Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 28, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/164/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225323
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112225323.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek

senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o.
so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO 36 864 421, proti žalovanému Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava,onáhradumajetkovejškody1648,32euranemajetkovejujmy329,66eur,oodvolanížalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 27C/223/2012-151 zo dňa
6. marca 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady
majetkovej škody vo výške 1 648,32 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 329,66 eur, žalovanému
náhradu trov konania nepriznal a žalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Uplatnenie
nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy žalobca odôvodnil nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Trenčín v exekučnom konaní sp.zn. 49Er/924/2011, ktorý spočíval v tom, že o žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol exekučný súd v zákonnej
lehote podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného v čase podania tejto žiadosti napriek tomu,
že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala rozsiahlejšiu spoluprácu s
účastníkmi konania. Exekučný súd rozhodol o tejto žiadosti dňa 16.5.2011 zamietnutím žiadosti, pričom
exekučné konanie začalo už dňa 7.4.2011, došlo k omeškaniu 101 dní. Žalobcovi vznikla majetková
škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou vo veci správy
a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie

poverenia a rozhodnutím o nej (pracovné výkony zamestnancov pomocou informačného systému,
udržiavanie a správa informačného systému, administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučnému súdu, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdavky. V exekučnom konaní sa
žalobca dopytoval na stav konania, podal sťažnosti na prieťahy v konaní v dňoch 2.7.2009, 23.9.2009,
13.11.2009, 25.2.2010, 30.8.2010, 23.11.2010, 25.5.2011. Výška hmotnej škody je stanovená na
základe paušalizácie reálnych vecných nákladov z dôvodu, že škodu by bolo možné vyčísliť len
s nepomernými ťažkosťami. Vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy. Uplatnenie nemajetkovej ujmy

v peniazoch žalobca odôvodnil tým, že samotné konštatovanie porušenie práva na rozhodnutie v
stanovenej lehote bez zbytočných prieťahov nepovažoval za dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na
ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Jej výšku stanovil žalobca sumou 329,66 eur, t.j. 20
% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom.Súd prvého stupňa rozsudkom č.k. 27C/223/2012-44 zo dňa 6.9.2013 žalobu zamietol a žalovanému
náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací uznesením č.k.

16Co/30/2014-110 zo dňa 12.1.2015 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil tomuto súdu na
ďalšie konanie.

V právnej veci nariadil súd prvého stupňa pojednávanie, ktoré žalobca navrhol zrušiť z dôvodu porušenia
zásady nestrannosti súdu a sudcu až do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej

sťažnosti žalobcu proti rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne o tom, že zákonný sudca v tejto
veci nie je vylúčený z jej prejednania a rozhodnutia. Žalobca opätovne namietal zaujatosť všetkých
sudcov súdu prvého stupňa. Zároveň žalobca z uvedeného dôvodu navrhol prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Súd prvého stupňa zistil, že o
ústavnej sťažnosti žalobcu ústavný súd rozhodol a túto sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci
ústavného súdu na jej prerokovanie. Na základe uvedeného súd prvého stupňa konštatoval, že dôvod

na zrušenie pojednávania a prerušenie konania uvádzaný žalobcom v čase rozhodnutia neexistoval.
Ďalším návrhom navrhol žalobca prerušiť konanie z dôvodu, že Okresný súd Prešov v konaní sp.zn.
7C/6/2010 v súlade s § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil konanie do rozhodnutia Súdneho dvora
Európskej únie o štyroch prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhol položiť žalovaný z dôvodu, že pre ďalší
priebeh konania má zodpovedanie týchto otázok zásadný význam. Pre vznik nároku na náhradu škody

má význam posúdenie správnosti postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na výkon exekúcie
na podklade exekučného titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu. Súd prvého
stupňa z úradnej činnosti zistil, že uznesenie Okresného súdu Prešov o prerušení konania nenadobudlo
právoplatnosť v dôsledku odvolania žalobcu. V tomto konaní je žalobcom fyzická osoba proti žalovaným
1/ SR - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a 2/ POHOTOVOSŤ, s.r.o. o náhradu škody pre

porušenie práva Európskej únie. Pre nesplnenie podmienok súd prvého stupňa obidva návrhy žalobcu
na prerušenie konania zamietol.

Z vykonaného dokazovania súd prvého stupňa zistil, že exekučnému súdu, Okresnému súdu Trenčín,
bola dňa 7.4.2011 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie vo veci oprávneného - žalobcu, proti povinnej G. Y. pre vymoženie 420 eur istiny
s príslušenstvom. Uznesením č.k. 49Er/924/2011-10 zo dňa 16.5.2011 exekučný súd žiadosť súdneho
exekútora zamietol. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.6.2011. V odôvodnení exekučný
súd uviedol, že exekučný titul - rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu pri spoločnosti Slovenská
rozhodcovská, a.s. sp.zn. SR 10592/10 zo dňa 15.11.2010 okrem toho, že priznáva plnenie zákonom

nedovolené a odporujúce dobrým mravom, je nevykonateľný a nie je spôsobilým exekučným titulom
podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku. Zároveň exekučný súd poukázal na neprijateľné
zmluvné podmienky v zmluve o úvere. Uznesením exekučný súd exekučné konanie zastavil, a to dňa
19.8.2011 a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Od doručenia žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie do vydania uznesenia exekučným súdom o zamietnutí tejto žiadosti

uplynulo 39 dní.

Na zistený skutkový stav súd prvého stupňa aplikoval § 3 ods. 1 písm. d/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, 4, §
9 ods. 1 prvá a druhá veta pred bodkočiarkou, ods. 2, 4, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z., § 41
ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.12.2012 a dospel k záveru, že

nie je právne dôvodné priznať uplatňované peňažné plnenia na žalobcom tvrdenom skutkovom základe.
Podľa názoru súdu prvého stupňa exekučný súd nebol povinný udeliť (vydať) poverenie, resp. rozhodnúť
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti vzhľadom
na § 44
ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase podania žiadosti, pretože táto lehota platila

len v prípadoch, v ktorých exekučný súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V prípade opaku
zákon na vydanie zamietajúceho uznesenia žiadnu lehotu neupravoval. Exekučný súd je v exekučnom
konaní oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v § 45 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktoré je výnimkou z materiálnej stránky právoplatnosti

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.10.2011, sp.zn. 3Cdo 146/2011, spis. zn.
5Cdo/230/2011 z 18.9.2012. Výsledkom rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie je súdne rozhodnutie, ktorým súd žiadosti vyhovie alebo ju zamietne, pričom vychádza
z objektívneho zistenia a posúdenia. Súd prvého stupňa uviedol, že zo zákona nevyplýva, že súdmusí žiadosti o udelenie poverenia vždy vyhovieť. Pokiaľ exekučný súd zhromažďoval dôkazy pre
rozhodnutie, tieto hodnotil a právne posudzoval, pričom išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu
rozhodnutia, takúto činnosť nemožno považovať za úradný postup, ktorý by bol nesprávny a nemožno

ho hodnotiť ako nesústredený a neefektívny. Je teda zrejmé, že posúdenie veci a vydanie rozhodnutia
nemožno považovať za nesprávny úradný postup. Za splnenia podmienok podľa § 6 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. možno posúdenie veci a vydanie rozhodnutia považovať za vydanie nezákonného
rozhodnutia.

V posudzovanom prípade je významná aj tá skutočnosť, ku ktorej súd prvého stupňa prihliadal s
poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 520/2012, v ktorom
Ústavný súd Slovenskej republiky uzavrel, že povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým
množstvom podaní žalobcu v krátkom časovom období zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov,
ktoré vyplývajú zo správania sa žalobcu ako kritéria pre posudzovanie, či v súdnom konaní došlo k
zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy alebo práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. V takýchto prípadoch (hromadné veci) je možné akceptovať relatívne
dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Súd prvého stupňa uviedol, že nie každý prieťah v konaní
možno vyhodnotiť ako zbytočný. Vzhľadom na tieto názory súd prvého stupňa dospel k záveru, že
postupom exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v prieťahoch v
konaní. Ak tento základný predpoklad zodpovednosti za škodu nebol naplnený, tak žalobcovi nevzniklo

právo na náhradu škody z takto uplatňovaného dôvodu. Súd prvého stupňa poukázal na to, že pokiaľ
chýba nesprávny úradný postup, je bez právneho významu preskúmavať ostatné podmienky vzniku
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorými sú vznik škody a príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Konštatoval, že žalobca nepreukázal
vznik a výšku škody ani splnenie zákonných podmienok podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. na

náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca nepredložil žiadne dôkazy, ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil,
akánemajetková(morálna)ujmamuvzniklaavzhľadomnato,žežalobcajeprávnickáosoba,neozrejmil
závažnosťujmyazávažnosťnásledkov.Žalobcomtvrdenáškodanemábezprostrednúapriamupríčinnú
súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu, s tvrdenými prieťahmi. Súd prvého stupňa uviedol, že
nevykonal dokazovanie listinným dôkazom - znaleckým posudkom na preukázanie výšky škody, ktorý

dňa 11.6.2014 predložil žalobca (Spr 703/2014) z dôvodu, že z výsledkov dokazovania mal dostatok
podkladov pre meritórne rozhodnutie. Znalecký posudok by mal preukázať správnosť skutkových tvrdení
žalobcu a nemôže tieto nahrádzať. Princíp voľného hodnotenia dôkazov súdom v spojení so zásadou
spravodlivého rozhodnutia o veci umožňuje súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia vedú
k takému rozhodnutiu. Podľa názoru súdu prvého stupňa sú tvrdenia žalobcu o škode všeobecné po

skutkovej stránke, vyjadrené len výslednou sumou, bez skutkovej a matematickej špecifikácie. K žiadosti
žalobcu o vydanie medzitýmneho rozsudku poukázal súd prvého stupňa na § 152 ods. 1, 2 O.s.p.,
podľa ktorých rozhoduje súd o veci samej a o celej prejednávanej veci na základe predmetu konania o
náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Pre vydanie medzitýmneho rozsudku neboli splnené podmienky.
Na námietku premlčania vznesenú v konaní žalovaným súd prvého stupňa neprihliadol z dôvodu, že

premlčanie skúma súd len u existujúceho nároku. V danom prípade nárok žalobcu na náhradu škody
nebolpreukázaný,pretosúdprvéhostupňananámietkupremlčanianeprihliadal.Rozhodnutieonáhrade
trov konania úspešného žalovaného odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovaný
žiadnu náhradu trov konania nevyčíslil a z obsahu spisu žalovanému žiadne trovy nevyplynuli. Podľa
§ 224 ods. 1, 3 O.s.p. súd prvého stupňa žalobcovi ako úspešnému účastníkovi v odvolacom konaní

náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca náhradu trov konania nevyčíslil a z obsahu spisu
žalobcovi žiadne trovy odvolacieho konania nevyplynuli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.),
rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),
súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p.), pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na

základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že
súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti.Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvého stupňa spravil, odňal tým žalobcovi jeho
právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval za nestranného.

Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok
spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným
súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom
súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho
zaujatosť (§ 12 - 16 O.s.p., I. ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný

sudca“ (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, III. ÚS 16/2000). Neobstojí názor krajského
súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu
Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu. Za týchto okolnosti nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom
vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré

nepripúšťajú odklad. Za danej procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným úkonom.
Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy
aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie žalobcu podáva.
V čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na

prerušenie konania. Správanie súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia
účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti
sudcu, zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom.
Žalobca taktiež poukázal na to, že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých
súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých

založil toto rozhodnutie. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na
súdnu ochranu ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého súdneho
konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť
dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca ako

strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a
sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na to, že v danej veci
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny súdny proces tým
bolo porušené. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si určil sám a vykonal
dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či

šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené
v exekučnom spise, pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že
pokiaľ žalovaný nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobe v
zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Žalobca súdu
prvého stupňa vytýkal, že úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla s

tituluudržiavaniaasprávyinformačnéhosystémuatitulomuplatnenýchvýdavkov.Vtejtočastipovažoval
žalobca rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, za prejav svojvôle a arbitrárnosti.
Súd prvého stupňa napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ je v tomto konaní jedinečný, svoje
negatívne rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi a vetami ako v iných svojich rozhodnutiach,
v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a základ. Nemožno

ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Žalobcovi
nebolo z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé akou úvahou súd prvého stupňa dospel k tomu, že
majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Žalobca hodlal v konaní prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,
ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie skrátil len na dôkazy vykonávané

ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie
vo veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Žalobca predložil ako
dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č.1/2014, ktorým je jednoznačne preukázané že nesprávny
úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie majetku vo výške určenej
posudkom. V súvislosti s tvrdeniami uvedenými v žalobe žalobca zdôraznil, že súd prvého stupňa

nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predložených znaleckým posudkom na vznik
škody a jej príčinnú súvislosť. Podľa žalobcu súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval,
že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v
zákonom stanovenom čase. Napadnuté rozhodnutie považoval žalobca za vnútorne rozporné, nakoľko
súd prvého stupňa nekonštatoval zistené porušenie práva a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie

o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté
procesné chyby žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a
vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.1
O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými
žalobcom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods.1 O.s.p.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu žalobcom podaného odvolania, bez
nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa
§ 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť.

Žalobca v odvolaní namietal, že v konečnom rozhodnutí o veci (v rozsudku) rozhodol súd prvého
stupňa aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným
sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy, pretože rozhodnutie o návrhu na prerušenie
konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu nebolo právoplatné a jeho vydaním súd

prvého stupňa predbehol účinky jeho právoplatnosti. Takého správanie súdu prvého stupňa zakladá
porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom. Odvolací súd
vyhodnotil túto námietku žalobcu ako nedôvodnú za situácie, že aj v tejto časti je rozhodnutie súdu
prvého stupňa vecne správne. Je potrebné poukázať na to, že rozhodnutie o návrhu na prerušenie
konania je rozhodnutie o procesnom návrhu účastníka konania a nie je rozhodnutím vo veci samej. Aj

v prípade, že sa súd prvého stupňa s procesným návrhom žalobcu vysporiadal v konečnom rozhodnutí
samostatným výrokom rozsudku, má výrok obsahujúci rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania
vždy účinky uznesenia. Pre úplnosť však odvolací súd uvádza, že v prípade existencie podmienok
pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p. (fakultatívne prerušenie konania), by zamietavé
rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania v rozhodnutí o veci samej bolo dôvodom na jeho zrušenie.

Odvolací súd, zhodne s názorom súdu prvého stupňa, považoval návrhy žalobcu na prerušenie konania,
doručené v dňoch 6.9.2013 a 26.2.2015 po vecnej stránke za nedôvodné. Za podstatnú skutočnosť pri
posudzovaní dôvodnosti návrhu žalobcu na prerušenie konania, ktorý bol súdu prvého stupňa doručený
dňa 26.2.2015, považoval aj odvolací súd tú skutočnosť, že v čase rozhodovania o návrhu žalobcu na

prerušenie konania dôvod tvrdený žalobcom v tomto návrhu už neexistoval. Ústavná sťažnosť, ktorou
žalobca odôvodňoval predmetný návrh na prerušenie konania, smerovala proti rozhodnutiu Krajskému
súdu v Trenčíne vydaného konaní sp.zn. 17NcC/52/2012. O tejto ústavnej sťažnosti žalobcu rozhodol
Ústavný súd Slovenskej republiky tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
Odvolací súd ďalej konštatuje, že za správny považuje aj právny názor súdu prvého stupňa, keď ustálil,

že ani v prípade návrhu žalobcu na prerušenie konania, ktorý bol súdu prvého stupňa doručený dňa
26.2.2015, neboli splnené podmienky podľa
§ 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Súd prvého stupňa správne prihliadol na predmet konania vedeného pred
OkresnýmsúdomPrešovsp.zn.7C/6/2010onárokužalobkynefyzickejosobyonáhraduškodyzdôvodu
porušenia práva Európskej únie proti žalovaným 1/ Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky, 2/ POHOTOVOSŤ, s.r.o., a na skutočnosť, že rozhodnutie o prerušení konania
z dôvodu položenia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, nie je právoplatné (žaloba
v konaní Okresný súd Prešov sp.zn. 7C/6/2010 na čísle listu 107-109, uznesenie na čísle listu 110
súdneho spisu). Súd prvého stupňa rozhodol správne, keď návrhy na prerušenie konania zamietol.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver,
keď s poukazom na ním citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škoduspôsobenú pri výkone verejnej moci a zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku žalobu zamietol
a žalovanému ako úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania potrebných na účelné
uplatňovanie a bránenie práva podľa § 142 ods. 1 O.s.p. nepriznal z dôvodu, že žalovaný podľa § 151

ods. 1 O.s.p. trovy konania nevyčíslil a z obsahu spisu žalovanému žiadne trovy nevyplývajú. Svoje
rozhodnutie súd prvého stupňa podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 157 ods.
2 O.s.p. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje
správnosť jeho dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberal, či v konaní pred súdom prvého stupňa
nedošlo postupom súdu k procesným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. iným
vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie dôvody posudzoval
odvolací súd podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Žalobcom namietané vady konania vymedzené
v § 221 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p. sú vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho
konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej

republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto odvolací súd posudzoval či postupom súdu prvého
stupňa nebola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení
s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.).

Pred začatím konania vo veci samej súd prvého stupňa konštatoval, že žalobca vzniesol opätovne
námietku zaujatosti z tých istých dôvodov, o ktorých už bolo rozhodnuté odvolacím súdom a preto podľa
§ 15a ods. 4 O.s.p. na túto námietku zaujatosti neprihliadol. V ustanovení § 14 O.s.p. sú upravené
podmienky, ktorých splnenie má za následok, že sudca je vylúčený z prejednania a rozhodovania

veci. Predmetný dôvod odvolania sa však výslovne obmedzuje len na rozhodovanie vylúčeného sudcu.
Námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vydal vylúčený sudca, predstavuje
odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. Jej
dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom viazaný tým, či prípadne otázku
zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia nadriadený súd (§ 16 O.s.p.).

Z obsahu spisu vyplýva, že prejednávaná vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudcovi
Okresného súdu Trenčín JUDr. Ing. Miroslavovi Manďákovi. Krajský súd v Trenčíne ako nadriadený súd
uznesením č.k. 17NcC/52/2012-9 zo dňa 17.10.2012 rozhodol, že tento sudca nie je z prejednávania
a rozhodovania veci vylúčený. Odvolací súd vychádzajúc z obsahu spisu konštatuje, že tou istou
námietkou zaujatosti a z tých istých dôvodov, ktorú vzniesol žalobca v predchádzajúcom odvolacom

konaní sp.zn. 16Co/30/2014, sa odvolací súd zaoberal ako odvolacím dôvodom podľa citovaných
zákonných ustanovení a po ich posúdení nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. žiadne skutočnosti
predstavujúce dôvod na vylúčenie sudcu Mgr. Petra Hvizdoša a takýto vzťah nebolo možné odvodiť
ani z údajov žalobcu. Táto skutočnosť nepochybne vyplýva z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu
č.k. 16Co/30/2014-110 zo dňa 12.1.2015. Odvolací súd opätovne skúmajúc dôvodnosť uplatneného

odvolacieho dôvodu zo strany žalobcu dospel k opätovnému záveru, že na strane zákonného sudcu
nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ho v zmysle § 14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania
a rozhodovania veci vzhľadom na pomer k veci a na pomer k účastníkom konania. Z obsahu spisu
vyplýva, že v exekučnej veci sp.zn. 49Er/924/2011 vedenej na Okresnom súde Trenčín nebol Mgr. Peter
Hvizdoš zákonným sudcom. Odvolací súd v konaní opätovne nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p.

žiadne skutočnosti predstavujúce dôvod na vylúčenie tejto sudkyne a takýto vzťah nie je možné odvodiť
ani z údajov žalobcu. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti
namietanej sudkyne nemôžu byť úvahy žalobcu založené na skutočnosti, že súd prvého stupňa
svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik škody na strane žalobcu,
pretože táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu namietanej sudkyne k účastníkom a

k prejednávanej veci, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť jej nestranné rozhodnutie. Z týchto dôvodov
odvolací súd vyhodnotil opätovne uplatnenú odvolaciu námietku žalobcu ako nedôvodnú. Naviac za
situácie, že o ústavnej sťažnosti žalobcu Ústavný súd Slovenskej republiky už rozhodol (ako je vyššie
uvedené), je námietka zaujatosti opätovne vznesená žalobcom z tých istých dôvodov účelová so snahou
žalobcu predlžovať konanie námietkou, ktorej bezdôvodnosť bola v konaní posudzovaná nadriadeným

a odvolacím súdom.

Súd prvého stupňa v zmysle § 115 ods. 1 O.s.p. nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na
deň 6.3.2015, na ktorom vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcužalobcu. Z obsahu zápisnice o pojednávaní vyplýva, že po otvorení pojednávania súd prvého stupňa
oboznámil, že žalobca navrhol pojednávanie zrušiť z dôvodu porušenia zásady nestrannosti súdu a
sudcu, opätovne namietal zaujatosť súdu prvého stupňa a navrhol prerušenie konania do právoplatného

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutia
o porušení práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd. Súd prvého stupňa konštatoval, že z
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo zistené, že o ústavnej sťažnosti žalobcu rozhodol
ústavný súd tak, že túto sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu. Z týchto dôvodov
súd prvého stupňa na námietku zaujatosti z tých istých dôvodov, o ktorej už bolo rozhodnuté odvolacím

súdom podľa § 15a ods. 4 O.s.p. neprihliadol. Odvolací súd konštatuje, že postup súdu prvého stupňa,
keď na opätovnú námietku zaujatosti vznesenú žalobcom v konaní z tých istých dôvodov neprihliadol a
vec nadriadenému súdu nepredložil na rozhodnutie o tejto námietke zaujatosti, je v súlade s § 15a
ods. 4 O.s.p., pretože o týchto dôvodoch už rozhodol nadriadený súd.

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola

účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
K pojmovým znakom tohto odňatia patrí odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať
došlo v dôsledku postupu súdu a možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Tieto
pojmové znaky musia byť splnené súčasne. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom odvolací súd
preskúmal splnenie podmienok na postup súdu prvého stupňa v konaní podľa § 114 ods. 1, 2, § 120

ods. 4, § 101 ods. 2 a § 123 O.s.p.

Podľa § 114 ods. 2 O.s.p. v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu)
odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov
podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne odošle navrhovateľovi. Odvolací súd

po preskúmaní postupu súdu prvého stupňa konštatuje, že postup tohto súdu zodpovedá všetkým
stanoveným procesným podmienkam prípravy pojednávania podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd prvého
stupňa dňa 21.12.2012 doručil žalobu žalovanému spolu s výzvou, aby sa žalovaný k žalobe vyjadril v
lehote20dní.Vyjadreniežalovanéhodošlosúduprvéhostupňadňa1.8.2013.Poučeniepodľa§120ods.
4 O.s.p. vykonal súd prvého stupňa písomne a toto doručil právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanému

dňa 12.7.2013 a 3.2.2015. Vyjadrenie žalovaného bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa
24.9.2013. Predvolanie na pojednávanie dňa 6.3.2015 prevzal právny zástupca žalobcu a žalovaný dňa
3.2.2015. Žalovaný, ktorý sa z neúčasti ospravedlnil, nežiadal o odročenie pojednávania, odkázal na
svoje písomné vyjadrenie vo veci. Právny zástupca žalobcu sa z neúčasti neospravedlnil, o odročenie
pojednávania nepožiadal, navrhol, ako je vyššie uvedené, zrušenie pojednávania a prerušenie konania.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa pri vyššie opísanom procesnom postupe splnil a mal
dňa 6.3.2015 splnené všetky procesné povinnosti a podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci na
pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania.

Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa okrem iného namietal, že nemal možnosť

vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť
vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na
kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre

úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,
k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a
dôkazom, ktoré uviedol a navrhol žalovaný v písomnom vyjadrení. Vyjadrenie žalovaného spolu s

pripojenými prílohami k vyjadreniu mal právny zástupca vo svojej faktickej dispozícii od 1.8.2013
pred začiatkom pojednávania vo veci samej dňa 6.3.2015. V tomto smere nie je tvrdenie žalobcu
pravdivé. Na prejednanie veci nariadil súd prvého stupňa pojednávanie podľa § 115 ods. 1 O.s.p.
pri zachovaní lehoty podľa § 115 ods. 2 O.s.p. po splnení procesných povinností podľa § 114 ods.
2 O.s.p. Súd prvého stupňa vec prejednal a rozhodol bez účasti účastníkov konania a právneho

zástupcu žalobcu postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Na strane právneho zástupcu žalobcu absentoval
dôležitý dôvod, pre ktorý by bol súd prvého stupňa povinný pojednávanie dňa 6.3.2015 zrušiť alebo
odročiť. Z doručenky súdneho doručovateľa vyplýva, že právny zástupca žalobcu prevzal uznesenie
Krajského súdu v Trenčíne o nevylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci dňa6.3.2015. Toto vykonateľné uznesenie je v ďalších štádiách konania pre súd prvého stupňa záväzné
a súd prvého stupňa bol povinný v prejednávanej veci ďalej konať v súlade so svojou povinnosťou
podľa § 1 ods. 1 O.s.p. aj napriek tomu, že žalobca podal ústavnú sťažnosť. K odkladu vykonateľnosti

sťažnosťou napadnutého uznesenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky nedošlo.
Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnosti žalobcu rozhodol uznesením tak, že sťažnosť odmietol
pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s §
25 ods. 1, 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (zákon o ústavnom súde). V čase

pojednávania dňa 6.3.2015 na strane žalobcu a ani jeho právneho zástupcu neexistoval dôvod na
zrušenie pojednávania a prerušenie konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu vec
prejednať a rozhodnúť v neprítomnosti účastníka konania alebo jeho právneho zástupcu v prípade
splnenia podmienok, ktoré spočívajú v tom, že účastník konania alebo jeho právny zástupca bol na
pojednávanie riadne predvolaný so zachovaním 5-dňovej lehoty na prípravu pojednávania (§ 115 ods.
2 O.s.p.) a tento účastník konania alebo jeho právny zástupca včas nepožiadal z dôležitého dôvodu o

odročenie pojednávania. Tento dôležitý dôvod, pre povahu ktorého sa nemôže pojednávania sa musí
týkať predovšetkým jeho osoby a mal by sa vyznačovať určitou mierou nepredvídateľnosti, mal by byť
závažný a svojím rozsahom alebo z iných dôvodov by mal obsahovať dôvodený znak ospravedlnosti.
Dôležitosť dôvodu treba hodnotiť ku všetkým okolnostiam konkrétnej veci aj s prihliadnutím na zásadu
hospodárnosti. Za daného procesného stavu súd prvého stupňa umožnil sporovým stranám zúčastniť sa

prejednaniavecivrátanemožnostioznačiťrozhodnéskutočnostiadôkazy,vyjadriťkuvšetkýmdôkazom,
ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.), vykonať zhrnutie návrhov a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke
veci (§ 118 ods. 4 O.s.p.). Odvolací súd preskúmaním postupu súdu prvého stupňa, s prihliadnutím na
všetky okolnosti veci, vyhodnotil postup tohto súdu ako správny, keď mal preukázané, že súd prvého
stupňa mal pre prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a žalovaného splnené

všetky podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Zo skutočností a postupov súdu prvého stupňa v konaní
vyplýva, že právo žalobcu na kontradiktórnosť súdneho procesu nebolo porušené. Prejednaním veci v
neprítomnosti účastníkov konania súd prvého stupňa neodňal účastníkom konania možnosť konať pred
súdom. Odvolaciu námietku žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom postupom súdu prvého stupňa
vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Nepravdivé je aj tvrdenie právneho zástupcu žalobcu, že nebol

poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť podľa § 120 ods.
1 O.s.p. V sporových konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v
nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné

bremeno je procesný inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti účastníka konania za to, že v konaní
budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia
a dôkazná povinnosť závisí od účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet dokazovania, teda to
čo má byť preukázané. Na preukázanie skutočností, ohľadom ktorých má účastník konania dôkazné
bremeno slúži dôkaz, dôkazný prostriedok realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu

skutočností, ktoré musí účastník uviesť a následne preukázať závisí od hypotézy hmotnoprávnej normy
upravujúcej sporný vzťah medzi účastníkmi. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a
dôkazného bremena. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter
objektívnej zodpovednosti, ktorej podmienkami sú : výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej
moci, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto

podmienky musí preukázať poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú
objektívnu zodpovednosť štátu.

Právne vzťahy, z ktorých žalobca odvodzoval nároky uplatnené žalobou sú upravené zákonom č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov (účinnosť 1. júla 2004, zmena vykonaná zákonom č. 215/2007 Z.z. s účinnosťou
od 1. septembrom 2007, zmena vykonaná zákonom č. 477/2008 Z.z. a zákonom č. 517/2008
Z.z. s účinnosťou od 1. januárom 2009, zmena vykonaná zákonom č.508/2010 Z.z. s účinnosťou od
1. januárom 2011, zmena vykonaná zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013) v znení do
31.12.2012.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím

o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. predstavuje existencia nesprávneho
úradného postupu pri výkone verejnej moci orgánom verejnej moci hypotézu právnej normy. Pokiaľ
nesprávny úradný postup existuje nastupuje dispozícia právnej normy predstavujúca zodpovednosť
štátu ako zodpovednostného subjektu za škodu, ktorá predstavuje právny následok nesprávneho
úradného postupu v podobe sankcie. Dôkazná povinnosť žalobcu spočívala v preukázaní nesprávneho

úradného postupu Okresného súdu Trenčín v konaní sp.zn. 49Er/924/2011. Nesprávny úradný postup
žalobca charakterizoval ako nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom
čase a bez zbytočných prieťahov. Na preukázanie nesprávneho úradného postupu spočívajúceho
v nevydaní rozhodnutia exekučným súdom v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a
bez zbytočných prieťahov žalobca navrhoval ako dôkaz súdny spis exekučného súdu vedeného medzi

oprávneným - žalobcom a povinnou G. Y. pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením
záväzku povinnej vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 308100115 (EX 4819/2011). V danom prípade
bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že nevydanie uznesenia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom v primeranom čase a bez zbytočných
prieťahov, je nesprávnym úradným postupom podľa právoplatného rozhodnutia vydaného v inom konaní

(sťažnosť u predsedu súdu na podklade sťažnosti na prieťahy, disciplinárne konanie, konanie pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky, konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva). Žalobca
nepreukázal, že prieťahy, o ktorých bolo v inom konaní rozhodnuté, sú neodôvodnené, boli podstatnou
a rozhodujúcou príčinou vzniku škody žalobcu v exekučnom konaní z dôvodu, že jeho pohľadávka sa
stala nevymáhateľnou a nevykonateľnou.

Odvolací súd konštatuje, že v danej veci možno posudzovať nesprávny úradný postup exekučného
súdu len z hľadiska plynulosti konania v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, pretože
vyslovenie nesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote neprichádza do úvahy. Podľa § 36 ods. 1 Exekučného zákona exekučné konanie začalo dňa

22.3.2011 a žiadosť o udelenie poverenia a na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 7.4.2011. V
čase začatia exekučného konania bolo toto konanie upravené Exekučným poriadkom v znení účinnom
do 1.6.2011, ktorý v ustanovení § 44 ods. 2 nestanovoval pre prípad, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Lehota 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie sa týka prípadu, ak

súd nezistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota neplatila, ak
išlo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku, t.j. rozhodcovského rozsudku
ako v danom prípade.

Odvolacie dôvody prezentované žalobcom v odvolaní nemajú oporu v zistenom skutkovom stave ani

v právnom posúdení veci súdom prvého stupňa. Odvolací súd poukazuje na to, že v konaní pred
súdom prvého stupňa nebol zistený nesprávny úradný postup a ani existencia nezákonného rozhodnutia
exekučného súdu.Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s posúdením a hodnotením listinného dôkazu, znaleckého
posudku č. 1/2014. Za splnenia všetkých procesných povinností, ktoré vykonal súd prvého stupňa v
súlade s príslušnými ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o konaní, prejednaní a rozhodnutí

veci, keď účastníkov riadne poučil o možnosti označiť a predkladať dôkazy a na pojednávaní dňa
6.3.2015 vyhlásil dokazovanie za skončené, odvolací súd v súlade s § 213 ods. 5 O.s.p. nezistil dôvody
na doplnenie dokazovania, pre ktoré nebol daný právny základ žalobcom uplatnených nárokov.

Odvolací súd poukazuje na to, že niektoré odvolacieho dôvody sa vôbec netýkajú prejednávanej veci,

tvrdeniažalobcunezodpovedajúskutočnémustavuveciavovzťahukprejednávanejvecisúnepravdivé.
Je zrejmé, že obsah podaného odvolania vyhotovil právny zástupca žalobcu tak, aby obsiahol odvolacie
dôvodytakmervovšetkýchprípadoch,vktorýchžalobcauplatnilprotižalovanémunasúdochSlovenskej
republiky svoje nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v námietkach proti procesnému postupu súdu prvého stupňa,
keď žalobca napríklad na jednej strane tvrdí, že súd rozhodol bez pojednávania a na druhej strane

tvrdí, že pre nariadenie pojednávania vo veci samej nemal súd splnené základné povinnosti a zákonné
podmienky, nepravdivé sú aj tvrdenia dodržania povinnosti súdu prvého stupňa podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
a postupu podľa § 123 O.s.p. Z tohto pohľadu sa obsah odvolania javí bez znalosti konkrétnej procesnej
situácie v postupe súdu prvého stupňa v danej veci.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 v spojení s § 142 ods.1
O.s.p. Žalovanému ako úspešnému účastníkovi by patrila náhrada trov odvolacieho konania. Žalovaný
trovy si odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.