Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, January 26, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/183/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3111207654
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3111207654.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek JUDr.
Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa: F. S., občana Slovenskej
republiky, bytom H., A. A. XXX, právne zast. JUDr. Jánom Legerským, advokátom so sídlom v Trenčíne,
Nám. Sv. Anny 15/25, proti odporcom: 1/ L. S., občianke Slovenskej republiky, bytom H., A. A.
XXX, právne zast. JUDr. Jozefom Kováčikom, advokátom, so sídlom v Trenčíne, Legionárska č. 2, 2/

Stavebnému bytovému družstvu Trenčín, IČO: 00 175 111, so sídlom v Trenčíne, Legionárska 647/33,
v konaní o určenie vlastníckeho práva, eventuálne o určenie neplatnosti právneho úkonu, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 29. októbra 2014, č. k. 26C/71/2011- 134,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa v časti o určenie vlastníckeho práva p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou bol zamietnutý návrh o určenie neplatnosti právneho úkonu

m e n í tak, že u r č u j e , že zmluva o prevode vlastníctva družstevného bytu zo dňa 17.1.1997
predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností, zapísaných na Okresnom úrade Trenčín, katastrálny odbor
v katastri nehnuteľností pre okres Trenčín, obec Trenčín a katastrálne územie Kubrá, na liste vlastníctva
č. XXXX, a to bytu č. XX, na 3. poschodí bytového domu súp. č. XXX, na parcele č. XXX, vrátane
spoluvlastníckehopodielu XX/XXXX,naspoločnýchčastiachaspoločnýchzariadeniachbytovéhodomu
súp. č. XXX na parcele č. XXX a pozemku parc. č. XXX zastavané plochy a nádvoria vo výmere 579

m2 a podľa ktorej bol vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností povolený vtedajším Okresným
úradom v Trenčíne, odborom katastrálnym, pod č. V XXXX/XX dňa 13.10.1997, j e n e p l a t n á .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím súd návrh navrhovateľa tak z hľadiska jeho primárneho, ako aj eventuálneho
petitu zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti
rozsudku vo veci samej.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal určenia, že je

výlučným vlastníkom nehnuteľností vedených na LV č. XXXX, k. ú. Kubrá a to bytu č. XX na 3. poschodí
bytového domu s. č. XXX na parc. č. XXX, vrátane spoluvlastníckeho podielu XX/XXXX na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach bytového domu súp. č. XXX na parc. č. XXX a pozemku parc. č.
957 - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2 v podiele 1/1 dôvodiac, že na základe Dohody o
prevode členských práv a povinností spojených s užívaním družstevného bytu zo dňa 10.10.1994 (ďalej
len"dohodaoprevodečlenskýchprávapovinností")uzavretejmedzijehomatkou-I.S.akoprevodcoma

ním ako nadobúdateľom, prešli na neho v celom rozsahu členské práva a povinnosti spojené s užívaním
dotknutého bytu, vo vzťahu ku ktorému sa domáha určenia vlastníckeho práva. Následne došlo medzi
Stavebným bytovým družstvom Trenčín ako prenajímateľom a ním ako nájomcom, k uzavretiu nájomnejzmluvy zo dňa 2.11.1994 o prenechaní predmetného družstevného bytu do užívania. Dňa 18.5.1996
uzavreli s odporkyňou manželstvo, čím vzniklo obom manželom právo spoločného nájmu družstevného
bytu, nevzniklo im však spoločné členstvo v bytovom družstve. Napriek tomu, že odporkyňa sa nestala

členkoubytovéhodružstva,boladňa17.01.1997uzavretámedziStavebnýmbytovýmdružstvomTrenčín
ako prevádzajúcim a účastníkmi ako nadobúdateľmi zmluva o prevode vlastníctva družstevného bytu,
na základe ktorej však odporkyňa nemohla pre rozpor zmluvy so zákonom nadobudnúť vlastnícke
právo, keďže výlučne on ako člen bytového družstva a zároveň nájomca tohto družstevného bytu, mal
v zmysle ust. § 24 zákona č. 42/1992 Zb. a § 28 zákona č. 182/1993 Z. z. zákonný nárok na jeho

prevod do vlastníctva. Zmluvu vo vzťahu k odporkyni považoval za absolútne neplatnú vychádzajúc
z ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Naliehavý právny záujem na určení vlastníctva predmetných
nehnuteľností odôvodňoval tým, že zmenu zápisu v katastri nehnuteľností, kde sú v súčasnosti zapísaní
ako vlastníci obaja účastníci v podiele 1/1, možno dosiahnuť len prostredníctvom ním navrhovaného
súdneho rozhodnutia.

Z odôvodnenia ďalej vyplynulo, že uznesením pod č. k. 26C/71/2011-121 zo dňa 10.03.2014
prvostupňový súd pripustil, aby do konania na stranu odporcu vstúpilo Stavebné bytové družstvo
Trenčín, IČO: 00 175 111 so sídlom Trenčín, Legionárska č. 647/33, ktoré v konaní vystupuje v
procesnom postavení odporcu 2/. Zároveň súd prvého stupňa pripustil zmenu pôvodného návrhu tak,

že primárne navrhovaný žalobný petit znejúci na určenie vlastníckeho práva doplnil o petit eventuálny
(subsidiárny) znejúci na určenie, že zmluva o prevode vlastníctva družstevného bytu zo dňa 17.01.1997,
predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností zapísaných na Okresnom úrade Trenčín, Katastrálny odbor,
v katastri nehnuteľností pre okres Trenčín, obec Trenčín a kat. úz. Kubrá na liste vlastníctva č. XXXX
ako byt č. XX na 3. poschodí bytového domu súp. č. XXX na parc. č. XXX vrátane spoluvlastníckeho

podielu XX/XXXX na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu súp. č. XXX na
parc. č. XXX a pozemku parc.č. XXX- zastavané plochy a nádvoria vo výmere XXX m2 a podľa ktorej bol
vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností povolený vtedajším Okresným úradom v Trenčíne,
odborom katastrálnym pod č. V XXXX/XX dňa 13.10.1997, je neplatná.

Odporkyňa1/žiadalanávrhnavrhovateľaako vcelomrozsahunedôvodnýzamietnuť. Nepopieralasíce,
že mala jednoznačnú vedomosť o tom, že navrhovateľ získal predmetný družstevný byt do nájmu už
pred uzatvorením ich manželstva, rovnako že práva viažuce sa k predmetnému bytu na neho previedla
jeho matka, zastávala však názor, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom

prevodu (bytu a podielu na pozemku a spoločných častiach bytového domu v ktorom sa byt nachádza),
nadobudla vydržaním. Odporca 2/ sa vzhľadom na odstup času k okolnostiam prevodu nehnuteľností
vyjadriť nevedel. Domnieval sa, že odporkyňa 2/ mohla byť do zmluvy o prevode nehnuteľností dopísaná
z iniciatívy navrhovateľa.

Súd prvého stupňa na danú vec aplikoval ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p., § 39, § 41, § 703 ods.
2, § 129 ods. 1, 130 ods. 1, § 134, § 143, § 703 ods. 2, § 704 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej
„OZ“), § 24 zákona č. 42/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, § 28 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení
neskorších predpisov, s odkazom na ktoré v odôvodnení uviedol, že v konaní mal za preukázané,
že navrhovateľ nadobudol členstvo a nájom bytu ešte pred uzavretím manželstva s odporkyňou 1/,

vzhľadom ku ktorej skutočnosti uzatvorením manželstva im síce vzniklo právo spoločného nájmu
družstevného bytu, nevzniklo im však spoločné členstvo v bytovom družstve, odporkyňa 1/ sa nestala
teda členkou družstva a keďže pred uzatvorením zmluvy o prevode bytu do ich vlastníctva, nedošlo
najskôr k prevodu členských práv a povinností z člena družstva (manžela - navrhovateľa) na druhého
manžela (odporkyňu), tejto neprináležalo právo na prevod predmetného bytu do jej vlastníctva. Zmluvu,

uzatvorenú medzi odporcom 2/ a účastníkmi konania, posúdil ako rozpornú so zákonom s následkom
jej absolútnej neplatnosti (§ 39 OZ) a to v celom jej rozsahu za súčasne vysloveného záveru o
obsahovo neoddeliteľnej časti tejto zmluvy (§ 41 OZ) týkajúcej sa odporkyne 1/ (na strane ktorej na
rozdiel od navrhovateľa neboli splnené zákonné podmienky na prevod dotknutých nehnuteľností do
jej vlastníctva), čo založil na tom, že v zmysle tejto zmluvy sa jednalo o nadobudnutie vlastníckeho

práva do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov konania, v zmysle ktorého inštitútu ide o spoločný
majetok a záväzky manželov, ktoré od seba nie je možné oddeliť (v súvislosti s ktorým právnym názorom
poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 1865/2000 zo dňa 14.02.2001). Konštatujúc,
že účastníci tejto zmluvy, sa tak nestali vlastníkmi predmetného bytu, nevyhovel návrhu navrhovateľav jeho primárnej časti (o určenie jeho vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam). Súd prvého
stupňa sa súčasne neidentifikoval s názorom odporkyne 1/, že predmetné nehnuteľnosti nadobudla
vydržaním, a to pre nesplnenie zákonných podmienok na jej strane vlastnícke právo prostredníctvom

tohto inštitútu nadobudnúť, keď v priebehu konania nespochybnila existenciu vedomosti na jej strane,
že navrhovateľ získal predmetný družstevný byt už pred uzatvorením ich manželstva a to v dôsledku
prevodu práv k nemu sa viažucich zo strany jeho matky, za súčasne konštatovanej neexistencie
skutočnosti, ktorá by ju mohla viesť dôvodne k záveru, že jej rovnako ako navrhovateľovi, prináleží právo
na prevod predmetného bytu do jej vlastníctva. Pri existencii jednoznačnej právnej úpravy, vzťahujúcej

sa k prevodu vlastníctva družstevného bytu, tieto skutočnosti vylučujú dobromyseľnosť odporkyne 1/
v držbe predmetných nehnuteľností, pretože pri minimálnej miere opatrnosti s ohľadom na okolnosti
prípadu, nemožno na jej strane hovoriť o ospravedlniteľnom právnom omyle (nepostupovala s obvyklou
mierou opatrnosti, ponechala bez povšimnutia, že ako účastníčka do tejto zmluvy bola dopísaná až
dodatočne, nezaujímala sa o dôvod tohto postupu, nevynaložila ani minimálnu mieru opatrnosti, ktorú
možno požadovať od každého, so zreteľom na okolnosti daného prípadu), čím absentovalo splnenie

jedného zo základných predpokladov pre nadobudnutie spoluvlastníckeho práva k predmetnému bytu z
jej strany vydržaním. Rovnako ako primárny, súd prvého stupňa napadnutým rozhodnutím zamietol tiež
eventuálny petit, prostredníctvom ktorého sa navrhovateľ pre prípad, že súd nevyhovie jeho primárnemu
nároku, domáhal určenia neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu, keď dospel k
záveru o neexistencii naliehavého právneho záujmu na strane navrhovateľa z hľadiska ust. § 80 písm.

c) O.s.p. dôvodiac, že na základe takéhoto určenia sa nestane navrhovateľ vlastníkom predmetných
nehnuteľnosti, práve naopak stane sa ním odporca 2/, v dôsledku čoho právne postavenie navrhovateľa
vo vzťahu k vlastníctvu predmetných nehnuteľností zostane naďalej neistým.

V konečnom dôsledku ako vyplynulo z odôvodnenia napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o náhradu

trov konania, prvostupňový súd využil zákonom mu danú možnosť o týchto rozhodnúť samostatným
uznesením aplikujúc ust. § 151 ods. 3 O.s.p..

Rozsudok súdu prvého stupňa v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol navrhovateľ
prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že tento

vyhovie jeho návrhu o určenie vlastníctva k dotknutým nehnuteľnostiam, eventuálne určí neplatnosť
zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu zo dňa 17.01.1997. Rozhodnutie prvostupňového
súdu považoval za nezákonné, založené na nesprávnom právnom posúdení veci, čím uplatnil dôvod
odvolania uvedený v ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.. Namietal správnosť právneho názoru súdu prvého
stupňa o obsahovo neoddeliteľnej časti zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu, dotýkajúcej

sa odporkyne 1/ od časti týkajúcej sa navrhovateľa, s následkom jej absolútnej neplatnosti v celom jej
rozsahu, pretože podľa jeho názoru ide o rozpor so súčasne vyvodeným záverom, že navrhovateľ na
rozdielododporkyne1/spĺňavšetkyzákonné predpokladynanadobudnutiepredmetnýchnehnuteľností
do svojho výlučného vlastníctva jednak z hľadiska všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka,
ako aj špeciálnych ustanovení zákona č. 42/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a zákona č.

182/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov. V konaní zistený dôvod absolútnej neplatnosti tejto
zmluvy sa dotýka výlučne osoby odporkyne 1/, navrhovateľ nadobudol len práva, ktoré mu zákon
priznával, pričom obaja v zmluve vystupovali ako samostatné právne subjekty s vlastnou právnou
subjektivitou, preto nemožno dôvodom neplatnosti tejto zmluvy vzťahujúcej sa výlučne k odporkyni 1/,
postihnúť tiež zmluvu v časti týkajúcej sa navrhovateľa. Nedeliteľnosť právneho úkonu je nevyhnutné

chápať v zmysle obsahovej a nie reálnej neoddeliteľnosti, pričom podľa zásady favor negotii je
nevyhnutné dávať prednosť takému prístupu, ktorý zachováva platnosť ostatných častí zmluvy, v
dôsledku ktorého postupu by zostala zmluva medzi odporcom 2/ ako prevodcom, a navrhovateľom
ako nadobúdateľom nedotknutá, majúca všetky náležitosti platného právneho úkonu s nadobudnutými
právnymi účinkami predpísanými vkladom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, bez existencie

dôvodu na zamietnutie návrhu navrhovateľa v časti o určenie jeho výlučného vlastníckeho práva k
predmetným nehnuteľnostiam, odvodeného od tejto zmluvy. Postup zvolený súdom prvého stupňa,
nemá podľa jeho názoru oporu ani v rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 1865/2000
zo dňa 14.02.2001, na ktoré v súvislosti s ním vysloveným právnym záverom súd prvého stupňa
poukazoval. Povinnosťou súdu prvého stupňa bolo tiež zaoberať sa existenciou iného možného

právneho titulu, svedčiaceho v prospech nadobudnutia vlastníckeho práva navrhovateľa k dotknutým
nehnuteľnostiam vychádzajúc z toho, že právne posúdenie uplatneného nároku je vždy vecou súdu bez
ohľadu na jeho právnu kvalifikáciu samotným navrhovateľom, výsledkom čoho by bol záver, že aj keď
navrhovateľnemohol predmetnénehnuteľnostidosvojhovýlučnéhovlastníctvanadobudnúť nazákladezmluvy, ktorú v celom rozsahu považoval súd prvého stupňa za absolútne neplatnú, tak v prospech
neho svedčí nadobudnutie tohto práva prostredníctvom inštitútu vydržania, splnenie ktorých zákonných
predpokladov skúmal súd na strane odporkyne 1/ so záverom ich nenaplnenia, pričom ich splnením

na strane navrhovateľa sa nezaoberal. Záver súdu o nemožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k
predmetným nehnuteľnostiam zo strany odporkyne 1/ prostredníctvom inštitútu vydržania, považoval
navrhovateľ za v celom rozsahu správny. Odvolaním napadol tiež rozhodnutie prvostupňového súdu v
jeho zamietajúcej časti vzťahujúcej sa k eventuálnemu žalobnému návrhu ( o určenie neplatnosti zmluvy
o prevode vlastníctva družstevného bytu) namietajúc, že rozhodnutím v tejto časti bola jeho právam

jednoznačne odmietnutá zákonná a spravodlivá ochrana. Dôvodil, že napriek tomu, že súd jednoznačne
prejudiciálne dospel k záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva družstevného
bytu, za jeho súčasného zistenia, že na základe tejto zmluvy sú v katastri nehnuteľností ako vlastníci
dotknutých nehnuteľností zapísaní tak navrhovateľ, ako aj odporkyňa 1/, čím tento zápis právnych
vzťahov nezodpovedá skutočnému právnemu stavu, dospel súd súčasne k záveru o neexistencii
naliehavého právneho záujmu na strane navrhovateľa na určení neplatnosti tejto zmluvy, ktorým

rozhodnutím dochádza k zakonzervovaniu jestvujúceho protiprávneho stavu a nie k jeho vyriešeniu.
Tento záver považoval nielen za nesprávny, ale tiež nelogický, pretože právne postavenie navrhovateľa
vo vzťahu k vlastníctvu predmetných nehnuteľností zostane naďalej neisté, ako ich spoluvlastník
bude naďalej zapísaná v katastri nehnuteľností tiež odporkyňa 1/, ktorá však podľa jednoznačných
právnych záverov samotného súdu prvého stupňa, sa nikdy vlastníčkou týchto nehnuteľností žiadnym

ňou tvrdeným právnym titulom stať nemohla. Za stavu, že súd zamietol návrh navrhovateľa v časti o
určenie jeho vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, tak jediným možným prostriedkom
ochrany práv navrhovateľa, je práve určenie neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva družstevného
bytu. Je síce pravdou, že v prípade takéhoto určovacieho rozhodnutia súdu, by bol záznamovou listinou
vzmysle§34ods.1zák.č.162/1995Z.z.vzneníneskoršíchpredpisovvykonanýzápiszmenyprávnych

vzťahov k predmetným nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností v prospech odporcu 2/, voči tomuto má
však navrhovateľ následne v zmysle platných ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších
predpisov možnosť uplatniť svoj právny nárok na prevod ich vlastníctva v prospech seba riadnou a
platnou zmluvou (ktorý už u odporcu 2/ uplatnil), prípadne má možnosť sa domáhať nahradenia prejavu
vôle odporcu 2/, smerujúceho k uzatvoreniu zmluvy rozhodnutím súdu v zmysle § 161 ods. 3 O.s.p.

v spojení s § 29 ods. 2 a § 29b ods. 2 , 3 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov,
ktorým postupom by došlo k náprave jestvujúceho protiprávneho stavu v tom zmysle, že odporkyňa
2/ nemajúca vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam a ani právny nárok na ich prevod do
svojho vlastníctva, by bola z katastra nehnuteľností ako vlastníčka vymazaná a bol by daný priestor na
realizáciu zákonných práv navrhovateľa vo vzťahu k nadobudnutiu nehnuteľností do jeho vlastníctva.

Navrhovateľ inú možnosť, ako práve ním uplatneným nárokom s cieľom dosiahnuť ochranu svojich práv
nemá, pričom zamietnutím oboch jeho určovacích nárokov mu bolo absolútne odmietnuté právo na
súdnuochranuzakotvenévÚstaveSR,akoajvDohovoreoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd.
Rozhodnutie prvostupňového súdu považuje za rozporné nielen s ustanoveniami § 1, § 2, § 3 a § 6
O.s.p., ale aj s ustanoveniami čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Odporkyňa 1/, rovnako ani odporca 2/, nevyužili svoje zákonné právo písomne sa vyjadriť k podanému
odvolaniu.

Krajský súd Trenčín po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na
podanie odvolania, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods. 3 O.s.p. aj náležitosti
podľa § 205 ods. 1 O.s.p. s uvedením dôvodu odvolania vo veci samej, vykonal ako súd
odvolací preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania, pričom
dôvodmi odvolania vymedzenými navrhovateľom a ich rozsahom, bol odvolací súd viazaný podľa § 212

ods. 1 O.s.p..

Podľa ustanovenia § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p., nariadil krajský súd odvolacie pojednávanie a po
zopakovaní dokazovania dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné v časti,
ktorou tento zamietol primárny návrh o určenie vlastníckeho práva, za použitia § 219, ods. 1 O.s.p. ako

vecne správne potvrdiť a v jeho zvyšnej zamietajúcej časti - o určenie neplatnosti zmluvy o prevode
vlastníctva družstevného bytu za použitia § 220 O.s.p. zmeniť, nakoľko čo do tejto časti, neboli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie (§ 219 ods. 1 O.s.p.), ani pre jeho zrušenie (§ 221 ods. 1 O.s.p.).Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno v zmysle ust.
§ 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písmenami a) - f) citovaného zákonného

ustanovenia.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní uplatňoval vychádzajúc z jeho obsahu, dôvod na odvolanie podľa § 205
ods. 2 písm. f) O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci).

Za navrhovateľom uplatnený dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. sa podľa
súdnej praxe považuje nesprávne právne posúdenie veci, ktorým je mylná aplikácia a výklad právnej
normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno
použiť.

Predmetom konania v preskúmavanej veci, bol nárok navrhovateľa uplatnený prostredníctvom
eventuálneho petitu, v zmysle ktorého sa tento primárne domáhal určenia vlastníckeho práva k
družstevnému bytu a k nehnuteľnostiam s ním súvisiacich (podielu na spoločných častiach bytového
domu a pozemku na ktorom tento stojí), pričom pre prípad, že tomuto nebude možné dôvodov vyhovieť,
sa domáhal „in eventum“ určenia neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva k družstevnému bytu. Súd

prvého stupňa napadnutým rozhodnutím, jeho návrh vo vzťahu k obom jeho petitom (tak primárnemu
ako subsidiárnemu), ako nedôvodný zamietol.

Zásadou, že súd sa môže zaoberať a rozhodovať o druhom (eventuálnom) petite až potom, kedy je
zistená a preukázaná neodôvodnenosť, alebo neopodstatnenosť nároku v zmysle prvého petitu, sa súd

prvého stupňa spravoval, keď primárne skúmal dôvodnosť navrhovateľom uplatneného nároku, ktorým
sa tento domáhal určenia vlastníckeho práva.

Svoje rozhodnutie vo vzťahu k prvému petitu založil súd prvého stupňa na závere o absolútnej
neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva k družstevnému bytu pre jej rozpor so zákonom ( § 39 OZ)

a to v celom jej rozsahu, pre nemožnosť oddeliteľnosti jej časti dotýkajúcej sa odporkyne 1/ ( § 41,
§ 143 OZ), konštatujúc nesplnenie zákonných podmienok na strane odporkyne 1/ na prevod tohto
bytu do jej vlastníctva ( § 704 ods. 2 OZ, § 24 zák.č. 42/1992 zb., § 28 zák.č. 182/1993 Z.z.), a tiež
zákonných podmienok umožňujúcich nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnému bytu vydržaním
(§129ods.1,§130,§134OZ),snáslednounemožnosťounadobudnutiavlastníckehoprávakdotknutým

nehnuteľnostiam zo strany účastníkov prostredníctvom uvedených nadobúdacích titulov.

Ťažisko odvolacích námietok navrhovateľa vo vzťahu k tejto časti, spočívalo v spochybnení správnosti
právneho záveru o (ne)možnosti oddeliteľnosti absolútnou neplatnosťou postihnutej časti zmluvy o
prevode bytu dotýkajúcej sa odporkyne 1/ od jej zvyšnej časti, týkajúcej sa nadobudnutia vlastníckeho

práva navrhovateľom, vyplývajúcej z ust. § 41 OZ.

Preskúmaním tejto časti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania odvolací súd
dospel k záveru o nespôsobilosti uvedeného odvolacieho dôvodu pre jeho nenaplnenie, privodiť v

prospech navrhovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa na vyčerpávajúco zistený
skutkový stav aplikoval ustanovenia správnych právnych predpisov a odvolacím súdom nebola zistená
ani žiadna iná vada, ktorá by bola spôsobilou mať za následok záver o nesprávnom rozhodnutí v tejto
časti, či opodstatňovala záver o porušení práva navrhovateľa na súdnu ochranu z hľadiska čl. 46 ods. 1 v
spojitosti s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

rovnako ako s ust. § 1, § 2, § 3 a § 6 O.s.p., na ktoré tento v odvolaní poukazoval. Odvolací súd sa
v celom rozsahu stotožňuje so správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením prvostupňového rozhodnutia
vo vzťahu k tejto časti rozhodnutia a v zmysle ust. § 219, ods. 2 O.s.p. v podrobnostiach naň poukazuje.

V preskúmavanej veci, z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že na základe Dohody o

prevode členských práv a povinností, spojených s užívaním družstevného bytu zo dňa 10.10.1994,
uzatvorenej medzi I. S. (matkou navrhovateľa), ako prevodcom a navrhovateľom, ako nadobúdateľom,
prešli na navrhovateľa v celom rozsahu, členské práva a povinnosti, spojené s užívaním dotknutého
družstevného bytu. Dňa 02.11.1994, došlo medzi odporcom 2/, ako prenajímateľom a navrhovateľomako nájomcom, k uzatvoreniu nájomnej zmluvy o prenechaní predmetného družstevného bytu do
užívania navrhovateľa. Navrhovateľ a odporkyňa 1/ uzatvorili manželstvo dňa 18.05.1996, dňa
17.12.2004 nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného súdu Trenčín, č.k. 11C/112/2004-17 zo dňa

08.12.2004, ktorým bolo ich manželstvo rozvedené. Dňa 17.01.1997 (počas trvania ich manželstva) bola
uzatvorená zmluva o prevode vlastníctva predmetného družstevného bytu, v zmysle ktorej previedol
odporca 2/ do ich bezpodielového spoluvlastníctva ako manželov dotknutý byt (č. XX na 3. poschodí
bytového domu s.č. XXX), na základe ktorej zmluvy sú títo vo vzťahu k predmetnému bytu vrátane
spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadení bytového domu a pozemku,

vedení na LV č. XXXX pre k.ú. Kubrá ako spoluvlastníci týchto nehnuteľností v podiele 1/1 (vklad
zmluvy povolený pod V XXXX/XX dňa 13.10.1997). V konaní nebolo medzi účastníkmi sporným, že
pred uzatvorením tejto zmluvy nedošlo medzi navrhovateľom a odporkyňou 1/ k uzatvoreniu dohody
o prevode členských práv k predmetnému bytu. Nebolo tiež sporu o tom, že odporkyňa 1/ bola ako
nadobúdateľka do zmluvy dopísaná dodatočne (okolnosti za ktorých k tomu došlo sa v konaní nepodarilo
jednoznačne ozrejmiť).

Podľa § 704 ods. 2 OZ ak sa niektorý z manželov stal nájomcom bytu pred uzavretím manželstva,
vznikne obom manželom spoločný nájom bytu uzavretím manželstva.

Podľa § 28 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov, nájomca družstevného bytu, ktorý

je členom bytového družstva, má nárok na prevod vlastníctva bytu podľa tohto zákona, ak nepožiadal
o prevod vlastníctva podľa osobitného predpisu.

Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo
ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.

Východiskovou otázkou z hľadiska posúdenia dôvodnosti uplatneného nároku (keďže v konaní nebolo
sporným, že navrhovateľ nadobudol členstvo a nájom bytu ešte pred uzatvorením manželstva s
odporkyňou 1/) bolo, či uzatvorením manželstva vzniklo navrhovateľovi a odporkyni 1/ okrem práva
spoločného nájmu družstevného bytu tiež spoločné členstvo v družstve, teda či sa členský podiel stal

spoločným. Vychádzajúc z ust. § 704 ods. 2 Občianskeho zákonníka uzatvorením manželstva vzniklo
síce manželom právo spoločného nájmu družstevného bytu, nevzniklo im však spoločné členstvo v
družstve a za súčasného zistenia, že pred uzatvorením zmluvy o prevode bytu nedošlo najskôr k
prevodu členských práv a povinností z navrhovateľa ako člena družstva na odporkyňu 1/, ako druhú
z manželov, neboli na jej strane naplnené hmotnoprávne predpoklady (na rozdiel od navrhovateľa ako

člena bytového družstva), na prevod bytovej jednotky do jej vlastníctva (§ 23 zákona č. 42/1992 Z.z.).
Pokiaľ napriek tomuto stavu (t.j. že táto nebola osobou oprávnenou k prevodu tejto bytovej jednotky
do jej vlastníctva), odporkyňa 1/ bola účastníčkou zmluvy o prevode vlastníctva bytu uzatvorenej dňa
17.01.1997 v postavení kupujúcej (spoločne s navrhovateľom), na základe ktorej bol následne povolený
vkladvlastníctvavichprospechkpredmetnémubytudokatastranehnuteľností,ideozmluvu uzatvorenú

v rozpore so zákonom, s následkom jej absolútnej neplatnosti (§ 39 OZ).

Navrhovateľ, jednoznačne spĺňajúci zákonné predpoklady na prevod bytu do svojho vlastníctva,
vychádzajúc z uplatnených odvolacích námietok, zmluvu o prevode vlastníctva bytu vo vzťahu k nemu
však považuje za platný právny úkon, spôsobilý k nadobudnutiu vlastníckeho práva z jeho strany k

dotknutým nehnuteľnostiam, z dôvodu oddeliteľnosti časti zmluvy postihnutej absolútnou neplatnosťou
týkajúcej sa odporkyne 1/.

Podľa § 41 OZ ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto
časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo,

nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

Podľa § 143 OZ v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom
vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných
dedičstvom alebo darom, ako aj veci, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu

povolania len jedného z manželov a veci vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z
manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva, alebo ktorému bola vec
vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.Dôvod neplatnosti právneho úkonu sa môže týkať buď celého právneho úkonu, alebo len jeho časti.
Pokiaľ ide o otázku oddeliteľnosti právneho úkonu, judikatúra vyvodila záver, že posúdenie toho, či je
možné časť úkonu oddeliť od jeho ostatného obsahu, úzko súvisí s jeho výkladom, z jeho povahy,

obsahu a okolností za ktorých k nemu došlo. Ako správne uvádza navrhovateľ v odvolaní, nedeliteľnosť
je nevyhnutné chápať v zmysle obsahovej a nie reálnej neoddeliteľnosti a podľa zásady favor negotii
(prednosť má dohoda), je potom nevyhnutné dávať prednosť prístupu, ktorý inak zachováva platnosť
ostatných častí zmluvy. Uvedené však nič nemení na tom, že judikatúra kladie dôraz pri posudzovaní
možnej oddeliteľnosti časti právneho úkonu na otázku rešpektovania vôle účastníkov právneho úkonu,

s prihliadnutím na účel, dosiahnutie ktorého konajúce strany sledovali.

Súd prvého stupňa správne pri posudzovaní tejto otázky v preskúmavanej veci vychádzal z ust. § 143
OZ o spoločnom majetku manželov a ust. § 41 OZ o čiastočnej neplatnosti právneho úkonu, pričom
jeho záver, že časť zmluvy, ktorá sa týka odporkyne 1/ je obsahovo neoddeliteľná od časti týkajúcej
sa navrhovateľa, v dôsledku čoho je táto absolútne neplatnou v celom rozsahu a nemôže slúžiť ako

nadobúdací titul vlastníctva nielen vo vzťahu k odporkyni 1/, ale ani vo vzťahu k navrhovateľovi, považuje
aj odvolací súd za správny. Touto problematikou sa vo svojom rozsudku pod sp. zn. 30Cdo 1865/2000 zo
dňa 14.02.2001 zaoberal tiež Najvyšší súd ČR (na ktoré rozhodnutie vo svojom odôvodnení poukazuje
tiež súd prvého stupňa) ktorý v otázke možnej ne(oddeliteľnosti) právneho úkonu obsahom ktorého
bol prevod vlastníctva družstevného bytu do spoločného vlastníctva manželov vychádzajúc z toho,

že „ Spoločný majetok manželov je špeciálny inštitút občianskeho práva, úplne odlišný od inštitútu
podielového spoluvlastníctva, ide o spoločný majetok a záväzky manželov, ktoré od seba nemožno
oddeliť,“ vyslovil identický názor o nedeliteľnosti takéhoto právneho úkonu. Odvolací súd sa s týmto
názorom v zhode so súdom prvého stupňa plne identifikuje, keďže ani vývoj súdnej praxe nezaznamenal
dôvod, pre ktorý by bolo opodstatnené sa od neho odchýliť. Správnosť tohto záveru je potrebné

vzhliadnuťtiežzhľadiskaďalšiehorozhodujúcehoaspektu, atorešpektovaniavôleúčastníkovprávneho
úkonu, s prihliadnutím na účel, dosiahnutie ktorého konajúce strany sledovali, keďže z obsahu zmluvy
jednoznačne vyplýva, že tento vyjadruje vôľu navrhovateľa a odporkyne 1/ (ktorí boli v tom čase
manželmi) nadobudnúť dotknuté nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom prevodu do svojho spoločného,
bezpodielového vlastníctva manželov, nie však do výlučného vlastníctva navrhovateľa.

Z uvedených dôvodov, preto napriek záveru o naplnení hmotnoprávnych predpokladov na strane
navrhovateľa na prevod bytovej jednotky do jeho vlastníctva, za súčasného záveru o ich absencii
na strane odporkyne 1/ (ako nečlenky bytového družstva), ktorá vlastnícke právo k dotknutým

nehnuteľnostiam nemohla pre nesplnenie zákonných predpokladov (absencia dobromyseľnosti)
nadobudnúť ani prostredníctvom inštitútu vydržania, nebolo možné návrhu navrhovateľa z hľadiska jeho
primárneho petitu vyhovieť.

Ako nedôvodnú, nespôsobilú privodiť v prospech navrhovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo vzťahu k

jeho primárnemu petitu, vyhodnotil odvolací súd tiež jeho námietku spočívajúcu v tom, že súd prvého
stupňa sa vo vzťahu k nemu (rozdielne ako vo vzťahu k odporkyni 1/) nevysporiadal s možnosťou
nadobudnutia jeho vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam právnym titulom vydržania,
napriek existujúcej povinnosti súdu jeho nárok právne kvalifikovať.

Niet sporu o tom, že právna kvalifikácia uplatneného nároku je vecou súdu, keďže občianske súdne
konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Účastníci konania teda nie sú povinní
uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, čo však nič nemení na ich povinnosti
produkovať rozhodné skutočnosti umožňujúce súdu uplatnený nárok, alebo obranu proti nemu,

právne kvalifikovať. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej
právnej normy tak, aby z jej dispozície bolo možné určiť, či tu požadovaný právny vzťah alebo
právo je alebo nie je, alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo návrhu vyhovené.
Navrhovateľ v konaní na rozdiel od odporkyne 1/ skutočnosti svedčiace v prospech záveru o možnom
nadobudnutí vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam v prospech neho prostredníctvom

inštitútu vydržania neprodukoval (nepochybne pri vedomosti, že určité skutočnosti vedúce k záveru o
nemožnosti nadobudnúť vlastníctvo vydržaním zo strany odporkyne dopadajú tiež na neho), z ktorého
dôvodu súd prvého stupňa nemal dôvod sa jeho nárokom z hľadiska tohto aspektu osobitne zaoberať.S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa,
vzťahujúci sa k primárnej časti uplatneného nároku, ako vecne správny za použitia § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdil.

Vzhľadom na vyššie uvedený záver o neopodstatnenosti uplatneného nároku v zmysle prvého petitu, sa
súd prvého stupňa zaoberal druhým (eventuálnym) petitom, ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia
neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva k družstevnému bytu, ktorý vzhľadom na záver o neexistencii
naliehavého právneho záujmu na strane navrhovateľa na takejto určovacej žalobe ( § 80 písm. c/ O.s.p.)

aj v tejto časti zamietol, konštatujúc nemožnosť prostredníctvom neho odstrániť stav právnej neistoty vo
vzťahu k vlastníctvu dotknutých nehnuteľností.

Správnosť uvedeného právneho názoru odvolaním napadol navrhovateľ dôvodiac nesprávnym právnym
posúdením, keďže ide o jediný právny prostriedok ochrany jeho práv, pričom v dôsledku jeho
zamietnutia aj v tejto časti mu bolo odmietnuté právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Preskúmaním napadnutého rozhodnutia v tejto jeho časti, odvolací súd dospel k záveru o dôvodnosti k
nemu sa vzťahujúcej časti podaného odvolania.

Súdna prax sa nepochybne zhoduje na tom, že nevyhnutným predpokladom úspešnosti určovacej

žaloby je existencia tzv. naliehavého právneho záujmu.

Podľa § 80 písm. c) O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení,
či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je daný spravidla vtedy, ak by bez tohto určenia, bolo
navrhovateľovo právo ohrozené, alebo ak by sa bez neho stalo jeho právne postavenie neistým. Súd
prvéhostupňasícesprávneuviedol,žeprichádzadoúvahypredovšetkým vtedy,keďjejprostredníctvom
možno eliminovať stav ohrozenia práva, alebo neistoty v právnom vzťahu, pričom k zodpovedajúcej
náprave nemožno dospieť iným spôsobom, nesprávne však vyhodnotil, že v preskúmavanej veci nejde

o takýto prípad.

Možno sa totiž opodstatnene a v plnom rozsahu identifikovať s navrhovateľom v tom, že za existencie
zamietavého súdneho rozhodnutia vo vzťahu k jeho primárnemu petitu, ktorým sa domáhal určenia
vlastníckeho práva, je určenie neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva jediným právnym prostriedkom

ochrany jeho práv s cieľom dosiahnuť odstránenie protiprávneho stavu spočívajúceho aktuálne v zápise
vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností v prospech odporkyne 1/ k dotknutým nehnuteľnostiam,
prostredníctvom ktorého mu budú vytvorené predpoklady na odstránenie právnej neistoty vo vzťahu k
vlastníctvu týchto nehnuteľností. Pravdou síce je, že otázku (ne)platnosti zmluvy o prevode vlastníctva
družstevného bytu, súd prvého stupňa riešil ako otázku prejudiciálnu vo vzťahu k primárnemu petitu

(o určenie vlastníckeho práva), so záverom o jej absolútnej neplatnosti, čo spravidla vylučuje, aby
tento záver bol pojatý do výrokovej časti rozsudku, avšak v tomto prípade z hľadiska uplatnenia nároku
prostredníctvomeventuálnehopetitu,jepotrebnéprisvedčiťnavrhovateľovi,žetentoformalistickýpostup
by mal na jeho strane za následok odňatie mu práva na súdnu ochranu, pri súčasnom závere súdu
o neexistencii hmotnoprávnych predpokladov na strane odporkyne 1/ pre vznik jej práva na prevod

dotknutých nehnuteľností do jej vlastníctva s následkom absolútnej neplatnosti zmluvy o ich prevode,
napriek čomu je táto ako vlastníčka v katastri nehnuteľnosti vo vzťahu k nim naďalej vedená, čím
je daný rozpor medzi stavom faktickým a stavom právnym. Možno len prisvedčiť navrhovateľovi, že
jedine autoritatívny výrok ním navrhovaného súdneho rozhodnutia (o určení neplatnosti tejto zmluvy)
je spôsobilým v katastri nehnuteľností mať za následok zmenu súčasného stavu, čo je nevyhnutným

predpokladom na to, aby navrhovateľ uplatňoval vo vzťahu k odporcovi 2/ svoje právo vyplývajúce mu
ako členovi družstva zo zákona, s cieľom eliminovania jeho ohrozenia a odstránenia právnej neistoty.

Odvolací súd zastáva názor, že vyslovený záver korešponduje tiež s úlohou súdu rozhodnutím
dosiahnuť spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi účastníkmi posudzovaného súdneho konania.

Pokiaľideosamotnúvecnústránkuuplatnenéhonároku,neplatnosťdotknutejzmluvysúdprvéhostupňa
riešil ako otázku prejudiciálnu vo vzťahu k primárnemu petitu so záverom o rozpore zmluvy so zákonom
z hľadiska ust. § 39 OZ s následkom jej absolútnej neplatnosti, pričom s dôvodmi majúcimi za následoktento záver, sa odvolací súd vysporiadal už v predchádzajúcej časti svojho rozhodnutia za súčasného
konštatovania plného stotožnenia sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu k
tejto časti sa vzťahujúcim, na ktoré v podrobnostiach poukázal.

S prihliadnutím na všetky uvedené okolnosti, odvolací súd napadnuté rozhodnutie prvostupňového
súduvtejtočasti zapoužitia§220O.s.p.zmeniltak,ženávrhunavrhovateľavzmyslejehoeventuálneho
petitu vyhovel a určil, že dotknutá zmluva o prevode vlastníctva k predmetnému bytu, je absolútne

neplatným právnym úkonom.

Keďže súd prvého stupňa pokiaľ ide o náhradu trov prvostupňového konania, z dôvodu ním zvoleného
postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p. o týchto doposiaľ nerozhodoval, rozhodne po právoplatnosti tohto
rozhodnutia tiež o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 4 O.s.p.).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu Trenčín pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.