Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, March 24, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/23/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113212130
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8113212130.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a z

členov senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Daniely Babinovej v právnej veci žalobcu: T. U., nar.
X.X.XXXX, bytom C. U. XXX, zastúpený JUDr. Vladimírom Babinom, advokátom, Prešov, Hlavná 29,
proti žalovanému: Rapid life životná poisťovňa, a.s., so sídlom Garbiarska 2, 040 17 Košice, IČO: 31
690 904, právne zastúpenému JUDr. Gabrielom Gulbišom, advokátom so sídlom Němcovej 22, 040 01
Košice, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Prešov zo dňa 2.10.2013, č.k. 13C 110/2013-130, a proti uzneseniu Okresného súdu Prešov zo dňa
13.12.2013, č.k. 13C 110/2013-156, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a.

P o t v r d z u j e uznesenie č.k. 13C 110/2013-156 zo dňa 13.12.2013.

Žalovaný n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania a žalobcovi sa ich náhrada n e p r

i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom zo dňa 2.10.2013, č.k. 13C 110/2013-130, Okresný súd Prešov (ďalej len
súd prvého stupňa) zrušil rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice so sídlom Alžbetina 41 v
Košiciach, sp. zn. 2C 1313/2012 z 19.01.2012. Žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania
pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 162,91 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku, na účet právneho zástupcu žalobcu.

Svojerozhodnutieodôvodniltým,žežalobcasažaloboudomáhal,abysúdzrušilrozhodcovskýrozsudok

ArbitrážnehosúduKošice,vydanýdňa19.01.2012podsp.zn.2C1313/2012spoukazomnaneplatnosť
rozhodcovskej doložky dojednanej vo všeobecných poistných podmienkach. Rozhodcovský rozsudok
bol žalobcovi doručený 17.4.2013, žaloba bola podaná 25.4.2013, teda v 30-dňovej lehote ustanovenej
v § 41 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní.

V danom prípade bolo preukázané, že medzi účastníkmi konania bola uzatvorená poistná zmluva. Táto
zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, pretože žalovaný konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo

inej podnikateľskej činnosti a žalobca nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej
podnikateľskej činnosti. Vo všeobecných poistných podmienkach v tejto poistnej zmluve v článku XV. je
dojednanie o rozhodcovskej doložke. Na konci zmluvných podmienok ako osobitné zmluvné dojednanie
číslo 01/2007 k tejto poistnej zmluve, je dojednaná taktiež rozhodcovská doložka odkazujúca na článokXV. všeobecných poistných podmienok. Na základe uvedenej rozhodcovskej doložky bol dňa 19. 01.
2012 pod sp. zn. 2 C 1313/2012 vydaný rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, Alžbetina
41, Košice.

Súd považoval za preukázané, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne, pretože bola
obsiahnutá v XV. časti Všeobecných poistných podmienok pre životné poistenie a ako taká bola
dohodnutá už podpisom zmluvy. Súd poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21.3.2012
v obdobnej právnej veci, kde NS SR vyslovil názor, že takto dojednaná rozhodcovská doložka nie je

individuálne dojednané rozhodcovskou doložkou a že sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Na uvedených právnych záveroch nemení nič ani skutočnosť, že nálezom Ústavného súdu SR, sp. zn. 2
US 499/2012 bolo rozhodnuté, že Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 5/2012 porušil
základné práva a právo spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., zaručené v článku 48 ods. 2 a
článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Dôvodom takéhoto rozhodnutia US SR bola skutočnosť, že okresný ani

krajský súd pri svojom rozhodovaní nevytvorili podmienky pre aplikáciu práva na kontradiktórne konanie
a rovnosť zbraní, keď vykonali určitý a v okolnostiach vo veci rozhodujúci dôkaz bez toho, aby dali
sťažovateľke akúkoľvek možnosť sa k nemu vyjadriť. Tieto porušenia Ústavný súd SR rovnako pričítal
aj Najvyššiemu súdu SR, ktorý mal efektívne prostriedky na ich nápravu, no nevyužil ich. Okresný súd
Prešov má za to, že Ústavný súd SR sa v tomto rozhodnutí nevyjadril k hmotnoprávnemu posúdeniu

veci, teda k tomu, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola dojednaná individuálne.

Rozhodcovská doložka dojednaná v poistnej zmluve medzi účastníkmi konania je teda neprijateľnou
zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. Táto doložka nebola
dojednaná individuálne, ale už podpisom zmluvy, a teda je neplatná. Preto súdu neostalo nič iné,

len zrušiť rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, ktorý bol vydaný na základe tejto
rozhodcovskej doložky v súlade s § 40 ods. 1 písm. c/ zákona 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.

O trovách konania súd rozhodol na základe ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalobcovi
priznal náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby

(príprava a prevzatie zastúpenia, podanie žaloby) každý úkon po 60,07 Eur + režijný paušál 2 x 7,81
Eur t.j. spolu 135,76 Eur + 20% DPH = 162,91 Eur.

Proti tomuto rozhodnutiu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný vo všetkých výrokoch.

Uviedol,žepoistnúzmluvunavrholuzavrieťtretísubjektnezávislýodneho,atovýhradnefinančnýagent,
ktorým bola sprostredkovateľka poistenia R. K.. V tejto súvislosti poukázal, že takýto sprostredkovateľ
musí splniť zákonnú povinnosť a vyhotoviť tzv. záznam o požiadavkách a potrebách klienta k
poistnej zmluve, ktorá obsahuje aj upozornenia na existujúcu rozhodcovskú doložku, ktorú navrhovateľ
mohol, ale nemusel podpísať. Namieta nesprávnosť v postupe súdu, keď nevyhodnotil záznam

sprostredkovateľa poistenia ako listinný dôkaz.

Ďalej poukázal, že až po platnom uzavretí poistnej zmluvy nastala fáza dojednávania Osobitných
zmluvných dojednaní, ktorých obsahom bola rozhodcovská doložka. Osobitný odstavec, obsahujúci
rozhodcovskú doložku, je graficky oddelený od samotných Všeobecných poistných podmienok (ďalej

len VPP) miestom na podpis klienta potvrdzujúci prevzatie VPP a nepochybne sa nejedná o súčasť VPP.

Namietal aj argumentáciu súdu s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 6Cdo 1/2012, vo veci
ktorého bol úspešný so svojimi sťažnosťami pre porušenie svojich ústavných práv na Ústavnom súde
SR, a to vo forme ústavnej sťažnosti, resp. nálezu Ústavného súdu SR. Oznámil, že v obdobnej veci

bol úspešný aj so svojou sťažnosťou na Ústavnom súde SR pod č. II. ÚS 499/2013, keď tento rozhodol
o zrušení uznesenia Najvyššieho súdu SR 2Cdo 5/2012 zo dňa 31. 01. 2012 a vrátenie veci na ďalšie
konanie pre porušenie ústavných práv sťažovateľa.

Má za to, že súd nesprávne konštatoval neplatnosť rozhodcovskej doložky. Z odôvodnenia rozhodnutia

nie je zrejmé, čím súd vyhodnotil neplatnosť rozhodcovskej doložky, v prípade, že nebola individuálne
dojednaná. Z označeného pohľadu je rozhodnutie súdu arbitrárne, pretože neposudzoval kompletné
znenie čl. XV VPP tak, že pre dojednanie rozhodcovskej doložky boli pre obe zmluvné strany dohodnuté
podmienky rozhodcovského konania, jednak zákonom o rozhodcovskom konaní a jednak odchýlnou- zmluvne dojednanou úpravou čl. XV VPP, ako aj samostatným štatútom Stáleho rozhodcovského
súdu. Poukázal na čl. XV VPP, ktorým si obe strany dojednali postup v rozhodcovskom konaní podľa
čl. XV bodu 2 VPP, pokiaľ poisťovňa nepoverí osobitnú právnickú osobu zriadením alebo výberom

špecializované stáleho súdu, resp. nezriadi stály rozhodcovský súd, svoj neodvolateľný súhlas s týmto
vyjadruje poistník podpisom týchto všeobecných poistných podmienok. Nemal zriadený vlastný stály
rozhodcovský súd a v zmysle dohodnutých pravidiel poveril Stály rozhodcovský súd - arbitrážny súd
KošicesosídlomvKošiciach,Alžbetina41vykonanímrozhodcovskéhokonania,atonávrhomnazačatie
konania zo dňa 02. 01. 2012. Rozhodcovský súd vydal 19. 01. 2012 na základe žaloby rozhodcovský

rozsudok, ktorým mu priznal plnenie vo výške 147,12 Eur a zaviazal navrhovateľa nahradiť trovy
rozhodcovského konania.

Rozhodnutie súdu je nesprávne aj pre právny záver o tom, že rozhodcovská doložka nebola platne
individuálne dojednaná. Je názoru, že táto bola jednoznačne individuálne dojednaná a je potrebné ju
považovať za platný právny úkon v spore. Poukázal na potrebu skúmania samotného poistného vzťahu

medzi účastníkmi konania ako predbežnej otázky pre ustálenie skutkového stavu veci a pre dosiahnutie
právnej istoty poukázal napríklad aj na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove 10CoE 51/2011, v
rámci ktorého bolo okrem iného konštatované: „Právnym dôsledkom takejto dohody zmluvných strán
je, že nemôže byť táto časť zmluvy považovaná za neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods.
1 Občianskeho zákonníka a nemôže byť označená za neplatnú podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho

zákonníka. Dohoda o rozhodcovskej doložke bola uzavretá samostatne, mimo spotrebiteľskej zmluvy,
pričom aj ustanovenie časti XV VPP pre účastníkov boli záväzné len v prípade samostatného dojednania
rozhodcovskej doložky.“. Poukázal aj na judikatúru Ústavného súdu SR a rozhodnutie II ÚS 10/99, tiež
II ÚS 234/2003, v zmysle ktorých príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných
právnych predpisov tým, že ich budú správne vykladať a aplikovať.

Domnieva sa, že súd nesprávne vyhodnocoval rozhodovanie rozhodcovského súdu v skrátenej forme
konania, v rámci ktorého arbitrárne konštatoval, že tento neaplikoval predpisy na ochranu spotrebiteľa.
Zastáva názor, že rozhodcovský súd vykonal prvotné konanie v skrátenej forme so zohľadnením
všetkých noriem aplikovateľných aj v rámci ochrany spotrebiteľa.

Z dôvodu, že vo veci podal opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje odvolací súd, vzniesol námietku
zaujatosti voči sudcovi Krajského súdu v Prešove JUDr. U. P. s odkazom na ust. § 15 ods. 1 O. s.
p. a odôvodňoval to skutočnosťou, že JUDr. U. P. pôsobil ako predseda komisie pre posudzovanie
podmienok v spotrebiteľských zmluvách na Ministerstve spravodlivosti SR, prezentoval verejne svoj

právny záver o neprijateľnosti všeobecných poistných podmienok v článku Trend zo dňa 10. 11. 2009.
Preto vzniesol námietku zaujatosti k tomuto sudcovi Krajského súdu v Prešove pre jeho pomer k veci
a k účastníkovi konania.

Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil, vec vrátil na ďalšie konanie

a predtým, aby prerušil odvolacie konanie do rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 382/2012,
pretože v tomto konaní sa po prijatí ústavnej sťažnosti odporcu rozhoduje o porušení jeho ústavných
práv v konaniach, v ktorých sa rieši dôležitá právna otázka, ktorá bude mať podstatný význam pre danú
vec a týka sa vecí vedených na Najvyššom súde SR pod 6Cdo 1/2012 a 5Cdo 112/2012.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad
uvedených v ust. § 212 O. s. p., vec prejednal v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že súd prvého
stupňa správne zistil skutkový stav veci, správne vyvodil právne závery a vo veci aj správne rozhodol.
Na jeho zisteniach sa nič nezmenilo ani v priebehu odvolacieho konania a odvolací súd v plnom rozsahu
na jeho zistenia a právne závery odkazuje.

Zásadnou právnou otázkou v predmetnej veci v súvislosti aj s dôvodmi uvádzanými žalovaným v
odvolaní bola otázka, či rozhodcovská doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd rozhodol a ktorá je
upravená v čl. XV. VPP žalovaného, podľa ktorej všetky vzájomné spory a sporné nároky poistenia budú
rozhodnuté v rozhodcovskom konaní, je podmienkou individuálne dojednanou (ako tvrdil žalovaný) a v

negatívnom prípade, či zakladá hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa
(neprijateľná podmienka).Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len „neprijateľná podmienka“).

Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonník, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Za individuálne

dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť
sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné
ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských

zmluvách sú neplatné.

V zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(,,Smernica“), zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak
napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých

na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.

V zmysle § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, sa zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou, nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho

zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa.

V danej veci sa žalobca domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou dňa 25.4.2013
na súde z dôvodu, že dňa 19.1.2012 vydal Arbitrážny súd Košice vo veci sp. zn. 2C 1313/2012

rozhodcovský rozsudok, ktorým žalobkyni bola uložená povinnosť do 5 dní od právoplatnosti
rozhodcovského rozsudku zaplatiť žalovanému sumu vo výške 147,12 Eur a trovy rozhodcovského
konania vo výške 276 Eur. Rozhodcovský rozsudok bol žalobcovi doručený 17.4.2013. Žalobca
napáda rozhodcovskú doložku, ktorá nebola individuálne dojednaná, pretože nemohla ovplyvniť obsah
rozhodcovskej doložky, ale len či ju podpíše alebo nie. Namietal aj nesprávne právne posúdenie veci

rozhodcovským súdom.

Žalobcauzatvorilsožalovanýmpoistnúzmluvudňa9.4.2008.Zmluvudojednávalsosprostredkovateľom
a vo VPP v časti XV. je obsiahnuté dojednanie o rozhodcovskom konaní. Obsahom je dohoda poisťovne
a poistníka o tom, že všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia sa rozhodnú v rozhodcovskom

konaní pred rozhodcovským súdom. V závere všeobecných podmienok je ako osobitné zmluvné
dojednanie pod číslom 01/2007 znovu dojednaná rozhodcovská doložka vo forme samostatnej tabuľky, s
uvedením textu: „poistník a poisťovňa týmto vyjadrujú obaja spoločne a každý zároveň svojím podpisom
samostatne svoju vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami, že sa namiesto
súdneho konania z dôvodu účelnosti praktickosti a rýchlosti podrobia rozhodcovskému konaniu v zmysle

časti XV. všeobecných poistných podmienok. Toto ustanovenie chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú
doložku“ (č. l. 9 spisu).

Práve na základe takto dojednanej rozhodcovskej doložky v poistnej zmluve bol dňa 19. 1. 2012 pod
sp. zn. 2C 1313/2012 vydaný rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, Alžbetina 41, Košice,

ktorým bola žalobcovi uložená vyššie uvedená povinnosť (č. l. 12 spisu).Rozhodcovská doložka sa tak stala súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú žalovaný v rámci
svojej podnikateľskej činnosti použil v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu
spotrebiteľov.

Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vychádza nie z
minimálneho okruhu nekalých klauzúl, ktoré sa majú transponovať, ale zo vzorového okruhu klauzúl. V
konečnom dôsledku sa okruh neprijateľných podmienok de lege lata uvedený v § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka (ďalej len OZ) upravil postupne viacerými novelami až po uplynutí transpozičnej lehoty (napr.

neprimeraná sankcia pod písm. k/ bola upravená až novelou vykonanou zákonom č. 568/2007 Z. z. s
účinnosťou od 1.1.2008, kým hlavná transpozícia bola vykonaná zákonom č. 150/2004 Z. z. účinným
od 1.4.2004).

Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň
sa však umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, čo umožnilo upraviť okruh neprijateľných

podmienok aj širšie ako odporúča smernica ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie
opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia
maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“. (čl. 8 smernice).

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim

súdnejkontrolyneprijateľnýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluváchnazákladeindikatívnehovýpočtu
neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 OZ). To znamená, že súdu nič nebráni
judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v
§ 53 ods. 1 OZ, a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo
okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Nemožno napríklad vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné

zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu
na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude
len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa.

Odvolací súd sa stotožňuje s prvostupňovým súdom, že o doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil

spory výlučne v rozhodcovskom konaní, ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať
si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie
na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu (porov.
napr. uznesenia Krajského súdu v Trnave vo veciach sp. zn. 10CoE 153/2011, sp. zn. 10CoE 230/2011,
sp. zn. 10CoE 109/2011). Právna veda na tento problém reaguje Kristiánom Csachom: „Z pohľadu

spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu
„vnúti“ štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený
pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý
mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami.“ (In: Štandardné zmluvy,
str. 214, Vydavateľ Aleš Čeněk, 2010).

Podľa dôvodovej správy k § 53 ods. 4 písm. r/ OZ ,,spotrebiteľ môže svoje práva uplatňovať nie iba
v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, aj v občianskoprávnom konaní a
zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná
za neprijateľnú“.

Teda podľa Csacha doložku nie je možné akceptovať, ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa
arbitráži. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ nie je len o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným
súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť
sa nezvratne arbitráži.

Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre
spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia,
čo možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej zmluvy. Naopak, ak
niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva - pre neho transparentný štátny súd.

Odvolacísúdpritomnepochybujeotom,žespotrebiteľ,ktorýsarozhodneosobitneindividuálnevyjednať
rozhodcovskú zmluvu, by aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože inak by jeho individuálne
(„sólo“) vyjednávanie nedávalo zmysel.Podľa obsahu spisu dodávateľ preukázateľne navyše nevysvetlil spotrebiteľovi význam rozhodcovskej
doložky, na rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania, nepredstavil mu pravidlá, podľa ktorých sa
bude viesť súkromný „súdny“ proces a nedal mu po preukázateľnom poučenie na výber rozhodnúť sa

(pre porovnanie § 90 ods. 3 Zákona o platobných službách).

Aj procesné pravidlá rozhodcovského súdu ponímajúce kontraktuálnu inkorporáciu prostredníctvom
rozhodcovskej doložky sú súčasťou zmluvného vzťahu a ako formulárový produkt podliehajú súdnej
kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok. Ak povinný spotrebiteľ mal vyjednať súkromný „súdny“

proces, mal by nepochybne poznať tieto pravidlá. O týchto niet v spise ani zmienky a oprávnený sa
tomuto problému v odvolaní vyhol. Preukázateľné poučenie sa musí týkať aj pravidiel arbitráže.

Odvolací súd si nedokáže predstaviť rokovanie spotrebiteľa o rozhodcovskej doložke a jej perfektné
individuálne zmluvné vyjednanie, ak spotrebiteľ nepozná jeho obsah (vedľajší predmet zmluvy). Je
takmer notorietou, že v rámci uzatvárania spotrebiteľských zmlúv sa díleri nezmieňujú o podrobnostiach

a procesných pravidlách rozhodcovského konania. Získavanie podpisov spotrebiteľov pod údajné
individuálnevyjednaniemákampaňovitýrozmer.Tvrdenieotom,že sitakýtoprocesvyjednalspotrebiteľ
a pritom nepoznal jeho obsah, je poznačené neudržateľnou tendenciou dosiahnuť arbitráž, s čím je
spojené ďalšie zvýšenie nákladov spotrebiteľa.

Odvolací súd poukazuje na nutnosť objektívneho posúdenia rozhodcovskej doložky a nie je rozhodujúca
vôľa účastníka zmluvného vzťahu a v tomto zmysle ani jeho aktivita. Neprijateľná rozhodcovská doložka
je absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 OZ) a je povinnosťou nielen súdu, ale aj rozhodcu z tohto právneho
posúdenia vyvodiť všetky právne dôsledky a poskytnúť náležitú ochranu pred neprijateľnými zmluvnými
podmienkami. Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že rozhodca iba zriedkavo pristupuje k posúdeniu

platného založenia vlastnej právomoci, resp. túto iba formalisticky skonštatuje ako danú. Odvolací súd
tak nadobudol presvedčenie, že aj toto konanie je prejavom nerešpektovania práv spotrebiteľov, resp.
reflexiou absencie nestrannosti a nezaujatosti rozhodcu.

Akceptovateľnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských veciach sa ponúka napríklad osobitným

vyjednaním a nie nanútením arbitráže spotrebiteľovi. Arbitráž môže fungovať, ale za transparentných
podmienok ako efektívny prostriedok ochrany a keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v prípade rozhodcu ide.

Na individuálne dojednanie je však potrebné rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený
v OZ. Naproti tomu nevhodné predkladanie podmienok predstavuje jednu z nekalých obchodných

praktík (klamlivá obchodná praktika; § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa; ďalej
len ,,ZOS“). Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá
arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť tejto časti
formuláru, sa zneužíva k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič
nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných podmienok versus

vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera.

Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri nevhodnom predkladaní zmluvných
podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací súd neprijíma, a odsudzuje ako
konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných vzťahoch. Je neakceptovateľné, aby porušovateľ

práva presúval zodpovednosť na slabšieho a je vylúčené, aby za takýchto okolností súd akceptoval
rozhodcovskú doložku.

Dodávateľ s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a
má poznať aj dôsledky ich používania. Dodávateľ musí počítať s tým, že plnenie z nekalej podmienky

mu súd nemôže vymôcť.

Predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa
rozumie ,,najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky
diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby,

alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe,
využívanajmäomyl,lesť,vyhrážku,výraznúnerovnosťzmluvnýchstránaporušovaniezmluvnejslobody
(pre porov. § 4 ods. 8 ZOS).Vyjadreniam žalovaného chýba náležitý stupeň objektivity a rešpekt k zásadám súkromného práva a
princípu ochrany práv slabšieho subjektu (porov. uznesenie NS SR 6Cdo 1/2012).

Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a
obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27.9.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v
štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do
takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný

rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre
exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si
medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie
na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh
na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. ...“

Odvolací súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval a je to uvedené aj v spomínanom
stanovisku kolégia, že nijako nespochybňuje význam materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia, a
to predovšetkým v záujme právnej istoty vyplývajúcej z právoplatného súdneho rozhodnutia. Na druhej
strane však materiálna právoplatnosť rozhodnutia štátneho orgánu nie je bezvýnimočná a možno ju
prelomiť v zákonom stanovených prípadoch (porovnaj účinky rozhodnutia v blokovom konaní, ktorým

súd nie je viazaný, § 135 ods. 1 in fine O. s. p.).

Európsky súd pre ľudské práva nevidel porušenie čl. 6 Dohovoru v prípade, že z podstatných dôvodov
došlo k prelomeniu účinkov veci právoplatne štátnym súdom judikovanej (porovnaj § 64 rozsudku
Zehentner v. Rakúsko).

Podľa cit. čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách ,,Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre
spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia

existencia možná bez nekalých podmienok“.

Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína uznesenie Najvyššieho súdu SR vo veci 6Cdo 1/2012, ktoré
prelomovo poukazuje na princíp ochrany spotrebiteľa, ktorého skutočný význam odvolateľ nijako do
reality nepretavuje. Aj keď ústavnoprávna ochrana a ochrana základných práv a slobôd, medzi ktoré

patrí aj vysoký záujem na ochrane spotrebiteľa (čl. 38 Charty ,,politiky štátov zabezpečia vysoký stupeň
ochrany spotrebiteľa“) má subsidiárnu povahu, ciele tejto ochrany sa musia stať súčasťou rozhodovania
všeobecných súdov. Aj súd v predmetnej veci je súdom Európskej únie a rámec jeho rozhodovania
je meritórne určený Zmluvou o fungovaní EÚ, Chartou Európskej únie a smernicou (v predmetnej veci
najmä článok 6 smernice).

Tak ako už odvolací súd spomenul, ochrana pred neprijateľnými podmienkami sa má vykonať v
režime pravidiel verejného poriadku, a teda pravidiel, ktorých dodržiavanie musí štát bezpodmienečne
vyžadovať (čl. 50 uznesenia súdneho dvora POHOTOVOSŤ/Korčkovská).

Podľa čl. 3 ods. 2 smernice ,,Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá
vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou“.

Podľa názoru vyjadreného v odvolaní by platilo, že všetky rozhodcovské zmluvy dohodnuté so

spotrebiteľom sú individuálne vyjednané len z dôvodu, že spotrebiteľ uviedol o jeden podpis v zmluve
naviac. Úplne by sa strácal cieľ a zmysel súdnej kontroly formulárových podmienok, ktorých obsah
spotrebiteľ nemôže nejako zmeniť. Spotrebiteľ mohol rozhodcovskú doložku ako celok prijať alebo
odmietnuť, a na otázku, či si rozhodcovskú doložku vymienil, možno iba ťažko odpovedať kladne, keďže
jej obsah, vrátane relevantných pravidiel rozhodcovského procesu zjavne nepoznal.

Teória prezentovaná v odvolaní je v priamom rozpore s relevantnými ustanoveniami OZ. Tu rovnako
platí, že za podmienku, ktorá nie je individuálne vyjednaná, sa považuje podmienka, ktorá bola vopred
naformulovaná a spotrebiteľ nemôže meniť jej obsah. Ak by podstatu individuálne vyjednanej zmluvnejpodmienky determinovala bez ďalšieho možnosť výberu, zo súdnej kontroly by boli vylúčené všetky
formulárové typové zmeny a doplnky k pôvodnej zmluve, keďže bolo len na spotrebiteľovi, či k
formulárovým zmenám pristúpi. S tým sa odvolací súd nemôže stotožniť, keďže by došlo k popretiu

zmyslu a cieľa ochrany práv spotrebiteľa (Smernice 93/13/EHS) a k spochybneniu ochrany a podpory
efektívneho vnútorného trhu EÚ očisteného od nemorálnych zmluvných klauzúl. Vo formulároch môžu
byť pre spotrebiteľa dôležité, ale aj nepotrebné veci, no spoločným znakom za každých okolností
je, že spotrebiteľ nemá možnosť meniť obsah formulára. Buď ho akceptuje alebo zmluva nevznikne.
Súdna kontrola bola vytvorená práve z dôvodu ochrany pred diktátom formulárových zmlúv, vrátane

formulárových zmien a doplnkov pripravených vopred dodávateľom. Uvedený cieľ žalovaný náležite
nedocenil, resp. nesprávne interpretoval, o to viac, že ide o medzinárodný záväzok Slovenskej republiky
k EÚ.

Tento záver možno vystihnúť z judikatúrneho vývoja súdneho dvora v rozhodnutí Pohotovosť/
Korčkovská (bod 50.). Preto aj ochrana poskytovaná súdom vo vzťahu k neprijateľnej zmluvnej

podmienke je o presadení noriem vyššej právnej sily a záväzku štátu prijať všetky kroky nevyhnutné na
to, aby nekalá podmienka spotrebiteľa nezaväzovala. Pri dôslednom aplikovaní judikatúrnych záverov
súdneho dvora tak aj prvostupňový súd ako článok súdnej sústavy EÚ a ako orgán členského štátu
EÚ postupoval náležite a rozhodol vecne správne tým, že poskytol ochranu spotrebiteľovi pred nekalou
rozhodcovskou doložkou.

Nevhodné predkladanie zmluvných podmienok sa týka smernice Európskeho parlamentu a Rady
z 11.5.2005 č. 2005/29 ES o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na
vnútornom trhu, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu
aRady97/7/ES,98/27/ESa2002/65/ESanariadenieEurópskehoparlamentuaRady(ES)č.2006/2004

(„smernica o nekalých obchodných praktikách“). Odvolací súd pripomína, že OZ v rovine vnútroštátnej
zakotvuje normatívne mantinely posúdenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky.

Na strane žalovaného je dôkazné bremeno preukázať, že spotrebiteľ si vo svetle vyššie uvedených
požiadaviek odvolacieho súdu (nielen formálne) individuálne vyjednal rozhodcovské konanie. V tomto

smere popri nedôslednej argumentácii neboli doložené žiadne relevantné listinné dôkazy podporujúce
záver o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky. Nie spotrebiteľ má dokázať, že nedošlo
k individuálnemu vyjednaniu, ale dodávateľa zaťažuje bremeno presvedčivo preukázať individuálne
vyjednanie (§ 53 ods. 3 OZ) - ani tento aspekt nie je v odvolaní zohľadnený. Z predloženej zmluvy
nevyplýva individuálne vyjednaná rozhodcovská zmluva a žalovaný neoznačil žiadne iné relevantné

dôkazy. Ak si spotrebiteľ individuálne vyjednal rozhodcovskú zmluvu, potom by muselo platiť, že si
individuálne (podľa predstáv spotrebiteľa) vyjednal aj podmienky arbitráže. Z obsahu spisu však takýto
záver rozhodne nemožno prijať. Dôvodne teda možno konštatovať, že žalovaný si dôkazné bremeno o
individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky nesplnil.

Žalobca nemal možnosť ovplyvniť obsah predmetnej doložky. Mohol ju buď prijať ako celok alebo
odmietnuť. Obsah tejto rozhodcovskej doložky bol dodávateľom (žalovaným) vopred pripravený a na jej
obsahu žalobca nijakým spôsobom neparticipoval.

Inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom smernice, podľa ktorej sa

podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutá, ak bola pripravená vopred a spotrebiteľ preto nebol
schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl.
3 ods. 2 Smernice).

Nič na tom nemení ani tá skutočnosť, na ktorú žalovaný poukazoval v odvolaní, že vyjednaniu tejto

rozhodcovskej doložky predchádzal záznam sprostredkovateľa poistenia o potrebách klienta, ktorý
bol spísaný pri uzatváraní poistnej zmluvy. Ak by sa žalobca rozhodol osobitne individuálne vyjednať
rozhodcovskú doložku, zaiste by tento záznam o sprostredkovaní poistenia, aj samotná zmluva neboli
na predtlačenom formulári, ale osobitne konkrétne vyjednané a špecifikované tak, aby odrážali to, čo
si žalobca individuálne želal.

Záznam sprostredkovateľa poistenia o požiadavkách a potrebách klienta k predmetnej poistnej zmluve
preukazuje, že v danom prípade opäť ide o predtlačený formulár, kde žalobca nemal na výber
možnosť individuálne dohodnúť obsah podmienky. Takto predtlačený formulár (aj keď vo forme záznamusprostredkovateľa poistenia o požiadavkách a potrebách klienta), odvolací súd nepovažoval za dôkaz,
ktorý by potvrdzoval, že žalobca individuálne dojednal rozhodcovskú doložku.

Z obsahu spisu a napokon aj tvrdenia samotného žalovaného nevyplýva, že by ako dodávateľ vysvetlil
žalobcovi význam rozhodcovskej doložky, pravidlá, podľa ktorých sa bude viesť tento proces a po
preukázateľnom poučení, jej dal na výber sa rozhodnúť. Preto, ak napríklad spotrebiteľ mal vyjednať
tento súkromný proces, mal by nepochybne tieto pravidlá poznať. O nich však v spise tiež niet žiadnej
zmienky. Preto tvrdenie žalovaného o tom, že takýto proces si dojednal spotrebiteľ (v danom prípade

žalobca) a pritom nepoznal jeho obsah, je z pohľadu vykonaného dokazovania neudržateľné.

V predmetnej veci napr. trovy rozhodcu prevyšujú niekoľkonásobne vymáhanú istinu pohľadávky vo
výške 147,12 Eur a trovy rozhodcovského konania predstavujú 276 Eur. Už len táto skutočnosť
predstavuje neprimeranosť arbitrážneho procesu.

Odvolací súd sa preto nestotožnil s tým, že rozhodcovská doložka bola individuálne dojednaná medzi
žalobcom a žalovaným.

Predkladanie takto dohodnutých rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú

pravidlá arbitráže, nevenujú pozornosť tejto časti formuláru, pretože táto doložka je zakotvená
do všeobecných zmluvných podmienok vyhotovenej v štandardnej rozhodcovskej zmluve, nie na
samostatnom liste - hárku papiera, odvolací súd považuje za nevhodné.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora a na tú skutočnosť, že priemerný

spotrebiteľnepoukáženanekalosťzmluvnejpodmienky(MostazaClaro,bod25.-27.,C168/05,Océano
Grupo Editoria, Asturcom, a iné).

Dodávateľ (žalovaný) s odbornou starostlivosťou musel vedieť, že nemá používať neprijateľné
podmienky, má poznať aj dôsledky ich používania. Predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými

mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa rozumie „najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými
tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenie z pravidiel morálky uznávanej
pri predaji výrobku a poskytovanie služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní
dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť
zmluvných strán a porušenie zmluvnej slobody (§ 4 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa).

V súvislosti s odvolacou námietkou odporcu vo vzťahu k sudcovi Krajského súdu v Prešove JUDr. U. P.
z dôvodu jeho zaujatosti pre pomer k veci, ako aj k žalovanému, odvolací súd túto námietku považoval
za irelevantnú s poukazom na skutočnosť, že v danom prípade zákonným senátom vo veci prejednania
predmetu sporu je senát, ktorý je uvedený v záhlaví tohto rozsudku.

Žalovaný v odvolaní poukazoval na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 1/2012 s tým, že práve na základe
jeho sťažnosti boli prijaté ústavné sťažnosti aj vo vzťahu k rozhodnutiu NS SR sp. zn. 6Cdo 1/2012, na
základektoréhomalsúdprvéhostupňazaložiťsvojerozhodnutie.Navrhovalprerušiťkonanievsúvislosti
s konaním na Ústavnom súde SR vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu, aj s poukazom na nález Ústavného

súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012-47.

Odvolací súd mal za to, že jeho návrh nie je dôvodný. Nie je povinnosťou odvolacieho súdu prerušiť
konanie z dôvodu, že pred Ústavným súdom SR prebieha konanie, resp. sa má rozhodnúť o sťažnosti
proti uzneseniu NS SR. Pokiaľ poukazoval na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo 5/2012, ktoré bolo

nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 499/2012-47 zrušené, išlo o inú skutkovú situáciu ako v
prejednávanej veci.

So zreteľom na uvedené preto odvolací súd mal za to, že rozhodcovský rozsudok vydaný v
spotrebiteľskej veci je v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva, na základe ktorej sa zakladá

právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne.

Záverom odvolací súd zhŕňa, že odvolacie námietky žalovaného sú neadekvátne skutkovému a
právnemu stavu veci. Občianske súdne konanie má svoje zásady a nemôže predstavovať len akýsinástroj na vymáhanie plnení bez rešpektovania princípov, ktoré sú v súlade s hodnotovým poriadkom
uznávaným väčšinou v spoločnosti (uznesenie Ústavného súdu SR z 24.2.2011, IV. ÚS 55/2011-19).

So zreteľom na uvedené preto napadnutý rozsudok v zmysle ust. § 219 O. s. p. ako vecne správny
potvrdil a návrh na prerušenie konania zamietol.

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zo dňa 13.12.2013, č.k. 13C 110/2013-156, uložil
žalovanému zaplatiť súdny poplatok vo výške 331,50 Eur za podané odvolanie. Rozhodnutie odôvodnil

aplikujúc položku č. 3 písm. c/ Sadzobníka súdnych poplatkov v spojení s § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov.

Žalovaný v odvolaní namieta nesprávnosť výroku o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie,
pretože podľa jeho názoru mal byť súdny poplatok stanovený s poukazom na inú položku označeného
sadzobníka, t.j. pol. 1 písm. b/.

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad
uvedených v ust. § 212 O. s. p., vec prejednal v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že odvolanie
nie je opodstatnené.

Podľa § 6 ods. 2 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb. sa poplatok podľa rovnakej sadzby vyberá i v
odvolacom konaní vo veci samej.

Podľa položky 3 písmena c/ sadzobníka, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov, z návrhu na začatie konania o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy

a o zrušení rozhodcovského rozhodnutia vydaného rozhodcom sa platí 331,50 Eur.

Predmetom poplatkového úkonu je odvolanie žalovaného voči rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa
2.10.2013, č.k. 13C 110/2013-130, ktorým zrušil rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice so
sídlom Alžbetina 41 v Košiciach, sp. zn. 2C 1313/2012 z 19.01.2012.

Je zrejmé, že za podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku sa platí súdny poplatok podľa
položky 3 písmena c/ sadzobníka, teda súdny poplatok určený pevnou sumou 331,50 Eura. Keďže
sa podľa rovnakej sadzby vyberá poplatok i v odvolacom konaní vo veci samej, súd prvého stupňa
postupoval správne, ak určil, že súdny poplatok za predmetné odvolanie je vo výške 331,50 Eur.

Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne
správne a zákonné potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.,

podľa ktorého žalovaný ako neúspešný účastník nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a
žalobcovi žiadne preukázateľné trovy spojené s odvolacím konaním nevznikli, preto mu ich náhrada
nebola priznaná.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.