Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 21, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/941/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813220383
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3813220383.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice
Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa R. T. D., s.r.o., so sídlom v J., G. 5, W.
XX XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou P. T. s.r.o. so sídlom v J., G. 5, proti odporcovi I.
B., bytom G., Na T. XXX/XX, t.č. bytom G., Q. cesta XA/XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane
odporcu M. zastúpeného JUDr. J. o zaplatenie 360,87 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 22. septembra 2014, č.k. 5C/12/2014-64 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania n
e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal proti
odporcovi zaplatenia sumy 360,87 eur s príslušenstvom. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Vychádzal zo zistenia, že medzi účastníkmi konania existoval záväzkovo právny vzťah na základe
zmluvy o úvere. Súd prvého stupňa právny vzťah medzi účastníkmi konania považoval jednoznačne za
spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na právnu úpravu zákona
č. 258/2001 Z.z. uviedol, že predmetnú zmluvu uzavretú medzi právnym predchodcom navrhovateľa a
odporcom možno podriadiť režimu zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v
čase uzavretia zmluvy. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že zákon o spotrebiteľských úveroch patrí
do oblasti predpisov občianskeho práva a je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis (uvedený
záver podporujú aj odkazy k textu zákona, aj keď nie presne v naznačených súvislostiach). Uvedené
znamená, že pokiaľ určité otázky nie sú výslovne upravené zákonom č. 258/2001 Z.z., použijú sa na ich
riešenie príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, vrátane všeobecných ustanovení o záväzkoch
podľa prvej hlavy ôsmej časti Občianskeho zákonníka. V konaní bolo nepochybne preukázané, že
medzi účastníkmi (resp. právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom) došlo uzavretiu zmluvy o
splátkovom úvere, na základe ktorého boli odporcovi poskytnuté finančné prostriedky vo výške 253,-
eur a odporca sa zaviazal dlžnú sumu uhradiť spolu s úrokom v pravidelných 30 mesačných splátkach.
Rovnako bolo preukázané, že odporca si povinnosti zo zmluvy neplnil, preto právny predchodca
navrhovateľa vyhlásil dňa 20.08.2010 mimoriadnu splatnosť celého úveru a odporca bol vyzvaný uhradiť
celú dlžnú sumu v lehote 3 dní odo dňa doručenia výzvy. Odporca mal dobrovoľne plniť do 02.09.2010.
Od tohto dňa začala plynúť navrhovateľovi (jeho právnemu predchodcovi) premlčacia doba 3 roky
na uplatnenie nároku voči odporcovi. Navrhovateľ si teda mohol svoj nárok uplatniť najneskôr dňa
02.09.2013. Návrh však bol na súd podaný až dňa 19.9.2013, teda po uplynutí premlčacej doby. Odporca
v konaní námietku premlčania voči nároku navrhovateľa nevzniesol, súd prvého stupňa však v zmysle
ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. na premlčanie musel prihliadnuť z úradnej povinnosti. Vzhľadom k

tomu, že navrhovateľ svoj návrh voči odporcovi na súde uplatnil až po uplynutí premlčacej doby, súd
na premlčanie prihliadol z úradnej povinnosti, a preto návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. O
trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. V konaní bol úspešný
odporca a preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania. Odporcovi však v konaní žiadne trovy
nevznikli, preto súd rozhodol tak, že mu náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, navrhol napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa zmeniť a jeho návrhu vyhovieť, resp. v zmysle § 221 ods. 1, 3 Obč. zákonníka
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že
nesúhlasí s aplikáciou ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa na daný prípad, keďže
predmetné ustanovenie nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014. Zastával názor, že aplikáciou ust. § 5b
Zákona o ochrane spotrebiteľa dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa článku
1 ods. 1 a článku 1 ods. 2 Ústavy SR k porušeniu zákazu diskriminácie podľa článku 12 ods. 1 a 2
Ústavy SR a článku 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ochrany pred svojvoľným
zásahom štátnej moci zakotvenej v článku 13 ods. 4 Ústavy SR, k narušeniu práva na majetok a ochranu
vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd, článku 1 Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu
práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa článku 46 Ústavy SR, článku 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania garantovej článkom 47 ods. 3 Ústavy
SR a článkom 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Uviedol, že aplikáciou ust. § 5b Zákona
o ochrane spotrebiteľa na prebiehajúce súdne konania bez ohľadu na to, za akého právneho stavu
došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu na
začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého
súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a k závažnému zásahu do
majetkových práv veriteľa. Poukázal na to, že Ústava SR priznáva každému z účastníkov súdneho
konania rovnaké postavenie. Odhliadnuc od skutočnosti, že možnosť zbaviť sa dlhu vznesením námietky
premlčania už sama o sebe znamená zásah do majetkových práv a zásad dobrých mravov, prijatím
§ 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa zákonodarca zašiel ešte ďalej a uložil súdom a iným orgánom
povinnosť vyhľadávať dôvody, pre ktoré by mohol nárok veriteľa zamietnuť, či pre ktoré by nemusel
priznať veriteľom uplatnený nárok v plnej výške a skúmať dôkazy v tom svetle, čím zákonodarca de
facto zlegalizoval postavenie súdu ako advokáta - dlžníka. Nedovoleným spôsobom tak zasiahol do
princípov právneho štátu. S poukazom na to, že v konaní si uplatnil svoj nárok žalobným návrhom
zo dňa 19.09.2013, pričom predmetné ust. § 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa nadobudlo účinnosť až
dňa 01.05.2014, nesúhlasil s rozhodnutím súdu a právnym posúdením veci. Uplatnil si náhradu trov
prvostupňového a odvolacieho konania, ktoré pozostávajú z jedného úkonu právnej služby spolu vo
výške 41,52 eur s DPH.

Odporca a vedľajší účastník na strane odporcu sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadrili.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa
nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa založil svoje zamietajúce rozhodnutie na tom právnom názore, že peňažný
nárok navrhovateľa je premlčaný, keď otázku premlčania v danej veci posudzoval podľa ust. § 101
Obč. zákonníka, ktorý stanovuje trojročnú premlčaciu lehotu. Konštatoval, že na premlčanie nároku
navrhovateľa musel prihliadnuť z úradnej povinnosti v zmysle ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa.

Navrhovateľ svojím odvolaním namieta nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa v
súvislosti s aplikáciou ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa na daný prípad, keďže
predmetné ustanovenie nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2004, pričom v konaní si uplatnil svoj peňažný
nárok žalobným návrhom zo dňa 19.09.2013, preto nesúhlasil s aplikáciou ust. §5b Zákona o ochrane
spotrebiteľa.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s vysloveným právnym názorom súdu prvého stupňa, aj s
odôvodnením napadnutého rozsudku v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. Na zdôraznenie jeho správnosti a k
odvolacím námietkam navrhovateľa uvádza nasledovné:

Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že odporca uzatvoril dňa 15.03.2010 s právnym
predchodcom navrhovateľa - spoločnosťou Q. V. Y. a.s. zmluvu o pôžičke, na základe ktorej bola
odporcovi poskytnutá suma 253 eur na zakúpenie tovaru. Odporca sa zaviazal uhradiť navrhovateľovi,
resp. jeho právnemu predchodcovi sumu celkom 432 eur v 30-tich mesačných splátkach po 14,40
eur. Súd prvého stupňa správne konštatoval, že v danom prípade sa jedná o právny vzťah zmluvných
strán na základe spotrebiteľskej zmluvy, ktorý možno podriadiť režimu zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom k tomu, že odporca
si neplnil svoje povinnosti zo zmluvy, preto právny predchodca navrhovateľa vyhlásil dňa 20.08.2010
mimoriadnu splatnosť celého úveru a odporca bol vyzvaný uhradiť celú dlžnú sumu v lehote do troch dní
od doručenia výzvy, t.j. do 02.09.2013. Od tohto dňa začala navrhovateľovi plynúť trojročná premlčacia
lehota na uplatnenie nároku na súde. Navrhovateľ si teda mohol uplatniť nárok na súde najneskôr dňa
02.09.2010, návrh však na súd bol podaný až dňa 19.09.2013, teda po uplynutí 3- ročnej premlčacej
doby. Súd prvého stupňa prihliadal na premlčanie z úradnej povinnosti v zmysle ust. § 5b zák. č.
250/2007 Z.z. v znení platnom od 01.05.2014 a preto návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol.
Odvolací súd sa plne stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorý vzal na zreteľ § 5b zák.
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom ako orgán „rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej
zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bránil priznať plnenie požadované návrhom.
Bolo potrebné zohľadniť § 52 ods. 2 veta tretia Obč. zákonníka, podľa ktorého pre všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka,
aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť
01.05.2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že
od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom, t.j. na všetky konania,
ktoré neboli ukončené pred týmto dňom. Z uvedených dôvodov nie je preto opodstatnená námietka
navrhovateľa, že súd prvého stupňa nemohol v danom prípade aplikovať ust. § 5b Zákona o ochrane
spotrebiteľa a sám bez námietky odporcu posudzovať premlčanie. Ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa normuje predovšetkým procesnú činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo
spotrebiteľskej zmluvy a má preto charakter procesnoprávny. Týmto orgánom je najmä súd, čo vyplýva
jasne a nepochybne z odvolávky normatívneho textu na premlčanie vo význame prekážky žalovateľnosti
uplatneného subjektívneho práva. To , že zákonodarca použil v citovanej norme pojem premlčanie, ktoré
je upravené v hmotnoprávnych predpisoch, na tom nič nemení. Použil ho totiž v kontexte s prihliadnutím
na skutočnosti, ktoré bránia priznať plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy. Priznáva sa jednoznačne ochrana
ohrozenému alebo porušenému subjektívnemu právu, čo nepochybne je zrejme úloha civilného práva
procesného. Ust. §5b Zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje postup súdu a preto sa má použiť režim
okamžitej aplikability procesných noriem, t.j. na všetky prípady v čase rozhodovania. Na základe
uvedených úvah bol odvolací súd toho názoru, že ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
súd prvého stupňa správne aplikoval, neporušil tak žiadne z procesných práv navrhovateľa, z ktorého
dôvodu boli odvolacie námietky navrhovateľa neopodstatnené. Súd prvého stupňa nenarušil rovnosť
účastníkov konania, je totiž vecou veriteľa, aby si chránil svoje záujmy a nespoliehal sa na právnu
nevedomosť účastníka v postavení spotrebiteľa, v dôsledku ktorej sa nedovolá premlčania. V zmysle
uvedeného sú odvolacie námietky navrhovateľa o porušení princípu právnej istoty či zákazu pravej
retroaktivity neopodstatnené.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako
vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151
ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi nepriznal právo na náhradu trov
konania, nakoľko odporca a vedľajší účastník nepodali návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .