Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, April 29, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Sžso/52/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200436
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Nevedelová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1012200436.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej
a členov senátu JUDr. Ľubice Filovej a JUDr. Zdenky Reisenauerovej, v právnej veci žalobcu: Borsodi
Tranzit Foglalkoztatási Közhasznú Nonprofit Korlátolt Felelősségű Társaság, so sídlom Jászi. O. u. 3,
3600 Ózd, IČO: Cg.05-09-017581, Maďarsko, zastúpený JUDr. Ladislavom Csákóom, advokátom so
sídlom v Rožňave, Hviezdoslavova ul. č. 4, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie v Bratislave,
Ul. 29. augusta č. 8, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 11263-2/2012-BA z 25.
januára 2012, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 27. marca 2013, č. k.
15S/77/2012-38, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 27. marca 2013, č. k.
15S/77/2012-38 m e n í tak, že rozhodnutie žalovanej č. 11263-2/2012-BA z 25. januára 2012 z
r u š u j e a vec jej vracia na ďalšie konanie.

O náhrade trov konania odvolací súd rozhodne do tridsiatich dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd rozsudkom z 27. marca 2013, č. k. 15S/77/2012-38, podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol
žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 11263-2/2012-BA z 25. januára 2012, ktorým
žalovaná zmenila rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky v Topoľčanoch z 15. augusta 2011 č.
32062-52/2011-TO vo výrokovej časti tak, že vypustila text: „...§ 210 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom
poistení..." a doplnila text: „...§ 210 ods. 1 zákona o sociálnom poistení...", a v ostatnej časti označené
rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdila.

Rozhodnutím z 15. augusta 2011 číslo 32062-52/2011-TO Sociálna poisťovňa, pobočka v Topoľčanoch
podľa § 210 ods.1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z., o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o sociálnom poistení") rozhodla, že G. H., nar. XX.XX.XXXX, občanovi Maďarska,
dňa 10. januára 2008 vzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné
poistenie v nezamestnanosti (ďalej len „ povinné poistenie").

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že Krajský súd z administratívneho spisu žalovanej zistil že Národný
fond zdravotného poistenia, odbor pre medzinárodné záležitosti a európsku integráciu z Maďarska
požiadal o pomoc vo veci poistného vzťahu dočasných pracovníkov na Slovensku, prijatých žalobcom
ako personálnou agentúrou s cieľom poskytnúť ich slovenskej spoločnosti VALSABBIA SLOVAKIA,
s.r.o., Bánovce nad Bebravou na základe zmluvy o dočasnom pridelení pracovníkov zo 14. mája 2007,
z 15. decembra 2007 a z 28. decembra 2009. V mennom zozname osôb,
ktoré pracovali na území Slovenskej republiky v uvedenej spoločnosti s ručeným obmedzením, bol
uvedený aj pán G. H. od 10.01.2008. Žalobca nepreukázal, že mu príslušný orgán v Maďarsku vydal

osvedčenie (tzv. formulár E 101) o tom, že zamestnanec podlieha právnym predpisom tohto štátu,
ani že v jeho prípade ide o právnu situáciu, na ktorú by sa vzťahovali osobitné
pravidlá podľa čl. 14 až 17 nariadenia rady EHS č. 1408/71 zo dňa 14.06.1971
o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v
rámci spoločenstva. Na to, aby sa na menovaného zamestnanca vzťahovala uplatniteľná legislatíva
Maďarska, je potrebné buď na žiadosť zamestnanca alebo žalobcu ako jeho zamestnávateľa, zabezpečiť
vydanie osvedčenia príslušným orgánom v Maďarsku o tom, že tento zamestnanec i naďalej podlieha
právnym predpisom tohto štátu, čo však žalobca pred správnym orgánom ani pred súdom nepreukázal.
Krajský súd skonštatoval, že správne orgány oboch stupňov správne právne argumentujú uplatniteľnou
legislatívou SR, a to tým viac, že v danom prípade nešlo o vyslanie zamestnanca na výkon práce
do iného členského štátu, ale len o jeho dočasné pridelenie. S poukazom na ustanovenia § 14, § 15
a § 19 zákona o sociálnom poistení, ktoré stanovujú osobný rozsah sociálneho poistenia považoval
za nepochybné, že menovaný zamestnanec žalobcu v súvislosti s výkonom práce na území SR bol
povinne nemocensky, dôchodkovo a v nezamestnanosti poistený. Vzhľadom na to, že p. G. H. nebol v
pracovnom pomere so spoločnosťou VALSABBIA SLOVAKIA s.r.o., ale na výkon prác v tejto spoločnosti
bol pridelený žalobcom; za tejto situácie treba ustanovenie § 20 písm. a) zákona č.461/2003 Z.z. o
sociálnom poistení vykladať v nadväznosti na skutočný výkon činnosti, resp. výkon prác. Preto z tohto
pohľadu menovanému zamestnancovi vzniklo povinné poistenie momentom samotného vykonávania
tejto činnosti, resp. práce, t.j. dňom 10.01.2008. Pripustenie iného právneho výkladu by znamenalo, že
zamestnanec žalobcu by počas výkonu prác v spoločnosti VALSABBIA SLOVAKIA s.r.o., nebol nikde
povinne poistený. Dospel preto k záveru, že napadnuté rozhodnutie ako i postup žalovanej sú v súlade
so zákonom.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca odvolanie. Namietal, že krajský súd vec nesprávne právne
posúdil. Nevyvodil žiadne závery zo skutočnosti, že správny orgán preskúmavané rozhodnutie založil na
zistení, že dotknutému zamestnancovi vznikol pracovný pomer na území Slovenskej republiky. Pracovný
pomer na území Slovenskej republiky dotknutej osobe nikdy nevznikol, lebo bol zamestnancom v
hlavnom pracovnom pomere u žalobcu. Nemohlo mu potom vzniknúť povinné poistenie
(podľa slovenských právnych predpisov). Ďalej poukázal na článok 13 ods. 2 písm. a) a články 14 až
17 nariadenia Rady EHS č. 1408/71, z ktorých nie je možné dospieť k záveru, že sa na dotknuté osoby
vzťahovala slovenská legislatíva, keďže neboli nikde inde zamestnaní než na území Maďarska, a preto
práve v dôsledku formulácie citovanej normy sa na nich nemôžu vzťahovať právne predpisy žiadnej
inej krajiny než Maďarska. Aplikovateľnosť slovenského práva vylučuje podľa jeho názoru aj článok 14
ods. 1a cit. nariadenia. Podotkol, že vydanie osvedčenia (formulár E 101) príslušným orgánom nemá
konštitutívny význam, s jeho vydaním alebo nevydaním sa nespája vznik, zmena či zánik právneho
vzťahu resp. právnej skutočnosti, keďže aj samotné nariadenie upravujúce status quo hovorí o osvedčení
len ako o formalite. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Súčasne žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania vo výške 165,58 €.

Žalovaná žiadala napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť ako vecne správny. Uviedla, že
svoj právny názor odôvodnila príslušnými koordinačnými právnymi predpismi, ktoré upravujú sociálne
zabezpečenie migrujúcich pracovníkov v rámci členských štátov Európskej únie. V preskúmavanom
rozhodnutí netvrdila, že zamestnancovi vznikol na území Slovenskej republiky pracovný pomer, ale
podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení rozhodovala o vzniku
povinného poistenia pána G. H. aplikovaním koordinačného nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14.
júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia
na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci
spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej aj „nariadenie"), ktorým je viazaná z dôvodu,
že žalobca je agentúrou dočasného zamestnávania so sídlom v Maďarsku a dotknutý zamestnanec
žalobcu, vykonával práce v období uvedenom v prílohe Zmluvy o dočasnom pridelení pracovníkov
na území Slovenskej republiky v obchodnej spoločnosti VALSABBIA SLOVAKIA, spol. s.r.o., Bánovce
nad Bebravou. Vychádzajúc z článku 13 (2) (a) nariadenia je zamestnanec žalobcu pokrytý systémom
sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom vykonáva svoju činnosť, a to aj napriek skutočnosti,
že má bydlisko na území iného členského štátu alebo že sa sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo
jednotlivca, ktorý ho zamestnáva, nachádza na území iného členského štátu. Dotknutí zamestnanci
žalobcu by podliehali v oblasti sociálneho zabezpečenia legislatíve Maďarska
len v tom prípade, ak by im Maďarsko, ako vysielajúci štát vystavilo na obdobie, kedy vykonávali
práce na území Slovenskej republiky, formulár E 101 (potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve). Legislatíva

Maďarska by sa v oblasti sociálneho zabezpečenia aplikovala aj v prípade, ak by vecne príslušný úrad
v Maďarsku po vzájomnej dohode s Ministerstvom práce, sociálnych veci a rodiny
Slovenskej republiky udelil dotknutým zamestnancom žalobcu na čas, kedy vykonávali práce na území
Slovenskej republiky výnimku podľa článku 17 nariadenia. Ďalej poukázala na články 11
a 80 nariadenia a na rozhodnutie č. 181 z 13. decembra 2000, publikovaného v Úradnom vestníku
Európskej únie, ktoré precizuje podmienky vyslania upravené v nariadení a na Kódex dobrej praxe, z
ktorých vyplýva, že formulár E 101 je nevyhnutným dokladom preukazujúcim uplatniteľnú legislatívu pre
sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov. Zamestnanom žalobcu nebolo vystavené v Maďarsku
potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve (formulár E 101), nebola udelená výnimka podľa
článku 17, preto nie je možné určiť uplatniteľnú legislatívu podľa článku 14 (1) (a) alebo článku 17
nariadenia tak, ako uvádza žalobca v odvolaní. Z vyjadrenia Országos Egészségbiztosítási Pénztáí
(OEP), Nemzetkózi és Európai Integrációs Fóosztálky, Budapešť vyplýva, že formuláre E 101 nemôžu
byť vystavené. Na dotknutého zamestnanca žalobcu sa v období, kedy vykonával práce na území
Slovenskej republiky, vzťahuje v oblasti sociálneho zabezpečenia legislatíva Slovenskej republiky a to
aj napriek skutočnosti, že bydlisko zamestnanca a sídlo jeho zamestnávateľa sa nachádzajú na území
Maďarska. Počas obdobia určeného zamestnávateľom je potom povinne nemocensky poistený, povinne
dôchodkovo poistený a povinne poistený v nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom
poistení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10, § 246c a § 250ja O.s.p. preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,
že odvolaniu žalobcu je potrebné vyhovieť.

Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej v spojení s
prvostupňovým rozhodnutím (pobočky) o vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného
dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnancovi žalobcu G. H. s
účinnosťou od 10. januára 2008.

Sociálne poistenie zamestnancov, pohybujúcich sa v rámci Európskej únie v relevantnom období
upravovalo nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov
sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva.

V zmysle II. hlavy, článku 13 (9) ods. 1 nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, podliehajú
právnym predpisom len jedného členského štátu.

Podľa článku 13 (9) ods. 2 písm. a) nariadenia pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú inak, na osobu
zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy tohto štátu dokonca aj
vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo alebo miesto podnikania podniku
alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza na území iného členského štátu.

Podľa článku 14 ods. 1 písm. a) nariadenia článok 13 ods. 2 písm. a) sa použije s nasledujúcimi
výnimkami a výhradami: osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý
zvyčajne pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam
vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za
predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je vyslaná s cieľom,
aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania.

Podľa názoru odvolacieho súdu v konaní nebolo dostatočne preukázané, či
dotknutí zamestnanci žalobcu, ktorí vykonávali na základe Zmluvy o dočasnom pridelení pracovníkov
na území Slovenskej republiky prácu, v oblasti sociálneho zabezpečenia podliehajú právnym predpisom
Slovenskej republiky alebo právnym predpisom Maďarska.

Nebolo sporné, že žalobca je personálnou agentúrou so sídlom v Maďarsku,
ktorá na základe Zmluvy o dočasnom pridelení pracovníkov prideľovala svojich zamestnancov prijatých
v Maďarsku na výkon činností na území Slovenskej republiky v spoločnosti VALSABBIA
SLOVAKIA, spol. s r. o. so sídlom v Bánovciach nad Bebravou, Partizánska ul. č. 73.

Na základe Zmluvy o dočasnom pridelení pracovníkov vykonával menovaný zamestnanec činnosť
na území Slovenskej republiky. Formulár E 101, na základe ktorého by tento zamestnanec
podliehal právnemu poriadku vysielajúceho štátu, teda Maďarska, a ktorý by zbavil zamestnanca a
zamestnávateľa povinnosti plniť si povinnosti v oblasti sociálneho zabezpečenia v členskom štáte, v
ktorom vykonával činnosť, nemal vystavený.

Na podklade uvedených skutočností žalovaná vyslovila názor, že na dotknutých zamestnancov sa
vzťahuje v oblasti sociálneho zabezpečenia právny poriadok Slovenskej republiky s odkazom na
článok 13 (2) (a) nariadenia, teda jeho použitie odôvodňuje všeobecné pravidlo, určujúceho uplatniteľnú
legislatívu podľa miesta výkonu práce.

Odvolací súd však dospel k záveru, že žalovaná nepostupovala v konaní tak, aby presne a úplne zistila
skutočný stav veci.

Možno súhlasiť s právnym názorom žalobcu, podľa ktorého sa považuje za formalitu vystavenie
formulára E 101, o čom svedčí už aj názov článku 11 vykonávacieho nariadenia č. 574/72
(formality v prípade vyslania zamestnanca na iné miesto podľa článku 14 ods. 1 a 14b 81 nariadenia a v
prípade dohôd uzatvorených v súlade s článkom 17 nariadenia). V žiadnom prípade však nemožno bez
ďalšieho skúmania podmienok, upravených v rozhodnutí Správnej komisie Európskych spoločenstiev
pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č. 181 z 13. decembra 2000 (ďalej
aj „rozhodnutie správnej komisie č. 181")) vysloviť záver, podľa ktorého ak vysielajúci
štát zamestnancovi nevystavil formulár E 101, dokladujúci skutočnosť, že na jeho základe dotknutý
zamestnanec podlieha legislatíve vysielajúceho štátu, sa na zamestnanca vzťahuje právny poriadok
Slovenskej republiky.
Žalovaná charakteru formulára E 101 dostatočnú pozornosť nevenovala. Z rozhodnutia správnej komisie
Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č. 181 z 13. decembra
2000 bodu 6 vyplýva, že formulár E 101 by bolo vhodnejšie vydať pred začatím danej
doby; môže však byť vydané počas tejto doby alebo dokonca po jej uplynutí, v takom prípade môže
mať retroaktívny účinok.

Z uvedeného možno vyvodiť, že formulár E 101 je možné vydať i po uplynutí doby vyslania, a preto
žalobkyňa bola povinná dôsledne sa zaoberať aj podmienkami pre uplatňovanie článku
14 ods. 1 nariadenia a spolupracovať s príslušnou inštitúciou Maďarskej republiky, ktorá povinnosť jej
vyplýva nielen z nariadenia (čl. 84 a čl. 86), ale tiež z predmetného rozhodnutia správnej komisie č. 181,
resp. vyzvať žalobcu na dodatočné predloženie formulára E 101.

Nie je zrejmé, či rozhodnutie o zrušení poistenia zamestnanca podľa maďarských právnych predpisov
nebolo zrušené rozhodnutím maďarského súdu ; žalovaná túto okolnosť neskúmala. Bez preverenia
týchto skutočností žalovaná nemôže rozhodnúť tak, aby nedošlo k dvojitému poisteniu z rovnakého titulu
v dvoch štátoch Európskej únie.

Okrem uvedených pochybení, žalovaná svojím postupom v správnom konaní odňala tiež možnosť
konať pred správnym orgánom zamestnancom žalobcu. Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva,
že jednotlivými rozhodnutiami Sociálnej poisťovne, pobočky Topoľčany, bol uvedenému zamestnancovi
žalobcu ustanovený opatrovník na obhajovanie jeho práv z dôvodu, že ako účastníci konania nemôžu
konať samostatne, pretože ich pobyt nie je známy. Tieto rozhodnutia boli doručované verejnou vyhláškou
podľa § 212 ods. 14 zákona o sociálnom poistení.

Podľa zákona o sociálnom poistení doručenie verejnou vyhláškou použije organizačná zložka Sociálnej
poisťovne v prípade, keď účastníci konania alebo ich pobyt alebo sídlo nie sú jej známi (§ 212 ods. 13
zákona o sociálnom poistení). V administratívnom spise sa však nachádza zoznam osôb ako príloha
listu Národného fondu zdravotného poistenia, Budapešť z 30. novembra 2009, číslo 12-5732/2009 (č. l.
17), v ktorom pod číslom 1 je uvedený pán G. H. spolu s dátumom narodenia a adresou. Pobyt účastníka
teda pre žalovanú, resp. prvostupňový orgán nebol neznámy a preto neboli splnené podmienky na
ustanovenie opatrovníka.

Neuniklo tiež pozornosti odvolacieho súdu, že výrok rozhodnutí správnych orgánov neobsahuje
zákonom predpísané náležitosti, lebo nie je v ňom uvedené ustanovenie právneho predpisu, podľa

ktorého (ktorých) sa rozhodlo o vzniku poistenia, čo je v rozpore s § 209 ods. 3 zákona
o sociálnom poistení (nestačí uviesť ustanovenie týkajúce sa vecnej príslušnosti organizačnej zložky
správneho orgánu).

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa preto podľa § 220 O.s.p. zmenil tak,
že rozhodnutie žalovanej z 31. januára 2012, číslo 13685-2/2012-BA, podľa § 250j ods. 2 písm. c)
O.s.p. zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
V ďalšom konaní bude potrebné, aby žalovaná doplnila dokazovanie naznačeným smerom, postupovala
v úzkej spolupráci s príslušnou inštitúciou Maďarskej republiky tak, aby žalobca a jeho zamestnanec
neboli ukrátení na svojich právach, a aby prípadne došlo s príslušnou inštitúciou Maďarskej republiky k
dohode o legislatíve uplatniteľnej na daný prípad. Nové rozhodnutie vo veci žalovaná riadne odôvodní,
pričom sa vysporiada so všetkými námietkami žalobcu. Vysporiada sa aj s otázkou, či bolo rozhodnuté o
vzniku (zániku) poistenia zamestnancov podľa slovenskej legislatívy, prípadne ako v takej veci rozhodol
súd, alebo o nej prebieha súdne konanie.

O trovách konania odvolací súd rozhodne do tridsiatich dní od právoplatnosti tohto rozsudku (§ 151
ods.3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.