ tiež nepreukázal vznik škody (majetkovej ujmy), keď vyúčtované režijné náklady nemôžu
byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť
navrhovateľa, ktorý je podnikateľským subjektom, a preto náklady vynakladané v príčinnej súvislosti
srealizácioupredmetujehoobchodnejčinnostinemožnopovažovaťzaškodu.Navrhovateľnepreukázal,
že bez vydania rozhodnutia exekučného súdu, bez tvrdených prieťahov exekučného súdu, by nebolo

došlo k vzniku tvrdenej škody. Vzhľadom k vyššie uvedenému súd považoval návrh v celom rozsahu
za nedôvodný. Nepriaznivé procesné dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní toho,
kto neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané (resp. toho,
kto neuniesol dôkazné bremeno). Preto súd návrh v celom rozsahu zamietol (výrok II.). O náhrade trov
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov konania

proti neúspešnému navrhovateľovi, pretože žiadnu nevyčíslil a z obsahu spisu mu žiadne trovy konania
ani nevyplynuli (výrok III.). Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (výrok IV.).

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a)

O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1
písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods.
1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a)
O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho
zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o
zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o

skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že odvolací súd nevzhliadol v označených
veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa
a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uviedol, že názor
odvolacieho súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných odvolacích

súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí. K návrhu na
prerušenie konania poukázal na to, že na základe ním podanej sťažnosti na Ústavný súd SR bol
súdpovinný predsamotnýmrozhodnutímvovecisamejotomtonávrhurozhodnúťosobitne.
Na podporu tohto tvrdenia poukázal na judikatúru odvolacích súdov Rozsudok Krajského súdu v Žiline,
sp. zn. 9Co/174/2014. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na

nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Súd sa nedostatočne
oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa
o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniamodporcu,zktorýchsúdprisvojomrozhodovanívychádzalazachytilichajvodôvodnenísvojhorozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana

konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom a
prednesomvyjadriťasámnemalmožnosťnavrhnúťdôkazynapodporusvojichtvrdení.Kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany,
ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa
týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na

skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu
určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s
tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam
protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie
je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal
dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je

zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový
základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie
všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219

ods. 2 O.s.p. sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym odôvodnením okresného
súdu, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa

ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR, sp. zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís súd prvého stupňa dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne
aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 03.06.2011, pričom konanie začalo dňa 26.10.2010, to
znamená, že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej
lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 220 dní.

Akovyplývazvykonanéhodokazovaniapredsúdomprvéhostupňa,žiadneztýchtotvrdenísanezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu

stotožňuje, navrhovateľ podal žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho exekútora na
Okresný súd Trenčín dňa 22.12.2010 a k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie došlo uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 12.05.2011.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní

od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekúciu, aby
vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,
keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať
žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Taktiež odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v
dôsledku prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v
súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavnýchpráv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu
SR (1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne
neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými

prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup
dotknutéhosúdunemusívyznačovaťtakýmivýznamnýmprieťahmi,ktorébybolomožnékvalifikovaťako
zbytočné prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania

žiadostioudeleniepovereniadorozhodnutiasúdu ozamietnutítejtožiadostinemožnovžiadnom
prípade považovať za prieťahy v konaní, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo
vzťahukprávunavrhovateľanasúdnuochranu-právu,abyjehovecbolavprimeranejlehoteprejednaná
a rozhodnutá.

Preto odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou

škodou, prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu
úradnému postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.

z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou majetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

K námietke navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s
predloženým Znaleckým posudkom č. X/XXXX o výške vzniknutej škody, odvolací súd uvádza, že súd
prvého stupňa vykonal uvedený dôkaz, avšak taktiež dáva do pozornosti, že nakoľko nebola
preukázaná jedna z podmienok vzniku zodpovednosti odporcu za škodu a to nesprávny úradný postup,

nebolo potrebné skúmať splnenie ďalších podmienok a to vznik škody alebo majetkovej či nemajetkovej
ujmy a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody alebo majetkovej či
nemajetkovej ujmy, nakoľko predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je splnenie všetkých troch
základných predpokladov.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 17.10.2012 pod č.k. 19NcC/104/2012-9, kedy krajský

súd rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Trenčín JUDr. Denis Vékony a JUDr. Eva Vékonyová sú
vylúčení z prejednania a rozhodovania veci. Následne bola vec pridelená náhodným výberom sudkyni
tamojšieho JUDr. Viere Kumovej, ktorá nebola vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa týka
samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo
uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to,

že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným
postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú
ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane
odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu
a spravodlivý proces z dôvodu, že odvolací súd nevylúčil všetkých sudcov súdov prvého stupňa, pričom

svoj nárok odvodzuje od postupu tohto súdu prvého stupňa.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p.,hoci tak urobiť nemohol. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o
odročenie pojednávania a taktiež časťou výroku, ktorým zamietol návrhy navrhovateľa na prerušenie
konania, riadne v odôvodnení uviedol, z akých dôvodov tieto návrhy navrhovateľa zamietol a opätovne

o nich rozhodol aj v rámci odvolaním napadnutého rozsudku.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že súd prvého stupňa
na prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 29.01.2015, navrhovateľ
predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 19.01.2015, čím účastníkom konania vytvoril predpoklady

pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre rozhodnutie vo
veci za podstatné. Na predmetnom pojednávaní sa navrhovateľ zároveň mohol oboznámiť s obsahom
vyjadrenia odporcu k návrhu na začatie konania, predmetného pojednávania sa však napriek
riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno uzavrieť, že by
v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam
odporcu v konaní.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení

s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho
konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu
mu trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .