Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 17, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/342/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8413201976
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8413201976.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov

JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom
vBratislave,naul.Pribinovejč.25,právnezastúpenéhoFridrichPaľkos.r.o.sosídlomvBratislave,naul.
Gr?sslingovejč.4,protižalovanejSlovenskárepublika-MinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Kežmarok zo dňa 9.12.2014, č.k. 4C 155/2013-26, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej sa ich náhrada n e p r
i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a
náhradu trov konania žalovanej nepriznal.

Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa za preukázané, že v prejednávanej veci si žalobca
uplatňujenároknanáhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy,atozdôvodunesprávnehoúradného
postupu exekučného súdu, ktorý nerozhodol o žiadosti na zmenu exekútora v zákonom stanovenej

lehote.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že v danej veci teda v čase začatia predmetného exekučného konania
Exekučný poriadok ešte neupravoval lehotu na rozhodnutie súdu o návrhu na zmenu exekútora. Podľa
citovaného prechodného ustanovenia § 238 Exekučného poriadku aj po zmene ust. § 44 Exekučného
poriadku účinnej k 1.9.2005 vykonanej zákonom č. 341/2005 Z.z., ktorý zaviedol 30-dňovú zákonnú
lehotu na rozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora, bolo povinnosťou exekučného súdu pokračovať v

predmetnom exekučnom konaní podľa práva platného do 31.8.2005.

Súd prvého stupňa sa preto nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že v predmetnom exekučnom konaní
exekučný súd postupoval nesprávne, ak o návrhu na zmenu súdneho exekútora nerozhodol v 30-dňovej
zákonnej lehote. Pre rozhodnutie súdu o tomto návrhu nebola v tom čase zákonom stanovená žiadna
lehota. Preto súd nemohol prijať ani právny záver o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu
spočívajúcom v porušení povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.

Pri posudzovaní predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú zbytočnými prieťahmi vo veci
v zmysle cit. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. je pritom taktiež nutné postupovať nielen podľa vnútroštátnej
zákonnej úpravy, do ktorej je vsadená, ale v súlade aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudsképráva vzťahujúcou sa k čl. 6 Dohovoru o základných ľudských právach a základných slobodách, a
tiež judikatúrou Ústavného súdu SR. Podľa tejto ustálenej judikatúry základným predpokladom pre
posúdenie, či došlo v konkrétnom konaní k porušeniu práva na prejednanie veci bez zbytočných

prieťahov, resp. v primeranej lehote, je stanovenie celkovej dĺžky konania. Za celkovú dĺžku konania
je pritom potrebné považovať dobu od začatia konania do jeho skončenia. Podľa tejto judikatúry o
porušeniu práva na prejednanie veci v primeranej lehote sa nemusí jednať vtedy, ak v konaní síce došlo
k prieťahom, avšak ak konanie ako celok odpovedá dobou svojho trvania času, v ktorom je možné
ukončenie konania spravidla očakávať. Nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama o

sebepretonemusízakladaťporušeniezákladnéhoprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov
podľa čl.48 ods. 2 ÚS SR. a práva na prejedanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru. Na
kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, ak sa vyskytli
opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku konania (I.ÚS 19/00, I.ÚS 39/00,
I.ÚS 42/01, I.ÚS 57/01, II. ÚS 23/06 a pod.).
V danej veci konanie exekučného súdu o návrhu žalobkyne na zmenu súdneho exekútora trvalo od 22.

11. 2010 do 27.10.2011, kedy súd exekúciu zastavil, teda cca. 11 mesiacov.
V otázke celkovej dĺžky konania o žiadosti o zmenu súdneho exekútora súd za právne najvýznamnejšiu
skutočnosť pre posúdenie správnosti úradného postupu exekučného súdu v predmetnom exekučnom
z hľadiska zbytočných prieťahov exekučného súdu považoval všeobecne známu skutočnosť, že
žalobkyňa na exekučnom súde iniciovala stovky exekučných konaní v typovo obdobných veciach. Podľa

oznámeniaOkresnéhosúduPopradžalobkyňalenvroku2010,tzn.včasepodaniapredmetnéhonávrhu
na zmenu exekútora, podala na tento súd 344 návrhov na zmenu súdneho exekútora v prebiehajúcich
exekučných konaniach. Tu súd v celom rozsahu poukázal na Nález ÚS SR II.ÚS 520/2012-39 z
10.7.2013 vydaný v obdobnej typovej exekučnej veci iniciovanej žalobkyňou ako sťažovateľkou.

Vychádzajúc z okolnosti predmetného exekučného konania, v ktorom jeho rozhodovanie o návrhu na
zmenu exekútora trvalo necelých 11 mesiacov, počas ktorých súd nebol nečinný, v celom rozsahu
poukazujúc na argumentáciu ÚS SR v uvedenom náleze súd v danej veci prijal záver, že exekučný súd
v exekučnom konaní nepostupoval nesprávne a konanie súdu nemožno kvalifikovať ako konanie so
zbytočnými prieťahmi.

Keďže žalobkyňa nepreukázala splnenie jednej zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu
za škodu, a to nesprávny úradný postup štátneho orgánu, žalobu ako nedôvodnú zamietol. Vzhľadom
na tento právny záver súd nepovažoval za hospodárne vykonávať ďalšie dokazovanie vo veci a ďalšie
návrhy na doplnenie dokazovania zamietol.

Súd prvého stupňa je toho názoru, že náklady spojené s činnosťou žalobkyne uskutočňovanou vo
veci správy a udržateľnosti pohľadávky, pre ktorú bola exekúcia v danej veci vedená (pracovné
výkony zamestnancov, správa informačného systému) v období, ktoré podľa jej tvrdení zbytočne
uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutia o ňom, bez ďalšieho,

nemožno považovať za skutočnú škodu. Súd sa stotožňuje s argumentáciou žalovanej, že žalobkyňa
ako obchodná spoločnosť založená za účelom podnikania (poskytovania spotrebiteľských úveroch)
vynakladala a vynakladá náklady na správu svojich pohľadávok, vrátane predmetnej pohľadávky,
prostredníctvom informačného systému predovšetkým v súvislosti s touto podnikateľskou činnosťou.
Náklady na udržiavanie tohto informačného systému, teda aj náklady na správu predmetnej pohľadávku

v informačnom systéme, jej preto vznikali v súvislosti s jej podnikaním na trhu bez ohľadu na tvrdené
prieťahy v exekučnom konaní. Pohľadávka by už zrejme nebola spravovaná informačným systémom
len v prípade jej vymoženia. Z tvrdení žalobkyne ako aj znaleckého posudku vypracovaného znaleckým
ústavom Ekonomickou univerzitou Bratislava pod č. 1/2014 pritom nie je vôbec zrejme, či a kedy,
prípadne či doposiaľ stále je predmetná pohľadávka informačným systémom spracovávaná, či a v akom

rozsahu by sa náklady na správu a udržanie informačného systému žalobkyne v prípade neevidovania
predmetnej pohľadávky v informačnom systéme vôbec znížili, a teda ani či vôbec nejaké náklady na
správu predmetnej pohľadávky boli vynakladané zbytočne v dôsledku tvrdených prieťahov v exekučnom
konaní. Preto súd zastáva názor, že žalobkyňa v konaní neuniesla povinnosť tvrdenia (a teda ani
dôkaznú povinnosť) ohľadne vzniku majetkovej ujmy v dôsledku tvrdených zbytočných prieťahov v

exekučnom konaní. Žalobkyňa v konaní neuniesla povinnosť tvrdenia (a teda rovnako ani dôkaznú
povinnosť)aniohľadneskutočnosti,akékonkrétnenákladyvôbecvynaložilanasprávuaudržaniesvojho
informačného systému. Taktiež neuniesla ani dôkaznú povinnosť ohľadne tvrdenia ohľadne nákladov na
administratívne spracovanie a publikačné výdaje spojené s urgenciami. Súd má poznatky, že žalobkyňavyhotovuje mnohé podania v elektronickej podobe. Aj samotné návrhy na zmenu exekútora boli podané
v elektronickej podobe.

O trovách konania rozhodoval súd podľa zásady úspechu vo veci ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zrušiť
a vec vrátiť na opätovné prejednanie. Ako dôvod uviedol, že v merite veci sa rozhodlo na základe a s
použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003

Z. z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1

zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z.,
pretože svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd nevysvetlil názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do

času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Európsky súd pre ľudské práva opakovane uviedol, že
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania
ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej agendy a podobne. Nemožno pochopiť,

ako môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore
exekučného titulu so zákonom. Poznamenal, že ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd
vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Poznamenal, že predložil ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., a to znalecký

posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným
znaleckým posudkom bolo jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu
negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to v posudku určenej výške. Namietal,
že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné oboznámenie sa s predloženým znaleckým posudkom. Mal
za to, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody.

K návrhu na prerušenie konania uviedol, že súd bol povinný pred rozhodnutím vo veci samej o
tomto návrhu osobitne rozhodnúť, ak bol návrh súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu. Poukázal pritom na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 2 O.s.p., a to bez
nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú

vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nesprávne (retroaktívne) vychádzal z ustanovenia §
9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno usúdiť

na vznik nesprávne úradného postupu v podobe prieťahov v konaní. Argumentácia súdu prvého stupňa
je zrejmá z odôvodnenia jeho rozhodnutia, pričom sa netýka ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013, ale v znení účinnom ku dňu podania návrhu. Preto tento odvolací
dôvod odvolací súd považoval za nedôvodný.To ale neznamená, aby súd prvého stupňa nemohol ako príklad uviesť právne významné okolnosti
uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a to v kontexte skúmania, ktoré súd musí

vykonať, aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu vrátane prieťahov v konaní
pohybuje v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom
v čase vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi účastníkmi konania.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v prejednávanej veci nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v

konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu, alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu
pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré by prieťahy v konaní konštatovalo.

Zo správy Okresného súdu Poprad súd zistil, že exekučné konanie žalobkyne ako oprávnenej proti
povinnej U. K., nar. X.X.XXXX, v ktorom bolo exekučným súdom súdnemu exekútorovi udelené
poverenie na vykonanie exekúcie pod č. 5706*007857, je na Okresnom súde Poprade vedené pod sp.

zn. 15Er 244/2005. Exekučné konanie začalo 28.7.2005. Súdny exekútor žiadosť o udelenie poverenia
exekučnému súdu doručil 4.8.2005. Dňa 5.8.2005 exekučný súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie
na vykonanie exekúcie. Dňa 22.11.2010 bol exekučnému súdu doručený návrh na zmenu súdneho
exekútora. Dňa 10.12.2010 exekučný súd vyzval súdneho exekútora na špecifikáciu a vyčíslenie trov
exekúcie. Dňa 7.1.2011 súdu doručená odpoveď. Uznesením z 27.10.2011 exekučný súd exekúciu

zastavil a oprávneného zaviazal zaplatiť trovy exekúcie.

V danom prípade nesprávny úradný postup mal spočívať v nedodržaní zákonnej lehoty stanovenej na
rozhodnutie o zmene exekútora. Odvolací súd poukazuje na závery Ústavného súdu SR v rozhodnutí
IV. ÚS 606/2012, kde Ústavný súd SR okrem iného zdôraznil, že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu

nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal na to,
že žalobca podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase
väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane
súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne
akceptovateľné.

Rozhodnou v súvislosti s posúdením nesprávneho úradného postupu z hľadiska zbytočných prieťahov
exekučného súdu je v predmetnej veci všeobecne známu skutočnosť, že žalobca na exekučnom
súde inicioval stovky exekučných konaní v typovo obdobných veciach, čo determinovalo uplatňovanie
zákonných lehôt a zvyšovala faktickú zložitosť veci.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že v predmetnom exekučnom konaní sa
exekučný súd nedopustil nesprávneho úradného postupu v podobe „zbytočných prieťahov v konaní“
v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., čím nie je daný prvý predpoklad zodpovednosti
žalovaného za škodu, ktorá mala žalobcovi vzniknúť. Súd sa preto nemal dôvod zaoberať ani otázkami

výšky priznania náhrady nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobca domáhal a z toho dôvodu aj znaleckým
posudkom.

Zákonnými predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.
sú existencia nesprávneho úradného postupu, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným

postupomavzniknutouškodou.Akchýbačoilenjedenztýchtopredpokladovzodpovednosťžalovaného
vyplývajúca zo zákona č. 514/2003 Z. z. daná nie je.

Vo vzťahu k tej časti odvolania, v ktorej sa hovorí o potrebe rozhodnúť o návrhu žalobcu na prerušenie
konania je potrebné dodať, že zo strany žalobcu takýto návrh v čase predchádzajúcom nariadenému

súdnemu pojednávaniu doručený nebol. Takéto návrhy žalobca podával len v tých prípadoch, keď súdy
nezohľadnili ním namietanú zaujatosť všetkých sudcov súdu rozhodujúceho konkrétnu exekučnú vec,
v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zakladajúcemu podľa tvrdení žalobcu nárok na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy. V prejednávanej veci námietke zaujatosti vyhovené bolo a vec
prejednával iný súd než ten, ktorý konal v exekučnej veci.

Žiadne skutočnosti, ktoré žalobca uviedol v odvolaní, nie sú spôsobilé spochybniť správnosť uvedeného
záveru a právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa, a neodôvodňujú iné rozhodnutie o uplatnenomnároku. Za tohto stavu sa odvolací súd v súlade s vyššie uvedeným stotožňuje so skutkovou a právnou
argumentáciou súdu prvého stupňa.

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1, 2
O.s.p. napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§142ods.1O.s.p..Dôvodomtakéhotorozhodnutiabolaskutočnosť,žeúspešnejžalovanejvodvolacom

konaní žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.