Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, October 16, 2012

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 3Er/4437/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112227828
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Masár
ECLI: ECLI:SK:OSZA:2012:5112227828.2

Uznesenie

Okresný súd Žilina v exekučnom konaní vedenom pred súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, so
sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, vo veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807
598, Pribinova 25, 811 09 Bratislava, právne zastúpeného spoločnosťou Advocate, s.r.o., IČO: 36 865
141, Pribinova 25, 811 09 Bratislava, proti povinnému: E. P., S..Č.. XXXXXX/XXXX, XXX XX U. R. XX,
o vymoženie pohľadávky na základe rozhodcovského rozsudku, takto

r o z h o d o l :

Súd žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia z a m i e t a.

Súd exekučné konanie z a s t a v u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie a exekučného titulu - rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave

sp.zn. SR 09248/11 zo dňa 07.10.2011 - požiadal súdny exekútor o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie.

Rozhodcovským rozsudkom, predloženým ako exekučný titul, bol povinný zaviazaný zaplatiť
oprávnenému sumu vo výške 138,62 eur (zostatok celkového nároku vo výške 1166,74 eur, ktorý
pozostáva zo zmenkovej sumy 690,63 eur a známeho príslušenstva vo výške 476,11 eur, pričom

povinný do dňa začatia rozhodcovského konania uhradil sumu vo výške 1028,12 eur) a nahradiť trovy
rozhodcovského konania vo výške 115,- eur. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.10.2011
a vykonateľnosť dňa 27.10.2011. Z predloženej zmluvy o úvere mal súd preukázané, že oprávnený
poskytol povinnému úver vo výške 350,- eur, pričom povinný mal vrátiť sumu vo výške 696,- eur (350,-
eur - istina a 346,- eur - poplatok za poskytnutie úveru).

Vzhľadom na to, že po vydaní exekučného titulu povinný neuhradil ani časť sumy, na úhradu ktorej
bol zaviazaný rozhodcovským rozsudkom, oprávnený si v návrhu na vykonanie exekúcie uplatňuje
vymoženie sumy vo výške 138,62 eur, vymoženie trov rozhodcovského konania v sume 115,- eur a trovy
exekúcie.

Tunajší súd po oboznámení sa s exekučným titulom, predloženou Zmluvou o úvere, návrhom

oprávneného na vykonanie exekúcie, rozhodnutím Súdneho dvora európskych spoločenstiev
ASTURCOM C-40/08, dospel k záveru, že exekučný titul zaväzuje povinného sčasti na plnenie právom
nedovolené a odporujúce dobrým mravom, vzhľadom k čomu rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
1. K procesno-právnym súvislostiam a aspektom tohto rozhodnutia súd poukazuje na nasledovné:

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZRK“): Súd príslušný
na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných na návrh účastníka konania, proti ktorémubol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie
zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) ZRK alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 ZRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon

rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní
nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Kým v § 45 ods. 1 ZRK je upravený postup súdu na základe dispozície účastníka konania, v ods. 2
je upravený postup súdu bez návrhu účastníka. Ide o samostatné ustanovenie, ktoré odkazuje len na
dôvody uvedené v písm. b) a c), nie na štádium konania popísaný v návestí ods. 1.

Ak má súd kompetenciu exekučné konanie alebo exekúciu zastaviť, tak túto kompetenciu má a musí
využiť vtedy, keď sa o dôvode zastavenia dozvie, a to bez ohľadu na to, v akom štádiu sa exekučné
konanie práve nachádza (t.j. bez ohľadu na to, či exekučné konanie už dospelo do štádia, v ktorom
už bolo rozhodnuté o žiadosti exekútora o udelenie poverenia). Pretože ak vo všeobecnosti platí, že

súd môže v ktoromkoľvek štádiu z úradnej povinnosti a bez návrhu zastaviť exekučné konanie alebo
exekúciu podľa ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
- napr. v zmysle §§ 103 a 104 ods. 1 v spojení s § 251 ods. 4 OSP (v rámci skúmania podmienok
konania), a taktiež aj zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej
len „EP“) - napr. v zmysle § 36 ods. 3 EP (pri prekážke litispendencie), tak niet žiadneho právneho

a ani iného racionálneho dôvodu, prečo by súd tak nemohol konať aj z dôvodov uvedených v ZRK.
Súd poznamenáva, že opačný postup (t.j. zastavenie exekučného konania, resp. exekúcie až v štádiu
po udelení poverenia exekútorovi) by mohol viesť k absurdným situáciám: súd by proti akejkoľvek
logike, účelu a zmyslu exekúcie vydal poverenie na vykonanie exekúcie na objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo dobrým mravom odporujúce plnenie len preto, aby až po vydaní poverenia (alebo po

doručení upovedomenia exekútora o začatí exekúcie) mohol exekúciu zastaviť z dôvodov § 45 ods. 1
písm.c/, ods. 2 ZRK.

Podľa § 44 ods. 2 veta prvá a tretia EP súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne.

Podľa § 57 ods. 2 EP exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo
osobitného zákona.

Podľa § 57 ods. 3 EP ak sa exekúcie týka niektorý z dôvodov zastavenia len sčasti alebo ak sa exekúcia
vykonala v širšom rozsahu, než stačí na uspokojenie oprávneného, exekúcia sa zastaví len čiastočne.

Súd uvádza, že normy ZRK nemožno vykladať odtrhnuto bez prihliadnutia na ustanovenia EP. Priebeh

exekučného konania v zásade upravuje EP a niektoré inštitúty sú upravené v iných zákonoch. Ak podľa
§ 44 ods. 2 EP pri zistení rozporu so zákonom (v tomto prípade zisteného rozporu časti exekučného
titulu so zákonom, konkrétne s ustanoveniami § 45 ods. 1, ods. 2 ZRK) treba vzhľadom na terajšie
procesné štádium exekučného konania rozhodnúť aj o čiastočnom zamietnutí žiadosti exekútora, tak
súd - pre zvýšenie právnej istoty - tak aj urobil, a to spolu so súčasným judikovaním výroku o čiastočnom

zastavení exekučného konania priamo podľa § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK.

2. K hmotno-právnym súvislostiam a aspektom tohto rozhodnutia súd uvádza:

2.1 Právomoc exekučného súdu preskúmavať rozhodcovský exekučný titul a rozhodcovské konanie.

Prieskumnú právomoc exekučného súdu nemožno posudzovať len základným rozdielom medzi
základným konaním a exekučným konaním - teda, že prieskum z hľadiska vecnej správnosti je možný
len v základnom konaní.V zásade samozrejme platí, že na prieskum akýchkoľvek exekučných titulov sú určené procesné
prostriedky základného konania - riadne a mimoriadne opravné prostriedky.

Ak však zákon dáva možnosť rozhodovať o právach a povinnostiach účastníkov konania aj iným
orgánom ako sú súdy a štátne správne orgány (dokonca aj subjektom súkromno-právnej povahy), tak
súčasne ponecháva širšiu možnosť kontroly takýchto exekučných titulov a základných konaní súdom.
Súdpretouzatvára,žeakzákondávaexekučnémusúduširšiumožnosťprieskumuvexekučnomkonaní,

je nutné to akceptovať.
Takisto je potrebné akceptovať, že prieskumná právomoc je širšia v exekučnom konaní v prípade
spotrebiteľského práva a spotrebiteľských zmlúv. Opäť ide o výnimku z inak platnej zásady, že súd a
exekútor v exekučnom konaní zabezpečujú výkon exekúcie a nie prieskum exekučného titulu z hľadiska
vecnej správnosti.

Tomu zodpovedá nielen zákonná úprava spotrebiteľského práva (v procesnej rovine), ale aj judikatúra
súdov EÚ.

Súd poukazuje na to, že v čase uzavretia Zmluvy o úvere už bola v Občianskom zákonníku prebratá
Smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

(Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34).

Hoci je priama použiteľnosť Smernice 93/13/ES v súkromno-právnych vzťahoch a sporoch vylúčená,
jej ustanovenia možno nepriamo použiť ako výkladové pravidlo (komentár). Najmä na výklad toho, čo
možno považovať za neprijateľnú podmienku alebo v rozpore s dobrými mravmi. Smernica bola prebratá

do vnútroštátnej úpravy. Európsky súdny dvor pri aplikácii Smernice už konštatoval, že účinná ochrana
spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané
podmienky z úradnej moci.

Podľa čl. 6.1. Smernice členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách

uzatvorených so spotrebiteľom neboli záväzné pre spotrebiteľa...

Podľa čl. 7.1. Smernice členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov... existovali primerané a
účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách...

V prílohe Smernice sú uvedené niektoré nekalé podmienky podľa čl. 3.3 Smernice:
e) požadovať od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako
náhradu;
q) neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať

akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené
právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať
mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať
na inej zmluvnej strane.

Normy EP a súvisiacich osobitných predpisov nie sú teda len normami procesného práva, ale aj
práva hmotného. Na konkrétnom prípade súd nižšie poukazuje na to, že rozhodnutie Súdneho
dvora európskych spoločenstiev ASTURCOM... C-40/08 zo dňa 6.10.2009 sa týka aj hmotnoprávnych
aspektov spornej veci.
Rozhodnutie SD nespochybnilo právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať vo veciach

spotrebiteľského práva. Rozhodnutie sa zaoberalo jednou z neprijateľných podmienok pri
spotrebiteľských zmluvách - obmedzovanie spotrebiteľa v ochrane svojich práv. Ak v rozhodcovskej
doložke, ktorej obsah spotrebiteľ nemohol meniť, bola dohodnutá výlučná právomoc rozhodcovského
súdu, má to veľký vplyv na hmotno-právne dôsledky vyplývajúce zo spotrebiteľskej zmluvy. Takým
dôsledkom je obmedzený rozsah v rámci odvolacieho rozhodcovského konania a v rámci preskúmania

rozhodnutia všeobecným súdom. Dôležité je aj to, aby rozhodcovský súd pri rozhodovaní prihliadal na
právnu úpravu spotrebiteľského práva, nech sa formálne zmluva nazýva akokoľvek.Súd z predmetného rozhodnutia Súdneho dvora európskych spoločenstiev ASTURCOM... C-40/08
vyberá a poukazuje na nasledovné právne vety:

- Vzhľadom na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán článok 6 ods. 1 uvedenej
smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to vyplýva z judikatúry,
ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu
zaviesť rovnosť (rozsudky Mostaza Claro, už citovaný, bod 36, a zo 4. júna 2009, Pannon GSM,

C-243/08, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 25).

- Za týchto okolností je namieste stanoviť, že nutnosť nahradenia formálnej rovnováhy, ktorú zmluva
nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi
môže znovu zaviesť rovnosť, stanovuje súdu poverenému vykonaním právoplatného rozhodnutia
povinnosť zabezpečiť absolútnu ochranu spotrebiteľa, a to aj v prípade, že uvedený spotrebiteľ nepodal

nijaký opravný prostriedok na účely uplatnenia svojich práv a bez ohľadu na vnútroštátne procesné
predpisy, v ktorých sa upravuje právna sila rozhodnutej veci.

- V tejto súvislosti je namieste pripomenúť dôležitosť zásady právnej sily rozhodnutej veci tak v právnom
poriadku Spoločenstva, ako aj vo vnútroštátnych právnych poriadkoch.

- V každom prípade dodržiavanie zásady efektivity si za okolností ako v spore vo veci samej nemôže
vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa,
ktorý nepozná svoje práva, ako to bolo vo veci, ktorá viedla k vydaniu už citovaného rozsudku Mostaza
Claro, ale taktiež aby úplne nahradil celkovú pasivitu dotknutého spotrebiteľa, akou je pasívny prístup

žalovanej v spore vo veci samej, ktorá sa nezúčastnila na rozhodcovskom konaní, ani nepodala žalobu
o neplatnosť proti rozhodcovskému rozsudku, ktorý sa z tohto dôvodu stal právoplatným.

- Vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov,
ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, je namieste konštatovať, že článok 6 uvedenej smernice musí

byť považovaný za ustanovenie rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho
právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku.

- Z uvedeného vyplýva, že ak vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel preskúmať ex offo rozpor

rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať
ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky v súvislosti s článkom 6 uvedenej smernice hneď, ako je
súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (pozri v tomto zmysle
rozsudok Pannon GSM, už citovaný, bod 32).

- Pokiaľ ide o následky určenia súdu povereného výkonom rozhodcovského rozsudku, že v zmluve
uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom existuje nekalá rozhodcovská doložka,
jevhodnépripomenúť,žečlánok6ods.1smernice93/13vyžaduje,abyčlenskéštátystanovili,ženekalé
podmienky nie sú podľa ich vnútroštátneho práva pre spotrebiteľov záväzné.

- (výrok) Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa
oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú
povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v

rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu
vyvodiťvšetkydôsledky,ktoréztohopodľadanéhovnútroštátnehoprávavyplývajú,scieľomzabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

2.2 Zmluva o úvere a Všeobecné podmienky poskytnutia úveru - posúdenie podmienokSúd posúdil Zmluvu o úvere ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ZSÚ), a teda aj vzťah medzi oprávneným a povinným ako vzťah
spotrebiteľský, pričom všeobecná úprava spotrebiteľských zmlúv je upravená už v Občianskom

zákonníku.

Podľa § 52 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (OZ): (1) spotrebiteľskou
zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
(2) Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne

vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je
obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa § 52 ods. 3 a 4 OZ - dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá

pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.

TunajšísúdmázvýpisuzObchodnéhoregistrapreukázané,žeoprávnenýmávpredmetesvojejčinnosti
poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, a preto ho možno považovať za dodávateľa v zmysle vyššie

uvedeného ustanovenia OZ a v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
(ZSÚ) za veriteľa, nakoľko podľa tohto ustanovenia je veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba,
ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného
spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Podľa § 3 ods. 2 ZSÚ sa za spotrebiteľa
považuje fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania,

povolania alebo podnikania. Vzhľadom na uvedené má súd za to, že Zmluvu o úvere medzi oprávneným
a povinnou je treba považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere.

Typickým znakom spotrebiteľských zmlúv je, že spotrebiteľ nemôže ovplyvňovať obsah zmluvy.

Pokiaľ ide o zmluvy, ktoré oprávnený uzatvoril s osobami, ktoré v zmluvách vystupovali ako podnikatelia,
súd poverenie exekútorovi na vymoženie pohľadávok oprávneného udelil. V takých prípadoch ide o úver
v súvislosti s podnikaním, inak by sa povinný neidentifikoval ako podnikateľ. Je v dispozícii povinného
táto okolnosť. Ak uzatvorí zmluvu o úvere ako podnikateľ (živnostník), tak z toho vyplývajú dôsledky -
napr. z hľadiska nákladov, či výdavkov podnikateľa. Ak by to bolo inak, to by musel vyvrátiť povinný.

Súd však neakceptoval stanovisko oprávneného uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, že v danom
prípade nejde o spotrebiteľskú zmluvu s ohľadom na § 1 ods. 2 ZSÚ. Oprávnený vôbec neuviedol, ktorý
z mnohých tam uvedených dôvodov vylučuje použitie zákona na tento prípad. Ani súd žiaden takýto
dôvod v ustanovení zákona nevidel.

Druhý vylučovací dôvod oprávnený uvádzal v zmysle ustanovenia § 3 ods. 2 ZSÚ: „Spotrebiteľom je
fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania
alebo podnikania.“ Oprávnený poukazoval na to, že v záhlaví zmluvy je uvedený účel poskytnutia účelu,
ktorý vylučuje použitie právnej úpravy na ochranu spotrebiteľa.

V typovej zmluve sa okrem iného uvádza klauzula: „Dlžník prehlasuje, že finančné prostriedky sú
poskytnuté na výkon: zamestnania, povolania, podnikania, iný účel.“ Pritom jedna z možností je vždy
označená krížikom ako platná.

Súd poukazuje na to, že ustanovenie § 3 ods. 2 ZSÚ sa dostala do našej právnej úpravy na základe
priblíženia právnej úpravy platnej v Európskej únii. Vyplýva to z dôvodovej správy zákona č. 258/2001
Z.z.: „K § 3 zákona č.258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch: Ustanovenie vymedzuje pojmy veriteľ a
spotrebiteľ, ktoré sú z obsahového hľadiska pre právnu úpravu dôležité. Pojmy sú definované tak, aby sa
právna úprava v Slovenskej republike priblížila k právnej úprave platnej v Európskej únii. Definícia pojmu

spotrebiteľ podľa zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov nie je v
súlade so smernicou Európskej únie 87/102/EEC o spotrebiteľských úveroch a doplňujúcimi smernicami
90/88/EHS a 98/7/EHS. V predkladanom návrhu zákona je už definícia spotrebiteľa zosúladená sosmernicou, spotrebiteľ je definovaný ako fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný
účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania...“

Zčlánku1bod1a2psím.a)SmerniceRadyz22.decembra1986oaproximáciizákonov,inýchprávnych
predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru (87/102/EHS)
vyplýva: „1. Táto smernica platí pre úverové zmluvy. 2. Na účely tejto smernice: a) „spotrebiteľ“ je fyzická
osoba, ktorá pri transakciách pokrytých touto smernicou vykonáva činnosť na účely, ktoré sa nachádzajú
mimo jeho obchodnej činnosti a profesie.“

Je preto zrejmé, ako je potrebné vykladať ustanovenie § 3 ods. 2 ZSÚ. Je tu dané kritérium, ktoré
oddeľuje bežné spotrebiteľské úvery od takých, ktoré nesúvisia s podnikaním a profesiou. Súd akceptuje
a už to vyššie uviedol, ak zmluvu o úvere s oprávneným uzavrie podnikateľ, že ide o vzťah medzi
podnikateľmi podľa Obchodného zákonníka (bez ohľadu na to, na čo dlžník skutočne prostriedky
použije.)

Akvšakmandatári(obchodnízástupcovia)oprávnenéhoponúkajúúverovýproduktširokejverejnostibez
akejkoľvek väzby na zamestnanie či povolanie dlžníka, tak postup oprávneného je len formalistickým a
účelovým obídením právnej úpravy o ochrane spotrebiteľa. Súd to vníma nielen s prihliadnutím na túto
jednu individuálnu klauzulu, ale v kontexte viacerých krokov a postupov oprávneného, ktorý postupuje

tak, že poskytuje spotrebiteľské úvery, ale vytvára dojem, že to spotrebiteľské úvery nie sú.

V záhlaví zmluvy sú identifikačné údaje dlžníka a údaje o úvere, ktoré vypisuje mandatár. Ak drobným
písmom je tam uvedené ustanovenie o účele úveru bez akéhokoľvek vysvetlenia, o čo ide, tak je
zrejmé,žedlžníktomunemôžepripisovaťžiadenvýznam.Pritomvýznamaspoňzpohľaduoprávneného

je zásadný: Buď bude zaškrtnutý ako správny kód jeden z troch prvých (zamestnanie, povolanie,
podnikanie) a občanovi nebude poskytnutá široká ochrana spotrebiteľa alebo bude zaškrtnutý ostatný
kód (iný účel) a dlžník sa dostane do úplne inej a pre seba neporovnateľne lepšej situácie. Zo stoviek
zmlúv, ktoré súd prejednáva na súde, ani v jednom prípade nie je poznačený kód „iný účel“. Nemôže ísť
o náhodu, ale o systematický a účelový postup oprávneného.

Je potom zrejmé aj to, prečo oprávnený urputne trvá na tom, že nejde o spotrebiteľský úver - bolo by to
pre neho nevýhodnejšie ako pre veriteľa, z hľadiska aplikácie ochranného spotrebiteľského práva. Súd
nevylučuje aj takú možnosť, že spotrebiteľ sa sám a dobrovoľne rozhodne pre uzavretie takejto zmluvy
(ak nemá inú možnosť), ale mal by byť o takejto zásadnej okolnosti informovaný.

Nemôžu však vzniknúť pre spotrebiteľa zásadne horšie podmienky len preto, že v typovej zmluve je
mandatárom poznačený krížik pri klauzule s drobným písmom bez uvedenia toho, že by mohol dlžník
tomu pripisovať význam.

Oprávnený mohol túto klauzulu označiť tak, aby pre dlžníka bolo zrejmé, že uzatvára zmluvu podľa
spotrebiteľského práva alebo použitie takéhoto práva vylučuje.

Podľa § 2 písm. a) a b) ZSÚ: Na účely tohto zákona sa rozumie a) spotrebiteľským úverom dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej

platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme, b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou
sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

PodľaustanoveníZSÚmusízmluvaospotrebiteľskomúvere,okremvšeobecnýchnáležitosti,obsahovať

aj ďalšie zákonom stanovené náležitosti, pri ktorých absencii z toho vyplývajú právne dôsledky. V
tomto konkrétnom prípade predložená zmluva neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov
(RPMN), čo spôsobuje, že pri absencii tejto podstatnej náležitosti sa poskytnutý úver považuje za
bezúročný a bez poplatkov, a preto oprávnený ako veriteľ nemôže od povinného požadovať úroky alebo
poplatky. V predloženej zmluve oprávnený uviedol okrem výšky poskytnutého úveru aj čiastku, ktorú mal

povinný uhradiť zvýšenú o príslušný poplatok, avšak takto zvýšenú čiastku nie je možné považovať za
údaj o RPMN a nie je tak zrejmé akým spôsobom oprávnený dospel k vymáhanej čiastke. Keďže zmluva
neobsahuje tento povinný údaj o RPMN, rozhodcovský súd nemohol povinného zaviazať na zaplatenie
poplatku za poskytnutie úveru.Podľa § 4 ods. 2 písm. j) ZSÚ - zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so

spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o
spotrebiteľskom úvere.

Podľa § 4 ods. 3 ZSÚ - pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere
platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať

alebo b) dodaný tovar, alebo poskytnutá služba. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje
náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov.

Podľa § 4 ods. 4 ZSÚ - od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú
uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

Podľa § 3 ods. 10 ZSÚ - odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru nesmie prevýšiť výšku
ustanovenú nariadením vlády.

Podľa § 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 238/2008 Z. z., ktorým sa ustanovuje výška, ktorú nesmie

prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru - výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského
úveru, s výnimkou podľa odseku 2, nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá dvojnásobku priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov pre príslušný typ spotrebiteľského úveru platnej ku dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej podľa § 7a ods. 2 zákona, a súčasne nesmie
prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá štvornásobku hodnoty váženého priemeru priemerných hodnôt ročnej

percentuálnej miery nákladov a priemernej úrokovej miery za všetky typy spotrebiteľských úverov platnej
ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej podľa § 7a ods. 2 zákona.

Je nevyhnutné konštatovať, že príslušný rozhodcovský súd nerešpektoval vyššie uvedené ustanovenia
zákona o spotrebiteľských úveroch o bezúročnom úvere a bez poplatkov vzhľadom na absenciu RPMN

v zmluve.

Vzhľadom na uvedené súd považoval za nedôvodné sumy ako poplatok za poskytnutie úveru a poplatky
za upomienky, trovy mediačného konania.

Je neprijateľné, ak úplne mimo rámca zákona v prípade spotrebiteľského práva oprávnený využije
inštitút zmenky tak, že sa tým vlastne povinný vzdáva práva na ochranu svojich záujmov v zmysle
spotrebiteľského práva.

2.3 Zastavenie exekučného konania z dôvodov uloženého plnenia zákonom nedovoleného a plnenia

v rozpore s dobrými mravmi (§ 45 ods. 1 písm. c) ZRK).

S prihliadnutím aj na ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (neplatnosť neprijateľných
podmienok zo zákona) súd má bez ohľadu na kontradiktórny občiansko-právny proces právomoc
(povinnosť) skúmať nekalé (neprijateľné) podmienky ex offo. Na tzv. absolútnu neplatnosť právnych

úkonov súd prihliada ex lege.

V danom prípade ide o exekučné konanie. Už vyššie súd konštatoval, že vo všeobecnosti možno
ustáliť, že v takomto konaní súd nie je oprávnený preskúmavať vecnú správnosť exekučného titulu.
Na základe vyššie uvedených právnych noriem a právnych súvislostí však vyplýva, že súd ma

dostatočný a široký priestor v exekučnom konaní preskúmavať rozhodcovský rozsudok vyplývajúci zo
spotrebiteľskej zmluvy, najmä či spotrebiteľská zmluva neobsahuje nekalé (neprimerané podmienky),
či doložka v spotrebiteľskej zmluve o rozhodcovskom konaní je prijateľná, či rozhodcovské konanie
aplikovalo ochranné spotrebiteľské právo (aspoň na komunitárnej úrovni, prípadne aj národnej úrovni),
či neobsahuje ustanovenia odporujúce dobrým mravom alebo právom nepovolené.

Súd má takúto kompetenciu aj v prípade, že povinná osoba bola v rozhodcovskom aj exekučnom konaní
pasívna. Takýto záver súd neaplikuje mechanicky a vo všetkých prípadoch, ale s ohľadom na konkrétne
podmienky, ktoré súd nižšie popisuje.V spornej zmluve si účastníci dohodli niekoľkonásobné zabezpečenie pohľadávky (vrátane
zabezpečovacieho práva k nehnuteľnostiam). Je preto zrejmé, že primeranosťou úhrad za úver a náhrad

za nesplnenie záväzku je nevyhnutné sa zaoberať.

Zo zmluvy je zrejmé, že ak dlžník nesplatí svoj dlh v dohodnutej dobe do 1 roka, tak len k tomuto dátumu
je povinný namiesto pôvodnej pôžičky uhradiť sumu vo výške niekoľkonásobku poskytnutej sumy. Za
každý rok omeškania sa dlh zvyšuje o takmer 100%.

Súd preto posudzoval, či sporná zmluva a následne aj exekučný titul neobsahujú záväzky a povinnosti
uložené povinnému - právom nedovolené, odporujúce dobrým mravom - obsahujúce neprijateľné
podmienky alebo spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa.

SúdbyakceptovalnazákladeZmluvyoúverearozhodcovskéhorozsudkuvymáhanienezaplatenejčasti
úveru a trov exekúcie. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že povinný uhradil oprávnenému sumu vo výške
1028,12 eur, pričom oprávnený poskytol povinnému v zmysle zmluvy o úvere finančné prostriedky iba vo
výške 350,- eur, exekúcia na vymoženie sumy prevyšujúcej sumu poskytnutých finančných prostriedkov
nie je možná, pretože súd neakceptoval ostatné pohľadávky zo Zmluvy o úvere a rozhodcovského

rozsudku. Súd vychádzal zo záveru, že Zmluva bola dohodnutá bezúročne a bez poplatkov. Súd
napokon neakceptoval ani trovy rozhodcovského konania. Tie totiž vznikli v rozhodcovskom konaní, kde
boluplatňovanýnárokvyplývajúcizozmluvyobchádzajúcizákon,vkonaní,ktoréneprihliadalonaúpravu
o spotrebiteľských zmluvách a ochrane spotrebiteľa, ale len formálne podľa znenia Zmluvy uzavretej
podľa Obchodného zákonníka ako úverová zmluva.

Na základe uvedených skutočností súd teda zastavil exekučné konanie v celom rozsahu, teda na
vymoženie sumy vo výške 138,62 eur a trov rozhodcovského konania vo výške 115,- eur, ktorých
exekučné vymoženie si oprávnený uplatnil v tomto exekučnom konaní.

Súd zastavil konanie v danej časti aj pre rozpor s dobrými mravmi. Súd pritom bral do úvahy okolnosti,
za akých oprávnený uzavieral zmluvu a dosiahol rozhodcovský rozsudok a v ňom uvedené plnenie.

Zmluvy o úvere oprávnený uzatváral v čase, kedy bolo už všetkým profesionálnym poskytovateľom
úverov či „úverov“ zrejmé, aká ochrana sa poskytuje spotrebiteľom, aké súvislosti vyplývajú z legislatívy

a judikatúry práva EÚ.

Za takýchto okolností samozrejme bolo nutné aj zvážiť podnikanie v tejto oblasti. Súd nepopiera význam
tzv. rýchlych peňazí (ktoré nepochybne sú požičiavané za vyššiu odplatu). Relatívne malé sumy za
nevýhodných podmienok si podľa skúsenosti súdu požičiava určitá skupina obyvateľstva, pre ktorú

je charakteristické menšie právne vedomie a „schopnosť“ si požičať sumu, ktorú nedokážu splatiť (z
objektívnych aj subjektívnych dôvodov).

Pokiaľ chcel niekto naďalej podnikať v oblasti poskytovania „úverov“ za podmienok, ktoré sú v rozpore
so spotrebiteľským právom, musel zákon obísť.

To je aj prípad oprávneného, ktorý typické spotrebiteľské úvery jednoducho nazval v zmluvách a
všeobecných podmienkach „úvery podľa obchodného práva“.

Rozhodcovská doložka je vo všeobecných podmienkach (nie v zmluve) je dohodnutá tak, aby

účastníkovi výslovne neupierala možnosť domáhať sa nárokov na všeobecnom súde. Bolo však zrejmé,
že oprávnený sa po prvej možnosti (v prípade splatnosti celého dlhu) obráti na dohodnutý a ním určený
rozhodcovský súd, resp. ešte predtým na mediačný orgán zriadený tým istým zriaďovateľom ako daný
rozhodcovský súd.

Východiskom podpisovaných zmlúv teda bola skutočnosť, že spotrebiteľské právo bude obídené, že
naň nebude prihliadať ani rozhodcovský súd.V zmluve, na ktoré nemal dosah spotrebiteľ, boli teda také ustanovenia, ktoré mali zabezpečiť, aby
obchádzanie spotrebiteľského práva bolo nenapadnuteľné.

Charakter spotrebiteľských vzťahov a postavenie spotrebiteľa určujú jeho pozíciu - nemožnosť ovplyvniť
obsah zmluvy. Pomerne zložitá právna úprava znemožňuje povinnému, aby mal v nej prehľad a vyznal
sa v nej.

Spotrebiteľ sa stretne s profesionálnymi a odbornými subjektmi, ktorý na svoju činnosť potrebujú splniť

zákonné predpoklady a podmienky (oprávnený ako podnikateľ, rozhodca ako zákonom spôsobilá osoba
riešiť spory a neskôr exekútor ako štátom poverená osoba na vymáhanie pohľadávok).

Ak spotrebiteľ uzavrie zmluvu s profesionálnym subjektom a je účastníkom rozhodcovského konania,
má prirodzenú dôveru v platnosť a zákonnosť uzavretých záväzkov a rozhodcovských rozhodnutí. Nemá
očakávania o možnej modifikácii záväzkov alebo ich rozpore s právom. Dôvodne považuje všetko za

správne a platné, nemá dôvod pochybovať o správnosti rozhodcovského konania a rozhodnutia.

Ide o prípad, pri ktorom aj pri menšom úvere by mohlo dôjsť bez intervencie právnej úpravy o ochrane
spotrebiteľa k exekúcii predajom nehnuteľností a doslova k strate strechy nad hlavou, čo je neprimerané
a v rozpore s dobrými mravmi. Súd tým samozrejme nechce ospravedlňovať povinného.

Preto súd uložené plnenie za okolností, ktoré súd popísal, považuje za v rozpore s dobrými mravmi.

Súdvykladal§45ods.1písm.c)ZRKvkontexteochranyspotrebiteľaveurópskejajdomácejlegislatíve,
európskej judikatúry, pričom dôvody tam uvedené neposudzuje len ako povahu plnenia.

Súd nekonštatuje týmto rozhodnutím, že všetky prípady rozhodcovských rozhodnutí bude posudzovať
paušálne.Súdnemôžeabsolútnenahradiťpasivitupovinnéhovovšetkýchkonaniach.Súdvždyprihliada
aj na individuálnu stránku konkrétnych vecí.
Súd individuálnu stránku spornej zmluvy už uvádzal na viacerých veciach - obsah rozhodcovskej
doložky, ktorá síce nevylučovala možnosť aj ochrany pred všeobecným súdom, ale bolo zrejmé, že

oprávnený sa obráti len a len na rozhodcovský súd (čím odpadne možnosť posúdenia veci všeobecným
súdom).

Ďalej súd prihliadal na to, že rozhodcovský súd neprihliada na právnu úpravu spotrebiteľského práva
a že všetky podklady (zmluva o úvere, rozhodcovská doložka, zmenka, rozhodcovské rozhodnutie)

formálne sa javili ako právne perfektné a nenapadnuteľné. Najmä povinným osobám sa museli takými
javiť osobitne, ak ešte podpísali zmenku.

Bežný spotrebiteľ v zásade ani nevie a nemá dôvod prečo vedieť, že to, čo sa javí ako právne perfektné,
je len obchádzaním spotrebiteľského práva a že je tlačený do neprijateľných podmienok. Samozrejme

s tým, že ak by za iných okolností nebol na trhu subjekt, ktorý by povinnému prostriedky požičal s
prihliadnutím na spotrebiteľské právo, že by sa povinný k žiadnemu úveru nedostal.

3. Záver a sumár rozhodnutia

Súd rozhodol na základe toho, že v prípade rozhodcovských rozsudkov vydaných na základe
spotrebiteľských zmlúv (pomenovaných ako obchodné zmluvy) má súd kompetenciu v určitom
obmedzenom rozsahu aj pri pasivite povinného v rozhodcovskom konaní zastaviť exekučné konanie (so
súčasným zamietnutím žiadosti o vydanie poverenia), ak ide o priznané plnenie nedovolené právom a
odporujúce dobrým mravom.

V situácii, keď poskytovatelia úverov obchádzajú zákonnú úpravu o poskytovaní spotrebiteľských úverov
tzv. obchodnými zmluvami o úvere a na neplatičov podávajú aj trestné oznámenia, musí existovať
autorita v štáte, ktorá v jeho mene zabezpečí, aby sa záväzky v rozpore s právom neuplatňovali a neboli
pre dlžníkov záväzné.

O náhrade trov exekučného konania súd rozhodne osobitným uznesením.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva do 15 dní odo dňa jeho doručenia na
Okresnom súde Žilina.

Proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu
podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu
vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca
odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej
lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti
ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne

rozhodne sudca.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.), t. j. ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a

s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to
potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.