Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, December 21, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/513/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2509208747
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2509208747.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Jozefa Mačeja a sudkýň JUDr. Ivety
Jankovičovej a JUDr. Daše Kontríkovej v právnej veci žalobkyne: B. Q., nar. XX. B. XXXX, bytom L., B.
L. XX, štátna občianka SR, zast. advokátkou: JUDr. Barbora Volárová, Kukučínova 11, Piešťany, proti
žalovanej: Q. J., nar. XX. B. XXXX, bytom L., B. L. XX, štátna občianka SR, o určenie vlastníckeho práva
a iné, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 3. júla 2014 č. k. 5C/199/2009
- 288, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej a v časti trov konania p
o t v r d z u j e .

Žalobkyni nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I/ určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností
zapísaných na Okresnom úrade v Piešťanoch, katastrálny odbor na LV č. XXX, pre obec L. a k. ú. B.
L. ako pozemky registra „C“ evidované na katastrálnej mape ako parc. č. 263/4 - zastavané plochy a
nádvoria o výmere 187 m2, parc. č. 263/5 - záhrady o výmere 167 m2, II/ vo zvyšku návrh zamietol, III/
zamietol aj vzájomný návrh žalovanej a IV/ žalobkyni nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo
veci samej odôvodnil právne ust. § 132 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení); § 111 ods. 1 O.z. (Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. v znení účinnom v
čase uzavretia kúpnej zmluvy); § 36a a 67 ods. 1 katastrálneho zákona (zákon č. 162/1995 Z.z. v
znení neskorších zmien a doplnení); § 1 ods. 1 zákona č. 65/1951 Zb. o prevodoch nehnuteľností a
o prenájmoch poľnohospodárskej a lesnej pôdy účinného v čase uzavretia kúpnej zmluvy; § 80 písm.
c) a § 134 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a
doplnení), ako rozhodnutím publikovaným v Zbierke rozhodnutí a stanovísk (R 17/1972); vecne potom
tým, že tu bol naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva v zmysle § 80 písm. c) O. s.
p., pretože ten je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobkyne ohrozené
alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jej právne postavenie neistým (R 17/1972). Procesná povinnosť
preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo
práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha (žalobkyňa). Pokiaľ chcela žalobkyňa osvedčiť svoj
naliehavý právny záujem, musela na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej
veci vedúce k sporu medzi účastníčkami a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo
je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom,
ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania alebo vytvára pevný základ pre
jeho usporiadanie). Určovací návrh nie je spravidla opodstatnený najmä vtedy, ak vyriešenie určitej
otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak
požadované určenie má povahu len predbežnej otázky k posúdeniu, či tu je alebo nie je právny vzťah

alebo právo. Ak žalobkyňa neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ňou požadovanom určení, ide
o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie návrhu. Pokiaľ teda by súd prvého stupňa
dospel k záveru, že ten-ktorý určovací návrh nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne návrh
bez toho, aby sa zaoberal meritom veci (otázkami aktívnej a pasívnej legitimácie účastníkov konania).
Vo všeobecnosti platí, že pozitívne určenia vlastníckeho práva, teda že žalobkyňa je vlastníčkou, má
prednosť pred negatívnym určením, teda že žalovaná nie je vlastníčkou, nakoľko z negatívneho určenia
nevyplýva jasne a jednoznačne, kto je skutočným vlastníkom, pretože bez takého pozitívneho určenia
treba pripustiť aj možnosť, že vlastníkom je aj tretia osoba (ktorá nie je účastníkom konania), a to aj
pri konaniach vo veci duplicitného zápisu vlastníckeho práva, takéto konanie to nevylučuje. Prípadné
rozhodnutie súdu negatívne určujúce, že žalovaná nie je vlastníčkou a zároveň určujúce, že žalobkyňa
je vlastníčkou, nemôže byť spôsobilé zlepšiť právne postavenie žalobkyne, ktorá svoje vlastníctvo už má
zapísané v katastri nehnuteľností. Prípadné vyhovenia návrhu (negatívneho určenia, že určitá osoba nie
je vlastníkom) by v tejto časti nemohlo mať za následok zápis vlastníckeho práva, a teda ani zlepšenie
právneho postavenia žalobkyne, takýto negatívny určujúci výrok by nevylučoval možnosť, že vlastníkom
je niekto tretí. Prvostupňový súd na základe vykonaného dokazovania a vyššie uvedených skutočností
dospel k záveru, že návrh žalobkyne bol podaný dôvodne len čiastočne, a to v časti návrhu, ktorým
sa domáhala pozitívneho určenia vlastníckeho práva. Návrh v časti negatívneho určenia nebol podaný
dôvodne pre neexistenciu naliehavého právneho záujmu na takomto určení. Z tohto dôvodu bol jej súd
návrh v časti negatívneho určenia, že žalovaná nie je vlastníčkou sporných nehnuteľností zamietnutý.
Napriek tomu, že pri neexistencii naliehavého právneho záujmu a zamietnutí žaloby z tohto dôvodu by
sa súd nemal zaoberať meritom veci, súd sa meritom veci zaoberal v rámci rozhodovania o návrhu o
určenie (pozitívnom určení), že žalobkyňa je vlastníčkou sporných nehnuteľností. Čo sa týka pozitívne
určovacieho návrhu žalobkyne, tento bol podaný dôvodne. Vychádzal z ust. § 134 O. s. p., že listiny
vydané súdmi Slovenskej republiky potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje,
súd ale vzhľadom na charakter tohto sporu týkajúcej sa vlastníckeho práva, ako práva absolútneho,
záväzného pre všetkých, pôsobiaceho „erga omnes“, je viazaný rozsudkom Okresného súdu Trnava
v konaní sp. zn. 14C 135/1992 zo dňa 9. júla 1992, právoplatného dňa 7. augusta 1992, teda že par.
č. 262 zapísaná vo vložke 86 ako roľa Konopničky vo výmere 321 štvorcových siah bola ku dňu smrti
A. A., t.j. ku dňu XX. C. XXXX v jeho vlastníctve a B. A., B. Q., Ing. B. A. a Ing. D. A. sú nástupnými
dedičmi tejto nehnuteľnosti po A. A.. Taktiež bol viazaný určením, že vlastníkmi nehnuteľnosti č. 263
zapísanej vo vložke č. 86 vo výmere 349 štvorcových siah sú X. B. a W. A.. Ako z odôvodnenia vyplýva,
návrh bol odôvodnený tým, že v rovnakom čase ako kupoval A. A. od A. D. a A. D. (kúpna zmluva z
25.8.1961) nehnuteľnosti (parc. č. 262 vo vložke č. 86 o výmere 321 siah a parc. č. 261 vložke č. 129
o výmere 349 siah) prebiehalo na Okresnom súde v Trnave vydržovacie konanie ohľadne parc. č. 263
zapísanej tiež vo vl. č. 86, ktorú užíval W. A. a W. A., pričom prišlo k mylnému označeniu a omylom
bolo zapísané vydržanie W. a W. A. na parc. č. 262, ktorá však patrila v celosti A. a A. D. a nie na parc.
č. 263. Vo vložke č. 86 bolo pod B/11 a B/12 titulom deľby a držby napísané vlastníctvo W. a W. A. v
polovici na parc. č. 262 a táto bola prenesená do novej vložky č. 209 s ďalším chybným zápisom, kde
sú manželia A. uvedení ako vlastníci celej parcely č. 262, namiesto parcely č. 263. Z právneho záveru
rozsudku vyplýva, že parc. č. 263 mala byť správne uvedená aj v novom zápise a v nových vložkách
č. 209 ako parc. č. 263 a nie 262. Uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj obecné svedectvo Rady MNV v
Malom Orvišti č. 150/61 zo dňa 30.6.1960, ktorého potvrdzovalo tú skutočnosť, že parc. č. 262 roľa
Konopnička o výmere 321 štvorcových siah vo vložke č. 86 k. ú. B. L. užívajú viac ako 45 rokov nebohý
W. D. a manželka I. D. a po nich A. D. a A. D. a súčasne, že W. A. a W. A. naproti tomu užívajú taktiež 45
rokov parc. č. 263 o výmere 349 štvorc. siah. Podľa skutočného stavu teda parc. č. 262 patrí D. a parc. č.
263 A.. Uvedené potvrdenia bolo vydané pre účely vydržovacieho konania Okresného súdu v Trnave. Z
uvedeného jednoznačne vyplýva, že bratom A. a A. svedčilo právo k parc. č. 262 zapísanej vo vložke č.
86 k. ú. B. L.. Títo kúpnou zmluvou zo dňa 25.8.1961 previedli vlastníctvo na A. A., právneho predchodcu
navrhovateľky (jej otca). Napriek určeniu súdom (OS Trnava - 14C/135/1992), že parc. č. 262 zapísaná
vo vložke 86 ako roľa Konopničky vo výmere 321 štvorcových siah bola ku dňu smrti A. A., t. j. ku dňu
XX.XX.XXXX v jeho vlastníctve, teda platne a účinne došlo k prevodu vlastníckeho práva k nej, súd k
námietke odporkyne ohľadom účinnosti predmetnej zmluvy uvádza, že kúpna zmluva zo dňa 25.8.1961
bola uzatvorená za účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., ktorého právna úprava síce
upustila od zásady, že k platnému prevodu vlastníctva nehnuteľnosti došlo až zápisom do pozemkovej
knihy t.j. upustil od tzv. intabulačného princípu, čo znamená, že v tom čase na platnosť prevodu
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nebol potrebný zápis v pozemkovej knihe, ale k jeho vzniku
došlo už samotným uzatvorením zmluvy, ktorá bola právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva k

nehnuteľnosti. Zápis nadobudnutia vlastníctva v pozemkovej knihe teda už nebol podmienkou prevodu
vlastníctva, nemal hmotnoprávny význam a zostal mu iba význam deklaratórny. Pozemková kniha stratila
takto svoju všeobecnú hodnovernosť. Výnimku z tohto pravidla tvorilo iba nadobudnutie vlastníctva k
nehnuteľnosti dedením a na základe vydržania. Podľa § 111 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb.,
vlastníctvo k veciam jednotlivo určeným sa prevádza už samou zmluvou, ak nie je dohovorené inak
alebo ak nevyplýva nič iné z osobitných predpisov. Podľa § 112 citovaného zákona, prevod vlastníctva k
nehnuteľným veciam, zapísaným v pozemkovej alebo železničnej knihe, zapíše sa do týchto kníh. Z tohto
ustanovenia však nevyplýva povinnosť podať návrh na zápis prevodu do pozemkovej knihy, pretože
práve tým by takýto zápis mal charakter konštitutívny a nie len deklaratórny, ako je uvedené vyššie.
Práve toto ustanovenie je zakotvením evidenčného charakteru zápisu, čo nepochybne vyplýva z dikcie
zákona „prevod vlastníctva...sa zapíše...“. Jedná sa len o evidenciu tých nehnuteľností, ktoré už boli
zapísané v pozemkovej alebo železničnej knihe. Súčasne treba poukázať na to, že v čase uzatvorenia
zmluvy bol účinný zákon č. 65/1951 Zb. o prevodoch nehnuteľností a o prenájmoch poľnohospodárskej
a lesnej pôdy, podľa ktorého § 1 ods. 1, bolo na prevod nehnuteľnosti potrebné privolenie okresného
národného výboru. Tento zákon bol účinný až do 31. marca 1964, kedy bol zrušený novým Občianskym
zákonníkom z roku 1964 - zákonom č. 40/1964 Zb.. Tu súd opätovne poukazuje na znenie ustanovenia
§ 111 in fine Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., „...ak nie je dohovorené inak alebo ak nevyplýva
nič iné z osobitných predpisov“, z ktorého vyplýva, že v danej veci bolo podľa osobitného predpisu -
zákona č. 65/1951 Zb. na prevod vlastníctva k nehnuteľnosti potrebné privolenie okresného národného
výboru. Toto bolo k predmetnej kúpnej zmluve dané dňa 10. apríla 1962 (č.l. 210), čo potvrdila i právna
zástupkyňa žalovanej. Z rozsudku OS Trnava - 14C/135/1992 ďalej vyplýva, že B. A., B. Q., Ing. B. A. a
Ing. D. A. sú nástupnými dedičmi spornej nehnuteľnosti. Právny predchodca žalobkyne bol v čase jeho
smrti vlastníkom spornej nehnuteľnosti a súčasne, parc. č. 263 zapísanú tiež vo vl. č. 86 (ako parc. č. 262)
užívali W. A. a W. A., pričom prišlo k mylnému označeniu a omylom bolo zapísané vydržanie W. a W. A. na
parc. č. 262 (patrila v celosti A. a A. D.) a nie na parc. č. 263. Vo vložke č. 86 bolo pod B/11 a B/12 titulom
deľby a držby napísané vlastníctvo W. a W. A. v polovici na parc. č. 262 a táto bola prenesená do novej
vložky č. 209 s ďalším chybným zápisom, kde sú manželia A. uvedení ako vlastníci celej parcely č. 262,
namiesto parcely č. 263. Na základe takto vykonaného chybného zápisu vo vl. č. 209 sa následne sporná
parcela stala i predmetom dedičského konania po W. A., keď prešli na W. A., následne dedičského
konania po W. A., keď prešli na W. A. a X. B., až postupne prešla (darovacou zmluvou a dohodou
o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva) na odporkyňu. Súd v tejto súvislosti uvádza,
že napriek tomu, že sporná nehnuteľnosť bola prejednaná opakovane v rámci dedičského konania, k
prechodu vlastníckeho práva (pôvodne chybne zapísaného na parc. č. 262 vo vl. č. 209 na manželov A.)
neprišlo, poukazujúc na rímsku zásadu, že nikto nemôže previesť (analogicky byť predmetom prechodu)
viac práv, ako sám má. Ak boli nesprávne zapísaní ako vlastníci spornej parcely manželia W. a W. A.,
teda ak neboli skutočnými vlastníkmi, nemohli previesť (byť predmetom prechodu v rámci dedičstva)
na ich dedičov. Predmetné dedičské rozhodnutia uvedenú rímsku zásadu neprelomia, nakoľko podľa
§ 460 Občianskeho zákonníka sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa, dedičské rozhodnutie len
tento stav potvrdzuje (deklaruje). Ak teda nemohlo prísť k prechodu vlastníckeho práva, nemohlo byť
toto ani potvrdené dedičskými rozhodnutiami. Uvedený chybný zápis bol premietnutý aj do viacerých
geometrických plánov, avšak tieto samé o sebe nie sú právnym podkladom k prevodu (prechodu)
vlastníckeho práva, sú len technickým podkladom, ku ktorému je potrebný právny titul. Navyše kataster
nehnuteľností eviduje len 1 zápis geometrického plánu, a to len ako evidenčného pri GP 306/92 (č. l.
203). Čo sa týka predmetných stavebných povolení, tieto taktiež neriešia otázku, a teda nemajú vplyv
na vznik, zmenu alebo zánik vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Z tohto dôvodu nebolo potrebné sa
nimi podrobnejšie zaoberať pri odôvodňovaní. Naopak navrhovateľka preukázala, že vlastnícke právo
jej právneho predchodcu (A. A. ako určeného/potvrdeného vlastníka sporných nehnuteľností) k spornej
nehnuteľnosti postupne prešlo na ňu, a to v rámci dedičského konania po A. A., kedy prešlo vlastníctvo na
navrhovateľku a jej matku B. A., každej po 1/2 (č.l. 76 - 4D/2106/93) a následne prešlo v rámci dedičského
konania po zomr. B. A. do výlučného vlastníctva navrhovateľky (č.l. 23 - 6D/418/2009). Čo sa týka
vzájomného návrhu žalovanej, tak ako bolo vyššie uvedené pri dôvodoch uvedených pri zamietajúcej
časti návrhu žalobkyne v časti negatívneho určenia, teda pre neexistenciu naliehavého právneho záujmu
na takomto určení bol vzájomný návrh žalovanej zamietnutý a okrem iného aj preto, že súd vyhovel
časti návrhu žalobkyne, teda určil, že táto je vlastníčkou sporných nehnuteľností, čo vylučuje vyhovenie
vzájomnému návrhu žalovanej, že žalobkyňa nie je vlastníčkou sporných nehnuteľností. Čo sa týkalo
argumentácie o prípadnom vydržaní spornej nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalovanej dňa 1.
januára 1992, touto sa súd pre neexistenciu naliehavého právneho záujmu u žalovanej vecne nemohol
zaoberať, navyše žalovaná tvrdila, že vydržať ich mali jej právni predchodcovia a nie ona, teda v tom

prípade by sa mala domáhať určenia, že patria do dedičstva po jej právnych predchodcoch. Rozhodnutie
o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 2 v spojení s § 150 ods. 1 O. s. p. a vecne tým, že
čiastočne úspešnej žalobkyni (vychádzajúc z toho, že časť jej návrhu bola zamietnutá a s prihliadnutím
na úspech vo zvyšnej časti jej návrhu ako i zamietnutia vzájomného návrhu žalovanej) náhradu trov
konania nepriznal, nakoľko je tu existencia dôvodu hodného osobitného zreteľa v zmysle § 150 ods. 1
O. s. p., ktorým je tá skutočnosť, že ani jedna z účastníčok konania nezavinila začatie tohto konania,
keďže ani jedna z nich nespôsobila duplicitný zápis vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, ktorý
bol predmetom tohto konania. Ako príčinu na vedenia tohto konania nemožno považovať situáciu, že
neprišlo medzi účastníkmi konania k dohode ohľadom duplicity vlastníckeho práva (na návrh žalobkyne),
nakoľko uvedená dohoda (ako každá dohoda) je prejavom slobodnej vôle a nikoho nemožno nútiť, aby
podpísal dohodu, s obsahom ktorej nesúhlasí, prípadne ho za to „sankcionovať“, a preto nemožno za
týmto vidieť príčinu na vedenie tohto sporu a priznať tak žalobkyni náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie len žalovaná a navrhla ho v časti napadnutého výroku I/
zmeniť tak, že súd žalobu zamietne a v časti napadnutého výroku III/ tak, že ho zmení a určí, že B. Q., rod.
A., nar. XX. mája XXXX, bytom L. - časť B. L. č. XX, nie je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností zapísaných
u Okresného úradu Piešťany, katastrálneho odboru, na LV č. XXX vedeného pre k. ú. B. L., parcely
registra ,,C“ evidované na katastrálnej mape ako: parc. č. 263/4 - zastavané plochy a nádvoria o výmere
187 m2, parc. č. 263/5 - záhrady o výmere 167 m2 v podiele 1/1 alebo ho v napadnutých výrokoch I/ a III/
zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedla, že žalobkyňa nemala naliehavý právny
záujem na určení, že je vlastníčkou uvedených nehnuteľností, pretože v prípade duplicitne zapísaného
vlastníctva nemá prednosť pozitívne určenie vlastníctva pred negatívnym určením. Naopak, ona mala
naliehavý právny záujem na negatívnom určení, že žalobkyňa nie je výlučnou vlastníčkou sporných
nehnuteľností. Namietala aj zmenu právneho stavu po vyhlásení rozsudku Okresného súdu Trnava sp.
zn. 14C/135/1992-25 a nadobudnutia sporných nehnuteľností vydržaním právnych predchodcov rodičov
žalovanej.

Žalovaná navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť pre názor o vecnej správnosti takéhoto rozhodnutia.

Odvolací súd vec prejednal podľa § 212 ods. 1 a 2 písm. b) O. s. p. v medziach odvolania žalobkyne
(vrátane závislého rozhodnutia o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 1 a contrario a ods. 2 O. s. p.
bez pojednávania (pretože tu nešlo o prípad potreby dopĺňania či opakovania dokazovania, súd prvého
stupňa prejednal aj rozhodol túto vec na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný
záujem), keď dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba považovať za správny, nakoľko súd prvého
stupňa zistil skutkový stav v miere dostatočnej pre rozhodnutie vo veci, vec i správne posúdil po právnej
stránke a ani odvolacie námietky na tomto neboli spôsobilé nič zmeniť.

Predovšetkým podľa názoru odvolacieho súdu neexistoval dôvod, pre ktorý by nemala byť prijatá
argumentácia pojatá súdom prvého stupňa do odôvodnenia napadnutého rozsudku a slúžiaca na
podporu takéhoto rozhodnutia. Dôvody, pre ktoré nešlo žalobe vyhovieť, totiž súd prvého stupňa
predostrel spôsobom nevykazujúcim žiadne zjavné skutkové, právne ani logické medzery a takto i
zrozumiteľne a objektívne presvedčivo (ktorou objektívnou presvedčivosťou treba rozumieť schopnosť
presvedčiť každého s výnimkou niekoho majúceho nespochybniteľný záujem na celkom inom výsledku
konania). Zásadne by tak postačovalo i len konštatovanie správnosti okresným súdom použitých
dôvodov (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), z dôvodu potreby vyporiadania sa aj s odvolacími
námietkami a tiež s pretrvávajúcou námietkou žalovanej, naznačujúcou nedostatok naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení je však žiadúce doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine)
nasledovné:

K odvolacej námietke žalovanej, že žalobkyňa nemala naliehavý právny záujem na určení duplicitne
zapísaného vlastníctva, pretože v takom prípade nemá prednosť pozitívne určenie pred negatívnym
určením vlastníckeho práva, je potrebné uviesť, že ak je ako vlastník nehnuteľností zapísaná i iná
osoba ako žalobkyňa, osoba duplicitne zapísaná ako vlastník určitej nehnuteľnosti má vždy naliehavý
právny záujem na určení vlastníctva k takejto nehnuteľnosti, pretože je potrebné nepatričnosť dvojitého,
či viacerého zápisu vlastníctva k tejto nehnuteľnosti odstrániť (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 22Cdo 1875/2002 zo dňa 23. apríla 2003). Zároveň tu má pozitívne určenie prednosť
pred negatívnym určením, pretože z negatívneho určenia nevyplýva, kto je skutočným vlastníkom

nehnuteľnosti. Uvedené platí aj pre vzájomný návrh žalovanej, ktorý prvostupňový súd zamietol, keď
okrem iného taktiež dôvodil tým, že tu má pozitívne určenie prednosť pred určením negatívnym.
Na odvolacie námietky týkajúce sa rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 14C/135/1992-25 a
nadobudnutia sporných nehnuteľností vydržaním právnych predchodcov rodičov žalovanej dal už v
dostatočnej miere v odôvodnení svojho rozhodnutia odpoveď súd prvého stupňa.

Súd prvého stupňa tak rozhodol v odvolaním napadnutých výrokoch správne a odvolací súd
preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny podľa už vyššie zmieneného
ust. § 219 ods. 2 O. s. p. potvrdil (a to i v časti trov konania).

Pri takomto výsledku aj v odvolacom konaní bola plne úspešnou žalobkyňa a bola to tak ona, komu
vzniklo právo aj na náhradu jeho trov (podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Odvolací súd jej potom
náhradu nepriznal pre nepodanie návrhu na priznanie náhrady.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.