Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 17, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/346/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8413201972
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8413201972.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.

Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ s. r. o., so sídlom
v Bratislave, na ul. Pribinovej č. 25, právne zastúpeného Fridrich Paľko s. r. o., so sídlom v Bratislave, na
ul. Grösslingovej č. 4 proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom
v Bratislave, na Župnom námestí č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok zo dňa 28.11.2014, č. k. 4C/151/2013 - 34 takto
jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému sa ich náhrada n e p
r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú skutočnosť, podľa ktorej predmetom konania je náhrada
škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdu prvého stupňa pri

rozhodovaní o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Exekučné konanie, v ktorom
malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu sa ale začalo do 31.8.2005, kedy Exekučný poriadok
neupravoval lehotu na rozhodnutie súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora. Táto 30 - dňová lehota
bola zavedená až novelou Exekučného poriadku vykonanou zákonom č. 341/2005 Z. z. s účinnosťou od
1.9.2005. Aj po zmene ustanovenia § 44 Exekučného poriadku vzhľadom na prechodné ustanovenie §
238 ods. 1 a ods. 2 Exekučného poriadku bolo povinnosťou exekučného súdu pokračovať v exekučnom
konanípodľaprávaplatnéhodo31.8.2005.Vzhľadomnatútozákonnúúpravunemohlodôjsťkporušeniu

povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.

Za nesprávny úradný postup zákon č. 514/2003 Z. z. v ust. § 9 považoval okrem porušenia povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote aj nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný
zásah do práv právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Pre občianske súdne
konanie, najmä vo veci samej, všeobecne platí, že vzhľadom k odlišnému stupňu zložitosti a náročnosti

jednotlivých vecí, ktoré sú súdmi prejednávané nie je dosť dobre možné všeobecne stanoviť lehotu, v
ktorej by súd mal rozhodnúť. Východiskom preto sú najmä čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov a čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého každý má právo, aby jehovec bola prejednaná v primeranej lehote, v spojení s príslušnými ustanoveniami súdnych procesných
predpisov. V občianskom súdnom konaní sa primeranosť dĺžky konaní spravuje predovšetkým ust.
§ 6 O.s.p., podľa ktorého súd je povinný v konaní postupovať v súčinnosti so všetkými účastníkmi

konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Meradlom správnosti úradného postupu z hľadiska
včasnosti rozhodnutí je teda splnenie zásady rýchlosti súdneho konania, ktorá zakladá významné právo
účastníka, aby jeho vec bola súdom prejednaná a bolo o nej rozhodnuté bez zbytočných prieťahov a
v primeranej lehote. Nejde však o hľadisko absolútne, ktoré by malo prevážiť iné požiadavky na súdne
rozhodovanie, ktorými je napr. povinnosť súdu oprieť svoje rozhodnutie o spoľahlivo zistený skutkový

stav. Za porušenie zásady rýchlosti konania, ktoré je v svojom dôsledku nesprávnym úradným postupom
jepretomožnépovažovaťlentakýpostupsúduvkonaní,kedydobajehopriebehunezodpovedáfaktickej
zložitosti skutkovej a právnej náročnosti veci a kedy dĺžka konania spočíva v príčinách vychádzajúcich
z pôsobenia súdu v prejednávanej veci. Nie je pritom podstatné, či prieťahy majú pôvod v činnosti
(nečinnosti)sudcu alebo v nedostatočnom personálnom alebo materiálnom vybavení súdov. Štát však
naproti tomu nemôže zodpovedať za prieťahy, ktoré sú spôsobené nedostatkom súčinnosti alebo

dokoncazámernýmpôsobenímzostranyúčastníkov,čivyvolanéinýmiokolnosťami,ktorénemajúpôvod
v povahe súdu a jeho inštitucionálnom a organizačnom vybavení.

Pri posudzovaní predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú zbytočnými prieťahmi vo veci
v zmysle ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. je pritom taktiež nutné postupovať nielen podľa vnútroštátnej

zákonnej úpravy, do ktorej je vsadená, ale v súlade i s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
vzťahujúcou sa k čl. 6 Dohovoru o základných ľudských právach a základných slobodách a s judikatúrou
Ústavného súdu Slovenskej republiky. Podľa tejto ustálenej judikatúry základným predpokladom pre
posúdenie, či došlo v konkrétnom konaní k porušeniu práva na prejednanie veci bez zbytočných
prieťahov, resp. v primeranej lehote, je stanovenie celkovej dĺžky konania. Za celkovú dĺžku konania

je pritom potrebné považovať dobu od začatia konania do jeho skončenia. Podľa tejto judikatúry o
porušenieprávanaprejednanievecivprimeranejlehotesanemusíjednaťvtedy,akvkonanísícedošlok
prieťahom, avšak konanie ako celok odpovedá dobou svojho trvania času, v ktorom je možné ukončenie
konania spravidla očakávať. Nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama o sebe preto
nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
Dohovoru. Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy,
ak sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku konania.

Za skutočnú škodu nemožno považovať ani náklady spojené s činnosťou žalobcu uskutočňovanou

vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky, pre ktorú bola exekúcia v danej veci vedená v období,
ktoré podľa tvrdení žalobcu zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a
rozhodnutím o nej. Žalobca ako obchodná spoločnosť založená za účelom podnikania vynakladala
a vynakladá náklady na správu svojich pohľadávok, vrátane predmetnej pohľadávky prostredníctvom
informačného systému, predovšetkým v súvislosti s podnikateľskou činnosťou. Náklady na udržiavanie

tohtoinformačnéhosystému,tedaajnákladynasprávupredmetnejpohľadávkyvinformačnomsystéme,
žalobcovi preto vznikali v súvislosti s jeho podnikaním na trhu bez ohľadu na tvrdené prieťahy v
exekučnom konaní. Z tvrdení žalobcu pritom nie je vôbec zrejmé, či a kedy, príp. či doposiaľ stále
je predmetná pohľadávka informačným systémom spracovávaná, či a v akom rozsahu by sa náklady
na správu a udržanie informačného systému žalobcu v prípade neevidovania predmetnej pohľadávky

v informačnom systéme vôbec znížili, a teda ani, či vôbec nejaké náklady na správu predmetnej
pohľadávky boli vynakladané zbytočne v dôsledku tvrdených prieťahov v exekučnom konaní. Žalobca v
konaní neuniesol povinnosť tvrdenia, a teda ani dôkaznú povinnosť ohľadne vzniku majetkovej ujmy v
dôsledku tvrdených zbytočných prieťahov v exekučnom konaní. Túto povinnosť neuniesol ani vo vzťahu
k tomu, aké konkrétne náklady vôbec vynaložil na správu a udržanie svojho informačného systému. To

isté sa vzťahuje i na náklady na administratívne spracovanie a publikačné výdaje spojené s urgenciami.

Keďže žalobca nepreukázal splnenie jedného zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu
za škodu, a to nesprávny úradný postup, súd prvého stupňa žalobu ako nedôvodnú zamietol. Vzhľadom
na uvedené už nepovažoval za hospodárne vykonávať ďalšie dokazovanie vo veci, a preto návrhy na

doplnenie dokazovania zamietol.

Výrok o trovách odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p..Protitomutorozsudkupodalvzákonomstanovenejlehoteodvolaniežalobca.Navrholrozhodnutie zrušiť
a vec vrátiť na nové prejednanie. Ako dôvod uviedol, že vo veci sa rozhodlo na základe a s použitím
inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom

štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na
takejtoneprípustnejinterpretácií,dopustilsanesústredenéhopostupu,ktorýmádôsledokvnesprávnosti

súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní jednoznačne viazaný ust. § 9 ods. 2 zákona
č 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z.
z., pretože svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Stav právnej
neistoty existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Súdu neprislúcha

polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a
akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť
meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany
základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie

veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v
konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako
napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy, atď.. Je to predovšetkým
štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.
Žalobca takýto záväzok nemá.

Žalobcapredložilakodôkazovznikuškodyznaleckýposudokč.1/2014,ktorývypracovalZnaleckýústav
Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným znaleckým posudkom je jednoznačne preukázané, že
nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku.
Okrem toho, ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu

návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou
je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci
samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Odvolací súd v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods.
2 O. s. p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny

právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým
súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu poukazujúcu na nemožnosť aplikácie ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003

Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2013, táto je právne bezvýznamná. Pri rozhodovaní vo veci sa totiž
vychádzalo z ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012.

V danom prípade nesprávny úradný postup mal spočívať v nedodržaní zákonnej lehoty stanovenej
na rozhodnutie o zmene exekútora. Odvolací súd poukazuje na závery Ústavného súdu Slovenskej

republiky v rozhodnutí IV.ÚS 606/2012, kde Ústavný súd Slovenskej republiky okrem iného zdôraznil,
že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že žalobca podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne,
teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní a preto musel počítať s určitým technicko-
administratívnym zdržaním na strane súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým

časovým odstupom čo je ústavne akceptovateľné.

Vo vzťahu k tej časti odvolania, v ktorej sa hovorí o potrebe rozhodnúť o návrhu žalobcu na prerušenie
konania je potrebné dodať, že zo strany žalobcu takýto návrh v čase predchádzajúcom nariadenémusúdnemu pojednávaniu doručený nebol. Takéto návrhy žalobca podával len v tých prípadoch, keď súdy
nezohľadnili ním namietanú zaujatosť všetkých sudcov súdu rozhodujúceho konkrétnu exekučnú vec,
v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zakladajúcemu podľa tvrdení žalobcu nárok na

náhradu škody a nemajetkovej ujmy. V prejednávanej veci námietke zaujatosti vyhovené bolo a vec
prejednával iný súd než ten, ktorý konal v exekučnej veci.

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1
O.s.p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 142 ods. 1 O.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní
úspešnému žalovanému žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.