Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, July 7, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/406/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212224969
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1212224969.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členov

senátu Mgr. Barbory Bartekovej a JUDr. Martina Murgaša, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko,
s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave
zo dňa 25.3.2014, č.k. 11C/191/2012-85, pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 25.3.2014, č.k.

11C/191/2012-85 p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, ako aj návrh,
ktorým sa domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 175,- eur ako náhrady škody a sumy 165,96 eur
ako nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, tvrdiac, že škoda mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava
II, pretože tento nerozhodol v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote o jeho návrhu na zmenu súdneho

exekútora v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom E. T. (kde po prijatí návrhu na vykonanie
exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX XX/XXXX). Žalovanému náhradu
trov konania nepriznal.

Súd najprv dospel k záveru, že na prerušenie konania v zmysle návrhu žalobcu zo dňa 21.3.2014
nebol dôvod. Žalobca žiadal konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd. Z úradnej činnosti mal súd za preukázané, že Ústavný súd Slovenskej
republiky uznesením zo dňa 30.10.2013, č.
k. II. ÚS 556/2013-10, sťažnosť žalobcu odmietol pre nedostatok právomoci. Voči uvedenému
uzneseniu nebol prípustný opravný prostriedok. Preto súd návrh žalobcu na prerušenie konania ako
neopodstatnený zamietol.

Následne súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním z exekučného spisu sp. zn. 39Er/567/2006
zistil, že na základe návrhu žalobcu (ako oprávneného) na vykonanie exekúcie zo dňa 20.12.2005,
na podklade exekučného titulu - notárskej zápisnice č. F. XXXX/XXXX, F. XXXXX/XXXX spísanej
dňa 1.9.2005 notárom JUDr. Z. Ď., požiadal súdny exekútor Mgr. R. B., súdny exekútor so sídlomR. X, T., dňa 3.2.2006 súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie voči povinnému E. T., na
vymoženie pohľadávky vo výške 697,07 eur a trov exekúcie. Dňa 16.3.2006 vydal tamojší súd poverenie
č. XXXX XXXXXX*, ktorým poveril súdneho exekútora Mgr. R. B. na vykonanie exekúcie voči E. T.Í..

Elektronickým podaním doručeným súdu dňa 6.10.2010 požiadal žalobca o zmenu súdneho exekútora s
tým,žeďalšímvedenímexekúciežiadalpoveriťsúdnehoexekútoraJUDr.S.P.,sosídlomexekútorského
úradu v T.. Na základe výzvy súdu súdny exekútor Mgr. R. B. doručil súdu dňa 5.11.2010 exekútorský
spis, a vyčíslil si trovy exekúcie.
Uznesením č.k. 39Er/567/06-20, EX 75/06 zo dňa 19.1.2011, súd žiadosti oprávneného o zmenu

súdneho exekútora vyhovel, a vykonaním exekúcie poveril a vec postúpil spolu s exekučným spisom
súdnemu exekútorovi JUDr. S. P..

Súd konštatoval, že exekučný súd pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora nedodržal zákonnú 30
- dňovú lehotu a o zmene súdneho exekútora rozhodol za 105 dní. Napriek tomu však dospel k záveru,
že návrh žalobcu nie je dôvodný.

Svoje rozhodnutie súd právne oprel o ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1,
2, 3, § 19 ods. 1, 2, 3, § 27 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, ako i ust. § 44 ods. 8, 9 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, a vecne tým, že žalobca nepreukázal splnenie

všetkých predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Zdôraznil, že predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
ako zodpovednosti objektívnej, je kumulatívne splnenie podmienok, ktorými sú existencia nesprávneho
úradného postupu, existencia majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi
škodou a nesprávnym úradným postupom.

Súd poukázal na to, že nesprávnym úradným postupom podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. je aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote. Súd preto v tomto prípade neskúmal, či došlo k prieťahom v konaní, ale skúmal nedodržanie
zákonnej lehoty. Dospel k záveru, že bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu,

keď došlo k nesprávnemu úradnému postupu tamojšieho súdu, ktorý nerozhodol o zmene súdneho
exekútora v zákonom stanovenej 30 - dňovej lehote.

Podľa súdu prvého stupňa, žalobca však nepreukázal splnenie druhého predpokladu zodpovednosti
štátu za škodu, a to existenciu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.

Podľa súdu v priebehu exekúcie - v čase, keď je podaný návrh na zmenu exekútora, k žiadnej škode pre
prípadnúnečinnosťsúdunemôžedôjsť,keďžepôvodnýexekútormápodľazákonapovinnosťvykonávať
úkony exekučného konania. Pokiaľ sa žalobca domáhal náhrady majetkovej škody predstavujúcej
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a
udržateľnosti pohľadávky, mal súd za to, že aj v prípade, že by existovala možnosť vzniku škody, je

možné uhradiť iba skutočnú škodu a ušlý zisk, ktorých vznik je povinný žalobca preukázať. Žalobca
však v konaní nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz preukazujúci vznik majetkovej škody a škodu
vyčíslil paušálne za pracovné výkony zamestnancov, udržiavanie a správu informačného systému,
administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom a za administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií

adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Z exekučného spisu súd žiadne urgencie zo strany
žalobcu ako oprávneného v exekučnom konaní nezistil, a žalobca tieto ani nijako nepreukázal. Paušálne
vyčíslené administratívne výdavky nie sú skutočnou škodou a jedná sa iba o jednostranné tvrdenia
žalobcu, ktoré nemajú oporu v predložených či označených dôkazoch. Dôkazné bremeno preukázať

vznik a výšku skutočnej škody zaťažovalo žalobcu. Keďže na preukázanie vzniku škody dôkazné
bremeno neuniesol (nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz), súd jeho návrh v časti o náhradu škody
zamietol.

Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, podľa súdu ani túto žalobca nepreukázal. Tvrdil, že

nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v
plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Svoje tvrdenia však nijakým spôsobom nekonkretizoval
a ničím nepreukázal. Súd zdôraznil, že nemôže žalobcovi priznať náhradu nemajetkovej ujmy na
základe jeho abstraktných tvrdení, keď nepreukázal a nekonkretizoval, aké podnikateľské postupy aaktivity boli ovplyvnené. Pokiaľ žalobca tvrdil, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho
prostriedku nápravy, spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, vyvolala u členov riadiacich orgánov
spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo

a rovnosť spoločnosti, súd mal za to, že žalobca nevyužil svoje zákonné možnosti a nielenže vydanie
rozhodnutia na súde neurgoval, ale ani nepodal sťažnosť na prípadné prieťahy v exekučnom konaní. S
poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/675/2011 zastáva súd názor,
že nepríjemnosti spôsobené členom vo vedení spoločnosti možno zohľadniť iba v obmedzenej miere,
a že v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou

dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na právnickej osobe nejakým
spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma priamo (nie je daná priama príčinná súvislosť). Podľa
súdu nedodržanie zákonnej lehoty o 75 dní (správne malo byť 105 dní - poznámka odvolacieho súdu)
nemohlo na strane žalobcu spôsobiť neistotu, alebo vznik akejkoľvek škody, či nemajetkovej ujmy.
Odhliadnuc od skutočnosti, že žalobca nijako nepreukázal ani vznik skutočnej škody ani nemajetkovej
ujmy, je nepravdepodobné, že by za 75 dní (správne 105 dní) došlo k tak závažnej ujme, ako popisoval

v návrhu. Nie je prípustné, aby žalobca prenášal na súd podnikateľské riziko vo forme zániku, resp.
riziko insolvencie povinného. Pri posudzovaní formy a výšky nemajetkovej ujmy je potrebné zohľadniť
aj jeho podnikateľskú aktivitu. Pokiaľ žalobca poskytuje spotrebiteľské úvery fyzickým osobám s nízkou
bonitou, musí byť uzrozumený s tým, že existuje riziko insolvencie povinného, a že exekučné konanie
môže trvať pomerne dlho, čo so sebou nesie tak vyššie finančné náklady, ako aj psychickú záťaž.

Podľa súdu žalobca nepreukázal ani splnenie tretieho predpokladu zodpovednosti štátu za škodu,
keď nepreukázal existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
uplatňovanou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Ak by aj žalobca vznik majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy preukázal, nepreukázal, že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak, nakoľko ako

vyplýva z exekučného spisu, exekučné konanie nebolo do dnešného dňa skončené.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom svojho
právneho zástupcu. Namietol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodol vylúčený sudca, súd prvého

stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností a nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu. Namietol, že súd
prejednal vec v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2
O.s.p. preto, že sa žalobca bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Žalobca riadne a včas

požiadal o zrušenie pojednávania. Uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spojené s označenými
dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v neprítomnosti
žalobcu. Poukázal aj na ust. § 15 O.s.p. a uviedol, že žalobca uskutočnil podanie obsiahnuté v texte
žaloby, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec
pridelená systémom súdneho manažmentu na pojednávanie a rozhodnutie, je potrebné z konania

vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu,
nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Takéto rozhodovanie je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej
republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za
ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť žalobcu o zrušenie nariadeného pojednávania

z dôležitého dôvodu. Žalobca sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Žalobca sa nemal ani možnosť
vyjadriť k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Súd rozhodol bez toho,
aby umožnil žalobcovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu, vyjadriť sa k skutkovým a
právnym otázkam. Žalobca nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa

k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť, nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Súd porušil právo žalobcu na kontradiktórny súdny proces. V danej veci nebolo možné rozhodnúť
bez nariadenia pojednávania. Žalobca tiež namietol, že súd prvého stupňa ignoroval jeho tvrdenia
o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu
výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením

urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje a v tejto časti je rozhodnutie súdu prvého stupňa
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný), nakoľko v prípade, že by došlo k rozhodnutiu súdu
o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časomtransformované do podoby trov exekúcie. Mal za to, že právnym titulom v danej veci je nesprávny úradný
postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Poukázal na to, že v konaní pred
súdom mienil predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,

ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy
vykonávané ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť
rozhodnutie vo veci samej. Bol názoru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vnútorne rozporné, keď
súd prvého stupňa napriek tomu, že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil
svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy, pričom rozhodnutie založené na skutkovej a právnej

chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné. Žiadal preto rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť
na ďalšie konanie.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2

O.s.p., postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania,
ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, lebo neobstojí ani jedna odvolacia
námietka žalobcu.

Súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci, a vyvodil z neho správny právny záver

o nedôvodnosti uplatneného nároku žalobcu pre nepreukázanie splnenia všetkých predpokladov
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Závery súdu prvého stupňa o nepreukázaní existencie majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy a
príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, sú správne. Súd prvého stupňa
svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu

stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje ich správnosť (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

K odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd v prvom rade uvádza, že ako nadriadený súd uznesením
zo dňa 19.10.2012, č. k. 8NcC/111/2012-19 (okrem iného) rozhodol, že sudkyňa súdu prvého stupňa
JUDr. W. E. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Nie je preto dôvodná

námietka žalobcu v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca.

Neobstojí ani námietka žalobcu, že súd prvého stupňa porušil jeho právo na kontradiktórny súdny
proces. Aj keď odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy, má za to,

že zásadu kontradiktórnosti nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s
ostatnými zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu. V prípade pojednávania bez prítomnosti
účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať
pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/116/93) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania.

Ako vyplýva zo spisu, súd prvého stupňa vo veci dňa 13.2.2014 stanovil termín pojednávania na
deň 25.3.2014. Predvolanie na toto pojednávanie bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa
21.2.2014 (pozri doručenky na č.l. 58 spisu). V predvolaní na pojednávanie súd prvého stupňa riadne
poučil žalobcu v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p.. Dňa 26.11.2013 bolo súdu prvého stupňa doručené

vyjadrenie žalovaného k žalobe (č.l. 47 - 52), ktoré súd doručil právnemu zástupcovi žalobcu spolu s
predvolaním na pojednávanie. Žalobca teda mal možnosť oboznámiť sa so stanoviskom žalovaného a
vyjadriť sa k nemu s cieľom ovplyvniť výsledok súdneho konania. Taktiež mal dostatočný časový priestor
na prípravu pojednávania, ako aj možnosť oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi
sa v spise, a to vrátane exekučného spisu, ktorý je súčasťou spisu. Ostal však nečinný. Len podaním

doručeným súdu dňa 21.3.2014 (č.l. 60) požiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu „objektívneho
porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“ a zároveň požiadal o prerušenie konania. Dôvodom
návrhu žalobcu na zrušenie pojednávania nariadeného na deň 25.3.2014 a na prerušenie konania, bolo
podanie sťažnosti žalobcu na Ústavný súd SR v predmetnej veci. Sťažnosťou (č.l. 63 spisu) napadol
rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8NcC/111/2012 a domáhal sa vydania nálezu, že

týmto rozhodnutím bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, na spravodlivý súdny proces a na
zákonného sudcu. Súčasne sa domáhal priznania finančného zadosťučinenia v sume 500,- eur, ako
aj zrušenia rozhodnutia zo dňa 19.10.2012, sp. zn. 8NcC/111/2012 a vrátenia veci krajskému súdu
na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí zrozumiteľne odôvodnil, prečo dospel kzáveru, že neboli splnené podmienky na prerušenie konania. Vyporiadal sa tak s návrhom žalobcu na
prerušenie konania v súvislosti s konaním na Ústavnom súde SR o jeho sťažnosti, a tento zamietol,
pretože o ústavnej sťažnosti už bolo rozhodnuté uznesením Ústavného súdu SR zo dňa 30.10.2013,

č. k. II. ÚS 556/2013-10 tak, že táto ústavná sťažnosť bola odmietnutá pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu SR na jej prerokovanie. Súd prvého stupňa preto zjavne nemal dôvod na to, aby bolo
nariadené pojednávanie zrušené a konanie vo veci prerušené. Správne preto rozhodol o zamietnutí
návrhu žalobcu na prerušenie konania. S jeho rozhodnutím sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací
súd a konštatuje, návrh žalobcu zo dňa 21.3.2014 na prerušenie konania nemal akýkoľvek vecný a

právny základ, pretože ho žalobca podal v čase, keď o jeho ústavnej sťažnosti týkajúcej sa tejto veci
už Ústavný súd SR rozhodol. V čase rozhodovania súdu prvého stupňa teda na Ústavnom súde SR už
žiadne konanie o ústavnej sťažnosti žalobcu týkajúcej sa tejto veci ani neprebiehalo. Preto dôvod, pre
ktorý žalobca požiadal o zrušenie pojednávania „až do konečného ústavne konformného rozhodnutia o
otázke nestrannosti a otázke zákonného sudcu“, nemožno považovať za dôležitý v zmysle § 101 ods. 2
O.s.p.. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa nepochybil, keď dňa 25.3.2014 pojednával a rozhodol

v neprítomnosti žalobcu (§ 101 ods. 2 druhá veta O.s.p.) a v neprítomnosti riadne ospravedlneného
žalovaného. Súd prvého stupňa nebol povinný dopĺňať dokazovanie, pretože žalobca v tomto smere ani
nemal žiadne návrhy. Preto súd prvého stupňa bol v zmysle § 101 ods. 2 druhá veta za bodkočiarkou
O.s.p. povinný prihliadnuť iba na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Žalobca sa o realizáciu
svojich procesných práv v rámci súdneho pojednávania obral sám svojím postupom, a to bezdôvodnou

neúčasťou na súdnom pojednávaní. Súd prvého stupňa nepostupoval svojvoľne, procesný postup súdu
bol v súlade s ustanoveniami procesnej normy, a preto ho nemožno považovať za odopretie ústavného
práva účastníkovi na spravodlivý súdny proces a právo na verejné prerokovanie veci pred všeobecným
nezávislým súdom.

Žalobca napadol v odvolaní aj skutkové a právne závery súdu prvého stupňa, ktoré boli hmotnoprávnym
dôvodom zamietnutia návrhu, a namieta údajnú vnútornú rozpornosť a nedostatočnosť odôvodnenia
úvah súdu (nepreskúmateľnosť rozsudku). Súd prvého stupňa sa však dostatočne jasne, zrozumiteľne
a právne argumentačne presvedčivo vysporiadal v odôvodnení rozsudku s preskúmaním právneho
základu a dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu. Odvolací súd preto nepovažuje v tomto smere za

zmysluplné opakovať jednoznačné, zrozumiteľné a argumentačne správne dôvody zamietnutia žaloby,
s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny
potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a ich náhradu v konaní úspešnému žalovanému nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy
nevznikli, a ani si žiadne neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.