Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 24, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/152/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226003
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112226003.4

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov
JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu

majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín zo dňa 1. októbra 2014, č.k. 27C/334/2012-108, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

V záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvého stupňa, po zrušení pôvodného rozsudku č.k.
27C/334/2012-25 zo dňa 21.06.2013 a vrátení veci na ďalšie konanie uznesením Krajského súdu v
Trenčíne č.k. 5Co/175/2013-49 zo dňa 30.07.2013, zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal,
aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 125,- Eur z titulu majetkovej škody a sumu 724,69
Eur z titulu nemajetkovej ujmy a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Súd prvého stupňa mal
z vykonaného dokazovania za preukázané, že dňa 20.01.2010 súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý

podal na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenia poverenia vo veci vedenej na jeho exekútorskom
úrade pod sp. zn. EX 14170/09 v prospech navrhovateľa v procesnom postavení oprávneného na
základe jeho návrhu zápisnične spísaného u exekútora dňa 30.12.2009 proti povinnému Jozefovi
Galkovi za účelom vymoženia 452,40 Eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu - rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a.s., Bratislava spis. zn. SR
18218/09zodňa10.11.2009.OkresnýsúdTrenčínuznesenímč.k.49Er111/2010-10zodňa13.12.2010,

právoplatným dňa 19.01.2011, zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože
rozsudok rozhodcovského súdu nepovažoval za spôsobilý exekučný titul. Exekučný súd preskúmal
žiadosť o udelenie poverenia, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie podľa ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Ďalším
uznesením č.k. 49Er 111/2010-12 zo dňa 4.2.2011exekučný súd exekúciu zastavil. Súd prvého stupňa
po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil poukázaním na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

účinného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia, ďalej ust. § 3 ods. 1 písm. d/, ods. 2, § 9
ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci (ďalej len zákon č. 514/2003 Z. z.), ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní, ako aj ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Konštatoval, že v exekučnom spise sa nenachádza žiadna
urgencia zo strany navrhovateľa za účelom rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie ako ani sťažnosť navrhovateľa na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi okresného

súdu. Zo spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 49Er 111/2010 zistil, že dňa 20.01.2010 bola na
exekučný súd doručená žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, oktorej exekučný súd rozhodol dňa 13.12.2010 tak, že ju zamietol. Tvrdenie navrhovateľa, že žiadosť
o udelenie poverenia bola podaná na súd dňa 30.12.2009 a súd o nej rozhodol až dňa 27.1.2011,
tak považoval za vyvrátené. Ďalej poukázal na to, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa

tam uvedená lehota 15 dní od doručenia žiadosti vzťahuje len na situáciu, keď súd vydá poverenie
pre exekútora, aby vykonal exekúciu, keďže z textu ustanovenia nevyplýva, žeby procesná lehota 15
dní dopadala aj na prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so
zákonom, a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. V prospech
správnosti takéhoto výkladu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku svedčí podľa jeho názoru aj nález

Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.07.2013, podľa ktorého sa lehota 15 dní
vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekútora na vykonanie exekúcie
v zmysle jeho žiadosti, nevzťahuje sa na negatívne rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia. Z
týchto dôvodov mal za to, že nemožno konštatovať žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie, pretože
exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietol. V danej
súvislosti uviedol, že aj k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie

poverenia by malo dôjsť v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov, pričom za situácie, keď žiadosť
o udelenie poverenia bola na exekučný súd podaná dňa 20.01.2010 a exekučný súd o nej rozhodol dňa
13.12.2010, nejde o neprimerané prekročenie lehoty z pohľadu súdnictva a celkového narastajúceho
zaťaženia exekučného oddelenia súdu. Pripomenul, že navrhovateľ žiadal vykonať exekúciu na základe
rozhodcovského rozsudku vydaného rozhodcovským súdom, pričom išlo o plnenie zo spotrebiteľskej

zmluvy, kedy exekučný súd musí vzhľadom na ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v nadväznosti na ustanovenia o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku a Zákone
o spotrebiteľských úveroch vždy ex offo skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa
na plnenie právom nedovolené, v rozpore s dobrými mravmi. Ďalej dôvodil tým, že oneskorenie v
rozhodnutíožiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúciebolospôsobenéajtým,ženavrhovateľ

nepredložil spolu s návrhom na vykonanie exekúcie zmluvu o úvere. Po dodatočnom predložení zmluvy
exekučný súd vykonal prieskum v zmysle ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
a zistil, že exekúciu nemožno z vyššie uvedených dôvodov vykonať. Po vykonanom dokazovaní v
rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie o veci samej uzavrel, že zo strany exekučného súdu nedošlo
k namietanému nesprávnemu úradnému postupu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. s tým, že ak tento

základný predpoklad zodpovednosti za škodu nebol naplnený, tak navrhovateľovi nevzniklo právo na
náhradu škody ani právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Pokiaľ chýba nesprávny úradný postup,
je podľa jeho názoru bez právneho významu preskúmavať ostatné podmienky vzniku zodpovednosti
za škodu a tým aj nepotrebné a nehospodárne vykonávať v tomto smere ďalšie dokazovanie. Preto
nerozhodoval o základe veci medzitýmnym rozsudkom tak, ako to navrhoval navrhovateľ, nepriznal

navrhovateľovimajetkovúškoduaninemajetkovúujmuvpeniazochajehonávrhakonedôvodnývcelom
rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol pri vyhlásení rozsudku tak, že navrhovateľa zaviazal
zaplatiť odporcovi náhradu trov konania podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., keďže však odporca do troch
pracovných dní od vyhlásenia rozsudku trovy konania nevyčíslil a zo spisu mu žiadne trovy konania
nevyplývali, odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo
k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/
O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1

písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho
zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal
o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je
potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a

skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne
v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu
prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom)
neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj ozamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako

nemal navrhovateľ možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na
kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov

a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru

Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil
sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného.
Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie

a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou
súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,

ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný
postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj
prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť,

že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Zdôraznil, že predložil ako dôkaz o vzniku škody Znalecký
posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave a namietal,
že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým
posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli navrhovateľom vynaložené v
súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Poukázal na to, že znalecký posudok preložil až po roku

a pol od podania žaloby z dôvodu zložitosti jeho vypracovania, čo je zreteľný doklad o tom, že určenie
výšky škody a jej jednotlivých zložiek je zložitou odbornou otázkou, ktorú súd nemôže vyriešiť sám
prostredníctvom vykonávaných dôkazov. Vzhľadom na plynutie premlčacích dôb bol pritom navrhovateľ
nútený uplatniť svoje nároky včas, a to aj v situácii, kedy vedel výšku škody určiť len odhadom a nebol
priestor na získanie znaleckého posudku. Ďalej namietal, že súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,

prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutiesúdujepretovnútornerozpornéanapriektomu,žesúdzistilporušenieprávanekonštatoval
ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,

že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú
irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli
vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu
svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Okrem
toho zdôraznil, že ak bol doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh

navrhovateľa na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania o prejudiciálnej otázke, ktorou je
rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd prvého stupňa povinný pred samotným
rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, v súvislosti s čím poukázal na rozsudokKrajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014. Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa
nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny vo všetkých

jeho výrokoch potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p.
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu
prvého stupňa, na ktoré v podrobnostiach poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich

náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v preskúmavanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 27.01.2011, pričom konanie na exekučnom súde začalo
dňa 30.12.2009, t.z. že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty, pričom omeškanie exekučného súdu predstavuje viac ako 393 dní.

Akovyplývazvykonanéhodokazovaniapredsúdomprvéhostupňa,žiadneztýchtotvrdenísanezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu

stotožňuje, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho exekútora na
Okresný súd Trenčín dňa 20.01.2010 a k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie dochádza uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 13.12.2010.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní

od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď súd exekučný vydá poverenie pre exekútora, aby
vykonal exekúciu. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,
keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať
žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v
exekučnom konaní s poukazom na ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (v znení
účinnom do 31.12.2014), v náväznosti na ustanovenia Zákona o ochrane spotrebiteľov, Občianskeho
zákonníka a Zákona o spotrebiteľských úveroch, je úlohou exekučného súdu vždy z úradnej povinnosti

preskúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené a v
rozpore s dobrými mravmi. Tento prieskum exekučný súd vykonal a zistil, že exekúciu nebolo možné
z týchto dôvodov vykonať.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,

prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Z dôvodu nesplnenia prvého
zákonného predpokladu zodpovednostného právneho vzťahu tak nie je potrebné bližšie sa zaoberať
uplatnenou škodou, preto by bolo vykonanie dokazovania Znaleckým posudkom č. 1/2014, na ktorý
poukázal navrhovateľ v odvolaní, nadbytočné.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z., by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnejpremisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS

197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V

zmysle záverov Ústavného súdu SR potom možno konštatovať, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia (čo nie je možné zamieňať s pojmom vydanie poverenia) za stavu, kedy z ust.
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku pre tento druh rozhodnutia exekučného súdu nevyplývala žiadna
lehota, v lehote 10 mesiacov a 23 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia, nemožno aj pri
zohľadnení zaťaženosti exekučného súdu považovať za prieťahy v súdnom konaní, ktoré by mali za

následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, vedúce k vzniku
navrhovateľom uplatnenej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by

súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí

námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v preskúmavanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pôvodne pridelená, bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 19.10.2012 pod sp. zn. 6NcC/30/2012, kedy nadriadený súd rozhodol, že sudca
Okresného súdu Trenčín JUDr. Ing. Miroslav Manďák nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania

veci, pretože nezistil dôvody na takýto postup. Po odchode pôvodného zákonného sudcu bola vec
pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudcovi súdu prvého stupňa Mgr. Petrovi Hvizdošovi, o ktorom
nadriadený súd uznesením č.k. 5NcC/46/2014 rozhodol, že z prejednávania a rozhodovania veci
vylúčený nie je, nakoľko ani v jeho prípade nezistil dôvody zakladajúce jeho vylúčenie. Čo sa týka
samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo

uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani
to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym
úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane
odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu

a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj
nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., hoci tak nemohol

postupovať. Súd prvého stupňa sa s touto otázkou v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočným
spôsobom vysporiadal, pričom v danom prípade boli aj podľa názoru odvolacieho súdu splnené
predpoklady pre uskutočnenie pojednávania v neprítomnosti riadne predvolaných účastníkov. Uvedené
vyplýva z toho, že odporca svoju neprítomnosť ospravedlnil a dôvod, pre ktorý navrhovateľ žiadal zrušiť
nariadené pojednávanie, nebolo možné považovať za dôležitý s prihliadnutím na doterajší priebeh

konania, v ktorom už bolo o nezaujatosti konajúceho sudcu príslušným nadriadeným súdom rozhodnuté,
okrem toho súd prvého stupňa samostatným uznesením č.k. 27C/334/2012-106 zo dňa 01. októbra 2014
rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania.Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že súd prvého stupňa,
po zrušení pôvodného meritórneho rozhodnutia - rozsudku č.k. 27C/334/2012-25 zo dňa 21. júna
2013 a vrátení veci na ďalšie konanie uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 5Co/175/2013-49

zo dňa 30. júla 2014, na prejednanie veci nariadil pojednávanie, čím účastníkom konania vytvoril
procesné predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú
pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Pokiaľ ide o vyjadrenie odporcu k návrhu, toto bolo na súd
prvého stupňa doručené až dňa 01.10.2014, pričom pojednávanie, na ktorom bolo súčasne i vyhlásené
rozhodnutie,bolovovecivytýčenénatenistýdeň,pretoskutočnosť,ževyjadrenienebolonavrhovateľovi

už pred týmto pojednávaním doručené, treba pripísať krátkosti času a s tým súvisiacej objektívnej
nemožnosti doručiť predmetné vyjadrenie včas. V tejto súvislosti treba rovnako zdôrazniť, že súd
prvého stupňa svoje rozhodnutie vo veci založil na iných dôvodoch, než ktoré tvoria predmet vyjadrenia
odporcu k návrhu. Odhliadnuc od uvedeného musí byť navrhovateľovi podstata argumentácie odporcu
známa už z veľkého množstva iných súdnych konaní, v ktorých voči odporcovi uplatňuje nároky
vyplývajúce z obdobného skutkového a rovnakého právneho základu a v ktorých mu vyjadrenie odporcu

bolo doručené. Termín pojednávania bol v preskúmavanej veci súdom prvého stupňa vytýčený na
01.10.2014, pričom na tomto pojednávaní súd prvého stupňa okrem iného zamietol návrh navrhovateľa
na prerušenie konania. Zohľadniac uvedené nie je zrejmé, na základe čoho navrhovateľ v odvolaní
namieta, že súd prvého stupňa o návrhu na prerušenie konania zo dňa 24.09.2014 nerozhodol osobitne,
keď uznesenie súdu prvého stupňa o zamietnutí predmetného návrhu na prerušenie konania bolo

navrhovateľovi riadne doručené dňa 30.10.2014. V danej súvislosti teda nedošlo k odňatiu možnosti
navrhovateľa konať pred súdom, keď súd prvého stupňa rozhodol o jeho návrhu na prerušenie konania
samostatne a poskytol navrhovateľovi možnosť podať proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok,
pokiaľ sa s postupom súdu prvého stupňa nestotožňoval, preto jeho námietka v tomto smere nemôže
obstáť. Hoci predvolanie na pojednávanie bolo navrhovateľovi riadne doručené už dňa 28.08.2014,

predmetného pojednávania sa navrhovateľ nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, ktorý však svoju
neúčasť písomne ospravedlnil, preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi bola
súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť
navrhovateľ nevyužil ani po poučení podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., ktoré bolo doručené právnemu
zástupcovi navrhovateľa dňa 28.08.2014, ako to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú v značnom rozsahu zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa

spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z veľkej časti nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .