Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 10, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2CoE/342/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815206851
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tóth
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3815206851.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Bencont Investments, s.r.o., IČO: 36 432 105,
so sídlom v Bratislave, Vajnorská 100/A, v zastúpení JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou so
sídlom v Bratislave, Martinčekova 13, proti povinnému: Q. W., nar. X.X.XXXX, Ľ. V. XXX/X, XXX XX V., o
vymoženie istiny 2.529,34 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Prievidza zo dňa 06. augusta 2015, č.k. 16Er/1368/2015 - 27, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ing. Jána
Gaspera, PhD., so sídlom exekútorského úradu v Rimavskej Sobote, Kálmana Mikszatha 268, o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V
odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 30.3.2015 domáha vykonania exekúcie proti

povinnému na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu Slovenskej bankovej asociácie, sp.zn. II/2014-2929, ktorý bol vydaný jediným rozhodcom Mgr.
Petrom Hlaváčom dňa 16.9.2015. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 5.12.2014 a
vykonateľnosť dňa 8.12.2014. Dňa 28.4.2015 doručil súdny exekútor JUDr. Ing. Ján Gasper, PhD.
súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Z predloženého exekučného titulu - vyššie
špecifikovaného rozhodcovského rozsudku súd zistil nasledovné skutočnosti. Dňa 15.4.2009 bola

medzi právnym predchodcom oprávneného (Všeobecná úverová banka, a.s.) a povinným uzavretá
Zmluva o poskytnutí spotrebného úveru č. 002151311150409 ( ďalej len ,,zmluva o úvere´´) na základe
ktorej bol povinnému poskytnutý úver vo výške 2.765,00 eura. Všeobecná úverová banka, a.s.
zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 25.9.2013 postúpila pohľadávku voči povinnému súčasnému
oprávnenému - obchodnej spoločnosti BENCONT INVESTMETS, s.r.o. Súd ďalej preskúmal zmluvu o
úvere , ktorú s povinným uzavrela spoločnosť Všeobecná úverová banka,a.s., Všeobecné obchodné

podmienky VÚB, a.s. na poskytovanie spotrebných úverov fyzickým osobám - občanom účinné od
1.1.2009 ( ďalej len ,,VOP´´), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a dospel k záveru, že tento
právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. V danom prípade,
a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie
uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej
rozhodcovskej doložky v článku II. bodu 4. zmluvy, kde rozhodca bez vypočutia povinného vydal

rozhodcovský rozsudok na základe písomných dôkazov predložených oprávneným. Preskúmaním
predmetných článku II. bodu 5. zmluvy, vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú
podmienku k čomu ho viedli nasledovné dôvody. V článku II. v bode 5. zmluvy bol upravený spôsob
riešenia sporov zo zmluvy o úvere tak, že banka uzavretím zmluvy navrhuje, aby prípadné spory
vzniknuté z tohto obchodu boli rozhodnuté prednostne v rozhodcovskom konaní prostredníctvom
stáleho rozhodcovského súdu zriadeným v zmysle zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku. Dlžník

súčasne vyjadril súhlas s návrhom banky na riešení sporov stálym rozhodcovským súdom. Súčasne
v článku IX. v bode 3. VOP, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy sa zmluvné strany dohodli, ževšetky spory , ktoré by v budúcnosti vznikli zo zmluvy, budú rozhodované v rozhodcovskom konaní
v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom Asociácie
bánk podľa zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka

nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto
uzavretejdoložkyodvodil,naktoromzákladenáslednevydalexekučnýtitul,nemožnotakétorozhodnutie
považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním
návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol
rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie

uvedené skutočnosti, súd v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci zamietol žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celosti. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom
na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej
doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Podané
odvolanie odôvodnil podľa § 205 ods. 2 písm. a/, d/, f/, e/ O.s.p. a § 221 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ O.s.p.

Poukázal na ust. § 243 Ex. por.. Uviedol, že podľa ustanovení § 44 ods. 2, prvá veta a druhá veta
Exekučného poriadku je súd oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Exekučný súd nemá
zákonné oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú
doložku. Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo

na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo
súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Poukázal aj na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 159/2009 zo dňa 16.06.2009. Ďalej uviedol, že
exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených
medziach. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č.

244/2002 Z.z., má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok
súdu, podľa ustanovení § 159 O.s.p. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd,
a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Mal za to, že exekučný
súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské
konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý

už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona č. 244/2002 Z.z.), podľa ustanovení § 159 O.s.p. doručený
rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný. Výrok právoplatného rozsudku je
záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány, len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednať
znova. Teda je tu prekážka res iudicata. Uvedeným konaním súdu dochádza k porušeniu článku 2 odsek

2 Ústavy Slovenskej republiky. V súvislosti s uvedeným poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. ÚS 2/2000, II. ÚS 499/2014 a PL. ÚS 21/08. Poukázal aj na skutočnosť, že ako
právny nástupca Všeobecnej úverovej banky, a.s. bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami
rozhodcovského zákona. V zmysle ustanovenia čl. VIII. časti bodu 3 Všeobecných obchodných
podmienok, Všeobecná úverová banka, a.s. postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý

jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky, s tým, že v predmetnom bode
je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. To, že ju neodmietol, je prejavom
jeho osobnej a zmluvnej slobody. Súd zamietol poverenie z dôvodu, že exekučný titul bol vydaný v
rozhodcovskom konaní, avšak opomína tú skutočnosť, že oprávnený je zo zákona povinný klientovi
ponúknuť návrh rozhodcovskej doložky. Pokiaľ by tak neurobil, došlo by k porušeniu zákona o bankách,

avšak aj napriek splneniu si zákonom stanovenej povinnosti, súd práve týmto splnením zákonnej
povinnosti dôvodí zamietnutie poverenia. Mal za to, že exekučný súd nesprávne aplikuje ustanovenia
Občianskeho zákonníka a plne sa stotožnil s odôvodnením nálezu Ústavného súdu II. ÚS 499/2012.
Poukázal aj na uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19.04.2001,
sp. zn. IV. ÚS 110/09 z 02.04.2009, sp. zn. III. ÚS 264/05 z 29.09.2005 a na nálezy Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 244/09 z 29.09.2009, sp. zn. I. ÚS 390/08 z 23.04.2009, sp. zn. I.
ÚS 335/06 z 30.10.2007. Mal tiež za to, že exekučný súd v rozpore so zákonom posudzoval uzavretú
rozhodcovskú doložku podľa ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Namietal, že exekučný súd
nijako neskúmal vôľu povinného, že nebol preukázaný jeho nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej
doložky a rovno bez skutkových či právnych dôvodov ju označil za neplatnú. Exekučný súd sa nijako

nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy prvého stupňa. V prípade, že by zmluva
neobsahovala rozhodcovskú doložku a konanie by prebiehalo na štátnom súde, súd sa nevyjadril, akým
iným spôsobom by slabšia strana v prípadnom neskoršom procese dokázala naplánovať. Tiež uviedol,
že exekučný súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia vykonával samostatne nové dokazovanieskutkového stavu, na základe ktorého dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd v
nachádzacom konaní. Oprávnený sa nemal možnosť vyjadriť k takto vykonávaným dôkazom a k nanovo
vytvorenému skutkovému stavu. Exekučný súd mu uprel právo byť účastným na takomto zisťovaní

skutkového stavu, čím zasiahol do jeho práva podľa čl. 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ani
O.s.p., ani Exekučný poriadok, ani zákon č. 244/2002 Z.z. neposkytuje absolútne žiadnu oporu pre
záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci
vo veci samej, a teda napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie, alebo napr. rozsudok zrušiť či
zmeniť jeho výrok. Poukázal na Nález Ústavného súdu II. ÚS 499/2012. Ďalej mal za to, že pokiaľ

by aj súd zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie je možné záver
o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy
normatívny akt, ktorý je súčasťou unijného práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy, ktorého
priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny a v žiadnom prípade
interpretačný. Taktiež pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nie je možné
brať do úvahy judikatúru Európskeho súdneho dvora, nakoľko judikatúra Európskeho súdneho dvora,

vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských
zmluvách, nie je voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná.
Poukázal aj na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave č.k. 18CoE/633/2011-25 zo dňa 26.06.2012 a
Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 2CoE/292/2012-59. Bol názoru, že postupom exekučného súdu
bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania, keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny

úkon, ho nezákonne zvýhodňuje len na základe jeho postavenia. V súvislosti s uvedeným poukázal
na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 23/2013-8. Navrhol, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že
odvolanie oprávneného nie je dôvodné a uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219
ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne. Rozhodol bez nariadenia pojednávania odvolacieho

súdu v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p.

Uznesenie súdu prvého stupňa bolo vydané na základe správneho právneho posúdenia otázky
rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve a je v kolerácii s rozhodovaním súdov v analogických
prípadoch a nebol zistený žiadny právne významný dôvod na odlišný postup a rozhodnutie v danom

prípade pri posudzovaní doložky. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s kritériami
ust. § 157 ods. 2 v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p., preto odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p.
poukazuje v podrobnostiach na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa a zároveň považuje za
potrebné dodať:

Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného
poriadku v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
z úradnej povinnosti posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, tento nezaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom

(§ 45 ods. 1 písm. c/), resp. či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/.
Ak súd zistí tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Ak bol rozhodcovský rozsudok
vydaný v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany dlžníka podľa úverovej zmluvy,
ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy, potom exekučný súd v rámci postupu podľa § 44 Exekučného
poriadku a § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z., z úradnej povinnosti správne v danej veci posudzoval

rozhodcovský rozsudok z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá taký charakter, pre ktorý
je potrebné úplne alebo čiastočne exekučné konanie zastaviť, resp. v danom prípade zamietnuť žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor exekučného titulu so zákonom.

Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je

exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva
medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského
súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledkyvyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou
viazaná (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011).

Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný
súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012 sp. zn. 5 Cdo

230/2011)

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky),
na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá
neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti

rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)
rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. marca 2012
sp. zn. 6 Cdo 1/2012).

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 v spojení s ods. 1 písm. c/ zákona

č. 244/2002 Z. z, správne súd prvého stupňa vychádzal z ustanovení § 53 ods. 1, 4 a § 54 ods. 1,
2 Občianskeho zákonníka a príslušnej smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval, či úverová zmluva, na
základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter
a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má
charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú

nerovnováhu, v neprospech spotrebiteľa, teda povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovská doložka je v predmetnej zmluve zakomponovaná
do článku II bodu 5, ako aj v článku IX Záverečné ustanovenia bodu 3 Obchodných podmienok pre úver,
preto ju správne považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti
podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka platnom v rozhodnom období.

Vtejtosúvislostiodvolacísúduvádza,žesmernicaRady93/13/EHSzodňa05.04.1993oneprimeraných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy
účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komforným
spôsobom. Smernica podľa čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv

v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať
tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie
postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových
zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod tlakom finančnej tiesne
a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov

na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je
potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky.

Odvolací súd zdieľa právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o úvere, uzatvorená
medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 15.04.2009, vykazuje znaky spotrebiteľskej

zmluvy (§ 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení platnom a účinnom v čase
uzatvorenia zmluvy) a následne sa tiež v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvého
stupňa, ktorý rozhodcovskú doložku v danej zmluve vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto zmluvného ustanovenia je skutočnosť, že
táto podmienka nebola so spotrebiteľom (povinným) individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu

možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní
vylúčiť. V danom prípade veriteľ mohol na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na
prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný.
Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca
právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber

osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil
znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. všeobecných
obchodných podmienkach. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné
považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku a to aj v náväznosti najudikatúru Súdneho dvora EÚ (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05).
Na podporu uvedeného právneho záveru odvolací súd dáva do pozornosti aj ustanovenie § 53
ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka v platnom znení (ustanovenie bolo zavedené zákonom č.

568/2007 Z. z. účinným od 01.01.2008), v zmysle ktorého sa za neprijateľnú podmienku uvedenú
v spotrebiteľskej zmluve považuje aj ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 243d ods. 2 Ex. por. na exekučné konania vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia

vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného
predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa ustanovenia tohto zákona
použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015.

Pokiaľ oprávnený poukázal v odvolaní na skutočnosť, že v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z.
o bankách v prísl. znení boli banky povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd k tomu uvádza, že právny predchodca oprávneného neuzatvoril
s povinným osobitnú rozhodcovskú zmluvu (ani nedal povinnému osobitný návrh na jej uzatvorenie a
príslušné poučenie), ale rozhodcovská doložka bola začlenená do vopred pripravených všeobecných

obchodných podmienok právneho predchodcu oprávneného. Povinný ako spotrebiteľ bol v postavení,
že buď zmluvu aj s príslušnými všeobecnými obchodnými podmienkami prijme ako celok a úver
dostane, alebo zmluvu ako celok odmietne a úver nedostane. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje
na skutočnosť, že stanovenie povinnosti banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy, neznamená, že veriteľ je oprávnený včleniť do svojich zmlúv také znenie rozhodcovskej doložky,

ktoré zakladá značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, v neprospech
spotrebiteľa (tak ako tomu bolo v predmetnom prípade). Ak veriteľ uzatvára zmluvu so spotrebiteľom, je
povinný rešpektovať aj príslušné zákonné normy chrániace spotrebiteľa.

Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech

spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória aj prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom,
že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie
skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a
rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak je

takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v
takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011 sp. zn. IV. ÚS 55/2011).

Keďže ustanovenie § 44 Exekučného poriadku vyžaduje, aby zastaveniu exekučného konania (§ 44 ods.

3) v prípade podania žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie predchádzalo rozhodnutie
exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2), súd
prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom, ak pri zistení rozporu exekučného titulu so zákonom
pred rozhodnutím o zastavení exekučného konania aj podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní
rozhodol spôsobom, uvedeným vo výroku jeho uznesenia.

Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský
rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na
základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku a správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods.
1, 2 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .